Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 360/2012
PDF · 227.53 KB
No categories available
I. ÚS 360/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. K., S., zastúpeného advokátkou Mgr. G. H., T., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 6/2011 z 8. februára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája
2012 doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Co 6/2011 z 8. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
na vydanie platobného rozkazu z 20. júla 2007 domáhal na Okresnom súde Bratislava IV
(ďalej len „okresný súd“) zaplatenia „istiny 30.990,00 Sk“ s príslušenstvom povinným S., a.
s., B. (ďalej len „odporca“) z titulu vrátenia kúpnej ceny notebooku ASUS A6VM Q060
(ďalej len „počítač“), ktorého funkčnosť reklamoval v záručnej lehote. Okresný súd
rozsudkom č. k. 19 C 103/2009-80 z 23. septembra 2010 jeho návrh zamietol. O odvolaní
sťažovateľa z 9. novembra 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 6/2011 z 8.
februára 2012, ktorým „napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.
3. Sťažovateľ uviedol, že „napáda touto sťažnosťou rozhodnutie Krajského súdu...
sp. zn. 4 Co/6/2011 z 8. 2. 2012, a postup prvostupňového súdu, ktorého niekoľkoročnou
nečinnosťou v tejto veci bola zmarená možnosť vykonať dôkaz obhliadkou veci – notebooku,
nad rámec zákona požadoval súd od navrhovateľa predloženie ďalších dôkazov na podporu
jeho tvrdení, hoci odporca predložil len jeden aj to pochybný, čím bolo porušené základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) aj jeho právo na spravodlivé
súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)“, a vyslovil názor [predniesol domnienku
(„domnievame sa“)], že „interpretácia ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 634/1992 Zb.
oboma súdmi v neprospech spotrebiteľa nie je v súlade s ústavou a medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách“.
4. Sťažovateľ tvrdil, že „konaním Krajského súdu...“ došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného
práva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...“ a práva „na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“ postupom krajského súdu „v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Co 6/2011 a jeho rozhodnutím z 8. februára 2012“. Súčasne navrhol, aby
predmetné rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené, vec bola vrátená „na ďalšie konanie“,
bola mu priznaná náhrada trov právneho zastúpenia „v sume... 138,08 eur...“ a primerané
finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.
4 Co 6/2011 z 8. februára 2012.
10. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
12. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom
garantovaných základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Z obsahu sťažnosti
vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil označené
základné právo (resp. právo) predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3.
Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi
odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok
a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru
existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či
účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní
rozsudkom sp. zn. 4 Co 6/2011 z 8. februára 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy (resp. dohovorom).
15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým nevyhovel odvolaniu sťažovateľa
(potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa), náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe
vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd [v podstatnom vo vzťahu
k námietkam sťažovateľa (pozri tiež bod 3)] oboznámil prvostupňové rozhodnutie a najmä
jeho odôvodnenie (ktoré považuje ústavný súd za právne relevantné citovať, keďže
s výsledkami dokazovania okresného súdu sa odvolací súd „stotožnil“, pozn.):
„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu 1.028,67 eur (30. 990,- Sk) spolu
s 14 % úrokom z omeškania od 18. 04. 2007 do zaplatenia. Pri rozhodovaní vychádzal zo
zistenia, že navrhovateľ si kúpil od odporcu dňa 31. 08. 2006 počítač NB ASUS A6VM
Q060 za cenu 30.990,- Sk, ktorého vadu - prasknutý displej reklamoval u odporcu dňa a ku
ktorej malo dôjsť pri bežnom zatváraní počítača. Mal za nepochybne zistené, že o spôsobe
vybavenia reklamácie bol navrhovateľ informovaný listom zo dňa 06. 12. 2006 a aj keď
reklamácia nebola vybavená v zákonom stanovenej lehote, z odborného posúdenia
príslušného servisného strediska vyplynulo, že reklamovaná vada bola spôsobená
mechanickým poškodením, čo odporca dňa 09. 01. 2007 navrhovateľovi oznámil s tým, že
uplatnenú reklamáciu nepovažuje za dôvodnú. O uplatnenom nároku rozhodoval
s poukazom na ustanovenia § 620 ods. 1, § 621, § 622 ods. 1 a ods. 2 a § 623 ods. 1 a ods. 2
Obč. zák. a dospel k záveru, že navrhovateľovi nárok na vrátenie kúpnej ceny počítača
z titulu reklamovanej vady nevznikol, pretože displej počítača bol poškodený mechanicky,
na čo sa záruka na tovar nevzťahuje. Zaoberal sa aj otázkou, odstúpenia navrhovateľa od
kúpnej zmluvy listom z 18. 04. 2007, ktorým žiadal odporcu o zmierenie a vrátenie kúpnej
ceny a dospel k názoru, že navrhovateľ ako kupujúci reklamáciu tovaru neuplatnil
spôsobom stanoveným zákonom a to preto, že voľbu medzi možnými právami nevykonal
dostatočne určite a zrozumiteľne, keď žiadal výmenu veci alebo vrátenie kúpnej ceny,
pričom od kúpnej zmluvy neodstúpil, v dôsledku čoho mu nárok na vrátenie kúpnej ceny
nevznikol a tento nárok uplatnil až potom, čo jeho reklamácii nebolo vyhovené...“
Následne krajský súd oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, «ktorý žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, jeho návrhu vyhovieť a priznať mu
náhradu trov konania. V odvolaní poukázal na ustanovenie § 19 ods. 4 zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v dobe predmetnej, reklamácie - (ďalej len „zák.
