Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 386/2012
PDF · 267.54 KB
No categories available
IV. ÚS 386/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o., L., zastúpenej advokátom
Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.
5 Co/213/2010-380 z 29. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 5 Co/213/2010-380 z 29. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa žalobou podanou
Okresnému súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) domáhala, aby určil, že dobrovoľná
dražba vykonaná 3. augusta 2007 podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách
a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o dobrovoľných dražbách“ s dodatkom vymedzujúcim znenia účinné v určitom čase), ktorej
predmetom boli nehnuteľnosti, je neplatná. Sťažovateľka bola vlastníčkou nehnuteľností,
ktoré boli predmetom dražby a vlastníctvo ktorých prešlo na vydražiteľa. Určenia
neplatnosti dražby sa sťažovateľka domáhala z toho dôvodu, že jej nebol doručený znalecký
posudok, ktorým bol predmet dražby ohodnotený, ako aj z toho dôvodu, že podľa nej
znalcom určená všeobecná cena nehnuteľností nezodpovedá obvyklej cene. Počas konania
pred okresným súdom bol predmet dražby prevedený na inú osobu (ďalej aj „nadobúdateľ
predmetu dražby“). Sťažovateľka nezahrnula nadobúdateľa predmetu dražby medzi
žalované osoby, ale viedla proti nemu pred okresným súdom samostatné konanie o určenie
vlastníckeho práva, ktoré však bolo do času rozhodnutia v konaní o určenie neplatnosti
dražby prerušené.
Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C/139/2007-314 z 11. júna 2010 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“ alebo „prvostupňový rozsudok“) žalobu zamietol z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti dražby poukazujúc na to, že
sťažovateľka neuviedla ako účastníka konania (na strane žalovaných) aj vlastníka
predmetných nehnuteľností v čase vynesenia prvostupňového rozsudku, t. j. nadobúdateľa
predmetu dražby. Na strane žalovaných tak nevystupovali všetky osoby tvoriace tzv.
nerozlučné procesné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
aj „OSP“), hoci vystupovať mali. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka
odvolanie.
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu ako vecne
správne potvrdený. Podľa krajského súdu nie je naliehavosť právneho záujmu na určení
neplatnosti dražby kategóriou skúmanou samostatne, ale je naplnená už splnením
predpokladov na aktívnu legitimáciu osoby, ktorá je dotknutá vykonaním dražby. Podľa
krajského súdu sťažovateľka spĺňa podmienku naliehavého právneho záujmu už tým, že ako
pôvodná vlastníčka veci, ktorá bola predmetom dražby, je dotknutá dražbou. Zároveň však
krajský súd potvrdil záver okresného súdu, že žalobu bolo nevyhnutné zamietnuť pre
nedostatočné určenie okruhu pasívne legitimovaných subjektov. Krajský súd preto
napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie
a vyslovil, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy boli uvedeným rozsudkom porušené.
Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie.
II.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Dôvodom potvrdenia prvostupňového rozsudku napadnutým rozsudkom krajského
súdu bolo stotožnenie sa so záverom okresného súdu o nesprávnom vymedzení účastníkov
konania na strane žalovaných, ktorí tvoria podľa názoru krajského súdu a v súlade
s prevládajúcou praxou súdov (R 23/2010, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 22. mája 2008 sp. zn. 3 Cdo 272/2007) tzv. nerozlučné procesné spoločenstvo. Podľa
sťažovateľky bolo významné, že sa zákon o dobrovoľných dražbách v otázke vymedzenia
účastníkov konania o určenie neplatnosti dražby počas konania pred okresným súdom
zmenil. Pred 1. januárom 2008 zákon o dobrovoľných dražbách vymedzenie okruhu
účastníkov tohto konania neobsahoval.
Podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v znení účinnom
do 31. decembra 2007 v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba,
ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť
dražby...
Podľa § 21 ods. 3 zákona o dobrovoľných dražbách v znení účinnom
do 31. decembra 2007 súd určí neplatnosť dražby, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Zákonom č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z.
o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb.
o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 568/2007 Z. z.“), boli ustanovenia
zákona o dobrovoľných dražbách týkajúce sa konania o určenie neplatnosti dražby zmenené
okrem iného aj v tom smere, že bol explicitne vymedzený okruh účastníkov takého konania.
Podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v znení účinnom od 1. januára
2008 v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým
bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby...
Podľa § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných dražbách v znení účinnom od 1. januára
2008 účastníkmi súdneho konania o neplatnosť dražby... sú navrhovateľ dražby, dražobník,
vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a dotknutá osoba podľa odseku 2.
Podľa intertemporálneho ustanovenia vzťahujúceho sa na novelizáciu zákona
o dobrovoľných dražbách uskutočnenú zákonom č. 568/2007 Z. z., a to § 36a zákona
o dobrovoľných dražbách sa dražby, o ktorých vykonaní bola uzavretá zmluva pred
1. januárom 2008, ako i vzťahy s nimi súvisiace, dokončia podľa doterajších predpisov.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym záverom krajského súdu,
ktorým bol vymedzený okruh účastníkov konania na strane žalovaných. Podľa sťažovateľky
mali byť účastníkom konania iba subjekty vymedzené v § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných
dražbách v znení účinnom od 1. januára 2008, medzi ktoré nepatrí osoba, ktorá nadobudla
od vydražiteľa predmet dražby. Za účastníkov konania o určenie neplatnosti dražby sa mali
podľa sťažovateľky považovať iba navrhovateľ dražby, dražobník, vydražiteľ,
predchádzajúci vlastník a samotná sťažovateľka ako dotknutá osoba v zmysle § 21 ods. 2
zákona o dobrovoľných dražbách v znení účinnom od 1. januára 2008. Keďže však
sťažovateľka nezahrnula nadobúdateľa predmetu dražby medzi osoby, voči ktorým jej návrh
na začatie konania smeroval, krajský súd napadnutým rozsudkom odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľka zastáva názor, že nadobúdateľ predmetu dražby nie je účastníkom
konania v zmysle uvedených predpisov, a preto nemala byť žaloba zamietnutá z dôvodu
nedostatočne určeného okruhu žalovaných tvoriacich nerozlučné procesné spoločenstvo.
Postavenie nadobúdateľa dražby nie je podľa sťažovateľky odvoditeľné ani z postavenia
vydražiteľa a nespadá do vymedzenia účastníka ako „dotknutej osoby podľa odseku 2“, teda
dotknutej osoby podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v znení účinnom
od 1. januára 2008, keďže podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia je pre postavenie
dotknutej osoby potrebné, aby táto podala žalobu o určenie neplatnosti dražby. Nadobúdateľ
predmetu dražby takúto žalobu nepodal, a preto sťažovateľka tvrdí, že ani nemôže spadať
do okruhu účastníkov vymedzených zákonom o dobrovoľných dražbách v znení
od 1. januára 2008. Podľa sťažovateľky malo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu,
konkrétne extenzívnym výkladom § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v znení
účinnom od 1. januára 2008 a § 91 ods. 2 OSP upravujúceho nerozlučné procesné
spoločenstvo, porušené „právo sťažovateľ[ky] preskúmať skutočné dôvody neplatnosti
dražby, namietané v žalobe“.
Vo vzťahu k neskoršiemu zneniu právneho predpisu vymedzujúceho účastníkov
konania o určenie neplatnosti dražby by skutočne bolo otázne, či možno považovať
nadobúdateľa predmetu dražby za účastníka konania o určenie neplatnosti dražby. Ústavný
súd poznamenáva, že s účinnosťou od 15. októbra 2008 (zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov) bol Občiansky súdny poriadok
doplnený o § 159a, ktorý rozširuje rozsah záväznosti aj súdneho rozhodnutia o určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby aj na osobu, ktorá nadobudla vecné právo k nehnuteľnosti
v čase, keď bola v katastri vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní. Ako naznačuje
sťažovateľka, zavedenie tohto ustanovenia môže podporiť jej úvahu o tom, že osoby,
na ktoré zákon rozširuje záväznosť rozsudku, sa nepovažujú za účastníkov konania
o určenie neplatnosti dražby, lebo inak by takéto rozšírenie nedávalo zmysel.
Aj keby ústavný súd mal prisvedčiť argumentom sťažovateľky, že namietaný výklad
§ 21 ods. 4 v spojitosti s ods. 2 tohto ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách v znení
účinnom od 1. januára 2008 vykazuje ústavne nekonformný rozpor s textom, obsahom
a účelom predmetného vymedzenia okruhu pasívne legitimovaných účastníkov konania
o neplatnosť dražby, nemožno z argumentácie týkajúcej sa neskoršieho znenia predpisu bez
ďalšieho vyvodzovať právne závery vo vzťahu ku skoršiemu zneniu predpisu, ktoré bolo
pre napadnutý rozsudok krajského súdu rozhodujúce a z ktorého tento súd aj vychádzal.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu totiž vyplýva, že
na rozhodnutie vo veci samej bol krajským súdom v zmysle intertemporálneho ustanovenia
§ 36a zákona o dobrovoľných dražbách vzťahujúceho sa na novelizáciu tohto zákona
uskutočnenú zákonom č. 568/2007 Z. z. použitý zákon o dobrovoľných dražbách v znení
účinnom do 31. decembra 2007. Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu
„Prejednávanú vec je treba aj v súčasnosti posúdiť vzhľadom na to, že napadnutá
dobrovoľná dražba sa uskutočnila dňa 3. 8. 2007, podľa zákona č. 527/2002 Z. z.
o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb.
o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) účinného do 31. 12. 2007.“. Ako
ukazujú iné rozhodnutia všeobecných súdov, význam a dosah intertemporálneho
ustanovenia § 36a zákona o dobrovoľných dražbách nie je v judikatúre ustálený (napríklad
R 23/2010, ale aj I. ÚS 361/2010). Sťažovateľka ale nesprávny výklad § 36a zákona
o dobrovoľných dražbách ani nenamietala a ústavný súd ani nezistil, že by výklad
predmetného intertemporálneho ustanovenia nebol ústavne udržateľný, ani keby nebol sám
osebe jediným možným výkladom predmetného ustanovenia.
Krajský súd síce podľa vlastných slov používa na rozhodnutie znenie zákona
o dobrovoľných dražbách účinné do 31. decembra 2007 v častiach odôvodnenia rozsudku,
ale evidentne uvádza aj úvahy vzťahujúce sa na neskoršie znenie predmetného predpisu.
Podľa krajského súdu tak «Novela zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách
uskutočnená zákonom č. 568/2007 Z. z. účinná od 1. 1. 2008, v ustanovení § 21 ods. 2
uvádza, že v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí že
tým, bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby...
Z porovnania ustanovenia § 21 ods. 2 a 3 zákona č. 527/2002 Z. z. a § 21 ods. 2, 3 a 4
novely tohto zákona uskutočnenej zákonom č. 568/2007 Z. z. vyplýva, že zákon č. 568/2007
Z. z. od 1. 1. 2008 nevyžaduje „naliehavý právny záujem“ ako predpoklad úspešnosti
určenia neplatnosti dražby a na rozdiel od zákon č. 527/2002 Z. z. minimalizuje neúspech
žaloby len z dôvodu tzv. neúplného okruhu účastníkov konania tým, že explicitne označuje
osoby ako účastníkov súdneho konania... Z ustanovenia § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných
dražbách a taxatívneho výpočtu v ňom uvedených účastníkov súdneho konania možno
vyvodiť záver, že ak niektorá z osôb označených za účastníka konania o neplatnosť dražby
nie je žalobcom alebo jedným zo žalobcov, musí byť žalovanou alebo jednou
zo žalovaných... V prípade žaloby o neplatnosť dobrovoľnej dražby je rozhodujúce, aby
nerozlučné procesné spoločenstvo osôb podľa § 21 ods. 4 existovalo v čase vyhlásenia
rozsudku o neplatnosť dražby.».
Ústavný súd pri zohľadnení okolností daného prípadu konštatuje, že krajský súd
do odôvodnenia napadnutého rozsudku zahrnul aj úvahy týkajúce sa zmenenej právnej
úpravy z toho dôvodu, aby sa vysporiadal s dvoma základnými argumentačnými líniami
okresného súdu, ktorými bol prvostupňový rozsudok odôvodnený a ktoré boli
sťažovateľkou v odvolaní spochybnené (nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení
neplatnosti dražby a vymedzenie pasívne legitimovaných subjektov), keďže v oboch týchto
otázkach došlo počas konania k zmene relevantnej právnej úpravy. Aj keď takýto prístup
krajského súdu čiastočne znížil presvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, nie je to
podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska relevantné.
Po vecnej stránke bol napadnutý rozsudok krajského súdu odôvodnený v zmysle
právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2007. Vzhľadom na predmet sťažnosti
a argumentáciu sťažovateľky je rozhodujúcou časť odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu týkajúca sa rozdielu medzi vymedzením účastníkov konania o neplatnosť
dražby pred a po 1. januári 2008 a aplikácia právnej úpravy účinnej pred týmto dňom.
Krajský súd v napadnutom rozsudku svoj záver o určení okruhu účastníkov
odôvodnil najmä takto: „.... na rozdiel od novely tohto zákona (zákona o dobrovoľných
dražbách, poznámka) uskutočnenej zákonom č. 568/2007 Z. z. účinný od 1. 1. 2008 (zákon
o dobrovoľných dražbách v predošlom znení, pozn.) výslovne nedefinoval účastníkov
súdneho konania o neplatnosť dražby, súdna prax ustálila, že neplatnosť dražby môže byť
určená len vtedy, ak sa jej zúčastnia (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) navrhovateľ
dražby, dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a osoba dotknutá na svojich právach
porušením zákona o dobrovoľných dražbách, prípadne právni nástupcovia týchto osôb...
Pri úvahe, ktorá z osôb zúčastnených na dobrovoľnej dražbe v zmysle zákona
č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2007, je pasívne vecne legitimovaná, treba
prihliadnuť k právnej povahe dobrovoľnej dražby, predpokladom pre určenie neplatnosti
dražby a dôsledkom, ktoré z rozhodnutia o určení neplatnosti dražby vyplývajú pre právne
vzťahy týchto osôb, ako aj k tomu, že účinky rozhodnutia o žalobe sa musia vzťahovať
na všetkých, ktorých práv a povinností sa týka a pre všetkých musia vyznieť rovnako.
Z uvedeného vyplýva, že v konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby, ktorá sa uskutočnila
podľa zákona č. 527/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2007, sa musia ako účastníci
zúčastniť jej navrhovateľ, dražobník, vydražiteľ, predchádzajúci vlastník a dotknutá osoba,
prípadne ich právni nástupcovia, teda všetci, ktorých práv a povinností sa rozhodnutie
o neplatnosti dražby týka a musí dotýkať, pretože musí byť zabezpečené, aby mohli
za konania v záujme ochrany svojich práv a oprávnených záujmov vykonávať ohľadne
žalobou napadnutej dražby svoje procesné práva, prípadne plniť svoje procesné povinnosti,
a prispieť tak k dosiahnutiu účelu konania (t. j. rozhodnutie o žalobe v súlade s hmotným
právom), a aby voči všetkým, ktorých práv a povinností sa výsledok dražby týka, bola
otázka neplatnosti dražby záväzne vyriešená rozhodnutím súdu...
Nesprávne zažalovanú osobu môže navrhnúť zameniť postupom podľa § 92 ods. 4
OSP. V preskúmavanej veci však žalobca takto nepostupoval, keď napriek jemu známej
skutočnosti počas konania na prvostupňovom súde, že vydražiteľ v priebehu konania
na súde prvého stupňa o neplatnosť dobrovoľnej dražby odpredal vydraženú nehnuteľnosť
S., s. r. o., L., do rozhodnutia prvostupňového súdu o podanej žalobe nenavrhol v zmysle
§ 92 ods. 1 pristúpenie ďalšieho účastníka konania (právnickú osobu S., s. r. o., L.) alebo
podľa odseku 4 tohto ustanovenia zameniť žalovaného v 1./ rade (vydražiteľa) za nového
účastníka – aktuálneho vlastníka predmetu dražby, spoločnosť S., s. r. o., L. (právneho
nástupcu vydražiteľa), z čoho vyplýva, že konania sa v čase vynesenia napadnutého
rozsudku nezúčastnili všetci, ktorých práv a povinností sa záver o neplatnosti dražby týka,
takže v čase vynesenia napadnutého rozsudku musela byť žaloba prvostupňovým súdom
správne zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Určovanie okruhu
účastníkov je vecou a výlučným dispozičným právom žalobcu, do ktorého súd nie je
oprávnený zasahovať. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil. Žalobca si zrejme túto
skutočnosť uvedomil až po rozhodnutí prvostupňového súdu, pretože v odvolaní z opatrnosti
v súlade s ustanovením § 92 ods. 1 OSP rozšíril žalobu na ďalšieho účastníka - spoločnosť
S., s. r. o... a žiadal odvolací súd, aby v súlade s ustanovením § 92 ods. 1 OSP rozhodol
o pripustení tohto účastníka do konania. Vzhľadom k tomu, že podľa ustanovenia § 216
OSP ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 pre odvolacie konania neplatia, v odvolacom konaní
neprichádzalo do úvahy pripustiť pristúpenie nového účastníka konania na strane
žalovaných Odvolací súd je tzv. prieskumnou inštanciou, preto nemožno pripustiť
pristúpenie alebo zámenu účastníka. Pokiaľ by odvolací súd posudzoval odvolanie žalobcu i
z prípadného hľadiska na pristúpenie či zámenu účastníka na strane žalovaného, je takýto
postup v odvolacom konaní s poukazom na ustanovenie § 216 OSP vylúčený, preto odvolací
súd ani nemusel vydávať uznesenie o zamietnutí návrhu žalobcu na pripustenie nového
účastníka konania na strane žalovaných.“
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd aj s touto námietkou vysporiadal
ústavne súladným spôsobom nevyvolávajúcim pochybnosti, že by mohlo ísť o svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie.
Zákon o dobrovoľných dražbách v znení pred 1. januárom 2008 neobsahoval výpočet
účastníkov konania. Krajský súd tak musel aplikovať všeobecné procesné pravidlá
vymedzujúce účastníkov konania vrátane predpisov o nerozlučnom procesnom
spoločenstve. Ústavný súd zdôrazňuje, že výklad predmetných ustanovení je v právomoci
všeobecných súdov. Ak krajský súd považoval nadobúdateľa predmetu dražby za takú
osobu, ktorú je potrebné zahrnúť medzi osoby tvoriace nerozlučné procesné spoločenstvo
účastníkov konania na strane žalovaných, nepochybne tým podľa názoru ústavného súdu
vyložil relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, ktorý síce nie je
jediný možný, avšak zároveň tým neprekročil medze, ktoré mu určuje ústava príkazom dbať
na ochranu základného práva zaručeného v jej čl. 46 ods. 1 ústavy. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu nemá ani znaky svojvoľnosti, lebo obsahuje úvahu,
prečo tento súd k namietanému výkladu pristúpil, pričom predmetná úvaha sa ani nejaví byť
arbitrárnou. Ústavný súd ďalej dodáva, že sťažovateľka okrem argumentácie majúcej
preukázať namietanú arbitrárnosť výkladu ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách
v znení účinnom po 1. januári 2008, ktoré, ako už uviedol ústavný súd, nebolo relevantné
pre napadnutý rozsudok krajského súdu, nevzniesla žiadnu inú námietku proti úvahám alebo
záverom obsiahnutým v napadnutom rozsudku krajského súdu, osobitne žiadnu úvahu,
ktorá by poukazovala na nesprávnosť záverov krajského súdu vo vzťahu k tej právnej
úprave, ktorú krajský súd skutočne použil. Ústavný súd z toho dôvodu ani nemal možnosť
preskúmať napadnutý rozsudok z iných hľadísk ako tých, ktoré boli sťažovateľkou
napadnuté a ktoré vyústili aj do petitu jej sťažnosti.
Ústavný súd pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Z tohto pohľadu sa odôvodnenie napadnutého rozsudku nejaví ako také, že by proti jeho
záverom bolo možné z ústavnoprávneho hľadiska mať zásadnejšie výhrady.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľné a v okolnostiach danej veci
nemohlo napadnutým rozsudkom krajského súdu dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd rozhodol vo veci
sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak obsahom základného
práva na súdnu ochranu nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo
konvenovať názorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie
občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden
z účastníkov konania nie je procesne úspešný.
Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom však neuviedla žiadny dôvod odlišný od uvedenej úvahy
o nesprávnom vymedzení pasívne legitimovaných osôb, ktorým by svoje tvrdenie podporila.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné
právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou
skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru
(medzi ktoré patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy), ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd nezistil možnosť porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ani čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu a o sťažnosti sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu
rozhodol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak,
ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
obsiahnutými v petite jej sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2012