Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 416/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obce D., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu podľa a

Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 C

217/210 z 22. septembra 2011, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co

77/2012 z 24. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2012

doručená sťažnosť obce D. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),

zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa čl. 46 ods. 3

(ďalej len „“) a Listiny základných práv a

slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 22. septembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného

súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co

77/2012 z 24. apríla 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou okresnému

súdu domáhala proti žalovaným Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaný 1“) a Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný 2“)

náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť tým, že žalovaný 2 ako odvolací orgán v daňovom

konaní v rozpore so zákonom zmenil platobné výmery, ktorými sťažovateľka ako správca

dane vyrubila daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 dvom prevádzkovateľom

jadrových zariadení.

Platobné výmery vydané sťažovateľkou vyrubili daň za jadrové zariadenia obom

prevádzkovateľom v sume vyššej, než ako ju následne v rámci odvolacieho konania vyrubil

žalovaný 2.

Sťažovateľka okrem toho, že v danej situácii bola správcom dane v zmysle zákona

č. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach“),

bola aj subjektom, ktorý je prijímateľom výnosov z miestnych daní a poplatkov, keďže tieto

sú v zmysle ustanovení o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov vlastným príjmom obce. Práve z tohto dôvodu došlo

podľa sťažovateľky rozhodnutím žalovaného 2 k neprípustnému zásahu do jej majetkových

práv, keďže došlo k zníženiu jej príjmu.

Sťažovateľka si škodu, ktorá jej vznikla, nárokovala v zmysle ustanovení § 420

, ktoré upravujú všeobecnú zodpovednosť za škodu spôsobenú

porušením právnej povinnosti. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 22. septembra 2011 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Okresný súd v označenom

rozsudku „dospel k záveru, že sťažovateľ sa nemohol domáhať náhrady škody podľa § 420

, nakoľko na prejednávanú vec sa vzťahuje zákon číslo 514/2003

Z. z., ktorý je vo vzťahu k lex specialis... Podľa názoru súdu neboli

splnené podmienky na priznanie náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia pretože

rozhodnutie odporcu v 2. rade neboli nikdy zrušené a nemôžu byť teda rozhodnutiami

nezákonnými a navrhovateľ nebol účastníkom daňového konania, t. j. nebol aktívne vecne

legitimovaným subjektom. Žalobu voči odporcovi v 2. Rade súd zamietol z dôvodu

nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko podľa za škodu

v danom prípade zodpovedá iba Ministerstvo Financií SR.“.

Proti namietanému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. apríla 2012 tak, že

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa v celom rozsahu

stotožnil so závermi okresného súdu. K odvolacej námietke sťažovateľky, že v danom

prípade škodu, ktorá sťažovateľke vznikla, treba posudzovať nie ako škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, ale ako škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,

uviedol, že sťažovateľka „si nemôže v tomto občianskom súdnom konaní uplatňovať ako

nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré

by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutí, v ich meritórnom výroku, ktorých

nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným

orgánom na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Súd

teda v konaní o nároku na náhradu škody podľa nemôže vecnú

(obsahovú) správnosť rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska nesprávneho

úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný.

Pri opačnom výklade by totiž došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov

rozhodujúcich v rámci civilného procesu do správneho/daňového konania a do výkonu

pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych

daní a poplatkov.“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že v rámci daňového konania vystupovala ako orgán

verejnej moci, pričom na druhej strane však pri vymáhaní náhrady škody v konaní pred

všeobecnými súdmi vystupovala ako právnická osoba, „t. j. ako nositeľ práv a slobôd

zaručených mu “. Podľa sťažovateľky „Hmotnoprávny pomer obce k veci je

nepochybne daný skutočnosťou, že výnos miestnej dane z jadrového zariadenia je príjmom

rozpočtu obce, avšak právne normy tento hmotnoprávny pomer sťažovateľa k predmetu

správneho konania nerešpektujú a nepriznávajú mu postavenie účastníka v konaní.“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3 Sž-o-KS 25/2005 15. augusta 2005, z ktorého vyplýva, že „Dotknutie

žalobcu napadnutým rozhodnutím na jeho právach (i s prihliadnutím na absenciu

odôvodnenia rozhodnutia) a následné vylúčenie z preskúmania súdom vzhľadom na

ustanovenie procesnej legitimácie na podanie žaloby v sú spôsobilé

potenciálne vyvolať kolíziu s právom na súdnu ochranu podľa SR.

Uvedený problém nie je riešiteľný v systéme správneho súdnictva.“.

Sťažovateľka argumentuje, že nemôže byť ukrátená na svojich právach „iba

z dôvodu, že podľa právneho názoru súdov, zákony uplatňovanie ústavných práv

neumožňujú“. Podľa jej názoru mali v jej veci „Súdy ako orgány ochrany ústavnosti mali

vykladať príslušné právne predpisy tak, aby nedošlo k obmedzeniu ústavného práva

sťažovateľa na náhradu škody, t. j. mali v konaní postupovať podľa všeobecnej

zodpovednosti za škodu upravenej v a nasl. .“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava I svojím rozsudkom sp. zn. -110 a Krajský súd

v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. -140 porušili základné právo sťažovateľa

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu garantované

článkom 46 ods. 3 a článkom 36 ods. 3 ústavného zákona

č.

