Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 265/2012
PDF · 228.86 KB
No categories available
II. ÚS 265/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť L. U., P., zastúpeného advokátom JUDr. Š. B., Ž., vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/04 a jeho rozsudkom z
18. marca 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
19 Co/227/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. U. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára
2012 doručená sťažnosť L. U., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/04 a jeho rozsudkom z 18. marca
2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 Co/227/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/04
konal okresný súd o žalobe, ktorou sa žalobcovia proti sťažovateľovi v procesnom
postavení žalovaného v 1. rade, ako aj proti ďalším žalovaným v 2. – 33. rade domáhali
určenia, že v žalobe špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom L. U. st.,
zomrelom... (ďalej len „poručiteľ“). V priebehu konania sa žalovaní v 2., 11. a 15. rade
vzájomnou žalobou domáhali tak voči žalobcom, ako aj voči ostatným žalovaným (vrátane
sťažovateľa, pozn.) určenia, že časť sporných nehnuteľností bola ku dňu smrti poručiteľa
v podielovom spoluvlastníctve žalovaného v 2. rade v podiele 1/2 k celku a poručiteľa tiež
vo veľkosti 1/2 k celku, t. j. že do dedičstva po poručiteľovi patrí podiel 1/2 na sporných
nehnuteľnostiach.
Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C 156/04-1489 z 18. marca 2010 rozhodol, že časť
vo výroku vyšpecifikovaných sporných nehnuteľností patrí výlučne do dedičstva po
poručiteľovi, súčasne určil, že ďalšie vo výroku špecifikované nehnuteľnosti patria do
podielového spoluvlastníctva žalovaného v 2. rade v podiele vo veľkosti 1/2 k celku a do
dedičstva po poručiteľovi v podiele tiež vo veľkosti 1/2 k celku, okrem tohto okresný súd
v časti späťvzatia žaloby konanie zastavil a vo zvyšnom nároku žalobu zamietol. Súčasne
okresný súd sťažovateľa zaviazal, aby žalobcom uhradil trovy konania v sume 3 674,44 €
a na účet okresného súdu trovy konania preddavkované štátom v sume 104,21 € a ostatným
žalovaným náhradu trov konania nepriznal.
V odvolaní proti predmetnému rozsudku okresného súdu sťažovateľ okrem iného
namietal, že pokiaľ okresný súd pri rozhodovaní s poukazom na tú skutočnosť, že dedičské
konanie po poručiteľovi nebolo dosiaľ ukončené, vôbec nezobral do úvahy uznesenie
niekdajšieho Štátneho notárstva v Považskej Bystrici sp. zn. D 586/88 z 28. marca 1988
o dodatočne, resp. novoobjavenom majetku poručiteľa, ktoré podľa doložky nadobudlo
právoplatnosť 3. októbra 1988, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym, resp.
neúplným skutkovým zisteniam, dôsledkom čoho vec aj nesprávne právne posúdil.
Sťažovateľ zároveň uviedol, že okresným súdom vôbec neboli brané do úvahy jeho
vyjadrenia, pričom vytýkal aj nesprávnosť výroku o trovách konania.
Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa vrátane odvolania žalobcov rozsudkom
č. k. 19 Co 227/2010-1689 z 13. októbra 2011 tak, že rozsudok okresného súdu v časti
výroku vo veci samej a v časti výroku o náhrade trov prvostupňového konania potvrdil.
Krajský súd v časti výroku o náhrade trov konania preddavkovaných štátom odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že „žalobca 1“ (ide o zrejmú nesprávnosť,
správne by malo byť žalovaný v 1. rade, pozn.) nie je povinný tieto uhradiť, pričom
rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 19 Co 227/2010-1689 z 13. októbra 2011 podal
sťažovateľ podaním z 3. januára 2012 dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v čase podania sťažnosti ešte nerozhodol, a z tohto
dôvodu sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd konanie o jeho sťažnosti prerušil do doby
rozhodnutia o jeho dovolaní.
