Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 221/2012
PDF · 307.68 KB
No categories available
III. ÚS 221/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. N., P., zastúpeného Mgr. J. G., pre namietané
porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho
uznesením sp. zn. 2 CoKR/17/2010 z 23. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2012 doručená sťažnosť Ing. J. N., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného
práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uznesením sp. zn. 2 CoKR/17/2010 z 23. augusta 2010.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 25. januára 2010 sťažovateľ
v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“) podal
Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh na vyhlásenie konkurzu
na majetok spoločnosti G. Veľká Británia (ďalej len „dlžník“). Uznesením sp. zn.
3 K/4/2010 z 9. februára 2010 okresný súd začal konkurzné konanie proti dlžníkovi.
Uznesením sp. zn. 3 K/4/2010 z 22. februára 2010 okresný súd vyhlásil konkurz na majetok
dlžníka, ustanovil správcu dlžníka, vyzval veriteľov na prihlásenie svojich pohľadávok
a uložil správcovi dlžníka v zmysle čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/200 z 29. mája
2000 o konkurznom konaní (ďalej len „nariadenie rady“) informovať o vyhlásení konkurzu
známych veriteľov, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované
sídlo v iných členských štátoch.
Dňa 12. marca 2010 podal proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu
odvolanie dlžník (v likvidácii), zastúpený likvidátorom S. T. (ďalej len „odvolateľ“), ktorý
uviedol, že na základe rozhodnutia High Court of Justice z 22. januára 2010 vydaného
v konaní vedenom pod č. 6678/2008 bol vydaný príkaz na súdnu likvidáciu dlžníka, čím
bolo v súlade s čl. 3 nariadenia rady začaté likvidačné konanie dlžníka, ktoré bolo
identifikované ako hlavné konkurzné konanie. Tomuto konaniu predchádzalo
tzv. „prelikvidačné konanie“, v rámci ktorého bolo vydaných viacero príkazov a nariadení
smerujúcich na zabezpečenie majetku dlžníka, a to aj voči sťažovateľovi. Na základe
nariadenie High Court of Justice z 15. januára 2010 bola sťažovateľovi a B. J. uložená
povinnosť vydať likvidátorovi dlžníka 43 ks kmeňových akcií emitenta G., a. s., ako aj
sumu 3 987 584 €, ktorú však títo nesplnili. Odvolateľ tvrdil, že v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 3 K/4/2010 došlo k viacerým vadám, a síce že:
- okresný súd vychádzajúc z návrhu sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka konal s Ing. D. Š. ako riaditeľom dlžníka (ďalej len „riaditeľ dlžníka“), hoci
nariadením likvidácie dlžníka 22. januára 2010 došlo ex lege k zániku jeho oprávnenia
konať v mene dlžníka a toto oprávnenie prešlo na likvidátorov ustanovených High Court of
Justice. Riaditeľ dlžníka teda nemal právo uznať záväzky dlžníka a ani spôsobilosť byť
účastníkom konania;
- okresný súd nekonal s dlžníkom ako s účastníkom konania, nevyzval dlžníka, aby
osvedčil svoju platobnú schopnosť, a uprel mu aj ďalšie procesné práva;
- na území Slovenskej republiky sa nenachádza centrum hlavných záujmov dlžníka
v zmysle čl. 3 nariadenia rady, pretože registrované sídlo dlžníka sa nachádza na území
Spojeného kráľovstva, všetky riadiace funkcie a rozhodnutia týkajúce sa správy dlžníka
môžu vykonávať a prijímať výlučne likvidátori dlžníka, ktorí sú štátnymi príslušníkmi
Spojeného kráľovstva, na jeho území majú bydlisko a tam sa aj zdržiavajú, hlavní veritelia
sa nikdy nenachádzali na území Slovenskej republiky, sám dlžník nikdy nevykonával
žiadnu činnosť, je len nositeľom aktív. Okresný súd teda nemal medzinárodnú právomoc
rozhodovať o tejto veci;
- rozhodnutie High Court of Justice je prekážkou res iudicata, pričom prebiehajúce
likvidačné konanie s účinkami vo všetkých členských štátoch Európskej únie súčasne
vytvára prekážku litispencencie;
- okresný súd vec nesprávne právne posúdil.
