Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 288/2012
PDF · 212.36 KB
No categories available
III. ÚS 288/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obce Č., zastúpenej advokátom Mgr. M. H., B.,
pre namietané porušenie základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S/78/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012
doručená sťažnosť obce Č., (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného
práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
14 S/78/2009.
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 2. júla 2009 sťažovateľka (ako
žalobkyňa v 1. rade) spolu s ďalšími žalobcami (spolu aj „žalobcovia“) podali krajskému
súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Trnave
(ďalej len „krajský stavebný úrad“) č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi z 3. júna 2009, ktorým
2
tento rozhodol o využívaní územia na pozemku parc. č. 482/37, o rozlohe 186 378 m,
v k. ú. Č., obec Č., „Ťažba štrkopieskov – rozšírenie ťažobnej plochy“, tak, ako to je
zakreslené v situačnom výkrese č. 002 tvoriacom neoddeliteľnú súčasť tohto rozhodnutia.
Žalobcovia v žalobe tvrdili, že krajský stavebný úrad s nimi nekonal ako s účastníkmi
konania, hoci s nimi ako s účastníkmi konať mal, a preto žiadali, aby krajský súd uvedené
rozhodnutie krajského stavebného úradu zrušil, aby odložil jeho vykonateľnosť a aby uložil
krajskému stavebnému úradu doručiť uvedené rozhodnutie žalobcom.
Krajský súd listom z 19. októbra 2009 oznámil (v sťažnosti nie je konkrétne uvedené,
komu, pozn.), že žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia krajského stavebného úradu
nevyhovuje.
Uznesením č. k. 14 S/78/2009-158 z 28. januára 2010 krajský súd konanie
o uvedenej žalobe zastavil, pričom vo vzťahu k sťažovateľke uviedol: „... v prípade žalobcu
v 1. rade ide o správny orgán – vecne a miestne príslušný stavebný úrad prvého stupňa,
ktorému bola v zmysle § 50 Správneho poriadku žalovaným ako správnym orgánom
oprávneným rozhodnúť o odvolaní odňatá pre nečinnosť právomoc vo veci rozhodnúť.
Prechodom právomoci sa inštančne nadriadený správny orgán sa žalovaný stal správnym
orgánom príslušným vo veci rozhodnúť v prvom stupni... Vzhľadom na vyššie uvedené je
žaloba podaná žalobcom v 1. rade žalobou podanou neoprávnenou osobou, a preto súd
konanie voči žalobcovi v 1. rade zastavil pre nedostatok podmienok konania...“
Na základe odvolania žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Sžo 117/2010 z 21. októbra 2010 uznesenie krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo odôvodnil tým, že na zastavenie konania
neboli splnené podmienky, čím bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom prvého
stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu postavenie účastníka územného konania
sťažovateľke vyplýva «z ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb., keď v dôsledku
atrakcie podľa § 50 zákona č. 71/1967 Zb. prestala byť stavebným úradom príslušným na
územné konanie v predmetnej veci“, a teda „sú splnené podmienky na postup podľa § 250b
ods. 2 O. s. p.“; pokiaľ ide o ostatných žalobcov, „povinnosťou krajského súdu bude
v ďalšom konaní zistiť, či... sa s nimi ako s účastníkmi územného konania malo konať.».
