Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 234/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., Ž,, zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., Ž., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa , 2 a 4 a

Slovenskej republiky, čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1

a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. novembra 2011 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2012

doručená sťažnosť B. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. B.,

Ž., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16.

novembra 2011 (ďalej len „uznesenie zo 16. novembra 2011“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami

20. decembra 2001 podala na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) žalobu

o určenie, že v nej bližšie identifikované nehnuteľnosti (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“)

patria v polovičných podieloch do dedičstva po poručiteľoch J. M. (ďalej len „poručiteľ“)

a K. M., rod. J. (ďalej len „poručiteľka“; spolu len „poručitelia“), proti žalovaným Ž. (ďalej

len „žalovaný v 1. rade“) a M. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“, spolu len „žalovaní“).

Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. -289 z 31. marca

2008 (ďalej len „rozsudok z 31. marca 2008“) tak, že návrh v celom rozsahu zamietol z toho

dôvodu, že „na strane žalobcov v 2. až 11. rade ako právnych nástupcov neb. F. M., rod. S.

nie je daný naliehaný právny záujem podľa § 80 písm. c) Obč. súd. por. na určení, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva“ po poručiteľoch, pretože neboli ich zákonnými dedičmi.

Sťažovateľka s týmto záverom okresného súdu s ohľadom na to, že právni predchodcovia

žalobcov v 2. až 11. rade boli zákonní dediči po poručiteľoch, nesúhlasí.

Zamietnutie žaloby proti sťažovateľke okresný súd odôvodnil tým, že žalovaní

nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam z titulu vydržania s poukazom na

, a , nerešpektujúc pritom jeho prechodné

a záverečné ustanovenia najmä § 868.

Závery okresného súdu týkajúce sa sťažovateľky by mohli obstáť jedine v prípade,

pokiaľ by žalovaných nebola vyzvala na usporiadanie vzájomných vzťahov týkajúcich sa

sporných nehnuteľností osobitnou výzvou z 18. decembra 2001 a žalobou na okresnom súde

20. decembra 2001. S ohľadom na to žalovaní nemohli podľa sťažovateľky nadobudnúť

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Na základe sťažovateľkou

podaného odvolania Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -362 z 25. augusta 2008 zrušil rozsudok okresného súdu z 31. marca

2008 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie pre neúplné zistenie skutkového stavu veci,

nevykonanie potrebných dôkazov na zistenie rozhodujúcich skutočností a nedostatočného

spôsobu vyhodnotenia naplnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva žalovaných

(dobromyseľnosti žalovaných).

Okresný súd v predmetnej veci rozhodol opätovne rozsudkom č. k. -403

z 30. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 30. novembra 2009“). Krajský súd v tejto veci

rozhodol okrem iného aj na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozsudkom

č. k. -466 z 25. januára 2011 (ďalej len „rozsudok z 25. augusta 2011“) tak,

že rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2009 v celom rozsahu potvrdil.

V odvolaní z 18. februára 2010 sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami podali

okresnému súdu návrh, aby krajský súd v tejto veci pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3

(ďalej aj „OSP“), pretože v tejto veci ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného právneho významu. V odôvodnení rozsudku z 25. januára 2011

krajský súd vo vzťahu k tomuto návrhu konštatoval, že „nevzhliadol dôvod pre pripustenie

dovolania“, a taktiež poukázal na skutočnosť, že v návrhu nebola špecifikovaná otázka

vzťahujúca sa na rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Sťažovateľka následne 19. apríla 2011 podala dovolanie na najvyšší súd, ktoré

odôvodnila tým, že postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnom konaní jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže ich rozhodnutia (rozsudok okresného súdu

z 30. novembra 2009 a rozsudok krajského súdu z 25. januára 2011) sú „nezákonné

a nespravodlivé, bez opory v platnej právnej úprave a v zistených skutkových okolnostiach“,

a taktiež s ohľadom na skutočnosť, že v obdobnej právnej veci vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. , neskôr vedenej na krajskom súde pod sp. zn.

najvyšší súd na základe podaného dovolania dospel k záveru, že postupom krajského súdu

v tejto veci bola sťažovateľke i ďalším žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2011 (doručeným

sťažovateľke 17. januára 2012) jej dovolanie odmietol. Ako dôvod odmietnutia dovolania

sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že „nezistil existenciu žiadneho dôvodu obsiahnutého

v ust. § 237a-e, g Obč. súd. por. a taktiež, že nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie

o dovolaní ani s poukázaním na ust. § 237 písm. f) Obč. súd. por., ako som uvádzala

vo svojom dovolaní, pretože podľa jeho názoru odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový stav, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces s poukazom na uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. z 3. 7. 2003“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka ďalej uviedla, že «Najvyšší súd SR

v odôvodnení svojho uznesenia č. k. zo dňa 31. 3. 2011 konštatuje, že dospel

k záveru, že „svojim postupom odporca porušil naše právo na spravodlivý súdny proces,

nakoľko svoje rozhodnutie nečakane založil na iných právnych záveroch o dôvode

neexistencie naliehavého právneho záujmu, mňa ako navrhovateľky a spol. na

požadovanom určení než súd 1. stupňa.“ I keď sa dovolací súd následne nezaoberal mojimi

ďalšími námietkami, uvedenými v dovolaní, poukazujem na tú skutočnosť, že ďalší postup

odporcu v 1. rade, pokiaľ ide o konanie vedené pod č. k. , v ktorom bolo

rozhodnuté uznesením zo dňa 16. 11. 2011, ktorým sa moje dovolanie odmietlo, došlo

k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces, pretože ak je právo na dovolanie

zakotvené v právnom poriadku, požíva ústavnú ochranu. Pokiaľ odporca v 2. rade

vo výrokovej časti svojho rozsudku nerozhodol o tom, či pripúšťa alebo nepripúšťa možnosť

podania dovolania, mám za to, že v súlade s ust. § 237 písm. f) Obč. súd. por., právo na

podanie dovolania mi vyplýva priamo z platnej právnej úpravy, pretože v tomto ustanovení

je uvedené, že je možné podať dovolanie voči každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Pokiaľ odporca v 1. rade v uznesení č. k. zo dňa 16. 11. 2011 udáva, že

prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ust. § 238 Obč. súd. por., takýto výklad právnej

úpravy je reštriktívnym poňatím prípustnosti a dôvodnosti dovolania a zamieňanie si týchto

pojmov v odôvodnení tohto uznesenia Najvyššieho súdu SR je zásahom do práva na súdnu

ochranu a porušením môjho práva na spravodlivý súdny proces.». Sťažovateľka poukázala

na a následne dôvodila, že podľa jej názoru „aj nariadenie dokazovania

v určitom smere dôležité pre vyriešenie právnej otázky, je relevantné na posúdenie, či nižšie

postavený súd rešpektoval názor Najvyššieho súdu SR, či zameranie dokazovania bolo

naozaj také, aby sa vyriešila dôležitá právna otázka. V tejto súvislosti poukazujem na tú

skutočnosť, že pri takomto postupe by Najvyšší súd SR – odporca v 1. rade nemal skúmať

iba formálnu stránku prípustnosti dovolania, ale zaoberať sa meritórne vecou, či napadnuté

rozhodnutie je vecne a právne správne a z tohto dôvodu posúdiť, či podanie dovolania je

dôvodné s poukazom na ust. § 242 a nasl. Obč. súd. por. Vzhľadom k tomu, že odporca

v 1. rade takýmto spôsobom nepostupoval, mám za to, že došlo k porušeniu mnou

označovaných základných práv pokiaľ moje dovolanie odmietol.“.

Uznesením najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011, ako aj rozsudkom krajského

súdu z 25. januára 2011 došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva

na súdnu ochranu podľa , listiny a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka taktiež poukázala na právny záver krajského súdu uvedený v jeho

rozsudku z 25. januára 2011, podľa ktorého žalovaní splnili všetky podmienky vydržania

tak, ako sú uvedené v , a , a u žalobcov

v 2. až 11. rade nie je daný naliehavý právny záujem podľa na určenie, že

do dedičstva po poručiteľoch patria sporné nehnuteľnosti. Uvedený právny záver je podľa

nej v rozpore s ustálenou súdnou praxou a v rámci jeho odôvodnenia v rozsudku krajského

súdu z 25. januára 2011 „absentuje zdôvodnenie dobromyseľnosti“ žalovaných počas

plynutia lehoty potrebnej na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním s poukazom na

