Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 134/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 v spojení s a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júna 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. septembra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 v spojení s (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. júna 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi (a ďalším

spoluobžalovaným) je vedené trestné stíhanie pre zločin porušovania domovej slobody

podľa a a

v znení neskorších predpisov, ako aj pre ďalšie trestné činy. Trestné konanie o obžalobe

prokurátora podanej (aj) proti sťažovateľovi vedie Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. .

Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní 9. júna 2016 vzniesol námietku zaujatosti

proti všetkým sudcom okresného súdu s odôvodnením, že 1. júna 2016 podal Krajskému

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o ochranu osobnosti smerujúcu

proti okresnému súdu, ako aj proti krajskému súdu (konanie o žalobe vedie krajský súd

pod sp. zn. , pozn.) a zároveň navrhol odňatie a prikázanie veci inému súdu

toho istého druhu a stupňa podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Najvyšší súd o návrhu sťažovateľa

na delegáciu rozhodol napadnutým uznesením tak, že trestná vec sťažovateľa vedená

okresným súdom pod sp. zn. sa tomuto súdu a krajskému súdu neodníma.

Sťažovateľ namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv odôvodňuje

najmä takto:

„Sťažovateľ z dôvodu rozhodnutia NS SR o dovolaní, ktorým vyhlásil porušenie

zákona v jeho neprospech KS v Trnave a zároveň OS v Trnave spočívajúce v práve

na spravodlivý súdny proces, podal žalobu pre nezákonný postup štátnych orgánov

v spojení s ochranou osobnosti, ktorou zažaloval OS TT aj KS TT, čím sa s týmito súdmi

dostal do preukázateľného sporu... Z dôvodu podanej žaloby sťažovateľ vzniesol námietku

proti celému konajúcemu OS TT... Opodstatnenie videl (sťažovateľ, pozn.) v tom, že hoci by

sudcovia tohto súdu nemuseli byť priamo zaujatí, vznik dôvodnej pochybnosti

o ich nezaujatosti ale bude existovať vždy, keďže je preukázateľné, že s uvedeným súdom

je sťažovateľ v inom súdnom spore.

... NS (najvyšší súd, pozn.), ktorý rozhodoval o delegácii konal v rozpore s čl. 46

ods. 1, ale aj SR a dopustil sa absolútneho porušenia právnej istoty

garantovanej v SR, keď rozhodol aj o nevylúčení KS TT bez vyjadrenia

sudcov tohto súdu. Už fakt, že sťažovateľovi neboli predložené vyjadrenia sudcov OS TT,

ktoré boli súčasťou rozhodnutia NS SR, bolo porušením rovnosti zbraní a sťažovateľ sa

s nimi nemal možnosť oboznámiť, prípadne na ne replikovať. Napriek skutočnosti,

že oficiálne vznesená námietka s návrhom na odňatie a prikázanie veci bola len na OS TT,

nebol podľa sťažovateľa oprávnený NS SR rozhodnúť aj o KS TT, keďže od tohto súdu

nemal vyjadrenia sudcov o možnej zaujatosti a zároveň konanie na KS TT ešte

neprebiehalo.

... Tým, že NS SR rozhodol bez vyjadrenia sudcov KS TT aj o tomto súde a o jeho

nevylúčení a zároveň rozhodol o OS TT bez toho, aby umožnil sťažovateľovi poznať

vyjadrenia sudcov OS TT, vybočil až natoľko z rámca ústavných pravidiel, že takýto exces

z hraníc nemôže byť ústavne akceptovateľný, pretože je absolútnym odmietaním

spravodlivosti...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. NS SR v konaní sp. zn. zo dňa 29. 06. 2016 porušil základné právo

sťažovateľa podľa , v spojení s SR a

Dohovoru...

2. Zrušuje sa uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 29. 06. 2016 z dôvodu

protiústavnosti a vracia sa mu na nové konanie.

