Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 221/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. N., P., zastúpeného Mgr. J. G., pre namietané

porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho

uznesením sp. zn. z 23. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2012 doručená sťažnosť Ing. J. N., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

jeho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa , základného

práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho

uznesením sp. zn. z 23. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 25. januára 2010 sťažovateľ

v súlade so o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) podal

Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) návrh na vyhlásenie konkurzu

na majetok spoločnosti G. Veľká Británia (ďalej len „dlžník“). Uznesením sp. zn.

3 z 9. februára 2010 okresný súd začal konkurzné konanie proti dlžníkovi.

Uznesením sp. zn. z 22. februára 2010 okresný súd vyhlásil konkurz na majetok

dlžníka, ustanovil správcu dlžníka, vyzval veriteľov na prihlásenie svojich pohľadávok

a uložil správcovi dlžníka v zmysle čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/200 z 29. mája

2000 o konkurznom konaní (ďalej len „nariadenie rady“) informovať o vyhlásení konkurzu

známych veriteľov, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované

sídlo v iných členských štátoch.

Dňa 12. marca 2010 podal proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu

odvolanie dlžník (v likvidácii), zastúpený likvidátorom S. T. (ďalej len „odvolateľ“), ktorý

uviedol, že na základe rozhodnutia High Court of Justice z 22. januára 2010 vydaného

v konaní vedenom pod č. 6678/2008 bol vydaný príkaz na súdnu likvidáciu dlžníka, čím

bolo v súlade s čl. 3 nariadenia rady začaté likvidačné konanie dlžníka, ktoré bolo

identifikované ako hlavné konkurzné konanie. Tomuto konaniu predchádzalo

tzv. „prelikvidačné konanie“, v rámci ktorého bolo vydaných viacero príkazov a nariadení

smerujúcich na zabezpečenie majetku dlžníka, a to aj voči sťažovateľovi. Na základe

nariadenie High Court of Justice z 15. januára 2010 bola sťažovateľovi a B. J. uložená

povinnosť vydať likvidátorovi dlžníka 43 ks kmeňových akcií emitenta G., a. s., ako aj

sumu 3 987 584 €, ktorú však títo nesplnili. Odvolateľ tvrdil, že v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. došlo k viacerým vadám, a síce že:

- okresný súd vychádzajúc z návrhu sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok

dlžníka konal s Ing. D. Š. ako riaditeľom dlžníka (ďalej len „riaditeľ dlžníka“), hoci

nariadením likvidácie dlžníka 22. januára 2010 došlo ex lege k zániku jeho oprávnenia

konať v mene dlžníka a toto oprávnenie prešlo na likvidátorov ustanovených High Court of

Justice. Riaditeľ dlžníka teda nemal právo uznať záväzky dlžníka a ani spôsobilosť byť

účastníkom konania;

- okresný súd nekonal s dlžníkom ako s účastníkom konania, nevyzval dlžníka, aby

osvedčil svoju platobnú schopnosť, a uprel mu aj ďalšie procesné práva;

- na území Slovenskej republiky sa nenachádza centrum hlavných záujmov dlžníka

v zmysle čl. 3 nariadenia rady, pretože registrované sídlo dlžníka sa nachádza na území

Spojeného kráľovstva, všetky riadiace funkcie a rozhodnutia týkajúce sa správy dlžníka

môžu vykonávať a prijímať výlučne likvidátori dlžníka, ktorí sú štátnymi príslušníkmi

Spojeného kráľovstva, na jeho území majú bydlisko a tam sa aj zdržiavajú, hlavní veritelia

sa nikdy nenachádzali na území Slovenskej republiky, sám dlžník nikdy nevykonával

žiadnu činnosť, je len nositeľom aktív. Okresný súd teda nemal medzinárodnú právomoc

rozhodovať o tejto veci;

- rozhodnutie High Court of Justice je prekážkou res iudicata, pričom prebiehajúce

likvidačné konanie s účinkami vo všetkých členských štátoch Európskej únie súčasne

vytvára prekážku litispencencie;

- okresný súd vec nesprávne právne posúdil.

