Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 458/2014
PDF · 174.25 KB
No categories available
III. ÚS 458/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. S., a obchodnej spoločnosti... zastúpených advokátkou
JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. a obchodnej spoločnosti.... o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014
doručená sťažnosť J. S. a obchodnej spoločnosti... (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovatelia uvádzajú, že v napadnutom konaní o zaplatenie sumy 20 000 €
s príslušenstvom vedenom proti „Slovenskej republike v zastúpení Ministerstva
spravodlivosti SR“, začatom 8. februára 2011 vystupujú v postavení navrhovateľov.
Okresný súd podľa ich názoru „nekonal efektívne a účinne, vo veci meritórne nerozhodol
ani za viac ako 3 roky, hoc bol k tomu povinný, čoho dôkazom je aj priložené Uznesenie
č. k. 8C 19/2011-123 zo dňa 26. 02. 2014 , doručené sťažovateľovi 18. 03. 2014 , ktorým
okresný súd rozhodol o zmätočnom procesnom návrhu odporcu (teda štátu ) z 13. 05. 2011,
teda aj v tejto časti konania bol pasívny v období od 13. 05. 2011 do 26. 02. 2014, teda viac
ako 2 roky a 7 mesiacov, čo z ústavnoprávneho hľadiska ako aj dľa judikatúry ESĽP
riešiacej prieťahy v kompenzačných veciach nie je dovoleným a prípustným. Konanie
porušovateľa nie je perfektné, nie je bezvadné, je poznačené ad hoc úkonmi porušovateľa
s výraznými časovými odstupmi.“.
Sťažovatelia v sťažnosti zároveň tvrdia, že konanie nie je po skutkovej ani právnej
stránke zložité, na prieťahoch v konaní sa nepodieľajú a vec má pre nich mimoriadny
význam. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
napríklad Komanický proti Slovenskej republike, Ištván a Ištvánová proti Slovenskej
republike a iné uvádzajú, že sú oprávnení podať sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní
priamo ústavnému súdu bez splnenia povinnosti poskytnúť okresnému súdu
dostatočný priestor na vykonanie nápravy. S poukazom na judikatúru ESĽP ďalej uvádzajú,
že je neprípustné, aby „osoba domáhajúca sa poskytnutia primeraného zadosťučinenia
za neprimerané a nezákonné konanie orgánu štátu sa znovu v kompenzačnom konaní ocitla
v situácii, ktorú je možným vinou Okresného súdu Bratislava I... kvalifikovať
ako neprimeranú dĺžku konania“.
Sťažovatelia preto v petite svojej sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd vo veci samej
vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy a práva na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2011, prikáže okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných
prieťahov, prizná sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 200 €, ako
aj úhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €, na ktorých zaplatenie advokátke
zaviaže okresný súd v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo
iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho,
proti komu návrh smeruje.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný
súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť
vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona
o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie
ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľov sa vyznačuje zmätočnosťou svojho
obsahu, ktorá vyúsťuje do nedostatku jednej zo zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti
požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorou je logické,
kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu vo vzťahu k právam, vyslovenia
porušenia ktorých sa sťažovatelia v petite domáhajú. Odôvodneniu sťažnosti sťažovateľov
takáto kvalita zjavne chýba, pretože okrem uvedenia dĺžky rozhodovania okresného súdu
o jednom z procesných návrhov odporcu sťažovatelia bližšie nekonkretizujú neefektívnosť
napadnutého konania, ktorým malo dôjsť k porušeniu nimi označených práv. Sťažnosť
ani neobsahuje opísanie postupu súdu v napadnutom konaní spočívajúce predovšetkým
v uvedení takých základných skutočností charakterizujúcich konanie súdu, akými sú spôsob
a obsah rozhodnutí súdu o procesných návrhoch účastníkov konania či termíny nariadených,
prípadne vo veci vykonaných pojednávaní.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí
nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo pri uplatnení námietky
o porušení základných práv (pri zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) v konaní
pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013,
Ďalším nedostatkom sťažnosti je pripojenie splnomocnenia pre advokáta len J. S., nie
však obchodnou spoločnosťou..., čo, pokiaľ ide o jedného zo sťažovateľov, vedie k záveru
aj o nedostatku náležitosti sťažnosti vyžadovanej § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí,
aké vyplývajú z podania sťažovateľov, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, III. ÚS 32/2011, III. ÚS 26/2012).
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd tiež zohľadnil svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej možno sťažnosť odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú v prípade,
ak „celková doba konania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali
reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), tiež ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa v čase podania
sťažnosti nepreukázali takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), a rovnako aj v prípade,
ak „na základe skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký,
ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 204/09).
Z obsahu sťažnosti v zásade vyplýva len doterajšia dĺžka napadnutého konania
(v rozsahu prevyšujúcom 3 roky) a táto pri absencii opisu ostatných okolností prípadu sama
osebe nesignalizuje relevantné porušenie základného práva bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, takej intenzity, ktoré by odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie
a nadväzujúci zásah ústavného súdu v podobe vyslovenia porušenia označených
práv v napadnutom konaní. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry ústavného súdu
(m. m. III. ÚS 288/2012, III. ÚS 279/2013) s prihliadnutím na judikatúru ESĽP možno dobu
rozhodovania okresného súdu považovať za akceptovateľnú.
Vzhľadom na opísaný nedostatok náležitostí sťažnosti, ktoré pre uplatnenie
právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, ako aj vzhľadom
na konkrétne okolnosti prípadu (predovšetkým vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho
konania) ústavný súd sťažnosť, ktorou bolo namietané porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 19/2011, odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí, ako aj signalizujúcej zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti.
Ústavný súd však pripomína, že v prípade dlhšieho obdobia nečinnosti všeobecného
súdu, respektíve iného jeho konania (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boli
v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, toto rozhodnutie ústavného
súdu nezakladá prekážku neprípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej
podľa § 24 zákona o ústavnom súde. Dlhšie obdobie (táto otázka závisí od povahy veci)
by totiž mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014