Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 304/2012
PDF · 207.38 KB
No categories available
III. ÚS 304/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012
prerokoval vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené prostredníctvom
jeho predsedu JUDr. Š. H. o odmietnutí sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky
JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. pre ich predpojatosť v rozhodovaní vo veci vedenej
pod sp. zn. II. ÚS 63/2012 a takto
rozhodol:
Sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. J. H., JUDr. S. K.
a JUDr. L. M. n i e sú v y l ú č e n í z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 63/2012.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. apríla 2012
doručené vyhlásenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo
„účastník konania“) vyjadrené prostredníctvom jeho predsedu JUDr. Š. H., ktorým namieta
predpojatosť sudcov ústavného súdu JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. podľa
§ 28 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vo veci sťažnosti Mgr. B. M., T.
(ďalej len „sťažovateľ“), vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 63/2012, ktorou
sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 12 ods. 2, čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru
v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 7 Sžso 7/2011.
Sťažnosť sťažovateľa bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie
od 29. februára 2012 do 28. februára 2013 schváleným 15. februára 2012 (ďalej len „rozvrh
práce“) pridelená na prerokovanie a rozhodnutie druhému senátu ústavného súdu.
Účastník konania v rámci uplatnenej námietky zaujatosti uviedol:
«Sudca JUDr. J. H. - zotrvávanie tohto sudcu na Ústavnom súde Slovenskej
republiky je protiprávnym stavom. Žiadny sudca nemôže obliekať sudcovský talár, ak bol
právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin - a to bez ohľadu na to, že evidentne bolo
jeho odsúdenie zahladené. Podmienkou pre výkon funkcie sudcu, a tým viac pre výkon
funkcie sudcu ústavného súdu, musí byť nulová tolerancia. Ak to ústavný sudca nechápe,
resp. nerešpektuje (zrejme pre výhody plynúce z postavenia sudcu ústavného súdu),
dokumentuje tým výraznú absenciu profesijnej etiky. Treba odmietnuť, aby taký sudca, ktorý
nerešpektoval ani výzvu pléna ústavného súdu, aby zvážil svoje zotrvanie vo funkcii a aby
odstúpil, konal a rozhodoval v akejkoľvek veci, lebo zotrvávaním vo funkcii škodí
ústavnému súdu.
Odmietavý postoj a kritiku JUDr. H. s požiadavkou, aby sa vzdal funkcie sudcu
vyjadril JUDr. Š. H., predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky verejne (viackrát bol
publikovaný v rôznych médiách, vrátane výrokov, ako napr. „Pán H. by so svojím odpisom
nemohol riadiť ani križovatku. Je to neuveriteľná kariéra, že z odsúdeného, dokonca
za trestný čin neplatenia dane, je dnes sudca najvýznamnejšieho orgánu súdnej moci. Už
dnes v Európskej únii nechápavo krútia hlavami“. Alebo „Až mi padla sánka, koľko
poslancov je ochotných tolerovať bývalého daňového podvodníka v talári...“, „Kriminálnik
nemôže sedieť na Ústavnom súde, v talári...“.
Tieto výroky nepochybne vnímal aj JUDr. H. a vytvoril si vo vzťahu k JUDr. Š. H.
odmietavý postoj. Nemožno vylúčiť, že ten postoj je nepriateľský, až neprajný. Takýto vzťah
ho však diskvalifikuje z účasti na predmetnom konaní a rozhodovaní vzhľadom na jeho
pomer k najvyššiemu súdu ako k účastníkovi konania a k osobe JUDr. Š. H., ako
k zástupcovi účastníka konania.
Sudca JUDr. S. K. - jeho predpojatosť je daná tým, že v roku 2003 ako neúspešný
kandidát na predsedu najvyššieho súdu napadol voľbu predsedu najvyššieho súdu
sťažnosťou na ústavnom súde, o ktorej aj ústavný súd rozhodoval. Je všeobecne známe, že
úspešným účastníkom tejto voľby bol súčasný predseda najvyššieho súdu JUDr. Š. H.
JUDr. K. vyjadril svoju predpojatosť vo viacerých veciach súčasného predsedu najvyššieho
súdu, ako účastníka konania, v ktorých mal byť pôvodne členom senátu. Osobitne treba
zdôrazniť a upriamiť pozornosť na to, že JUDr. S. K. bol na vlastnú žiadosť uznesením
ústavného súdu č. III. ÚS 72/2007 z 3. apríla 2007 vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie
v konaní vo veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 467/2006. V tejto veci sa
samotný sudca JUDr. S. K. vyjadril takto: „... Ide o vec, v ktorej jedným z účastníkov
konania je JUDr. Š. H., súčasný minister spravodlivosti.
