Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
716/383931.124843.pdf
PDF · 142.88 KB
No categories available
2Cdo/15/2012
Najvyšší súd 2 Cdo 15/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky V. M., bývajúcej vo
F., zastúpenej JUDr. I. Š., advokátom vo S., proti odporcovi P., zastúpenému Advokátskou
kanceláriou JUDr. A. C., o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde
Prešov pod sp.zn. 13 C 155/2011, o dovolaní navrhovateľky proti uzneseniu Krajského súdu
v Prešove z 2. novembra 2011 sp.zn. 14 Co 69/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľky o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov uznesením z 12. augusta 2011 č.k. 13 C 155/2011-33, uloţil N.
nevykonávať zráţky zo mzdy navrhovateľky pre odporcu, počnúc od doručenia uznesenia
a uloţil navrhovateľke podať návrh na určenie neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej
s odporcom, v lehote 30 dní od doručenia uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe
navrhovateľka osvedčila svoje právo ako aj predbeţnej úpravy. V danej veci prvostupňový
súd uloţil predbeţným opatrením povinnosť inému ako účastníkovi konania, pretoţe to od
neho moţno spravodlivo ţiadať – zamestnávateľ navrhovateľky svojimi úkonmi len realizuje
práva, ktoré vyplývajú z uzavretej zmluvy medzi účastníkmi konania. Zamestnávateľ
navrhovateľky rešpektovaním predbeţného opatrenia neutrpí ţiadnu ujmu.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Prešove uznesením z 2. novembra 2011 sp.zn.
14 Co 69/2011 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, ţe návrh na nariadenie predbeţného
opatrenia zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe za daného stavu povaţoval obsah
samotného návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia (neobsahujúceho to, čo ţiada
ustanovenie § 75 ods. 2 O.s.p.) i predloţené listinné dôkazy za nedostatočné pre nariadenie
predbeţného opatrenia. Vyhovenie návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia nemôţe byť
postavené len na domnienkach či úvahách o moţnej ujme na právach navrhovateľa.
Uznesenie súdu prvého stupňa uloţilo povinnosť N.. Navrhovateľka by však podľa
rozhodnutia pripojeného k návrhu (14 C 153/2011-33 zo 14.7.2011 mala byť pracovníčkou F.,
so sídlom P., IČO : X.). Ďalej uviedol, ţe ak má byť vydané pozitívne rozhodnutie
o predbeţnom opatrení vykonateľným, musí spĺňať aj poţiadavku presného označenia tretej
osoby, ktorej sa ukladá povinnosť. Toto však v rozhodnutí súdu prvého stupňa i v podanom
návrhu chýba.
Navrhovateľka uţ podala aj návrh vo veci samej, preto v zmysle ustanovenia § 145
O.s.p. sa v takomto konaní rozhodne aj o náhrade trov konania. Odvolací súd preto
nerozhodoval ani o náhrade trov odvolacieho konania.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka a ţiadala, aby
dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Navrhovateľka v dovolaní namietala správnosť rozhodnutia krajského súdu. Prípustnosť
dovolania vyvodila z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p., ktorý dôvod spočíva v odňatí moţnosti
konať pred súdom, ktoré bliţšie nešpecifikovala. Uviedla, ţe konštantná judikatúra povaţuje
za odňatie moţnosti konať pred súdom stav, keď sa účastníkovi v súdnom konaní nepriznajú
tie práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Predovšetkým zastávala názor, ţe
úprava vykonávania zráţok zo mzdy v spotrebiteľských veciach, je v rozpore s právom
Európskej únie. V dovolaní vlastne prevaţne namietala nesprávne právne posúdenie veci
krajským súdom ako súdom odvolacím.
Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhovateľky navrhol jej dovolanie
odmietnuť (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 O.s.p.), resp. zamietol v zmysle ustanovenia
§ 243b ods. 1 O.s.p. Ţiadal priznať náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) predovšetkým
skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vydaného vo forme uznesenia sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p., dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.c/.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie
o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,
o odmietnutí práva na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva
duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených
Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
V treťom odseku ustanovenia § 239 O.s.p. sú vymenované prípady, ktoré vylučujú
prípustnosť dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu, proti ktorým by inak bolo
dovolanie podľa odsekov 1 a 2 prípustné. Jedným z nich je aj prípad, keď dovolanie smeruje
proti uzneseniu o predbeţnom opatrení.
V prejednávanej veci je nepochybné, ţe navrhovateľka dovolaním napadla uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci predbeţného opatrenia. Jej dovolanie je
preto podľa § 239 ods. 3 O.s.p. procesne neprípustné.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.
moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. písm.a/ aţ g/
O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle
tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie
návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti
účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom
nesprávne obsadeným.
Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľky, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237
písm.f/ O.s.p. spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom, aj keď ju
vo svojom dovolaní bliţšie nešpecifikovala, resp. všeobecne uviedla, ţe konštantná judikatúra
povaţuje za odňatie moţnosti konať pred súdom stav, keď sa účastníkovi v súdnom konaní
nepriznajú tie práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
Vo všeobecnosti pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup
súdu, ktorým sa účastníkovi občianskeho súdneho konania znemoţní realizácia tých práv,
ktoré mu procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany práv
a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná,
ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom vylúčil
účastníka konania z realizácie jeho procesných práv priznaných mu právnym poriadkom.
Takýmto procesným právom účastníka je napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho,
neúplného alebo nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti
prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.
Na rozhodnutie vo veciach predbeţných konaní súd nemusí pojednávanie nariadiť,
nemusí účastníkov konania vypočuť, teda ani vykonávať dokazovanie. Nemusí účastníkom
ani umoţniť, aby sa pred vyhlásením rozhodnutia mohli vyjadriť k obsahu listín, z ktorých
treba urobiť záver o tom, či sú splnené predpoklady pre nariadenie predbeţného opatrenia,
resp. pre zabezpečenie dôkazu. Súd posudzuje dôvodnosť návrhu podľa jeho obsahu
a na základe k nemu pripojených, prípadne dodatočne predloţených listín.
Pokiaľ navrhovateľka tvrdila, ţe odvolací súd jej nezabezpečil súdnu ochranu,
dovolací súd uvádza, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach
prezentoval svoj názor, ţe obsahom základného práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci
konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom
konaní. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných
konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony kaţdého z účastníkov bez
zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. II. ÚS 37/01). Všeobecné
súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok nemôţu porušiť
základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr.
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
navrhovateľky nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237
Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie navrhovateľky ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho bude rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 145 O.s.p.
v meritórnom rozhodnutí vo veci samej.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová