Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 339/2012
PDF · 285.96 KB
No categories available
IV. ÚS 339/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 138/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012
a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom sp. zn. 5 Tos/30/2012 a jeho
uznesením z 5. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012
doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným ústavnému
súdu 25. júna 2012, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 138/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného
súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom
sp. zn. 5 Tos/30/2012 a jeho uznesením z 5. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi a spol. (ďalej
aj „obžalovaní“) je okresným súdom vedené trestné konanie pre trestný čin ublíženia
na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona.
Obžalovaní proti zákonnej sudkyni, ktorej bola vec pridelená, podali na hlavnom
pojednávaní konanom 20. apríla 2012 námietku zaujatosti odôvodnenú tým, že im ňou bolo
odmietnuté nahliadnutie do trestných spisov vedených Okresnou prokuratúrou Košice II
(ďalej aj „okresná prokuratúra“) pod sp. zn. 4 Pv 482/2011 a sp. zn. 1 Pv 380/2011,
pripojenie ktorých k ich súdnemu spisu sp. zn. 5 T 138/2011 zároveň požadovali. Zároveň
navrhli aj odročenie hlavného pojednávania.
Zákonná sudkyňa rozhodla o podanej námietke uznesením sp. zn. 5 T 138/2011
z 20. apríla 2012 podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku tak, že nie je vylúčená
z vykonávania úkonov trestného konania vedeného proti obžalovaným. Proti tomuto
uzneseniu podali obžalovaní v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť.
Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos/30/2012 z 5. júna 2012 sťažnosť obžalovaných
zamietol.
Sťažovateľ vyslovuje názor, že krajský súd «vlastne akosi nepriamo priznal, že
v uvedenom súdnom konaní bol porušený zákon, resp. bol porušený procesný postup
uvedeného samosudcu v náš neprospech, ktorý sám osebe vlastne dokazuje, že tento sudca
má z nejakého dôvodu záujem na tom, aby bez nejakého ďalšieho dokazovania sme boli
právoplatne uznaní vinnými zo spáchania skutkov, ktoré sa nám kladú za vinu, ale keďže
i napriek tomu tento senát s poukazom na ustanovenie § 32 ods. 6 Trestného poriadku
nevylúčil uvedeného samosudcu z vykonávania ďalších úkonov uvedeného trestného
konania, resp. neurobil ani iné opatrenie na to, aby v ďalšom priebehu uvedeného trestného
konania nebol porušovaný Trestný poriadok, resp. procesný postup a marenie dokazovania
súdu v náš neprospech, a tiež aby nám boli sprístupnené uvedené trestné spisy pre potreby
prípravy našej obhajoby, teda že tento senát v konečnom dôsledku tak akosi schválil
uvedeným samosudcom doterajšie porušovanie procesného postupu súdu a zároveň tak
aj akosi podnietil uvedeného samosudcu na ďalšie porušovanie procesného postupu
v uvedenom trestnom konaní s tým, že tento samosudca nám ani nesprístupní uvedené
trestné spisy pre potreby prípravy našej obhajoby a je vysoko pravdepodobné, že tento
samosudca už len preto, že sme si „dovolili“ voči nemu vzniesť námietku zaujatosti bude
mariť vykonanie dokazovania v uvedenom konaní najmä čo sa týka aplikácie ustanovenia
§ 132 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. čo sa týka najmä spôsobu vypočúvania svedkov-
poškodených a ostatných svedkov na hlavnom pojednávaní, tiež čo sa týka aplikácie
ustanovenia § 264 Trestného poriadku, t. j. čo sa týka najmä spôsobu vysvetľovania
prípadných rozporov a odchýlok výpovedí svedkov vypovedajúcich na hlavnom pojednávaní
oproti ich skorším svedeckým výpovediam z prípravného konania, taktiež čo sa týka
aplikácie ustanovenia § 125 ods. 2 Trestného poriadku, t. j. čo sa týka najmä spôsobu
vedenia konfrontácií formou tvárou v tvár a pod., alebo vykonanie týchto dôkazov bude z jej
strany aj inak marené, teda že v tomto súdnom konaní takto budú vlastne zmarené základné
zásady trestného konania citované ustanovením § 2 ods. 9 a ods. 18 Trestného poriadku,
a teda že takto, podľa mňa a aj podľa P. B., bude ním zmarený aj samotný predmet
Trestného poriadku citovaný ustanovením § 1 Trestného poriadku asi tak, ako sme to už
uviedli v našom doplnení zo dňa 22. 5. 2012 našej sťažnosti zo dňa 20. 4. 2012 podanej
v zmysle § 185 ods. 1 Trestného poriadku proti uzneseniu Okresného súdu Košice II
č. 5 T 138/2011 zo dňa 20. 4. 2012, teda na základe tohto uvedeného, resp. na základe
skutočnosti, že tieto orgány v tomto konaní prezentujú akýsi „svojvoľný“ výkon, resp.
