Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 143/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. N., P., zastúpeného JUDr. M. Č., pre namietané

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -634 z 23. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. N. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2011

doručená sťažnosť Ing. J. N., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

634 z 23. augusta 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že:

«Dňa 25. 01. 2010 sťažovateľ podal na Okresný súd Bratislava I návrh na vyhlásenie

konkurzu v súlade so o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „konkurzný zákon“).

Dňa 09. 02. 2010 Okresný súd Bratislava I uznesením, sp. zn. -113,

z dôvodu, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na začatie konkurzného konania,

začal konkurzné konanie voči spoločnosti G., so sídlom, V. (ďalej len „dlžník“).

Dňa 22. 02. 2010 Okresný súd Bratislava I uznesením, sp. zn. -122,

vyhlásil na majetok dlžníka konkurz a do funkcie správcu ustanovil JUDr. J. G., so sídlom

B.

Podaním zo dňa 12. 03. 2010 podal anglický likvidátor dlžníka (ďalej len

„odvolateľ“) prostredníctvom právneho zástupcu proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu

odvolanie.

Odvolanie bolo založené na tvrdeniach, ktoré sťažovateľ považuje za

neopodstatnené, napríklad že riaditeľ dlžníka nemal oprávnenie konať v jeho mene,

že nemal právo uznať záväzky v jeho mene, že likvidačné konanie vedené vo V. tvorí

prekážku res iudicata a súčasne vytvára prekážku litispedencie, alebo že na území

Slovenskej republiky neexistuje centrum hlavných záujmov dlžníka.

K tomuto odvolaniu podal vyjadrenie dlžník zastúpený riaditeľom, v ktorom žiadal,

aby ho odvolací súd odmietol, nakoľko bolo podané osobou, ktorá ho nebola v mene dlžníka

oprávnená podať. Dlžník zároveň zobral odvolanie späť a žiadal, aby odvolací súd v súlade

s ustanovením v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) zastavil odvolacie konanie.

Dlžník v tomto podaní dostatočne jasne vysvetlil, z akých dôvodov je odvolanie

odvolateľa, ktorý nie je aktívne legitimovaný na jeho podanie, nesprávne a účelové. Jeho

argumentačný rámec sa zakladal predovšetkým na skutočnosti, že:

- centrum hlavných záujmov dlžníka (ďalej len „COMI“) je a od začiatku roku 2008

preukázateľne bolo na území Slovenskej republiky, preto práve a len súd Slovenskej

republiky mal právomoc na začatie hlavného konkurzného konania v zmysle ustanovenia

článku 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní (ďalej aj ako len

„nariadenie“),

- likvidačné konanie vedené na majetok dlžníka vo V., za predpokladu, že sa

nevyhovie odvolaniu podanému voči rozhodnutiu anglického súdu High Court of Justice a

rozhodnutie tohto súdu nebude zrušené, môže byť považované, s poukazom na ustanovenie

článku 3 ods. 4 písm. a) nariadenia, výlučne za vedľajšie konanie,

- riaditeľ dlžníka, Ing. D. Š., bol a naďalej zostáva oprávnený konať v jeho mene. Bol

preto oprávnený sa vyjadriť k návrhu na vyhlásenie konkurzu a tiež uznať jeho záväzky,

- je nepochybné, že boli splnené zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu na

majetok dlžníka, ustanovené slovenským konkurzným zákonom. Dlžník bol preukázateľne

v úpadku z dôvodu, že bol platobne neschopný a súčasne neexistoval žiadny zákonný dôvod

na zastavenie konkurzného konania,

- neexistoval odvolací dôvod podľa ustanovenia

v spojitosti s ustanovením

Sťažovateľ podal v odvolacom konaní k podaniam odvolateľa dve vyjadrenia,

obsahujúce relevantné skutočnosti vzťahujúce sa k predmetu odvolacieho konania, ktoré

však odvolací súd v plnom rozsahu ignoroval a vôbec sa s nimi nevyporiadal.

Dňa 23. 08. 2010 Krajský súd v Bratislave uznesením, sp. zn. -634

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), konkurzné konanie na majetok dlžníka zastavil.

