Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 316/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. M., F., zastúpenej advokátom JUDr. I. Š., S., pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 38 a čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.

-62 z 2. novembra 2011 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2012

doručená sťažnosť V. M., F. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 38 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -62 z 2. novembra 2011 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka si ako fyzická

osoba vzala viacero úverov od „nebankových spoločností“. Medzi ne patrí aj spoločnosť

P., s. r. o., B. (ďalej len „spoločnosť P.“ alebo „odporca“), s ktorou 21. júna 2007 uzavrela

zmluvu o revolvingovom úvere, resp. z dôvodu nesplatenia splátok tohto úveru a iných

záväzkov z tejto zmluvy 29. septembra 2008 aj ďalšiu zmluvu o revolvingovom úvere.

Súčasťou týchto zmlúv bola aj dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá podľa § 551

. Keďže sťažovateľka neplnila riadne a načas svoje záväzky,

spoločnosť P. požiadala jej zamestnávateľa o vykonávanie zrážok zo mzdy.

Dňa 14. júla 2011 sťažovateľka podala Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadala uložiť jej zamestnávateľovi

nevykonávať zrážky zo mzdy pre spoločnosť P.

Okresný súd uznesením č. k. -33 z 12. augusta 2011 uvedenému

návrhu sťažovateľky vyhovel a zároveň jej „uložil podať návrh na určenie neplatnosti

zmluve o úvere uzavretej s odporcov v lehote 30 dní od doručenia tohto uznesenia“.

Na základe odvolania odporcu krajský súd č. k. -62 z 2. novembra

2011 zmenil uznesenie okresného súdu tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia

zamietol.

Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa

(ďalej aj „OSP“), v ktorom vyslovila

nesúhlas so záverom krajského súdu, že „vyhovenie návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia nemôže byť postavené len na domnienkach či úvahách o možnej ujme na právach

navrhovateľa“. Podľa jej názoru dlh z úverovej zmluvy je splatený a nesplatené zostali len

kontroverzné plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok, avšak tieto (mimosúdne)

zrážky sťažovateľka inak (resp. iným prostriedkom) nedokáže zastaviť. Na účely

predbežného opatrenia sa nevykonáva dokazovanie. Dôvodom zamietnutia jej návrhu bolo

aj nesprávne označenie zamestnávateľa, čo však sťažovateľka považuje za odstrániteľný

nedostatok, pre ktorý sa návrh nezamieta, najmä ak potvrdenie zamestnávateľa s jeho

presným označením sa nachádza v súdnom spise.

Sťažovateľka zároveň poukázala na skutočnosť, že v podobnej veci krajský súd

(uznesením sp. zn. z 27. septembra 2011) rozhodol inak a potvrdil

rozhodnutie okresného súdu (uznesenie sp. zn. zo 14. júla 2011), ktorým

tento uložil zamestnávateľovi sťažovateľky nevykonávať zrážky zo mzdy sťažovateľky

v prospech ďalšej „nebankovej spoločnosti“ – P., s. r. o, B. (ďalej len „spoločnosť P.“),

do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Sťažovateľka taktiež poukázala na uznesenie okresného súdu č. k. -30

z 21. novembra 2011, ktorý vo veci jej návrhu proti spoločnosti P. o zdržanie sa

protiprávneho konania predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežnú

otázku v znení „Či bráni čl. 38, čl. 17 Charty základných práv Európskej únie v spojení

s čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v aplikácii takej vnútroštátnej úpravy, podľa

ktorej sa na základe Dohody o zrážkach zo mzdy vykonávajú spotrebiteľovi zrážky zo mzdy

bez súdnej kontroly neprijateľných podmienok a spotrebiteľ nemá priamu možnosť tieto

zrážky zrušiť?“. Toto konanie je Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev vedené pod

sp. zn. C-30/12 a v súčasnosti sa nachádza v štádiu pripomienkovania.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2012 uvedené dovolanie

odmietol z dôvodu, že „nie je podľa prípustné a vady uvedené v

neboli zistené“.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že všeobecné súdy tým, že rozhodli bez

predloženia prejudiciálnej otázky, aj keď ich upozornila na prebiehajúce konanie

o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev, porušili jej právo

na súdnu ochranu.