Dňa 30. marca 2010 podal k odvolaniu vyjadrenie riaditeľ dlžníka, pričom uviedol,

že:

- bol a je oprávnený konať v mene dlžníka, vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie

konkurzu na majetok dlžníka, ako aj uznať jeho záväzky;

- v danom prípade odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o vyhlásení konkurzu

podala osoba, ktorá na to nebola oprávnená;

- boli splnené všetky podmienky na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka

ustanovené ;

- centrum hlavných záujmov dlžníka sa preukázateľne nachádza na území Slovenskej

republiky. Domnienka o centre hlavných záujmov dlžníka v štáte registrovaného sídla je

jednoznačne vyvrátená z dôvodov uvedených v návrhu na začatie konkurzného konania

a tým, že na území Slovenskej republiky sa nachádza miesto výkonu ústrednej správy

dlžníka, ako aj jediný rozhodujúci majetok dlžníka – 43 ks kmeňových akcií emitenta G.,

a. s. Riaditeľom dlžníka je slovenský štátny príslušník s trvalým pobytom v Slovenskej

republike, benefičnými vlastníkmi a osobami kontrolujúcimi dlžníka sú slovenskí štátni

občania a veriteľmi sú prevažne slovenské subjekty. Dlžník nikdy nevykonával

podnikateľskú činnosť na území Veľkej Británie, je prázdnou schránkou, holdingovou

spoločnosťou, ktorej účelom je len oficiálne držanie aktív. Okresný súd mal preto právomoc

na začatie hlavného konkurzného konania. Likvidačné konanie vedené na majetok dlžníka

vo Veľkej Británii môže byť považované výlučne za vedľajšie konkurzné konanie v zmysle

čl. 3 nariadenia rady;

- neexistujú žiadne odvolacie dôvody tvrdené odvolateľom.

Krajský súd uznesením č. k. -634 z 23. augusta 2010 konkurzné

konanie na majetok dlžníka zastavil.

Dňa 10. decembra 2010 sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie,

ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 20. decembra 2011 odmietol ako „smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je dovolanie prípustné“; z tohto dôvodu sa najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.

Dňa 4. januára 2011 sťažovateľ podal „z dôvodu právnej istoty“ sťažnosť ústavnému

súdu, ktorá bola uznesením č. k. -41 z 5. apríla 2011 odmietnutá pre

neprípustnosť (z dôvodu predčasnosti, pretože o ochrane označených práv, ktorých

porušenie sťažovateľ namieta, bude rozhodovať najvyšší súd, pozn.).

Sťažovateľ v (druhej) sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že v postupe

a rozhodnutí krajského súdu došlo k viacerým vadám, ktoré samy osebe, ako aj

vo vzájomnej súvislosti predstavujú zásah do jeho základných práv a slobôd zaručených

a dohovorom.

Sťažovateľ predovšetkým namietal, že krajský súd rozhodoval o odvolaní odvolateľa,

ktorý nebol aktívne legitimovaný na jeho podanie. Okrem toho, o niektorých kľúčových

podaniach odvolateľa, ktoré krajský súd prevzal ako významné pre svoje rozhodnutie, sa

sťažovateľ dozvedel až po doručení (mu) napadnutého rozhodnutia krajského súdu

a v priebehu odvolacieho konania nemal žiadnu možnosť sa k nim vyjadriť, čím došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru v rozsahu, v akom tieto práva chránia rovnosť účastníkov súdneho konania.

Sťažovateľ bol účastníkom konania, ktoré začalo na jeho vlastný návrh, a ak sa s ním

v odvolacom konaní ako s účastníkom konania nekonalo, došlo k porušeniu jeho

procesných práv. Krajský súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom aj tým, že na

prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, hoci si to vyžadoval dôležitý verejný

záujem v zmysle (ďalej len „OSP“),

čím došlo k porušeniu jeho základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odvolacom konaní krajský súd „nečakane“ rozhodol

o absencii vecnej pôsobnosti okresného súdu. Krajský súd sa nijako nevyporiadal

s procesnými návrhmi a vyjadreniami sťažovateľa a dlžníka týkajúcimi sa aktívnej

legitimácie odvolateľa, otázok súvisiacich s voľbou rozhodného práva a kritérií hlavného

konkurzného konania.

Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd vyhovel odvolaniu odvolateľa z dôvodov,

ktoré nepripúšťa. Tým, že krajský súd nevykladal ustanovenie

ods. 3 (účinného do 31. decembra 2011, pozn.) v súlade s

a povinnosťou „eurokonformného výkladu“, je napadnuté rozhodnutie zjavne arbitrárne

a predstavuje pre účastníkov konania neúnosnú mieru právnej neistoty.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že konkurzné konanie má dve

relatívne samostatné etapy, ktorými sú začatie konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu.

Zákonné predpoklady na začatie konkurzného konania boli v danom prípade naplnené

a právoplatne potvrdené rozhodnutím okresného súdu. Proti uzneseniu o začatí konkurzného

konania sa nemožno odvolať. Po začatí konkurzného konania súd pred vyhlásením

samotného konkurzu zisťuje, či v prípade veriteľského návrhu dlžník neosvedčí svoju

platobnú schopnosť a či majetok dlžníka bude postačovať na úhradu nákladov konkurzu.

Po splnení zákonných podmienok súd vyhlási na majetok dlžníka konkurz. Proti tomuto

uzneseniu je odvolanie prípustné, pričom odvolacím dôvodom môže byť výlučne

osvedčenie platobnej schopnosti dlžníka. Neexistencia tohto dôvodu vylučuje vecnú

pôsobnosť odvolacieho súdu preskúmavať splnenie podmienok na začatie konkurzného

konania. Aj v prípade, ak by krajský súd mal právomoc preskúmavať splnenie podmienok

na začatie hlavného konkurzného konania, pri ich skúmaní dospel k svojvoľným právnym

záverom.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne určil, akým právom sa spravuje

konkurzné konanie vedené na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho neaplikoval

právnu normu, ktorú aplikovať mal, t. j. Naopak, krajský súd sa pri

rozhodovaní riadil anglickým právom, čo je absolútne neprípustné a má za následok

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Skôr začaté konkurzné konanie

nemôže byť posudzované ako hlavné výlučne z dôvodu časovej prednosti, ale práve a len

na základe posúdenia otázky, na území ktorého štátu sa nachádza centrum hlavných

záujmov dlžníka. Aj v prípade, ak by na území Veľkej Británie skutočne prebiehalo hlavné

konkurzné konanie, neboli splnené predpoklady na zastavenie konkurzného konania

vedeného na území Slovenskej republiky. Článok 37 nariadenia rady totiž nevylučuje, aby

po prípadnom začatí hlavného konkurzného konania bolo toto konvertované na vedľajšie

konkurzné konanie.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom

a uznesením krajského súdu č. k. -634 z 23. augusta 2010 bolo porušené

jeho základné právo vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu

ochranu podľa , základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

, základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania

a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov

právneho zastúpenia. Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -634

z 23. augusta 2010, ktorým zastavil konkurzné konanie na majetok dlžníka.

Vzhľadom na aktuálnu judikatúru, z ktorej vyplýva, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum

rozhodnutia odvolacieho súdu, a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu

o dovolaní (m. m. , , ), ústavný súd

preskúmal aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

Ústavný súd zároveň považuje za potrebné pripomenúť, že zásadne nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. ,

). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby

v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme,

pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že

rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Do základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného

práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným

súdom (napr. , , ). Právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

1. Námietky sťažovateľa (ako veriteľa dlžníka) smerujúce proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu, ktorým tento podľa

(účinného do 31. decembra 2011, pozn.) zastavil konkurzné konanie na majetok dlžníka,

sú v podstate založené na tom, že krajský súd nemal právomoc tak urobiť, ak okresný súd

po splnení všetkých podmienok na začatie konkurzného konania ustanovených citovaným

zákonom rozhodol jednak o začatí tohto konania, pričom vychádzajúc z tvrdenia

sťažovateľa, že centrum hlavných záujmov dlžníka v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia rady sa

nachádza na území Slovenskej republiky, vyhlásil toto konanie za hlavné konkurzné

konanie, čím založil svoju medzinárodnú právomoc a určil, že toto konanie sa bude

v zmysle čl. 4 ods. 1 nariadenia rady riadiť právom Slovenskej republiky – t. j. zákonom

