Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 265/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť L. U., P., zastúpeného advokátom JUDr. Š. B., Ž., vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 , práv zaručených v a Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

18. marca 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára

2012 doručená sťažnosť L. U., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených v a 3, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. marca

2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal okresný súd o žalobe, ktorou sa žalobcovia proti sťažovateľovi v procesnom

postavení žalovaného v 1. rade, ako aj proti ďalším žalovaným v 2. – 33. rade domáhali

určenia, že v žalobe špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom L. U. st.,

zomrelom... (ďalej len „poručiteľ“). V priebehu konania sa žalovaní v 2., 11. a 15. rade

vzájomnou žalobou domáhali tak voči žalobcom, ako aj voči ostatným žalovaným (vrátane

sťažovateľa, pozn.) určenia, že časť sporných nehnuteľností bola ku dňu smrti poručiteľa

v podielovom spoluvlastníctve žalovaného v 2. rade v podiele 1/2 k celku a poručiteľa tiež

vo veľkosti 1/2 k celku, t. j. že do dedičstva po poručiteľovi patrí podiel 1/2 na sporných

nehnuteľnostiach.

Okresný súd rozsudkom č. k. -1489 z 18. marca 2010 rozhodol, že časť

vo výroku vyšpecifikovaných sporných nehnuteľností patrí výlučne do dedičstva po

poručiteľovi, súčasne určil, že ďalšie vo výroku špecifikované nehnuteľnosti patria do

podielového spoluvlastníctva žalovaného v 2. rade v podiele vo veľkosti 1/2 k celku a do

dedičstva po poručiteľovi v podiele tiež vo veľkosti 1/2 k celku, okrem tohto okresný súd

v časti späťvzatia žaloby konanie zastavil a vo zvyšnom nároku žalobu zamietol. Súčasne

okresný súd sťažovateľa zaviazal, aby žalobcom uhradil trovy konania v sume 3 674,44 €

a na účet okresného súdu trovy konania preddavkované štátom v sume 104,21 € a ostatným

žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

V odvolaní proti predmetnému rozsudku okresného súdu sťažovateľ okrem iného

namietal, že pokiaľ okresný súd pri rozhodovaní s poukazom na tú skutočnosť, že dedičské

konanie po poručiteľovi nebolo dosiaľ ukončené, vôbec nezobral do úvahy uznesenie

niekdajšieho Štátneho notárstva v Považskej Bystrici sp. zn. D 586/88 z 28. marca 1988

o dodatočne, resp. novoobjavenom majetku poručiteľa, ktoré podľa doložky nadobudlo

právoplatnosť 3. októbra 1988, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym, resp.

neúplným skutkovým zisteniam, dôsledkom čoho vec aj nesprávne právne posúdil.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že okresným súdom vôbec neboli brané do úvahy jeho

vyjadrenia, pričom vytýkal aj nesprávnosť výroku o trovách konania.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa vrátane odvolania žalobcov rozsudkom

č. k. -1689 z 13. októbra 2011 tak, že rozsudok okresného súdu v časti

výroku vo veci samej a v časti výroku o náhrade trov prvostupňového konania potvrdil.

Krajský súd v časti výroku o náhrade trov konania preddavkovaných štátom odvolaním

napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že „žalobca 1“ (ide o zrejmú nesprávnosť,

správne by malo byť žalovaný v 1. rade, pozn.) nie je povinný tieto uhradiť, pričom

rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -1689 z 13. októbra 2011 podal

sťažovateľ podaním z 3. januára 2012 dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v čase podania sťažnosti ešte nerozhodol, a z tohto

dôvodu sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd konanie o jeho sťažnosti prerušil do doby

rozhodnutia o jeho dovolaní.

Sťažovateľ porušenie ním označených práv odôvodnil takto:

«... V prvom rade poukazujem na to, že okresný súd, ale ani Krajský súd v Trenčíne

sa v dostatočnej miere nezaoberal Uznesením zo dňa 28.03.1988, sp. zn. D 586/1988...,

ktoré vydalo Štátne notárstvo v Považskej Bystrici vo veci dodatočného prejednania

dedičstva po poručiteľovi L. U... ktorý zomrel dňa..., ktoré nadobudlo právoplatnosť a

vykonateľnosť dňa 03.10.1988. Na základe uvedeného dedičského rozhodnutia som sa stal v

