Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 212/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť L. H., S., zastúpeného advokátkou JUDr. J. V., H., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -149 z 5. novembra 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2012 doručená sťažnosť L. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -149 z 5. novembra 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril

1. augusta 1989 pracovnú zmluvu s T. a 31. decembra 2007 uzatvoril dodatok k uvedenej

pracovnej zmluve so spoločnosťou V., s. r. o., ako právnym nástupcom T. (ďalej len

„zamestnávateľ“). Sťažovateľovi bola 16. februára 2009 doručená výpoveď z pracovného

pomeru podľa v znení

účinnom v relevantnom čase (ďalej len „“) z dôvodu zmeny organizačnej

štruktúry zamestnávateľa a s tým spojenou nadbytočnosťou zamestnanca. Počas plynutia

výpovednej doby došlo 13. marca 2009 zo strany zamestnávateľa k okamžitému skončeniu

pracovného pomeru so sťažovateľom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny,

a to v dôsledku jeho neospravedlnenej neprítomnosti na pracovisku, ako aj hrubých urážok

iných zamestnancov. Sťažovateľ mal prísť na pracovisko 27. februára 2009 až o 10.15 h

s odôvodnením, že sa necíti dobre, pričom začiatok pracovnej doby bol o 7.00 h. Navyše,

pri prevzatí výplatnej pásky za mesiac február mal sťažovateľ „hrubým slovníkom

inzultovať“ niektorých prítomných zamestnancov na pracovisku.

Sťažovateľ sa ako žalobca v konaní pred všeobecnými súdmi domáhal určenia, že

okamžité skončenie jeho pracovného pomeru počas plynutia výpovednej lehoty je neplatné.

Okresný súd Humenné (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -106

zo 7. júna 2010 uznal existenciu dôvodov na okamžité skončenie pracovného pomeru

zo strany zamestnávateľa a žalobu sťažovateľa o neplatnosť okamžitého skončenia

pracovného pomeru zamietol. Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ

odvolanie.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol prvostupňový rozsudok ako vecne

správne potvrdený.

Sťažovateľ proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie a navrhol,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd uznesením

č. k. -168 z 9. novembra 2011 dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu jeho

neprípustnosti.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému

súdu podľa , v ktorej navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd

napadnutým rozsudkom porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a aby napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napokon sa sťažovateľ

domáha, aby ústavný súd uložil krajskému súdu uhradiť mu trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. ,

, , , , ).

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného

súdu v Slovenskej republike vyplýva, že aj rozhodovanie o pracovnoprávnych veciach patrí

do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim

o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je

oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas

s právnymi závermi krajského súdu, teda s jeho nesprávnou interpretáciou a aplikáciou

príslušných právnych noriem, a to aj v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu,

ktoré mali viesť k vydaniu arbitrárneho rozsudku, a teda aj k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa , ako aj práva podľa dohovoru.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol viaceré nedostatky napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktoré majú odôvodňovať jeho arbitrárnosť, a teda aj porušenie jeho v petite sťažnosti

označených práv. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd vychádzal z nedostatočne zisteného

skutkového stavu a nesprávneho hodnotenia dôkazov, čo malo viesť k tomu, že rozhodnutie

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Sťažovateľ uviedol, že sa s osobou oprávnenou

konať za zamestnávateľa ústne dohodol na čerpaní dovolenky na deň, počas ktorého mal

byť neprítomný na pracovisku, čo bolo zo strany zamestnávateľa posúdené ako hrubé

porušenie pracovnej disciplíny. Podľa sťažovateľa sa v konaní nepreukázalo, že by bol

urazil niekoho zo zamestnancov zamestnávateľa, a ani to, že by bol oboznámený

s pracovným poriadkom zamestnávateľa. Sťažovateľom namietané nedostatočné zistenie

skutkového stavu veci je podľa neho preukázané aj tým, že krajský súd ako súd odvolací

síce pôvodne nariadil ústne pojednávania, avšak potom, ako boli oba nariadené termíny

pojednávaní (8. októbra 2010 a 22. októbra 2010) odročené pre prekážky na strane

účastníkov konania, rozhodol bez pojednávania. Podľa sťažovateľa je nepochybné, že

ak bolo odvolacím súdom opakovane nariaďované pojednávanie, tak išlo o prípad, keď súd

na rozhodnutie vo veci samej musel zopakovať alebo doplniť dokazovanie. A keďže tak

neurobil, nemohol mať ani dostatočne ustálený skutkový stav.

