Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 134/2017
PDF · 213.44 KB
No categories available
II. ÚS 134/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndt 16/2016 z 29. júna 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. septembra 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Ndt 16/2016 z 29. júna 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi (a ďalším
spoluobžalovaným) je vedené trestné stíhanie pre zločin porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov, ako aj pre ďalšie trestné činy. Trestné konanie o obžalobe
prokurátora podanej (aj) proti sťažovateľovi vedie Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 2 T 102/2013.
Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní 9. júna 2016 vzniesol námietku zaujatosti
proti všetkým sudcom okresného súdu s odôvodnením, že 1. júna 2016 podal Krajskému
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o ochranu osobnosti smerujúcu
proti okresnému súdu, ako aj proti krajskému súdu (konanie o žalobe vedie krajský súd
pod sp. zn. 12 C 2/2016, pozn.) a zároveň navrhol odňatie a prikázanie veci inému súdu
toho istého druhu a stupňa podľa § 23 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Najvyšší súd o návrhu sťažovateľa
na delegáciu rozhodol napadnutým uznesením tak, že trestná vec sťažovateľa vedená
okresným súdom pod sp. zn. 2 T 102/2013 sa tomuto súdu a krajskému súdu neodníma.
Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv odôvodňuje
najmä takto:
„Sťažovateľ z dôvodu rozhodnutia NS SR o dovolaní, ktorým vyhlásil porušenie
zákona v jeho neprospech KS v Trnave a zároveň OS v Trnave spočívajúce v práve
na spravodlivý súdny proces, podal žalobu pre nezákonný postup štátnych orgánov
v spojení s ochranou osobnosti, ktorou zažaloval OS TT aj KS TT, čím sa s týmito súdmi
dostal do preukázateľného sporu... Z dôvodu podanej žaloby sťažovateľ vzniesol námietku
proti celému konajúcemu OS TT... Opodstatnenie videl (sťažovateľ, pozn.) v tom, že hoci by
sudcovia tohto súdu nemuseli byť priamo zaujatí, vznik dôvodnej pochybnosti
o ich nezaujatosti ale bude existovať vždy, keďže je preukázateľné, že s uvedeným súdom
je sťažovateľ v inom súdnom spore.
... NS (najvyšší súd, pozn.), ktorý rozhodoval o delegácii konal v rozpore s čl. 46
ods. 1, ale aj čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a dopustil sa absolútneho porušenia právnej istoty
garantovanej v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, keď rozhodol aj o nevylúčení KS TT bez vyjadrenia
sudcov tohto súdu. Už fakt, že sťažovateľovi neboli predložené vyjadrenia sudcov OS TT,
ktoré boli súčasťou rozhodnutia NS SR, bolo porušením rovnosti zbraní a sťažovateľ sa
s nimi nemal možnosť oboznámiť, prípadne na ne replikovať. Napriek skutočnosti,
že oficiálne vznesená námietka s návrhom na odňatie a prikázanie veci bola len na OS TT,
nebol podľa sťažovateľa oprávnený NS SR rozhodnúť aj o KS TT, keďže od tohto súdu
nemal vyjadrenia sudcov o možnej zaujatosti a zároveň konanie na KS TT ešte
neprebiehalo.
... Tým, že NS SR rozhodol bez vyjadrenia sudcov KS TT aj o tomto súde a o jeho
nevylúčení a zároveň rozhodol o OS TT bez toho, aby umožnil sťažovateľovi poznať
vyjadrenia sudcov OS TT, vybočil až natoľko z rámca ústavných pravidiel, že takýto exces
z hraníc nemôže byť ústavne akceptovateľný, pretože je absolútnym odmietaním
spravodlivosti...“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. NS SR v konaní sp. zn. 3 Ndt 16/2016 zo dňa 29. 06. 2016 porušil základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru...
2. Zrušuje sa uznesenie NS SR sp. zn. 3 Ndt 16/2016 zo dňa 29. 06. 2016 z dôvodu
protiústavnosti a vracia sa mu na nové konanie.