Po doručení napadnutého rozhodnutia sťažovateľ zistil, že odvolateľ podal dňa

30. 06. 2010 v odvolacom konaní vyjadrenie, na ktoré krajský súd podrobne odkázal

v napadnutom rozhodnutí a z ktorého prevzal podstatnú časť odôvodnenia, avšak ku

ktorému sa sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť.

Aj napriek skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie má 20 strán, je odôvodnenie

obmedzené na nasledovné tézy:

„V súvislosti s postavením a právomocami likvidátorov ustanovených anglickým

súdom 22. 1. 2010, ktoré vyplývajú z Insolvenčného zákona z roku 1986 a potvrdzuje ich aj

analýza anglickej právnickej kancelárie B. vychádzajúca z rozhodovacej praxe anglických

súdov, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že Ing. S., riaditeľovi spoločnosti G., po

vydaní rozhodnutia High Court of Justice zo dňa 22. 1. 2010 zostala tzv. zvyšková

právomoc spočívajúca v možnosti odvolať sa proti likvidačnému príkazu v mene spoločnosti

v prípade, ak dospel k záveru, že bol príkaz na likvidáciu vydaný nesprávne; nevzťahuje sa

však na podanie alebo obhajovanie iných žalôb a súdnych konaní. Vzhľadom na uvedené,

nemohol právne relevantne uznať dňa 25. 1. 2010 záväzok dlžníka voči Ing. J. N., nemohol

odvolať plnomocenstvo JUDr. H. (ktoré mu neudelil), a ani vziať späť odvolanie podané p.

T., likvidátorom, ustanoveným anglickým súdom prostredníctvom slovenskej advokátskej

kancelárie proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 2. 2010, č. k.

-122.

Naopak, ak likvidátor, ustanovený anglickým súdom v mene spoločnosti splnomocnil

advokáta na zastupovanie v súdnom konaní, konal v súlade čl. 167 ods. 1 písm. a)

Insolvenčného zákona, čo potvrdil aj High Court of Justice.

Vzhľadom na vyššie uvedené a tiež na skutočnosť, že anglický súd rozhodol o začatí

hlavného insolvenčného konania ako prvý, pričom jeho priorita a univerzalita

bezprostredne vyplývajú z citovaných právnych predpisov Spoločenstva a rozhodnutí ESD,

odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou určenia COMI, keďže o ňom už

bolo rozhodnuté, a preto je z hľadiska odvolacieho konania irelevantné.

Odvolací súd tiež nemohol skúmať otázku existencie podniku dlžníka v zmysle čl. 2

písm. h) Nariadenia, pretože v tomto konaní nie je oprávnený zmeniť charakter rozhodnutí

Okresného súdu Bratislava I deklarovaného hlavného konkurzného konania na konanie

vedľajšie v zmysle čl. 3. ods. 2 Nariadenia.

Vydaním uznesenia č. k. -113 o začatí konkurzného konania ako hlavného

konania (bez ohľadu na skutočnosť, že 16. 2. 2010 nadobudlo právoplatnosť) a uznesenia

č. k. -122 o vyhlásení konkurzu teda reálne došlo k porušeniu princípu

univerzality a priority vyplývajúceho z bodu 22 Preambuly a z článku 16 ods. 1 prvý

pododsek Nariadenia a tiež k porušeniu zásady uznávania rozhodnutí v zmysle čl. 17 ods. 1.

Nariadenia...“

Je nepochybné, že odvolací súd bol povinný umožniť sťažovateľovi, aby sa oboznámil

a vyjadril ku všetkým dôkazným prostriedkom, ktoré krajský súd vykonal. Ako však bolo

uvedené v prehľade skutkových okolností, sťažovateľ sa o niektorých kľúčových podaniach

odvolateľa, napríklad o návrhu odvolateľa na prerušenie konania a o vyjadrení odvolateľa

zo dňa 30. 06. 2010, ktoré odvolací súd prevzal ako významné pre napadnuté rozhodnutie,

dozvedel až po doručení napadnutého rozhodnutia a v priebehu odvolacieho konania nemal

žiadnu možnosť sa k nemu vyjadriť.

Týmto postupom krajský súd porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru v rozsahu, v akom tieto práva chránia rovnosť účastníkov

súdneho konania...

