Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 860/2016
PDF · 259.52 KB
No categories available
II. ÚS 860/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s. r. o.,
Kuzmányho 29, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Vasiľ, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tdo 82/2014 a jeho uznesením z 12. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2015
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 82/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho
uznesením z 12. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 254/2013 z 29. mája 2014 na trest odňatia
slobody v trvaní 11 mesiacov nepodmienečne a bol zaradený do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Predmetným rozsudkom bol uznaný
za vinného z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 To 79/2014
zo 4. septembra 2014 tak, že ho zamietol.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol.
Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením bolo porušené jeho právo „domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom inom orgáne
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.
Sťažovateľ uvádza, že v jeho trestnej veci «bola podstatnou otázka zaujatosti, resp.
nezaujatosti povereného príslušníka, ktorý vykonával úkony v prípravnom konaní.
Konkrétne išlo o to, že poverený príslušník por. bol v priateľskom
vzťahu s poškodenou , keď títo boli na sociálnej sieti
facebook evidovaní ako priatelia, pričom poverený príslušník viackrát označil jej fotky
a statusy označením „páči sa mi to“ a dokonca aj pozitívne komentoval jej fotografiu
s textom „Morská víla ☺“, čo poškodená opätovala tým, že označila, že tento komentár sa
jej páči cez funkciu „páči sa mi to“.».
Sťažovateľ túto skutočnosť (vzťah/komunikáciu medzi poškodenou a povereným
policajtom prostredníctvom facebooku signalizujúcu priateľský vzťah týchto osôb) namietal
v odvolaní a následne aj v podanom dovolaní. V rámci svojej argumentácie poukazuje
na § 31 ods. 1 a § 2 ods. 10 Trestného poriadku a na judikatúru ústavného súdu
(III. ÚS 26/2010) a v tejto súvislosti uvádza:
«V tejto veci je zrejmé, že poverený príslušník a poškodená boli vzájomní priatelia na
facebooku, pričom poverený príslušník aktívne prejavoval náklonnosť poškodenej
používaním funkcie „páči sa mi to“ a prejavovaním pozitívnych komentárov a táto mu
uvedenú skutočnosť opätovala. Je potrebné tiež uviesť, že aby boli tieto osoby vzájomní
priatelia na facebooku, títo sa museli vzájomne potvrdiť na sociálnej sieti ako priatelia. Bez
súhlasu oboch týchto osôb systém siete facebook neumožňuje, aby tieto osoby boli evidovaní
ako priatelia.
Najvyšší súd uviedol, že nejde o vzťah takého charakteru, ktorý objektívne
i subjektívne bránil policajnému orgánu pristupovať k veci a stranám trestného konania
nezaujato a preto oprávnene vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. V § 31 ods. 1
Trestného poriadku je však uvedené, že je potrebné vylúčiť osobu, u ktorej možno mať
pochybnosť o nezaujatosti pre jej pomer k inej zákonom uvedenej osobe. Taktiež
z citovaného rozhodnutia ústavného súdu je zrejmé, že orgán rozhodujúci o právach
obvineného musí sa objektívne javiť v očiach strán ako nestranný.
V tejto veci nastala paradoxná situácia, kedy odvolací aj najvyšší súd svojim
rozhodnutím vlastne vyjadrili, že je v poriadku, ak osoba, ktorá rozhoduje o právach
obvineného, je v priateľskom vzťahu s poškodeným. Tento priateľský vzťah je navyše
podporený tým, že takáto osoba aktívne prejavuje na sociálnej sieti pozitívny vzťah
k poškodenej využitím funkcie „páči sa mi to“ a pozitívnymi komentármi a druhá osoba
to spätne opätuje. Táto situácia je tak paradoxná, že sťažovateľ už ani nevie, ako inak by
mal možnosť preukázať, že ide o vzťah, ktorý by objektívne i subjektívne bránil policajnému
orgánu pristupovať k veci a stranám trestného konania nezaujato. Takýto výklad ustanovení
o vylúčení osoby v prípade jej zaujatosti postavil osobu, ktorá má byť týmito ustanoveniami
chránená do situácie, kedy by mala táto osoba preukazovať intenzitu vzťahu medzi
vylúčenou osobou a osobou voči ktorej má pomer. Uvedené však nevyplýva z citovaného
zákonného ustanovenia − § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré ustanovuje, že stačí
pochybnosť o nezaujatosti takejto osoby, preto táto skutočnosť nemusí byť bezpochybne
dokázaná.»
