Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 364/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a základných práv

ods. 2 a 3, a v spojení s c , ako

aj práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. z 3. decembra 2015, ako aj jeho

postupom na hlavných pojednávaniach konaných 17. decembra 2015 a 28. januára

2016 v konaní vedenom pod sp. zn. a tiež postupom Krajského súdu v Nitre

v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením z 28. decembra 2015 a v konaní

vedenom pod sp. zn. a uznesením zo 17. februára 2016 pri rozhodovaní o tom,

že predseda senátu Okresného súdu Komárno nie je vylúčený z prerokúvania

a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená jeho

podaniami doručenými ústavnému súdu 17. a 24. marca 2016, ako aj 25. apríla 2016

a 12. mája 2016, ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

v spojení s a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), na rovnosť účastníkov podľa a 3 a a 3 listiny,

ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

v spojení s c ods. 1 , ako aj práv na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a na obhajobu podľa a a dohovoru uznesením

Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. decembra

2015, ako aj jeho postupom na hlavných pojednávaniach konaných 17. decembra 2015

a 28. januára 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. a tiež postupom a Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením z 28. decembra 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a uznesením zo 17. februára 2016 pri rozhodovaní o tom, že predseda senátu okresného

súdu nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. .

Súčasťou jeho podaní bola žiadosť o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom,

ako aj žiadosť o vydanie predbežného opatrenia.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je okresným súdom

vykonávané trestné konanie (obžaloba bola podaná v septembri 2015) pre trestný čin týrania

blízkej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) a trestný čin nebezpečného

vyhrážania podľa a v znení

neskorších predpisov.

3. Sťažovateľ doručil 26., 27. a 30. novembra 2015 okresnému súdu podania,

v ktorých namietal zaujatosť predsedu senátu z dôvodu, že zastupoval okresný súd v konaní

pred ústavným súdom vo veci sp. zn. a ten konštatoval, že v inej trestnej veci

sťažovateľa pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby boli porušené jeho

základné práva, preto pochybuje o jeho objektívnosti, nezávislosti a nestrannosti. Tiež

uviedol, že zaujatosť sa prejavila aj v tom, že na hlavnom pojednávaní mu predseda senátu

zakázal gestá rukami, prikázal mu, aby si sadol, neodstraňoval tiež rozpory vo výpovedi

svedkyne a napokon vykázal ho zo súdnej miestnosti. Ďalším podaním namietol aj zaujatosť

celého senátu, pretože viedol hlavné pojednávanie jednostranne, len proti nemu, neumožnil

mu obhajovať sa, nevysporiadal sa s jeho podaním z 21. októbra 2015 proti obžalobe,

nediktoval zápisnicu podľa toho, ako žiadal obžalovaný, a podobne.

4. Okresný súd uznesením z 3. decembra 2015 námietku zaujatosti sťažovateľa proti

osobe predsedu senátu ako nedôvodnú zamietol aj na základe vyjadrenia predsedu senátu

a tiež po preskúmaní spisového materiálu týkajúceho sa predmetného konania

pred ústavným súdom, pričom uviedol, že tu nie je žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala

pochybnosť o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k pojednávanej veci či osobám, ako to

predpokladá v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“); (v namietanej veci vo vzťahu k ústavnému súdu

predseda senátu vystupoval vtedy ako predseda okresného súdu, čo mu vyplývalo z jeho

funkcie, pozn.), keďže „Jednalo sa výlučne o profesionálny vzťah... a nejednalo sa o žiaden

osobný vzťah k veci či k osobe obžalovaného, či už negatívny alebo pozitívny, ktorý by

mohol vyvolať dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti predsedu senátu.“. Pokiaľ išlo o ďalšie

dôvody (pozri bod 3), okresný súd uzavrel, že sa týkali iba procesného postupu súdu, preto

o týchto námietkach nekonal ( ).