Ďalšie námietky sťažovateľa sa týkali nesprávneho právneho posúdenia veci

krajským súdom. Podľa sťažovateľa a s odvolaním sa na rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. nie je neprítomnosť na pracovisku počas doby, po ktorú mu

zamestnávateľ neprideľoval prácu, hrubým porušením pracovnej disciplíny. Rovnako mal

krajský súd pochybiť a nedostatočne sa vysporiadať s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa

požiadavky prerokovania okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru so zástupcami

zamestnancov v zmysle , ktorého nedostatok je sankcionovaný jeho

neplatnosťou. Podľa sťažovateľa neobsahovala žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie

okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov dostatočnú

špecifikáciu dôvodov na okamžité skončenie pracovného pomeru. Sťažovateľ tvrdí, že

krajský súd porušil aj , podľa ktorého o tom, či ide

o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje zamestnávateľ po dohode so zástupcami

zamestnancov. Ak nedôjde k dohode, môže zamestnávateľ požiadať o rozhodnutie súd.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania

tým, že výpoveď svedka (bývalého zamestnanca), s ktorým rozviazal pracovný pomer

v prospech jeho argumentácie, považoval za subjektívnu a účelovú, a preto na ňu

neprihliadal, hoci výpoveď iných svedkov, ktorí sú u žalovaného naďalej zamestnaní, a teda

majú záujem na výpovedi v prospech zamestnávateľa, za subjektívnu a účelovú

nepovažoval.

Z uvedených dôvodov mal krajský súd podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom

porušiť jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľom sformulované námietky sa týkajú tejto časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu:

„Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam

zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a táto povinnosť spočíva v plnení

povinností ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou

alebo pokynom vedúceho zamestnanca. Pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej

disciplíny sa vychádza z okolnosti konkrétneho prípadu. Je nesporné, že žalobca

(sťažovateľ, pozn.) nebol prítomný na pracovisku dňa 27. 02. 2009. Táto skutočnosť nebola

medzi účastníkmi sporná z dôvodu, že žalobca sám tvrdil, že v uvedený deň si prišiel vypísať

dovolenku. Z knihy dochádzok príchodov a odchodov (v spise na č. 1. 31) vyplýva, že

žalobca bol na pracovisku dňa 27. 02. 2009 o 10:15 hod. a ako dôvod uviedol súkromne

a išiel za pracovníčkou... Táto skutočnosť je nesporná aj z preukázanej evidencie dochádzky

žalobcu, ako aj pracovného výkazu (v spise na č. 1. 51 – 53). Z výpovede svedkov...

nepochybne vyplýva, že obvyklým postupom pri žiadosti zamestnanca o dovolenku bolo

požiadať o dovolenku priameho nadriadeného deň vopred prípadne v ten deň pri začiatku

pracovnej doby, t. j. o 7:00 hod. Žalobca bol na pracovisku dňa 27. 02. 2009 až

o 10:15 hod., t. j po začiatku pracovnej doby. Na uvedený deň nemal preukázané potvrdenie

o ošetrení lekárom ani vypísaný dovolenkový lístok. Táto skutočnosť vyplynula

z predložených listinných dôkazov o dochádzke žalovaného, ako aj z výpovede svedkov

pracovníkov žalovaného.