č. , ako aj o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka. Sťažovateľ zároveň

spochybnil aktívnu legitimáciu odvolateľa podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka. Závery krajského súdu týkajúce sa kritérií

na určenie hlavného konkurzného konania a voľby rozhodného práva, ako aj aktívnej

legitimácie odvolateľa považuje sťažovateľ za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Sťažovateľ ďalej namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa ku všetkým podaniam odvolateľa

a že krajský súd na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, hoci si to vyžadoval

dôležitý verejný záujem podľa . Uvedeným postupom

a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu vrátane práva na rovnosť účastníkov v konaní a práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj

k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že

tento po podaní odvolania odvolateľom preskúmal obsah spisu okresného súdu, ako aj

podania a listinné dôkazy predložené v odvolacom konaní. Krajský súd následne zistil, že

na základe rozhodnutia High Court of Justice vo veci č. 6678/2008 z 22. januára 2010 bolo

v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia rady začaté konkurzné (insolvenčné) konanie na majetok

dlžníka identifikované ako hlavné konkurzné konanie s tým, že predmetné konanie sa bude

v zmysle čl. 4 ods. 1 nariadenia rady riadiť anglickým právom, t. j. insolvenčným zákonom

z r. 1986 (Insolvency Act 1986). Proti rozhodnutiu High Court of Justice podali dlžník

prostredníctvom svojho riaditeľa, ako aj sťažovateľ a B. J. odvolanie. O výsledku tohto

konania nebol v odvolacom konaní vedenom krajským súdom predložený žiadny relevantný

dokument. Krajský súd skonštatoval, že z obsahu spisu okresného súdu je zrejmé, že tomuto

súdu nebola známa skutočnosť o začatí hlavného konkurzného konania pred High Court of

Justice; je však nepochybné, že táto skutočnosť musela byť známa ako riaditeľovi dlžníka,

tak aj sťažovateľovi. Krajský súd s poukazom na druhú vetu , na príslušné

články nariadenia rady [čl. 3 ods. 1 – medzinárodná súdna právomoc (princíp univerzality),

čl. 4 ods. 1 – príslušné právo, čl. 16 ods. 1 – zásada uznávania konkurzných konaní začatých

v inom členskom štáte Európskej únie (zásada vzájomnej dôvery), čl. 17 ods. 1 – účinky

uznávania, v spojení s bodmi 13 a 22 preambuly nariadenia rady], ako aj na judikatúru

Súdneho dvora (veci C-224/01, C-341/04, C-444/07) uviedol, že nariadenie rady je

všeobecne záväzné tak na úrovni Európskeho spoločenstva, ako aj na úrovni jednotlivých

členských štátov, a teda je priamo záväzné tak pre členské štáty, ako aj ich vnútroštátne

subjekty. Vydaním uznesení okresného súdu o začatí konkurzného konania a o vyhlásení

konkurzu reálne došlo k porušeniu princípu univerzality a priority, ako aj zásady uznávania

rozhodnutí v zmysle príslušných článkov nariadenia rady. Podľa ustanovenia § 22 ods. 3

(účinného do 31. decembra 2011, pozn.) proti uzneseniu o vyhlásení

konkurzu môže podať odvolanie dlžník, ak nie je navrhovateľom. Ak odvolací súd zistí, že

súd prvého stupňa rozhodol o vyhlásení konkurzu nesprávne, rozhodnutie súdu prvého

stupňa zmení tak, že zastaví konkurzné konanie; inak rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdí... S ohľadom na vykonané dokazovanie odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie okresného súdu nebolo správne, preto ho zmenil tak, že konkurzné konanie

zastavil.

V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd považoval za potrebné

opakovane odkázať na judikatúru Súdneho dvora, ktorý vo veci sp. zn. C-341/04 (rozsudok

z 2. mája 2006, body 28, 34, 37, 40, 41 a 42) uviedol, že čl. 3 nariadenia rady stanovuje dva

typy konkurzných konaní. Konkurzné konanie začaté podľa odseku 1 tohto článku

príslušným súdom členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných

záujmov dlžníka, pomenované ako „hlavné konanie“ má univerzálne účinky, keďže sa

uplatní na majetok dlžníka nachádzajúci sa v ktoromkoľvek členskom štáte, kde je

nariadenie uplatniteľné. Ak príslušný súd členského štátu, kde má dlžník podnik, môže

podľa odseku 2 uvedeného článku začať neskôr konanie, toto konanie pomenované ako

„vedľajšie konanie“ má účinky, ktoré sa obmedzujú na majetok dlžníka nachádzajúci sa

na území tohto štátu. Z čl. 3 ods. 1 nariadenia rady vyplýva, že v prípade neprítomnosti

dôkazu o opaku sa za centrum hlavných záujmov dlžníka považuje miesto, kde má

spoločnosť svoje registrované sídlo. Vyvrátiteľnú domnienku, ktorú zákonodarca

Európskeho spoločenstva stanovil v prospech sídla spoločnosti, možno vyvrátiť iba ak

okolnosti, ktoré sú objektívne a zistiteľné tretími osobami, umožňujú preukázať existenciu

reálnej situácie odlišnej od situácie, akú má odrážať umiestnenie uvedeného sídla. Tak by to

mohlo byť najmä v prípade spoločnosti, ktorá nevykonáva žiadnu činnosť na území

členského štátu, kde je umiestnené jej sídlo. Naopak, pokiaľ spoločnosť vykonáva svoju

činnosť na území členského štátu, kde je umiestnené jej sídlo, na vyvrátenie domnienky

stanovenej nariadením nepostačuje skutočnosť, že jej ekonomické rozhodnutia sú alebo

môžu byť kontrolované materskou spoločnosťou usadenou v inom členskom štáte. Podľa

čl. 4 ods. 1 nariadenia rady určenie príslušného súdu v sebe zahŕňa aj určenie uplatniteľného

práva. Z čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1 nariadenia rady vyplýva, že rozhodnutie

o začatí konkurzného konania v členskom štáte sa uznáva vo všetkých ostatných členských

štátoch od chvíle, keď nadobudne účinnosť v štáte, v ktorom sa konanie začne, a že má bez

akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek v akomkoľvek inom členskom štáte rovnaké

účinky ako podľa práva štátu, v ktorom sa konanie začne. Pravidlo prednosti definované

v čl. 16 ods. 1 nariadenia rady je založené na zásade vzájomnej dôvery. Uvedenej zásade

vzájomnej dôvery je vlastné, že súd členského štátu, na ktorý je podaný návrh na začatie

hlavného konkurzného konania, overí svoju právomoc so zreteľom na čl. 3 ods. 1 naradenia

rady, teda preskúma, či sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza v tomto členskom

štáte. Naproti tomu súdy iných členských štátom uznávajú rozhodnutie o začatí hlavného

konkurzného konania bez toho, aby boli oprávnené preskúmavať posúdenie, ktoré o svojej

právomoci uskutočnil prvý súd.

Vo veci sp. zn. C-396/09 (výrok rozsudku z 19. decembra 2009) Súdny dvor

judikoval, že pojem „centrum hlavných záujmov dlžníka“ uvedený v čl. 3 ods. 1 nariadenia

rady sa má vykladať s odkazom na právo Európskej únie. Na účely určenia centra hlavných

záujmov spoločnosti v úpadku sa má čl. 3 ods. 1 druhá veta nariadenia rady vykladať tak, že

pri určovaní centra hlavných záujmov spoločnosti v úpadku sa musí uprednostňovať miesto

hlavného vedenia tejto spoločnosti, tak ako ho možno určiť na základe objektívnych

okolností zistiteľných tretími osobami. Ak riadiace a kontrolné orgány spoločnosti sa

nachádzajú v mieste jej registrovaného sídla a rozhodnutia o správe tejto spoločnosti sa

prijímajú na tomto mieste spôsobom zistiteľným tretími osobami, potom domnienku

stanovenú v tomto článku nemožno vyvrátiť. Ak sa miesto hlavného vedenia spoločnosti

nenachádza v mieste jej registrovaného sídla, existencia majetku spoločnosti a zmlúv

o finančnej správe tohto majetku v inom členskom štáte, ako je štát registrovaného sídla

tejto spoločnosti, môže byť považovaná za okolnosť postačujúcu na vyvrátenie tejto

domnienky len za podmienky, že komplexné posúdenie všetkých relevantných okolností

umožňuje spôsobom zistiteľným tretími osobami preukázať, že skutočné centrum vedenia

a kontroly uvedenej spoločnosti, ako aj správy jej záujmov sa nachádza v tomto inom

členskom štáte. Pojem „podnik“ v zmysle čl. 3 ods. 2 tohto nariadenia sa má vykladať v tom

zmysle, že vyžaduje určitú minimálnu mieru organizácie a stability spojenú s výkonom

hospodárskej činnosti. Iba samotná existencia majetku alebo bankových účtov v zásade

nenapĺňa túto definíciu.

