Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 180/2013
PDF · 258.16 KB
No categories available
I. ÚS 180/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obce Z., Z., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 264/2012-131
z 25. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2012 doručená sťažnosť obce Z., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom
JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 264/2012-131
z 25. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanému – Slovenská
republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný 1“)
a žalovanému – Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný 2“) náhrady
škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že žalovaný 2 ako odvolací orgán v daňovom konaní
v rozpore so zákonom zmenil platobné výmery, ktorými sťažovateľ ako správca dane
vyrubil daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 dvom prevádzkovateľom jadrových
zariadení.
Platobné výmery vydané sťažovateľom (platobné výmery č. 1/07, 1/2009, 3/2009,
2/07, 2/2009 a č. 4/2009) vyrubili daň za jadrové zariadenia obom prevádzkovateľom
v sume vyššej, než ako ju následne v rámci odvolacieho konania vyrubil žalovaný 2
(rozhodnutia žalovaného 2 zo 6. júla 2009 a z 27. júla 2009).
Sťažovateľ okrem toho, že v danej situácii bol správcom dane v zmysle zákona
č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach“),
bol aj subjektom, ktorý je prijímateľom výnosov z miestnych daní a poplatkov, keďže tieto
sú v zmysle ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov vlastným príjmom obce. Práve z tohto dôvodu došlo
podľa sťažovateľa rozhodnutiami žalovaného 2 k zníženiu jeho príjmu, a tým ku vzniku
škody v príčinnej súvislosti s týmito rozhodnutiami.
Sťažovateľ si škodu, ktorá mu vznikla, nárokoval v zmysle ustanovení § 420
Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú všeobecnú zodpovednosť za škodu spôsobenú
porušením právnej povinnosti a alternatívne aj v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).
Rozsudkom okresného súdu č. k. 26 C 20/2011-108 z 30. mája 2012 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.
Okresný súd vyslovil záver, že aplikáciu § 420 Občianskeho zákonníka
(o všeobecnej zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti)
ako lex generalis na posúdenie nárokov sťažovateľa vylučuje existencia lex specialis –
zákon č. 514/2003 Z. z. (o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci), a preto
dôvodnosť žaloby sťažovateľa posudzoval len aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z.
Vo vzťahu k žalovanému 2 (Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) okresný súd
dospel k záveru, že nie je spôsobilý byť pasívne legitimovaným subjektom pri aplikácii
zákona č. 514/2003 Z. z. a z uvedeného dôvodu bola voči nemu žaloba zamietnutá.
Vo vzťahu k žalovanému 1 (Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej
republiky) pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z. okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa
z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal nesprávny úradný postup žalovaného 2 a nezákonnosť
jeho rozhodnutí, od ktorých odvíja svoje nároky. V tejto súvislosti okresný súd poukázal
na to, že rozhodnutia žalovaného 2, od ktorých sťažovateľ odvíja svoje nároky, nikdy neboli
zrušené a sťažovateľ ako prvostupňový orgán (ktorého platobné výmery boli zmenené
rozhodnutiami žalovaného 2 ako odvolacieho orgánu) je týmito rozhodnutiami viazaný.
Okresný súd uviedol, že posudzovanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 2 je možné
len v rámci správneho konania. Okresný súd ako ďalší dôvod, pre ktorý bola zamietnutá
žaloba sťažovateľa voči žalovanému 1, uviedol, že sťažovateľ nikdy nebol účastníkom
konania, v ktorom došlo k vydaniu rozhodnutí žalovaného 2, od ktorých odvíja svoje
nároky, ale bol prvostupňovým orgánom a vykonávateľom verejnej moci, pričom podľa § 5
zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má iba účastník konania.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd namietaným rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných práv v nesprávnych právnych
záveroch krajského súdu v namietanom rozsudku pri posúdení ním uplatneného nároku
na náhradu škody.
Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedol: «Obec má v slovenskom
právnom poriadku dvojjediné postavenie – je orgánom verejnej moci pri vykonávaní úloh
územnej samosprávy a delegovanej štátnej správy, ale zároveň je aj právnickou osobou
spôsobilou vystupovať ako subjekt súkromnopravných vzťahov. Pokiaľ obec vystupuje
v súkromnopravných vzťahoch je nepochybne subjektom, ktorému ústava slovenskej
republiky priznáva ústavné práva a slobody.