Dňa 30. marca 2010 podal k odvolaniu vyjadrenie riaditeľ dlžníka, pričom uviedol,
že:
- bol a je oprávnený konať v mene dlžníka, vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie
konkurzu na majetok dlžníka, ako aj uznať jeho záväzky;
- v danom prípade odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu
podala osoba, ktorá na to nebola oprávnená;
- boli splnené všetky podmienky na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka
ustanovené zákonom č. 7/2005 Z. z.;
- centrum hlavných záujmov dlžníka sa preukázateľne nachádza na území Slovenskej
republiky. Domnienka o centre hlavných záujmov dlžníka v štáte registrovaného sídla je
jednoznačne vyvrátená z dôvodov uvedených v návrhu na začatie konkurzného konania
a tým, že na území Slovenskej republiky sa nachádza miesto výkonu ústrednej správy
dlžníka, ako aj jediný rozhodujúci majetok dlžníka – 43 ks kmeňových akcií emitenta G.,
a. s. Riaditeľom dlžníka je slovenský štátny príslušník s trvalým pobytom v Slovenskej
republike, benefičnými vlastníkmi a osobami kontrolujúcimi dlžníka sú slovenskí štátni
občania a veriteľmi sú prevažne slovenské subjekty. Dlžník nikdy nevykonával
podnikateľskú činnosť na území Veľkej Británie, je prázdnou schránkou, holdingovou
spoločnosťou, ktorej účelom je len oficiálne držanie aktív. Okresný súd mal preto právomoc
na začatie hlavného konkurzného konania. Likvidačné konanie vedené na majetok dlžníka
vo Veľkej Británii môže byť považované výlučne za vedľajšie konkurzné konanie v zmysle
čl. 3 nariadenia rady;
- neexistujú žiadne odvolacie dôvody tvrdené odvolateľom.
Krajský súd uznesením č. k. 2 CoKR/17/2010-634 z 23. augusta 2010 konkurzné
konanie na majetok dlžníka zastavil.
Dňa 10. decembra 2010 sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie,
ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
2 Obdo 44/2010 z 20. decembra 2011 odmietol ako „smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je dovolanie prípustné“; z tohto dôvodu sa najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.
Dňa 4. januára 2011 sťažovateľ podal „z dôvodu právnej istoty“ sťažnosť ústavnému
súdu, ktorá bola uznesením č. k. III. ÚS 143/2011-41 z 5. apríla 2011 odmietnutá pre
neprípustnosť (z dôvodu predčasnosti, pretože o ochrane označených práv, ktorých
porušenie sťažovateľ namieta, bude rozhodovať najvyšší súd, pozn.).
Sťažovateľ v (druhej) sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že v postupe
a rozhodnutí krajského súdu došlo k viacerým vadám, ktoré samy osebe, ako aj
vo vzájomnej súvislosti predstavujú zásah do jeho základných práv a slobôd zaručených
ústavou a dohovorom.
Sťažovateľ predovšetkým namietal, že krajský súd rozhodoval o odvolaní odvolateľa,
ktorý nebol aktívne legitimovaný na jeho podanie. Okrem toho, o niektorých kľúčových
podaniach odvolateľa, ktoré krajský súd prevzal ako významné pre svoje rozhodnutie, sa
sťažovateľ dozvedel až po doručení (mu) napadnutého rozhodnutia krajského súdu
a v priebehu odvolacieho konania nemal žiadnu možnosť sa k nim vyjadriť, čím došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v rozsahu, v akom tieto práva chránia rovnosť účastníkov súdneho konania.
Sťažovateľ bol účastníkom konania, ktoré začalo na jeho vlastný návrh, a ak sa s ním
v odvolacom konaní ako s účastníkom konania nekonalo, došlo k porušeniu jeho
procesných práv. Krajský súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom aj tým, že na
prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, hoci si to vyžadoval dôležitý verejný
záujem v zmysle § 214 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
čím došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odvolacom konaní krajský súd „nečakane“ rozhodol
o absencii vecnej pôsobnosti okresného súdu. Krajský súd sa nijako nevyporiadal
s procesnými návrhmi a vyjadreniami sťažovateľa a dlžníka týkajúcimi sa aktívnej
legitimácie odvolateľa, otázok súvisiacich s voľbou rozhodného práva a kritérií hlavného
konkurzného konania.
Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd vyhovel odvolaniu odvolateľa z dôvodov,
ktoré zákon č. 7/2005 Z. z. nepripúšťa. Tým, že krajský súd nevykladal ustanovenie § 22
ods. 3 zákona č. 7/2005 (účinného do 31. decembra 2011, pozn.) v súlade s ústavou
a povinnosťou „eurokonformného výkladu“, je napadnuté rozhodnutie zjavne arbitrárne
a predstavuje pre účastníkov konania neúnosnú mieru právnej neistoty.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konkurzné konanie má dve
relatívne samostatné etapy, ktorými sú začatie konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu.
Zákonné predpoklady na začatie konkurzného konania boli v danom prípade naplnené
a právoplatne potvrdené rozhodnutím okresného súdu. Proti uzneseniu o začatí konkurzného
konania sa nemožno odvolať. Po začatí konkurzného konania súd pred vyhlásením
samotného konkurzu zisťuje, či v prípade veriteľského návrhu dlžník neosvedčí svoju
platobnú schopnosť a či majetok dlžníka bude postačovať na úhradu nákladov konkurzu.
Po splnení zákonných podmienok súd vyhlási na majetok dlžníka konkurz. Proti tomuto
uzneseniu je odvolanie prípustné, pričom odvolacím dôvodom môže byť výlučne
osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka. Neexistencia tohto dôvodu vylučuje vecnú
pôsobnosť odvolacieho súdu preskúmavať splnenie podmienok na začatie konkurzného
konania. Aj v prípade, ak by krajský súd mal právomoc preskúmavať splnenie podmienok
na začatie hlavného konkurzného konania, pri ich skúmaní dospel k svojvoľným právnym
záverom.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne určil, akým právom sa spravuje
konkurzné konanie vedené na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho neaplikoval
právnu normu, ktorú aplikovať mal, t. j. zákon č. 7/2005 Z. z. Naopak, krajský súd sa pri
rozhodovaní riadil anglickým právom, čo je absolútne neprípustné a má za následok
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Skôr začaté konkurzné konanie
nemôže byť posudzované ako hlavné výlučne z dôvodu časovej prednosti, ale práve a len
na základe posúdenia otázky, na území ktorého štátu sa nachádza centrum hlavných
záujmov dlžníka. Aj v prípade, ak by na území Veľkej Británie skutočne prebiehalo hlavné
konkurzné konanie, neboli splnené predpoklady na zastavenie konkurzného konania
vedeného na území Slovenskej republiky. Článok 37 nariadenia rady totiž nevylučuje, aby
po prípadnom začatí hlavného konkurzného konania bolo toto konvertované na vedľajšie
konkurzné konanie.
Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom
a uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR/17/2010-634 z 23. augusta 2010 bolo porušené
jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania
a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov
právneho zastúpenia. Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku
všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR/17/2010-634
z 23. augusta 2010, ktorým zastavil konkurzné konanie na majetok dlžníka.
Vzhľadom na aktuálnu judikatúru, z ktorej vyplýva, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum
rozhodnutia odvolacieho súdu, a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu
o dovolaní (m. m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011), ústavný súd
preskúmal aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu.
Ústavný súd zároveň považuje za potrebné pripomenúť, že zásadne nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby
v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,
pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že
rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného
práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový
stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
1. Námietky sťažovateľa (ako veriteľa dlžníka) smerujúce proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu, ktorým tento podľa § 22 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z.
(účinného do 31. decembra 2011, pozn.) zastavil konkurzné konanie na majetok dlžníka,
sú v podstate založené na tom, že krajský súd nemal právomoc tak urobiť, ak okresný súd
po splnení všetkých podmienok na začatie konkurzného konania ustanovených citovaným
zákonom rozhodol jednak o začatí tohto konania, pričom vychádzajúc z tvrdenia
sťažovateľa, že centrum hlavných záujmov dlžníka v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia rady sa
nachádza na území Slovenskej republiky, vyhlásil toto konanie za hlavné konkurzné
konanie, čím založil svoju medzinárodnú právomoc a určil, že toto konanie sa bude
v zmysle čl. 4 ods. 1 nariadenia rady riadiť právom Slovenskej republiky – t. j. zákonom
č. 7/2005 Z. z., ako aj o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka. Sťažovateľ zároveň
spochybnil aktívnu legitimáciu odvolateľa podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka. Závery krajského súdu týkajúce sa kritérií
na určenie hlavného konkurzného konania a voľby rozhodného práva, ako aj aktívnej
legitimácie odvolateľa považuje sťažovateľ za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
Sťažovateľ ďalej namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým podaniam odvolateľa
a že krajský súd na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, hoci si to vyžadoval
dôležitý verejný záujem podľa § 214 ods. 1 písm. c) OSP. Uvedeným postupom
a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu vrátane práva na rovnosť účastníkov v konaní a práva na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj
k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.
Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že
tento po podaní odvolania odvolateľom preskúmal obsah spisu okresného súdu, ako aj
podania a listinné dôkazy predložené v odvolacom konaní. Krajský súd následne zistil, že
na základe rozhodnutia High Court of Justice vo veci č. 6678/2008 z 22. januára 2010 bolo
v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia rady začaté konkurzné (insolvenčné) konanie na majetok
dlžníka identifikované ako hlavné konkurzné konanie s tým, že predmetné konanie sa bude
v zmysle čl. 4 ods. 1 nariadenia rady riadiť anglickým právom, t. j. insolvenčným zákonom
z r. 1986 (Insolvency Act 1986). Proti rozhodnutiu High Court of Justice podali dlžník
prostredníctvom svojho riaditeľa, ako aj sťažovateľ a B. J. odvolanie. O výsledku tohto
konania nebol v odvolacom konaní vedenom krajským súdom predložený žiadny relevantný
dokument. Krajský súd skonštatoval, že z obsahu spisu okresného súdu je zrejmé, že tomuto
súdu nebola známa skutočnosť o začatí hlavného konkurzného konania pred High Court of
Justice; je však nepochybné, že táto skutočnosť musela byť známa ako riaditeľovi dlžníka,
tak aj sťažovateľovi. Krajský súd s poukazom na čl. 7 ods. 2 druhú vetu ústavy, na príslušné
články nariadenia rady [čl. 3 ods. 1 – medzinárodná súdna právomoc (princíp univerzality),
čl. 4 ods. 1 – príslušné právo, čl. 16 ods. 1 – zásada uznávania konkurzných konaní začatých
v inom členskom štáte Európskej únie (zásada vzájomnej dôvery), čl. 17 ods. 1 – účinky
uznávania, v spojení s bodmi 13 a 22 preambuly nariadenia rady], ako aj na judikatúru
Súdneho dvora (veci C-224/01, C-341/04, C-444/07) uviedol, že nariadenie rady je
všeobecne záväzné tak na úrovni Európskeho spoločenstva, ako aj na úrovni jednotlivých
členských štátov, a teda je priamo záväzné tak pre členské štáty, ako aj ich vnútroštátne
subjekty. Vydaním uznesení okresného súdu o začatí konkurzného konania a o vyhlásení
konkurzu reálne došlo k porušeniu princípu univerzality a priority, ako aj zásady uznávania
rozhodnutí v zmysle príslušných článkov nariadenia rady. Podľa ustanovenia § 22 ods. 3
zákona č. 7/2005 Z. z. (účinného do 31. decembra 2011, pozn.) proti uzneseniu o vyhlásení
konkurzu môže podať odvolanie dlžník, ak nie je navrhovateľom. Ak odvolací súd zistí, že
súd prvého stupňa rozhodol o vyhlásení konkurzu nesprávne, rozhodnutie súdu prvého
stupňa zmení tak, že zastaví konkurzné konanie; inak rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdí... S ohľadom na vykonané dokazovanie odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie okresného súdu nebolo správne, preto ho zmenil tak, že konkurzné konanie
zastavil.