V roku 2003 som kandidoval na funkciu predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, pričom ďalším kandidátom bol práve JUDr. H.
Vec, čo sa týka spôsobu voľby, bola predmetom konania aj na ústavnom súde
a týkala sa nás dvoch.
Bez ohľadu na výsledok tohto konania, som toho názoru, že objektívne vo veci
nemôžem byť ako člen senátu, ktorý rozhoduje o veci, pretože môže byť vznesená námietka
mojej zaujatosti voči JUDr. H. ...
S ohľadom na uvedené okolnosti žiadam o postup podľa § 28 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. tak, aby o mojom vylúčení z prejednania a rozhodnutia uvedenej veci
rozhodol iný senát Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky.“
Negatívny vzťah sudcov ústavného súdu JUDr. J. H. a JUDr. S. K. k JUDr. Š. H.
existuje nielen ako k fyzickej osobe, ale aj ako k predsedovi najvyššieho súdu - teda
k štatutárnemu orgánu (zástupcovi) účastníka konania.
Predpojatosť JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. naznačuje aj spôsob rozhodnutia
druhého senátu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 452/2010, v ktorej
nálezom o.i. rozhodol, že Špecializovaný trestný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
PK 2 T 16/2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tost 39/2010 porušili čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom M. Š. na urýchlené
rozhodnutie o zákonnosti väzby a najvyššiemu súdu uložil povinnosť zaplatiť M. Š.
primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €. Najvyšší súd však, ako to ostatne
vyplýva zo zberného spisu 1 Tost 39/2010, právo M. Š. na urýchlené rozhodnutie
o zákonnosti väzby neporušil: Sťažnosť obžalovaného M. Š. smerujúca proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorým bola zamietnutá žiadosť obžalovaného
o prepustenie z väzby na slobodu, bola najvyššiemu súdu predložená na rozhodnutie
28. septembra 2010. Predseda senátu najvyššieho súdu 30. septembra 2010 určil termín
neverejného zasadnutia na 6. októbra 2010, kedy najvyšší súd vo veci rozhodol a to tak, že
sťažnosť obžalovaného zamietol. Podľa § 172 ods. 3 Trestného poriadku rozsudok treba
písomne vyhotoviť vo väzobných veciach najneskôr do 10 pracovných dní, v ostatných
veciach do 30 pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia, pričom podľa § 180 Tr. por.
citované ustanovenie treba primerane použiť aj na písomné vyhotovenie uznesenia.
Písomné vyhotovenie uznesenia bolo sudcom spravodajcom odovzdané predsedovi senátu v
piatok 15. októbra 2010, teda v siedmy pracovný deň po vyhlásení rozhodnutia a v ôsmy
pracovný deň, 18. októbra 2010, bol spis vrátený Špecializovanému trestnému súdu v
Pezinku. Od rozhodnutia najvyššieho súdu o sťažnosti obžalovaného proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, ktorým bola zamietnutá žiadosť obžalovaného
o prepustenie z väzby na slobodu, až po odovzdanie písomne vypracovaného rozhodnutia
do trestnej kancelárie a vrátenie spisu prvostupňovému súdu uplynulo osem pracovných
dní.
Ústavný súd svojím rozhodnutím v bode 2. výroku nálezu sp. zn. II. ÚS 452/2010
nerešpektoval citované ustanovenia Trestného poriadku, keď vyslovil, že aj najvyšší súd
porušil právo M. Š. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby argumentujúc, že písomné
vyhotovenie uznesenia si nielen na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, ale aj
na najvyššom súde vyžiadalo „neprimerane dlhú dobu“ (str. 22 nálezu) a za „prieťahy“
v konaní najvyššieho súdu priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
500 €. Takéto a označenému nálezu podobné rozhodnutia neposilňujú dôveru verejnosti
k ústavného súdu, ani dôveru v nezávislé a spravodlivé rozhodovanie všeobecných súdov.
Cieľom inštitútu vylúčenia sudcu nie je sankcionovanie osoby sudcu, ale
zabezpečenie realizácie práva na spravodlivé konanie účastníkov konania, ktorého
súčasťou je aj právo na subjektívne a objektívne nestranný súd. Okolnosti uvedené vo
vzťahu k sudcom JUDr. H., JUDr. K., a JUDr. M. odôvodňujú vznik pochybností
objektívnej povahy o nepredpojatosti sudcu ústavného súdu voči Najvyššiemu súdu ako
účastníkovi konania a voči JUDr. Š. H., ako zástupcovi účastníka konania v zmysle § 27
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.»