5. Sťažovateľ napadol toto uznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukázal,

že tento súd sa „neadekvátne vysporiadal dôvodmi ním uvedenými v jeho písomných

podaniach“, a preto „bude žiadať od Ministerstva spravodlivosti, aby boli prítomní

na súdnom konaní, či sudca... vedie súdne konanie v súlade so zákonom o súdoch

a sudcoch, lebo súdne konanie a rozhodnutie nielen že majú byť objektívne a nestranné,

ale objektívnymi a nestrannými sa majú javiť aj navonok“. V závere žiadal krajský súd, aby

o jeho sťažnosti rozhodol za jeho účasti, pričom ďalšie dôvody uvedie ústne do zápisnice.

6. Krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa uznesením z 28. decembra 2015 tak,

že ju posúdil ako nedôvodnú a jeho sťažnosť zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c)

. V odôvodnení svojho rozhodnutia citoval „

Z. z.“ a tiež ustanovenia , a zákona „č. “ a ,

ods. 3, 4, 5 písm. a) a ods. 6 a následne „prihliadnuc na vyjadrenie

namietaného predsedu senátu dospel k záveru, že v jeho prípade bolo na mieste rozhodnúť

o jeho nevylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v danej trestnej veci, pretože

v jeho prípade sa zjavne nejedná o prípad predpokladaný ustanovením § 31 odsek 1

. K námietkam obžalovaného nadriadený súd uvádza, že ani z jeho

podaní a ani zo spisu nevyplývajú žiadne také skutočnosti a okolnosti, ktoré by mohli

spôsobiť vylúčenie predsedu senátu (a to ani pre jeho pomer k prejednávanej veci,

k obžalovanému, či k iným osobám, ktorých sa úkony trestného konania priamo týkajú),

v dôsledku ktorého pomeru by mal byť z vykonávania úkonov trestného konania na

podklade sťažnosti obžalovaného v súčasnom štádiu trestného konania v prejednávanej veci

vylúčený.“.

7. Zo sťažnosti a z jej príloh (zápisníc o hlavnom pojednávaní) ďalej vyplýva, že

sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 17. decembra 2015 žiadal, aby nebolo

vykonané dokazovanie, pretože predtým namietal zaujatosť senátu. Okrem toho navrhol

„zmeniť obhajcu a to preto, lebo som medzičasom podal na neho trestné oznámenie,

pretože zatajil dôkaz, ktorý moja známa zabezpečila ohľadom komunikácie na internete -

pokec.sk a môj advokát to zatajil. Ja žiadam, aby mi bol ustanovený

napriek tomu, že už mi bolo ustanovených viacej obhajcov. Ja som žiadal obhajcu, aby mi

vytlačil nejaké veci a on mi mojej žiadosti nevyhovel...“.

Ďalej je v zápisnici uvedené:

«Obžalovaný bol opakovane upozornený, aby neviedol výsluch nevhodným spôsobom

a nekládol svedkyni - poškodenej opakovane otázky, na ktoré už odpovedala. Predseda

senátu konštatoval, že obžalovaný sa začal správať agresívne a začal rozhadzovať

po pojednávacej miestnosti svoje písomné podklady, čo ukončil až po zásahu príslušníkov

ZVJS.

Obžalovaný uvádza pri vyvedení z pojednávacej miestnosti, že žiada, aby sa hlavné

pojednávanie vykonalo v jeho neprítomnosti. Zároveň vo vzťahu k svedkyne - poškodenej

uvádza: „Áno som agresívny, ale nikdy som ťa nezbil, ale mal som to urobiť.“

Podľa hlavné pojednávanie bude pokračovať

neprítomnosti obžalovaného .»

8. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 28. január 2016 s tým, že bude predložená

sťažnosť obžalovaného (sťažovateľa, pozn.) proti uzneseniu na č. l. 739 krajskému súdu

a pred predložením mu bude ustanovený obhajca . Ďalej bude

predložený návrh na odňatie a prikázanie veci zo strany obžalovaného na rozhodnutie

krajskému súdu po zadovážení vyjadrení zo strany jednotlivých sudcov okresného súdu.

9. Na hlavnom pojednávaní 28. januára 2016 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti

(túto písomne zdôvodnil podaním z 28. januára 2016 č. l. 827  832) voči celému senátu,

ako aj proti všetkým sudcom okresného súdu a navrhol v zmysle § 23 ods. 1 Trestného

poriadku odňatie prerokúvanej veci súdu prvého stupňa a jej prikázanie inému súdu, a to

najmä a predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že týmto okresným súdom sú

porušovaného jeho práva ako obžalovaného a tento súd nemá záujem na tom, aby v jeho

trestnej veci bola zistená objektívna pravda.

