Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 288/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obce Č., zastúpenej advokátom Mgr. M. H., B.,

pre namietané porušenie základného práva na súkromie podľa

Slovenskej republiky, základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1

, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012

doručená sťažnosť obce Č., (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného

práva na súkromie podľa (ďalej len „“),

základného práva na priaznivé životné prostredie podľa , základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru

postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

14 .

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 2. júla 2009 sťažovateľka (ako

žalobkyňa v 1. rade) spolu s ďalšími žalobcami (spolu aj „žalobcovia“) podali krajskému

súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Trnave

(ďalej len „krajský stavebný úrad“) č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi z 3. júna 2009, ktorým

2

tento rozhodol o využívaní územia na pozemku parc. č. 482/37, o rozlohe 186 378 m,

v k. ú. Č., obec Č., „Ťažba štrkopieskov – rozšírenie ťažobnej plochy“, tak, ako to je

zakreslené v situačnom výkrese č. 002 tvoriacom neoddeliteľnú súčasť tohto rozhodnutia.

Žalobcovia v žalobe tvrdili, že krajský stavebný úrad s nimi nekonal ako s účastníkmi

konania, hoci s nimi ako s účastníkmi konať mal, a preto žiadali, aby krajský súd uvedené

rozhodnutie krajského stavebného úradu zrušil, aby odložil jeho vykonateľnosť a aby uložil

krajskému stavebnému úradu doručiť uvedené rozhodnutie žalobcom.

Krajský súd listom z 19. októbra 2009 oznámil (v sťažnosti nie je konkrétne uvedené,

komu, pozn.), že žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia krajského stavebného úradu

nevyhovuje.

Uznesením č. k. -158 z 28. januára 2010 krajský súd konanie

o uvedenej žalobe zastavil, pričom vo vzťahu k sťažovateľke uviedol: „... v prípade žalobcu

v 1. rade ide o správny orgán – vecne a miestne príslušný stavebný úrad prvého stupňa,

ktorému bola v zmysle § 50 Správneho poriadku žalovaným ako správnym orgánom

oprávneným rozhodnúť o odvolaní odňatá pre nečinnosť právomoc vo veci rozhodnúť.

Prechodom právomoci sa inštančne nadriadený správny orgán sa žalovaný stal správnym

orgánom príslušným vo veci rozhodnúť v prvom stupni... Vzhľadom na vyššie uvedené je

žaloba podaná žalobcom v 1. rade žalobou podanou neoprávnenou osobou, a preto súd

konanie voči žalobcovi v 1. rade zastavil pre nedostatok podmienok konania...“

Na základe odvolania žalobcov Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 21. októbra 2010 uznesenie krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo odôvodnil tým, že na zastavenie konania

neboli splnené podmienky, čím bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom prvého

stupňa. Podľa názoru najvyššieho súdu postavenie účastníka územného konania

sťažovateľke vyplýva «z ustanovenia , keď v dôsledku

atrakcie podľa prestala byť stavebným úradom príslušným na

územné konanie v predmetnej veci“, a teda „sú splnené podmienky na postup podľa § 250b

ods. 2 “; pokiaľ ide o ostatných žalobcov, „povinnosťou krajského súdu bude

v ďalšom konaní zistiť, či... sa s nimi ako s účastníkmi územného konania malo konať.».

Sťažovateľka uviedla, že rozhodnutie krajského stavebného úradu jej síce bolo

doručené, avšak zmätočným spôsobom a s vyznačeným dátumom právoplatnosti 3. júna

2009, pričom už z tohto vyznačenia vyplýva, že krajský stavebný úrad s ňou nekonal ako

s účastníčkou správneho konania.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že spis vrátane uznesenia najvyššieho súdu bol

krajskému súdu doručený 2. novembra 2010. Podľa jej názoru, ku dňu vyhotovenia tejto

sťažnosti (26. marca 2012) krajský súd „nepostupoval v zmysle uvedeného právneho názoru

najvyššieho súdu a nevydal rozhodnutie podľa “, čo znamená, že doba

jeho nečinnosti tak predstavuje viac ako 16 mesiacov. V širšom chápaní sťažovateľka vníma

prieťahy už od podania žaloby krajskému súdu, čo je viac ako 32 mesiacov. Rozhodnutím

najvyššieho súdu sa súdne konanie dostalo fakticky na začiatok. Týmto rozhodnutím „bola

vyriešená nielen otázka prípustnosti žaloby..., ale tiež otázka správnosti tvrdenia podľa