Sťažovateľ porušenie ním označených práv odôvodnil takto:
«... V prvom rade poukazujem na to, že okresný súd, ale ani Krajský súd v Trenčíne
sa v dostatočnej miere nezaoberal Uznesením zo dňa 28.03.1988, sp. zn. D 586/1988...,
ktoré vydalo Štátne notárstvo v Považskej Bystrici vo veci dodatočného prejednania
dedičstva po poručiteľovi L. U... ktorý zomrel dňa..., ktoré nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 03.10.1988. Na základe uvedeného dedičského rozhodnutia som sa stal v
1/3 - ine vlastníkom zbytku Pkn. parcely č... - dom č... dvor a záhrada vo výmere 15540m2
zapísanej vo vl. č... kat. úz. P. v EN stave neidentickom. Správa katastra Považská Bystrica
uvedené dedičské rozhodnutie zapísala na „hluchý“ list vlastníctva (ďalej len LV) č... Na
základe vypracovaného GP č. 9/2000... ktorý vypracoval a autorizačne ho overil Ing. S.,
úradne ho overila Ing. M. bolo ustálené, že zbytok Pkn. parcely č..., ktorá je zapísaná v Pkn.
vl... boli vytvorené nasledovné C KN parcely: CKN č... - zastavaná plocha č. s. 109 a dvor o
výmere 815m2, C KN č... - zast. plochy o výmere 255m2, C KN č... - zast. plochy o výmere
443m2. Zdôrazňujem, že na základe uvedeného dedičského rozhodnutia a GP č. 9/2000
bolo možné vykonať zápis vlastníckeho práva k už uvedeným novovytvoreným pozemkom...
Uznesenie zo dňa 28.03.1988, sp. zn. D 586/1988 je platné, nikto ho nezrušil, je právoplatné
a vykonateľné. ... a v žiadnom prípade ho nemôže meniť, pretože vec bola právoplatne
skončená, v opačnom prípade by sa jednalo o res judicáta. ...
... Uvedené uznesenie D 586/88 neprejednáva majetok po poručiteľovi..., ktorý bol
prejednaný v dedičskom konaní D 186/61, ale prejednáva novoobjavený majetok
poručiteľa, preto nemá nič spoločné s D 186/61 (pretože nebolo zapísané do katastra).
Pokiaľ by tomu tak nebolo bol by narušený princíp mojej právnej istoty, čo potvrdzuje
judicát, t. j. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.02.2009, sp. zn.
4Cdo 130/2007. Z uvedeného dôvodu som nadobudol sporné pozemky aj na základe
vydržania, pretože som ich dobromyseľné užíval viac ako 10 rokov v dobrej viere že mi
patria na základe D 586/88.
Som presvedčený o tom, že ani uznesenie ŠN 186/61 nemalo byť zrušené uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.02.1995, sp. zn. 13Co/99/95-61, pretože...
... súd nebral do úvahy moje tvrdenia a tvrdenia môjho právneho zástupcu na
jednotlivých pojednávaniach, ani moje písomné vyjadrenia nezobral do úvahy, pretože sa
s nimi nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku.
... Aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého
stupňa je povinný vysporiadať sa s argumentmi účastníka konania uvedenými v odvolaní
a nemôže sa obmedziť len na jednoduché konštatovanie, že sa stotožňuje so závermi súdu
prvého stupňa, ako bolo v tomto prípade. ... Moje vyjadrenia boli najmenej 25 krát zaslané
k sp. zn. 6C 156/04, kde aj môj právny zástupca JUDr. P. žiadal o zamietnutie celého
konania, ktoré viedol okresný súd pod sp. zn. 6C 156/04 a zároveň som žiadal odmietnuť
platiť akékoľvek trovy konania a právneho zastúpenia, pretože som ja spor nezapríčinil.
... boli prieťahy v konaní, preto u sťažovateľa pretrváva stav právnej neistoty. ...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa L. U. na ochranu majetku, právo dediť a vlastniť
majetok, a na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotveného v čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 47 ods.
3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyplývajúceho z Európskeho
dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl. 6 ods. 1, čl. 13 a
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle
čl. 1 - ochrana majetku postupom Krajského súdu v Trenčíne vedenom pod sp. zn.
19Co/227/2010 a jeho rozsudkom zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 19Co/227/2010-1689 porušené
bolo.
2. Základné právo sťažovateľa L. U. na ochranu majetku, právo dediť a vlastniť
majetok, a na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotveného v čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 47 ods.
3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyplývajúceho z Európskeho
dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl. 6 ods. 1, čl. 13 a
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle
čl. 1 - ochrana majetku postupom Okresného súdu Považská Bystrica vedenom pod sp. zn. 6
C/156/2004 a jeho rozsudkom zo dňa 18.03.2010, sp. zn. 6C/156/2004-1489 porušené bolo.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
13.10.2011, sp. zn. 19Co/227/2010-1689.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Okresného súdu Považská
Bystrica zo dňa 18.03.2010, sp. zn. 6 C/156/204-1489 a vec mu vracia na nové konanie
a rozhodnutie.
