Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 207/2012
PDF · 208 KB
No categories available
IV. ÚS 207/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. augusta 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza o sťažnosti M. B. a maloletých M. B., D. B., a R. B., zastúpených
zákonnou zástupkyňou matkou M. B., všetci bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. M.
D., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 221/2008, za účasti Okresného
súdu Žilina, takto
rozhodol:
1. Základné právo M. B. a maloletých M. B., D. B. a R. B. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 221/2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 221/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),
ktoré j e jej Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Maloletým M. B., D. B. a R. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v
sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám ich zákonnej zástupkyne matky
M. B.
5. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť M. B. a maloletým M. B., D. B. a R.
B. trovy konania v sume 569,68 € (slovom päťstošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiatosem
centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. D., B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2012
doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“) a maloletých M. B., D. B., a R. B.,
zastúpených zákonnou zástupkyňou matkou M. B., všetci bytom B. (spolu ďalej len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. M. D., B., vo veci namietaného porušenia
ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 221/2008 o náhradu nemajetkovej
ujmy.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že v novembri 2008 podali
na okresnom súde návrh proti R. Š., B. (ďalej len „odporca“), na náhradu nemajetkovej
ujmy v súvislosti s úmrtím R. B. (manžela sťažovateľky a otca maloletých sťažovateľov) pri
dopravnej nehode spôsobenej odporcom, ktorý bol uznaný za vinného z ublíženia na zdraví
s následkom smrti R. B.
Pretože okresný súd vo veci návrhu sťažovateľov nekonal, po 13 mesiacoch
od podania návrhu sa obrátili na okresný súd so žiadosťou o nariadenie pojednávania. Prvé
pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 18. januára 2010, ale počas ďalších mesiacov bol
okresný súd znovu nečinný. Právny zástupca sťažovateľov preto opakovane požiadal
20. decembra 2010 okresný súd o nariadenie pojednávania.
Okresný súd ani ďalej vo veci sťažovateľov nekonal, preto právny zástupca
sťažovateľov 27. decembra 2011 podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného
súdu.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť sťažovateľov 19. apríla
2012 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 29. mája 2012 vyzval predsedu
okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho
vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprS/448/2012 z 19. júna
2012 doručenom ústavnému súdu 22. júna 2012 okrem iného uviedol, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania. V prílohe predložil ústavnému súdu stanovisko
zákonného sudcu, ku ktorému uviedol, že ho má ústavný súd považovať za stanovisko
predsedu okresného súdu. V stanovisku (vyjadrení) zákonného sudcu k označenej veci sa
uvádza:
„Obdobne ako som sa vyjadril voči predsedovi tunajšieho súdu 6. 2. 2012 – samotný
navrhovateľ pôvodne neúplným podaním z 25. 2. 2011 rozšíril okruh účastníkov, čomu
nekorešpondoval predmet, teda čoho sa v konaní domáha a toto konanie doplnil až
dodatočne v priebehu roka 2011. Doplnenie podania z pôvodne veľkej obálky obsahovalo aj
vzorové rozhodnutia v iných veciach a bolo chybou v manipulácii pôvodne zle zaradené.
Ako je v interných súvislostiach známe, súd bol personálne nestabilný, s fluktuáciami
na poste tajomníčky a asistentky súdneho oddelenia a s absenciou vyššej súdnej úradníčky
od mája do polovice októbra 2011, s problematickou možnosťou prerozdeľovania práce
s prihliadnutím na priority v jednotlivých veciach a vzhľadom na celkovú zaťaženosť súdu.
Na tunajšom súde tiež prebehla od. 18. 10. 2010 do 27. 4. 2011 revízia Krajským súdom
v Žiline, so závermi rôzneho charakteru, ktoré nasvedčujú predpokladom vzniku prieťahov
v súdnych konaniach z objektívnych dôvodov. Ostatne aj z priebežne sledovaných počtov
vecí, ktoré v priebehu roka 2011 presiahli 400, a k 30. 4. 2012 dosahovali 325, pri
neustálom nápade okolo 25 nových vecí mesačne, je prakticky vylúčené, aby som
vo všetkých konal priebežne.