Podľa sťažovateľa – špecifikovaný priateľský vzťah medzi poškodenou a povereným
policajtom – vyvoláva pochybnosti aj o zákonnosti vykonaného dokazovania, na základe
ktorého bol usvedčený zo spáchania predmetného skutku. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej
uvádza:
«V prípravnom konaní sťažovateľ nebol zastúpený právnym zástupcom, pričom
on sám nemá právnické vzdelanie, teda je zrejmé, že dôkazy, ktoré boli obstarané
v prípravnom konaní záviseli od toho, ako boli obstarávané a zaznamenávané povereným
príslušníkom, ktorý bol v priateľskom vzťahu s poškodenou. V tejto veci možno mať
aj pochybnosť o tom, či poverený príslušník riadne poučil sťažovateľa ako obvineného
o jeho právach a či sa ubezpečil, že svojim právam rozumie a náležite mu ich vysvetlil alebo
či takéto poučenie len formálne uviedol v zápisnici. Je zrejmé, že ak je poverený príslušník
v priateľskom vzťahu s poškodenou, existuje pochybnosť o tom, či s rovnakou náležitosťou
postupoval tak, aby boli vykonané dôkazy aj v prospech sťažovateľa. Tento zásadný
nedostatok nemožno následne konvalidovať tým, že prokurátor nezistil žiadne pochybenia
zo strany povereného príslušníka, keďže prokurátor nebol osobne prítomný pri úkonoch,
ktoré poverený príslušník vykonával a teda nemal reálnu vedomosť, ako tieto úkony
prebehli. Je zrejmé, že priateľský vzťah povereného príslušníka s poškodenou nie je
skutočnosť, na ktorú by bolo možné jednoducho sa neprizerať, keďže takáto skutočnosť
môže mať a má vážne následky pre život sťažovateľa, ktorý sa v súčasnosti nachádza
vo výkone trestu odňatia slobody.
O tom, že pochybnosti o nezaujatosti povereného príslušníka sú reálne, svedčí
aj skutočnosť, že odporca sám skonštatoval, že pri rekognícii v prípravnom konaní
sa nepostupovalo v zmysle zákona, keď tento dokonca uviedol, že išlo o nadbytočný úkon.
Z opísaného je tiež jasné, že poverený príslušník bol ovplyvnený svojim vzťahom
k poškodenej, keď vykonával úkony, ktoré sú v rozpore so zákonom a nadbytočné.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa opieral o rekogníciu ako
o podstatný dôkaz, keď sám uviedol, že „v rámci vykonanej rekogníciie poškodená
opakovane ako páchateľa skutku označila obžalovaného
.“. Z citovaného je zrejmé, že identifikácia páchateľa bola vykonaná najmä
na základe úkonu, ktorý bol vykonávaný v rozpore so zákonom. Preto v tejto súvislosti
nie je možné dospieť k názoru, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odporca, a to že
„dovolaním napadnuté rozhodnutie sa o žiadny nezákonný dôkaz neopiera.“ V tejto veci je
zrejmé, že práve identifikácia páchateľa, ktorá je najdôležitejšou zložkou objasňovania
trestných činov, sa opiera o dôkaz, ktorý bol vykonávaný v rozpore so zákonom.
Nie je potrebné ďalej vysvetľovať, že práve zákonom ustanovený postup je esenciálnou
zložkou právneho štátu, ktorá je explicitne zakotvená v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.
Rozhodnutie odporcu a nižších súdov sú teda založené na viacerých dôkazoch, ktoré boli
vykonané nezákonne.»
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru... sťažovateľa... bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Tdo 82/2014 zo dňa 12. 2. 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo.
... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 82/2014
zo dňa 12. 2. 2015 a vracia vec na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania v sume
355,73 EUR do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu
sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľ
namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 12. februára
2015, z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým odmietol dovolanie
sťažovateľa, poukázal na rozsudok okresného súdu, odvolanie sťažovateľa, uznesenie
krajského súdu a tiež na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, vysporiadal
sa s podmienkami dovolacieho konania a poukázal na účel dovolania. Následne uviedol
tieto právne závery:
„V posudzovanej veci obvinený ako prvý uplatnil dôvod dovolania uvedený
v ustanovení § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať,
ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,
ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.
Existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por., ako už bolo
vyššie uvedené, obvinený videl v tom, že úkony v prípravnom konaní činil poverený
príslušník, ktorý mal byť pre jeho priateľský vzťah s poškodenou vylúčený z vykonávania
úkonov trestného konania.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por. možno uplatniť, ak vo veci konal
alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca, alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. V rámci uplatneného dovolacieho
dôvodu musí dovolací súd potom skúmať, či skutočne vo veci rozhodol vylúčený orgán...
V posudzovanej veci, ako vyplýva zo spisového materiálu, obvinený až v dôvodoch
svojho odvolania vzniesol námietku zaujatosti voči poverenému príslušníkovi
por. . S jeho námietkami sa podľa názoru dovolacieho súdu
dostatočne a presvedčivo vysporiadal súd druhého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia
(strana 4 napadnutého uznesenia), preto v podrobnostiach na ne poukazuje. Dovolací súd
považuje za potrebné k tomu dodať, že dôvodom zaujatosti nie je akýkoľvek vzťah
k prejednávanej veci alebo k účastníkom, ale musí ísť o vzťah takého charakteru, ktorý
objektívne i subjektívne bráni policajnému orgánu pristupovať k veci a stranám trestného
konania nezaujato, a preto oprávnene vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti.
V konkrétnom prípade však žiadny taký pomer resp. vzťah ani dovolací súd nezistil.
Okolnosť, že poverený príslušník a poškodená boli na sociálnej sieti vedení ako priatelia,
ešte nenasvedčuje tomu, že ide o taký vzťah medzi nimi, ktorý by vzbudzoval pochybnosti
o jeho nezaujatosti. Napokon o skutočnosti, že poverený príslušník vo veci postupoval
nezaujato, svedčí aj tá okolnosť, že po podaní návrhu na podanie obžaloby, tento návrh
preskúmal najskôr prokurátor a keďže nezistil žiadne pochybenia zo strany povereného
príslušníka, podal na príslušnom súde vo veci obžalobu, ktorá bola bez akýchkoľvek
pochybností súdom prijatá. Z uvedeného potom vyplýva, že námietky obvineného
nie sú spôsobilé naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Tr. por.
Ako ďalší dovolací dôvod obvinený uviedol ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/
Tr. por., podľa ktorého možno dovolanie podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch,
ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Vo všeobecnej rovine treba k tomu dovolaciemu dôvodu uviesť, že tento dôvod
dovolania sa vzťahuje k najdôležitejšej fáze trestného konania − k dokazovaniu.
Dokazovanie prebieha v štyroch etapách, začína vyhľadávaním, nasleduje etapa
zabezpečovania dôkazov, potom ich vykonávania a na záver etapa hodnotenia dôkazov.
Za dôkaz pritom môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci
a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného
zákona.
Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa vzťahuje predovšetkým
k tretej etape dokazovania, t. j. k vykonávaniu dôkazov súdom. Logicky však zahŕňa
aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania, lebo dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom
nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné ani v prípade, ak by ich súd na hlavnom
pojednávaní vykonal v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Aby bol
tento dovolací dôvod skutočne obsahovo naplnený, musí sa zároveň súdne rozhodnutie
o nezákonné dôkazy aj reálne opierať.
Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu argumentoval,
že v prípravnom konaní sa pri rekognícii nepostupovalo zákonným spôsobom a namietal
hodnovernosť svedeckých výpovedí príslušníkov polície.
K uplatnenému dovolaciemu dôvodu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že pri
rekognícii v prípravnom konaní sa skutočne nepostupovalo v zmysle zákona. V konkrétnom
prípade vzhľadom na priebeh udalostí išlo dokonca o nadbytočný úkon. Poškodená totiž
sama prenasledovala páchateľa vniknutia do jej chaty a na základe jej iniciatívy bol
obvinený aj zadržaný hliadkou polície. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súdne
rozhodnutie o vine obvineného nie je založené iba na tomto jedinom dôkaze. Rozhodnutie
je výsledkom dokazovania na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo aj podľa dovolacieho súdu
vykonané zákonným spôsobom. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá
pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov -ustanovenia § 2 ods. 10
a ods. 12 a § 168 ods. 1 Tr. por. Podľa nich bolo potrebné zisťovať skutkový stav veci
v rozsahu, ktorý bol nevyhnutný pre rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že dovolaním
napadnuté rozhodnutie sa o žiadny nezákonný dôkaz neopiera. Argumentáciu obvineného
vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. vyhodnotil dovolací
súd ako nedôvodnú, predstavujúcu skôr skrytú formu vyjadrenia jeho záujmu, aby boli
vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) hodnotené v jeho prospech.
