Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 234/2012
PDF · 260.19 KB
No categories available
I. ÚS 234/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., Ž,, zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., Ž., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 145/2011 zo 16. novembra 2011 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť B. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2012
doručená sťažnosť B. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. B.,
Ž., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 17 Listiny základných práv a
slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 145/2011 zo 16.
novembra 2011 (ďalej len „uznesenie zo 16. novembra 2011“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami
20. decembra 2001 podala na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) žalobu
o určenie, že v nej bližšie identifikované nehnuteľnosti (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“)
patria v polovičných podieloch do dedičstva po poručiteľoch J. M. (ďalej len „poručiteľ“)
a K. M., rod. J. (ďalej len „poručiteľka“; spolu len „poručitelia“), proti žalovaným Ž. (ďalej
len „žalovaný v 1. rade“) a M. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“, spolu len „žalovaní“).
Okresný súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 34/02-289 z 31. marca
2008 (ďalej len „rozsudok z 31. marca 2008“) tak, že návrh v celom rozsahu zamietol z toho
dôvodu, že „na strane žalobcov v 2. až 11. rade ako právnych nástupcov neb. F. M., rod. S.
nie je daný naliehaný právny záujem podľa § 80 písm. c) Obč. súd. por. na určení, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva“ po poručiteľoch, pretože neboli ich zákonnými dedičmi.
Sťažovateľka s týmto záverom okresného súdu s ohľadom na to, že právni predchodcovia
žalobcov v 2. až 11. rade boli zákonní dediči po poručiteľoch, nesúhlasí.
Zamietnutie žaloby proti sťažovateľke okresný súd odôvodnil tým, že žalovaní
nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam z titulu vydržania s poukazom na
§ 129, § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka, nerešpektujúc pritom jeho prechodné
a záverečné ustanovenia najmä § 868.
Závery okresného súdu týkajúce sa sťažovateľky by mohli obstáť jedine v prípade,
pokiaľ by žalovaných nebola vyzvala na usporiadanie vzájomných vzťahov týkajúcich sa
sporných nehnuteľností osobitnou výzvou z 18. decembra 2001 a žalobou na okresnom súde
20. decembra 2001. S ohľadom na to žalovaní nemohli podľa sťažovateľky nadobudnúť
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním. Na základe sťažovateľkou
podaného odvolania Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
č. k. 5 Co 253/2008-362 z 25. augusta 2008 zrušil rozsudok okresného súdu z 31. marca
2008 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie pre neúplné zistenie skutkového stavu veci,
nevykonanie potrebných dôkazov na zistenie rozhodujúcich skutočností a nedostatočného
spôsobu vyhodnotenia naplnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva žalovaných
(dobromyseľnosti žalovaných).
Okresný súd v predmetnej veci rozhodol opätovne rozsudkom č. k. 4 C 34/2002-403
z 30. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok z 30. novembra 2009“). Krajský súd v tejto veci
rozhodol okrem iného aj na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozsudkom
č. k. 5 Co 148/2010-466 z 25. januára 2011 (ďalej len „rozsudok z 25. augusta 2011“) tak,
že rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2009 v celom rozsahu potvrdil.