3. NS SR sa zaväzuje vyplatiť do troch dní od právoplatnosti (doručenia) tohto

nálezu náhradu všetkých trov konania sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2

(t. j. aj v konaní pred súdmi, pozn.) rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených

základných práv podľa , resp. práva podľa dohovoru došlo (v podstate) tým,

že najvyšší súd rozhodujúci o jeho návrhu na odňatie a prikázanie veci

- nedoručil sťažovateľovi vyjadrenia sudcov okresného súdu k ním vznesenej

námietke ich zaujatosti,

- rozhodol (aj) o tom, že trestná vec sťažovateľa sa neodníma krajskému súdu, hoci

sťažovateľ namietal zaujatosť len sudcov okresného súdu,

- rozhodol o tom, že trestná vec sťažovateľa sa neodníma krajskému súdu bez toho,

aby si zabezpečil vyjadrenia sudcov označeného súdu k návrhu na delegáciu veci.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označenými základnými právami podľa , resp. označeným právom

podľa dohovoru.

Podľa z dôležitých dôvodov môže byť vec

príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí

a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Najvyšší súd napadnuté uznesenie, ktorým o návrhu sťažovateľa na delegáciu

rozhodol tak, že trestná vec sťažovateľa (a ostatných spoluobžalovaných, pozn.) vedená

okresným súdom pod sp. zn. sa okresnému súdu a krajskému súdu neodníma,

odôvodnil okrem iného takto:

„Na hlavnom pojednávaní konanom 9. júna 2016 obžalovaný

vzniesol námietku zaujatosti proti celému okresnému súdu s odôvodnením, že 1. júna 2016

podal žalobu na Okresný súd Trnava a Krajský súd v Trnave (č. l. 4176).

Písomným podaním zo 17. júna 2016 (č. l. 4198 spisu) vzniesol obžalovaný

námietku zaujatosti proti všetkým sudcom Okresného súdu Trnava a zároveň

požiadal aj o odňatie veci z pôsobnosti Krajského súdu v Trnave a jej prikázanie inému

súdu toho istého druhu a stupňa podľa .

... Súčasťou spisu sú vyjadrenia všetkých sudcov v súčasnosti konajúceho Okresného

súdu Trnava (č. l. 4199 - 4200) k návrhu obžalovaného, z ktorých vyplýva, že ani jeden

sudca tohto súdu sa necíti byť zaujatý v predmetnej veci a nemá žiaden vzťah

k prejednávanej veci ani k obžalovanému.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd najbližšie spoločne nadriadený krajským

súdom Slovenskej republiky preskúmal podaný návrh v zmysle § 23 ods. 1 Trestného

poriadku ako aj predložený spisový materiál a dospel k záveru, že v danom prípade nie je

daný dôvod na odňatie predmetnej trestnej veci Okresnému súdu Trnava a Krajskému súdu

v Trnave a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa.

Podľa existujúcej súdnej praxe námietka zaujatosti vznesená procesnou stranou proti

všetkým sudcom konkrétneho súdu sa považuje za návrh na delegáciu v zmysle ustanovenia

.

... Inštitút odňatia a prikázania veci možno uplatniť len vtedy, ak pre tento postup

existujú dôležité dôvody. Dôležitými dôvodmi, ktoré zákon bližšie nedefinuje, sú pritom

predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú zistenie skutkového stavu veci, výchovného

pôsobenia trestného konania na páchateľa i na ostatných občanov, a čo najrýchlejšie

prejednanie veci. Medzi dôvody svedčiace pre odňatie veci príslušnému súdu patrí tiež

požiadavka zabezpečenia objektivity súdneho konania a spravodlivého rozhodnutia

v prípadoch, kedy sú vylúčení všetci sudcovia príslušného súdu. Námietku zaujatosti však

možno vznášať len proti tým sudcom, ktorí sa na prejednávaní a rozhodovaní veci skutočne

podieľajú a nie proti neurčitým osobám, napríklad všetkým sudcom určitého súdu. Taktiež

je nevyhnutné uviesť konkrétne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť podozrenie

z nestranného, neobjektívneho alebo nezákonného rozhodovania v danej veci.

Pri úvahách, či sú v konkrétnom prípade dané dôležité dôvody na odňatie

a prikázanie veci, treba hodnotiť všetky okolnosti odôvodňujúce takýto postup vo vzájomnej

súvislosti a pri posudzovaní opodstatnenosti a závažnosti, treba prihliadať aj na význam

zákonných ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.

