Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 300/2012
PDF · 172.82 KB
No categories available
IV. ÚS 300/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o., T., zastúpenej
advokátom JUDr. V. V., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v
Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/174/2011 a jeho rozsudkom z 29. marca
2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o., odmieta ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o., T. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. V. V., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/174/2011 a jeho rozsudkom z
29. marca 2012.
Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že obchodná spoločnosť K.,
s. r. o., P. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trebišov (ďalej len
„okresný súd“) domáhala proti sťažovateľke zaplatenia sumy 85 140,01 € vyplývajúcej z
ich zmluvných vzťahov (zmluva o dielo). Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 6
Cb/37/2010-144 z 15. júna 2011 tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 53
338,12 € s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 53 338,12 € od 2. septembra 2010 do
zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie do výšky 3 239,10
€ zastavil. Žalobu zamietol v časti do 28 562,08 €.
Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu č. k. 6 Cb/37/2010-144 z 15. júna 2011 potvrdil.
Zo sťažnosti (a z priloženého dovolania) tiež vyplýva, že proti namietanému
rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 16. apríla 2012 dovolanie, ktorým tento
rozsudok napáda „v rozsahu nad 24.776,04 € s prísl., ktorým potvrdil rozsudok Okresného
súdu Trebišov sp. zn. 6Cb/37/2010-144 zo dňa 15.06.2011 v jeho odvolaním napadnutej
časti vo výške 28.562,08 € s prísl., ako aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bola uložená povinnosť žalovanému nahradiť trovy odvolacieho konania žalobcovi vo výške
460,55 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku... podľa § 237 písm. f) O. s. p. z dôvodov
podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., v konaní došlo k vadám uvedeným podľa § 237 písm. f)
O. s. p.; podľa § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...“
Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti vyjadruje nesúhlas so skutkovými zisteniami
a právnymi závermi vyjadrenými v označených rozsudkoch okresného súdu a krajského
súdu a uvádza:
„Krajský súd ako odvolací súd vo veci procesným postupom v odvolacom konaní...
znemožnil realizáciu tých procesných práv žalovanej, ktoré jej ako účastníkovi občianskeho
súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej
ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Odvolací súd rozsudkom sp. zn.
2Cob/174/2011-178 zo dňa 29. 03. 2012... podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok
Okresného súdu Trebišov sp. zn. 6Cb/37/2010-144 zo dňa 15. 06. 2011 v jeho odvolaním
napadnutej časti ako vecne a právne správny, hoci v konaní nebol daný dôvod na jeho
potvrdenie, ale na zrušenie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. Súd prvého stupňa
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré boli
predpokladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa vrátane rozhodnutia o použití § 301
ObZ na zníženie zmluvných pokút súdom v prospech žalobcu. Skutkové zistenie je vadné,
nakoľko z vykonaných dôkazov takéto skutkové zistenie najmä pre rozhodnutie súdu
o použití moderačného práva nevyplynulo. ...
Žalovaná v konaní pred súdmi oboch stupňov s poukazom na dôkazy a správnosť
postupu pri vysporiadavaní vzájomných pohľadávok zápočtom podľa § 580 OZ mimo
konania nemohla predpokladať, že súd prvého stupňa vo veci nepredvídateľne a nedôvodne
rozhodne o použití moderačného práva podľa § 301 ObZ bez návrhu žalobcu, ktorý zníženie
zmluvnej pokuty súdom nežiadal a ani nemal na to dôvod. Žalovaná nemala dôvod
a možnosť vyjadriť sa k uplatneniu moderačného práva súdom prvého stupňa najmä
k tvrdeniu o neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty a tvrdeniu súdu prvého stupňa o úsilí
žalobcu včas ukončiť dielo, ak tieto skutočnosti relevantné pre aplikáciu moderačného
práva podľa § 301 ObZ nevyšli v konaní najavo. Žalobca výšku zmluvnej pokuty ako
neprimeranú mimo konania v rámci zápočtu ani nenamietal. V odvolacom konaní sa
rozhodovalo bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Žalovaná k skutkovým
zisteniam v odvolacom konaní týkajúcich sa podmienok pre uplatnenie moderačného práva
súdom prvého stupňa podľa § 301 ObZ s poukazom na ust. § 120 ods. 4 O. s. p. sa nemohol
vyjadriť a odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu ani neumožnil vyjadriť sa
k písomnému stanovisku žalobcu predloženom v odvolacom konaní. Odvolací súd
procesným postupom neodstránil v konaní žalovanou vytknutú inú vadu, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Postupom odvolacieho súdu nebolo umožnené
žalovanému vyjadriť sa k podmienkam uplatnenia moderačného práva súdom prvého
stupňa ako aj neumožnenie vyjadriť sa k písomnému podaniu žalobcu v odvolacom konaní,
čím v konaní nebolo zabezpečené právo žalovaného na spravodlivý proces (fair process).
Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/174/2011-178
zo dňa 29. 03. 2012 nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany...