aplikáciu Trestného poriadku nielen v prípravnom konaní, ale najmä v konaní pred súdom
a najmä čo sa týka nášho práva na prípravu obhajoby, čo je podľa nás podmienené najmä
tým, že moje ústavné sťažnosti zo dňa 16. 9. 2011 a zo dňa 8. 12. 2011 vedené na tunajšom
súde pod č. II. ÚS 451/2011 a pod č. III. ÚS 44/2012, boli odmietnuté pre zjavnú
neopodstatnenosť a pre neprípustnosť, teda tento svojvoľný výkon a aplikácia Trestného
poriadku týchto orgánov je hodnotené z mojej a aj z P. B. strany ako protiprávny útok
orgánov verejnej moci proti našim subjektívnym právam v tomto období momentálne
v konaní pred súdom, teda že tieto orgány konajú akýmsi „neoficiálnym“ spôsobom výkladu
jednotlivých ustanovení Trestného poriadku, vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné
súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy a aj jednotlivých článkov Ústavy SR,
ktorý je tiež podmienený ako predpokladáme aj nepísaným zákonom, t. j. niektorou z foriem
korupcie, a teda že tento protiprávny útok orgánov verejnej moci spočíva v tom, že tieto
orgány svojím rozhodovaním „od brucha“ a odopieraním našich základných práv
v uvedenom súdnom konaní, pravda po tomuto súdnemu konaniu predchádzajúcom
rozhodovaní „od brucha“ a odopieraním našich základných práv v prípravnom konaní,
nám neoprávnene sťažujú naše postavenie pred súdom a najmä čo sa týka procesu prípravy
našej obhajoby a teda prakticky aj samotný výkon našej obhajoby pred súdom, teda že tento
zásah verejnej moci voči našim právam, ktorý je oficiálnym rozhodnutím, je zameraný voči
nám, tento zásah a jeho dôsledky ďalej pretrvávajú a hrozí do budúcnosti aj opakovanie
tohto zásahu a domáhanie sa našich práv cestou podania mimoriadnych opravných
prostriedkov v zmysle Trestného poriadku by bolo z našej strany len akýmsi „chabým“
pokusom o zjednanie spravodlivosti v uvedenom trestnom konaní vedenom pred súdom.».
Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu
navrhol, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 138/2011 a jeho
a uznesením z 20. apríla 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tos 30/2012 a jeho uznesením z 5. júna 2012. Sťažovateľ taktiež navrhuje zrušiť
napadnuté uznesenie krajského súdu „v plnom rozsahu ako nezákonné a vec vrátiť späť
na nové rozhodnutie, ktorým bude cit. uznesenie Okresného súdu Košice II zrušené v plnom
rozsahu ako nezákonné s tým, že zároveň samosudca JUDr. B. bude vylúčená ďalšieho
vykonávania úkonov uvedeného trestného konania“. Napokon sa sťažovateľ domáha
priznania úhrady trov konania a ustanovenia právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti
ústavným súdom.
Sťažovateľ súčasne osobitne požiadal ústavný súd, aby „v konaní o tejto sťažnosti
postupoval v zmysle § 55 ods. 2 zák. č. 30/1993 Z. z., teda odložil vykonateľnosť, resp.
právoplatnosť uznesenia Okresného súdu Košice II č. 5 T 138/2011 zo dňa 20. 4. 2012,
nakoľko toto uznesenie svojou povahou znamená pre mňa a aj pre P. B. nepomerne väčšiu
ujmu v uvedenom trestnom konaní“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv zaručených čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 138/2011 a jeho uznesením z 20. apríla 2012 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 30/2012 a jeho uznesením z 5. júna
2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1
dohovoru k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej
ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa v prvom rade vysporiadal s námietkou porušenia označených
základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom napadnutým
uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.
Článok 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným
orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená
právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci, a poskytnúť tak ochranu
označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta
Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu a napadnutému
uzneseniu okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím
opravného prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcich Trestného poriadku. V tomto
kontexte bol krajský súd ako druhostupňový (sťažnostný) súd povinný poskytnúť ochranu
základným právam sťažovateľa, porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej ústavnému
súdu. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy)
vo vzťahu k procesnému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 138/2011 a jeho uzneseniu z 20. apríla 2012 vylúčená.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia v petite označených základných práv sťažovateľa podľa ústavy a práva podľa
napadnutým uznesením okresného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
V právomoci ústavného súdu zostalo následne posúdenie otázky, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi so sťažovateľom označenými článkami ústavy
a dohovoru.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých
vychádzal pri svojom rozhodovaní:
Proti sťažovateľovi a P. B. je okresným súdom vedené trestné konanie pre trestný čin
ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona.
