Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 860/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o.,

Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Vasiľ, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho

uznesením z 12. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29. mája 2014 na trest odňatia

slobody v trvaní 11 mesiacov nepodmienečne a bol zaradený do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Predmetným rozsudkom bol uznaný

za vinného z prečinu porušovania domovej slobody podľa .

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

zo 4. septembra 2014 tak, že ho zamietol.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol.

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením bolo porušené jeho právo „domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom inom orgáne

Slovenskej republiky podľa ... právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Sťažovateľ uvádza, že v jeho trestnej veci «bola podstatnou otázka zaujatosti, resp.

nezaujatosti povereného príslušníka, ktorý vykonával úkony v prípravnom konaní.

Konkrétne išlo o to, že poverený príslušník por. bol v priateľskom

vzťahu s poškodenou , keď títo boli na sociálnej sieti

facebook evidovaní ako priatelia, pričom poverený príslušník viackrát označil jej fotky

a statusy označením „páči sa mi to“ a dokonca aj pozitívne komentoval jej fotografiu

s textom „Morská víla ☺“, čo poškodená opätovala tým, že označila, že tento komentár sa

jej páči cez funkciu „páči sa mi to“.».

Sťažovateľ túto skutočnosť (vzťah/komunikáciu medzi poškodenou a povereným

policajtom prostredníctvom facebooku signalizujúcu priateľský vzťah týchto osôb) namietal

v odvolaní a následne aj v podanom dovolaní. V rámci svojej argumentácie poukazuje

na a a na judikatúru ústavného súdu

() a v tejto súvislosti uvádza:

«V tejto veci je zrejmé, že poverený príslušník a poškodená boli vzájomní priatelia na

facebooku, pričom poverený príslušník aktívne prejavoval náklonnosť poškodenej

používaním funkcie „páči sa mi to“ a prejavovaním pozitívnych komentárov a táto mu

uvedenú skutočnosť opätovala. Je potrebné tiež uviesť, že aby boli tieto osoby vzájomní

priatelia na facebooku, títo sa museli vzájomne potvrdiť na sociálnej sieti ako priatelia. Bez

súhlasu oboch týchto osôb systém siete facebook neumožňuje, aby tieto osoby boli evidovaní

ako priatelia.

Najvyšší súd uviedol, že nejde o vzťah takého charakteru, ktorý objektívne

i subjektívne bránil policajnému orgánu pristupovať k veci a stranám trestného konania

nezaujato a preto oprávnene vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. V § 31 ods. 1

je však uvedené, že je potrebné vylúčiť osobu, u ktorej možno mať

pochybnosť o nezaujatosti pre jej pomer k inej zákonom uvedenej osobe. Taktiež

z citovaného rozhodnutia ústavného súdu je zrejmé, že orgán rozhodujúci o právach

obvineného musí sa objektívne javiť v očiach strán ako nestranný.

V tejto veci nastala paradoxná situácia, kedy odvolací aj najvyšší súd svojim

rozhodnutím vlastne vyjadrili, že je v poriadku, ak osoba, ktorá rozhoduje o právach

obvineného, je v priateľskom vzťahu s poškodeným. Tento priateľský vzťah je navyše

podporený tým, že takáto osoba aktívne prejavuje na sociálnej sieti pozitívny vzťah

k poškodenej využitím funkcie „páči sa mi to“ a pozitívnymi komentármi a druhá osoba

to spätne opätuje. Táto situácia je tak paradoxná, že sťažovateľ už ani nevie, ako inak by

mal možnosť preukázať, že ide o vzťah, ktorý by objektívne i subjektívne bránil policajnému

orgánu pristupovať k veci a stranám trestného konania nezaujato. Takýto výklad ustanovení

o vylúčení osoby v prípade jej zaujatosti postavil osobu, ktorá má byť týmito ustanoveniami

chránená do situácie, kedy by mala táto osoba preukazovať intenzitu vzťahu medzi

vylúčenou osobou a osobou voči ktorej má pomer. Uvedené však nevyplýva z citovaného

zákonného ustanovenia − , ktoré ustanovuje, že stačí

pochybnosť o nezaujatosti takejto osoby, preto táto skutočnosť nemusí byť bezpochybne

dokázaná.»