o ochrane spotrebiteľa“) ktoré stanovuje 30 dňovú lehotu na vybavenie reklamácie, po
uplynutí ktorej, ak táto v lehote nie je vybavená, má spotrebiteľ rovnaké práva, akoby išlo
o chybu, ktorú nemožno odstrániť a to podľa § 623 ods. 1 Obč. zák. - právo na výmenu veci
alebo právo odstúpiť od zmluvy, ktoré ustanovenie platí bez ohľadu na to, či reklamácia
bola oprávnená alebo nie a jediným kritériom na vznik tohto nároku je prekročenie 30
dňovej lehoty na vybavenie reklamácie. Poukázal na to, že od odporcu sa domáhal výmeny
tovaru alebo vrátenia kúpnej ceny pre márne uplynutie 30 dňovej lehoty na vybavenie
reklamácie listom z 05. 01. 2007 a opakovane listom z 18. 04. 2007, ktorým žiadal vrátenie
kúpnej ceny. Súdu prvého stupňa vytkol, že uvedené zákonné ustanovenia a preukázané
skutočnosti ako smerodajné nebral do úvahy a namietal aj proti jeho záveru, že počítač
nereklamoval postupom stanoveným zákonom a možných nárokov sa nedomáhal určite
a zrozumiteľne. Mal za to, že listom zo dňa 05. 01. 2007 jasne uviedol, že žiada o výmenu
tovaru alebo o vrátenie kúpnej ceny, teda obidve možnosti podľa ustanovenia § 19 ods. 4
zák. o ochrane spotrebiteľa v spojení s ustanovením § 623 ods. 1 Obč. zák., a uviedol aj
uplynutie 30 dňovej lehoty, čím vyšiel v ústrety odporcovi, aby si on vybral spôsob plnenia.
Podmieňovanie odstúpenia od zmluvy vzájomným nárokom na vrátenie počítača, považoval
za chybnú úvahu, keďže počítač bol po celý čas v dispozícii odporcu a on ním doteraz
nedisponuje a konštatovanie súdu prvého stupňa, že si nárok uplatnil až po tom, čo odporca
nevyhovel jeho za zavádzajúce, pretože predmetný nárok si uplatnil listom z 05. 01. 2007
a zamietnutie reklamácie mu bolo oznámené listom z 09. 01. 2007, a vznikol bez ohľadu na
skutočnosť, či reklamácii bolo alebo nebolo vyhovené, ak nárok v tom čase nebol
prekludovaný ani premlčaný. Taktiež mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že ním
došlo k mechanickému poškodenou notebooku a spochybňoval aj dokument od servisného
strediska S. zo dňa 20. 11. 2006 s poukazom na to, že odporca mal dostatok času vybaviť
reklamácie v zákonnej lehote.».
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia, §, 212 ods. 1. O. s. p.
v rozsahu uvádzanom v odvolaní navrhovateľa a podľa uplatnených dôvodov na odvolacom
pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že, odvolanie navrhovateľa nie
je dôvodné.
V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal vrátenia kúpnej ceny zaplatenej za
počítač, ktorý si kúpil od odporcu 31. 08. 2006 s odôvodnením, že tento nárok mu vznikol
po bezúspešnej reklamácii vady počítača ako i pre samotné nedodržanie lehoty stanovenej
pre rozhodnutie o reklamácii ustanovením § 19 ods. 4 zák. o ochrane spotrebiteľa.
V právnom vzťahu založenom kúpnou zmluvou zo dňa 31. 08. 2006 vystupoval
navrhovateľ, ako fyzická osoba a odporca ako podnikateľ v rámci, svojej podnikateľskej
činnosti práva a povinnosti účastníkov sa teda riadia osobitnou úpravou obsiahnutou
v ustanoveniach § 612 až 627 Občianskeho zákonníka o predaji tovaru v obchode, ktorá má
prednosť pred všeobecnou úpravou kúpnej zmluvy v § 588 až 608 Občianskeho zákonníka.
Zodpovednosť za vady predanej veci, ktorá sa prejaví ako rozpor s kúpnou zmluvou po
prevzatí v záručnej dobe, je upravená y § 619 a nasl. Obč. zák. Pretože v danej veci má
kúpna zmluvu povahu spotrebiteľskej, stanovuje ďalšie práva kupujúceho (spotrebiteľa)
povinnosti predávajúceho aj zák. o ochrane spotrebiteľa, tak ako na to poukazoval
v priebehu konania aj navrhovateľ.
Podľa ustanovenia § 19 ods. 4 zák. o ochrane spotrebiteľa predávajúci alebo ním
poverený pracovník rozhodne o reklamácii ihneď, v zložitých prípadoch do troch
pracovných dní. Do tejto lehoty sa nezapočítava čas potrebný na odborné posúdenie vady.
Vybavenie reklamácie však nesmie trvať dlhšie ako 30 dní. Po uplynutí tejto lehoty má
spotrebiteľ rovnaké práva, akoby išlo, o chybu, ktorú nemožno odstrániť.
Práva kupujúceho spojené s neodstrániteľnou vadou kúpenej veci sú pritom určené
v ustanovení § 623 ods. 1 a 2 Obč. zák. t. j. právo na výmenu veci, právo od zmluvy odstúpiť
a právo na primeranú zľavu z kúpnej ceny.
Výklad ustanovenia § 19 ods. 4 zák. o ochrane spotrebiteľa navrhovateľom
v odvolaní tak, že kupujúci má vyššie uvedené práva len z toho dôvodu, že reklamácia
nebola vybavená včas, nebol správny.
Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní, pokiaľ ide o zisťovanie vady
reklamovanej veci a jej charakteru, vychádzal z posúdenia servisného strediska pre
výpočtovú techniku, ktorému počítač zaslal odporca a z ktorého vyplynulo, že poškodenie
displeja počítača bolo spôsobené mechanicky, na čo sa záruka nevzťahuje.
Súd prvého stupňa návrhu nevyhovel preto, že navrhovateľovi nárok na vrátenie
kúpnej ceny z titulu reklamovanej vady nevznikol. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu
prvého stupňa stotožňuje. Pre rozhodnutie bolo podstatné, či navrhovateľ v konaní
preukázal, že zakúpený tovar mal vytýkanú vadu alebo nie. Túto skutočnosť preukazoval iba
svojou výpoveďou, ktorú však odporca v konaní spochybňoval a v rámci vybavovania
reklamácie neuznal. Ďalšie dôkazy nepredložil, s výnimkou čestného prehlásenia Ľ. P.,
ktoré súd prvého stupňa nepovažoval za dostatočný dôkaz preukazujúci vadu na kúpenom
počítači. Dôkaznú povinnosť v sporom občianskosúdnom konaní spočívajúcu v povinnosti
opísať všetky skutočnosti potrebné z hľadiska právnych noriem, podľa ktorých má byť vec
posúdená a povinnosti označiť dôkazy, ktorými mieni svoje tvrdenia preukázať, má ten
účastník, ktorý v konaní preukazuje skutočnosti, ktoré sú mu v konaní na prospech.
Nesplnenie niektorej z týchto povinnosti má za následok neúspech v konaní.
Nevyhnutným predpokladom pre uplatnenie nároku z titulu vady výrobku je, že
výrobok skutočne vadou trpí, čiže existencia vady. Až potom je možné uplatňovať
nevyvrátiteľnú právnu domnienku neodstrániteľnosti vady v prípade nedodržania lehoty pre
vybavenie reklamácie v zmysle § 19 ods. 3 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa
v znení neskorších predpisov. Výrazom ustálenej súdnej praxe je, že kupujúcim uplatnené
právo zo zodpovednosti za vady je dôvodné len vtedy, ak je reklamovaná vada skutočne
vadou, vyskytuje sa u predanej veci v dobe uplatneného práva zo zodpovednosti za vady.