Sťažovateľka uviedla, že rozhodnutie krajského stavebného úradu jej síce bolo
doručené, avšak zmätočným spôsobom a s vyznačeným dátumom právoplatnosti 3. júna
2009, pričom už z tohto vyznačenia vyplýva, že krajský stavebný úrad s ňou nekonal ako
s účastníčkou správneho konania.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že spis vrátane uznesenia najvyššieho súdu bol
krajskému súdu doručený 2. novembra 2010. Podľa jej názoru, ku dňu vyhotovenia tejto
sťažnosti (26. marca 2012) krajský súd „nepostupoval v zmysle uvedeného právneho názoru
najvyššieho súdu a nevydal rozhodnutie podľa § 250b ods. 2 OSP“, čo znamená, že doba
jeho nečinnosti tak predstavuje viac ako 16 mesiacov. V širšom chápaní sťažovateľka vníma
prieťahy už od podania žaloby krajskému súdu, čo je viac ako 32 mesiacov. Rozhodnutím
najvyššieho súdu sa súdne konanie dostalo fakticky na začiatok. Týmto rozhodnutím „bola
vyriešená nielen otázka prípustnosti žaloby..., ale tiež otázka správnosti tvrdenia podľa
§ 250b ods. 2 OSP“, no napriek tomu krajský súd nepostupoval vo veci v súlade s právnym
názorom najvyššieho súdu. Sťažovateľka podala aj sťažnosť na prieťahy v konaní
adresovanú predsedovi okresného súdu, ktorý v liste sp. zn. Spr. 679/11 z 20. októbra 2011
uznal, že táto je dôvodná, avšak zároveň uviedol, že za súčasného stavu, keď je krajský súd
nedostatočne personálne obsadený sudcami, nemôže vyvodiť žiadne opatrenia, ktorými by
sa konanie urýchlilo a pokračovalo sa v ňom bez prieťahov.
Na rozhodnutie krajského stavebného úradu, ktoré je územným rozhodnutím,
nadväzovalo povoľovacie konanie – v danom prípade konanie o povolení zmeny č. 1
povoleného dobývania ložiska nevyhradeného nerastu (štrkopieskov) – a v súčasnosti už
„stavebník“ disponuje aj povolením na jeho ťažbu. Začaté práce podľa povolenia
je náročné, ak nie nemožné prerušiť či obmedziť z dôvodu, že územné rozhodnutie stratilo
právoplatnosť, resp. ak sa ukáže, že právoplatnosť nikdy nenadobudlo. V súčasnosti
poskytnutá súdna ochrana bude mať zrejme pre sťažovateľku iluzórnu povahu.
Podľa názoru sťažovateľky v predmetnom konaní pred krajským súdom dochádza
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zbytočnými prieťahmi a nerešpektovaním
právneho názoru najvyššieho súdu krajský súd porušil aj základné právo sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým, že krajský súd sťažovateľke ako opomenutej účastníčke
konania znemožnil reálny prístup k správnemu konaniu, porušil aj jej základné právo na inú
právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy. Kvôli odňatiu možnosti uplatniť práva
účastníka v územnom (správnom) konaní a v dôsledku nečinnosti krajského súdu bolo
porušené aj právo sťažovateľky na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy
a právo na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľka
ako právnická osoba odvodzuje „od primárneho nositeľa tohto práva, ktorým je ten-ktorý
obyvateľ obce“.
V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
„v dôsledku nečinnosti“ krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S/78/2009 boli
porušené jej základné práva podľa čl. 16 ods. 1, čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru, aby krajskému súdu prikázal
vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie
v sume 25 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom
na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými
slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súkromie podľa
čl. 16 ods. 1 ústavy, základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1
ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie (vrátane práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S/78/2009.
Podstata námietok sťažovateľky je založená na tvrdení, že v dôsledku nečinnosti
krajského súdu v napadnutom konaní, ktoré začalo ešte 2. júla 2009, no najmä v období
po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 117/2010 z 21. októbra 2010 [ktorým zrušil
uznesenie krajského súdu č. k. 14 S/78/2009-158 z 28. januára 2010 o zastavení konania
o žalobe sťažovateľky (aj ďalších žalobcov) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu z dôvodu, že so sťažovateľkou sa nekonalo ako s účastníčkou správneho
konania] dochádza k zbytočným prieťahom, ako aj k tomu, že súdna ochrana má v jej
prípade iluzórnu povahu. Ak by sa so sťažovateľkou od začiatku konalo ako s účastníčkou
správneho konania, mohla sa ochrany svojich práv (resp. práv jej obyvateľov) domáhať už
v územnom konaní, čo je však v čase, keď správne konanie prešlo do inej fázy (povolenie
ťažby) oveľa náročnejšie. Krajský súd sa neriadil právnym názorom najvyššieho súdu
a doteraz nerozhodol v zmysle § 250b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde
alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.