K vyhláseniu o predpojatosti sa listom z 25. mája 2012 vyjadril sudca ústavného
súdu L. M., v ktorom okrem iného uviedol, že podstata námietok predpojatosti vo vzťahu
k jeho osobe spočíva v spôsobe jeho rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp.
zn. II. ÚS 452/2010, pričom poukázal na obsah ustanovenia § 14 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (aplikovateľného v konaní pred ústavným súdom na základe ustanovenia
§ 31a zákona o ústavnom súde), podľa ktorého dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú
okolnosti spočívajúce v postupe sudcu v konaní o prerokovávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach. V závere vyjadrenia teda uzavrel, že ako dôvody vylúčenia
jeho osoby účastník konania uviedol spôsob jeho rozhodovania v inej veci, preto tieto
námietky predpojatosti treba považovať za nedôvodné. Súčasne vyhlásil, že sa v predmetnej
veci účastníka konania necíti byť predpojatý ani pre pomer k veci, ani pre pomer
k účastníkom konania a ani k právnemu zástupcovi.
Listami z 28. mája 2012 sa k vyhláseniu o predpojatosti vyjadrili sudcovia ústavného
súdu J. H. a S. K., ktorí vo svojich stanoviskách uviedli vo vzťahu k časti námietky
týkajúcej sa ich spôsobu rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn.
II. ÚS 452/2010 argumentáciu analogickú s tou, ktorú prezentoval vo svojom vyjadrení
sudca ústavného súdu L. M., a súčasne vyhlásili, že sa v predmetnej veci účastníka konania
necítia byť predpojatí ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania a ani
k právnemu zástupcovi.
Sudca ústavného súdu J. H. navyše uviedol, že námietky účastníka konania
o protiústavnosti jeho zotrvania na ústavnom súde sú neopodstatnené, pretože svoj mandát
získal legitímnym spôsobom v súlade s ústavou a zákonom o ústavnom súde, a tento jeho
mandát nespochybnili ani ústavné orgány oprávnené zaujať relevantné stanovisko k danej
záležitosti. Ďalej uviedol, že s kritikou zo strany JUDr. Š. H. v minulosti publikovanou sa
ako osoba povinne znášajúca bremeno väčšej intenzity občianskej a odbornej kritiky
dokázal vysporiadať, a preto námietku tohto charakteru považuje tiež za nedôvodnú.
Sudca ústavného súdu S. K. tiež navyše uviedol, že o opakovanej námietke
JUDr. Š. H. týkajúcej sa skutočnosti, že bol jeho protikandidátom na funkciu predsedu
najvyššieho súdu, ako aj okolnosti, že bol členom senátu ústavného súdu vo veci sp. zn.
II. ÚS 452/2010, v ktorej „nerozhodol podľa jeho predstáv“, už ústavný súd niekoľkokrát
rozhodol, a to tak, že predmetné skutočnosti nie sú dôvodom na jeho vylúčenie (napr.
III. ÚS 501/2011 a ďalšie). V tomto kontexte tiež dodal, že predseda najvyššieho súdu ako
fyzická osoba ani nie je účastníkom predmetného konania, preto v okolnostiach danej veci
možno uplatniť argument, že predpojatosť sudcov vo vzťahu k orgánom verejnej moci, resp.
k osobám za ne konajúcim (predseda najvyššieho súdu), je nutné vykladať reštriktívne, než
voči ostatným účastníkom konania (II. ÚS 36/2012 a iné).
II.
Podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej
funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti.
Podľa § 28 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastník konania môže vyhlásiť,
že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k
vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho
pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho
pojednávania. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho
predpojatosť, vznikli v priebehu prvého ústneho pojednávania, môže ju účastník konania
vyhlásiť bez zbytočného odkladu. Na neskoršie vyhlásenie o odmietnutí sudcu pre
predpojatosť sa neprihliada a ústavný súd už o ňom nerozhoduje.
Podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného
súdu, o vylúčení sudcu pre predpojatosť rozhodne iný senát; odmietnutý člen senátu
nehlasuje. Pri rovnosti hlasov rozhoduje hlas predsedajúceho.
Podľa čl. IV bodu 1 rozvrhu práce o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa
§ 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhoduje tretí senát, ak ide o sudcov druhého senátu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že existenciu nestrannosti sudcu treba
posudzovať podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia
a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda
zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
Objektívna nestrannosť sa nikdy neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu,
ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade teda platí tzv. teória
zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť v očiach strán. Objektívna nestrannosť sudcu je založená na vonkajších
prejavoch previazanosti sudcu s prerokúvaným prípadom či jeho vzťahom k účastníkom
(resp. vedľajším účastníkom) konania (m. m. I. ÚS 352/2010).
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto
práve rozhodnúť (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 158/08).