5. Sťažovateľovi L. U., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- €
(slovom: dvadsaťtisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný mu vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Právnemu zástupcovi sťažovateľa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,
ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na jeho účet JUDr. Mgr. Š. B..., a to do 3
dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (bod A) o porušení základných práv
zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a čl. 13
dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 156/2004 a jeho rozsudkom č. k. 6 C 156/04-1489
z 18. marca 2010 (bod A.1) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
19 Co 227/2010 a jeho rozsudkom č. k. 19 Co 227/2010-1689 z 13. októbra 2011 (bod A.2),
ako aj tvrdenie (bod B) o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 156/2004 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
A. Namietané porušenie práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1
a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ odôvodnil tým, že tak okresný
súd, ako ani krajský súd nezohľadnili existenciu právoplatného uznesenia Štátneho
notárstva v Považskej Bystrici sp. zn. D 586/88 z 28. marca 1988 o dodatočnom
prerokovaní novoobjaveného majetku poručiteľa, po ktorom bolo pôvodné dedičské
konanie prerokované v konaní vedenom pod sp. zn. D 186/61. Podľa sťažovateľa aj napriek
tomu, že rozhodnutie z pôvodného dedičského konania po poručiteľovi sp. zn. D 186/61
z 31. júla 1962 bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co
99/95-61 zo 17. februára 1995, táto skutočnosť nemala mať dopad na uznesenie
z dodatočného dedičského konania po poručiteľovi sp. zn. D 586/88 z 28. marca 1988, ktoré
riadne nadobudlo právoplatnosť (3. októbra 1988) a nebolo zrušené, pričom práve na
základe tohto uznesenia sťažovateľ nadobudol po poručiteľovi do vlastníctva nehnuteľnosti
(nachádzajúce sa v katastrálnom území P. pôvodne zapísané v pozemkovo-knižnej vložke
2
č... ako parcela č... – dom č..., dvor a záhrada o výmere 15540 mv podiele vo veľkosti
1/3 k celku), čo súdy v napádaných konaniach nezohľadnili a túto skutočnosť podľa
sťažovateľa vo svojich rozhodnutiach ani náležite neodôvodnili. Sťažovateľ zdôraznil, že
keďže uznesenie z dodatočného dedičského konania dosiaľ nebolo zrušené, a teda je platné,
pričom podľa geometrického plánu vyhotoveného Ing. F. S. nehnuteľnosti pôvodne vedené
v pozemkovo-knižnej evidencii nehnuteľností č... sú identické s nehnuteľnosťami vedenými
v aktuálnej katastrálnej evidencii nehnuteľností ako parcely č..., vo vzťahu k predmetu
napádaného konania tak okresného súdu, ako aj krajského súdu predstavuje táto skutočnosť
prekážku res iudicata. Okrem toho sťažovateľ tiež argumentuje tým, že súdy nezohľadnili
ani tú skutočnosť, že aj keby uznesenie z dodatočného dedičského konania nebolo platné,
v jeho prípade bolo toto uznesenie okolnosťou spôsobilou založiť jeho dobromyseľnú držbu
zdedených nehnuteľností, ktorá v konečnom dôsledku viedla k vydržaniu vlastníckeho
práva sťažovateľom k týmto nehnuteľnostiam.
A.1 K namietanému postupu a rozsudku okresného súdu
Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 156/04, ako aj o jeho rozsudok z 18. marca 2010, ústavný súd podotýka, že vzhľadom
na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode,
porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická
osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej
republiky.
Inými slovami, pokiaľ je alebo bol o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo
slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť
už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje alebo neposkytoval iný všeobecný
súd na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné
právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu č. k.
6 C 156/04-1489 z 18. marca 2010 bol na základe využitia riadneho opravného prostriedku
(odvolania) sťažovateľom preskúmaný krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn.
19 Co 227/2010, a to z hľadiska námietok, ktorými je odôvodňovaná aj táto sťažnosť. Na
základe sťažovateľom podaného odvolania sa tak krajský súd v rozsahu svojho
preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými
skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu okresného súdu
uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný
súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
A.2 K namietanému postupu a rozsudku krajského súdu
Obdobne aj v súvislosti s napádaným postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 Co 227/2010 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2011 ústavný súd konštatuje, že
podľa svojej doterajšej judikatúry dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok v zmysle
ustanovení § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) – považuje za
účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní
(napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím
ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ako to zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľ na základe tých istých
námietok, akými odôvodňuje svoju sťažnosť, podal proti označenému rozsudku krajského
súdu dovolanie pre naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. d)
OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo (t. j. pre prekážku res iudicata), pričom
najvyšší súd z úradnej moci skúma, resp. prihliada aj na prípadné naplnenie ostatných
dovolacích dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení § 237 OSP, ktoré ako dôvody
tzv. zmätočnosti napadnutého rozhodnutia vždy zakladajú možnosť pre najvyšší súd toto
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu (v danom prípade krajskému súdu)
na ďalšie konanie.