Z uvedeného názoru vyplýva ako nepochybné aj to, že (i) sťažovateľ bol účastníkom

konania, ktoré začalo na jeho vlastný návrh a že (ii) ak sa s ním ako s účastníkom konania

nekonalo, došlo takýmto postupom súdu k porušeniu jeho procesných práv...

Okrem vyššie uvedeného odňal odvolací súd sťažovateľovi možnosť konať pred

súdom aj tým, že nenariadil na prejednanie odvolania pojednávanie. Konal pritom

v rozpore s ustanovením , v zmysle ktorého mal obligatórne

nariadiť pojednávanie, lebo si to vyžadoval dôležitý verejný záujem...

Krajský súd vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia neučinil zadosť

zákonným a ústavným požiadavkám najmä preto, že sa nijako nevyporiadal s procesnými

návrhmi a vyjadreniami viacerých účastníkov konania (sťažovateľa aj dlžníka), týkajúcimi

sa aktívnej legitimácie odvolateľa, otázok súvisiacich s voľbou rozhodného práva, a kritérií

hlavného konkurzného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okrem toho nie je

možné spoľahlivo zistiť ani to,

- ako dospel odvolací súd k záveru, že „napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

nebolo správne“,

- ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že boli splnené všetky zákonné podmienky na

vyhlásenie konkurzu,

- ako dospel k záverom o oprávnenosti konania osôb, ktoré konali v mene dlžníka,

resp. či anglickí likvidátori disponovali súhlasom príslušného anglického orgánu na

konanie v mene dlžníka,

- prečo neskúmal či odvolacie konanie vo V. bolo skončené a akým spôsobom,

- a ako sa vysporiadal s návrhom na prerušenie konania, ktoré podal odvolateľ...

Tým, že odvolací súd okrem iného nevykladal ustanovenie § 22 ods. 3 konkurzného

zákona v súlade s a zároveň v súlade so svojou povinnosťou tzv. eurokonformného

výkladu, je napadnuté rozhodnutie zjavne arbitrárne a predstavuje pre účastníkov konania

neúnosnú mieru právnej neistoty. Tá vyviera z nejasnosti a neurčitosti odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia a jej intenzita je determinovaná popretím samej podstaty

a princípov vnútroštátnej aj úniovej úpravy konkurzného práva...

Rozhodnutím, ktorým krajský súd konanie zastavil, hoci pre zastavenie konania

neboli naplnené podmienky, predpokladané tak vnútroštátnym právom ako aj úniovou

legislatívou, odňal sťažovateľovi prístup k súdu...

Odňatie prístupu k ústavne kvalifikovanej súdnej ochrane práv sťažovateľa malo

zároveň za následok aj zásah do jeho práva vlastniť majetok podľa ,

pretože tým bolo významne obmedzená jeho možnosť domôcť sa uspokojenia svojich

majetkových nárokov.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom a uznesením

krajského súdu č. k. -634 z 23. augusta 2010 bolo porušené jeho základné

právo podľa , , a a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 €.

Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1, , a a práva podľa dohovoru

postupom a uznesením krajského súdu č. k. -634 z 23. augusta 2010.

Ústavný súd zistil, že proti napádanému rozhodnutiu krajského súdu podal

sťažovateľ 10. decembra 2010 dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 26. januára 2011 vykonateľnosť tohto rozhodnutia odložil až do

rozhodnutia o dovolaní.

Ústavný súd považuje sťažovateľom podané dovolanie ako mimoriadny opravný

prostriedok, na základe ktorého najvyšší súd odložil vykonateľnosť napádaného rozhodnutia

krajského súdu až do rozhodnutia o dovolaní, za účinný právny prostriedok ochrany

označených základných práv a slobôd. V rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia sa

dovolací súd musí vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi uvedenými

v dovolaní, ako sťažovateľ uvádza v sťažnosti podanej ústavnému súdu, preto právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najprv predovšetkým najvyšší súd

ako súd dovolací (k podobným záverom už ústavný súd došiel napr. sp. zn. ,

a iné).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil aj v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, bude rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie

dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity

síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia , podľa

ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011