1/3 - ine vlastníkom zbytku Pkn. parcely č... - dom č... dvor a záhrada vo výmere 15540m2

zapísanej vo vl. č... kat. úz. P. v EN stave neidentickom. Správa katastra Považská Bystrica

uvedené dedičské rozhodnutie zapísala na „hluchý“ list vlastníctva (ďalej len LV) č... Na

základe vypracovaného GP č. 9/2000... ktorý vypracoval a autorizačne ho overil Ing. S.,

úradne ho overila Ing. M. bolo ustálené, že zbytok Pkn. parcely č..., ktorá je zapísaná v Pkn.

vl... boli vytvorené nasledovné C KN parcely: CKN č... - zastavaná plocha č. s. 109 a dvor o

výmere 815m2, C KN č... - zast. plochy o výmere 255m2, C KN č... - zast. plochy o výmere

443m2. Zdôrazňujem, že na základe uvedeného dedičského rozhodnutia a GP č. 9/2000

bolo možné vykonať zápis vlastníckeho práva k už uvedeným novovytvoreným pozemkom...

Uznesenie zo dňa 28.03.1988, sp. zn. D 586/1988 je platné, nikto ho nezrušil, je právoplatné

a vykonateľné. ... a v žiadnom prípade ho nemôže meniť, pretože vec bola právoplatne

skončená, v opačnom prípade by sa jednalo o res judicáta. ...

... Uvedené uznesenie D 586/88 neprejednáva majetok po poručiteľovi..., ktorý bol

prejednaný v dedičskom konaní D 186/61, ale prejednáva novoobjavený majetok

poručiteľa, preto nemá nič spoločné s D 186/61 (pretože nebolo zapísané do katastra).

Pokiaľ by tomu tak nebolo bol by narušený princíp mojej právnej istoty, čo potvrdzuje

judicát, t. j. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.02.2009, sp. zn.

. Z uvedeného dôvodu som nadobudol sporné pozemky aj na základe

vydržania, pretože som ich dobromyseľné užíval viac ako 10 rokov v dobrej viere že mi

patria na základe D 586/88.

Som presvedčený o tom, že ani uznesenie ŠN 186/61 nemalo byť zrušené uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.02.1995, sp. zn. -61, pretože...

... súd nebral do úvahy moje tvrdenia a tvrdenia môjho právneho zástupcu na

jednotlivých pojednávaniach, ani moje písomné vyjadrenia nezobral do úvahy, pretože sa

s nimi nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku.

... Aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí, ktorým potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého

stupňa je povinný vysporiadať sa s argumentmi účastníka konania uvedenými v odvolaní

a nemôže sa obmedziť len na jednoduché konštatovanie, že sa stotožňuje so závermi súdu

prvého stupňa, ako bolo v tomto prípade. ... Moje vyjadrenia boli najmenej 25 krát zaslané

k sp. zn. , kde aj môj právny zástupca JUDr. P. žiadal o zamietnutie celého

konania, ktoré viedol okresný súd pod sp. zn. a zároveň som žiadal odmietnuť

platiť akékoľvek trovy konania a právneho zastúpenia, pretože som ja spor nezapríčinil.

... boli prieťahy v konaní, preto u sťažovateľa pretrváva stav právnej neistoty. ...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa L. U. na ochranu majetku, právo dediť a vlastniť

majetok, a na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotveného v čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 47 ods.

3, , základného práva vyplývajúceho z Európskeho

dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl. 6 ods. 1, čl. 13 a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle

čl. 1 - ochrana majetku postupom Krajského súdu v Trenčíne vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo dňa 13.10.2011, sp. zn. -1689 porušené

bolo.

2. Základné právo sťažovateľa L. U. na ochranu majetku, právo dediť a vlastniť

majetok, a na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotveného v čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 47 ods.

3, , základného práva vyplývajúceho z Európskeho

dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd v zmysle čl. 6 ods. 1, čl. 13 a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle

čl. 1 - ochrana majetku postupom Okresného súdu Považská Bystrica vedenom pod sp. zn. 6

a jeho rozsudkom zo dňa 18.03.2010, sp. zn. -1489 porušené bolo.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa

13.10.2011, sp. zn. -1689.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Okresného súdu Považská

Bystrica zo dňa 18.03.2010, sp. zn. -1489 a vec mu vracia na nové konanie

a rozhodnutie.

