Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 246/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. V., B., zastúpenej advokátom JUDr. D. Š., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu

a na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa

Slovenskej republiky a práv na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým

a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Námestovo z 1. augusta 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupmi a uzneseniami Krajského súdu v Žiline

zo 14. septembra 2011 v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra

2011 doručená sťažnosť M. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu 2. novembra 2011, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv na súdnu ochranu a na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom

podľa (ďalej len „“) a práv na spravodlivý

proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením

Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) z 1. augusta 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupmi a uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) zo 14. septembra 2011 v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke je okresným súdom

vykonávané trestné konanie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľka proti zákonnej sudkyni, ktorej bola vec pridelená, podala 27. júla 2011

námietku zaujatosti odôvodnenú „neodbornosťou zákonnej sudkyne“; „pochybnosťou

o nezaujatosti zákonnej sudkyne z dôvodu prepojenia na policajnú a prokurátorskú loby“;

„pochybnosťami o nestrannosti zákonnej sudkyne“ a „procesným postupom súdu

v súvislosti s predchádzajúcimi dôvodmi“. Spolu s námietkou zaujatosti adresovala

sťažovateľka okresnému súdu aj žiadosť o odňatie a prikázanie veci inému súdu.

Zákonná sudkyňa rozhodla o podanej námietke uznesením sp. zn.

z 1. augusta 2011 tak, že nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania vedeného

proti osobe sťažovateľky. Sťažovateľka napadla toto uznesenie sťažnosťou, v ktorej

poukázala na „prepojenie konajúcej sudkyne na prokuratúru podávajúcu obžalobu“.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2011 sťažnosť

sťažovateľky zamietol a súčasne uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2011

rozhodol o neodňatí veci okresnému súdu.

Sťažovateľka argumentuje, že „Konajúce súdy sa dostatočne nevysporiadali

s pomerom zákonného sudcu k osobe prokurátora, či Okresnej prokuratúry v Námestove

ako takej. Obžaloba na sťažovateľku bola podaná prokurátorkou Okresnej prokuratúry

v Námestove, pričom Okresná prokuratúra v Námestove dozorovala aj celé prípravné

konanie. Sudkyňa Okresného súdu Námestovo, Mgr. D. P. bola pred výkonom funkcie sudcu

práve prokurátorkou na Okresnej prokuratúre v Námestove. Sudkyňou je od 24.09.2008

kedy ju Prezident SR vymenoval do funkcie sudcu bez časového obmedzenia. Práve

z uvedeného dôvodu je možné predpokladať úzku spojitosť s predstaviteľmi Okresnej

prokuratúry v Námestove.

Pre uplatniteľnosť inštitútu námietky zaujatosti je treba, aby boli splnené dva

predpoklady. Prvým je existencia a poznanie určitej objektívnej skutočnosti, teda vzťah

objektívnej reality, ktorého existenciu možno preukázať dokazovaním - vykonaním

a zhodnotením dôkazov. Takýmto vzťahom môže byť predovšetkým kolegiálny - pracovný

vzťah, aj v minulosti. Druhým je existencia určitej subjektívnej skutočnosti, teda vzťah,

ktorý naopak dokazovaním preukázať nemožno (napr. skutočnosť, že kolegiálny vzťah dvoch

osôb môže ovplyvniť rozhodovanie jednej z nich), ktorý však môže byť predmetom

skúsenostného posúdenia. Posúdenie kvality druhého predpokladu teda nemôže byť

výsledkom skúmania kauzálnych vzťahov, ktoré sú predmetom bežného dokazovania, ale

výsledkom posúdenia iných objektívne poznateľných javov. Dôsledkom toho je subjektívne

posudzovanie určitého vzťahu (vzťahov) objektívnej reality, ktoré možno rozumne pripustiť.

Ak existuje čo len najmenšia pochybnosť o možnej zaujatosti, tak je nevyhnutné takéhoto

sudcu vylúčiť z prejednávania veci.“

Sťažovateľka je toho názoru, že v predmetných uzneseniach neboli dostatočne

podrobne špecifikované dôvody nevylúčenia zákonnej sudkyne a ani dôvody nevylúčenia

ostatných sudcov okresného súdu. Podľa vyjadrenia sťažovateľky sa konajúce súdy

pri posudzovaní uplatnenej námietky zaujatosti „dostatočne neriadili posúdením objektívnej

a subjektívnej stránky zaujatosti“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje

ústavnému súdu, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej

základných práv zaručených a práv zaručených dohovoru

postupom a uznesením okresného súdu z 1. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupmi a uzneseniami krajského súdu zo 14. septembra 2011 v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. , označené uznesenia zrušil

a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal jej tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

Súčasne sťažovateľka žiadala ústavný súd, aby rozhodol o vydaní dočasného

opatrenia, „ktorým by sa prikázalo nepojednávať a nerozhodovať Okresnému súdu

v Námestove v konaní vedenom pod sp.zn. , a to do právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu vo veci samej“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv „na

spravodlivé súdne konanie“ a na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom

zaručených a práv na spravodlivé súdne konanie a na prejednanie veci

nezávislým a nestranným súdom zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode poukazuje ústavný súd na čiastočný nedostatok sťažnosti, ktorý preklenul

bez toho, aby sťažovateľku vyzýval na opravu podania. Sťažovateľka formulovala

v sťažnosti, ako aj v jej petite v kontexte argumentácie o arbitrárnosti uznesení okresného

súdu a krajského súdu námietku porušenia „práva na spravodlivý proces“ zaručeného čl. 46

ods. 1 . Takto prezentovanému obsahovému vymedzeniu dotknutého

však zodpovedá slovné označenie – základné právo na súdnu ochranu, z tohto

dôvodu ústavný súd už v záhlaví svojho rozhodnutia vymedzil predmetnú námietku

sťažovateľky správnym slovným pomenovaním príslušného základného práva zaručeného

.

Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal s námietkou porušenia citovaných

základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom postupom a uznesením

okresného súdu z 1. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a

slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci a poskytnúť tak ochranu

označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta

().

Sťažovateľka sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu a uzneseniu

okresného súdu mohla podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhala) využitím

opravného prostriedku (sťažnosti) podľa a nasledujúcich

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). V tomto

kontexte bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu základným

právam sťažovateľky, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie )

bezprostredne vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu a k procesnému postupu okresného

súdu predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základných práv sťažovateľky podľa a práv podľa dohovoru postupom

okresného súdu, ako aj jeho uznesením z 1. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2

).

V právomoci ústavného súdu zostalo následne posúdenie otázky, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľky proti

predmetnému uzneseniu okresného súdu a o jej návrhu na delegáciu veci inému

všeobecnému súdu sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľkou označených

článkov a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom

rozhodovaní vychádzal:

Proti sťažovateľke je okresným súdom vykonávané trestné konanie pre trestný čin

ublíženia na zdraví podľa . Sťažovateľka vzniesla proti

zákonnej sudkyni okresného súdu námietku zaujatosti, ktorú v podstate odôvodnila

„neodbornosťou zákonnej sudkyne a jej prepojenosťou na policajnú a prokurátorskú loby“.

Zároveň sťažovateľka požiadala o delegáciu trestnej veci inému všeobecnému súdu.

Zákonná sudkyňa o podanej námietke zaujatosti uznesením sp. zn.

z 1. augusta 2011 rozhodla tak, že nie je z vykonávania úkonov trestného konania vylúčená.

V uznesení zákonná sudkyňa uviedla, že tvrdenia sťažovateľky o jej „prepojenosti“

na orgány činné v trestnom konaní nie sú pravdivé, pretože nemá žiaden zákonom

kvalifikovaný pomer ani k prejednávanej veci a ani k osobám vymedzeným v ustanovení

, pričom jej vzťah k prokurátorovi zastupujúcemu stranu

obžaloby je výlučne na pracovnej úrovni. Zákonná sudkyňa takisto poukázala na to, že

s osobami sťažovateľky, poškodeného a jeho splnomocnenca prišla prvýkrát do kontaktu až

na hlavnom pojednávaní v dotknutej trestnej veci. V závere zákonná sudkyňa uviedla, že

vo zvyšnej časti vznesená námietka zaujatosti smeruje len proti samotnému procesnému

postupu zákonného sudcu v danom trestnom konaní, preto sa o nej podľa ustanovenia § 31

ods. 6 nekonalo.

O sťažnosti podanej proti predmetnému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský

súd uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2011, ktorým sťažnosť zamietol

v zmysle ustanovenia ako nedôvodnú. O návrhu

sťažovateľky na odňatie a prikázanie veci inému súdu rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. zo 14. septembra 2011 tak, že podľa ustanovenia § 23 Trestného

poriadku vec sťažovateľky okresnému súdu neodňal.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov

a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne

aj , , , , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania

je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať

pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých

sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo

pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa ak z dôvodov uvedených v oznámi svoju

zaujatosť zapisovateľ alebo vznesie námietku jeho zaujatosti strana, o vylúčení rozhodne

orgán, ktorý ho na spísanie zápisnice o úkone pribral, v konaní pred súdom predseda senátu.