Keďže proti rozhodnutiam o predbežnom opatrení je dovolanie v zásade neprípustné,

odvolací súd sa stal súdom nezákonným a porušil právo sťažovateľky na zákonného sudcu.

Tým, že krajský súd rozhodol odlišne o takmer identickom nároku a nevyrovnal sa

s „odlišným stanoviskom“ iného súdu, porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ktoré

zahŕňa právo na adekvátne odôvodnenie súdneho rozhodnutia o vyrovnaní sa s odlišným

rozhodnutím o rovnakom práve.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „dovolací súd dovolanie odmietol arbitrárnym

rozhodnutím a v odôvodnení ani len nespomenul skutočné dovolacie dôvody (odlišné

rozhodnutia a prejudiciálne konanie)... Najvyšší súd akoby paušálnym formulárovým

rozhodnutím na prípady odmietania dovolaní pre neprípustnosť, ani len v odôvodnení

nespomenul skutočný dôvod dovolania... Účastník má právo na odpoveď na tie námietky,

ktoré sú podstatné. Najmä ak súdy o tom istom rozhodli rozdielne. Rozhodovanie v týchto

veciach vyznieva ako svojvoľné a súd rozhodne, ako sa mu chce bez toho, že o úplne

totožnom nároku iný sudca, dokonca na tom istom súde a voči tej istej osobe rozhodol

odlišne... Odpovede na dovolacie otázky z rozhodnutia dovolacieho súdu nevyplývajú.“.

Tým, že sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nevyrovnal s dôležitou otázkou, porušil

právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na presvedčivé

odôvodnenie.

Sťažovateľka zároveň uviedla, že vychádza z predpokladu, že ústavný súd je tiež

súdom, na ktorého dopadá povinnosť prejudiciálnej otázky, a „navrhuje obdobnú

prejudiciálnu otázku...“.

V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že:

„1. Základné právo V. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, právo

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo spotrebiteľa na súdnu ochranu podľa čl. 47, čl. 38

Charty základných práv Európskej únie postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. januára 2012 a uznesením Krajského súdu Prešov

sp. zn. z 2. novembra 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

z 31. januára 2012 a uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. ,

z 2.novembra 2011 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy

konania, na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia...

Odkladá sa vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu Prešov, sp. zn. ,

z 2. novembra 2011 až do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že

ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, ). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby

požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym

zástupcom, advokátom. Povinnosti advokáta vyplývajúce zo

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval

úkony právnej služby, ktoré je advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú

na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , , ). Všeobecné a osobitné náležitosti

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom upravujú ustanovenia § 20 a § 50 zákona

o ústavnom súde.

Preskúmaním obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že petit sťažnosti

nezodpovedá jej odôvodneniu. Sťažovateľka síce namieta porušenie viacerých práv

zaručených jej , dohovorom a chartou zo strany všeobecných súdov,

pričom na podporu svojich tvrdení odkazuje aj na rozsiahlu judikatúru ústavného súdu,

v odôvodnení sťažnosti však jednoznačne a zrozumiteľne, t. j. konkrétnym slovným aj

číselným označením, neuviedla, aké jej práva mali byť zo strany toho-ktorého súdu

porušené. Ústavný súd zároveň konštatuje, že ani prípadné odstránenie nedostatkov

sťažnosti by nemohlo viesť k rozhodnutiu o jej prijatí na ďalšie konanie.

1. Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že postupom krajského súdu a jeho uznesením

č. k. -62 z 2. novembra 2011, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa

tak, že zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia (ktorým žiadala

uložiť jej zamestnávateľovi nevykonávať zrážky zo mzdy pre spoločnosť P.), bolo porušené

jej právo na súdnu ochranu a právo na zákonného sudcu. Porušenie označených práv

sťažovateľka odôvodňuje nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev, tak ako to bolo v inej jej veci. Odlišným rozhodnutím krajského súdu

o „takmer identickom nároku“ a nevyrovnaním sa s odlišným rozhodnutím iného súdu došlo

k porušeniu jej práva na adekvátne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Keďže najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu odmietol

z dôvodu, že „nie je podľa prípustné a vady uvedené v neboli

zistené“, ústavný súd vzhľadom na svoju aktuálnu judikatúru (napr. ,

, ) napadnuté rozhodnutie krajského súdu preskúmal,

pričom zistil, že návrh sťažovateľky bol v skutočnosti zamietnutý z dôvodu, že nespĺňal

náležitosti požadované , čo krajský súd odôvodnil takto:

«Pretože pri rozhodovaní o predbežnom opatrení sa nemôžu dodržať pravidlá

dokazovania ako v riadnom konaní o veci samej, je potrebné aby navrhovateľ predbežného

opatrenia vyvinul už pri podaní návrhu takú iniciatívu pri opise skutkového stavu a pri

predložení dôkazov, aby súd mohol v lehote stanovenej zákonom tieto skutočnosti

a predložené dôkazy posúdiť tak, ako to zákon vyžaduje. Vyhovenie návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia nemôže byť postavené len na domnienkach či úvahách o možnej

ujme na právach navrhovateľa. Tak, ako je už uvedené vyššie, podstatnou podmienkou pre

vyhovenie návrhu je to, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver

o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, i osvedčené to,

že hrozí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Zákonná úprava postupu pri

nariaďovaní predbežných opatrení ( a ) vyžaduje, aby žalobca súdu

preukázal (osvedčil) jednak sám nárok a jednak, že je tu obava z ohrozenia výkonu súdneho

rozhodnutia.

Vzhľadom na obsah spisu sa žiada opakovane zdôrazniť v predmetnej veci význam

krokov samotnej navrhovateľky, smerujúcich k tomu, aby návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia mohlo byť vyhovené. Pred rozhodnutím o návrhu súd nemusí

zisťovať všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri ich

zisťovaní ani nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie (ako

bude uvedené aj ďalej)...

Odvolací súd je toho názoru, že obsah návrhu navrhovateľky je len všeobecný, bez

konkretizácie takých skutočnosti, aké sa žiadajú ust. a bez jasných,

presných, konkrétnych tvrdení o tom, kedy v akom rozsahu jej na ktorý úver (poskytnutý jej

odporcom) boli realizované zrážky z jej mzdy, aké plnenia a kedy odporcovi poskytla.

Navrhovateľka neuvádza, na ktorý úver (podľa ktorej zmluvy uzavretej s odporcom) sú jej

aktuálne vykonávané z jej mzdy zrážky, akú sumy už na splátky takéhoto konkrétneho úveru

realizovala, či sú jej splátky v súčasnosti vykonávané tak, že by mohli byť kvalifikované ako

uspokojenie nárokov odporcu na „neprimerané sankcie“ (ako to uzavrel v dôvodoch

rozhodnutia súd prvého stupňa). Listiny o realizovaných zrážkach zo mzdy sú z obdobia

spred dvoch rokov pred podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Navrhovateľka neuvádza aktuálnu výšku toho, čo má na základe identifikovanej zmluvy

o úvere a konkrétnej dohody o zrážkach zo mzdy plniť veriteľovi oproti tomu, čo jej bolo

schválené ako výška úveru. Z procesného hľadiska tak nedostatočne odôvodňuje obavu

z ohrozenia jej práv tak, že by jej mohli byť vykonávané zrážky zo mzdy aj neoprávnene.

Toto podľa názoru odvolacieho súdu je relevantným pre prípadnú dočasnú úpravu pomerov

účastníkov.

V návrhu absentuje popis takých skutočnosti, ktoré by mohli byť posúdené (spolu

s predloženými listinnými dôkazmi) ako osvedčenie konkrétneho nároku navrhovateľky,

ktorému by mohla byť poskytnutá konečná ochrana v konaní o žalobe vo veci samej. Tu sa

žiada osobitne zdôrazniť, že navrhovateľka v návrhu, ktorý podala pre začatím konania

vo veci samej neuviedla presne ani to, čoho sa mieni domáhať návrhom vo veci samej.