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby Ústavný súd SR zrušil vyššie uvedené rozsudky,

ktorými sa zasiahlo do ústavných práv sťažovateľa a vrátil vec na ďalšie konanie

Okresnému súdu Bratislava I v súlade s článkom 127 ods. 2 .“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky

v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa a listiny,

ku ktorému malo dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 22. septembra

2011 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 24. apríla 2012.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 3 listiny rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 22. septembra

2011

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľka mala právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 3 listiny rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 24. apríla 2012

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľky proti namietanému

rozsudku krajského súdu (a tiež namietanému rozsudku okresného súdu) spočíva v tom, že

jej právnu vec o náhradu škody mal krajský súd (a pred ním okresný súd) posudzovať podľa

ustanovení o všeobecnej zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti

sťažovateľka uvádza, že „Ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má však aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pri tom nie je

účastníkom konania. Podmienka účastníctva v konaní, ktorú zákon zakotvuje pre priznanie

náhrady škody neznamená, že PO a FO, ktorým vznikla v dôsledku nezákonného

rozhodnutia škoda a nie sú účastníkmi konania, nepožívajú ústavnú ochranu podľa čl. 46

ods. 3. Všeobecné súdy ako orgány ochrany ústavnosti musia zvoliť taký výklad právnych

predpisov, aby toto ústavné právo na náhradu škody zostalo zachované aj osobám, ktoré

nespĺňajú podmienku účastníctva v konaní. V uvedenom prípade teda súdy mali uplatniť

ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu (

a nasl.).“.

Sťažovateľka teda na jednej strane tvrdí, že jej nárok na náhradu škody mal byť

posúdený podľa príslušných ustanovení o náhrade škody, a nie

podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), pričom na druhej strane

namieta neprípustný zásah do svojho základného práva podľa , resp.

čl. 36 ods. 3 listiny namietaným rozhodnutím krajského súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre () už uviedol, že „zmyslom a účelom

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je

totiž stanoviť v súlade s podmienky, za ktorých vzniká právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu

verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje

odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým

rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný“.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Zákonom, prostredníctvom ktorého sa vykonáva (a tiež

ods. 3 listiny), je zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Vychádzajúc z tejto skutočnosti v prípade, ak podľa názoru sťažovateľky nemali byť na jej

právnu vec aplikované ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, ale všeobecné ustanovenia o náhrade škody (

a nasl. ), nemohlo namietaným rozsudkom krajského súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu dôjsť k neprípustnému zásahu do základného

práva sťažovateľky podľa , resp. listiny. Medzi namietaným

porušením základného práva podľa a listiny a namietaným

rozsudkom krajského súdu teda neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie, čo

zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Napriek uvedenému právnemu záveru logicky vyplývajúcemu zo sťažovateľkou

navrhnutého petitu ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na právne názory

krajského súdu uvedené v namietanom rozsudku. Krajský súd v podstatnej časti

odôvodnenia svojho rozsudku okrem iného uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ

sa v danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone

ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci náhrady škody podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák.,

pretože táto všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu

vylúčená práve osobitnou úpravou (lex specialis) . To znamená, že

v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci t. j. pri rozhodovaní a úradnom postupe

orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických

a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne

aplikovať , ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale

len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného

rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť

štátu /štátneho orgánu za škodu podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. preto nemožno na tieto

prípady aplikovať, táto prichádza do úvahy len v tých prípadoch, ak došlo k inému

porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania

jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci.“

Ústavný súd považuje citovanú argumentáciu krajského súdu za logickú, ústavne

udržateľnú a akceptovateľnú, zohľadňujúcu podstatu a zmysel zákona zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Zároveň ústavný súd vníma zmysel problému nastoleného sťažovateľkou, ktorá bola

v danej situácii na jednej strane správcom dane v zmysle zákona o miestnych daniach

a zároveň aj subjektom, ktorý je prijímateľom výnosov z miestnych daní a poplatkov, ktoré

sú vlastným príjmom obce, v dôsledku čoho sa dostala do právneho postavenia, keď nebola

účastníčkou správneho (daňového) konania, a preto sa v dôsledku toho nemohla v zmysle

platnej legislatívnej konštrukcie následne domáhať v rámci správneho konania, príp. v rámci

súdneho prieskumu správnych rozhodnutí (správneho súdnictva) zrušenia podľa jej tvrdenia

nezákonných rozhodnutí žalovaného 2.

Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti možno konštatovať, že

sťažovateľka vo svojej podstate formuluje výhrady k legislatívnej konštrukcii, ktorá jej

neumožňuje účinne chrániť svoje práva ako prijímateľa výnosov z miestnych daní

a poplatkov, keďže nemôže účinne namietať tvrdenú nezákonnosť rozhodnutí žalovaného 2,

t. j. vo svojej podstate namieta „neústavnosť“ platnej právnej úpravy (aj keď nie výslovne,

pozn.), o ktorej môže ústavný súd meritórne rozhodnúť len v konaní podľa

(konanie o súlade právnych predpisov).

V naznačených súvislostiach ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny

názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať

len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich

nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho

vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto

koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci

a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (, tiež

, , ). Z citovaného okrem iného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,

ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver

vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť

v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti

senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna

( ), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný

ods. 2 , a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou

atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu

mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že

argumentácia sťažovateľky je z hľadiska možného vyslovenia porušenia jej základného

práva podľa a listiny namietaným rozsudkom krajského

súdu zjavne neopodstatnená, a preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa

.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012