K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo
iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu
na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03).
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že spôsobenie zbytočných prieťahov
v konaní súdom môže založiť porušenie základného práva účastníka súdneho konania
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ale
neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného
práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 80/01). K porušeniu tohto základného práva
zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však mohlo dôjsť v prípade, ak by postup
všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku zbytočných prieťahov viedol v konečnom
dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka
konania, ochrany ktorých sa domáha (III. ÚS 49/04).
Zároveň je potrebné uviesť, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09).
Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05).
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr.
IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Ústavný súd taktiež považuje za potrebné zdôrazniť, že judikatúra ústavného súdu
v zhode s rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva považuje za primeranú dobu
súdneho konania v rozsahu dvoch až troch rokov na jednom stupni podľa zložitosti veci.
Podľa § 250b ods. 2 OSP ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie
správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,
súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi
správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu
je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu
na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu
na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán
o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.
Podľa § 250b ods. 3 OSP súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania
rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.
V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd poukazuje na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 100/2009 z 13. júla 2010, v ktorom vyslovil, že správny súd
uloží správnemu orgánu doručiť jeho rozhodnutie žalobcovi, ktorý tvrdí, že rozhodnutie
správneho orgánu mu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,
len v prekluzívnej trojročnej lehote, ktorej začiatok sa viaže na deň vydania správneho
rozhodnutia.
Ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. 14 S/78/2009-311 z 26. apríla 2012
uložil krajskému stavebnému úradu povinnosť doručiť sťažovateľke jeho rozhodnutie
č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi z 3. júna 2009, a to v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia, ktorú nadobudlo 2. mája 2012. Na tento účel krajský súd 10. mája 2012 zaslal
spisový materiál krajskému stavebnému úradu.
Ako vyplýva z uvedeného, rozhodnutie správneho orgánu, ktorého doručenia podľa
§ 250b ods. 2 OSP sa sťažovateľka ako opomenutá účastníčka správneho konania domáhala,
bolo vydané 3. júna 2009. V prekluzívnej trojročnej lehote bola krajskému súdu doručená
žaloba sťažovateľky (2. júla 2009) a krajský súd o nej aj rozhodol (26. apríla 2012), pričom
správnemu orgánu uložil povinnosť doručiť predmetné rozhodnutie sťažovateľke.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že celková dĺžka
konania pred všeobecnými súdmi – takmer tri roky, z ktorej sa vec sedem mesiacov
nachádzala na najvyššom súde, sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby
bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie základného práva
sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote, resp. v súvislosti s odopretím spravodlivosti sťažovateľke
vysloviť porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14
S/78/2009. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva možno dobu rozhodovania krajského súdu s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti tohto prípadu považovať za primeranú. Po splnení označenej povinnosti uloženej
správnemu orgánu krajským súdom bude mať sťažovateľka možnosť zasiahnuť
do príslušného správneho konania a domáhať sa aj ochrany svojich práv. Na základe
uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k označeným právam
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd hodnotí aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka (ako právnická osoba)
namietala porušenie práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a podľa čl. čl. 8 ods. 1
dohovoru, ako aj práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ktoré
odvodzovala od primárnych nositeľov týchto práv – obyvateľov obce. Sama sťažovateľka
v sťažnosti uviedla, že je jej známa judikatúra ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že
právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej
osoby (II. ÚS 80/09), resp. že právnická osoba nie je subjektom označených práv
(III. ÚS 100/08). V súlade s citovanou judikatúrou ústavný súd v tejto časti konštatuje svoju
nepríslušnosť, pretože o základných právach, ktorých porušenie sťažovateľka v tejto časti
namieta, rozhodujú orgány verejnej moci (v danom prípade správne orgány), a proti týmto
rozhodnutiam možno podať opravný prostriedok na všeobecnom súde, čo aj sťažovateľka
vykonala. Platí teda zásada subsidiarity v činnosti orgánov verejnej moci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2012