Každopádne 6. 2. 2012 som rozhodol o pristúpení účastníka podľa dispozičnej
právomoci samotného navrhovateľa, ten bol dňa 27. 3. 2012 vyzvaný na vyjadrenie v
konaní a po uplynutí pravidelnej lehoty na vyjadrenie bol na 19. 9. 2012 vytýčený termín
pojednávania, takže v r. 2012 už k bezdôvodným prieťahom v tomto konaní nedochádza.“
Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu
zo 4. júla 2012 (doručenom ústavnému súdu 11. júla 2012) okrem iného uviedla:
„Vyjadrenie predsedu senátu vo veci poukazuje na niekoľko skutočností. 1/ Na
neúplné podanie, 2/ na personálnu obsadenosť súdu, 3/ na úkony súdu po 6. 2. 2012.
K týmto podľa jednotlivých bodov uvádzam:
1/ Je pravdou, že návrh bol rozšírený o ďalšieho účastníka konania na strane
odporcu. Následne právny zástupca navrhovateľov vždy reagoval na výzvy súdu v rámci
určených lehôt. Nešlo o žiadne komplikované podania, ktoré by si vyžadovali čas piatich
mesiacov od podania /6. 2. 2011/ do doručenia výzvy súdu na odstránenia vád podania
z 6. 2. 2011 /doručené pr. zast. navrhovateľov 18. 07. 2011/. Nešlo o žiadne komplikované
podanie v tom smere, aby o ňom súd rozhodol 6. 2. 2012, teda rok po jeho podaní na súd.
Naviac toto rozhodnutie nebolo do dnešného dňa doručené navrhovateľom.
V tejto súvislosti tiež poukazujem na list predsedu Okresného súdu v Žiline, ktorý je
datovaný k 07. 01. 2012, pričom poukazuje na to, hoci v tom čase táto skutočnosť nemohla
byť známa, že sudca rozhodol 06. 02. 2012 o pristúpení účastníka konania.
2/ Personálna obsadenosť súdu nemôže ísť v žiadnom prípade na ťarchu účastníka
konania, za túto účastník konania nemôže, i keď tento pre tieto skutočnosti má pochopenie.
3/ Úkony súdu po 06. 02. 2012 možno vidieť iba ako reakciu na podanie Ústavnej
sťažnosti, keďže dňa 24. 05. 2012 bolo právnemu zástupcovi navrhovateľov doručené
predvolanie na pojednávania na 19. 09. 2012 o 9,45 hod. Ako už bolo v samotnej Ústavnej
sťažnosti poukázané, nejde o skutkovo ani právne komplikovanú vec, ktorá by si vyžadovala
natoľko zdĺhavé konanie, ktoré naviac hlboko zasiahlo a stále zasahuje do života
navrhovateľov ako pozostalých po manželovi, otcovi.“
Sťažovatelia vyjadrili súhlas s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania
vo veci prijatej sťažnosti.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,
o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného
súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako
navrhovatelia, je rozhodovanie o návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy. Zo skutočností
uvedených sťažovateľmi a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho
spisu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o faktickej a právnej
zložitosti veci. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Na faktickú zložitosť veci nepoukázal ani
predseda okresného súdu. Vzhľadom na povahu veci (strata živiteľa predovšetkým
maloletých sťažovateľov) sa vyžaduje pristupovať ku konaniu s osobitnou starostlivosťou.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľov, ktorí sú
v tomto spore navrhovateľmi. V súvislosti s prieťahmi v konaní ústavný súd uvádza, že
sťažovateľka včas reagovala na výzvy okresného súdu a svojimi návrhmi realizovala svoje
procesné práva, na ktoré bola podľa príslušných procesnoprávnych predpisov oprávnená.
Správanie maloletých detí vo vzťahu k prieťahom v konaní ústavný súd vzhľadom na ich
vek neposudzoval.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.
Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 221/2008 ústavný súd zistil, že
sťažovatelia podali 14. novembra 2008 návrh na náhradu nemajetkovej ujmy.