Namietané nepridelenie práce žalovaným, čo sa malo hodnotiť ako prekážka

na strane zamestnávateľa v zmysle ust. , taktiež nebolo

opodstatnené. Je pravdou, že k okamžitému skončeniu pracovného pomeru u žalobcu došlo

počas plynutia výpovednej doby, počas ktorej bol žalobca riadne v pracovnom pomere

a mal si plniť základné povinnosti zamestnanca vyplývajúce z ust. .

Žalobca sám v konaní nepoprel, že na pracovisku dňa 27. 02. 2009 nebol v čase začiatku

pracovného času, ani nepoprel, že neprítomnosť na pracovisku bola posúdená ako

absencia, ďalej, že sa rozčúlil a použil nevhodné výrazy. Táto skutočnosť medzi účastníkmi

sporná nebola. Vychádzajúc z pracovného poriadku platného u žalovaného za závažné

porušenie pracovnej disciplíny sa považujú hrubé urážky zamestnancov medzi

zamestnancami, čo bolo jedným z dôvodov pre danie okamžitého skončenia pracovného

pomeru žalobcovi. Je pravdou, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny je

vecou súdu a týmto hodnotením zamestnávateľa súd nie je viazaný, avšak z okolností danej

veci, ako aj z výsledkov vykonaných svedeckých výpovedí nepochybne vyplynulo, že

k takémuto porušeniu pracovnej disciplíny došlo, čo samotný žalobca sám nepoprel.

Použitie nevhodných výrazov, tzv. chlapské slová na adresu pracovníčky, ktorá mala

vypísať dovolenku, považoval za normálnu reakciu z dôvodu, že bol v šoku.

Za porušenie pracovnej disciplíny z hľadiska ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce možno považovať aj zamestnancovo čerpanie dovolenky bez toho, aby mu jej nástup

zamestnávateľ určil alebo aspoň s nástupom súhlasil (Zo súdnej praxe 32/1996)... Správne

preto žalovaný neprítomnosť na pracovisku žalobcu považoval za absenciu.

K namietanému nevyhodnoteniu svedeckej výpovede M. T. odvolací súd uvádza, že

nie je povinnosťou súdu zaujať stanovisko ku každému vykonávanému dôkazu, pokiaľ

vypočutý svedok len hovoril o skutočnostiach, ktoré mal sprostredkované od žalobcu.

Navyše jeho výpoveď možno považovať za subjektívnu a účelovú z dôvodu, že žalovaný

aj s týmto svedkom rozviazal pracovný pomer, čo mohlo ovplyvniť aj vierohodnosť jeho

výpovede. Tvrdenie o tom, že žalobca mal ísť na pracovisko v uvedený deň, bolo preukázané

a táto skutočnosť medzi účastníkmi sporná nebola. Navyše skončenie pracovného pomeru

okamžite so žalobcom bolo prerokované s príslušným odborovým orgánom žalovaného,

a preto ani táto odvolacia námietka nebola opodstatnená.“

Z už uvedeného postavenia a právomoci ústavného súdu vyplýva, že mu zásadne

neprislúcha hodnotiť dôkazy vykonané v konaní pred všeobecnými súdmi (napríklad

výsluch svedkov či listinné dôkazy) tak, ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v rozpore s jeho už spomínaným postavením,

ale popieral by základné zásady ústnosti a bezprostrednosti konania pred všeobecnými

súdmi, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy

(m. m. ). Ústavný súd zásadne vychádza zo skutkového stavu ustáleného

všeobecnými súdmi ( ). V tejto súvislosti ústavný súd dodáva,

že ako rozhodovacia činnosť Komisie pre ľudské práva (X. proti United Kingdom, sťažnosť

č. 6172/73, H v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83), tak aj doterajšia judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt proti Belgicku, sťažnosť

č. 2689/65, resp. Monnel a Morris proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosti č. 9562/81

a č. 9818/82) pod spravodlivým súdnym procesom v žiadnom prípade nechápe právo

účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil

právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa k vykonanému dokazovaniu, je potrebné uviesť,

že sťažovateľ mal a aj využil možnosť uplatniť svoje procesné právo účastníka konania

vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa v konaní vykonali (§ 123 Občianskeho súdneho

poriadku). Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny názor, že

ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník svoje nároky uplatňuje

alebo sa proti ich uplatneniu bráni, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva

na spravodlivý proces (, ).