V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd považoval za potrebné
opakovane odkázať na judikatúru Súdneho dvora, ktorý vo veci sp. zn. C-341/04 (rozsudok
z 2. mája 2006, body 28, 34, 37, 40, 41 a 42) uviedol, že čl. 3 nariadenia rady stanovuje dva
typy konkurzných konaní. Konkurzné konanie začaté podľa odseku 1 tohto článku
príslušným súdom členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných
záujmov dlžníka, pomenované ako „hlavné konanie“ má univerzálne účinky, keďže sa
uplatní na majetok dlžníka nachádzajúci sa v ktoromkoľvek členskom štáte, kde je
nariadenie uplatniteľné. Ak príslušný súd členského štátu, kde má dlžník podnik, môže
podľa odseku 2 uvedeného článku začať neskôr konanie, toto konanie pomenované ako
„vedľajšie konanie“ má účinky, ktoré sa obmedzujú na majetok dlžníka nachádzajúci sa
na území tohto štátu. Z čl. 3 ods. 1 nariadenia rady vyplýva, že v prípade neprítomnosti
dôkazu o opaku sa za centrum hlavných záujmov dlžníka považuje miesto, kde má
spoločnosť svoje registrované sídlo. Vyvrátiteľnú domnienku, ktorú zákonodarca
Európskeho spoločenstva stanovil v prospech sídla spoločnosti, možno vyvrátiť iba ak
okolnosti, ktoré sú objektívne a zistiteľné tretími osobami, umožňujú preukázať existenciu
reálnej situácie odlišnej od situácie, akú má odrážať umiestnenie uvedeného sídla. Tak by to
mohlo byť najmä v prípade spoločnosti, ktorá nevykonáva žiadnu činnosť na území
členského štátu, kde je umiestnené jej sídlo. Naopak, pokiaľ spoločnosť vykonáva svoju
činnosť na území členského štátu, kde je umiestnené jej sídlo, na vyvrátenie domnienky
stanovenej nariadením nepostačuje skutočnosť, že jej ekonomické rozhodnutia sú alebo
môžu byť kontrolované materskou spoločnosťou usadenou v inom členskom štáte. Podľa
čl. 4 ods. 1 nariadenia rady určenie príslušného súdu v sebe zahŕňa aj určenie uplatniteľného
práva. Z čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1 nariadenia rady vyplýva, že rozhodnutie
o začatí konkurzného konania v členskom štáte sa uznáva vo všetkých ostatných členských
štátoch od chvíle, keď nadobudne účinnosť v štáte, v ktorom sa konanie začne, a že má bez
akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek v akomkoľvek inom členskom štáte rovnaké
účinky ako podľa práva štátu, v ktorom sa konanie začne. Pravidlo prednosti definované
v čl. 16 ods. 1 nariadenia rady je založené na zásade vzájomnej dôvery. Uvedenej zásade
vzájomnej dôvery je vlastné, že súd členského štátu, na ktorý je podaný návrh na začatie
hlavného konkurzného konania, overí svoju právomoc so zreteľom na čl. 3 ods. 1 naradenia
rady, teda preskúma, či sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza v tomto členskom
štáte. Naproti tomu súdy iných členských štátom uznávajú rozhodnutie o začatí hlavného
konkurzného konania bez toho, aby boli oprávnené preskúmavať posúdenie, ktoré o svojej
právomoci uskutočnil prvý súd.
Vo veci sp. zn. C-396/09 (výrok rozsudku z 19. decembra 2009) Súdny dvor
judikoval, že pojem „centrum hlavných záujmov dlžníka“ uvedený v čl. 3 ods. 1 nariadenia
rady sa má vykladať s odkazom na právo Európskej únie. Na účely určenia centra hlavných
záujmov spoločnosti v úpadku sa má čl. 3 ods. 1 druhá veta nariadenia rady vykladať tak, že
pri určovaní centra hlavných záujmov spoločnosti v úpadku sa musí uprednostňovať miesto
hlavného vedenia tejto spoločnosti, tak ako ho možno určiť na základe objektívnych
okolností zistiteľných tretími osobami. Ak riadiace a kontrolné orgány spoločnosti sa
nachádzajú v mieste jej registrovaného sídla a rozhodnutia o správe tejto spoločnosti sa
prijímajú na tomto mieste spôsobom zistiteľným tretími osobami, potom domnienku
stanovenú v tomto článku nemožno vyvrátiť. Ak sa miesto hlavného vedenia spoločnosti
nenachádza v mieste jej registrovaného sídla, existencia majetku spoločnosti a zmlúv
o finančnej správe tohto majetku v inom členskom štáte, ako je štát registrovaného sídla
tejto spoločnosti, môže byť považovaná za okolnosť postačujúcu na vyvrátenie tejto
domnienky len za podmienky, že komplexné posúdenie všetkých relevantných okolností
umožňuje spôsobom zistiteľným tretími osobami preukázať, že skutočné centrum vedenia
a kontroly uvedenej spoločnosti, ako aj správy jej záujmov sa nachádza v tomto inom
členskom štáte. Pojem „podnik“ v zmysle čl. 3 ods. 2 tohto nariadenia sa má vykladať v tom
zmysle, že vyžaduje určitú minimálnu mieru organizácie a stability spojenú s výkonom
hospodárskej činnosti. Iba samotná existencia majetku alebo bankových účtov v zásade
nenapĺňa túto definíciu.
Taktiež vo veci sp. zn. C-444/07 (výrok rozsudku z 21. januára 2010) Súdny dvor
judikoval, že nariadenie rady (najmä jeho čl. 3, 4, 16, 17 a 25) sa má vykladať v tom
zmysle, že v takej veci, ako je vec sama, po začatí hlavného konkurzného konania
v členskom štáte sú príslušné orgány iného členského štátu, v ktorom nebolo začaté žiadne
vedľajšie konkurzné konanie, povinné (s výhradou dôvodov odmietnutia vychádzajúcich
z čl. 25 ods. 3 a čl. 26 tohto nariadenia) uznávať a vykonávať všetky rozhodnutia týkajúce
sa tohto hlavného konkurzného konania.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že okresnému súdu nebola
známa skutočnosť o začatí hlavného konkurzného konania pred High Court of Justice;
je však nepochybné, že táto skutočnosť musela byť známa tak sťažovateľovi, ako aj
riaditeľovi dlžníka.
Preskúmaním uznesenia okresného súdu o začatí konkurzného konania proti
dlžníkovi ústavný súd zistil, že tento súd nepostupoval v zmysle už citovanej zásady
vzájomnej dôvery a neoveril svoju medzinárodnú právomoc na začatie takéhoto konania
so zreteľom na čl. 3 ods. 1 nariadenia rady. Právomoc súdu je pritom jednou z procesných
podmienok konania, ktorej splnenie súd skúma z úradnej povinnosti v každom štádiu
konania a na každom stupni; nedostatok tejto podmienky je neodstrániteľný a má
za následok zastavenie konania. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že okresný
súd sa uspokojil s výkladom pojmu „centrum hlavných záujmov dlžníka“ predloženým
sťažovateľom v jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, na základe čoho
rozhodol o svojej medzinárodnej právomoci na začatie konkurzného konania, čím určil aj
rozhodné právo, avšak bez toho, aby sám preskúmal, či takouto právomocou disponuje.
Podľa názoru ústavného súdu okresný súd nemá oprávnenie začať konkurzné
konanie bez toho, aby overil (minimálne v prípade, ak má dlžník registrované sídlo na
území iného členského štátu Európskej únie ako v Slovenskej republike), či nie je začaté
hlavné konkurzné konanie v (tomto) inom členskom štáte Európskej únie v zmysle čl. 3 ods.
1 nariadenia rady.
V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že zákon č. 7/2005 Z. z., ktorým sa riadi
konkurzné konanie v prípade jeho začatia súdom Slovenskej republiky, výslovne
neupravuje, akým spôsobom má súd svoju právomoc overiť. V tomto smere sa ako
najjednoduchšia možnosť javí výzva na zodpovedanie tejto otázky adresovaná priamo
navrhovateľovi, resp. dlžníkovi. Článok 40 ods. 1 nariadenia rady totiž ukladá povinnosť
súdu s príslušnou právomocou, resp. likvidátorovi, informovať o začatí konkurzného
konania známych veriteľov, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo
registrované sídlo v iných členských štátoch.
Rovnako to bolo aj v danom prípade, keď sťažovateľ o začatí (hlavného)
konkurzného konania v inom členskom štáte Európskej únie (vo Veľkej Británii) vedel ešte
skôr, ako podal návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka okresnému súdu.