Podľa sťažovateľa – špecifikovaný priateľský vzťah medzi poškodenou a povereným

policajtom – vyvoláva pochybnosti aj o zákonnosti vykonaného dokazovania, na základe

ktorého bol usvedčený zo spáchania predmetného skutku. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej

uvádza:

«V prípravnom konaní sťažovateľ nebol zastúpený právnym zástupcom, pričom

on sám nemá právnické vzdelanie, teda je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli obstarané

v prípravnom konaní záviseli od toho, ako boli obstarávané a zaznamenávané povereným

príslušníkom, ktorý bol v priateľskom vzťahu s poškodenou. V tejto veci možno mať

aj pochybnosť o tom, či poverený príslušník riadne poučil sťažovateľa ako obvineného

o jeho právach a či sa ubezpečil, že svojim právam rozumie a náležite mu ich vysvetlil alebo

či takéto poučenie len formálne uviedol v zápisnici. Je zrejmé, že ak je poverený príslušník

v priateľskom vzťahu s poškodenou, existuje pochybnosť o tom, či s rovnakou náležitosťou

postupoval tak, aby boli vykonané dôkazy aj v prospech sťažovateľa. Tento zásadný

nedostatok nemožno následne konvalidovať tým, že prokurátor nezistil žiadne pochybenia

zo strany povereného príslušníka, keďže prokurátor nebol osobne prítomný pri úkonoch,

ktoré poverený príslušník vykonával a teda nemal reálnu vedomosť, ako tieto úkony

prebehli. Je zrejmé, že priateľský vzťah povereného príslušníka s poškodenou nie je

skutočnosť, na ktorú by bolo možné jednoducho sa neprizerať, keďže takáto skutočnosť

môže mať a má vážne následky pre život sťažovateľa, ktorý sa v súčasnosti nachádza

vo výkone trestu odňatia slobody.

O tom, že pochybnosti o nezaujatosti povereného príslušníka sú reálne, svedčí

aj skutočnosť, že odporca sám skonštatoval, že pri rekognícii v prípravnom konaní

sa nepostupovalo v zmysle zákona, keď tento dokonca uviedol, že išlo o nadbytočný úkon.

Z opísaného je tiež jasné, že poverený príslušník bol ovplyvnený svojim vzťahom

k poškodenej, keď vykonával úkony, ktoré sú v rozpore so zákonom a nadbytočné.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa opieral o rekogníciu ako

o podstatný dôkaz, keď sám uviedol, že „v rámci vykonanej rekogníciie poškodená

opakovane ako páchateľa skutku označila obžalovaného

.“. Z citovaného je zrejmé, že identifikácia páchateľa bola vykonaná najmä

na základe úkonu, ktorý bol vykonávaný v rozpore so zákonom. Preto v tejto súvislosti

nie je možné dospieť k názoru, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odporca, a to že

„dovolaním napadnuté rozhodnutie sa o žiadny nezákonný dôkaz neopiera.“ V tejto veci je

zrejmé, že práve identifikácia páchateľa, ktorá je najdôležitejšou zložkou objasňovania

trestných činov, sa opiera o dôkaz, ktorý bol vykonávaný v rozpore so zákonom.

Nie je potrebné ďalej vysvetľovať, že práve zákonom ustanovený postup je esenciálnou

zložkou právneho štátu, ktorá je explicitne zakotvená v článku 46 ods. 1 SR.

Rozhodnutie odporcu a nižších súdov sú teda založené na viacerých dôkazoch, ktoré boli

vykonané nezákonne.»

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom inom orgáne Slovenskej republiky podľa

Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru... sťažovateľa... bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 12. 2. 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 12. 2. 2015 a vracia vec na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania v sume

355,73 EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu

sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 12. februára

2015, z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľa, poukázal na rozsudok okresného súdu, odvolanie sťažovateľa, uznesenie

krajského súdu a tiež na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, vysporiadal

sa s podmienkami dovolacieho konania a poukázal na účel dovolania. Následne uviedol

tieto právne závery:

„V posudzovanej veci obvinený ako prvý uplatnil dôvod dovolania uvedený

v ustanovení , podľa ktorého dovolanie možno podať,

ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,

ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Existenciu dovolacieho dôvodu podľa , ako už bolo

vyššie uvedené, obvinený videl v tom, že úkony v prípravnom konaní činil poverený

príslušník, ktorý mal byť pre jeho priateľský vzťah s poškodenou vylúčený z vykonávania

úkonov trestného konania.

