Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 236/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného spoločnosťou C., s. r. o., B., v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. R: H., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným

postupom podľa rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. z 28. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. z 20. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2012

doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 3 (ďalej len „“)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z

28. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 25. januára 2000 „bol povolený vklad

notárskej zápisnice Nz 449/99 spísanej dňa 02. 12.1999, ktorou darovala dnes už nebohá F.

B... nehnuteľnosti... v katastrálnom území Z... svojmu synovi - sťažovateľovi.

Predmetné nehnuteľnosti predal sťažovateľ... obchodnej spoločnosti J., s. r. o. Vklad

vlastníckeho práva bol povolený 2. 12. 2002.

Sťažovateľ neskôr zistil, že na Okresný súd Bratislava IV bol dňa 28. 2. 2002 podaný

návrh na určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. V konaní sp. zn.: sa

navrhovateľky G. P. a M. L. domáhali, aby súd určil, že sú podielové spoluvlastnícky a to

každá v 1/2 pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území Z...

Navrhovateľky svoj návrh odôvodnili tým, že nebohá F. B dňa 26. 10. 1992 s nimi

uzavrela darovaciu zmluvu, ktorou im... pozemky darovala do ich podielového

spoluvlastníctva.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č. k. -266 zo dňa 08. 02. 2006 určil,

že navrhovateľky sú podielovými spoluvlastníčkami vyššie uvedených nehnuteľností každá v

podiele 1/2.

Rozsudok oprel o zistenie, že nehnuteľnosti boli darovacou zmluvou, registrovanou

dňa 11. 11. 1992 pod č. RI 14/92 prevedené na navrhovateľky, preto nebohá nemohla

následne tieto nehnuteľnosti platne previesť. Rozsudok bol potvrdený Krajským súdom v

Bratislave rozsudkom č. k. -324 zo dňa 22. 01. 2008.

Napriek skutočnosti, že vyššie uvedenými súdnymi rozhodnutiami bolo určené, že

sťažovateľ nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, Okresný úrad Bratislava IV,

katastrálny odbor právoplatne povolil vklad č. V - 10000/99 vlastníckeho práva v prospech

sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že takéto rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV... bolo

nezákonným rozhodnutím a v čase zistenia jeho nezákonnosti nebolo možné dosiahnuť jeho

formálne zrušenie, sťažovateľovou jedinou možnosťou bolo domáhať sa náhrady škody, a to

z titulu nezákonného rozhodnutia vtedajšieho katastrálneho odboru Okresného úradu

Bratislava IV tým, že povolil vklad vlastníckeho práva na sťažovateľa napriek tomu, že v

čase právneho úkonu, dňa 2. 12. 1999 darkyňa nebola vlastníčkou nehnuteľností.

V dôsledku vydaného nezákonného rozhodnutia katastrálneho odboru Okresného

úradu Bratislava IV zo dňa 25. 01. 2000, ktorým bol povolený vklad pod č. V - 10000/99

vznikla navrhovateľovi škoda vo výške 23 098,25 EUR, nakoľko ďalší prevod vlastníctva so

sťažovateľa na tretiu osobu mal ten následok, že obchodná spoločnosť J., s. r. o. sa v konaní

Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn.: domáhala vrátenia kúpnej ceny vo

výške 6 842 400,- Sk, t. j. 227.126,07 EUR. Toto konanie skončilo súdnym zmierom...

Sťažovateľ... sa domáhal svojho nároku na náhradu škody v súdnom konaní.

Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.: jeho návrhu

nevyhovel a žalobu zamietol, nakoľko nebola údajne splnená podmienka pre vznik

zodpovednosti za škodu spôsobenú ne

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom v podobe zrušenia rozhodnutia Okresného úradu Bratislava IV,

katastrálneho odboru č. V - 10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 pre nezákonnosť, ktorým bol

povolený vklad notárskej zápisnice Nz 449/99 spísanou dňa 02. 12. 1999.

Krajský súd v Bratislave v odvolacom konaní sp. zn. predmetný

rozsudok Okresného súdu Bratislava II potvrdil a v odôvodnení svojho rozsudku sa stotožnil

so záverom súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ rozsudok Okresného súdu Bratislava II ako aj rozsudok Krajského súdu

Bratislava považuje za rozporné so zákonom...

Okresný súd Bratislava II nesprávne vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa, keď

návrh navrhovateľa zamietol na tom právnom základe, že sťažovateľ v konaní nepreukázal

formálne zrušenie rozhodnutia o povolení vkladu č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 a

Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č. k. -266 zo dňa 08. 02. 2006 v spojení s

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -324 zo dňa 22. 01. 2008

nepokladal za rozhodnutia, ktoré by zrušovali rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV

katastrálny odbor č. V 10000/99 zo dňa 25. 01. 2000.

Podľa nášho názoru uvedené rozsudky jednoznačne stanovujú, že rozhodnutie

Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000

bolo nezákonné. Právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 8 C 39/02-

266 zo dňa 08. 02. 2006 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-324 zo dňa 22. 01. 2008 bolo rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV

katastrálny odbor č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 zrušené a zanikla jeho právna sila, v

dôsledku čoho boli G. P. a M. L. zapísané ako podielové spoluvlastníčky vyššie uvedených

nehnuteľností...

Predmetné rozsudky okresného aj krajského súdu sú opreté o zistenie, že

nehnuteľnosti boli darovacou zmluvou, registrovanou dňa 11. 11. 1992 pod č. RI 714/92

prevedené na G. P. a M. L., a preto nebohá F. B. nemohla následne tieto nehnuteľnosti

previesť na sťažovateľa, a teda vklad - rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV,

katastrálneho odboru č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 je nezákonným rozhodnutím v

dôsledku ktorého vznikla sťažovateľovi škoda a bola tak založená zodpovednosť štátu za

škodu spôsobenú týmto nezákonným rozhodnutím. Samotný predpoklad zrušenia

rozhodnutia v zmysle zákona bol naplnený už tým, že v dôsledku Rozsudku Okresného súdu

Bratislava IV č. k. -266 zo dňa 08. 02. 2006 v spojení s Rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -324 zo dňa 22. 01. 2008 bolo určené vlastnícke právo a

teda vklad č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 bol tak zrušený.

Nakoľko darovacia zmluva medzi darkyňou F. B. a obdarovanými G. P. a M. L. zo

dňa 26. 10. 1992 bola riadne registrovaná Štátnym notárstvom pod č. 714/1992 dňa 11. 11.

1992, Okresný úrad Bratislava IV katastrálny odbor ako štátny orgán vedúci evidenciu

nehnuteľností mal mať o tomto prevode vlastníckeho práva vedomosť a v zmysle zákona mal

návrh na vklad vlastníckeho práva pod č. V-10000/99, ktorého predmetom bol prevod

vlastníckeho práva medzi F. B. ako scudziteľkou a sťažovateľom ako nadobúdateľom,

zamietnuť nakoľko neboli splnené podmienky vyžadované v ustanovení vtedy platného § 31

ods. 1 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)...

Názor Krajského súdu v Bratislave na Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn.: 4 M Cdo

15/2009, že v prejednávanej veci rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 8. 2. 2006

č. k.: -266 nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré by nahrádzalo rozhodnutie

o zrušení nezákonného rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra je

podľa nášho názoru mylný, nakoľko uvedeným rozhodnutím bolo jednoznačne fakticky

zrušené rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru č. V-10000/99

zo dňa 25. 01. 2000. V tomto prípade došlo zo strany súdu prvého stupňa i odvolacieho

súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a konajúce súdy mali priznať sťažovateľovi

nárok na náhradu škody vo výške ako si uplatňoval.

Obdobne argumentácia súdu prvého stupňa, že vyššie uvedené rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp.zn.: sa vzťahuje na a nie na

, je nesprávne, nakoľko samotná právna argumentácia, aplikácia, ako

aj duch zákona je v oboch prípadoch identický...

Vzhľadom na vyššie uvedené je absolútne zrejmé, že rozsudkom Okresného súdu

Bratislava IV č. k. -266 zo dňa 08. 02. 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -324 zo dňa 22. 01. 2008 boli jednoznačne naplnené

predpoklady pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000...

V súvislosti s vyššie uvedeným argumentom Okresného súdu Bratislava II ako aj

Krajského súdu v Bratislave, že je nevyhnutne potrebné, aby bolo rozhodnutie zrušené

príslušným orgánom pre nezákonnosť, sťažovateľ uvádza, že nemal nijakú možnosť

dosiahnuť formálne zrušenie rozhodnutia príslušným orgánom pre nezákonnosť, a preto mu

neostávalo nič iné ako sa domáhať svojho práva žalobou na náhradu škody.