V odvolaní z 18. februára 2010 sťažovateľka spolu s ďalšími žalobcami podali
okresnému súdu návrh, aby krajský súd v tejto veci pripustil dovolanie podľa § 238 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože v tejto veci ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného právneho významu. V odôvodnení rozsudku z 25. januára 2011
krajský súd vo vzťahu k tomuto návrhu konštatoval, že „nevzhliadol dôvod pre pripustenie
dovolania“, a taktiež poukázal na skutočnosť, že v návrhu nebola špecifikovaná otázka
vzťahujúca sa na rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Sťažovateľka následne 19. apríla 2011 podala dovolanie na najvyšší súd, ktoré
odôvodnila tým, že postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnom konaní jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže ich rozhodnutia (rozsudok okresného súdu
z 30. novembra 2009 a rozsudok krajského súdu z 25. januára 2011) sú „nezákonné
a nespravodlivé, bez opory v platnej právnej úprave a v zistených skutkových okolnostiach“,
a taktiež s ohľadom na skutočnosť, že v obdobnej právnej veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 7 C 34/2002, neskôr vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 9 Co 259/2009
najvyšší súd na základe podaného dovolania dospel k záveru, že postupom krajského súdu
v tejto veci bola sťažovateľke i ďalším žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 145/2011 zo 16. novembra 2011 (doručeným
sťažovateľke 17. januára 2012) jej dovolanie odmietol. Ako dôvod odmietnutia dovolania
sťažovateľky najvyšší súd uviedol, že „nezistil existenciu žiadneho dôvodu obsiahnutého
v ust. § 237a-e, g Obč. súd. por. a taktiež, že nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie
o dovolaní ani s poukázaním na ust. § 237 písm. f) Obč. súd. por., ako som uvádzala
vo svojom dovolaní, pretože podľa jeho názoru odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový stav, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces s poukazom na uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 115/03 z 3. 7. 2003“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka ďalej uviedla, že «Najvyšší súd SR
v odôvodnení svojho uznesenia č. k. 2Cdo 91/2010 zo dňa 31. 3. 2011 konštatuje, že dospel
k záveru, že „svojim postupom odporca porušil naše právo na spravodlivý súdny proces,
nakoľko svoje rozhodnutie nečakane založil na iných právnych záveroch o dôvode
neexistencie naliehavého právneho záujmu, mňa ako navrhovateľky a spol. na
požadovanom určení než súd 1. stupňa.“ I keď sa dovolací súd následne nezaoberal mojimi
ďalšími námietkami, uvedenými v dovolaní, poukazujem na tú skutočnosť, že ďalší postup
odporcu v 1. rade, pokiaľ ide o konanie vedené pod č. k. 6Cdo 145/2011, v ktorom bolo
rozhodnuté uznesením zo dňa 16. 11. 2011, ktorým sa moje dovolanie odmietlo, došlo
k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces, pretože ak je právo na dovolanie
zakotvené v právnom poriadku, požíva ústavnú ochranu. Pokiaľ odporca v 2. rade
vo výrokovej časti svojho rozsudku nerozhodol o tom, či pripúšťa alebo nepripúšťa možnosť
podania dovolania, mám za to, že v súlade s ust. § 237 písm. f) Obč. súd. por., právo na
podanie dovolania mi vyplýva priamo z platnej právnej úpravy, pretože v tomto ustanovení
je uvedené, že je možné podať dovolanie voči každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Pokiaľ odporca v 1. rade v uznesení č. k. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16. 11. 2011 udáva, že
prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ust. § 238 Obč. súd. por., takýto výklad právnej
úpravy je reštriktívnym poňatím prípustnosti a dôvodnosti dovolania a zamieňanie si týchto
pojmov v odôvodnení tohto uznesenia Najvyššieho súdu SR je zásahom do práva na súdnu
ochranu a porušením môjho práva na spravodlivý súdny proces.». Sťažovateľka poukázala
na § 243d OSP a následne dôvodila, že podľa jej názoru „aj nariadenie dokazovania
v určitom smere dôležité pre vyriešenie právnej otázky, je relevantné na posúdenie, či nižšie
postavený súd rešpektoval názor Najvyššieho súdu SR, či zameranie dokazovania bolo
naozaj také, aby sa vyriešila dôležitá právna otázka. V tejto súvislosti poukazujem na tú
skutočnosť, že pri takomto postupe by Najvyšší súd SR – odporca v 1. rade nemal skúmať
iba formálnu stránku prípustnosti dovolania, ale zaoberať sa meritórne vecou, či napadnuté
rozhodnutie je vecne a právne správne a z tohto dôvodu posúdiť, či podanie dovolania je
dôvodné s poukazom na ust. § 242 a nasl. Obč. súd. por. Vzhľadom k tomu, že odporca
v 1. rade takýmto spôsobom nepostupoval, mám za to, že došlo k porušeniu mnou
označovaných základných práv pokiaľ moje dovolanie odmietol.“.