Okresný súd uznesením č. k. 8 C 221/2008-14 z 30. decembra 2008 uložil odporcovi,
aby sa v lehote 15 dní od doručenia tohto uznesenia písomne vyjadril k návrhu na začatie
konania. Odporca sa k návrhu sťažovateľov pred uskutočnením pojednávania nariadeného
18. decembra 2009 na 18. január 2010 nevyjadril. Na uvedenom pojednávaní sa zúčastnila
zo sťažovateľov len sťažovateľka a jej právny zástupca, ako aj odporca. Odporca na výzvu
okresného súdu na pojednávaní navrhol vstup poisťovne K., a. s., do tohto konania ako
vedľajšieho účastníka na jeho strane. Okresný súd odročil pojednávanie na neurčito s tým,
že vyzve vedľajšieho účastníka, aby oznámil, či vstupuje do konania.
Sťažovatelia 20. decembra 2010 požiadali okresný súd o nariadenie pojednávania
a 25. februára 2011 podali návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane
odporcu.
Okresný súd uznesením č. k. 8 C 221/2008-28 z 23. júna 2011 uložil sťažovateľom,
resp. ich právnemu zástupcovi, aby v lehote 10 dní odstránili nedostatky podania
z 25. februára 2011, vo vzťahu ku vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Sťažovatelia
podali 22. júla 2011 návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu
a súčasne upravili pôvodný návrh.
Okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 221/2008 zo 6. februára 2012 pripustil vstup
ďalšieho účastníka na strane odporcu a pripustil zmenu žalobného návrhu.
Okresný súd ďalej uznesením č. k. 8 C 221/2008-41 z 27. marca 2012 uložil
odporcovi, aby sa v lehote 15 dní od doručenia označeného uznesenia vyjadril k veci.
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.
8 C 221/2008 po jednom uskutočnenom pojednávaní (18. január 2010) do času
rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov nerozhodol vo veci samej, pričom
ďalší termín pojednávania nariadil na 19. september 2012.
Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na doterajší priebeh napadnutého konania,
ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani viac ako tri a pol roka od jeho začatia,
ústavný súd konštatuje, že z tejto doby okresný súd bol nečinný od 30. decembra 2008
do 18. decembra 2009, od 18. januára 2010 do 23. júna 2011 a od 22. júla 2011
do 6. februára 2012. Ústavný súd preto uzavrel, že v konaní okresného súdu vedenom
pod sp. zn. 8 C 221/2008 došlo predovšetkým jeho nečinnosťou k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení okresného súdu
z 19. júna 2012 založené na personálnej nestabilite okresného súdu a na vysokom nápade
vecí.
Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo
vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika
nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších
pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za
pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06,
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať
tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 221/2008 konal bez zbytočných
prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia takto:
„... sťažovateľovi 1/ M. B... vo výške 6. 000,- € a sťažovateľom 2/, 3/ a 4/ po 3. 000,-
€ každému sťažovateľovi. Tohto nároku sa domáhame z toho dôvodu, že skutočne dlhý čas
žijeme my sťažovatelia v právnej neistote. Mne sťažovateľke 1/ bola spôsobená nielen
materiálna, ale aj nemateriálna ujma, a to nielen mojej osobe, no najmä deťom. Ja
sťažovateľka 1/ som prišla o manžela a živiteľa rodiny. Deti, sťažovatelia 2/, 3/ a 4/ o otca,
ktorého už nikdy nespoznajú. Sťažovateľ 4/ sa narodil po úmrtí manžela a otca. ... Svojim
návrhom sa domáhame nemajetkovej ujmy, ktorá je nespochybniteľná a ktorú silne
pociťujeme doteraz.“
So zreteľom na nenáležitý postup okresného súdu považujú sťažovatelia za
primerané zadosťučinenie sumu 6 000 € pre sťažovateľku a sumu 3 000 € pre každého
z maloletých sťažovateľov.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
8 C 21/2008 viac ako tri a pol roka a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu a to, že
konanie vo veci sťažovateľov nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,
ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 3 000 € a maloletým
sťažovateľom sumu po 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. D.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné
v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u sťažovateľov o 50 % (porovnaj najmä
I. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010,
III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010),
pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za
každý úkon po 63,58 €, t. j. za dva úkony 127,16 €, predstavuje spolu s režijným paušálom
(2 x 7,63 €) u jedného sťažovateľa sumu 142,42 €.
Trovy právneho zastúpenia štyroch sťažovateľov vrátane započítania režijného
paušálu boli priznané v celkovej sume 569,68 €.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012