“, no napriek tomu krajský súd nepostupoval vo veci v súlade s právnym

názorom najvyššieho súdu. Sťažovateľka podala aj sťažnosť na prieťahy v konaní

adresovanú predsedovi okresného súdu, ktorý v liste sp. zn. Spr. 679/11 z 20. októbra 2011

uznal, že táto je dôvodná, avšak zároveň uviedol, že za súčasného stavu, keď je krajský súd

nedostatočne personálne obsadený sudcami, nemôže vyvodiť žiadne opatrenia, ktorými by

sa konanie urýchlilo a pokračovalo sa v ňom bez prieťahov.

Na rozhodnutie krajského stavebného úradu, ktoré je územným rozhodnutím,

nadväzovalo povoľovacie konanie – v danom prípade konanie o povolení zmeny č. 1

povoleného dobývania ložiska nevyhradeného nerastu (štrkopieskov) – a v súčasnosti už

„stavebník“ disponuje aj povolením na jeho ťažbu. Začaté práce podľa povolenia

je náročné, ak nie nemožné prerušiť či obmedziť z dôvodu, že územné rozhodnutie stratilo

právoplatnosť, resp. ak sa ukáže, že právoplatnosť nikdy nenadobudlo. V súčasnosti

poskytnutá súdna ochrana bude mať zrejme pre sťažovateľku iluzórnu povahu.

Podľa názoru sťažovateľky v predmetnom konaní pred krajským súdom dochádza

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zbytočnými prieťahmi a nerešpektovaním

právneho názoru najvyššieho súdu krajský súd porušil aj základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tým, že krajský súd sťažovateľke ako opomenutej účastníčke

konania znemožnil reálny prístup k správnemu konaniu, porušil aj jej základné právo na inú

právnu ochranu vyplývajúce z . Kvôli odňatiu možnosti uplatniť práva

účastníka v územnom (správnom) konaní a v dôsledku nečinnosti krajského súdu bolo

porušené aj právo sťažovateľky na priaznivé životné prostredie podľa

a právo na súkromie podľa a dohovoru, ktoré sťažovateľka

ako právnická osoba odvodzuje „od primárneho nositeľa tohto práva, ktorým je ten-ktorý

obyvateľ obce“.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

„v dôsledku nečinnosti“ krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. boli

porušené jej základné práva podľa čl. 16 ods. 1, čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa a dohovoru, aby krajskému súdu prikázal

vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie

v sume 25 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (). Dôvodom

na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými

slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súkromie podľa

, základného práva na priaznivé životné prostredie podľa

, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov , práva

na spravodlivé súdne konanie (vrátane práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na súkromie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podstata námietok sťažovateľky je založená na tvrdení, že v dôsledku nečinnosti

krajského súdu v napadnutom konaní, ktoré začalo ešte 2. júla 2009, no najmä v období

po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010 [ktorým zrušil

uznesenie krajského súdu č. k. -158 z 28. januára 2010 o zastavení konania

o žalobe sťažovateľky (aj ďalších žalobcov) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho orgánu z dôvodu, že so sťažovateľkou sa nekonalo ako s účastníčkou správneho

konania] dochádza k zbytočným prieťahom, ako aj k tomu, že súdna ochrana má v jej

prípade iluzórnu povahu. Ak by sa so sťažovateľkou od začiatku konalo ako s účastníčkou

správneho konania, mohla sa ochrany svojich práv (resp. práv jej obyvateľov) domáhať už

v územnom konaní, čo je však v čase, keď správne konanie prešlo do inej fázy (povolenie

ťažby) oveľa náročnejšie. Krajský súd sa neriadil právnym názorom najvyššieho súdu

a doteraz nerozhodol v zmysle (ďalej len

„OSP“).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde

alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.