Uznesením najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011, ako aj rozsudkom krajského
súdu z 25. januára 2011 došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 17 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka taktiež poukázala na právny záver krajského súdu uvedený v jeho
rozsudku z 25. januára 2011, podľa ktorého žalovaní splnili všetky podmienky vydržania
tak, ako sú uvedené v § 129, § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka, a u žalobcov
v 2. až 11. rade nie je daný naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) OSP na určenie, že
do dedičstva po poručiteľoch patria sporné nehnuteľnosti. Uvedený právny záver je podľa
nej v rozpore s ustálenou súdnou praxou a v rámci jeho odôvodnenia v rozsudku krajského
súdu z 25. januára 2011 „absentuje zdôvodnenie dobromyseľnosti“ žalovaných počas
plynutia lehoty potrebnej na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním s poukazom na
znenie novely Občianskeho zákonníka, a to zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa
a upravuje Občiansky zákonník, k § 868 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „pokiaľ
ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov“. Krajský
súd sa však v rámci odôvodnenia svojho rozsudku z 25. januára 2011 odvoláva iba na § 872
ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorý sa ale vzťahuje iba na fyzické osoby, pričom
v preskúmavanej veci sú na strane žalovaných výlučne právnické osoby a sporné
nehnuteľnosti – pozemky „nespĺňali podmienky pre to, ako to bolo prípustné podľa platnej
právnej úpravy do 31. 12. 1991“. V dôsledku uvedeného bola rozsudkom krajského súdu
z 25. januára 2011 priznaná intenzívnejšia ochrana práv žalovaným, ktorí sú zapísanými
vlastníkmi sporných nehnuteľností.
Právny záver krajského súdu týkajúci sa neexistencie naliehavého právneho záujmu
na podaní uvedenej žaloby u žalobcov v 2. až 11. rade bol podľa sťažovateľky „vyvrátený
ust. § 92 Obč. súd. por. a ustálenou súdnou praxou“. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukázala na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 56/2003, sp. zn. 3 Cdo 21/2000,
„č. k. ZSP č. 51/1996 – § 126, § 868, § 872, § 18 zákona č. 283/1992 Zb.“.
V závere svoje argumenty smerujúce proti rozsudku krajského súdu z 25. januára
2011 zhrnula takto: „odvolací súd – odporca v 2. rade nepostupoval správne najmä pri tom,
keď v odôvodnení svojich rozhodnutí priznáva procesným stranám na strane žalovaných
väčšiu právnu ochranu ako na strane žalobcov a taktiež v odôvodnení svojich rozhodnutí
uvádza právny názor, ktorý bol prekonaný ustálenou súdnou praxou na základe, ktorej je
možné sa domáhať určenia vlastníckeho práva podľa všeobecnej právnej úpravy
uzákonenej v príslušných ustanoveniach hmotného práva, teda § 126 Obč. zák. a na strane
mňa ako jednej zo žalobcov je i naliehavý právny záujem na takomto určení v súlade
s ustanovením § 80 písm. c), Obč. súd. por. nakoľko som žalobu podala v lehote stanovenej
ustanoveniami hmotného práva a pred podaním tejto žaloby som sa osobitnou výzvou
zo dňa 18. 12. 2001 u žalovaných v 1. – 2. rade sa domáhala usporiadania vzájomných
vzťahov a žalobu som podala pred uplynutím 10 ročnej lehoty stanovenej zákonom
na nadobudnutie vlastníckeho práva nehnuteľností vydržaním právnickými osobami, ktoré
z týchto dôvodov nemohli byť dobromyseľné.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jej základné práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 17 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru boli uznesením
najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 porušené, zruší uvedené uznesenie v spojení
s rozsudkom krajského súdu z 25. januára 2011 a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie a zaviaže najvyšší súd zaplatiť jej trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či
preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv
alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie
vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže
pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Sťažovateľka namietala, že jej základné práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 17 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru
boli porušené uznesením najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011. K porušeniu uvedených
práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že
- postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom, pretože rozsudok okresného súdu z 30. novembra 2009
a rozsudok krajského súdu z 25. januára 2011 „sú nezákonné a nespravodlivé, bez opory
v platnej právnej úprave a v zistených skutkových okolnostiach“,
- v rozsudku krajského súdu z 25. augusta 2011 absentuje zdôvodnenie
dobromyseľnosti žalovaných pri vydržaní sporných nehnuteľností,
- súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci bola priznaná vyššia miera
ochrany práv žalovaným ako sťažovateľke,
- najvyšší súd v obdobnej veci v uznesení sp. zn. 2 Cdo 91/2010 z 31. marca 2011
dospel k inému právnemu záveru pri hodnotení naplnenia dôvodu prípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. f) OSP, ako vo svojom uznesení zo 16. novembra 2011,
- najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľky jej vec nepreskúmal meritórne, ale
zaoberal sa len dôvodmi jej prípustnosti.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit
sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť
petit (III. ÚS 235/05, II. ÚS 103/08, I. ÚS 316/09, II. ÚS 154/09, I. ÚS 98/2011,
Vzhľadom na to, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou,
svojou sťažnosťou napadla iba uznesenie najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011, mohol sa
ústavný súd zaoberať jej námietkami týkajúcimi sa iných, sťažnosťou nenapadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov (v tomto prípade najmä rozsudku krajského súdu
z 25. januára 2011), iba v tom rozsahu, v akom sa tieto námietky zároveň týkali aj
uvedeného uznesenia najvyššieho súdu.
Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri
výklade a aplikácii ustanovenia § 237 OSP, ktoré vymedzuje podmienky prípustnosti
dovolania. Podľa sťažovateľky najvyšší súd nesprávne odmietol podané dovolanie, hoci boli
splnené podmienky § 237 písm. f) OSP. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom
uznesení neodstránil pochybenia, ktorých sa predtým dopustil okresný súd a krajský súd,
keď dovolanie ako neprípustné odmietol.
Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť,
či uznesením najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 mohlo v danom prípade dôjsť
k takému závažnému pochybeniu zo strany najvyššieho súdu, ktoré by signalizovalo
možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľkou
označených práv.
V odôvodnení svojho uznesenia zo 16. novembra 2011 najvyšší súd okrem iného
uviedol: „Keďže v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo výroku svojho rozhodnutia nevyslovil
prípustnosť dovolania, ani nebolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. O. s. p., a vo veci
samej dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre odvolací súd
záväzné, je nesporné, že prípustnosť dovolania žalobkyne 1/ z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3
O. s. p. vyvodiť nemožno.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p...
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ohľadom na námietky žalobkyne 1/ uvedené
v dovolaní osobitne zameral na otázku, či konanie nie je postihnuté vadou uvedenou
v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p., t. j. vadou spočívajúcou v odňatí možnosti tejto
účastníčke konať pred súdom...
Podľa názoru dovolacieho súdu v posudzovanej veci konanie pred odvolacím súdom
nebolo takouto vadou postihnuté.“
K argumentácii sťažovateľky týkajúcej sa skutočnosti, že krajský súd založil svoj
rozsudok z 25. januára 2011 na iných skutkových a právnych dôvodoch než okresný súd
(v tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na závery uvedené v uznesení najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 91/2010 z 31. marca 2011, v ktorej podľa nej najvyšší súd rozhodoval
v obdobnej veci), bolo v odôvodnení uznesenia zo 16. novembra 2011 uvedené: «Najvyšší
súd Slovenskej republiky nezistil, že by odvolací súd svojím nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobkyni 1/ realizáciu procesných práv priznaných jej procesným
predpisom. Vo vzťahu k žalobkyni 1/ nedošlo postupom odvolacieho súdu k odňatiu
možnosti pred ním konať z dôvodu, že svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných
právnych záveroch než súd prvého stupňa. Odvolací súd vychádzal z rovnakých úsudkov
a dospel k rovnakému právnemu záveru, ako súd prvého stupňa. Potvrdil rozhodnutie súdu,
pričom sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku, tak ako mu to umožňuje
ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. V žiadnej časti sa od záverov okresného súdu neodchýlil,
skutkové zistenia i právne posúdenie veci prvostupňovým súdom považoval za správne,
pričom sa osobitne vyporiadal s námietkami žalobcov uvedenými v odvolaní, ale v ničom
neposudzoval prejednávanú vec inak ako súd prvého stupňa. Samotná dovolateľka v rámci
svojej rozsiahlej argumentácie v mimoriadnom opravnom prostriedku neuviedla odlišnosti
medzi odôvodneniami rozhodnutí súdov nižších stupňov. V rozhodnutí odvolacieho súdu
preto nešlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie, ktoré by viedlo k porušeniu procesných práv
žalobkyne 1/ skutkovo a právne argumentovať ohľadne právneho posúdenia, prípadne
vyjadriť sa podľa § 118 ods. 3 O. s. p. Dovolací súd poznamenáva, že táto dovolacia
námietka nedostatku rozhodnutia odvolacieho súdu bola do dovolania nenáležite bez
prihliadnutia na konkrétne okolnosti prípadu, zrejme prevzatá z iného dovolania,
z dovolania podaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. októbra 2009 sp. zn.
9 Co 259/2009, vydanému v inej právnej veci Okresného súdu Žilina vedenej pod sp. zn.
Pokiaľ žalobkyňa 1/ tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný,
a vyvodzuje z toho, že absenciou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p., dovolací
súd pripomína, že podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
115/03 z 3. júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd považuje
za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného
práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená
v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Podľa
dovolacieho súdu nemožno naostatok opomenúť, že zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorý
nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O. s. p. doplnený okrem
iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody...