Sťažovateľka má za to, že postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím bolo
zasiahnuté do jej práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, a to hlavne z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací
riadne neodôvodnil prečo relevantné skutočnosti tvrdené sťažovateľkou o nedôvodnosti
použitia moderačného práva súdom prvého stupňa nepovažoval za správne a na základe
akých relevantných skutočností považoval za správne použitie moderačného práva súdom
prvého stupňa, ak z odôvodnenia rozsudku vecná správnosť nevyplýva. Predmetné
namietané rozhodnutie, neobsahuje dostatočné zdôvodnenie v ňom prijatého právneho
názoru súdu a tiež sa sťažovateľka k skutkovým zisteniam týkajúcich sa podmienok pre
uplatnenie moderačného práva súdom prvého stupňa podľa § 301 v namietanom odvolacom
konaní nemohla ani vyjadriť.
Sťažovateľka má za to, že takéto rozhodnutie nemôže byť spravodlivé, keďže len
úplne a náležité zistený skutkový stav môže byť podkladom spravodlivého rozhodnutia.
V zmysle uvedeného považuje sťažovateľka konečné rozhodnutie nielen
za nespravodlivé, ale vzhľadom na to, že jeho odôvodnenie je nedostatočné a celkom zjavne
v rozpore so samotným účelom ustanovení § 301 ObZ a § 580 OZ, ktorý zákonodarca
sledoval, aj za nepreskúmateľné.“
Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v predmetnom konaní a jeho
rozsudkom z 29. marca 2012 bolo porušené aj jej základné právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a v tejto súvislosti uviedla:
„Vzhľadom na to, že pohľadávky sú samy o sebe, a to aj podľa ustálenej súdnej
praxe reprezentovanej názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 19/97...
považované za majetok, a teda sú predmetom ochrany zaručenej podľa článku 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, resp. súčasťou práva na pokojné užívanie majetku
(Rozhodnutie vo veciach Pressos Compania Neviera S.A. a ostatní c. Belgicko(1995),
Agnessens c. Belgicko z 12. októbra 1988, Décisions et rapports, č. 58), má sťažovateľka za
to, že bezdôvodný odopretím práva na súdnu ochranu ohľadne majetkového práva k
pohľadávkam sťažovateľky bolo závažne zasiahnuté do sťažovateľkinho ústavou zaručeného
práva vlastniť majetok.
Nesprávny právny záver Krajského súdu v súvislosti s neprihliadnutím na už
jednostranne započítanú pohľadávku žalobcu čo do výšky 57.124,87 EUR sťažovateľkou
a následné nesprávne použitie moderačného práva, keď znížil zmluvnú pokutu, a to aj
napriek tomu, že k zápočtu došlo pred začatím súdneho konania a k uplatneniu
moderačného práva bez samostatného návrhu žalobcu, navodil právny stav, v ktorom
sťažovateľka a to celkom zjavne bez svojho zavinenia, po nesprávnom procesnom postupe
ako okresného tak aj krajského súdu bola a je vystavená bezdôvodne možnosti odňatia
svojho majetku vo výške 53.338,12 EUR, čím bolo závažným spôsobom zasiahnuté nielen do
jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj do
práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru
o ochrane základných ľudských práv a slobôd.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol
nálezom, ktorým vysloví, že:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj
základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 2Cob/174/2011 a jeho rozsudkom sp. zn. 2Cob/174/2011-178 zo dňa 29. 03.
2012 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2Cob/174/2011-178 zo dňa 29. 03. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti I. spol. s r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 5.000,- EUR, ktoré jej zaplatí Krajský súd v
Košiciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...
4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti I. spol. s r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 1.440,38 EUR s DPH... na účet právneho zástupcu... do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila
takto:
„Sťažovateľka požaduje primerané zadosťučinenie s ohľadom na skutočnosť, že
konanie Krajského súdu zneistilo sťažovateľku v jej podnikaní a ohrozilo jej majetok
v Slovenskej republike tým, že sú ohrozené právne možnosti ako účinne ochraňovať majetok
a realizovať podnikanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo
dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.
Proti namietanému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 16. apríla 2012
dovolanie, ktoré zakladá na dovolacích dôvodoch uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2
písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného
prerokovania sťažnosti o dovolaní nerozhodol.
Sťažovateľka tvrdí, že „vyčerpala možnosť všetkých riadnych opravných
prostriedkov“ s tým, že „podala dňa 16. 04. 2012 proti namietanému rozhodnutiu
dovolanie“, a tak „podmienky na podanie sťažnosti boli naplnené“.
V súvislosti s uvedeným tvrdením sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju
doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného
z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia
by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne
preskúmavali ako všeobecný súd, tak aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných
prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak
napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia
sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).
V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).
Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) odklonil od svojej predchádzajúcej judikatúry
a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľky zároveň
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania
dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj
za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj
rozsudok ESĽP z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť
č. 31419/04, alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu
sťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním
dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale pri predbežnom prerokovaní ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako
neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júna 2012