Podľa o vylúčení z dôvodov uvedených v

na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2

rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú.

Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená

na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá

nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný

postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj

o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn.

zo 14. septembra 2011 poukázal na znenie ustanovenia ,

ktoré taxatívne vymedzuje dôvody opodstatňujúce pochybnosti o nezaujatosti súdu

a ostatných subjektov činných v trestnom konaní, existencia ktorých smeruje k vylúčeniu

označených subjektov z vykonávania úkonov trestného konania. V nadväznosti na to

krajský súd zdôraznil, že aplikácia citovaného ustanovenia prichádza

do úvahy len vtedy, ak je existencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti

úradnej osoby pre jej pomer k veci, osobám, ktorých sa úkon dotýka, prípadne k ich

zástupcom, splnomocnencom a obhajcom jednoznačne preukázaná, a že pre takýto záver

nepostačuje len subjektívny pocit sťažovateľky o „možnom prepojení zákonnej sudkyne

na policajnú a prokurátorsku lobby“.

Krajský súd ďalej dôvodil, že pomerom orgánu trestného konania k osobám

uvedeným v ustanovení sa rozumie vzťah tohto orgánu

k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vyvolať v očiach verejnosti pochybnosti o jeho

nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto

vzťah podľa vyjadrenia krajského súdu môže vyplývať najmä z príbuzenského a rodinného

pomeru úradnej osoby k niektorej z osôb uvedených v citovanom ustanovení zákona, takisto

z úzkeho priateľstva, ako aj z negatívneho vzťahu.

Krajský súd konštatoval, že u zákonnej sudkyne, proti ktorej námietka zaujatosti

smeruje, nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o jej zaujatosti proti osobe

sťažovateľky. Vo vzťahu ku konkrétnemu argumentu sťažovateľky o bývalom pôsobení

zákonnej sudkyne na okresnej prokuratúre zastupujúcej v trestnej veci sťažovateľky stranu

obžaloby uviedol, že ho považuje za neopodstatnený. Krajský súd vysvetlil, že tento

argument sám osebe nie je dôvodom na vylúčenie zákonnej sudkyne z prerokúvania veci,

pretože jej vzťah k príslušnému prokurátorovi je na rýdzo pracovnej úrovni

a s prihliadnutím na profesionalitu nestranného a zákonného rozhodovania nie je spôsobilý

sám osebe založiť pochybnosť o objektivite zákonnej sudkyne. Podľa vyjadrenia krajského

súdu pokiaľ nie sú zistené konkrétne okolnosti svedčiace o užšom priateľstve, o inej kvalite

vzťahu než je bežný úradný, resp. pracovný vzťah, nemôže byť dostatočným dôvodom

na vylúčenie zákonného sudcu len samotná skutočnosť, že v minulosti bol profesne činný

u zástupcu obžaloby. Nad rámec uvedeného krajský súd poukázal na odbornú

kvalifikovanosť zákonnej sudkyne a správnosť jej postupu, keď nekonala o námietke

smerujúcej len voči samotnému procesnému postupu.

Na základe uvedených záverov krajský súd konštatoval, že postup zákonnej sudkyne

pri rozhodovaní o námietke zaujatosti bol súladný so zákonom a vecne správny.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie

veci nestranným súdom podľa je v trestnom konaní garantované

prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť

v zmysle a . Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom nie je však povinnosť sudcu vyhovieť návrhu oprávnených osôb

a vylúčiť sa z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu

prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania

a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (obdobne napr. ,

).

Krajský súd vo svojom rozhodnutí podrobne vyložil dotknutú právnu úpravu, teda

príslušné ustanovenia a . Náležite vysvetlil otázku kvality

opodstatnených dôvodov zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby

smerujúcich k jej vylúčeniu z úkonov trestného konania. V nadväznosti na to sa krajský súd

vyjadril ku konkrétnej námietke sťažovateľky a posúdil ju v kontexte predostretej

interpretácie ako neopodstatnenú.

Na základe všetkých čiastkových argumentov krajský súd zhrnul, že nebol zistený

žiadny pomer zákonnej sudkyne k veci, žiadne jej rodinné či iné blízke vzťahy k zákonom

vymedzeným subjektom alebo nepriateľské vzťahy k sťažovateľke.