Z ustanovenia Listiny základných práv a slobôd a

Slovenskej republiky vyplýva princíp, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi. Treba pripomenúť na tomto mieste, že právo na zákonného sudcu má každý, teda

nielen obžalovaný. Z označeného ústavného princípu vyplýva, že sudcov možno vylúčiť

z vykonávania úkonov trestného konania len celkom výnimočne a zo skutočne závažných

dôvodov, ktoré im zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato

a spravodlivo.

V týchto súvislostiach je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 2 ods. 2

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého je sudca pri výkone svojej funkcie nezávislý

a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho

vedomia a svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len

na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.

Obsah tohto práva a povinnosti je základným pilierom výkonu funkcie sudcu, keď

výnimky môžu vyplývať len z naplnenia zákonných predpokladov.“

K námietkam zaujatosti vzneseným sťažovateľom, resp. k jeho návrhu na delegáciu

najvyšší súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol:

„Analýzou námietok zaujatosti, ktoré predložil obžalovaný , možno

dospieť k názoru, že obžalovaný bez relevantných dôvodov namietal aj sudcov, ktorí sa

na rozhodovaní v jeho trestnej veci v skutočnosti nepodieľajú.

Z obsahu jeho podaní je zrejmé, že dôvody pre odňatie veci konajúcim súdom vidí

najmä v tom, že nesúhlasí so spôsobom ich rozhodovania v doterajšom priebehu konania

(zrušenie veci v dovolacom konaní a podanie žaloby).

Z vecného hľadiska najvyšší súd zdôrazňuje, že námietky obžalovaného vytýkajúce

súdu prípadný chybný procesný postup alebo spôsob rozhodnutia, s ktorým sa nestotožní,

môže uplatniť v rámci použitia opravného prostriedku, čo sa stalo aj v tomto konaní a nie

sú dôvodom na vylúčenie sudcu, senátu a už vôbec nie celého súdu z vykonávania úkonov

trestného konania.

S poukazom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod pre odňatie

veci konajúcim súdom, pretože v danom prípade nie sú splnené podmienky

na tzv. delegovanie veci inému krajskému súdu v zmysle ,

nakoľko nie je daný žiadny dôležitý dôvod predpokladaný týmto zákonným ustanovením,

v dôsledku ktorého by mohlo byť ohrozené nestranné a zákonné prerokovanie uvedenej

trestnej veci. Samotný obžalovaný v návrhu na odňatie veci a jej prikázanie inému

súdu konštatuje, že si je vedomý, že podanie žaloby na konajúce súdy nemusí hneď

znamenať, že sudcovia súdov, ktoré žaluje, sú voči nemu zaujatí.“

Po preskúmaní sťažnosti, ako aj dokumentácie k nej priloženej, vychádzajúc najmä

z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zjavne nie je neodôvodnené, svojvoľné alebo

arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

odôvodnil, prečo v okolnostiach posudzovanej veci nevzhliadol dôležité dôvody na odňatie

veci príslušnému súdu a na jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa.

Vo vzťahu k výhrade sťažovateľa, že najvyšší súd mu nedoručil vyjadrenia sudcov

okresného súdu k jeho námietke zaujatosti, ústavný súd uvádza, že uvedená skutočnosť

sama osebe nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia v sťažnosti označených práv

sťažovateľa garantovaných , resp. dohovorom. Účelom inštitútu delegácie

podľa je lepšie uplatnenie základných zásad trestného konania

prostredníctvom súdu, ktorému je vec delegovaná, pričom z povahy tohto inštitútu,

ako aj z rozhodovacej praxe všeobecných súdov vyplýva výnimočnosť takéhoto postupu,

ktorý je opodstatnený len v prípade existencie dôležitých dôvodov. Preto ak podľa

sťažovateľa dôležité dôvody na delegáciu mali spočívať v zaujatosti všetkých sudcov

okresného súdu, bolo v prvom rade v jeho záujme, aby svoj návrh na delegáciu náležite