Je tomu tak z toho dôvodu, že nezákonné rozhodnutie Okresného úradu Bratislava

IV, katastrálneho odboru č. V-10000/99 nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 01. 2000, a teda

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bolo podľa vtedy platného znenia možné iba v

lehote dvoch mesiacov, čo s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nebolo možné. Takisto

nebolo možné formálne zrušiť rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho

odboru č. V-10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 pre nezákonnosť ani v rámci protestu

prokurátora, ako ani v rámci iných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov

vrátane opravných prostriedkov patriacich do systému správneho práva, nakoľko

sťažovateľ sa dozvedel o nezákonnosti rozhodnutia až po ôsmich rokoch od povolenia

vkladu, a to až vyššie uvedeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 185/06-

234 zo dňa 22. 01. 2008, t. j. o osem rokov neskôr a po všetkých lehotách umožňujúcich

formálne zrušenie rozhodnutia Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho odboru č. V-

10000/99 zo dňa 25. 01. 2000 pre nezákonnosť.

Vzhľadom na uvedené máme za to, že v prípade, podľa nášho názoru ústavne

nekonformného výkladu aplikovaného súdom prvého stupňa a taktiež odvolacím súdom v

podobe trvania iba na formálnom zrušení rozhodnutia v dôsledku intenzívneho a rigidného

výkladu zákona (a to i napriek tomu, že rozhodnutie v dôsledku ktorého došlo u sťažovateľa

ku škode bolo jednoznačne de facto i de iure zrušené a stratilo právnu silu), dochádza k

porušeniu práva na súdnu ochranu v zmysle , k

odopretiu spravodlivosti, ako i odňatiu práva na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3

.“.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhol, aby ústavný súd rozhodol

o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1 Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle

Slovenskej republiky, právo na spravodlivosť, ako i právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom v zmysle

Slovenskej republiky Okresného súdu Bratislava II č. k: -120 zo dňa 28. 03.

2011 ako aj Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.: -142 zo dňa 20.

02. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k: -120 zo dňa 28. 03.

2011 ako aj Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.: -142 zo dňa

20. 02. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa a 3

rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a 3 rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 28. marca 2011

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného

vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu

právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody

za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis

mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je

okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba

k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta

a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva

alebo slobody ().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 28. marca 2011 odvolanie, o čom vedel, a riadny opravný

prostriedok aj podal a krajský súd o ňom rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 20. februára 2012. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny

prostriedok na ochranu svojich základných práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský

súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojich základných práv rozsudkom okresného

súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 20. februára 2012

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označeného základného práva tým, že napadnutý

rozsudok krajského súdu je ústavne nekonformný a krajský súd nesprávne aplikoval

ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti

za škodu“). Sťažovateľ sa domnieva, že všeobecné súdy mali priznať sťažovateľovi nárok

na náhradu škody vo výške, ako si ju uplatňoval, pretože boli jednoznačne naplnené

predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú sťažovateľovi.

Sťažovateľ tiež uviedol, že „nemal nijakú možnosť dosiahnuť formálne zrušenie

rozhodnutia príslušným orgánom pre nezákonnosť, a preto mu neostávalo nič iné, ako sa

domáhať svojho práva žalobou na náhradu škody“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

V danej veci ústavný súd konštatuje, že zákon o zodpovednosti za škodu zakladá

objektívnu zodpovednosť štátu za súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nesprávny

úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody.

V konkrétnych okolnostiach danej veci bolo zásadnou otázkou určenie, či medzi

nesprávnym úradným postupom (nezákonnosťou rozhodnutia verejnej správy, ktorým bol

povolený vklad do katastra nehnuteľností, ktoré nebolo nikdy právoplatne právne zrušené,

pretože všeobecné súdy rozhodovali len o žalobe o určenie vlastníckeho práva a o určenie,

že nehnuteľnosti patria do dedičstva) a údajnou škodou sťažovateľa existuje príčinná

súvislosť.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku, ktorým potvrdil podľa § 219

ods. 1 rozsudok okresného súdu ako vecne správny,

po opísaní právnych a skutkových záverov okresného súdu (s. 1 a 2), námietok sťažovateľa,

ktorý v odvolaní v podstatnom tvrdil, že rozsudky Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

z 8. februára 2006 a krajského súdu sp. zn. z 22. januára 2008

„jednoznačne stanovujú, že rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho

odboru č. V - 10000/99 zo dňa 25.1.2000 bolo jednoznačne nezákonné a zrušené, nakoľko

zanikla jeho práva sila a v jeho dôsledku boli G. P. a M. L. zapísané ako vlastníčky

uvedených nehnuteľností...“, a citácii príslušných ustanovení zákona o zodpovednosti štátu

uviedol:

„Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím podľa § 1 - 17 zákona je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci

štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhodnutie tak

o právach o povinnostiach individuálnych subjektov.