Dovolací dôvod podľa možno uplatniť, ak vo veci konal

alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca, alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. V rámci uplatneného dovolacieho

dôvodu musí dovolací súd potom skúmať, či skutočne vo veci rozhodol vylúčený orgán...

V posudzovanej veci, ako vyplýva zo spisového materiálu, obvinený až v dôvodoch

svojho odvolania vzniesol námietku zaujatosti voči poverenému príslušníkovi

por. . S jeho námietkami sa podľa názoru dovolacieho súdu

dostatočne a presvedčivo vysporiadal súd druhého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia

(strana 4 napadnutého uznesenia), preto v podrobnostiach na ne poukazuje. Dovolací súd

považuje za potrebné k tomu dodať, že dôvodom zaujatosti nie je akýkoľvek vzťah

k prejednávanej veci alebo k účastníkom, ale musí ísť o vzťah takého charakteru, ktorý

objektívne i subjektívne bráni policajnému orgánu pristupovať k veci a stranám trestného

konania nezaujato, a preto oprávnene vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti.

V konkrétnom prípade však žiadny taký pomer resp. vzťah ani dovolací súd nezistil.

Okolnosť, že poverený príslušník a poškodená boli na sociálnej sieti vedení ako priatelia,

ešte nenasvedčuje tomu, že ide o taký vzťah medzi nimi, ktorý by vzbudzoval pochybnosti

o jeho nezaujatosti. Napokon o skutočnosti, že poverený príslušník vo veci postupoval

nezaujato, svedčí aj tá okolnosť, že po podaní návrhu na podanie obžaloby, tento návrh

preskúmal najskôr prokurátor a keďže nezistil žiadne pochybenia zo strany povereného

príslušníka, podal na príslušnom súde vo veci obžalobu, ktorá bola bez akýchkoľvek

pochybností súdom prijatá. Z uvedeného potom vyplýva, že námietky obvineného

nie sú spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa

Ako ďalší dovolací dôvod obvinený uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/

, podľa ktorého možno dovolanie podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,

ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Vo všeobecnej rovine treba k tomu dovolaciemu dôvodu uviesť, že tento dôvod

dovolania sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania − k dokazovaniu.

Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje etapa

zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov.

Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci

a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa alebo podľa osobitného

zákona.

Dôvod dovolania podľa sa vzťahuje predovšetkým

k tretej etape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Logicky však zahŕňa

aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom

nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné ani v prípade, ak by ich súd na hlavnom

pojednávaní vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami . Aby bol

tento dovolací dôvod skutočne obsahovo naplnený, musí sa zároveň súdne rozhodnutie

o nezákonné dôkazy aj reálne opierať.

Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu argumentoval,

že v prípravnom konaní sa pri rekognícii nepostupovalo zákonným spôsobom a namietal

hodnovernosť svedeckých výpovedí príslušníkov polície.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že pri

rekognícii v prípravnom konaní sa skutočne nepostupovalo v zmysle zákona. V konkrétnom

prípade vzhľadom na priebeh udalostí išlo dokonca o nadbytočný úkon. Poškodená totiž

sama prenasledovala páchateľa vniknutia do jej chaty a na základe jej iniciatívy bol

obvinený aj zadržaný hliadkou polície. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súdne

rozhodnutie o vine obvineného nie je založené iba na tomto jedinom dôkaze. Rozhodnutie

je výsledkom dokazovania na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo aj podľa dovolacieho súdu

vykonané zákonným spôsobom. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá

pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov -ustanovenia § 2 ods. 10

a ods. 12 a Podľa nich bolo potrebné zisťovať skutkový stav veci

v rozsahu, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že dovolaním

napadnuté rozhodnutie sa o žiadny nezákonný dôkaz neopiera. Argumentáciu obvineného

vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa vyhodnotil dovolací

súd ako nedôvodnú, predstavujúcu skôr skrytú formu vyjadrenia jeho záujmu, aby boli

vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) hodnotené v jeho prospech.

