Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 180/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obce Z., Z., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom podľa a Listiny

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -131

z 25. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obce Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra

2012 doručená sťažnosť obce Z., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom

JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -131

z 25. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanému – Slovenská

republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný 1“)

a žalovanému – Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný 2“) náhrady

škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že žalovaný 2 ako odvolací orgán v daňovom konaní

v rozpore so zákonom zmenil platobné výmery, ktorými sťažovateľ ako správca dane

vyrubil daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 dvom prevádzkovateľom jadrových

zariadení.

Platobné výmery vydané sťažovateľom (platobné výmery č. 1/07, 1/2009, 3/2009,

2/07, 2/2009 a č. 4/2009) vyrubili daň za jadrové zariadenia obom prevádzkovateľom

v sume vyššej, než ako ju následne v rámci odvolacieho konania vyrubil žalovaný 2

(rozhodnutia žalovaného 2 zo 6. júla 2009 a z 27. júla 2009).

Sťažovateľ okrem toho, že v danej situácii bol správcom dane v zmysle zákona

č. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach“),

bol aj subjektom, ktorý je prijímateľom výnosov z miestnych daní a poplatkov, keďže tieto

sú v zmysle ustanovení o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov vlastným príjmom obce. Práve z tohto dôvodu došlo

podľa sťažovateľa rozhodnutiami žalovaného 2 k zníženiu jeho príjmu, a tým ku vzniku

škody v príčinnej súvislosti s týmito rozhodnutiami.

Sťažovateľ si škodu, ktorá mu vznikla, nárokoval v zmysle ustanovení § 420

, ktoré upravujú všeobecnú zodpovednosť za škodu spôsobenú

porušením právnej povinnosti a alternatívne aj v zmysle

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Rozsudkom okresného súdu č. k. -108 z 30. mája 2012 (ďalej

len „rozsudok okresného súdu“) bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Okresný súd vyslovil záver, že aplikáciu

(o všeobecnej zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti)

ako lex generalis na posúdenie nárokov sťažovateľa vylučuje existencia lex specialis –

(o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci), a preto

dôvodnosť žaloby sťažovateľa posudzoval len aplikáciou

Vo vzťahu k žalovanému 2 (Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) okresný súd

dospel k záveru, že nie je spôsobilý byť pasívne legitimovaným subjektom pri aplikácii

a z uvedeného dôvodu bola voči nemu žaloba zamietnutá.

Vo vzťahu k žalovanému 1 (Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej

republiky) pri aplikácii okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa

z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal nesprávny úradný postup žalovaného 2 a nezákonnosť

jeho rozhodnutí, od ktorých odvíja svoje nároky. V tejto súvislosti okresný súd poukázal

na to, že rozhodnutia žalovaného 2, od ktorých sťažovateľ odvíja svoje nároky, nikdy neboli

zrušené a sťažovateľ ako prvostupňový orgán (ktorého platobné výmery boli zmenené

rozhodnutiami žalovaného 2 ako odvolacieho orgánu) je týmito rozhodnutiami viazaný.

Okresný súd uviedol, že posudzovanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 2 je možné

len v rámci správneho konania. Okresný súd ako ďalší dôvod, pre ktorý bola zamietnutá

žaloba sťažovateľa voči žalovanému 1, uviedol, že sťažovateľ nikdy nebol účastníkom

konania, v ktorom došlo k vydaniu rozhodnutí žalovaného 2, od ktorých odvíja svoje

nároky, ale bol prvostupňovým orgánom a vykonávateľom verejnej moci, pričom podľa § 5

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

má iba účastník konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd namietaným rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných práv v nesprávnych právnych

záveroch krajského súdu v namietanom rozsudku pri posúdení ním uplatneného nároku

na náhradu škody.

Sťažovateľ vo svojej sťažnostnej argumentácii uviedol: «Obec má v slovenskom

právnom poriadku dvojjediné postavenie – je orgánom verejnej moci pri vykonávaní úloh

územnej samosprávy a delegovanej štátnej správy, ale zároveň je aj právnickou osobou

spôsobilou vystupovať ako subjekt súkromnopravných vzťahov. Pokiaľ obec vystupuje

v súkromnopravných vzťahoch je nepochybne subjektom, ktorému slovenskej

republiky priznáva ústavné práva a slobody.