Uvádza síce to že uvažuje podať žalobu „najmenej“ o vydanie bezdôvodného obohatenia

s predbežným posúdením čiastočnej neplatnosti zmlúv v časti neprimeraných sankcii alebo

žalobu o súlad dohôd o zrážkach zo mzdy s právom EÚ na ochranu spotrebiteľa, ale aký

nárok žalobou vo veci samej uplatní jednoznačne neuvádza. Zrejme toto viedlo súd prvého

stupňa aj k tomu, že sám riešil otázku, ku akému konaniu vo veci samej môže mať žiadané

predbežné opatrenie vzťah a preto aj uložil zamestnávateľovi navrhovateľky nevykonávať

zrážky zo mzdy so súčasným uložením povinnosti navrhovateľke podať návrh na neplatnosť

zmluvy o úvere, Súd prvého stupňa takúto povinnosť podať žalobu vo veci samej uložil

napriek tomu, že v „petite“ návrhu na nariadenie predbežného opatrenia navrhovateľka

navrhuje uložiť jej podať návrh na neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy. Uznesenie súdu

prvého stupňa neobsahuje ani údaj, na ktorú z tvrdených uzavretých zmlúv o úvere...

by mala byť podaná žaloba ojej neplatnosť...

Napokon osobitný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní

má to, akú žalobu vo veci samej navrhovateľka po rozhodnutí súdu prvého stupňa skutočne

podala...

Predbežným opatrením možno uložiť povinnosť niekomu inému než účastníkovi

konania za predpokladov vyplývajúcich z ust. Aj tretia osoba však musí

byť v návrhu a následne i v rozhodnutí súdu určená tak, aby bez akýchkoľvek pochybností

sa uložená povinnosť práve tejto tretej osoby týkala. Nevyhnutné je preto aj presné

identifikačné označenie. Ak ide o právnickú osobu z rozhodnutia o predbežnom opatrení

musia vyplývať také údaje jej označenia, aké sa pre právnickú osobu žiadajú v súvislosti

s obsahom návrhu na začatie konania. Tretia osoba, ktorej sa predbežným opatrením

ukladá povinnosť je pre ten úsek konania účastníkom, ktorý má právo sa odvolať proti

uzneseniu súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia v tej časti, ktorá sa jej

týka...

Ak má byť vydané pozitívne rozhodnutie o predbežnom opatrení vykonateľným, musí

spĺňať aj požiadavku presného označenia tretej osoby, ktorej sa ukladá povinnosť. Toto

však v rozhodnutí súdu prvého stupňa i v podanom návrhu chýba.

Za daného stavu preto odvolací súd považoval obsah samotného návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia (neobsahujúceho to čo žiada ust. )

i predložené listinné dôkazy za nedostatočné pre nariadenie predbežného opatrenia.

Odvolací súd týmto záverom nechce „poľaviť“ vo svojej snahe poskytovať ochranu

opodstatneným nárokom aké patria spotrebiteľom z nimi založených spotrebiteľských

vzťahov. Nechce negovať ani závery vyplývajúce z tých rozhodnutí iných súdov, ktoré

k návrhu pripojila navrhovateľka. Pre túto konkrétnu vec však treba opätovne zdôrazniť to,

čo z procesného hľadiska bolo žiaducim pre vyhovenie jej návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia. Ak tieto podmienky nesplnila, nebolo možné jej návrhu vyhovieť.

Navrhovateľke poskytuje pomoc pri ochrane jej spotrebiteľských práv občianske

združenie a napokon vo veci ju už v priebehu konania zastupuje aj právny zástupca. Nie je

vylúčené, že zmobilizuje svoje úsilie aj tak, že súdu už v prebiehajúcom konaní na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. podá nový návrh na nariadenie

predbežného opatrenia s takým skutkovým popisom rozhodujúcich skutočností, podporeným

relevantnými dôkazmi, ktoré umožnia vyhovieť návrhu na uloženie zákazu realizovať zrážky

z jej mzdy.

