Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 297/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 4 a

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a

slobôd v spojení s , , a

a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. februára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2011

doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P.,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a podľa a 4 a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods.

5 a a tiež práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. februára

2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ sa žalobou doručenou súdu dňa 21. 12. 2007 domáhal uloženia

povinnosti žalovaným zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu vo výške 10.090,06 EUR,

predtým 303.973,- Sk spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 10. 12. 2007 do

zaplatenia a náhrady trov konania.

Svoju žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV

č. 13522, nachádzajúcich sa v kat. úz. P., ktoré nadobudol do vlastníctva dňa 24. 1. 2007,

okrem iného aj novovytvorenej parcely KN C č. 1518/34 - zastavaná plocha a nádvorie o

výmere 1006 m2. Na tejto nehnuteľnosti sa nachádza komunikácia - chodník a oporný múr,

slúžiace žalovaným, spoluvlastníkom bytového domu súp. č. 5319, stojaceho na parcele KN

C č. 1509. Poukázal na to, že táto stavba bola zriadená bez súhlasu právneho predchodcu

sťažovateľa a takisto sťažovateľ, ako vlastník tejto nehnuteľnosti - pozemku nesúhlasí, aby

na nehnuteľnosti v jeho vlastníctve boli akékoľvek cudzie stavby. Sťažovateľ má za to, že má

voči žalovaným nesplatenú pohľadávku titulom bezdôvodného obohatenia za neoprávnené

užívanie v období od 24. 1. 2007 do 19. 11. 2007. Výšku bezdôvodného obohatenia stanovil

znalec Ing. M. V. za rok 2007 sumou vo výške 364,- Sk za m2 ročne. Za 1006 m2 užívanej

nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu je bezdôvodné obohatenie za obdobie od 24. 1. 2007

do 19. 11. 2007, za 300 dní, 303.973,- Sk, teraz 10.090,06 EUR.

Žalovaní so žalobou nesúhlasili. Namietali, že nárok sťažovateľa je potrebné

posudzovať podľa špeciálneho právneho predpisu - o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších právnych predpisov, kde v zmysle ust. § 23

ods. 5, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce

vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Preto poukazovali na to, že sa

voči žalobcovi nemohli nijako obohatiť, keďže právny titul užívania im vznikol zo zákona.

V priebehu konania sťažovateľ podal dva ďalšie návrhy na zmenu návrhu na začatie

konania. Prvým, zo dňa 28. 4. 2008, žiadal zmenu s odôvodnením, že u žalovaných sa jedná

o podielových spoluvlastníkov, ktorých spoluvlastníctvo na spoločných častiach

a spoločných zariadeniach bytového domu je v rozsahu zodpovedajúcemu výške ich

spoluvlastníckeho podielu a je nerozlučne spojený s vlastníctvom bytu, teda išlo

o prerozdelenie vyčíslenej hodnoty bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných podľa

výšky ich podielu. Druhým, zo dňa 10. 11. 2008, žiadal o doplnenie žaloby o alternatívny

petit pre prípad, ak súd bude vychádzať pri svojom rozhodovaní, že nehnuteľnosť

nachádzajúcu sa v k. ú. P., zapísanú na LV č. 13522, parcela KN C č. 1518/34, je nutné

posudzovať podľa , pričom požadoval, aby súd uložil

povinnosť žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 2.457.696,- Sk, žalovanému

v 2. rade sumu 2.457.696,- Sk, žalovanému v 3. rade 2.483.033,- Sk, žalovanému v 4. rade,

5. rade a 6. rade (žalovaní v 5. rade a 6. rade ako právni nástupcovia po žalovanej

v 5. rade) spoločne a nerozdielne sumu vo výške 2.483.033,- Sk. Tieto zmeny návrhu súd

nepripustil z dôvodu, že výsledky dovtedajšieho konania nemohli byť podkladom pre

konanie o zmenenom návrhu.

Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -166 zo dňa 24. 3.

2009 tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy

konania.

Krajský súd v Prešove uznesením č. k. -247 zo dňa 25. 11. 2009, po

podanom odvolaní sťažovateľom, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že z doposiaľ vykonaného

dokazovania vyplýva, že parcela KN C 1518/34 slúži ako komunikácia zabezpečujúca

prechod pre peších a prejazd motorovými vozidlami patriacim nielen žalovaným, ale

komukoľvek. Nejedná sa o komunikáciu, ktorá by bola uzavretá. Vyjadril, že možnosť

všeobecného užívania tejto komunikácie však vylučuje, žeby sa vlastník pozemku, na ktorom

je táto komunikácia postavená, mohol domáhať náhrady za užívanie len od niektorých

z viacerých možných užívateľov. Iný právny stav by nastal len v prípade, ak by na parcele

KN C 1518/34 bola zriadená stavba účelovej komunikácie užívanej výlučne žalovanými

a len za účelom uspokojenia potrieb žalovaných. Postavenie stavby takejto účelovej

komunikácie na pozemku vo vlastníctve inej osoby nevylučuje právo tejto inej osoby

domáhať sa zaplatenia náhrady za takéto užívanie účelovej komunikácie od obmedzeného

počtu subjektov, ktoré výlučne môžu túto účelovú komunikáciu užívať. Vlastníctvo stavby

takej komunikácie a právne dôsledky z toho vyplývajúce bolo možné posúdiť až po zistení, či

skutočne ide o stavbu pozemnej komunikácie a kto je jej vlastníkom, resp. po zistení, či

parcela KN C 1518/34, ako priľahlý pozemok, je zaťažená vecným bremenom podľa § 23

ods. 5 Zákona o vlastníctve bytov.

Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa zistiť, či parcela KNC 1518/34 je miestnou,

alebo účelovou komunikáciou, pričom vecná pasívna legitimácia žalovaných je vylúčená

v prípade, že sa jedná o stavbu miestnej komunikácie. Takéto doplnenie dokazovania však

nevylučuje, aby žalovaní preukázali, že sa jedná o nehnuteľnosť spĺňajúcu podmienky

priľahlého pozemku v zmysle § 2 ods. 6 Zákona o vlastníctve bytov, a že k nej im vzniklo

zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 tohto zákona. Poukázal na to, že predmetom

tohto konania nebolo zaplatenie náhrady za vecné bremeno zriadené zo zákona a nie sú pre

rozhodnutie právne významné ani námietky týkajúce sa odplatnosti vzniku takéhoto vecného

bremena, ani úvahy týkajúcej sa premlčania tejto náhrady.

Súd prvého stupňa vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. -427

zo dňa 30. 6. 2010 tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovaným

trovy konania.

Porušovateľ sťažnosťou napadnutým rozsudkom, č. k. -542 zo dňa

22. 2. 2011, potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, keďže mal za preukázané, že žalovaní

nie sú vlastníkmi stavieb na parcele KN-C č. 1518/34 a preto nárok žalobcu z titulu

bezdôvodného obohatenia ani z titulu usporiadania pomerov podľa § 135c ods. 3

, nemožno považovať za dôvodný. Zároveň uviedol, že tento názor

súdu prvého stupňa je akceptovateľný predovšetkým vo vzťahu k miestnej komunikácii

a k nej priľahlému chodníku na parcele 1518/34, keďže k vlastníctvu miestnej komunikácie

sa jednoznačne prihlásilo Mesto P., svojim podaním zo dňa 30. 5. 2010 a nie je dôvod trvať

na preukázaní rozhodnutia príslušného správneho orgánu o zaradení tejto komunikácie

medzi miestne komunikácie.

Porušovateľ ďalej uviedol, že neoprávnenosť stavieb chodníkov a uvedených

prípojok je bez právneho významu z toho dôvodu, že tieto stavby boli postavené na

priľahlom pozemku v zmysle a žalovaným vzniklo podľa

§ 23 ods. 5 tohto zákona právo vecného bremena.

Zákonným vznikom práva vecného bremena v prospech žalovaných vzniklo

vlastníkovi pozemku právo na náhradu za takto vzniklé vecné bremeno. Právo na zaplatenie

náhrady za vznik vecného bremena sa však premlčalo. Podľa porušovateľa nárok vlastníka

pozemku, ktorému bolo zákonom obmedzené jeho vlastnícke právo zriadením vecného

bremena, má tak nárok na peňažnú náhradu za toto obmedzenie s tým, že tento nárok je

peňažnou pohľadávkou, ktorá sa ako záväzkové právo a nie ako vecné právo premlčuje. ...