V dovolacom konaní platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení
a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu,
musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa
§ 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje
na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje
argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré
je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por...
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností
a právnych záverov konštatuje, že v trestnej veci obvineného dôvody
dovolania upravené v § 371 ods. 1 písm. e/, písm. g/ Tr. por. splnené nie sú, a preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky s použitím § 382 písm. c/ Tr. por. na neverejnom
zasadnutí dovolanie obvineného odmietol.“
Najvyšší súd v napadnutom uznesení odkázal na tú časť odôvodnenia uznesenia
krajského súdu sp. zn. 7 To 79/2014 zo 4. septembra 2014, v ktorej sa tento vysporiadal
s námietkou sťažovateľa týkajúcej sa priateľského vzťahu poškodenej a povereného
policajta.
V súvislosti s odkazom najvyššieho súdu poukazuje ústavný súd na svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Tento právny názor možno primerane
aplikovať aj v trestnom konaní a taktiež vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu
a rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Na tomto základe ústavný súd preskúmal aj tú časť odôvodnenia uznesenia krajského
súdu zo 4. septembra 2014, na ktorú najvyšší súd výslovne poukázal. Krajský súd v tejto
časti svojho uznesenia uviedol:
„Poukazujúc na vyššie uvedené, obžalovaný námietku zaujatosti
vzniesol až v odvolaní a podľa názoru odvolacieho súdu z dôkazov pripojených k jeho
odvolaniu nie je možné ani jednoznačne urobiť záver, aby sa jednalo o taký priateľský
vzťah, o takej vnútornej kvalite a intenzite, aby por. nebol spôsobilý
nezaujato vykonávať úkony trestného konania v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por.“
Základom sťažovateľovej sťažnosti je jeho nesúhlas s právnym záverom najvyššieho
súdu a krajského súdu, podľa ktorého špecifikovaný vzťah medzi poškodenou a povereným
policajtom (vzájomná komunikácia prostredníctvom facebooku) nemá takú kvalitu, aby
vyvolával pochybnosti o jeho nezaujatosti. Podľa sťažovateľa, vychádzajúc zo znenia § 31
ods. 1 Trestného poriadku, stačí pochybnosť o nezaujatosti bez toho, aby bolo potrebné
preukazovať intenzitu špecifikovaného vzťahu.
Podľa sťažovateľa tento vzťah medzi poškodenou a povereným policajtom zároveň
vyvoláva pochybnosti o zákonnosti vykonaného dokazovania – pochybnosť o tom, či
sťažovateľ bol povereným policajtom riadne poučený, či tento vykonal dôkazy v prospech
sťažovateľa dôsledne. Rovnako tak poukázal na záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
rekognícia nebola vykonaná v súlade so zákonom, a tento dôkaz navyše považoval za
nadbytočný.
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania
je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,
probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora
a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer
k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému
zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v trestnom konaní garantované
prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť
v zmysle § 31 a § 32 Trestného poriadku. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom nie je však povinnosť sudcu vyhovieť návrhu oprávnených osôb
a vylúčiť sa z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu
prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania
a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (obdobne napr. I. ÚS 27/98,
II. ÚS 121/03, III. ÚS 246/2012). Obdobný právny záver možno aplikovať aj v prípade,
ak oprávnená osoba podá návrh na vylúčenie policajta z prerokúvania veci.