Taktiež vo veci sp. zn. C-444/07 (výrok rozsudku z 21. januára 2010) Súdny dvor

judikoval, že nariadenie rady (najmä jeho čl. 3, 4, 16, 17 a 25) sa má vykladať v tom

zmysle, že v takej veci, ako je vec sama, po začatí hlavného konkurzného konania

v členskom štáte sú príslušné orgány iného členského štátu, v ktorom nebolo začaté žiadne

vedľajšie konkurzné konanie, povinné (s výhradou dôvodov odmietnutia vychádzajúcich

z čl. 25 ods. 3 a čl. 26 tohto nariadenia) uznávať a vykonávať všetky rozhodnutia týkajúce

sa tohto hlavného konkurzného konania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že okresnému súdu nebola

známa skutočnosť o začatí hlavného konkurzného konania pred High Court of Justice;

je však nepochybné, že táto skutočnosť musela byť známa tak sťažovateľovi, ako aj

riaditeľovi dlžníka.

Preskúmaním uznesenia okresného súdu o začatí konkurzného konania proti

dlžníkovi ústavný súd zistil, že tento súd nepostupoval v zmysle už citovanej zásady

vzájomnej dôvery a neoveril svoju medzinárodnú právomoc na začatie takéhoto konania

so zreteľom na čl. 3 ods. 1 nariadenia rady. Právomoc súdu je pritom jednou z procesných

podmienok konania, ktorej splnenie súd skúma z úradnej povinnosti v každom štádiu

konania a na každom stupni; nedostatok tejto podmienky je neodstrániteľný a má

za následok zastavenie konania. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že okresný

súd sa uspokojil s výkladom pojmu „centrum hlavných záujmov dlžníka“ predloženým

sťažovateľom v jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, na základe čoho

rozhodol o svojej medzinárodnej právomoci na začatie konkurzného konania, čím určil aj

rozhodné právo, avšak bez toho, aby sám preskúmal, či takouto právomocou disponuje.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd nemá oprávnenie začať konkurzné

konanie bez toho, aby overil (minimálne v prípade, ak má dlžník registrované sídlo na

území iného členského štátu Európskej únie ako v Slovenskej republike), či nie je začaté

hlavné konkurzné konanie v (tomto) inom členskom štáte Európskej únie v zmysle čl. 3 ods.

1 nariadenia rady.

V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že , ktorým sa riadi

konkurzné konanie v prípade jeho začatia súdom Slovenskej republiky, výslovne

neupravuje, akým spôsobom má súd svoju právomoc overiť. V tomto smere sa ako

najjednoduchšia možnosť javí výzva na zodpovedanie tejto otázky adresovaná priamo

navrhovateľovi, resp. dlžníkovi. Článok 40 ods. 1 nariadenia rady totiž ukladá povinnosť

súdu s príslušnou právomocou, resp. likvidátorovi, informovať o začatí konkurzného

konania známych veriteľov, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo

registrované sídlo v iných členských štátoch.

Rovnako to bolo aj v danom prípade, keď sťažovateľ o začatí (hlavného)

konkurzného konania v inom členskom štáte Európskej únie (vo Veľkej Británii) vedel ešte

skôr, ako podal návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka okresnému súdu.