Sťažovateľ netvrdí, že niektoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu

a príslušenstvo, nachádzajúce sa na priľahlom pozemku a to komunikáciu a chodník

nemôžu užívať aj iné subjekty, napríklad návštevy žalovaných, lekár, poštár a podobne.

Dôvodom tejto žaloby však nie je užívanie komunikácie a chodníka, ale užívanie priľahlého

pozemku stavbami - spoločných častí domu a spoločných zariadení domu a príslušenstva na

nich ležiacimi, ktoré sú v spoluvlastníctve žalovaných. Aj parkovisko, resp. chodník pri

nákupnom centre, ktoré je vo vlastníctve obchodného centra predsa môže použiť aj iný

subjekt, čo však neznamená, že Mesto P. je jeho vlastníkom.

Posúdenie komu patria stavby na priľahlom pozemku č. 1518/34 je jednoduché aj

podľa toho, komu tieto stavby slúžia, resp. pre koho sú tieto stavby nevyhnutné. V prípade

ich odstránenia tieto stavby budú chýbať iba žalovaným a nikomu inému. ...

V prípade priľahlého pozemku, ktorého užívanie je predmetom sporu, na ktorom sa

nachádzajú spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu a príslušenstvo -

komunikácia, chodník a pomocné stavby, sa nejedná o všeobecné užívanie týchto stavieb

žalovanými, ale užívanie priľahlého pozemku spočíva v samotnej existencii stavieb

spoločných častí domu a spoločných zariadení domu a príslušenstva v spoluvlastníctve

žalovaných, ležiacich - nachádzajúcich sa na priľahlom pozemku vo vlastníctve sťažovateľa

bez jeho súhlasu.

Užívanie priľahlého pozemku jeho zastavaním stavbami - spoločných častí domu

a spoločných zariadení domu a príslušenstvom, ktoré na priľahlom pozemku sťažovateľa

ležia, nie je možné zamieňať s užívaním stavieb (cestných komunikácií a chodníkov).

Priľahlý pozemok užívajú aj naďalej žalovaní stavbami spoločných častí domu a

spoločných zariadení domu a príslušenstvom ako ich vlastníci (§ 19 ods. 1 zákona č.

), keďže sa na priľahlom pozemku nachádzajú, zatiaľ čo cestnú komunikáciu

a chodníky užívajú účastníci cestnej premávky.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd sa nevyrovnal zákonným spôsobom s jeho

odvolacími dôvodmi:

„Pri svojej rozhodovacej činnosti nepreskúmal rozhodujúce otázky, uspokojil sa

s tým, že iba prevzal závery súdu prvého stupňa. Uviedol, že nemožno súhlasiť s tým, že

stavba komunikácie, chodníka tvoria príslušenstvo obytného domu, pretože charakter týchto

nehnuteľností - stavieb bol vraj súdom prvého stupňa riadne zistený. A to tak, že

prvostupňový súd si svojim rozhodnutím nepodložené zaradil stavbu komunikácie

a chodníka do siete miestnych komunikácií. Porušovateľ vôbec nezhodnotil a neodôvodnil

namietané dôvody odvolania sťažovateľa, resp. ich irelevantnosť.

Porušovateľ nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, ako vec právne

posúdil. Jeho odpoveďou bolo konštatovanie, že zo správy mesta vyplýva, že ide o miestnu

komunikáciu vo vlastníctve Mesta P. a tam kde nie je miestna komunikácia je priľahlý

pozemku v zmysle a žalovaným vzniklo na užívanie

pozemku podľa § 23 ods. 5 tohto zákona právo vecného bremena.

Porušovateľ si taktiež nesprávne a bez opory v právnej norme vyložil poskytnutie

náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za zriadené vecné bremeno, v zmysle § 23 ods. 5

tak, že náhradu ústavne nekonformným spôsobom zamietol

s odôvodnením, že tento nárok je peňažnou pohľadávkou, ktorá sa ako záväzkové právo

a nie ako vecné právo premlčuje.“

Sťažovateľ je toho názoru, že pri takomto výklade právnej normy, t. j. § 23 ods. 5

o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, by fakticky došlo k vyvlastneniu bez

poskytnutia náhrady, pričom dovoľuje vyvlastniť len na základe zákona, nie

zákonom a za náhradu ().