10. Po zadovážení vyjadrenia predsedu senátu okresného súdu, ako aj po zadovážení

vyjadrení všetkých sudcov okresného súdu bola vec 16. februára 2016 predložená

krajskému súdu, ktorý na neverejnom zasadnutí konanom 17. februára 2016 rozhodol tak,

že podľa sa trestná vec sťažovateľa okresnému súdu

neodníma, pretože jeho návrh nie je dôvodný. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že ani jeden zo sudcov pôsobiacich na okresnom súde (vrátane JUDr. Martina Ivana,

ktorému ako predsedovi senátu bola vec pridelená) vo svojich vyjadreniach neuviedli, že sa

cítia byť zaujatí, a taktiež neuviedli žiadny taký dôvod svojej možnej zaujatosti,

resp. vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania v prerokúvanej veci, ktorý je

uvedený v ustanovení , a . Rovnako uviedol, že z návrhu

sťažovateľa nevyplývajú ani žiadne také skutočnosti a okolnosti, ktoré by mohli spôsobiť

vylúčenie čo len jedného, nie to ešte všetkých sudcov pôsobiacich na okresnom súde (a to

ani pre ich pomer k prerokúvanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkony trestného konania

priamo týkajú, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi splnomocnencom alebo k orgánom

činným v trestnom konaní), a následne z takého alebo iného závažného dôvodu

opodstatňovať takú závažnú zmenu príslušnosti súdu prvého stupňa na prerokovanie veci,

akou je delegácia podľa . Napokon v odôvodnení uviedol,

že v súvislosti s dôvodmi sťažovateľa je zvlášť potrebné poukázať na ustanovenie § 32 ods.

6 , podľa ktorého o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých

istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola

vznesená bezodkladne podľa (), alebo ak je dôvodom

námietky len procesný postup súdu v konaní, sa nekoná, čo platí aj o námietke, ktorá je

založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa (ako to v

prerokúvanej veci nepochybne je).

11. Sťažovateľ doručil 26. februára 2016 sťažnosť na predsedu senátu okresného

súdu aj predsedovi okresného súdu, ktorý ju však považoval za nedôvodnú aj na základe

vyjadrenia zákonného sudcu, ktorý vo vyjadrení z 1. marca 2016 uviedol: «obžalovaný

sa svojim agresívnym a nevhodným správaním opakovane snaží

od začiatku konania narušiť priebeh hlavného pojednávania a upozornenia a pokyny

predsedu senátu nerešpektuje (okrem prípadov ak sa vykonáva dôkaz v jeho prospech)

bez toho, aby mu bolo udelené slovo, namietal, aby predseda senátu začal hlavné

pojednávanie a pokračoval v dokazovaní, dával poučenia súdu prečo nemožno konať hlavné

pojednávanie, následne svojvoľne a nevhodne zasahoval a rušil výpoveď svedkyne -

poškodenej, keď som umožnil prokurátorke svedkyňu - poškodenú vypočuť, na čo bol

upozornený predsedom senátu. Následne, keď mu už bolo umožnené klásť tejto svedkyni -

poškodenej otázky, znova musel byť upozornený, aby viedol výsluch vhodným spôsobom

(slušne a v súlade s ), po čom než ho predseda senátu stihol nechať

vyviesť z pojednávacej miestnosti, okrem slovnej agresivity búchal o stôl a rozhadzoval

po pojednávacej miestnosti veci, ktoré mal pri sebe (písomné podklady), od čoho upustil až

po zásahu príslušníkov ZVJS. Nie je mi známe, že by som mal „zneužiť sudcovskú moc“

voči obžalovanému , ktorý sa takto podľa môjho názoru všemožne

(najmä opakovanými námietkami, opakovanými žiadosťami a zmenami obhajcov,

pravidelným narušovaním priebehu hlavného pojednávania, respektíve snahou, aby sa

hlavné pojednávanie nekonalo a snahou o zmenu v zložení senátu) snaží predĺžiť konanie

s ohľadom na plynutie lehoty jeho väzby a vysoký trest, ktorý mu v prípade preukázania

viny hrozí.»