K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo

iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa

nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu

na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. , ).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že spôsobenie zbytočných prieťahov

v konaní súdom môže založiť porušenie základného práva účastníka súdneho konania

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle prvej vety , ale

neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného

práva upraveného v (). K porušeniu tohto základného práva

zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však mohlo dôjsť v prípade, ak by postup

všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku zbytočných prieťahov viedol v konečnom

dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka

konania, ochrany ktorých sa domáha ().

Zároveň je potrebné uviesť, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (, , , ).

Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí

zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(, ).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa

nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy v zmysle , nevyslovil porušenie základného práva

zaručeného v tomto článku (napr. , ), prípadne návrhu buď

nevyhovel (napr. ), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr.

, , ).

Ústavný súd taktiež považuje za potrebné zdôrazniť, že judikatúra ústavného súdu

v zhode s rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva považuje za primeranú dobu

súdneho konania v rozsahu dvoch až troch rokov na jednom stupni podľa zložitosti veci.

Podľa ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie

správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,

súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi

správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu

je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu

na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu

na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán

o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania

rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov.

V súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd poukazuje na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júla 2010, v ktorom vyslovil, že správny súd

uloží správnemu orgánu doručiť jeho rozhodnutie žalobcovi, ktorý tvrdí, že rozhodnutie

správneho orgánu mu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať,

len v prekluzívnej trojročnej lehote, ktorej začiatok sa viaže na deň vydania správneho

rozhodnutia.

Ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením č. k. -311 z 26. apríla 2012

uložil krajskému stavebnému úradu povinnosť doručiť sťažovateľke jeho rozhodnutie

č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi z 3. júna 2009, a to v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia, ktorú nadobudlo 2. mája 2012. Na tento účel krajský súd 10. mája 2012 zaslal

spisový materiál krajskému stavebnému úradu.

Ako vyplýva z uvedeného, rozhodnutie správneho orgánu, ktorého doručenia podľa

sa sťažovateľka ako opomenutá účastníčka správneho konania domáhala,

bolo vydané 3. júna 2009. V prekluzívnej trojročnej lehote bola krajskému súdu doručená

žaloba sťažovateľky (2. júla 2009) a krajský súd o nej aj rozhodol (26. apríla 2012), pričom

správnemu orgánu uložil povinnosť doručiť predmetné rozhodnutie sťažovateľke.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že celková dĺžka

konania pred všeobecnými súdmi – takmer tri roky, z ktorej sa vec sedem mesiacov

nachádzala na najvyššom súde, sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby

bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie základného práva

sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote, resp. v súvislosti s odopretím spravodlivosti sťažovateľke

vysloviť porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14

. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre

ľudské práva možno dobu rozhodovania krajského súdu s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti tohto prípadu považovať za primeranú. Po splnení označenej povinnosti uloženej

správnemu orgánu krajským súdom bude mať sťažovateľka možnosť zasiahnuť

do príslušného správneho konania a domáhať sa aj ochrany svojich práv. Na základe

uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k označeným právam

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd hodnotí aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka (ako právnická osoba)

namietala porušenie práva na súkromie podľa a podľa čl.

dohovoru, ako aj práva na priaznivé životné prostredie podľa , ktoré

odvodzovala od primárnych nositeľov týchto práv – obyvateľov obce. Sama sťažovateľka

v sťažnosti uviedla, že je jej známa judikatúra ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že

právnickým osobám prislúchajú len také práva, ktoré sú zlučiteľné s ich povahou právnickej

osoby (), resp. že právnická osoba nie je subjektom označených práv

(). V súlade s citovanou judikatúrou ústavný súd v tejto časti konštatuje svoju

nepríslušnosť, pretože o základných právach, ktorých porušenie sťažovateľka v tejto časti

namieta, rozhodujú orgány verejnej moci (v danom prípade správne orgány), a proti týmto

rozhodnutiam možno podať opravný prostriedok na všeobecnom súde, čo aj sťažovateľka

vykonala. Platí teda zásada subsidiarity v činnosti orgánov verejnej moci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012