V prerokúvanom prípade sťažovateľ spochybnil nezaujatosť povereného policajta
v odvolaní a taktiež v dovolaní. Krajský súd v odvolacom konaní a najvyšší súd
v dovolacom konaní posúdili skutočnosti, na ktorých zakladal sťažovateľ svoju námietku,
a dospeli k záveru, že špecifikovaný vzťah medzi poškodenou a povereným policajtom
nebol takého charakteru, aby vyvolal pochybnosti o jeho nezaujatosti. Najvyšší súd
poukázal na to, že pochybnosť o nezaujatosti nevyvoláva akýkoľvek vzťah k stranám
trestného konania, ale len „vzťah takého charakteru, ktorý objektívne i subjektívne bráni
policajnému orgánu pristupovať k veci a stranám trestného konania nezaujato“. Obdobne
krajský súd uviedol, že podľa sťažovateľom predložených dôkazov nešlo o „taký priateľský
vzťah, o takej vnútornej kvalite a intenzite, aby... (poverený policajt) nebol spôsobilý
nezaujato vykonávať úkony trestného konania...“. Komunikácia prostredníctvom
facebooku/sociálnej siete podľa ich názoru v okolnostiach danej veci takýto vzťah sama
osebe nemohla založiť. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že „napokon
o skutočnosti, že poverený príslušník vo veci postupoval nezaujato, svedčí a j tá okolnosť, že
po podaní návrhu na podanie obžaloby, tento návrh preskúmal najskôr prokurátor a keďže
nezistil žiadne pochybenia zo strany povereného príslušníka, podal na príslušnom súde
vo veci obžalobu, ktorá bola bez akýchkoľvek pochybností súdom prijatá“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že konajúce súdy –
najvyšší súd a krajský súd sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa zaujatosti povereného
policajta zaoberali a svoj právny záver primerane odôvodnili. Právny záver najvyššieho
súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu
považovať ani za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený, preto je ústavne udržateľný.
Neobstojí námietka sťažovateľa, že pre posúdenie nezaujatosti policajta
nie je potrebné preukazovať povahu a intenzitu vzťahu k špecifikovanej osobe (v tomto
prípade k poškodenej, pozn.). Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
v súvislosti s posudzovaním nestrannosti súdu uviedol: „V každom jednotlivom prípade
musí byť rozhodnuté, či predmetná známosť je takého druhu a stupňa, že indikuje
nedostatok nestrannosti súdu.“ (rozsudok vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu
z 10. 6. 1996, bod 38, obdobne pozri aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09,
ktorý taktiež poukazuje na uvedený rozsudok ESĽP). Obdobne najvyšší súd v uznesení
sp. zn. 1 Toš Nd 2/2007 z 25. apríla 2007 (z ktorého zjavne vychádzal aj krajský súd pri
odôvodnení svojho uznesenia zo 4. septembra 2014) uviedol, že „[k] vylúčeniu sudcu
z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodu pomeru k takým osobám môže
v uvedenom prípade dôjsť len vtedy, ak jeho vzťah k týmto osobám je takej vnútornej kvality
a intenzity, že sudca nie je spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle alebo by sa takým
mohol javiť navonok“. V súvislosti s citovanými právnymi závermi ústavný súd konštatuje,
že aj pri posudzovaní nestrannosti policajta je primerane potrebné aplikovať zásady, ktoré sa
uplatňujú pri posudzovaní nestrannosti sudcu, resp. súdu.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa nezákonnosti vykonaného
dokazovania, túto tiež nemožno akceptovať. Námietky sťažovateľa v tomto smere majú
sčasti hypotetický charakter s tým, že sťažovateľ nijako nepreukazuje reálnosť svojich
tvrdení. Pokiaľ ide o námietku o nezákonnosti rekognície, najvyšší súd sa s touto námietkou
vysporiadal a poukázal na to, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal ďalšie
dôkazy, ktoré v dostatočnej miere usvedčujú sťažovateľa zo spáchania vymedzeného
skutku. Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 254/2013 z 29. mája 2014 vyplýva, že tento
na hlavnom pojednávaní vypočul svedkyňu – poškodenú a svedkov –
policajtov a vykonal aj konfrontáciu týchto svedkov so sťažovateľom. Rovnako tak vypočul
aj svedkyňu . Okresný súd prečítal znalecké posudky
Kriminalistického a expertízneho ústavu v Košiciach týkajúce sa okrem iného zaistených
trasologických stôp a zaistených topánok sťažovateľa. Následne popri prečítaní zápisnice
o rekognícii okresný súd prečítal aj zápisnice o ohliadke miesta činu a o vydaní veci
[páru letnej obuvi a páru úpletových (zimných) rukavíc]. Vychádzajúc z uvedených
skutočností, ústavný súd konštatuje, že právny záver najvyššieho súdu týkajúci
sa vykonaného dokazovania nie je arbitrárny, prípadne zjavne neodôvodnený, preto je
ústavne udržateľný.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. novembra 2016