znenie novely , a to , ktorým sa mení, dopĺňa

a upravuje , k , podľa ktorého „pokiaľ

ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy

vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich

vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov“. Krajský

súd sa však v rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 25. januára 2011 odvoláva iba na § 872

ods. 6 , ktorý sa ale vzťahuje iba na fyzické osoby, pričom

v preskúmavanej veci sú na strane žalovaných výlučne právnické osoby a sporné

nehnuteľnosti – pozemky „nespĺňali podmienky pre to, ako to bolo prípustné podľa platnej

právnej úpravy do 31. 12. 1991“. V dôsledku uvedeného bola rozsudkom krajského súdu

z 25. januára 2011 priznaná intenzívnejšia ochrana práv žalovaným, ktorí sú zapísanými

vlastníkmi sporných nehnuteľností.

Právny záver krajského súdu týkajúci sa neexistencie naliehavého právneho záujmu

na podaní uvedenej žaloby u žalobcov v 2. až 11. rade bol podľa sťažovateľky „vyvrátený

ust. § 92 Obč. súd. por. a ustálenou súdnou praxou“. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukázala na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. , sp. zn. ,

„č. k. ZSP č. 51/1996 – , , , “.

V závere svoje argumenty smerujúce proti rozsudku krajského súdu z 25. januára

2011 zhrnula takto: „odvolací súd – odporca v 2. rade nepostupoval správne najmä pri tom,

keď v odôvodnení svojich rozhodnutí priznáva procesným stranám na strane žalovaných

väčšiu právnu ochranu ako na strane žalobcov a taktiež v odôvodnení svojich rozhodnutí

uvádza právny názor, ktorý bol prekonaný ustálenou súdnou praxou na základe, ktorej je

možné sa domáhať určenia vlastníckeho práva podľa všeobecnej právnej úpravy

uzákonenej v príslušných ustanoveniach hmotného práva, teda § 126 Obč. zák. a na strane

mňa ako jednej zo žalobcov je i naliehavý právny záujem na takomto určení v súlade

s ustanovením § 80 písm. c), Obč. súd. por. nakoľko som žalobu podala v lehote stanovenej

ustanoveniami hmotného práva a pred podaním tejto žaloby som sa osobitnou výzvou

zo dňa 18. 12. 2001 u žalovaných v 1. – 2. rade sa domáhala usporiadania vzájomných

vzťahov a žalobu som podala pred uplynutím 10 ročnej lehoty stanovenej zákonom

na nadobudnutie vlastníckeho práva nehnuteľností vydržaním právnickými osobami, ktoré

z týchto dôvodov nemohli byť dobromyseľné.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jej základné práva podľa , 2 a 4 a ,

čl. 17 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru boli uznesením

najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 porušené, zruší uvedené uznesenie v spojení

s rozsudkom krajského súdu z 25. januára 2011 a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie a zaviaže najvyšší súd zaplatiť jej trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Sťažovateľka namietala, že jej základné práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46

ods. 1 , listiny, ako aj práva podľa a dohovoru

boli porušené uznesením najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011. K porušeniu uvedených

práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že

- postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci jej bola odňatá

možnosť konať pred súdom, pretože rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2009

a rozsudok krajského súdu z 25. januára 2011 „sú nezákonné a nespravodlivé, bez opory

v platnej právnej úprave a v zistených skutkových okolnostiach“,

- v rozsudku krajského súdu z 25. augusta 2011 absentuje zdôvodnenie

dobromyseľnosti žalovaných pri vydržaní sporných nehnuteľností,

- súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci bola priznaná vyššia miera

ochrany práv žalovaným ako sťažovateľke,

- najvyšší súd v obdobnej veci v uznesení sp. zn. z 31. marca 2011

dospel k inému právnemu záveru pri hodnotení naplnenia dôvodu prípustnosti dovolania

podľa , ako vo svojom uznesení zo 16. novembra 2011,

- najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľky jej vec nepreskúmal meritórne, ale

zaoberal sa len dôvodmi jej prípustnosti.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť

petit (, , , , ,

).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou,

svojou sťažnosťou napadla iba uznesenie najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011, mohol sa