3. NS SR sa zaväzuje vyplatiť do troch dní od právoplatnosti (doručenia) tohto
nálezu náhradu všetkých trov konania sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2
(t. j. aj v konaní pred súdmi, pozn.) rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených
základných práv podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru došlo (v podstate) tým,
že najvyšší súd rozhodujúci o jeho návrhu na odňatie a prikázanie veci
- nedoručil sťažovateľovi vyjadrenia sudcov okresného súdu k ním vznesenej
námietke ich zaujatosti,
- rozhodol (aj) o tom, že trestná vec sťažovateľa sa neodníma krajskému súdu, hoci
sťažovateľ namietal zaujatosť len sudcov okresného súdu,
- rozhodol o tom, že trestná vec sťažovateľa sa neodníma krajskému súdu bez toho,
aby si zabezpečil vyjadrenia sudcov označeného súdu k návrhu na delegáciu veci.
Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov
so sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy, resp. označeným právom
podľa dohovoru.
Podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku z dôležitých dôvodov môže byť vec
príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí
a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.
Najvyšší súd napadnuté uznesenie, ktorým o návrhu sťažovateľa na delegáciu
rozhodol tak, že trestná vec sťažovateľa (a ostatných spoluobžalovaných, pozn.) vedená
okresným súdom pod sp. zn. 2 T 102/2013 sa okresnému súdu a krajskému súdu neodníma,
odôvodnil okrem iného takto:
„Na hlavnom pojednávaní konanom 9. júna 2016 obžalovaný
vzniesol námietku zaujatosti proti celému okresnému súdu s odôvodnením, že 1. júna 2016
podal žalobu na Okresný súd Trnava a Krajský súd v Trnave (č. l. 4176).
Písomným podaním zo 17. júna 2016 (č. l. 4198 spisu) vzniesol obžalovaný
námietku zaujatosti proti všetkým sudcom Okresného súdu Trnava a zároveň
požiadal aj o odňatie veci z pôsobnosti Krajského súdu v Trnave a jej prikázanie inému
súdu toho istého druhu a stupňa podľa § 23 Trestného poriadku.
... Súčasťou spisu sú vyjadrenia všetkých sudcov v súčasnosti konajúceho Okresného
súdu Trnava (č. l. 4199 - 4200) k návrhu obžalovaného, z ktorých vyplýva, že ani jeden
sudca tohto súdu sa necíti byť zaujatý v predmetnej veci a nemá žiaden vzťah
k prejednávanej veci ani k obžalovanému.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd najbližšie spoločne nadriadený krajským
súdom Slovenskej republiky preskúmal podaný návrh v zmysle § 23 ods. 1 Trestného
poriadku ako aj predložený spisový materiál a dospel k záveru, že v danom prípade nie je
daný dôvod na odňatie predmetnej trestnej veci Okresnému súdu Trnava a Krajskému súdu
v Trnave a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa.
Podľa existujúcej súdnej praxe námietka zaujatosti vznesená procesnou stranou proti
všetkým sudcom konkrétneho súdu sa považuje za návrh na delegáciu v zmysle ustanovenia
... Inštitút odňatia a prikázania veci možno uplatniť len vtedy, ak pre tento postup
existujú dôležité dôvody. Dôležitými dôvodmi, ktoré zákon bližšie nedefinuje, sú pritom
predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú zistenie skutkového stavu veci, výchovného
pôsobenia trestného konania na páchateľa i na ostatných občanov, a čo najrýchlejšie
prejednanie veci. Medzi dôvody svedčiace pre odňatie veci príslušnému súdu patrí tiež
požiadavka zabezpečenia objektivity súdneho konania a spravodlivého rozhodnutia
v prípadoch, kedy sú vylúčení všetci sudcovia príslušného súdu. Námietku zaujatosti však
možno vznášať len proti tým sudcom, ktorí sa na prejednávaní a rozhodovaní veci skutočne
podieľajú a nie proti neurčitým osobám, napríklad všetkým sudcom určitého súdu. Taktiež
je nevyhnutné uviesť konkrétne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť podozrenie
z nestranného, neobjektívneho alebo nezákonného rozhodovania v danej veci.