V dovolacom konaní platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení

a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu,

musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa

Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje

na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje

argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré

je potrebné odmietnuť podľa ..

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností

a právnych záverov konštatuje, že v trestnej veci obvineného dôvody

dovolania upravené v , splnené nie sú, a preto

Najvyšší súd Slovenskej republiky s použitím na neverejnom

zasadnutí dovolanie obvineného odmietol.“

Najvyšší súd v napadnutom uznesení odkázal na tú časť odôvodnenia uznesenia

krajského súdu sp. zn. zo 4. septembra 2014, v ktorej sa tento vysporiadal

s námietkou sťažovateľa týkajúcej sa priateľského vzťahu poškodenej a povereného

policajta.

V súvislosti s odkazom najvyššieho súdu poukazuje ústavný súd na svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (, , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania (). Tento právny názor možno primerane

aplikovať aj v trestnom konaní a taktiež vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu

a rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Na tomto základe ústavný súd preskúmal aj tú časť odôvodnenia uznesenia krajského

súdu zo 4. septembra 2014, na ktorú najvyšší súd výslovne poukázal. Krajský súd v tejto

časti svojho uznesenia uviedol:

„Poukazujúc na vyššie uvedené, obžalovaný námietku zaujatosti

vzniesol až v odvolaní a podľa názoru odvolacieho súdu z dôkazov pripojených k jeho

odvolaniu nie je možné ani jednoznačne urobiť záver, aby sa jednalo o taký priateľský

vzťah, o takej vnútornej kvalite a intenzite, aby por. nebol spôsobilý

nezaujato vykonávať úkony trestného konania v zmysle “

Základom sťažovateľovej sťažnosti je jeho nesúhlas s právnym záverom najvyššieho

súdu a krajského súdu, podľa ktorého špecifikovaný vzťah medzi poškodenou a povereným

policajtom (vzájomná komunikácia prostredníctvom facebooku) nemá takú kvalitu, aby

vyvolával pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa sťažovateľa, vychádzajúc zo znenia § 31

ods. 1 , stačí pochybnosť o nezaujatosti bez toho, aby bolo potrebné

preukazovať intenzitu špecifikovaného vzťahu.

Podľa sťažovateľa tento vzťah medzi poškodenou a povereným policajtom zároveň

vyvoláva pochybnosti o zákonnosti vykonaného dokazovania – pochybnosť o tom, či

sťažovateľ bol povereným policajtom riadne poučený, či tento vykonal dôkazy v prospech

sťažovateľa dôsledne. Rovnako tak poukázal na záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

rekognícia nebola vykonaná v súlade so zákonom, a tento dôkaz navyše považoval za

nadbytočný.

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania

je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie

veci nestranným súdom podľa je v trestnom konaní garantované

prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť

v zmysle a . Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom nie je však povinnosť sudcu vyhovieť návrhu oprávnených osôb

a vylúčiť sa z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu

prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania

a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (obdobne napr. ,

, ). Obdobný právny záver možno aplikovať aj v prípade,

ak oprávnená osoba podá návrh na vylúčenie policajta z prerokúvania veci.

V prerokúvanom prípade sťažovateľ spochybnil nezaujatosť povereného policajta

v odvolaní a taktiež v dovolaní. Krajský súd v odvolacom konaní a najvyšší súd

v dovolacom konaní posúdili skutočnosti, na ktorých zakladal sťažovateľ svoju námietku,

a dospeli k záveru, že špecifikovaný vzťah medzi poškodenou a povereným policajtom

nebol takého charakteru, aby vyvolal pochybnosti o jeho nezaujatosti. Najvyšší súd

poukázal na to, že pochybnosť o nezaujatosti nevyvoláva akýkoľvek vzťah k stranám

trestného konania, ale len „vzťah takého charakteru, ktorý objektívne i subjektívne bráni