Podľa ust. § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo

právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné

zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti

Zb. teda predpokladá odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa

súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho

zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav.

Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd

rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods. 1 zákona) a tento súd musí vychádza zo

zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp. musí sa držať jeho výroku, že napadnuté

rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku

jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

).

Z obsahu spisu vyplýva, že F. B darovacou zmluvou z 26. 10. 1992 darovala G. P. a

M. L. nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. Z..., každej do podielového

spoluvlastníctva... F. B následne tie isté nehnuteľnosti darovacou zmluvou z 2. 12. 1999

darovala žalobcovi. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech,

žalobcu na základe tejto darovacej zmluvy bol povolený rozhodnutím správy katastra z 25.

1. 2000 pod č. V-10000/99...

Okresný sud Bratislava IV rozsudkom z 8. 2. 2006 č. k. -266 ich žalobe

vyhovel s odôvodnením, že darovacia zmluva z 2. 12. 1999 je neplatná, pretože jej

predmetom boli tie isté nehnuteľnosti, ktoré už predtým darkyňa F. B. darovala darovacou

zmluvou z 26. 10. 1992 práve G. P. a M. L.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo

preukázané, že by právoplatné rozhodnutie Okresného úradu Bratislava IV, katastrálneho

odboru č. V - 10000/99 z 25. 1. 2000 bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť

príslušným orgánom a teda nie je splnená rozhodujúca podmienka vzniku zodpovednosti

žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Taktiež bol správny záver súdu

prvého stupňa, že súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej správy nemôže sám preskúmať otázku jeho nezákonnosti, keď

všeobecný súd nie je oprávnený mimo správneho súdnictva skúmať vecnú správnosť

správnych aktov vydaných príslušným orgánom.

K. odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR v uznesení

sp. zn. zaujal stanovisko, že zastavenie trestného stíhania má rovnaké

dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Najvyšší

súd SR teda považoval uznesenie o zastavení trestného stíhania za rozhodnutie, ktoré

nahrádza rozhodnutie o zrušení nezákonného rozhodnutia o začatí trestného stíhania a

vznesení obvinenia. V prejednávanej veci však rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z

8. 2. 2006 č. k. -266 nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré by nahrádzalo

rozhodnutie o zrušení nezákonného rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do

katastra. Vyššie spomenutým rozsudkom totiž Okresný súd Bratislava IV neurčil neplatnosť

darovacej zmluvy z 2. 12. 1999, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľnosti v prospech žalobcu; určenie neplatnosti tejto darovacej zmluvy

nebolo predmetom konania...

Neplatnosť tejto darovacej zmluvy Okresný súd Bratislava IV konštatoval iba v

odôvodnení rozsudku, ktoré však pre žalovaného nie je záväzné (§ 159 ods. 2 veta pred

bodkočiarkou ), okrem toho, proti rozhodnutiu, ktorým sa vklad povoľuje, nie je

prípustný žiadny opravný prostriedok ( druhá veta ). Nie je

preto žiadny podklad pre záver, že aj keď toto rozhodnutie nemožno v správnom konaní

zrušiť, môže tu byť rozhodnutie súdu. ktoré možno dať na roveň rozhodnutiu, ktorým sa

rozhodnutie o povolení vkladu ruší...“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v namietanom odôvodnení

rozsudku krajského súdu nezistil žiadne také dôvody, na základe ktorých by ho mohol

kvalifikovať z ústavného hľadiska ako neakceptovateľný a neudržateľný. Krajský súd podal

jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (zákona o zodpovednosti

za škodu) a rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno označiť za arbitrárny, pretože podáva

náležitým spôsobom odpoveď na všetky podstatné otázky, prečo bola žaloba sťažovateľa

o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zamietnutá. V tejto situácii nemá

žiadny dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd namietaným rozsudkom

sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že jeho názor sa s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom sťažovateľa podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 20. februára 2012

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení

s ). Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46

ods. 3 nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (

v spojení s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej

uplatnenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľa relevantnú právnu normu,

na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonné podmienky (čl. 46 ods. 4

v spojení s ) na uplatnenie si nároku podľa , pričom

tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť, takže v konečnom

dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu .

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012