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých
úvah vychádzal pri závere, že žalobcom nemožno priznať vlastnícke právo, ktoré
bezpochyby patrí žalovaným. Dostatočne vysvetlil, prečo nemožno určiť, že predmetné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych predchodcoch žalobcov. Najvyšší súd
Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie
sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného
práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne 1/.
Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého
v taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ až e/ a g/ § 237 O. s. p. Dovolanie v tejto
veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je.
Námietky žalobkyne 1/, ktorými vytýka odvolaciemu i prvostupňovému súdu
existenciu tzv. inej vady a omyl pri aplikácii práva, treba považovať za dovolacie dôvody
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p., ktoré však sami osebe prípustnosť dovolania
nezakladajú. Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, resp. že by
rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len
odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho
prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky
prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu
a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné
vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne 1/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.»
Ústavný súd poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne
príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).
Podľa uznesenia najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 nezakladali námietky
uplatnené sťažovateľkou v dovolaní vrátane tých, ktoré sa týkali nesprávneho právneho
posúdenia veci či nedostatočného zistenia skutkového stavu, prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 1
písm. b) a c) OSP majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie
odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.
Najvyšší súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami
sťažovateľky v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby
posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu). Uznesenie
najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve
naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok. S väčšinou
zo sťažovateľkou ako dovolateľkou uplatnených námietok sa najvyšší súd vysporiadal
jednotlivo a zrozumiteľne. Argumentácia najvyššieho súdu vo vzťahu k zvyšnej časti
námietok sťažovateľky obsiahnutých v sťažnosti (namietané nesprávne právne posúdenie
veci, či už vo vzťahu k tvrdenej neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcov v 2. až
11. rade na uplatnenom určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, neexistencia
posúdenia dobromyseľnosti vydržania sporných nehnuteľností žalovanými, resp. naplnenia
podmienok vydržania sporných nehnuteľností žalovanými) zjavne vyplýva z časti
odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 týkajúcej sa nesprávneho
právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu a hodnotenia dôkazov,
ktoré môžu predstavovať iba také vady konania, ktoré samy osebe nezakladajú prípustnosť
dovolania.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa
§ 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva
na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred
súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu
úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny
poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom
súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení
upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti
napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými
procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok
priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj
prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším
vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv.
iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel
od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný
dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom
dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť
dovolania nezakladá.
So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch
(II. ÚS 261/06, I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010) treba dodať, že je vždy vecou
individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné
nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania
(II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno
výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty
záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch
do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu
vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery
„obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky
v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení.
Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných
článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09,
Najvyšší súd preto v okolnostiach danej veci nemohol brať na zreteľ len
sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj
na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným
princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený
právoplatnými rozsudkami okresného súdu z 30. novembra 2009 a krajského súdu
z 25. januára 2011. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania
nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný
nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. januára 2011 (ako aj okresného
súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f) OSP. Z priložených príloh totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol
rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania,
stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah odvolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že
skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP).
Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že vzhľadom na viazanosť
petitom sťažnosti mohol preskúmať iba to, či, resp. v akom rozsahu najvyšší súd porušil
napadnutým uznesením tie základné práva, ktorých porušenie sťažovateľka namietala.
Nemohol sa preto vecne zaoberať námietkami sťažovateľky, ktoré smerovali proti
nedostatočne zistenému skutkovému stavu alebo nesprávnym právnym názorom okresného
súdu a krajského súdu (napríklad nesprávne právne posúdenie existencie naliehavého
právneho záujmu na uplatnenom určení či otázka naplnenia podmienok vydržania
žalovanými).
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založené namietané uznesenie najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 odmietajúce
dovolanie sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé jeho odôvodnenie sú
z ústavného hľadiska akceptovateľné a v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov
a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi
vlastnými. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2
a 4 ústavy a čl. 17 ods. 1 listiny (oprávnenia spojené so slobodou prejavu a právom na
informácie), ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru (sloboda prejavu), avšak spôsob,
akým malo dôjsť k ich porušeniu, osobitne neodôvodnila. Ústavný súd dospel k záveru, že
medzi uznesením najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011 a obsahom základných práv
podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, čl. 17 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru
označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol podľa § 25 ods. 2 tohto
zákona ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2012