12. Sťažovateľ porušenie svojich označených práv podľa , listiny a dohovoru

vidí aj v tom, že trestné konanie proti nemu zo strany predsedu senátu okresného súdu je

vedené zaujato a nespravodlivo, pretože mu neumožnil zúčastniť sa hlavného pojednávania

17. decembra 2015, v zápisniciach sa uvádzajú nepravdivé skutočnosti, a tiež tvrdí, že sudca

(sudcovia) okresného súdu mali byť vzhľadom na jeho námietky zaujatosti z vykonávanie

úkonov trestného konania vo veci samej vylúčení (resp. vec mal byť okresnému súdu

odňatá), pretože nemajú záujem na tom, aby v jeho trestnej veci bola zistená objektívna

pravda. Tvrdí tiež, že hlavné pojednávanie 17. decembra 2015 sa konalo na okresnom súde

bez jeho prítomnosti, hoci neboli na to splnené zákonné podmienky.

13. Z dôvodov popísaných v bodoch 1, 3, 5, 7, 9 a 12 sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 3. decembra 2015, ako aj jeho postupom na hlavných pojednávaniach konaných

17. decembra 2015 a 28. januára 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. a tiež

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením

z 28. decembra 2015 a v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením

zo 17. februára 2016 pri rozhodovaní o tom, že predseda senátu okresného súdu nie je

vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. , boli porušené

jeho označené práva v bode 1. Sťažovateľ taktiež navrhuje zrušiť predmetné uznesenia

krajského súdu z dôvodu, že sa meritórne nevysporiadali s jeho námietkami zaujatosti, a po

vrátení veci na ďalšie konanie, aby okresný súd opäť vec prerokoval a rozhodol o vylúčení,

resp. nevylúčení zákonného sudcu a „náležite zistil skutkový stav“ Domáha sa aj

ustanovenia právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti ústavným súdom a tiež vydania

predbežného opatrenia.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Sťažovateľ v sťažnosti najprv namieta porušenie svojich základných práv

podľa ( listiny) a práv na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru. Podľa a obdobne listiny každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti

( ). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý, pokiaľ ide o zásahy

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to zvýrazňujú čl. 50

ods. 1 v spojení s tým, že stanovujú všeobecné súdy ako jediné

oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy (obdobne ). Pokiaľ ide

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný

súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane

a ) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ).

18. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo

na prerokovanie veci nestranným súdom podľa je v trestnom konaní

garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prerokúvania veci

pre jeho zaujatosť v zmysle a . Obsahom základného práva

na prerokovanie veci nestranným súdom nie je však povinnosť sudcu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb a vylúčiť sa z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu

prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania

a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (obdobne napr. ,

, ).

19. Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal s námietkou porušenia označených

základných práv zaručených , listinou a práv zaručených dohovorom postupom

a uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. decembra 2015, ako aj jeho postupom

na hlavných pojednávaniach konaných 17. decembra 2015 a 28. januára 2016 v konaní

vedenom pod sp. zn. .

20. Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a

slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci a poskytnúť tak ochranu

označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta

(). Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je

úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné

súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

21. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu a

uzneseniu okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím

opravného prostriedku (sťažnosti) podľa a nasl. . V tomto kontexte

bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu základným právam

sťažovateľa, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Právomoc

ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie ) bezprostredne

vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu a k procesnému postupu okresného súdu

predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.

22. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základných práv sťažovateľa podľa , listiny a práv podľa dohovoru

(bod 15) odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

23. V právomoci ústavného súdu zostalo následne posúdenie otázky, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa proti

predmetnému uzneseniu okresného súdu a o jeho návrhu na odňatie veci (delegáciu veci

inému všeobecnému súdu) sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom

označených článkov , listiny a dohovoru.

24. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že jeho námietky týkajúce sa

porušenia jeho označených práv (bod 12 a 13) krajským súdom sú nedôvodné

a neopodstatnené.