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že namietaným rozsudkom krajského súdu č. k.

-542 z 22. februára 2011, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -427 z 30. júna 2010, došlo

k porušeniu jeho označených práv. Odvolací súd rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa podľa z dôvodu, že nepovažoval

odvolanie sťažovateľa za dôvodné.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto

rozhodnutie:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. podľa článku 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 20 ods. 1 a 4, čl.

46 ods. 1, , a 4, Listiny

základných práv a slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 22.

2. 2011 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 22. 2. 2011, sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania (z hodnoty sporu

10.090,06 EUR) v sume 666,58 €, za (2 x 270,53 € – 1. prevzatie a príprava právneho

zastúpenia, 2. písomné podanie na súd, + 2 x režijný paušál 7,21 €, DPH vo výške 20 % -

111,10 €) podľa , vyhlášky MS SR č. na účet advokáta

JUDr. J. G., P., č. ú.:..., vedený v Č., a. s., pobočka P., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd môže podľa ako zjavne

neopodstatnený odmietnuť návrh (sťažnosť) už pri jeho predbežnom prerokovaní

za predpokladu, že na základe odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia

všeobecného súdu, ako aj argumentáciou sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu dospeje

k záveru, že sťažnosť prima facie nedosahuje ústavnoprávnu relevanciu, resp. že

namietaným rozhodnutím nemohlo byť vzhľadom na jeho povahu a obsah zasiahnuté do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv sťažovateľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4,

v spojení s , , a , a 4

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. februára 2011, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu č. k. -427 z 30. júna 2010 (ktorým okresný súd

žalobu sťažovateľa zamietol).

Ústavný súd opakovane judikoval, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného

postavenia ústavného súdu možno vyvodiť, že ústavný súd zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade

a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich

rozhodnutí. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento pri svojom rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že

by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie ,

čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a v podstate požaduje „revíziu“ rozsudku

krajského súdu č. k. -542 z 22. februára 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu č. k. -427 z 30. júna 2010 z dôvodu uplatnenia si svojho

2

nároku vo vzťahu k žalovaným zaplatiť mu bezdôvodné obohatenie za užívanie 1006 m

nehnuteľnosti v jeho vlastníctve v sťažnosti ním označenej komunikácie – chodníka

a oporného múru, a to v sume ním požadovanej spolu aj s príslušným ročným úrokom

z omeškania za ním označené obdobia od roku 2007  2009.

K odvolaniu sťažovateľa, v ktorom namietal nedostatky konania, a k námietke

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu (prístupu k súdu) podľa čl. 46 ods. 1

, listiny, resp. dohovoru krajský súd uviedol:

„Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania či doplňovania

dokazovania v zmysle zásad , , Preto tak urobil bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť

verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom

stanovenej dobe na úradnej tabuli súdu (, ). Pri preskúmavaní

napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania

do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré

boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. ...

Odvolací súd sa musel v prvom rade vyporiadať s tvrdením žalobcu, že postupom

súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a teda bolo mu odňaté

právo na súdnu ochranu garantovanú článkom 46 ods. 1 .

K tomu malo dôjsť predovšetkým tým, že prvostupňový súd neumožnil žalobcovi vyjadriť

svoje stanovisko k vykonanému dokazovaniu priamou protokoláciou právnou zástupkyňou

žalobcu, ako aj tým, že žalobcovi nebol doručený rovnopis zápisnice z pojednávania dňa

15. 6. 2010, hoci oň požiadal. ...

Z preskúmavaného spisu je zistiteľné, že žalobca požiadal o zaslanie rovnopisu

zápisnice zo súdneho pojednávania až po jeho skončení. Preto súd bol povinný tak urobiť

len za splnenia podmienky úhrady vecných nákladov s tým spojených. Zo spisu nevyplýva,

že by žalobca tieto náklady uhradil.

Za vadu konania majúcu za dôsledok nesprávne rozhodnutie vo veci samej nie

je možné považovať ani tvrdenie žalobcu o nedostatočnom zdôvodnení napadnutého

rozsudku. ...

Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí stručne a jasne objasnil skutkový a právny

základ svojho rozhodnutia. Skutočnosť, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa opiera len

o stanovisko Mesta P. zo dňa 3. 5. 2010 a nezaoberá sa obsahom predchádzajúceho

stanoviska tohto subjektu zo dňa 27. 4. 2007 nie je dôvodom, pre ktorý by bolo rozhodnutie

súdu nepreskúmateľné pre nedostatočné zdôvodnenie, či ktoré by mohlo viesť k záveru

o arbitrárnosti rozhodnutia a o odňatí práva žalobcu ako účastníka konania na spravodlivý

proces.

Konečnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej neovplyvnili ani

meniace sa právne a skutkové dôvody uplatňovaného nároku žalobcom. Pôvodne v podanej

žalobe sa žalobca domáhal zaplatenia bezdôvodného obohatenia získaného žalovanými tým,

že bez platnej nájomnej zmluvy užívajú nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu. Predmetom

konania bola pohľadávka z titulu bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie

2

parcely KN C 1518/34 o výmere 1006 mza obdobie od 24. 1. 2007 do 19. 11. 2007...“

K námietkam sťažovateľa vo vzťahu k právnej kvalifikácii priľahlého pozemku

a vlastníctva vlastníkov bytového domu krajský súd uviedol:

„Odvolací súd sa teda stotožňuje so skutkovým a právnym záverom napadnutého

rozsudku, že tak teleso miestnej komunikácie, ako aj priľahlého chodníka postavené na

parcele KN C 1518/34 nie sú vo vlastníctve žalovaných, a nejedná sa ani o účelovú

komunikáciu v zmysle zákona číslo V dôsledku tohto žalovaní nie sú

vecne pasívne legitimovaní, pokiaľ sa jedná o nároky na zaplatenie náhrad za užívanie

týchto stavieb neoprávnene postavených na parcele KN C 1518/34. ...

V tejto súvislosti má zásadný význam rozsudok Okresného súdu Prešov č. k.

-753 zo dňa 4. 5. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27. 12. 2006

a ktorým bolo rozhodnuté, že právna predchodkyňa žalobcu M. J. je výlučnou vlastníčkou aj

2

nehnuteľností tvorených parcelou KN C 1518/1 – orná pôda o výmere 15 467 m, ktorej

časťou je aj parcela KN C 1518/34 zriadená v roku 2007. Z odôvodnenia tohto rozsudku je

okrem iného zistiteľné, že až po kolaudácii stavby obytného domu na parcele KN C 1509, a

teda až po postavení komunikácie na parcele 1518/34 dňa 31. 8. 1987 vydal ONV v P.

finančný odbor osvedčenia o nadobudnutí vlastníctva štátom k parcelám číslo 1681 a 1590

podľa . Následne z parciel mpč. 1681 a mpč. 1190 bola

okrem iného vytvorená aj parcela číslo 1518/1 a následne z nej aj parcela KN C 1518/34.

Tak stavba obytného domu na parcele KN C 1509, ako aj stavby postavené na parcele KN

C 1518/34, boli postavené bez súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku M. W. a jedná sa o

neoprávnené stavby v zmysle .

Vyporiadanie práv žalobcu ako vlastníka parcely KN C 1518/34 so žalovanými ako

vlastníkmi obytného domu postaveného na parcele číslo 1509 v časti týkajúcej sa tých častí

parcely KN C 1518/34, ktoré nie sú miestnou komunikáciou a priľahlým chodníkom, a to

v súvislosti s existenciou oporného múru a vodovodnej kanalizačnej, plynovej a elektrickej

prípojky, oboch bočných chodníkov a trávnatých plôch nachádzajúcich sa bezprostredne pri

týchto chodníkoch, je závislé od toho, či parcela KN C 1518/34, resp. jej časť zastavaná

týmito stavbami je priľahlým pozemkom v zmysle zákona číslo

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Podmienkou začlenenia parcely KN C 1518/34 medzi priľahlé pozemky k parcele

KN C 1509 a na nej postaveného obytného domu je, že sa musí jednať o pozemok určený na

spoločné užívanie všetkých spoluvlastníkov tohto obytného domu, ktorý slúži výlučne tomuto

domu a pritom nie je jeho stavebnou súčasťou. Skôr uvedené ustanovenie za takýto priľahlý

pozemok označuje oplotenú záhradu a niektoré stavby príkladmo tam vymenované.