ústavný súd zaoberať jej námietkami týkajúcimi sa iných, sťažnosťou nenapadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov (v tomto prípade najmä rozsudku krajského súdu

z 25. januára 2011), iba v tom rozsahu, v akom sa tieto námietky zároveň týkali aj

uvedeného uznesenia najvyššieho súdu.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri

výklade a aplikácii ustanovenia , ktoré vymedzuje podmienky prípustnosti

dovolania. Podľa sťažovateľky najvyšší súd nesprávne odmietol podané dovolanie, hoci boli

splnené podmienky . Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom

uznesení neodstránil pochybenia, ktorých sa predtým dopustil okresný súd a krajský súd,

keď dovolanie ako neprípustné odmietol.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť,

či uznesením najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 mohlo v danom prípade dôjsť

k takému závažnému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo

možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou

označených práv.

V odôvodnení svojho uznesenia zo 16. novembra 2011 najvyšší súd okrem iného

uviedol: „Keďže v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo výroku svojho rozhodnutia nevyslovil

prípustnosť dovolania, ani nebolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a . , a vo veci

samej dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre odvolací súd

záväzné, je nesporné, že prípustnosť dovolania žalobkyne 1/ z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3

vyvodiť nemožno.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa ..

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ohľadom na námietky žalobkyne 1/ uvedené

v dovolaní osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou

v ustanovení , t. j. vadou spočívajúcou v odňatí možnosti tejto

účastníčke konať pred súdom...

Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom

nebolo takouto vadou postihnuté.“

K argumentácii sťažovateľky týkajúcej sa skutočnosti, že krajský súd založil svoj

rozsudok z 25. januára 2011 na iných skutkových a právnych dôvodoch než okresný súd

(v tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na závery uvedené v uznesení najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. marca 2011, v ktorej podľa nej najvyšší súd rozhodoval

v obdobnej veci), bolo v odôvodnení uznesenia zo 16. novembra 2011 uvedené: «Najvyšší

súd Slovenskej republiky nezistil, že by odvolací súd svojím nesprávnym procesným

postupom znemožnil žalobkyni 1/ realizáciu procesných práv priznaných jej procesným

predpisom. Vo vzťahu k žalobkyni 1/ nedošlo postupom odvolacieho súdu k odňatiu

možnosti pred ním konať z dôvodu, že svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných

právnych záveroch než súd prvého stupňa. Odvolací súd vychádzal z rovnakých úsudkov

a dospel k rovnakému právnemu záveru, ako súd prvého stupňa. Potvrdil rozhodnutie súdu,

pričom sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, tak ako mu to umožňuje

ustanovenie V žiadnej časti sa od záverov okresného súdu neodchýlil,

skutkové zistenia i právne posúdenie veci prvostupňovým súdom považoval za správne,

pričom sa osobitne vyporiadal s námietkami žalobcov uvedenými v odvolaní, ale v ničom

neposudzoval prejednávanú vec inak ako súd prvého stupňa. Samotná dovolateľka v rámci

svojej rozsiahlej argumentácie v mimoriadnom opravnom prostriedku neuviedla odlišnosti

medzi odôvodneniami rozhodnutí súdov nižších stupňov. V rozhodnutí odvolacieho súdu

preto nešlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv

žalobkyne 1/ skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia, prípadne

vyjadriť sa podľa Dovolací súd poznamenáva, že táto dovolacia

námietka nedostatku rozhodnutia odvolacieho súdu bola do dovolania nenáležite bez

prihliadnutia na konkrétne okolnosti prípadu, zrejme prevzatá z iného dovolania,

z dovolania podaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. októbra 2009 sp. zn.

, vydanému v inej právnej veci Okresného súdu Žilina vedenej pod sp. zn.

.

Pokiaľ žalobkyňa 1/ tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný,

a vyvodzuje z toho, že absenciou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia jej bola

odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia , dovolací

súd pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS

115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd považuje

za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného

práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa

Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená

v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Podľa

dovolacieho súdu nemožno naostatok opomenúť, že , ktorý

nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text doplnený okrem

iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody...

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých

úvah vychádzal pri závere, že žalobcom nemožno priznať vlastnícke právo, ktoré

bezpochyby patrí žalovaným. Dostatočne vysvetlil, prečo nemožno určiť, že predmetné

nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie

sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného

práva zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne 1/.