Aktuálny obsah spisu však nebolo možné posúdiť tak, že by bolo možné jej návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 13. 7. 2011 vyhovieť.

Preto odvolací súd podľa uznesenie súdu prvého stupňa zmenil a návrh

na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.»

Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na nariadenie

opatrenia je rozhodnutím procesného charakteru. Jeho preskúmaním ústavný súd dospel

k záveru, že nemá žiadny relevantný dôvod do tohto rozhodnutia zasahovať, pretože je

legitímne a zrozumiteľné. Citované závery krajského súdu nemožno označiť za zjavne

neodôvodnené a arbitrárne, pretože zrozumiteľným spôsobom poukazuje na konkrétne

nedostatky (resp. nesplnenie náležitostí) návrhu sťažovateľky, na základe čoho o ňom

nebolo možné rozhodnúť podľa jej predstáv, resp. jej právnych názorov. Z argumentácie

sťažovateľky vyplýva, že si „nárokuje“ na to, aby všeobecný súd už len z titulu, že ide

o „spor“ s nebankovou spoločnosťou, bez ďalšieho nariadil predbežné opatrenie a uložil jej

zamestnávateľovi, aby nevykonával zrážky z jej mzdy. Ústavný súd konštatuje, že

zo žiadneho zákona ani z takýto „nárok“, resp. „právo“ sťažovateľke nevyplýva.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd hodnotí

námietky sťažovateľky vo vzťahu k porušeniu jej označených práv ako zjavne

neopodstatnené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu (podľa a práva podľa dohovoru) by došlo vtedy,

ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (), alebo ak by

v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil

o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľky.

Odmietnutie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia všeobecným súdom

z dôvodu, že tento neobsahuje zákonom () požadované

náležitosti, preto nemožno považovať za porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu.

Krajský súd v danom prípade poukázal na možnosť opakovane podať nový

(relevantný) návrh, čo však vyžaduje vynaloženie určitého úsilia zo strany sťažovateľky,

resp. jej právneho zástupcu. Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že v tomto štádiu konania, t. j. rozhodovania

o predbežnom opatrení, všeobecný súd nemá právomoc preskúmavať vec v jej merite, a to

ani v úvahe o možnej prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.

Sudca všeobecného súdu mal predložený návrh na predbežné rozhodnutie, o ktorom konal

a rozhodol. Týmto boli dané aj limity jeho rozhodovania v danom štádiu konania.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva

že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie

všeobecného súdu, do ktorej ani ústavný súd nie je oprávnený zasahovať (),

resp. že ak sa v konaní pred všeobecnými súdmi nepreukázala potreba výkladu

komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože otázka komunitárneho práva

nie je pre riešenie daného prípadu relevantná v konaní o prejudiciálnej otázke, nemožno

dospieť k záveru, že došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 ().

„V rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev

a vnútroštátnymi súdmi prináleží iba vnútroštátnemu sudcovi, ktorý prejednáva spor a ktorý

nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie so zreteľom na osobitosti prípadu, posúdiť

nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania, aby mohol vyniesť

rozhodnutie, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev.“ (Procházka, R. – Čorba, J.: Právo Európskej únie. Žilina 2007, s. 131)

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú

súvislosť medzi namietaným porušením označených práv sťažovateľky a napadnutým

rozhodnutím krajského súdu, preto jej sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

2. Obdobne je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k postupu najvyššieho

súdu a jeho uzneseniu sp. zn. z 31. januára 2012, ktorým odmietol dovolanie

sťažovateľky založené na tom, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237

písm. f) ], keď dospel k záveru, že dovolanie „nie je podľa prípustné

a vady uvedené v neboli zistené“.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa

(m. m. , , ).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplývajú zákonné

dôvody a ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že takáto interpretácia je podľa jeho

názoru akceptovateľná ako zlučiteľná s a medzinárodnými záväzkami Slovenskej

republiky.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní už

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012