Pokiaľ pozemok nachádzajúci sa pri bytovom dome neslúži výlučne tomuto domu,

nevzniklo k nemu zo zákona vecné bremeno v zmysle zákona číslo

Pokiaľ však takýto pozemok spĺňa zákonom stanovené podmienky pre zaradenie pod

pojem priľahlý pozemok podľa zákona číslo , došlo by k vzniku

takéhoto vecného bremena zo zákona a oprávneným osobám by tým vzniklo právo podať

návrh na zápis takéhoto vecného bremena do katastra nehnuteľností, poprípade sa

určovacou žalobou domáhať určenia vzniku tohoto práva, pokiaľ by návrhu na zápis nebolo

vyhovené. V zmysle zákona číslo o katastri k nehnuteľnosti, práva

k nehnuteľnostiam, ktoré vznikli zo zákona sa do katastra zapisujú záznamom, a to na

základe verejných listín alebo iných listín, pričom takýto zápis má len evidenčný charakter.

Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa spĺňa časť parcely

KN C 1518/34 podmienky stanovené zákonom pre priľahlý pozemok (oba bočné chodníky,

zatrávnená plocha nad bočným horným i spodným chodníkom). Oporný múr však neslúži

výlučne len žalovaným, ale aj vlastníkom stavby obytného domu postaveného na parcele KN

C 1510, na ktorej aj je umiestnený.

Vzhľadom k tomu, že tak stavba na parcele KN C 1509, ako aj stavby na parcele KN

C 1518/34 vznikli niekedy v roku 1972, je treba platnosť takto vzniklých vzťahov posudzovať

podľa vtedy platného práva, ale práva a povinnosti existujúce v súčasnosti podľa dnes

platného práva. Podľa sa ustanoveniami tohto zákona,

pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, riadia i právne vzťahy vzniklé pred 1. 1. 1992; vznik týchto

právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniklé pred 1. 1. 1992 sa však posudzujú podľa

doterajších predpisov. ...

Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym a skutkovým záverom napadnutého

rozsudku, podľa ktorého oporný múr je súčasťou parcely KN C 1518/34. V tejto súvislosti

odvolací súd k dôvodom napadnutého rozsudku dodáva, že stavba ako výsledok stavebnej

činnosti je spravidla tiež stavbou podľa občianskeho práva a je samostatnou vecou (§ 119

). V niektorých prípadoch však stavbu nemožno fakticky ani

hospodársky oddeliť od pozemku, na ktorom je zriadená a stavba s týmto pozemkom splýva,

je jeho súčasťou a tvorí s ním jednu vec. Takouto súčasťou pozemku a teda nie samostatnou

stavbou sú vonkajšie úpravy, napríklad oporné múry, dlažby a obruby, kvetinové jazierka,

vonkajšie predložené schody, ploty vo výške menšej než 100 cm a ďalšie (R 4/1992). ...

Nakoľko v preskúmavanej veci bolo zistené, že v čase započatia stavby obytného

domu súpisného čísla 1319 na parcele KN C 1509 stavebník vedel o tom, že stavia na

vlastnícky nevyporiadaných pozemkoch, išlo od počiatku o stavbu neoprávnenú.

Na neoprávnenosti tejto stavby nič nezmenili následné administratívne rozhodnutia

správneho orgánu, ktoré boli vydané až v čase po kolaudácii tejto stavby.

Tento záver sa týka tak uvedených prípojok, ako aj stavby chodníkov po oboch

bočných, kratších stranách obytného domu súpisné číslo 5319.“

Krajský súd okrem toho zdôraznil:

„Neoprávnenosť týchto stavieb je v konečnom dôsledku bez právneho významu pre

rozhodnutie v tejto veci. Tým, že tieto stavby boli postavené na priľahlom pozemku v zmysle

z. č. vzniklo žalovaným podľa tohto zákona právo

vecného bremena. Tým žalovaní získali, okrem iného aj právo užívať pre seba tak tieto

stavby, ako aj tie časti parcely KN C 1518/34, ktoré nie sú zastavané miestnou

komunikáciou a jej priľahlými chodníkmi, takže takýmto užívaním nezískali bezdôvodné

obohatenie.“

Krajský súd na opakovanú námietku sťažovateľa v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu (aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), že žiadna právna norma nerieši

poskytovanie náhrady za vzniknuté vecné bremeno, resp. že krajský súd nepostupoval

v zmysle zásady iura novit curia, pokiaľ nezohľadnil iný spôsob vyrovnania vzťahu

v napadnutom konaní, čím mu neposkytol právnu ochranu, ktorú mu priznáva § 135c

, okrem iného uviedol:

„Zákonným vznikom práva vecného bremena v prospech žalovaných vzniklo

vlastníkovi pozemku právo na náhradu za takto vzniklé vecné bremeno. Právo na zaplatenie

náhrady za vznik vecného bremena sa však premlčalo.

Právo na zaplatenie iného plnenia, napr. z titulu bezdôvodného obohatenia by

prichádzalo do úvahy len v prípade, že by nedošlo k vzniku vecného bremena zo zákona, či

k jeho zriadeniu rozhodnutím súdu.

Právo na vyporiadanie podľa vzniklo

vlastníkovi pozemku dňom účinnosti z. č. , t. j. dňom 1. 9. 1993.

neobsahuje bližšiu úpravu, ktorá by riešila náhradu za

zriadenie vecného bremena v zmysle vyššie cit. ust. § 23 ods. 5. V tejto súvislosti však treba

mať na zreteli to, že vecné bremená zriaďované na základe zákona majú špecifický režim

upravený verejnoprávnymi predpismi, na ktorých základe boli zriadené. Aj keď majú

nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia,

nemožno prehliadať, že majú významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje

vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je

povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Vecné bremená zriaďované

zo zákona tento charakter majú. Napokon zákony, podľa ktorých vznikajú, ich aj týmto

pojmom označujú. Tak je to aj v predmetnej veci, keď cit. ust. § 23 ods. 5 zák č. 182/1993

Z. z. bolo zriadené vecné bremeno. Režim vecných bremien zriaďovaných zo zákona nie je

celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou úpravou

právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, k realizácii ktorých vznikli. Špeciálna právna

úprava však nie je komplexnou, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy

občianskeho práva o vecných bremenách. Ak špeciálna úprava o zriadení vecného bremena

zo zákona neobsahuje riešenie týkajúce sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva

vecným bremenom, takáto situácia je riešiteľná aj s využitím čl. 11 ods. 4 Listiny

základných práv a slobôd. Podľa tohto článku možno obmedziť vlastnícke právo len za

náhradu. Pritom platí zásada, že jednotlivé ustanovenia Listiny sú bezprostredne platným

právom a práv v nich obsiahnutých sa možno domáhať priamo s odkazom na ich znenie.

Výnimkou sú len základné práva, ktoré Listina vymenováva v čl. 41 ods. 1 pomocou

odkazov na konkrétne články Listiny. ... Pretože právo na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva nie je uvedené medzi výnimkami, môže sa dotknutý vlastník dovolávať

práva na poskytnutie náhrady priamo s odvolaním na čl. 11 ods. 4 Listiny, bez toho, aby

bolo nevyhnutné z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej

právnej sily.“

Krajský súd za kľúčovú považoval otázku premlčania nároku na náhradu za zriadenie

vecného bremena (podľa právnej kvalifikácie sťažovateľa na vydanie bezdôvodného

obohatenia), ku ktorej v danej súvislosti uviedol:

„Vlastník pozemku, ktorému bolo zákonom obmedzené jeho vlastnícke právo

zriadením vecného bremena, má tak nárok na peňažnú náhradu za toto obmedzenie s tým,

že tento nárok je peňažnou pohľadávkou, ktorá sa ako záväzkové právo, a nie ako vecné

právo, premlčuje.