Napriek tomu, že z ustanovenia § 238 ods. 3 OSP zrejme vyplýva, že dovolanie proti
rozsudku odvolacieho súdu (krajského súdu), ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, je prípustné, len ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu (k čomu v danej veci nedošlo, pozn.), a teda v danej právnej veci dovolanie proti
označenému rozsudku krajského súdu okrem dôvodov zmätočnosti podľa ustanovenia § 237
OSP nie je prípustné, avšak keďže v prípade ich prípadného preukázania (rozumej dôvodov
zmätočnosti, pozn.) by už v dovolacom konaní mohlo dôjsť k naplneniu účelu sledovaného
sťažovateľom aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom, a to predovšetkým k zrušeniu
napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa názoru ústavného súdu je v tomto čase
sťažnosť sťažovateľa podaná predčasne.
V súvislosti s návrhom sťažovateľa, aby ústavný súd konanie o sťažnosti prerušil do
právoplatného ukončenia konania o jeho dovolaní, ktoré podľa zistenia ústavného súdu
prebieha od 23. marca 2012 na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Cdo 71/2012 a o ktorom
dosiaľ nebolo rozhodnuté, ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju judikatúru, podľa
ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa považuje
ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní, pričom lehota na podanie
sťažnosti proti dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu sa považuje za
zachovanú (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom
prerokovaní aj v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
B. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj nečinnosť, resp. prieťahy v konaní tak
okresného súdu, ako aj krajského súdu a s tým spojený aj stav jeho pretrvávajúcej právnej
neistoty.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v súlade so svojou judikatúrou
(II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) poskytuje ochranu
základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase,
keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte
trvalo.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 19 Co 227/2010 krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom z 13. októbra 2011,
ktorým čiastočne potvrdil a čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 156/04
z 18. marca 2010, pričom spis bol okresnému súdu vrátený už 16. novembra 2011. Podľa
zistenia ústavného súdu tento rozsudok krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom
okresného súdu v časti výroku vo veci samej a o trovách konania nadobudol právoplatnosť
26. januára 2012.
Sťažnosť na liknavý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 156/04, ako aj krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 227/2010 bola
ústavnému súdu doručená 10. januára 2012 (na poštovú prepravu podaná 5. januára 2012),
teda sťažnosť bola ústavnému súdu podaná potom, ako krajský súd vyhlásil vo veci
rozsudok (13. októbra 2011) a spis 16. novembra 2011 vrátil okresnému súdu iba na účely
doručenia rozsudku. V čase podania sťažnosti tak už krajský súd a ani okresný súd neboli
oprávnené vo veci konať, takže nemohli ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť
označené právo sťažovateľa, pretože vyhlásením konečného rozsudku vo veci samej
vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty
sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy
ako vec, v ktorej pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa ústavná úloha okresného
súdu skončila vyhlásením rozsudku č. k. 6 C 156/04-1489 z 18. marca 2010 a úloha
krajského súdu sa skončila vyhlásením rozsudku sp. zn. 19 Co 227/2010 z 13. októbra 2011,
t. j. ich úloha skončila ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, pričom v následnom
postupe okresného súdu obmedzeného len na doručenie označeného rozsudku krajského
súdu všetkým účastníkom konania a na jeho opatrenie doložkou právoplatnosti ústavný súd
prieťahy nezistil.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na
zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom
okresného súdu a krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd však nad rámec poznamenáva, že ak by po prípadnom zrušení
napadnutého rozsudku krajského súdu v dovolacom konaní a vrátení veci na ďalšie konanie
a rozhodnutie v postupe krajského súdu alebo okresného súdu nastali prieťahy v konaní,
sťažovateľ má právo opätovne sa domáhať ochrany svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov novou sťažnosťou podanou ústavnému
súdu.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
označených rozhodnutí všeobecných súdov, rozhodnutie o priznaní finančného
zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou
sa sťažovateľ domáhal ich priznania, ako aj o jeho návrhu na prerušenie konania
už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012