Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 300/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o., T., zastúpenej

advokátom JUDr. V. V., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v

Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. marca

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o., odmieta ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o., T. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. V. V., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“), ako aj

práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

29. marca 2012.

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že obchodná spoločnosť K.,

s. r. o., P. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trebišov (ďalej len

„okresný súd“) domáhala proti sťažovateľke zaplatenia sumy 85 140,01 € vyplývajúcej z

ich zmluvných vzťahov (zmluva o dielo). Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 6

-144 z 15. júna 2011 tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 53

338,12 € s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 53 338,12 € od 2. septembra 2010 do

zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie do výšky 3 239,10

€ zastavil. Žalobu zamietol v časti do 28 562,08 €.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu č. k. -144 z 15. júna 2011 potvrdil.

Zo sťažnosti (a z priloženého dovolania) tiež vyplýva, že proti namietanému

rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 16. apríla 2012 dovolanie, ktorým tento

rozsudok napáda „v rozsahu nad 24.776,04 € s prísl., ktorým potvrdil rozsudok Okresného

súdu Trebišov sp. zn. -144 zo dňa 15.06.2011 v jeho odvolaním napadnutej

časti vo výške 28.562,08 € s prísl., ako aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bola uložená povinnosť žalovanému nahradiť trovy odvolacieho konania žalobcovi vo výške

460,55 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku... podľa z dôvodov

podľa , v konaní došlo k vadám uvedeným podľa

; podľa konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; podľa rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...“

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti vyjadruje nesúhlas so skutkovými zisteniami

a právnymi závermi vyjadrenými v označených rozsudkoch okresného súdu a krajského

súdu a uvádza:

„Krajský súd ako odvolací súd vo veci procesným postupom v odvolacom konaní...

znemožnil realizáciu tých procesných práv žalovanej, ktoré jej ako účastníkovi občianskeho

súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej

ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Odvolací súd rozsudkom sp. zn.

-178 zo dňa 29. 03. 2012... podľa potvrdil rozsudok

Okresného súdu Trebišov sp. zn. -144 zo dňa 15. 06. 2011 v jeho odvolaním

napadnutej časti ako vecne a právne správny, hoci v konaní nebol daný dôvod na jeho

potvrdenie, ale na zrušenie podľa ust. a Súd prvého stupňa

na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré boli

predpokladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa vrátane rozhodnutia o použití § 301

na zníženie zmluvných pokút súdom v prospech žalobcu. Skutkové zistenie je vadné,

nakoľko z vykonaných dôkazov takéto skutkové zistenie najmä pre rozhodnutie súdu

o použití moderačného práva nevyplynulo. ...

Žalovaná v konaní pred súdmi oboch stupňov s poukazom na dôkazy a správnosť

postupu pri vysporiadavaní vzájomných pohľadávok zápočtom podľa mimo

konania nemohla predpokladať, že súd prvého stupňa vo veci nepredvídateľne a nedôvodne

rozhodne o použití moderačného práva podľa bez návrhu žalobcu, ktorý zníženie

zmluvnej pokuty súdom nežiadal a ani nemal na to dôvod. Žalovaná nemala dôvod

a možnosť vyjadriť sa k uplatneniu moderačného práva súdom prvého stupňa najmä

k tvrdeniu o neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty a tvrdeniu súdu prvého stupňa o úsilí

žalobcu včas ukončiť dielo, ak tieto skutočnosti relevantné pre aplikáciu moderačného

práva podľa nevyšli v konaní najavo. Žalobca výšku zmluvnej pokuty ako

neprimeranú mimo konania v rámci zápočtu ani nenamietal. V odvolacom konaní sa

rozhodovalo bez nariadenia pojednávania podľa Žalovaná k skutkovým

zisteniam v odvolacom konaní týkajúcich sa podmienok pre uplatnenie moderačného práva

súdom prvého stupňa podľa s poukazom na ust. sa nemohol

vyjadriť a odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu ani neumožnil vyjadriť sa

k písomnému stanovisku žalobcu predloženom v odvolacom konaní. Odvolací súd

procesným postupom neodstránil v konaní žalovanou vytknutú inú vadu, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Postupom odvolacieho súdu nebolo umožnené

žalovanému vyjadriť sa k podmienkam uplatnenia moderačného práva súdom prvého

stupňa ako aj neumožnenie vyjadriť sa k písomnému podaniu žalobcu v odvolacom konaní,

čím v konaní nebolo zabezpečené právo žalovaného na spravodlivý proces (fair process).

Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -178

zo dňa 29. 03. 2012 nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany...