odôvodnil relevantnými skutočnosťami, z povahy veci nezávislými od postoja sudcov

príslušného súdu k nim. Nedoručenie vyjadrení sudcov okresného súdu sťažovateľovi,

v ktorých uvádzajú, že sa necítia byť v trestnej veci sťažovateľa zaujatí, tak nemalo

a nemohlo mať vplyv na reálne uplatnenie procesného práva sťažovateľa podať návrh

na delegáciu odôvodňovaný námietkou zaujatosti týchto sudcov. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej obsahom základného

práva na prerokovanie veci nestranným súdom nie je povinnosť sudcu, resp. nadriadeného

súdu vyhovieť návrhu oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu, resp. sudcov z vykonávania

úkonov trestného konania, ale len ich povinnosť prerokovať každý takýto návrh oprávnenej

osoby a s náležitým odôvodnením o ňom rozhodnúť (m. m. napr. ,

, , ).

K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol (aj) o tom, že jeho trestná vec sa

neodníma krajskému súdu, hoci namietal zaujatosť len sudcov okresného súdu, ústavný súd

poukazuje na skutočnosti vyplývajúce zo sťažovateľom predloženej dokumentácie.

Sťažovateľ 9. júna 2016 na hlavnom pojednávaní vo veci vedenej okresným súdom

pod sp. zn. vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného

súdu. Na základe výzvy okresného súdu sťažovateľ písomným podaním zo 14. júna 2016

odôvodnil svoj návrh na delegáciu, pričom v ňom okrem iného uviedol, že „aj z dôvodu

nastolenia právnej istoty navrhujem odňatie a prikázanie veci aj z pôsobnosti Krajského

súdu v Trnave, ktorý je súčasne žalovaným v žalobe, ktorú som dňa 1. 6. 2016 adresoval

na krajský súd“. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd, ktorý

napadnutým uznesením rozhodol aj o tom, že trestná vec sťažovateľa sa neodníma

(popri okresnom súde, pozn.) ani krajskému súdu, postupoval ústavne konformným

spôsobom, keďže svojím rozhodnutím reagoval na návrh sťažovateľa, ktorý výslovne

navrhoval odňatie veci aj z pôsobnosti krajského súdu.

Napokon k výhrade sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol o návrhu na delegáciu

vo vzťahu ku krajskému súdu bez toho, aby si zabezpečil vyjadrenia jeho sudcov, ústavný

súd poukazuje na to, že sťažovateľ svoj návrh na odňatie a prikázanie veci odôvodňoval

objektívnou skutočnosťou – podaním žaloby o ochranu osobnosti (aj) proti krajskému súdu.

Vyjadrenia sudcov krajského súdu k tejto objektívnej skutočnosti by tak v kontexte návrhu

sťažovateľa nemohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci. Ani označená námietka

sťažovateľa preto nie je spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorý podanie žaloby sťažovateľom (aj) proti krajskému súdu

nevyhodnotil ako dôležitý dôvod na delegáciu v zmysle .

Nad rámec už uvedených predbežných záverov ústavný súd považuje za žiaduce

zdôrazniť, že podanie žaloby o ochranu osobnosti proti všeobecnému súdu, resp. všetkým

sudcom tohto súdu obvineným nikdy nemôže samo osebe zakladať dôvod na vyhovenie

návrhu na odňatie a prikázanie veci inému súdu podľa .

V opačnom prípade by súd rozhodujúci o takomto návrhu vedome vo svojej podstate

pripustil, že si obvinený bude sám vyberať sudcov, ktorí budú rozhodovať v jeho trestnej

veci.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom

označených práv, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom. Zjavná neopodstatnenosť podanej sťažnosti ako nedostatok

podmienky jej prijateľnosti na ďalšie konanie je vzhľadom na podstatu námietok

sťažovateľa takej povahy, že by ju nebolo možné odstrániť ani potom, ako by ústavný súd

ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zástupcu. Ustanovenie právneho

zástupcu sťažovateľovi v posudzovanej veci by preto nebolo účelné a ani hospodárne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2017