Sťažovateľ a P. B. vzniesli proti zákonnej sudkyni okresného súdu námietku zaujatosti,
ktorú v podstate odôvodnili tým, že im neumožnila nahliadnuť do trestných spisov
vedených okresnou prokuratúrou pod sp. zn. 4 Pv 482/2011 a sp. zn. 1 Pv 380/2011,
pripojenie ktorých k ich súdnemu spisu sp. zn. 5 T 138/2011 zároveň požadovali.
Obžalovaní tvrdili, že uvedené trestné spisy obsahujú informácie, ktoré úzko súvisia
so súdnym konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 5 T/138/2011, a keďže im
nebolo umožnené do nich nahliadnuť, malo im tým byť znemožnené ich základné právo
na prípravu obhajoby, pričom ich návrhu na odročenie hlavného pojednávania nebolo
vyhovené. Obžalovaní namietali aj proti tomu, ako zákonná sudkyňa viedla v ich trestnej
veci hlavné pojednávanie.
Zákonná sudkyňa o podanej námietke zaujatosti uznesením sp. zn. 5 T 138/2011
z 20. apríla 2012 rozhodla tak, že nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania.
V uznesení zákonná sudkyňa uviedla, že „podľa názoru súdu na strane procesnej sudkyne
nie je prítomná pochybnosť o jej nezaujatosti pre pomer k prejednávanej veci, ani
k osobám, ktorých sa týkajú úkony vykonávané v rámci súdneho konania, vrátane
obžalovaných P. B. a J. B., s ktorými nie je v nepriateľskom, ale ani v blízkom priateľskom
vzťahu. Obžalovaní boli riadne oboznámení so skutočnosťou, že spis Okresnej prokuratúry
Košice II sp. zn. 4 Pv 383/2011, ktorý navrhli zabezpečiť ako listinný dôkaz, bol postúpený
na Obvodný úrad Košice na prerokovanie priestupku obvineného M. Š. a spis Okresnej
prokuratúry Košice II sp. zn. 1 Pv 380/2011 bol na prokuratúre ukončený podaním návrhu
na schválenie dohody o vine a treste, ktorú Okresný súd Košice II v trestnej veci obvinenej
P. Š. vednej pod sp. zn. 3 T 99/29011 rozsudkom schválil.
Ak by sa samosudkyňa cítila byť zaujatá z akéhokoľvek dôvodu podľa vyššie
citovaného zákonného ustanovenia, sama by svoju zaujatosť oznámila a predložila vec
na rozhodnutie o jej vylúčení z prerokúvania a rozhodovania vo veci. Pri vykonávaní
úkonov trestného konania postupuje samosudkyňa tak, aby bol naplnený účel trestného
konania, za súčasného zachovania a rešpektovania dôstojnosti, základných práv a slobôd
zúčastnených osôb. Súd sa teda nestotožňuje s názorom obžalovaných a pretože absentujú
dôvody vylúčenia, rozhodol tak, ako ej uvedené vo výroku tohto uznesenia.“.
O sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 5 Tos/30/2012-212 z 5. júna 2012, ktorým sťažnosť obžalovaných
zamietol v zmysle ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne
závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov
a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne
aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania
je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný
úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať
pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prerokúvanej veci alebo k osobám, ktorých
sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo
pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa § 32 ods. 2 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 31 oznámi svoju
zaujatosť zapisovateľ alebo vznesie námietku jeho zaujatosti strana, o vylúčení rozhodne
orgán, ktorý ho na spísanie zápisnice o úkone pribral, v konaní pred súdom predseda senátu.
Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31
na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2
rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú.
Krajský súd v odôvodnení svojho zamietajúceho uznesenia č. k. 5 Tos/30/2012-212
z 5. júna 2012 poukázal na znenie § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré taxatívne
vymedzuje dôvody opodstatňujúce pochybnosti o nezaujatosti sudcu a ostatných subjektov
činných v trestnom konaní, existencia ktorých smeruje k vylúčeniu označených subjektov
z vykonávania úkonov trestného konania. V nadväznosti na to krajský súd zdôraznil, že
aplikácia citovaného ustanovenia Trestného poriadku prichádza do úvahy len vtedy, ak je
existencia pomeru vzbudzujúceho pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby pre jej pomer
k veci, osobám, ktorých sa úkon dotýka, prípadne k ich zástupcom, splnomocnencom
a obhajcom jednoznačne (bez akýchkoľvek pochybností) preukázaná a že pre takýto záver
nepostačuje „len subjektívny, bližšie neodôvodnený a nekonkretizovaný dôvod uvedený
obžalovaným“.