V oboch uvedených postaveniach môže obec vstupovať do vzťahov s orgánmi štátnej

moci. Je pravdou, že v rámci daňového konania sťažovateľ vystupoval ako orgán verejnej

moci, presnejšie ako orgán štátnej správy vykonávajúci prenesenú štátnu správu na úseku

daní. Na druhej strane však pri vymáhaní náhrady škody sťažovateľ vystupuje ako subjekt

súkromného práva – právnická osoba, brániaca svoje majetkové záujmy...

Z uvedeného ďalej vyplýva, že pri domáhaní sa náhrady škody je obec chránená

príslušnými článkami , najmä článkom 46 SR...

Podľa názoru sťažovateľa súdy... svojím rozhodovaním porušili ústavné právo

sťažovateľa na náhradu škody zakotvené v článku 46 ods. 3 SR tým, že ho posúdili

ako subjekt nespôsobilý na priznanie náhrady škody...

Podľa článku 46 ods. 4 SR „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane ustanoví zákon“... Uvedené však neznamená, že zákon, prípade štátne, orgány pri

jeho aplikácii, môžu neodôvodnene zužovať ústavne zakotvenú množinu subjektov

ústavnoprávnej ochrany...

Podmienky práva na náhradu škody podľa predmetných ustanovení bližšie

precizuje o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení

neskorších predpisov... Avšak, pokiaľ ide o právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, zákon v § 5 ods. 1 priznáva náhradu škody iba účastníkom

správneho konania... Ústavné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má však aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pri tom nie je

účastníkom konania... Všeobecné súdy ako orgány ochrany ústavnosti musia zvoliť taký

výklad právnych predpisov, aby toto ústavné právo na náhradu škody zostalo zachované

aj osobám, ktoré nespĺňajú podmienku účastníctva v konaní. V uvedenom prípade preto

súdy mali uplatniť ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti

za škodu ( a nasl.)...

Ak by sme prijali výklad, podľa ktorého podmienka účastníctva v konaní zakotvená

v o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci

predstavuje iba prípustné precizovanie ústavnej normy v zmysle ,

znamenalo by to, že štát by sa mohol vyhýbať zodpovednosti za škodu jednoducho tým,

že v príslušných administratívnoprávnych normách úzko vymedzí okruh účastníkov

konania...

výklad, podľa ktorého podmienka účastníctva v konaní zakotvená v § 5 ods. 1 zákona

č. .. predstavuje iba prípustné precizovanie ústavnej normy v zmysle

ods. 4 , by bol v rozpore so samotným účelom ústavného práva na náhradu škody...

Súdy ako orgány ochrany ústavnosti mali vykladať príslušné právne predpisy tak,

aby nedošlo k obmedzeniu ústavného práva sťažovateľa na náhradu škody, t. j. mali

v konaní postupovať podľa všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej v § 420 a nasl.

...»

Sťažovateľ v argumentácii osobitne poukázal na rozhodnutie ústavného súdu

v skutkovo obdobnej veci a uviedol: «Ústavný súd SR sa vo svojej rozhodovacej praxi

už zaoberal otázkami nastolenými v tejto sťažností... si dovoľujeme poukázať na právne

totožnú vec..., ktorú Ústavný súd odmietol Uznesením -15 zo dňa 16. 8.

2012.

V odôvodnení uznesenia argumentoval okrem iného článkom 51 ods. 1 SR,

podľa ktorého: „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44

a 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“

Súd v uvedenom konaní zvolil reštriktívny výklad ústavného článku 46 ods. 3...

Aby sme predišli rovnakému zdôvodneniu zo strany Ústavného súdu SR aj v tomto

prípade, uvádzame, že takéto právne posúdenie považujeme za nesprávne...

pojem „zákon“ v intenciách článku 51 ods. 1 je potrebné vykladať nie ako jeden

zákon (napr. ), ale ako súbor právnych predpisov upravujúcich

predmetnú otázku....

Záver ústavného súdu vyjadrený v Uznesení -15, podľa ktorého

„Zákonom, prostredníctvom ktorého sa vykonáva (a tiež

listiny), je zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.“, je preto

prinajmenšom nepresný. Tento ústavný článok sa totiž vykonáva nie len uvedeným

predpisom, ale aj inými osobitnými predpismi, ako napríklad

o Slovenskej informačnej službe, ale napríklad aj ustanoveniami

o náhrade škody prostredníctvom odkazu v S ohľadom

na uvedené máme za to, že v kontexte podávanej sťažnosti je potrebné podradiť pod pojem

„zákon“ aj .