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého

v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ Dovolanie v tejto

veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.

Námietky žalobkyne 1/, ktorými vytýka odvolaciemu i prvostupňovému súdu

existenciu tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody

podľa a , ktoré však sami osebe prípustnosť dovolania

nezakladajú. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že by

rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len

odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho

prípustnosti podľa a nasl. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho

súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky

prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu

a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné

vady konania v zmysle neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne 1/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení

s , ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.»

Ústavný súd poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne

príslušný dovolací súd (napr. , ).

Podľa uznesenia najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 nezakladali námietky

uplatnené sťažovateľkou v dovolaní vrátane tých, ktoré sa týkali nesprávneho právneho

posúdenia veci či nedostatočného zistenia skutkového stavu, prípustnosť dovolania podľa

, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa

písm. b) a c) majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie

odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami

sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby

posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu). Uznesenie

najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve

naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok. S väčšinou

zo sťažovateľkou ako dovolateľkou uplatnených námietok sa najvyšší súd vysporiadal

jednotlivo a zrozumiteľne. Argumentácia najvyššieho súdu vo vzťahu k zvyšnej časti

námietok sťažovateľky obsiahnutých v sťažnosti (namietané nesprávne právne posúdenie

veci, či už vo vzťahu k tvrdenej neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcov v 2. až

11. rade na uplatnenom určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, neexistencia

posúdenia dobromyseľnosti vydržania sporných nehnuteľností žalovanými, resp. naplnenia

podmienok vydržania sporných nehnuteľností žalovanými) zjavne vyplýva z časti

odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 týkajúcej sa nesprávneho

právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu a hodnotenia dôkazov,

ktoré môžu predstavovať iba také vady konania, ktoré samy osebe nezakladajú prípustnosť

dovolania.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa

znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva

na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred

súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny

poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom

súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení

upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti

napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými

procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája

priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj

prípustným dovolacím dôvodom podľa . Aj niektorým ďalším

vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv.

iným vadám konania) pripisuje význam, avšak – na rozdiel

od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný

dovolací dôvod [pozri ], ktorý možno uplatniť iba v takom

dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť

dovolania nezakladá.

So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch

do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného

práva podľa a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu

vyplývajúceho z . Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery

„obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa , treba rozhodujúce otázky

v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.

Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných

článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. ,

).

Najvyšší súd preto v okolnostiach danej veci nemohol brať na zreteľ len

sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj

na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným

princípom právnej istoty vyplývajúcim z , ktorý bol vyjadrený

právoplatnými rozsudkami okresného súdu z 30. novembra 2009 a krajského súdu

z 25. januára 2011. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania

nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný

nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. januára 2011 (ako aj okresného

súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle

. Z priložených príloh totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol

rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania,

stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,

obsah odvolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že

skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ).

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na viazanosť

petitom sťažnosti mohol preskúmať iba to, či, resp. v akom rozsahu najvyšší súd porušil

napadnutým uznesením tie základné práva, ktorých porušenie sťažovateľka namietala.

Nemohol sa preto vecne zaoberať námietkami sťažovateľky, ktoré smerovali proti

nedostatočne zistenému skutkovému stavu alebo nesprávnym právnym názorom okresného

súdu a krajského súdu (napríklad nesprávne právne posúdenie existencie naliehavého

právneho záujmu na uplatnenom určení či otázka naplnenia podmienok vydržania

žalovanými).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené namietané uznesenie najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 odmietajúce

dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé jeho odôvodnenie sú

z ústavného hľadiska akceptovateľné a v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa ani práva podľa dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov

a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi

vlastnými. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2

a 4 a listiny (oprávnenia spojené so slobodou prejavu a právom na

informácie), ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru (sloboda prejavu), avšak spôsob,

akým malo dôjsť k ich porušeniu, osobitne neodôvodnila. Ústavný súd dospel k záveru, že

medzi uznesením najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 a obsahom základných práv

podľa , 2 a 4 , listiny a práv podľa dohovoru

označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol podľa tohto

zákona ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012