Krajský súd na základe podrobného a logického odôvodnenia vyvodil teda

skutkový záver (ktorého vyvodenie bolo v jeho výlučnej právomoci) o nedostatku

relevantných skutkových okolností spochybňujúcich nestrannosť dotknutej zákonnej

sudkyne a na to nadväzujúci právny záver o správnosti napadnutého uznesenia okresného

súdu.

Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej

právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský

súd vysporiadal s námietkami sťažovateľky v dostatočnej miere, v súlade s podstatou

a účelom príslušnej právnej úpravy ( a ) takým spôsobom,

že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich nemožno

kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné práva sťažovateľky garantované

a práva zaručené dohovorom.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (,

, ).

Vychádzajúc z uvedených skutočností posúdil ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej

sa námietky porušenia označených základných práv zaručených a práv zaručených

dohovorom vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 14. septembra

2011 ako zjavne neopodstatnenú a odmietol ju podľa .

V odôvodnení uznesenia sp. zn. zo 14. septembra 2011, ktorým sa

rozhodovalo o návrhu sťažovateľky na odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému

súdu toho istého druhu a stupňa, krajský súd uviedol, že pre odňatie a prikázanie veci podľa

ustanovenia musí existovať dôležitý dôvod, čím sa

zdôrazňuje výnimočnosť takéhoto postupu. Krajský súd poukázal na ustálenú judikatúru,

ktorá považuje za takéto relevantné dôvody len tie, ktoré v konkrétnom prípade vytvárajú

lepšie možnosti na uplatnenie základných zásad trestného konania, a to napríklad zásady

náležitého zistenia skutkového stavu, zásady ústnosti a bezprostrednosti a zásady

spravodlivého prerokovania veci v primeranej lehote. Krajský súd dodal, že medzi takéto

relevantné dôvody patrí aj prípad vylúčenia všetkých sudcov príslušného všeobecného súdu

z vykonávania úkonov v konkrétnej trestnej veci. K osobe zákonnej sudkyne prerokúvajúcej

vec sťažovateľky poukázal krajský súd na obe rozhodnutia okresného súdu a krajského

súdu, ktoré podrobne odôvodnili jej nevylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania.

Vo vzťahu k ostatným sudcom okresného súdu odkázal krajský súd na ich stanoviská,

v ktorých všetci zhodne prezentovali, že k prerokúvanej veci a ani k osobám, ktorých sa

týkajú úkony trestného konania, nemajú žiaden pomer a necítia sa byť zaujatí.

Krajský súd vychádzajúc z uvedených záverov skonštatoval, že zákonom a ustálenou

praxou požadované dôvody na delegáciu trestnej veci sťažovateľky neboli zistené

a sťažovateľka ich vo svojom návrhu ani neuviedla, preto predmetnú vec okresnému súdu

neodňal.

Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí poskytol náležitú interpretáciu citovaného

ustanovenia upravujúceho inštitút tzv. delegácie veci, teda podrobne

vysvetlil dôvody opodstatňujúce a umožňujúce aplikáciu dotknutého ustanovenia.

V nadväznosti na to konštatoval, že v prípade sťažovateľky žiaden z dôvodov na odňatie

veci okresnému súdu a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa nezistil, a to

ani dôvod vylúčenia všetkých sudcov okresného súdu, smerovanie ku ktorému signalizovala

argumentácia sťažovateľky týkajúca sa výlučne uplatnenej námietky zaujatosti proti osobe

zákonnej sudkyne.

Ústavný súd teda dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2011 opierajúce sa o vyčerpávajúcu interpretáciu

relevantnej právnej úpravy poskytuje dostatočné zdôvodnenie právneho záveru krajského

súdu o nedostatku dôvodov na realizáciu delegácie v prípade trestnej veci sťažovateľky

a ako také ho považuje za zodpovedajúce požiadavkám vyplývajúcim z obsahu čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa

námietky porušenia označených článkov a dohovoru postupom a uznesením

krajského súdu zo 14. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia, teda o odmietnutí sťažnosti a ďalšími súvisiacimi návrhmi

prezentovanými v sťažnosti sa z tohto dôvodu ďalej nezaoberal.

V závere ústavný súd dodáva, že podanie sťažovateľky (spísané bez participácie jej

právneho zástupcu) doručené ústavnému súdu 2. novembra 2011 obsahovalo skutočnosti

súvisiace s meritom trestného stíhania vykonávaného pred okresným súdom, nijako sa však

netýkalo kontextu sťažnosti, ktorá bola predmetom konania pred ústavným súdom, preto sa

ním ústavný súd pri predbežnom prerokovaní veci ani nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012