Sudcovia ústavného súdu L. M., J. H. a S. K. vo svojich vyjadreniach uviedli, že
námietku predpojatosti uplatnenú účastníkom konania považujú za nedôvodnú a že vo veci
vedenej pod sp. zn. II. ÚS 63/2012 sú pripravení rozhodovať objektívne a nestranne.
A. Účastník konania časť námietky predpojatosti týkajúcu sudcov ústavného súdu
J. H. a S. K. odôvodnil okolnosťami preukazujúcimi podľa jeho názoru zaujatosť týchto
sudcov voči osobe JUDr. Š. H.
Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 223/2012 zaujal stanovisko, keď uviedol:
„Hoci sa úprava vylúčenia sudcu v základných rysoch zhoduje s úpravou
obsiahnutou v iných procesných predpisoch, v jednotlivých typoch konania pred ústavným
súdom však môžu nastať situácie, na ktoré nemožno celkom mechanicky aplikovať poňatie
nestrannosti a nepredpojatosti, tak ako je uplatňované (i) v konaniach, ktorých predmetom
je ochrana individuálnych subjektívnych práv (tak to je napr. pri abstraktnej kontrole
právnych noriem), alebo (ii) v konaniach, kde je postavenie účastníka konania (jeho
zástupcu) iné ako v klasickej procesnej schéme účastníctva (pozri napr. § 21 ods. 1, 3 a 4,
§ 49 a § 51 zákona o ústavnom súde).“
Sťažnosť sťažovateľa, ktorá je predmetom konania sp. zn. II. ÚS 63/2012, v rámci
ktorého účastník konania uplatnil námietku zaujatosti, smeruje voči postupu najvyššieho
súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 7/2011. V predmetnom odvolacom
konaní rozhodoval z konkrétnych sudcov zložený odvolací senát, a to o odvolaní, ktoré
uplatnil sťažovateľ.
Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj oprávnenie „zástupcu“ účastníka konania
podať námietku zaujatosti proti sudcom ústavného súdu rozhodujúcim vo veci sp. zn.
II. ÚS 63/2012, pokiaľ ide o uvedenú časť dôvodov tvoriacich námietku zaujatosti.
Postavenie predsedu najvyššieho súdu JUDr. Š. H. v konaní pred ústavným súdom vedenom
pod sp. zn. II. ÚS 63/2012, ktorého osoby sa v časti námietka predpojatosti uvedená
v podaní účastníka konania týka, je prima facie iné/slabšie, ako je postavenie vec
prerokúvajúceho senátu (o ktorého vec v skutočnosti ide) alebo ako je postavenie priamych
účastníkov uvedeného konania pred všeobecným súdom. Za takejto situácie spravidla
nemôže obstáť tá časť námietky predpojatosti vznesená predsedom najvyššieho súdu, ktorá
sa týka výlučne vzťahu namietaných sudcov ústavného súdu k osobe predsedu najvyššieho
súdu; osoba predsedu najvyššieho súdu totiž nie je účastníkom pôvodného pred ústavným
súdom napadnutého konania, nebol ani členom senátu, ktorý v danom konaní rozhodoval,
a nepoukázal na také skutočnosti, ktoré potencionálne mohli nejakým spôsobom súvisieť
s predpojatosťou sudcov ústavného súdu vo veci ústavného prieskumu postupu najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Sžso 7/2011. Ústavný súd aj v iných prípadoch
nepripustil námietky účastníka konania podobného charakteru (III. ÚS 30/2012,
III. ÚS 560/2011, III. ÚS 501/2011).
B. V druhej časti účastník konania námietku zaujatosti vo vzťahu k osobám všetkých
troch označených sudcov ústavného súdu odôvodnil okolnosťami spočívajúcimi v spôsobe
ich rozhodovania vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 452/2010. Vo vzťahu
k tejto časti námietky účastníka konania treba vychádzať z právnej úpravy obsiahnutej
v ustanovení § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku („Dôvodom na vylúčenie sudcu nie
sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach“), podľa ktorej tieto účastníkom konania prezentované
dôvody, o ktoré opiera spochybnenie nezaujatosti označených sudcov ústavného súdu,
jednoznačne spadajú do rámca negatívne vymedzených okolností, na ktoré konajúci súd
pri rozhodovaní o vylúčení sudcu neprihliada.
Vychádzajúc z uvedených čiastkových záverov III. senát ústavného súdu konštatuje,
že nezistil také skutočnosti, ktoré by podľa § 27 ods. 1 zákona o ústavnom súde viedli
k vylúčeniu uvedených sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci vedenej
na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 63/2012. Výrokom svojho rozhodnutia preto vyslovil,
že sudcovia ústavného súdu JUDr. J. H., JUDr. S. K. a JUDr. L. M. nie sú vylúčení
z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom
pod sp. zn. II. ÚS 63/2012.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2012