Pri úvahách, či sú v konkrétnom prípade dané dôležité dôvody na odňatie
a prikázanie veci, treba hodnotiť všetky okolnosti odôvodňujúce takýto postup vo vzájomnej
súvislosti a pri posudzovaní opodstatnenosti a závažnosti, treba prihliadať aj na význam
zákonných ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.
Z ustanovenia čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky vyplýva princíp, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému
sudcovi. Treba pripomenúť na tomto mieste, že právo na zákonného sudcu má každý, teda
nielen obžalovaný. Z označeného ústavného princípu vyplýva, že sudcov možno vylúčiť
z vykonávania úkonov trestného konania len celkom výnimočne a zo skutočne závažných
dôvodov, ktoré im zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo.
V týchto súvislostiach je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 2 ods. 2
zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je sudca pri výkone svojej funkcie nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho
vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len
na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.
Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď
výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov.“
K námietkam zaujatosti vzneseným sťažovateľom, resp. k jeho návrhu na delegáciu
najvyšší súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol:
„Analýzou námietok zaujatosti, ktoré predložil obžalovaný , možno
dospieť k názoru, že obžalovaný bez relevantných dôvodov namietal aj sudcov, ktorí sa
na rozhodovaní v jeho trestnej veci v skutočnosti nepodieľajú.
Z obsahu jeho podaní je zrejmé, že dôvody pre odňatie veci konajúcim súdom vidí
najmä v tom, že nesúhlasí so spôsobom ich rozhodovania v doterajšom priebehu konania
(zrušenie veci v dovolacom konaní a podanie žaloby).
Z vecného hľadiska najvyšší súd zdôrazňuje, že námietky obžalovaného vytýkajúce
súdu prípadný chybný procesný postup alebo spôsob rozhodnutia, s ktorým sa nestotožní,
môže uplatniť v rámci použitia opravného prostriedku, čo sa stalo aj v tomto konaní a nie
sú dôvodom na vylúčenie sudcu, senátu a už vôbec nie celého súdu z vykonávania úkonov
trestného konania.
S poukazom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod pre odňatie
veci konajúcim súdom, pretože v danom prípade nie sú splnené podmienky
na tzv. delegovanie veci inému krajskému súdu v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku,
nakoľko nie je daný žiadny dôležitý dôvod predpokladaný týmto zákonným ustanovením,
v dôsledku ktorého by mohlo byť ohrozené nestranné a zákonné prerokovanie uvedenej
trestnej veci. Samotný obžalovaný v návrhu na odňatie veci a jej prikázanie inému
súdu konštatuje, že si je vedomý, že podanie žaloby na konajúce súdy nemusí hneď
znamenať, že sudcovia súdov, ktoré žaluje, sú voči nemu zaujatí.“
Po preskúmaní sťažnosti, ako aj dokumentácie k nej priloženej, vychádzajúc najmä
z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zjavne nie je neodôvodnené, svojvoľné alebo
arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
odôvodnil, prečo v okolnostiach posudzovanej veci nevzhliadol dôležité dôvody na odňatie
veci príslušnému súdu a na jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa.