V tomto konaní vzťah vlastníka pozemku a vlastníkov bytov v bytovom dome bol

vyriešený v ust. Po takejto úprave mal vlastník pozemku

možnosť domáhať sa náhrady za zriadenie vecného bremena. Nepremlčuje sa len právo

na ochranu proti neoprávnenej stavbe (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zverejnený pod

R 23/2003). Ustanovenie z. č. vylučuje, aby v prípade zriadenia

vecného bremena zo zákona sa pomery usporiadali spôsobom upraveným v § 135c ods. 1, 2

. Preto pomery medzi účastníkmi môžu byť usporiadané len podľa

. Len úprava pomerov uvedených v tomto ustanovení

nepodlieha premlčaniu. Premlčuje sa však majetkové právo odvodzované od pomerov

usporiadaných podľa . Nárok na peňažnú náhradu

za vecné bremeno zriadené zo zákona podlieha režimu premlčania. Aplikácii inštitútu

premlčania nebránia ani tie ustanovenia SR, či Listiny základných práv a slobôd na

ktorí poukazuje v odvolaní odvolateľ. ...

Právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena je právom

majetkovým, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Obč. zák., pričom tu nie je

osobitná úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby. Platí preto všeobecná premlčacia doba

v trvaní 3 rokov, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Predmetné právo sa mohlo vykonať prvýkrát v deň účinnosti , ktorým

sa právo vecného bremena zriadilo. Všeobecná trojročná premlčacia lehota začala tak

plynúť dňom 1. 9. 1993 a uplynula dňom 1. 9. 1996. Žaloba v predmetnej veci bola podaná

až 27. 4. 2007. Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou to, kedy v skutočnosti nadobudol

žalobca vlastnícke právo k predmetnému pozemku. V zmysle § 111 Obč. zák., na plynutie

premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa, alebo dlžníka. Do postavenia veriteľa

sa žalobca dostal nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetnému pozemku. On sa dostal

do postavenia veriteľa až prevodom, ktorým nadobudol vlastníctvo k predmetnému

pozemku, ale premlčacia doba uplynula už v roku 1996. Novému vlastníkovi nezačala opäť

plynúť nová premlčacia doba.

V prípade, že dôjde k premlčaniu práva na zaplatenie vecného bremena vzniklého

zo zákona (napr. podľa zákona číslo ), nie je možné sa úspešne

domáhať na súde vyporiadania vo forme vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie

pozemku vlastníkom neoprávnenej stavby. Podľa čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv

a slobôd vzniklo žalobcovi za obmedzenie jeho vlastníckeho práva zákonom právo

na náhradu. Nakoľko zákonom bolo zriadené vecné bremeno, vzniklo žalobcovi výlučne len

právo na primeranú náhradu, ktoré sa premlčuje. Nie je možné obchádzať právne dôsledky

premlčania práva na náhradu za zriadenie vecného bremena uplatnením takého istého

majetkového práva z iného právneho dôvodu, napr. z titulu bezdôvodného obohatenia.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

( )“

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

(a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(m. m. , ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s výkladom zákonov

všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol napadnutý právny názor

krajského súdu nahradiť iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten do takej miery odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu je namietaný rozsudok krajského súdu primeraným spôsobom odôvodnený

a nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu a ako taký kvalifikovať ako arbitrárny. Preto je z ústavného

hľadiska akceptovateľný a podľa názoru ústavného súdu ním nemohlo dôjsť k namietanému

porušeniu sťažovateľom označených práv podľa , listiny a dohovoru.

V súvislosti s tvrdeným porušením práva sťažovateľa na riadny proces tým, že

všeobecné súdy zamietli jeho žalobu, ústavný súd pripomína, že , resp.

ods. 1 listiny sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu

a práva na spravodlivý súdny proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ako

by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby () alebo v prípade

opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom

konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým

súdnym rozhodnutím (, ).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie jeho základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa

subjektívnych názorov sťažovateľa.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa a

listiny ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

umožnila reálne vysloviť ich porušenie (m. m. ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, a preto sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. februára 2011 došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa

a 4 a a 4 listiny a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu. Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z a 4 a a 4 listiny a tiež právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením ().

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa a 4

a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní

pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až . Táto právomoc

ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti

hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu

a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom

krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a ani jeho práva podľa dohovoru, tak

v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a a 4 listiny a ani o porušení jeho práva podľa

dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu , , a

Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1

, ktoré majú povahu ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných

pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd zaručených . Uvedené

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu

o sťažnostiach podľa . V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že

v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo

dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, prípadne práv vyplývajúcich

z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia

týchto ustanovení .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012