Ďalšou možnosťou je overenie tejto skutočnosti súdom, a to v príslušnom verejne

prístupnom registri súdu iného členského štátu Európskej únie – napr. v Slovenskej

republike o začatí konkurzného konania súd vydá uznesenie, ktoré bezodkladne zverejní

v Obchodnom vestníku; ktorý je verejne prístupný prostredníctvom internetovej stránky

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

V prípade, ak by okresný súd postupoval uvedeným spôsobom, dospel by

k rovnakému záveru ako krajský súd, a síce že nemá medzinárodnú právomoc začať hlavné

konkurzné konanie na majetok dlžníka, pretože tomu bráni prekážka začatia rovnakého

konania súdom iného členského štátu Európskej únie, a síce High Court of Justice, ktorý

na základe určenia centra hlavných záujmov dlžníka založil svoju medzinárodnú právomoc,

a tým aj rozhodné právo na prerokovanie konkurzného konania.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že vydaním uznesení

okresného súdu o začatí konkurzného konania a o vyhlásení konkurzu reálne došlo

k porušeniu princípu univerzality a priority, ako aj zásady uznávania rozhodnutí v zmysle

príslušných článkov nariadenia rady. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd bol aj v štádiu

odvolacieho konania oprávnený skúmať existenciu právomoci okresného súdu na vedenie

konkurzného konania (začatie konkurzného konania, vyhlásenie konkurzu a nasl.) ako

jednu z jeho procesných podmienok. Rozhodnutie krajského súdu, ktorým podľa § 22 ods. 3

(účinného do 31. decembra 2011) zastavil konkurzné konanie na

majetok dlžníka z dôvodu, že rozhodnutie okresného súdu nebolo správne, nemožno

považovať na zjavne neodôvodnené a arbitrárne, aj keď v ňom nie je výslovne uvedené

spojenie s (nedostatok podmienky konania ako dôvod na jeho zastavenie).

V intenciách uvedeného sú námietky sťažovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa ku

všetkým podaniam odvolateľa a že krajský súd na prejednanie odvolania nenariadil

pojednávanie, hoci si to vyžadoval dôležitý verejný záujem podľa § 214 ods. 1 písm. c)

, právne irelevantné. Ústavný súd dospel k záveru, že uvedeným postupom

a rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu vrátane práva na rovnosť účastníkov v konaní a práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka konania a vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako

ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd nepovažuje právne posúdenie veci krajským súdom za ústavne

neudržateľné. S prihliadnutím na absenciu priamej súvislosti medzi označenými právami,

porušenie ktorých sťažovateľ namietal, a napadnutým uznesením krajského súdu považuje

ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú, preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 .

2. Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva sťažovateľa na ochranu

majetku, túto v sťažnosti osobitne nezdôvodnil, hoci odôvodnenie návrhu je jednou

zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, nesplnenie

ktorej v danom prípade viedlo k odmietnutiu sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Okrem toho, v zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprávnych princípov spravodlivého

súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov

za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré

nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (napr. ).

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné zrekapitulovať, že:

Pojem „centrum hlavných záujmov dlžníka“ v súvislosti s určením právomoci súdu

na začatie konkurzného konania v zmysle čl. 3 ods. 1 nariadenia rady, a tým aj rozhodného

práva podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia rady treba vykladať s ohľadom na objektívne okolnosti

zistiteľné tretími osobami.

Pojem „podnik“ znamená akúkoľvek prevádzku, v ktorej dlžník vykonáva nie

prechodnú hospodársku činnosť s použitím ľudských zdrojov a tovarov [čl. 2 písm. h)

nariadenia rady]. Pojem „podnik“ v zmysle čl. 3 ods. 2 nariadenia rady sa má vykladať

v tom zmysle, že vyžaduje určitú minimálnu mieru organizácie a stability spojenú

s výkonom hospodárskej činnosti. Iba samotná existencia majetku alebo bankových účtov

v zásade nenapĺňa túto definíciu (rozsudok Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-396/09

z 19. decembra 2009).

Ústavný súd konštatuje, že dlžníka podľa opisu sťažovateľa uvedeného v jeho návrhu

na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka (t. j. že tento pôsobí iba v pozícii nositeľa

aktív), ako aj opisu riaditeľa dlžníka podobne uvedeného v jeho vyjadrení k odvolaniu

odvolateľa (t. j. že jeho účelom je len oficiálne držanie aktív) nemožno považovať za

„podnik“, a teda nie je dôvod uvažovať o začatí vedľajšieho (územného) konkurzného

konania súdom na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 3 ods. 2 nariadenia rady.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012