Sťažovateľka má za to, že postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím bolo

zasiahnuté do jej práva na súdnu ochranu v zmysle Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, a to hlavne z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací

riadne neodôvodnil prečo relevantné skutočnosti tvrdené sťažovateľkou o nedôvodnosti

použitia moderačného práva súdom prvého stupňa nepovažoval za správne a na základe

akých relevantných skutočností považoval za správne použitie moderačného práva súdom

prvého stupňa, ak z odôvodnenia rozsudku vecná správnosť nevyplýva. Predmetné

namietané rozhodnutie, neobsahuje dostatočné zdôvodnenie v ňom prijatého právneho

názoru súdu a tiež sa sťažovateľka k skutkovým zisteniam týkajúcich sa podmienok pre

uplatnenie moderačného práva súdom prvého stupňa podľa § 301 v namietanom odvolacom

konaní nemohla ani vyjadriť.

Sťažovateľka má za to, že takéto rozhodnutie nemôže byť spravodlivé, keďže len

úplne a náležité zistený skutkový stav môže byť podkladom spravodlivého rozhodnutia.

V zmysle uvedeného považuje sťažovateľka konečné rozhodnutie nielen

za nespravodlivé, ale vzhľadom na to, že jeho odôvodnenie je nedostatočné a celkom zjavne

v rozpore so samotným účelom ustanovení a , ktorý zákonodarca

sledoval, aj za nepreskúmateľné.“

Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v predmetnom konaní a jeho

rozsudkom z 29. marca 2012 bolo porušené aj jej základné právo vlastniť majetok podľa

a právo pokojne užívať majetok podľa dodatkového protokolu

a v tejto súvislosti uviedla:

„Vzhľadom na to, že pohľadávky sú samy o sebe, a to aj podľa ustálenej súdnej

praxe reprezentovanej názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky (...

považované za majetok, a teda sú predmetom ochrany zaručenej podľa článku 20 ods. 1

, resp. súčasťou práva na pokojné užívanie majetku

(Rozhodnutie vo veciach Pressos Compania Neviera S.A. a ostatní c. Belgicko(1995),

Agnessens c. Belgicko z 12. októbra 1988, Décisions et rapports, č. 58), má sťažovateľka za

to, že bezdôvodný odopretím práva na súdnu ochranu ohľadne majetkového práva k

pohľadávkam sťažovateľky bolo závažne zasiahnuté do sťažovateľkinho zaručeného

práva vlastniť majetok.

Nesprávny právny záver Krajského súdu v súvislosti s neprihliadnutím na už

jednostranne započítanú pohľadávku žalobcu čo do výšky 57.124,87 EUR sťažovateľkou

a následné nesprávne použitie moderačného práva, keď znížil zmluvnú pokutu, a to aj

napriek tomu, že k zápočtu došlo pred začatím súdneho konania a k uplatneniu

moderačného práva bez samostatného návrhu žalobcu, navodil právny stav, v ktorom

sťažovateľka a to celkom zjavne bez svojho zavinenia, po nesprávnom procesnom postupe

ako okresného tak aj krajského súdu bola a je vystavená bezdôvodne možnosti odňatia

svojho majetku vo výške 53.338,12 EUR, čím bolo závažným spôsobom zasiahnuté nielen do

jeho práva vlastniť majetok v zmysle , ale aj do

práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru

o ochrane základných ľudských práv a slobôd.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ako aj

základné právo vlastniť majetok podľa a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn. -178 zo dňa 29. 03.

2012 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

-178 zo dňa 29. 03. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti I. spol. s r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 5.000,- EUR, ktoré jej zaplatí Krajský súd v

Košiciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti I. spol. s r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 1.440,38 EUR s DPH... na účet právneho zástupcu... do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila

takto:

„Sťažovateľka požaduje primerané zadosťučinenie s ohľadom na skutočnosť, že

konanie Krajského súdu zneistilo sťažovateľku v jej podnikaní a ohrozilo jej majetok

v Slovenskej republike tým, že sú ohrozené právne možnosti ako účinne ochraňovať majetok

a realizovať podnikanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo

dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Proti namietanému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 16. apríla 2012

dovolanie, ktoré zakladá na dovolacích dôvodoch uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2

písm. a), b) a c) . Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti o dovolaní nerozhodol.

Sťažovateľka tvrdí, že „vyčerpala možnosť všetkých riadnych opravných

prostriedkov“ s tým, že „podala dňa 16. 04. 2012 proti namietanému rozhodnutiu

dovolanie“, a tak „podmienky na podanie sťažnosti boli naplnené“.

V súvislosti s uvedeným tvrdením sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného

z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia

by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne

preskúmavali ako všeobecný súd, tak aj ústavný súd. Sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných

prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak

napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. ).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné ().

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry

a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľky zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania

dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj

za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj

rozsudok ESĽP z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť

č. 31419/04, alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním

dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale pri predbežnom prerokovaní ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012