V oboch uvedených postaveniach môže obec vstupovať do vzťahov s orgánmi štátnej
moci. Je pravdou, že v rámci daňového konania sťažovateľ vystupoval ako orgán verejnej
moci, presnejšie ako orgán štátnej správy vykonávajúci prenesenú štátnu správu na úseku
daní. Na druhej strane však pri vymáhaní náhrady škody sťažovateľ vystupuje ako subjekt
súkromného práva – právnická osoba, brániaca svoje majetkové záujmy...
Z uvedeného ďalej vyplýva, že pri domáhaní sa náhrady škody je obec chránená
príslušnými článkami Ústavy Slovenskej Republiky, najmä článkom 46 Ústavy SR...
Podľa názoru sťažovateľa súdy... svojím rozhodovaním porušili ústavné právo
sťažovateľa na náhradu škody zakotvené v článku 46 ods. 3 Ústavy SR tým, že ho posúdili
ako subjekt nespôsobilý na priznanie náhrady škody...
Podľa článku 46 ods. 4 Ústavy SR „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane ustanoví zákon“... Uvedené však neznamená, že zákon, prípade štátne, orgány pri
jeho aplikácii, môžu neodôvodnene zužovať ústavne zakotvenú množinu subjektov
ústavnoprávnej ochrany...
Podmienky práva na náhradu škody podľa predmetných ustanovení ústavy bližšie
precizuje zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov... Avšak, pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, zákon v § 5 ods. 1 priznáva náhradu škody iba účastníkom
správneho konania... Ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má však aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pri tom nie je
účastníkom konania... Všeobecné súdy ako orgány ochrany ústavnosti musia zvoliť taký
výklad právnych predpisov, aby toto ústavné právo na náhradu škody zostalo zachované
aj osobám, ktoré nespĺňajú podmienku účastníctva v konaní. V uvedenom prípade preto
súdy mali uplatniť ustanovenia Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti
za škodu (§ 420 OZ a nasl.)...
Ak by sme prijali výklad, podľa ktorého podmienka účastníctva v konaní zakotvená
v § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci
predstavuje iba prípustné precizovanie ústavnej normy v zmysle § 46 ods. 4 ústavy,
znamenalo by to, že štát by sa mohol vyhýbať zodpovednosti za škodu jednoducho tým,
že v príslušných administratívnoprávnych normách úzko vymedzí okruh účastníkov
konania...
výklad, podľa ktorého podmienka účastníctva v konaní zakotvená v § 5 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z... predstavuje iba prípustné precizovanie ústavnej normy v zmysle § 46
ods. 4 ústavy, by bol v rozpore so samotným účelom ústavného práva na náhradu škody...
Súdy ako orgány ochrany ústavnosti mali vykladať príslušné právne predpisy tak,
aby nedošlo k obmedzeniu ústavného práva sťažovateľa na náhradu škody, t. j. mali
v konaní postupovať podľa všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej v § 420 a nasl.
OZ...»
Sťažovateľ v argumentácii osobitne poukázal na rozhodnutie ústavného súdu
v skutkovo obdobnej veci a uviedol: «Ústavný súd SR sa vo svojej rozhodovacej praxi
už zaoberal otázkami nastolenými v tejto sťažností... si dovoľujeme poukázať na právne
totožnú vec..., ktorú Ústavný súd odmietol Uznesením IV. ÚS 416/2012-15 zo dňa 16. 8.
2012.
V odôvodnení uznesenia argumentoval okrem iného článkom 51 ods. 1 Ústavy SR,
podľa ktorého: „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44
a 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“
Súd v uvedenom konaní zvolil reštriktívny výklad ústavného článku 46 ods. 3...
Aby sme predišli rovnakému zdôvodneniu zo strany Ústavného súdu SR aj v tomto
prípade, uvádzame, že takéto právne posúdenie považujeme za nesprávne...
pojem „zákon“ v intenciách článku 51 ods. 1 je potrebné vykladať nie ako jeden
zákon (napr. zákon č. 514/2003 Z. z.), ale ako súbor právnych predpisov upravujúcich
predmetnú otázku....
Záver ústavného súdu vyjadrený v Uznesení IV. ÚS 416/2012-15, podľa ktorého
„Zákonom, prostredníctvom ktorého sa vykonáva čl. 46 ods. 3 ústavy (a tiež čl. 36 ods. 3
listiny), je zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.“, je preto
prinajmenšom nepresný. Tento ústavný článok sa totiž vykonáva nie len uvedeným
predpisom, ale aj inými osobitnými predpismi, ako napríklad § 20 zákona č. 46/1993 Z. z.
o Slovenskej informačnej službe, ale napríklad aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka
o náhrade škody prostredníctvom odkazu v § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. S ohľadom
na uvedené máme za to, že v kontexte podávanej sťažnosti je potrebné podradiť pod pojem
„zákon“ aj § 420 Občianskeho zákonníka.
Použiť čl. 51 ods. 1 Ústavy ako argumentačný základ pre odmietnutie sťažnosti
by bolo podľa nášho názoru prílišným formalizmom...
Ústavné právo na náhradu škody podľa čl. 36 ods. 3 Listiny neobsahuje podobné
obmedzenie, akému podlieha ochrana podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1...
Aj Listina určuje, že taxatívne určených práv je možné sa domáhať iba v medziach zákonov
vykonávajúcich listinu, avšak toto obmedzenie sa nevzťahuje na čl. 36 (čl. 41 ods. 1 Listiny:
„Práv uvedených v čl. 26, čl. 27 ods. 4, čl. 28 až 31, čl. 32 ods. 1 a 3, a 35 Listiny sa možno
domáhať iba v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“).
Z uvedeného vyplýva, že ak by aj Ústavný súd SR zvolil reštriktívny výklad čl. 46
ods. 3... s poukazom na čl. 51 ods. 1 Ústavy, sťažovateľovo ústavné právo na náhradu škody
zakotvené v čl. 36 ods. 3 Listiny by tým nebolo dotknuté...
Takýto výklad by bol okrem iného aj v súlade s názorom Ústavného súdu Českej
republiky ohľadom aplikovateľnosti čl. 36 ods. 3 Listiny, ktorý vyslovil vo veci I. ÚS 125/99
z 15. 04. 2003, cit.: „V dôsledku zmeny spoločenských vzťahov po roku 1989, najmä
v súvislosti s vydaním Listiny základných práv a slobôd, ktorá sa stala súčasťou ústavného
poriadku Českej republiky ako zákon č. 2/1993 Zb. je nutné zákon č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom vysvetľovať v súlade so zodpovedajúcimi článkami Listiny, keď
v prípade, ak na konkrétny prípad nedopadá zák. č. 58/1969 Zb., sa aplikuje čl. 36 ods. 3
Listiny priamo.“...»
Sťažovateľ k možnosti preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného 2, od ktorých
odvíja svoje nároky pri posúdení jeho nárokov podľa § 420 Občianskeho zákonníka,
uviedol: „Pre priznanie nároku sťažovateľa na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho
zákonníka musia byť kumulatívne splnené štyri predpoklady, musí existovať:
1) porušenie právnej povinnosti,
2) ujma,
3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a ujmou a
4) zavinenie
K týmto podmienkam je potrebné pridať aj podmienky náhrady škody zakotvené
priamo v článku 46 Ústavy SR, t. j. najmä musí existovať aj nezákonné rozhodnutie súdu,
iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup...
Všeobecná náhrada škody podľa Občianskeho zákonníka, na rozdiel od § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., nie je podmienená predchádzajúcim rozhodnutím na to
príslušného orgánu o zrušení alebo zmenení rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda.
Teda súd pri posudzovaní otázky, či bola porušená právna povinnosť, resp. či je
rozhodnutie orgánu verejnej moci nezákonné, nie je viazaný rozhodnutím príslušného
orgánu a musí túto otázku skúmať v rámci konania sám, na základe dôkazov predložených
stranami sporu...
Civilné súdy teda majú plnú právomoc rozhodovať o náhrade škody a môžu bez
obmedzenia posudzovať splnenie podmienok na jej náhradu, vrátane zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej moci... Súd teda nezasahuje do výsledkov daňového konania
a vo výroku rozhodnutia ani meritórne nerozhoduje o nezákonnosti rozhodnutia daňového
orgánu, ale otázku zákonnosti posudzuje iba ako jednu z podmienok pre priznanie náhrady
škody... O otázke zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy súd meritórne rozhoduje
iba v rámci správneho súdnictva, avšak nič nebráni tomu, aby túto otázku (inak patriacu
do právomoci súdov v rámci správneho súdnictva) posúdil ako prejudiciálnu otázku podľa
§ 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Uvedený výklad je odôvodnený aj tým, že sťažovateľ nemal možnosť dovolávať
sa zrušenia rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR o zmene platobných výmerov cestou
žaloby podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. 8 Co 264/2012-131 zo dňa 25. 9.
2012 porušil základné právo sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu garantované článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a článkom 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.
Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby Ústavný súd SR zrušil vyššie uvedený rozsudok,
ktorým sa zasiahlo do jeho ústavných práv a vrátil vec na ďalšie konanie Krajskému súdu
v Bratislave v súlade s článkom 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
(návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa
v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny,
ku ktorému malo dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4,
čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť
preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.
Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo
nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup.
Podľa čl. 36 ods. 4 listiny podmienky a podrobnosti upravuje zákon.
Podľa čl. 41 ods. 1 listiny práv uvedených v čl. 26, čl. 27 ods. 4, čl. 28 až čl. 31,
čl. 32 ods. 1 a 3, čl. 33 a čl. 35 Listiny sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré
tieto ustanovenia vykonávajú.
Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v namietaní právneho záveru krajského
súdu o neaplikovateľnosti § 420 Občianskeho zákonníka na posúdenie ním uplatneného
nároku na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu.
Podľa sťažovateľa nie je ústavne akceptovateľný taký výklad zákona, podľa ktorého
ho všeobecný súd vylúči z ústavnoprávnej ochrany podľa čl. 46 ods. 3 ústavy len na tom
základe, že v jeho prípade nie sú splnené podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (najmä absencia účastníctva sťažovateľa v konaní,
v ktorom došlo k vydaniu rozhodnutí, od nezákonnosti ktorých sťažovateľ odvíja svoje
nároky, ako aj nepreskúmateľnosť zákonnosti týchto rozhodnutí mimo správneho
súdnictva).
Sťažovateľ uviedol, že podľa neho je neprípustné ustanovenie takých zákonných
podmienok a podrobností súdnej a inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 3 ústavy,
na základe splnomocňujúceho ustanovenia čl. 46 ods. 4 ústavy, ktoré zúžia okruh subjektov,
ktorým prináleží ochrana podľa čl. 46 ods. 3 ústavy len na účastníkov konania. Aj preto
podľa sťažovateľa nie je ústavne akceptovateľný taký výklad, podľa ktorého jediným
zákonným rámcom na uplatnenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 3 ústavy (a čl. 36
ods. 1 listiny) je zákon č. 514/2003 Z. z. Naopak, podľa sťažovateľa zákonný rámec
na uplatnenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy tvoria aj ustanovenia
Občianskeho zákonníka (§ 420) o náhrade škody.
Sťažovateľ zdôraznil, že pri posúdení jeho nárokov na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 420) o náhrade
škody by všeobecný súd v konaní o náhradu škody mohol sám v rámci prejudiciálnej otázky
posúdiť zákonnosť rozhodnutia, od ktorého odvíja svoje nároky. Teda mohla by byť
preskúmaná zákonnosť rozhodnutia štátneho orgánu mimo správneho súdnictva.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa týmto v celom rozsahu odkazuje
na svoje závery uvedené v obdobnej veci v jeho uznesení č. k. IV. ÚS 416/2012-15
zo 16. augusta 2012, v ktorom uviedol:
«Sťažovateľka... na jednej strane tvrdí, že jej nárok na náhradu škody mal byť
posúdený podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody, a nie
podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), pričom na druhej strane
namieta neprípustný zásah do svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy,
resp. čl. 36 ods. 3 listiny namietaným rozhodnutím krajského súdu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre (II. ÚS 25/2011) už uviedol, že „zmyslom a účelom
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
je totiž stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý
umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým
rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný“.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
Zákonom, prostredníctvom ktorého sa vykonáva čl. 46 ods. 3 ústavy (a tiež čl. 36
ods. 3 listiny), je zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Vychádzajúc z tejto skutočnosti v prípade, ak podľa názoru sťažovateľky nemali byť na jej
právnu vec aplikované ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ale všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody (§ 420
a nasl. Občianskeho zákonníka), nemohlo namietaným rozsudkom krajského súdu
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu dôjsť k neprípustnému zásahu do základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, resp. čl. 36 ods. 3 listiny. Medzi namietaným
porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny a namietaným
rozsudkom krajského súdu teda neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie,
čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti...
Zároveň ústavný súd vníma zmysel problému nastoleného sťažovateľkou, ktorá bola
v danej situácii na jednej strane správcom dane v zmysle zákona o miestnych daniach
a zároveň aj subjektom, ktorý je prijímateľom výnosov z miestnych daní a poplatkov, ktoré
sú vlastným príjmom obce, v dôsledku čoho sa dostala do právneho postavenia, keď nebola
účastníčkou správneho (daňového) konania, a preto sa v dôsledku toho nemohla v zmysle
platnej legislatívnej konštrukcie následne domáhať v rámci správneho konania,
príp. v rámci súdneho prieskumu správnych rozhodnutí (správneho súdnictva) zrušenia
podľa jej tvrdenia nezákonných rozhodnutí žalovaného 2.
Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti možno konštatovať,
že sťažovateľka vo svojej podstate formuluje výhrady k legislatívnej konštrukcii, ktorá
jej neumožňuje účinne chrániť svoje práva ako prijímateľa výnosov z miestnych daní
a poplatkov, keďže nemôže účinne namietať tvrdenú nezákonnosť rozhodnutí žalovaného 2,
t. j. vo svojej podstate namieta „neústavnosť“ platnej právnej úpravy (aj keď nie výslovne,
pozn.), o ktorej môže ústavný súd meritórne rozhodnúť len v konaní podľa čl. 125 ústavy
(konanie o súlade právnych predpisov)...»
Sťažovateľ v sťažnosti sám poukazuje na závery ústavného súdu uvedené
v citovanom uznesení hodnotiac ich ako neprípustný reštriktívny výklad ústavy a osobitne
zdôrazňujúc, že možnosť domáhať sa ochrany základného práva podľa čl. 36 ods. 3 listiny
nie je podľa čl. 41 ods. 1 listiny obmedzená tak, ako je obmedzená možnosť domáhať
sa ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd k tejto časti argumentácie sťažovateľa uvádza, že tak čl. 46 ods. 4
ústavy, ako aj čl. 36 ods. 4 listiny odkazujú na podrobnejšiu úpravu základných práv
obsiahnutých v týchto článkoch ústavy a listiny zákonom. Táto zákonná úprava
je vo vzťahu k základnému právu na náhradu škody nezákonným rozhodnutím orgánu štátu
podľa čl. 46 ods. 3 ústavy aj podľa čl. 36 ods. 3 listiny realizovaná práve zákonom
č. 514/2003 Z. z. Preto táto zákonná úprava vytvára rámec a podmienky na naplnenie
ochrany označeného základného práva v súlade s účelom tohto základného práva,
a to aj vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 36 ods. 3 listiny nezávisle od obsahu
ustanovenia čl. 41 ods. 1 listiny.
Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu
ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.
Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto
základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby
a právnické osoby pred zásahmi do ich základných práv alebo slobôd predovšetkým
zo strany orgánov štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).
Predpokladom aktívnej procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je to, že fyzická osoba a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných
práv a slobôd.
Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne
ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť súčasne
nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97).
V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali sťažnosť podľa čl. 127
ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch
v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Orgán verejnej moci (štátny orgán,
ako aj obec pri výkone verejnej moci v rámci preneseného výkonu štátnej správy) môže
podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh
(verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.
Pokiaľ však štát, resp. orgán verejnej moci od neho odvodený, vystupuje vo svojom
mocenskom, vrchnostenskom postavení, nie je nositeľom žiadnych základných práv
a slobôd, a preto pochopiteľne ani nemôže byť aktívne legitimovaný na podanie sťažnosti
Iný prístup k tejto otázke by znamenal popretie zmyslu základných práv a slobôd
aj zmyslu samotného konania o sťažnosti.
Sťažovateľa preto v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t
Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať za osobu, ktorá je oprávnená namietať
porušenie svojich základných práv sťažnosťou domáhajúcou sa začatia konania
pred ústavným súdom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou.
Ústavný súd preto nad rámec dôvodov uvedených v citovanom uznesení
č. k. IV. ÚS 416/2012-15 zo 16. augusta 2012 uvádza, že samotná podstata základného
práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa čl. 46
ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny objektívne vylučuje, aby nositeľom tohto základného
práva bol orgán verejnej správy pri výkone verejnej moci.
Je teda vylúčené, aby nositeľom tohto základného práva bola obec, ktorá si uplatňuje
v občianskoprávnom konaní nároky na náhradu škody v príčinnej súvislosti s rozhodnutím
štátneho orgánu v konaní, v ktorom bola obec prvostupňovým orgánom verejnej moci.
Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť osobitného postavenia obce vyplývajúca z toho,
že rozhodnutie druhostupňového orgánu verejnej správy malo dôsledky na príjmy
sťažovateľa z miestnych daní, ktorých vyrubenie bolo predmetom konania a rozhodovania
orgánov verejnej správy.
Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že argumentácia sťažovateľa nebola
spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a nezakladá možnosť
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny namietaným
rozsudkom krajského súdu, keďže sťažovateľ v danom prípade nemohol byť nositeľom
tohto základného práva, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013