5. Sťažovateľovi L. U., priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- €

(slovom: dvadsaťtisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný mu vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Právnemu zástupcovi sťažovateľa priznáva náhradu trov právneho zastúpenia,

ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť na jeho účet JUDr. Mgr. Š. B..., a to do 3

dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (bod A) o porušení základných práv

zaručených v a 3 a , práva zaručeného v a

dohovoru a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -1489

z 18. marca 2010 (bod A.1) a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -1689 z 13. októbra 2011 (bod A.2),

ako aj tvrdenie (bod B) o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

A. Namietané porušenie práv podľa a 3, ,

a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ odôvodnil tým, že tak okresný

súd, ako ani krajský súd nezohľadnili existenciu právoplatného uznesenia Štátneho

notárstva v Považskej Bystrici sp. zn. D 586/88 z 28. marca 1988 o dodatočnom

prerokovaní novoobjaveného majetku poručiteľa, po ktorom bolo pôvodné dedičské

konanie prerokované v konaní vedenom pod sp. zn. D 186/61. Podľa sťažovateľa aj napriek

tomu, že rozhodnutie z pôvodného dedičského konania po poručiteľovi sp. zn. D 186/61

z 31. júla 1962 bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co

99/95-61 zo 17. februára 1995, táto skutočnosť nemala mať dopad na uznesenie

z dodatočného dedičského konania po poručiteľovi sp. zn. D 586/88 z 28. marca 1988, ktoré

riadne nadobudlo právoplatnosť (3. októbra 1988) a nebolo zrušené, pričom práve na

základe tohto uznesenia sťažovateľ nadobudol po poručiteľovi do vlastníctva nehnuteľnosti

(nachádzajúce sa v katastrálnom území P. pôvodne zapísané v pozemkovo-knižnej vložke

2

č... ako parcela č... – dom č..., dvor a záhrada o výmere 15540 mv podiele vo veľkosti

1/3 k celku), čo súdy v napádaných konaniach nezohľadnili a túto skutočnosť podľa

sťažovateľa vo svojich rozhodnutiach ani náležite neodôvodnili. Sťažovateľ zdôraznil, že

keďže uznesenie z dodatočného dedičského konania dosiaľ nebolo zrušené, a teda je platné,

pričom podľa geometrického plánu vyhotoveného Ing. F. S. nehnuteľnosti pôvodne vedené

v pozemkovo-knižnej evidencii nehnuteľností č... sú identické s nehnuteľnosťami vedenými

v aktuálnej katastrálnej evidencii nehnuteľností ako parcely č..., vo vzťahu k predmetu

napádaného konania tak okresného súdu, ako aj krajského súdu predstavuje táto skutočnosť

prekážku res iudicata. Okrem toho sťažovateľ tiež argumentuje tým, že súdy nezohľadnili

ani tú skutočnosť, že aj keby uznesenie z dodatočného dedičského konania nebolo platné,

v jeho prípade bolo toto uznesenie okolnosťou spôsobilou založiť jeho dobromyseľnú držbu

zdedených nehnuteľností, ktorá v konečnom dôsledku viedla k vydržaniu vlastníckeho

práva sťažovateľom k týmto nehnuteľnostiam.

A.1 K namietanému postupu a rozsudku okresného súdu

Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako aj o jeho rozsudok z 18. marca 2010, ústavný súd podotýka, že vzhľadom

na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode,

porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická

osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky.

Inými slovami, pokiaľ je alebo bol o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo

slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť

už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje alebo neposkytoval iný všeobecný

súd na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné

právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu č. k.

-1489 z 18. marca 2010 bol na základe využitia riadneho opravného prostriedku

(odvolania) sťažovateľom preskúmaný krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn.

, a to z hľadiska námietok, ktorými je odôvodňovaná aj táto sťažnosť. Na

základe sťažovateľom podaného odvolania sa tak krajský súd v rozsahu svojho

preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vyrovnať s rovnakými

skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ proti rozhodnutiu okresného súdu

uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (, ), ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

A.2 K namietanému postupu a rozsudku krajského súdu

Obdobne aj v súvislosti s napádaným postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. októbra 2011 ústavný súd konštatuje, že

podľa svojej doterajšej judikatúry dovolanie – mimoriadny opravný prostriedok v zmysle

ustanovení a nasl. (ďalej len „OSP“) – považuje za

účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní

(napr. , , ), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím

ústavného súdu o sťažnosti podľa .