Bez tohto predpokladu nemožno vyvodiť záver, že závada kúpenej veci, ktorú kupujúci
v záručnej dobe reklamoval, sa uplynutím lehoty stanovenej v tretej vete § 19 ods. 3 zák.
č. 634/1992 Zb. stáva bez ďalšieho vadou prejavujúcou sa ako rozpor s kúpnou zmluvou
podľa § 619 ods. 1 a nasl. Obč. zák. Podľa výsledku reklamácie v danom prípade nešlo
o výrobnú vadu notebooku, ale o jeho mechanické poškodenie, na ktoré záruka sa ani
v zmysle všeobecných záručných podmienok nevťahuje. Preto nárok navrhovateľa nemožno
považovať za dôvodný.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že z obsahu tohto právneho úkonu (listu
z 18. 04. 2007) nie je zrejmé, že by si ním navrhovateľ uplatňoval právo na odstúpenie od
zmluvy, pretože podľa jeho jazykového výkladu išlo o návrh na zmierlivé vyriešenie sporu
tak, že účastníci si vrátia poskytnuté plnenia, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Treba
poukázať na to, že reklamácia je jednostranný právny úkon, adresovaný predávajúcemu,
ktorým kupujúci vytýka určitú vadu predanej veci, sama osebe však nemá priame účinky. Až
po tom, čo kupujúci uplatní svoje právo zo zodpovednosti za vady právnym úkonom, ktorým
oznámi predávajúcemu aké konkrétne právo v súvislosti s reklamovanou vadou si uplatňuje,
vzniká kupujúcemu konkrétna predávajúcim zvolená povinnosť. Je preto nevyhnutným, aby
takýto právny úkon bol jednoznačný, aby bolo zrejmé, ktoré konkrétne právo zo
zodpovednosti za vady predanej veci sa kupujúci domáha. Nebolo vo veci sporné, že
odporca si uplatnil práva zo zodpovednosti za vady predanej veci už liste z 05. 01. 2007, ale
ani v tomto liste nebolo jednoznačne zvolené právo zo zodpovednosti za vady. Pre právny
úkon odstúpenia od zmluvy ako jednostranného právneho úkonu účastníka zmluvy, zákon
vyžaduje na jeho platnosť a účinnosť splnenie všetkých náležitostí ako pri iných prejavoch
vôle, teda musí byť zrozumiteľný tak, že je z neho zrejmé čo sa ním sleduje. List
navrhovateľa z 18. 04. 2007, ktorý on považoval za odstúpenie od zmluvy, tieto náležitosti
nespĺňa, lebo z neho nie je zrejmé, že navrhovateľ prejavuje vôľu ukončiť právny vzťah
medzi účastníkmi, vyplývajúci z uzavretej kúpnej zmluvy. Je preto namieste s súlade
s názorom súdu prvého stupňa dospieť k záveru, že navrhovateľ od kúpnej zmluvy
neodstúpil.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
V tomto ohľade z pohľadu de lege lata ústavný súd poukazuje tiež na § 219 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnkov, v zmysle
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.
4 Co 6/2011 z 8. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na nečinnosť vo veci konajúcich
všeobecných súdov, aj ktorej dôsledkom malo byť porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (bod 3), ústavný súd poznamenáva, že tieto
námietky posudzoval ako súčasť sťažovateľovej argumentácie vo vzťahu k porušeniu
označených práv. Aj keď sťažovateľ ako súčasť dôkazového materiálu k sťažnosti pripojil
„sťažnosť na prieťahy v konaní...“ zo 14. marca 2012 a odpoveď predsedu krajského súdu
sp. zn. Spr 2087/2012 z 11. apríla 2012, v ktorej konštatoval, že „Vaša sťažnosť je
dôvodná“, nebol dôvod, aby sa ústavný súd (viazaný návrhom na začatie konania – § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde) zaoberal posudzovaním sťažnosti z hľadiska eventuálneho
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže sťažovateľ, kvalifikovane
právne zastúpený, porušenie tohto základného práva nenamietal (pozri bod 5 – petit
sťažnosti). K uvedenému ústavný súd ešte poznamenáva, že rozsudok krajského súdu sp. zn.
4 Co 6/2011 z 8. februára 2012 nadobudol podľa na ňom vyznačenej doložky právoplatnosť
29. marca 2012 a sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní (ktoré bolo v merite veci
ukončené už uvedeným rozsudkom 8. februára 2012) až 14. marca 2012.
21. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bol odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012