Z rozhodnutia a vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že krajský súd

vychádzal z dokazovania vykonaného pred ním okresným súdom, ktoré nepovažoval

za potrebné doplniť, a preto ani nariadiť pojednávanie, pričom dokazovanie potvrdilo

okolnosti významné a dostatočné na posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru zamestnávateľom. Hodnotenie dôkazov je vecou všeobecných súdov a ústavný súd

v tomto prípade neidentifikoval zásadné prekročenie ústavného rámca pre takéto

hodnotenie. Z posudzovaných podkladov rozhodovania nevyplynuli také pochybnosti

o skutkových zisteniach krajského súdu (vychádzajúceho zo skutkového stavu zisteného

okresným súdom), ktoré by viedli k možnosti považovať závery krajského súdu

za arbitrárne, a teda za neudržateľné z pohľadu ochrany v sťažnosti označených práv

sťažovateľa.

Rovnaký záver platí aj pre námietku sťažovateľa týkajúcu sa rozdielneho hodnotenia

svedeckých výpovedí svedkov, ktorí u zamestnávateľa naďalej pracujú, oproti tomu

svedkovi, ktorý už u zamestnávateľa nepracuje. Dôvody uvedené okresným súdom prevzaté

aj krajským súdom, prečo sa na výpovede medzičasom prepusteného svedka neprihliadalo,

z pohľadu ústavného súdu nesignalizujú také pochybnosti, ktoré by umožňovali dospieť

k záveru o možnosti porušenia označeného základného práva sťažovateľa.

Obdobne ani námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci

krajským súdom nevedú k inému záveru. Podľa ústavného súdu sa krajský súd

v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal s požiadavkou prerokovania okamžitého

skončenia jeho pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka

práce. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že krajský súd porušil aj § 144 ods. 7 Zákonníka

práce, podľa ktorého o tom, či ide o neospravedlnené zameškanie práce, rozhoduje

zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov, ústavný súd dodáva, že podľa § 17

ods. 2 sa ani prípadná absencia predpísaného súhlasu zástupcov

zamestnancov, ak nie je ustanovením (príp. osobitného predpisu) výslovne

spojená s právnym následkom neplatnosti právneho úkonu, nepovažuje za dôvod neplatnosti

tohto právneho úkonu (v tomto prípade ide o dôsledky prípadnej absencie dohody

zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov o tom, či je zameškanie práce

neospravedlnené na platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru).

Rovnako to platí, aj pokiaľ ide o namietané odchýlenie sa krajského súdu

od právneho záveru vysloveného v inom konaní najvyšším súdom (sťažovateľ odkazuje

na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ). Ústavný súd vo vzťahu

k okolnostiam tohto prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo

i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu

najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu,

navyše, ak sa sťažovateľom citovaný rozsudok vzťahuje na odlišné znenie relevantného

predpisu o okamžitom skončení pracovného pomeru [

v znení účinnom do 30. júna 2003]. Požiadavka právnej istoty automaticky neznamená, že

sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté

ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd

nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.

Aj v súvislosti so sťažovateľom namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd v celom rozsahu zotrváva

na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho),

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (napr. , , , , ).

V tomto prípade ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu dáva jasnú

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky dôležité pre rozhodnutie vo veci

samej.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok

porušenie označeného základného práva sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ

s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (, resp.

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v prerokúvanom prípade nezistil také pochybenia,

ktoré by dosahovali ústavný rozmer, a v nadväznosti na to vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľa odôvodňujúcu porušenie jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 čl. ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie preskúmať spojitosť medzi týmto rozsudkom a namietaným porušením označených

práv. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu

a priznanie trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012