policajnému orgánu pristupovať k veci a stranám trestného konania nezaujato“. Obdobne

krajský súd uviedol, že podľa sťažovateľom predložených dôkazov nešlo o „taký priateľský

vzťah, o takej vnútornej kvalite a intenzite, aby... (poverený policajt) nebol spôsobilý

nezaujato vykonávať úkony trestného konania...“. Komunikácia prostredníctvom

facebooku/sociálnej siete podľa ich názoru v okolnostiach danej veci takýto vzťah sama

osebe nemohla založiť. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že „napokon

o skutočnosti, že poverený príslušník vo veci postupoval nezaujato, svedčí a j tá okolnosť, že

po podaní návrhu na podanie obžaloby, tento návrh preskúmal najskôr prokurátor a keďže

nezistil žiadne pochybenia zo strany povereného príslušníka, podal na príslušnom súde

vo veci obžalobu, ktorá bola bez akýchkoľvek pochybností súdom prijatá“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že konajúce súdy –

najvyšší súd a krajský súd sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa zaujatosti povereného

policajta zaoberali a svoj právny záver primerane odôvodnili. Právny záver najvyššieho

súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu

považovať ani za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný.

Neobstojí námietka sťažovateľa, že pre posúdenie nezaujatosti policajta

nie je potrebné preukazovať povahu a intenzitu vzťahu k špecifikovanej osobe (v tomto

prípade k poškodenej, pozn.). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

v súvislosti s posudzovaním nestrannosti súdu uviedol: „V každom jednotlivom prípade

musí byť rozhodnuté, či predmetná známosť je takého druhu a stupňa, že indikuje

nedostatok nestrannosti súdu.“ (rozsudok vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu

z 10. 6. 1996, bod 38, obdobne pozri aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. ,

ktorý taktiež poukazuje na uvedený rozsudok ESĽP). Obdobne najvyšší súd v uznesení

sp. zn. z 25. apríla 2007 (z ktorého zjavne vychádzal aj krajský súd pri

odôvodnení svojho uznesenia zo 4. septembra 2014) uviedol, že „[k] vylúčeniu sudcu

z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodu pomeru k takým osobám môže

v uvedenom prípade dôjsť len vtedy, ak jeho vzťah k týmto osobám je takej vnútornej kvality

a intenzity, že sudca nie je spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle alebo by sa takým

mohol javiť navonok“. V súvislosti s citovanými právnymi závermi ústavný súd konštatuje,

že aj pri posudzovaní nestrannosti policajta je primerane potrebné aplikovať zásady, ktoré sa

uplatňujú pri posudzovaní nestrannosti sudcu, resp. súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nezákonnosti vykonaného

dokazovania, túto tiež nemožno akceptovať. Námietky sťažovateľa v tomto smere majú

sčasti hypotetický charakter s tým, že sťažovateľ nijako nepreukazuje reálnosť svojich

tvrdení. Pokiaľ ide o námietku o nezákonnosti rekognície, najvyšší súd sa s touto námietkou

vysporiadal a poukázal na to, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal ďalšie

dôkazy, ktoré v dostatočnej miere usvedčujú sťažovateľa zo spáchania vymedzeného

skutku. Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 29. mája 2014 vyplýva, že tento

na hlavnom pojednávaní vypočul svedkyňu – poškodenú a svedkov –

policajtov a vykonal aj konfrontáciu týchto svedkov so sťažovateľom. Rovnako tak vypočul

aj svedkyňu . Okresný súd prečítal znalecké posudky

Kriminalistického a expertízneho ústavu v Košiciach týkajúce sa okrem iného zaistených

trasologických stôp a zaistených topánok sťažovateľa. Následne popri prečítaní zápisnice

o rekognícii okresný súd prečítal aj zápisnice o ohliadke miesta činu a o vydaní veci

[páru letnej obuvi a páru úpletových (zimných) rukavíc]. Vychádzajúc z uvedených

skutočností, ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu týkajúci

sa vykonaného dokazovania nie je arbitrárny, prípadne zjavne neodôvodnený, preto je

ústavne udržateľný.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2016