25. Krajský súd vo svojich rozhodnutiach (pozri body 6 a 10) podrobne vyložil

dotknutú právnu úpravu, teda príslušné ustanovenia a

a náležite vysvetlil otázku kvality opodstatnených dôvodov zakladajúcich pochybnosť

o nezaujatosti úradnej osoby (sudcu) smerujúcich k jej vylúčeniu z úkonov trestného

konania. V nadväznosti na to sa krajský súd vyjadril primerane ku konkrétnym námietkam

sťažovateľa a posúdil ju v kontexte predostretej interpretácie ako neopodstatnenú.

26. Na základe všetkých čiastkových argumentov a vyjadrení sudcov okresného

súdu, ktorí všetci zhodne prezentovali, že k prerokúvanej veci a ani k osobám, ktorých sa

týkajú úkony trestného konania, nemajú žiaden pomer a necítia sa byť zaujatí, krajský súd

po splnení prieskumnej povinnosti nezistil existenciu takých konkrétnych skutočností,

z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o zaujatosti predsedu senátu, ako aj ostatných

sudcov okresného súdu v predmetnej veci, na základe ktorých by bolo potrebné uvedených

sudcov vylúčiť z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa, proti

ktorému je vedené trestné konanie (pozri bod 2). V odôvodnení namietaného uznesenia sa

krajský súd vysporiadal s námietkami sťažovateľa v dostatočnej miere, v súlade s podstatou

a účelom príslušnej právnej úpravy ( a ) takým spôsobom,

že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich nemožno

kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné práva sťažovateľa garantované ,

listinou a práva zaručeného dohovorom (bod 15).

27. Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú (, , , ).

28. Vychádzajúc z uvedených skutočností, posúdil ústavný súd sťažnosť v časti

týkajúcej sa námietky porušenia označených základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu z 28. decembra 2015

v konaní vedenom pod sp. zn. a k uzneseniu zo 17. februára 2016 v konaní

vedenom pod sp. zn. pri rozhodovaní o tom, že predseda senátu, resp.

sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej pod

sp. zn. , ako zjavne neopodstatnenú, pričom krajský súd tiež skonštatoval, že

navrhované dôvody na odňatie a prikázanie veci podľa ustanovenia § 23 ods. 1 Trestného

poriadku na delegáciu trestnej veci sťažovateľa neboli zistené (pozri bod 10).

29. Ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie uznesení krajského súdu opierajúce

sa o vyčerpávajúcu interpretáciu relevantnej právnej úpravy poskytuje dostatočné

zdôvodnenie jeho právnych záverov a ako také ho považuje za zodpovedajúce požiadavkám

vyplývajúcim z obsahu a dohovoru.

30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

31. To isté možno konštatovať aj vo vzťahu k iným námietkam sťažovateľa

a vo vzťahu k ostatným označeným právam (bod 1), pretože, ako vyplýva zo zápisnice

o hlavnom pojednávaní zo 17. decembra 2015, sťažovateľ (aj jeho obhajca) bol prítomný

a vypočutý a sám žiadal, aby okresný súd konal v jeho neprítomnosti (pozri bod 7). Ústavný

súd k tomu tiež poznamenáva, že nie je oprávnený odstraňovať rozpory v tvrdeniach

sťažovateľa a skutočnosťami zaznamenanými okresným súdom v zápisnici z hlavného

pojednávania, pretože nie je súdom skutkovým. Navyše trestné konanie je od svojho

začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov

a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom

konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení

možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd

označených v , ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu

samotného trestného konania. Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť neprihliadal, poprel

by účel a zmysel opravných prostriedkov v trestnom konaní, ktorým je okrem iného náprava

procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných

v trestnom konaní a súdov).

32. Keďže ústavný súd nezistil dôvody údajného porušenia iných v sťažnosti

označených práv sťažovateľa (body 1 a 13) proti postupu a uzneseniam okresného súdu

a krajského súdu, odmietol ju v tejto časti podľa

pre zjavnú neopodstatnenosť aj pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

33. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy

rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľa, ktoré sú viazané na vyslovenie porušenia

základného práva alebo slobody. Rovnako bolo bezpredmetné rozhodovať o žiadosti

sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a o jeho

návrhu na „predbežné opatrenie“ (pozri bod 13).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2016