Ďalšou možnosťou je overenie tejto skutočnosti súdom, a to v príslušnom verejne
prístupnom registri súdu iného členského štátu Európskej únie – napr. v Slovenskej
republike o začatí konkurzného konania súd vydá uznesenie, ktoré bezodkladne zverejní
v Obchodnom vestníku; ktorý je verejne prístupný prostredníctvom internetovej stránky
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
V prípade, ak by okresný súd postupoval uvedeným spôsobom, dospel by
k rovnakému záveru ako krajský súd, a síce že nemá medzinárodnú právomoc začať hlavné
konkurzné konanie na majetok dlžníka, pretože tomu bráni prekážka začatia rovnakého
konania súdom iného členského štátu Európskej únie, a síce High Court of Justice, ktorý
na základe určenia centra hlavných záujmov dlžníka založil svoju medzinárodnú právomoc,
a tým aj rozhodné právo na prerokovanie konkurzného konania.
Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že vydaním uznesení
okresného súdu o začatí konkurzného konania a o vyhlásení konkurzu reálne došlo
k porušeniu princípu univerzality a priority, ako aj zásady uznávania rozhodnutí v zmysle
príslušných článkov nariadenia rady. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd bol aj v štádiu
odvolacieho konania oprávnený skúmať existenciu právomoci okresného súdu na vedenie
konkurzného konania (začatie konkurzného konania, vyhlásenie konkurzu a nasl.) ako
jednu z jeho procesných podmienok. Rozhodnutie krajského súdu, ktorým podľa § 22 ods. 3
zákona č. 7/2005 Z. z. (účinného do 31. decembra 2011) zastavil konkurzné konanie na
majetok dlžníka z dôvodu, že rozhodnutie okresného súdu nebolo správne, nemožno
považovať na zjavne neodôvodnené a arbitrárne, aj keď v ňom nie je výslovne uvedené
spojenie s § 104 ods. 1 OSP (nedostatok podmienky konania ako dôvod na jeho zastavenie).
V intenciách uvedeného sú námietky sťažovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa ku
všetkým podaniam odvolateľa a že krajský súd na prejednanie odvolania nenariadil
pojednávanie, hoci si to vyžadoval dôležitý verejný záujem podľa § 214 ods. 1 písm. c)
OSP, právne irelevantné. Ústavný súd dospel k záveru, že uvedeným postupom
a rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu vrátane práva na rovnosť účastníkov v konaní a práva na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako
ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd nepovažuje právne posúdenie veci krajským súdom za ústavne
neudržateľné. S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi označenými právami,
porušenie ktorých sťažovateľ namietal, a napadnutým uznesením krajského súdu považuje
ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva sťažovateľa na ochranu
majetku, túto v sťažnosti osobitne nezdôvodnil, hoci odôvodnenie návrhu je jednou
zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, nesplnenie
ktorej v danom prípade viedlo k odmietnutiu sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Okrem toho, v zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprávnych princípov spravodlivého
súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov
za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré
nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (napr. III. ÚS 27/08).
3. Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné zrekapitulovať, že:
Pojem „centrum hlavných záujmov dlžníka“ v súvislosti s určením právomoci súdu
na začatie konkurzného konania v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia rady, a tým aj rozhodného
práva podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia rady treba vykladať s ohľadom na objektívne okolnosti
zistiteľné tretími osobami.
Pojem „podnik“ znamená akúkoľvek prevádzku, v ktorej dlžník vykonáva nie
prechodnú hospodársku činnosť s použitím ľudských zdrojov a tovarov [čl. 2 písm. h)
nariadenia rady]. Pojem „podnik“ v zmysle čl. 3 ods. 2 nariadenia rady sa má vykladať
v tom zmysle, že vyžaduje určitú minimálnu mieru organizácie a stability spojenú
s výkonom hospodárskej činnosti. Iba samotná existencia majetku alebo bankových účtov
v zásade nenapĺňa túto definíciu (rozsudok Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-396/09
z 19. decembra 2009).
Ústavný súd konštatuje, že dlžníka podľa opisu sťažovateľa uvedeného v jeho návrhu
na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka (t. j. že tento pôsobí iba v pozícii nositeľa
aktív), ako aj opisu riaditeľa dlžníka podobne uvedeného v jeho vyjadrení k odvolaniu
odvolateľa (t. j. že jeho účelom je len oficiálne držanie aktív) nemožno považovať za
„podnik“, a teda nie je dôvod uvažovať o začatí vedľajšieho (územného) konkurzného
konania súdom na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 3 ods. 2 nariadenia rady.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľa nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júna 2012