Použiť ako argumentačný základ pre odmietnutie sťažnosti

by bolo podľa nášho názoru prílišným formalizmom...

Ústavné právo na náhradu škody podľa čl. 36 ods. 3 Listiny neobsahuje podobné

obmedzenie, akému podlieha ochrana podľa v spojení s ...

Aj Listina určuje, že taxatívne určených práv je možné sa domáhať iba v medziach zákonov

vykonávajúcich listinu, avšak toto obmedzenie sa nevzťahuje na čl. 36 (čl. 41 ods. 1 Listiny:

„Práv uvedených v čl. 26, čl. 27 ods. 4, čl. 28 až 31, čl. 32 ods. 1 a 3, a 35 Listiny sa možno

domáhať iba v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“).

Z uvedeného vyplýva, že ak by aj Ústavný súd SR zvolil reštriktívny výklad čl. 46

ods. 3... s poukazom na , sťažovateľovo ústavné právo na náhradu škody

zakotvené v čl. 36 ods. 3 Listiny by tým nebolo dotknuté...

Takýto výklad by bol okrem iného aj v súlade s názorom Ústavného súdu Českej

republiky ohľadom aplikovateľnosti čl. 36 ods. 3 Listiny, ktorý vyslovil vo veci

z 15. 04. 2003, cit.: „V dôsledku zmeny spoločenských vzťahov po roku 1989, najmä

v súvislosti s vydaním Listiny základných práv a slobôd, ktorá sa stala súčasťou ústavného

poriadku Českej republiky ako je nutné

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom vysvetľovať v súlade so zodpovedajúcimi článkami Listiny, keď

v prípade, ak na konkrétny prípad nedopadá , sa aplikuje

Listiny priamo.“...»

Sťažovateľ k možnosti preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného 2, od ktorých

odvíja svoje nároky pri posúdení jeho nárokov podľa ,

uviedol: „Pre priznanie nároku sťažovateľa na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho

zákonníka musia byť kumulatívne splnené štyri predpoklady, musí existovať:

1) porušenie právnej povinnosti,

2) ujma,

3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a ujmou a

4) zavinenie

K týmto podmienkam je potrebné pridať aj podmienky náhrady škody zakotvené

priamo v článku 46 SR, t. j. najmä musí existovať aj nezákonné rozhodnutie súdu,

iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup...

Všeobecná náhrada škody podľa , na rozdiel od

, nie je podmienená predchádzajúcim rozhodnutím na to

príslušného orgánu o zrušení alebo zmenení rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda.

Teda súd pri posudzovaní otázky, či bola porušená právna povinnosť, resp. či je

rozhodnutie orgánu verejnej moci nezákonné, nie je viazaný rozhodnutím príslušného

orgánu a musí túto otázku skúmať v rámci konania sám, na základe dôkazov predložených

stranami sporu...

Civilné súdy teda majú plnú právomoc rozhodovať o náhrade škody a môžu bez

obmedzenia posudzovať splnenie podmienok na jej náhradu, vrátane zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej moci... Súd teda nezasahuje do výsledkov daňového konania

a vo výroku rozhodnutia ani meritórne nerozhoduje o nezákonnosti rozhodnutia daňového

orgánu, ale otázku zákonnosti posudzuje iba ako jednu z podmienok pre priznanie náhrady

škody... O otázke zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy súd meritórne rozhoduje

iba v rámci správneho súdnictva, avšak nič nebráni tomu, aby túto otázku (inak patriacu

do právomoci súdov v rámci správneho súdnictva) posúdil ako prejudiciálnu otázku podľa

.

Uvedený výklad je odôvodnený aj tým, že sťažovateľ nemal možnosť dovolávať

sa zrušenia rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR o zmene platobných výmerov cestou

žaloby podľa piatej časti ...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. -131 zo dňa 25. 9.

2012 porušil základné právo sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu garantované článkom 46 ods. 3

a článkom 36 ods. 3 ústavného

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby Ústavný súd SR zrušil vyššie uvedený rozsudok,

ktorým sa zasiahlo do jeho ústavných práv a vrátil vec na ďalšie konanie Krajskému súdu

v Bratislave v súlade s článkom 127 ods. 2 .“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

(návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa

v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom podľa a listiny,

ku ktorému malo dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , , ,

až a až tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takého

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nemožno vylúčiť

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

Podľa čl. 36 ods. 4 listiny podmienky a podrobnosti upravuje zákon.