Krajský súd ďalej považoval za potrebné uviesť, že ak je dôvodom námietky len
procesný postup súdu v konaní, o námietke zaujatosti strany sa nekoná (§ 32 ods. 6
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa ďalej uvádza, že
„Obžalovaní P. B. a J. B. námietku zaujatosti zákonnej sudkyne Okresného súdu Košice II
JUDr. D. B. odôvodňovali práve procesným postupom súdu v konaní odopretie
sprístupnenia k nahliadnutiu do nimi požadovaných spisov).
V podanej sťažnosti obžalovaní ako dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne uviedli
aj obavu, že menovanou bude marené vykonávanie dôkazov a tým budú zmarené
aj základné zásady trestného konania uvedené v § 2 ods. 9 a ods. 18 Tr. por., ako aj
samotný predmet trestného poriadku. Táto argumentácia obžalovaných P. B. a J. B. je však
neudržateľná, nakoľko obžalovaní neuviedli žiadne konkrétne skutočnosti, ani dôkazy, ktoré
by potvrdzovali obavu z nedostatku nezávislosti a nestrannosti sudkyne Okresného súdu
Košice II JUDr. D. B. v posudzovanej trestnej veci. Krajský súd poukazuje na tú skutočnosť,
že vyššie uvedená vyslovená obava obžalovanými P. B. a J. B. v nimi podanej sťažnosti má
len charakter všeobecného a ničím nepodloženého tvrdenia.“.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v trestnom konaní garantované
prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prerokúvania veci pre jeho zaujatosť
v zmysle § 31 a § 32 Trestného poriadku. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom nie je však povinnosť sudcu vyhovieť návrhu oprávnených osôb
a vylúčiť sa z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu
prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania
a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (obdobne napr. I. ÚS 27/98,
Krajský súd vo svojom rozhodnutí podrobne vyložil dotknutú právnu úpravu, teda
príslušné ustanovenia § 31 a § 32 Trestného poriadku. Náležite vysvetlil otázku kvality
opodstatnených dôvodov zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti úradnej osoby
smerujúcich k jej vylúčeniu z úkonov trestného konania. V nadväznosti na to sa krajský súd
vyjadril ku konkrétnej námietke sťažovateľa a posúdil ju v kontexte predostretej
interpretácie ako neopodstatnenú.
Na základe všetkých čiastkových argumentov krajský súd po splnení prieskumnej
povinnosti nezistil existenciu takých konkrétnych skutočností, z ktorých by bolo možné
vyvodiť záver o zaujatosti samosudkyne okresného súdu JUDr. D. B. v predmetnej veci
a na základe ktorých by bolo potrebné uvedenú samosudkyňu vylúčiť z vykonávania
úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaných.
Krajský súd na základe podrobného a logického odôvodnenia vyvodil teda
skutkový záver (ktorého vyvodenie bolo v jeho výlučnej právomoci) o nedostatku
relevantných skutkových okolností spochybňujúcich nestrannosť dotknutej zákonnej
sudkyne a na to nadväzujúci právny záver o správnosti napadnutého uznesenia okresného
súdu.
Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej
právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský
súd vysporiadal s námietkami sťažovateľa v dostatočnej miere, v súlade s podstatou
a účelom príslušnej právnej úpravy (§ 31 a § 32 Trestného poriadku) takým spôsobom,
že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich nemožno
kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné práva sťažovateľa garantované ústavou
a práva zaručené dohovorom.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98,
II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vychádzajúc z uvedených skutočností posúdil ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej
sa námietky porušenia označených práv zaručených ústavou a dohovorom vo vzťahu
k uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Tos/30/2012-212 z 5. júna 2012 ako zjavne
neopodstatnenú a odmietol ju z toho dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
S poukazom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia, teda o odmietnutí sťažnosti, a ďalšími súvisiacimi návrhmi
prezentovanými v sťažnosti sa z tohto dôvodu ďalej nezaoberal.
V závere ústavný súd dodáva, že podanie sťažovateľa (spísané bez participácie
advokáta) doručené ústavnému súdu 18. júna 2012 a doplnené podaním doručeným
ústavnému súdu 25. júna 2012 obsahovalo aj skutočnosti súvisiace s meritom trestného
stíhania vykonávaného pred okresným súdom, nijako sa však netýkalo kontextu sťažnosti,
ktorá bola predmetom konania pred ústavným súdom, preto sa ani týmito skutočnosťami
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012