Vo vzťahu k výhrade sťažovateľa, že najvyšší súd mu nedoručil vyjadrenia sudcov
okresného súdu k jeho námietke zaujatosti, ústavný súd uvádza, že uvedená skutočnosť
sama osebe nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia v sťažnosti označených práv
sťažovateľa garantovaných ústavou, resp. dohovorom. Účelom inštitútu delegácie
podľa § 23 Trestného poriadku je lepšie uplatnenie základných zásad trestného konania
prostredníctvom súdu, ktorému je vec delegovaná, pričom z povahy tohto inštitútu,
ako aj z rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva výnimočnosť takéhoto postupu,
ktorý je opodstatnený len v prípade existencie dôležitých dôvodov. Preto ak podľa
sťažovateľa dôležité dôvody na delegáciu mali spočívať v zaujatosti všetkých sudcov
okresného súdu, bolo v prvom rade v jeho záujme, aby svoj návrh na delegáciu náležite
odôvodnil relevantnými skutočnosťami, z povahy veci nezávislými od postoja sudcov
príslušného súdu k nim. Nedoručenie vyjadrení sudcov okresného súdu sťažovateľovi,
v ktorých uvádzajú, že sa necítia byť v trestnej veci sťažovateľa zaujatí, tak nemalo
a nemohlo mať vplyv na reálne uplatnenie procesného práva sťažovateľa podať návrh
na delegáciu odôvodňovaný námietkou zaujatosti týchto sudcov. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej obsahom základného
práva na prerokovanie veci nestranným súdom nie je povinnosť sudcu, resp. nadriadeného
súdu vyhovieť návrhu oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu, resp. sudcov z vykonávania
úkonov trestného konania, ale len ich povinnosť prerokovať každý takýto návrh oprávnenej
osoby a s náležitým odôvodnením o ňom rozhodnúť (m. m. napr. I. ÚS 27/98,
II. ÚS 121/03, III. ÚS 246/2012, I. ÚS 364/2016).
K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol (aj) o tom, že jeho trestná vec sa
neodníma krajskému súdu, hoci namietal zaujatosť len sudcov okresného súdu, ústavný súd
poukazuje na skutočnosti vyplývajúce zo sťažovateľom predloženej dokumentácie.
Sťažovateľ 9. júna 2016 na hlavnom pojednávaní vo veci vedenej okresným súdom
pod sp. zn. 2 T 102/2013 vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného
súdu. Na základe výzvy okresného súdu sťažovateľ písomným podaním zo 14. júna 2016
odôvodnil svoj návrh na delegáciu, pričom v ňom okrem iného uviedol, že „aj z dôvodu
nastolenia právnej istoty navrhujem odňatie a prikázanie veci aj z pôsobnosti Krajského
súdu v Trnave, ktorý je súčasne žalovaným v žalobe, ktorú som dňa 1. 6. 2016 adresoval
na krajský súd“. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd, ktorý
napadnutým uznesením rozhodol aj o tom, že trestná vec sťažovateľa sa neodníma
(popri okresnom súde, pozn.) ani krajskému súdu, postupoval ústavne konformným
spôsobom, keďže svojím rozhodnutím reagoval na návrh sťažovateľa, ktorý výslovne
navrhoval odňatie veci aj z pôsobnosti krajského súdu.
Napokon k výhrade sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol o návrhu na delegáciu
vo vzťahu ku krajskému súdu bez toho, aby si zabezpečil vyjadrenia jeho sudcov, ústavný
súd poukazuje na to, že sťažovateľ svoj návrh na odňatie a prikázanie veci odôvodňoval
objektívnou skutočnosťou – podaním žaloby o ochranu osobnosti (aj) proti krajskému súdu.
Vyjadrenia sudcov krajského súdu k tejto objektívnej skutočnosti by tak v kontexte návrhu
sťažovateľa nemohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci. Ani označená námietka
sťažovateľa preto nie je spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, ktorý podanie žaloby sťažovateľom (aj) proti krajskému súdu
nevyhodnotil ako dôležitý dôvod na delegáciu v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku.
Nad rámec už uvedených predbežných záverov ústavný súd považuje za žiaduce
zdôrazniť, že podanie žaloby o ochranu osobnosti proti všeobecnému súdu, resp. všetkým
sudcom tohto súdu obvineným nikdy nemôže samo osebe zakladať dôvod na vyhovenie
návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku.
V opačnom prípade by súd rozhodujúci o takomto návrhu vedome vo svojej podstate
pripustil, že si obvinený bude sám vyberať sudcov, ktorí budú rozhodovať v jeho trestnej
veci.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom
označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom. Zjavná neopodstatnenosť podanej sťažnosti ako nedostatok
podmienky jej prijateľnosti na ďalšie konanie je vzhľadom na podstatu námietok
sťažovateľa takej povahy, že by ju nebolo možné odstrániť ani potom, ako by ústavný súd
ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zástupcu. Ustanovenie právneho
zástupcu sťažovateľovi v posudzovanej veci by preto nebolo účelné a ani hospodárne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2017