Ako to zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, sťažovateľ na základe tých istých

námietok, akými odôvodňuje svoju sťažnosť, podal proti označenému rozsudku krajského

súdu dovolanie pre naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237 písm. d)

, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo (t. j. pre prekážku res iudicata), pričom

najvyšší súd z úradnej moci skúma, resp. prihliada aj na prípadné naplnenie ostatných

dovolacích dôvodov taxatívne uvedených v ustanovení , ktoré ako dôvody

tzv. zmätočnosti napadnutého rozhodnutia vždy zakladajú možnosť pre najvyšší súd toto

rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu (v danom prípade krajskému súdu)

na ďalšie konanie.

Napriek tomu, že z ustanovenia zrejme vyplýva, že dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu (krajského súdu), ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, je prípustné, len ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu (k čomu v danej veci nedošlo, pozn.), a teda v danej právnej veci dovolanie proti

označenému rozsudku krajského súdu okrem dôvodov zmätočnosti podľa ustanovenia § 237

nie je prípustné, avšak keďže v prípade ich prípadného preukázania (rozumej dôvodov

zmätočnosti, pozn.) by už v dovolacom konaní mohlo dôjsť k naplneniu účelu sledovaného

sťažovateľom aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom, a to predovšetkým k zrušeniu

napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa názoru ústavného súdu je v tomto čase

sťažnosť sťažovateľa podaná predčasne.

V súvislosti s návrhom sťažovateľa, aby ústavný súd konanie o sťažnosti prerušil do

právoplatného ukončenia konania o jeho dovolaní, ktoré podľa zistenia ústavného súdu

prebieha od 23. marca 2012 na najvyššom súde pod sp. zn. a o ktorom

dosiaľ nebolo rozhodnuté, ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) sa považuje

ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní, pričom lehota na podanie

sťažnosti proti dovolaním napadnutému druhostupňovému rozhodnutiu sa považuje za

zachovanú (napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom

prerokovaní aj v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie ( ).

B. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta aj nečinnosť, resp. prieťahy v konaní tak

okresného súdu, ako aj krajského súdu a s tým spojený aj stav jeho pretrvávajúcej právnej

neistoty.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v súlade so svojou judikatúrou

(, , , , ) poskytuje ochranu

základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase,

keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte

trvalo.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom z 13. októbra 2011,

ktorým čiastočne potvrdil a čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 18. marca 2010, pričom spis bol okresnému súdu vrátený už 16. novembra 2011. Podľa

zistenia ústavného súdu tento rozsudok krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom

okresného súdu v časti výroku vo veci samej a o trovách konania nadobudol právoplatnosť

26. januára 2012.

Sťažnosť na liknavý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako aj krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bola

ústavnému súdu doručená 10. januára 2012 (na poštovú prepravu podaná 5. januára 2012),

teda sťažnosť bola ústavnému súdu podaná potom, ako krajský súd vyhlásil vo veci

rozsudok (13. októbra 2011) a spis 16. novembra 2011 vrátil okresnému súdu iba na účely

doručenia rozsudku. V čase podania sťažnosti tak už krajský súd a ani okresný súd neboli

oprávnené vo veci konať, takže nemohli ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť

označené právo sťažovateľa, pretože vyhlásením konečného rozsudku vo veci samej

vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty

sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov bolo treba vec posudzovať so zreteľom na

ako vec, v ktorej pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa ústavná úloha okresného

súdu skončila vyhlásením rozsudku č. k. -1489 z 18. marca 2010 a úloha

krajského súdu sa skončila vyhlásením rozsudku sp. zn. z 13. októbra 2011,

t. j. ich úloha skončila ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, pričom v následnom

postupe okresného súdu obmedzeného len na doručenie označeného rozsudku krajského

súdu všetkým účastníkom konania a na jeho opatrenie doložkou právoplatnosti ústavný súd

prieťahy nezistil.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , ).

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na

zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom

okresného súdu a krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Ústavný súd však nad rámec poznamenáva, že ak by po prípadnom zrušení

napadnutého rozsudku krajského súdu v dovolacom konaní a vrátení veci na ďalšie konanie

a rozhodnutie v postupe krajského súdu alebo okresného súdu nastali prieťahy v konaní,

sťažovateľ má právo opätovne sa domáhať ochrany svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov novou sťažnosťou podanou ústavnému

súdu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

označených rozhodnutí všeobecných súdov, rozhodnutie o priznaní finančného

zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou

sa sťažovateľ domáhal ich priznania, ako aj o jeho návrhu na prerušenie konania

už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012