Podľa čl. 41 ods. 1 listiny práv uvedených v čl. 26, čl. 27 ods. 4, čl. 28 až čl. 31,

čl. 32 ods. 1 a 3, čl. 33 a čl. 35 Listiny sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré

tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v namietaní právneho záveru krajského

súdu o neaplikovateľnosti na posúdenie ním uplatneného

nároku na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu.

Podľa sťažovateľa nie je ústavne akceptovateľný taký výklad zákona, podľa ktorého

ho všeobecný súd vylúči z ústavnoprávnej ochrany podľa len na tom

základe, že v jeho prípade nie sú splnené podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu

škody podľa (najmä absencia účastníctva sťažovateľa v konaní,

v ktorom došlo k vydaniu rozhodnutí, od nezákonnosti ktorých sťažovateľ odvíja svoje

nároky, ako aj nepreskúmateľnosť zákonnosti týchto rozhodnutí mimo správneho

súdnictva).

Sťažovateľ uviedol, že podľa neho je neprípustné ustanovenie takých zákonných

podmienok a podrobností súdnej a inej právnej ochrany podľa ,

na základe splnomocňujúceho ustanovenia , ktoré zúžia okruh subjektov,

ktorým prináleží ochrana podľa len na účastníkov konania. Aj preto

podľa sťažovateľa nie je ústavne akceptovateľný taký výklad, podľa ktorého jediným

zákonným rámcom na uplatnenie jeho základných práv podľa (a

ods. 1 listiny) je Naopak, podľa sťažovateľa zákonný rámec

na uplatnenie základného práva podľa tvoria aj ustanovenia

() o náhrade škody.

Sťažovateľ zdôraznil, že pri posúdení jeho nárokov na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím podľa aj ustanovenia () o náhrade

škody by všeobecný súd v konaní o náhradu škody mohol sám v rámci prejudiciálnej otázky

posúdiť zákonnosť rozhodnutia, od ktorého odvíja svoje nároky. Teda mohla by byť

preskúmaná zákonnosť rozhodnutia štátneho orgánu mimo správneho súdnictva.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa týmto v celom rozsahu odkazuje

na svoje závery uvedené v obdobnej veci v jeho uznesení č. k. -15

zo 16. augusta 2012, v ktorom uviedol:

«Sťažovateľka... na jednej strane tvrdí, že jej nárok na náhradu škody mal byť

posúdený podľa príslušných ustanovení o náhrade škody, a nie

podľa ustanovení o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), pričom na druhej strane

namieta neprípustný zásah do svojho základného práva podľa ,

resp. čl. 36 ods. 3 listiny namietaným rozhodnutím krajského súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre () už uviedol, že „zmyslom a účelom

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

je totiž stanoviť v súlade s podmienky, za ktorých vzniká právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý

umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým

rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný“.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Zákonom, prostredníctvom ktorého sa vykonáva (a tiež

ods. 3 listiny), je zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Vychádzajúc z tejto skutočnosti v prípade, ak podľa názoru sťažovateľky nemali byť na jej

právnu vec aplikované ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, ale všeobecné ustanovenia o náhrade škody (

a nasl. ), nemohlo namietaným rozsudkom krajského súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu dôjsť k neprípustnému zásahu do základného

práva sťažovateľky podľa , resp. listiny. Medzi namietaným

porušením základného práva podľa a listiny a namietaným

rozsudkom krajského súdu teda neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie,

čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti...

Zároveň ústavný súd vníma zmysel problému nastoleného sťažovateľkou, ktorá bola

v danej situácii na jednej strane správcom dane v zmysle zákona o miestnych daniach

a zároveň aj subjektom, ktorý je prijímateľom výnosov z miestnych daní a poplatkov, ktoré

sú vlastným príjmom obce, v dôsledku čoho sa dostala do právneho postavenia, keď nebola

účastníčkou správneho (daňového) konania, a preto sa v dôsledku toho nemohla v zmysle

platnej legislatívnej konštrukcie následne domáhať v rámci správneho konania,

príp. v rámci súdneho prieskumu správnych rozhodnutí (správneho súdnictva) zrušenia

podľa jej tvrdenia nezákonných rozhodnutí žalovaného 2.

Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v sťažnosti možno konštatovať,

že sťažovateľka vo svojej podstate formuluje výhrady k legislatívnej konštrukcii, ktorá

jej neumožňuje účinne chrániť svoje práva ako prijímateľa výnosov z miestnych daní

a poplatkov, keďže nemôže účinne namietať tvrdenú nezákonnosť rozhodnutí žalovaného 2,

t. j. vo svojej podstate namieta „neústavnosť“ platnej právnej úpravy (aj keď nie výslovne,

pozn.), o ktorej môže ústavný súd meritórne rozhodnúť len v konaní podľa

(konanie o súlade právnych predpisov)...»

Sťažovateľ v sťažnosti sám poukazuje na závery ústavného súdu uvedené

v citovanom uznesení hodnotiac ich ako neprípustný reštriktívny výklad a osobitne

zdôrazňujúc, že možnosť domáhať sa ochrany základného práva podľa čl. 36 ods. 3 listiny

nie je podľa čl. 41 ods. 1 listiny obmedzená tak, ako je obmedzená možnosť domáhať

sa ochrany základného práva podľa , v spojení s .

Ústavný súd k tejto časti argumentácie sťažovateľa uvádza, že tak čl. 46 ods. 4

, ako aj listiny odkazujú na podrobnejšiu úpravu základných práv

obsiahnutých v týchto článkoch a listiny zákonom. Táto zákonná úprava

je vo vzťahu k základnému právu na náhradu škody nezákonným rozhodnutím orgánu štátu

podľa aj podľa listiny realizovaná práve zákonom

č. Preto táto zákonná úprava vytvára rámec a podmienky na naplnenie

ochrany označeného základného práva v súlade s účelom tohto základného práva,

a to aj vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 36 ods. 3 listiny nezávisle od obsahu

ustanovenia čl. 41 ods. 1 listiny.

Sťažnosť podľa je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu

ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.

Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto

základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby

a právnické osoby pred zásahmi do ich základných práv alebo slobôd predovšetkým

zo strany orgánov štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).

Predpokladom aktívnej procesnej legitimácie na podanie sťažnosti podľa čl. 127

je to, že fyzická osoba a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných

práv a slobôd.

Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne

ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť súčasne

nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd ().

V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali sťažnosť podľa čl. 127

(napr. vo vlastníckych sporoch, keď vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch

v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Orgán verejnej moci (štátny orgán,

ako aj obec pri výkone verejnej moci v rámci preneseného výkonu štátnej správy) môže

podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh

(verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.

Pokiaľ však štát, resp. orgán verejnej moci od neho odvodený, vystupuje vo svojom

mocenskom, vrchnostenskom postavení, nie je nositeľom žiadnych základných práv

a slobôd, a preto pochopiteľne ani nemôže byť aktívne legitimovaný na podanie sťažnosti

podľa .

Iný prístup k tejto otázke by znamenal popretie zmyslu základných práv a slobôd

aj zmyslu samotného konania o sťažnosti.

Sťažovateľa preto v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t

nemožno považovať za osobu, ktorá je oprávnená namietať

porušenie svojich základných práv sťažnosťou domáhajúcou sa začatia konania

pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou.

Ústavný súd preto nad rámec dôvodov uvedených v citovanom uznesení

č. k. -15 zo 16. augusta 2012 uvádza, že samotná podstata základného

práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa čl. 46

ods. 3 a listiny objektívne vylučuje, aby nositeľom tohto základného

práva bol orgán verejnej správy pri výkone verejnej moci.

Je teda vylúčené, aby nositeľom tohto základného práva bola obec, ktorá si uplatňuje

v občianskoprávnom konaní nároky na náhradu škody v príčinnej súvislosti s rozhodnutím

štátneho orgánu v konaní, v ktorom bola obec prvostupňovým orgánom verejnej moci.

Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť osobitného postavenia obce vyplývajúca z toho,

že rozhodnutie druhostupňového orgánu verejnej správy malo dôsledky na príjmy

sťažovateľa z miestnych daní, ktorých vyrubenie bolo predmetom konania a rozhodovania

orgánov verejnej správy.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že argumentácia sťažovateľa nebola

spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a nezakladá možnosť

porušenia základného práva podľa a listiny namietaným

rozsudkom krajského súdu, keďže sťažovateľ v danom prípade nemohol byť nositeľom

tohto základného práva, a preto ústavný súd podľa

sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013