Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 360/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. K., S., zastúpeného advokátkou Mgr. G. H., T., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 8. februára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája

2012 doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 8. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

na vydanie platobného rozkazu z 20. júla 2007 domáhal na Okresnom súde Bratislava IV

(ďalej len „okresný súd“) zaplatenia „istiny 30.990,00 Sk“ s príslušenstvom povinným S., a.

s., B. (ďalej len „odporca“) z titulu vrátenia kúpnej ceny notebooku ASUS A6VM Q060

(ďalej len „počítač“), ktorého funkčnosť reklamoval v záručnej lehote. Okresný súd

rozsudkom č. k. -80 z 23. septembra 2010 jeho návrh zamietol. O odvolaní

sťažovateľa z 9. novembra 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 8.

februára 2012, ktorým „napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

3. Sťažovateľ uviedol, že „napáda touto sťažnosťou rozhodnutie Krajského súdu...

sp. zn. z 8. 2. 2012, a postup prvostupňového súdu, ktorého niekoľkoročnou

nečinnosťou v tejto veci bola zmarená možnosť vykonať dôkaz obhliadkou veci – notebooku,

nad rámec zákona požadoval súd od navrhovateľa predloženie ďalších dôkazov na podporu

jeho tvrdení, hoci odporca predložil len jeden aj to pochybný, čím bolo porušené základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu ( ) aj jeho právo na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)“, a vyslovil názor [predniesol domnienku

(„domnievame sa“)], že „interpretácia ustanovenia

oboma súdmi v neprospech spotrebiteľa nie je v súlade s a medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách“.

4. Sťažovateľ tvrdil, že „konaním Krajského súdu...“ došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného

práva „na súdnu ochranu podľa ...“ a práva „na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“ postupom krajského súdu „v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozhodnutím z 8. februára 2012“. Súčasne navrhol, aby

predmetné rozhodnutie krajského súdu bolo zrušené, vec bola vrátená „na ďalšie konanie“,

bola mu priznaná náhrada trov právneho zastúpenia „v sume... 138,08 eur...“ a primerané

finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

9. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 8. februára 2012.

10. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

11. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

12. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich a dohovorom

garantovaných základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Z obsahu sťažnosti

vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil označené

základné právo (resp. právo) predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3.

Bolo preto úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi

odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúceho sa uvedených námietok

a sťažovateľom označeným základným právom podľa , resp. právom podľa dohovoru

existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo iba posúdenie, či

účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní

rozsudkom sp. zn. z 8. februára 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom

(resp. dohovorom).

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým nevyhovel odvolaniu sťažovateľa

(potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa), náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe

vyvodených právnych záverov. V odôvodnení krajský súd [v podstatnom vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa (pozri tiež bod 3)] oboznámil prvostupňové rozhodnutie a najmä

jeho odôvodnenie (ktoré považuje ústavný súd za právne relevantné citovať, keďže

s výsledkami dokazovania okresného súdu sa odvolací súd „stotožnil“, pozn.):

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ

domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu 1.028,67 eur (30. 990,- Sk) spolu

s 14 % úrokom z omeškania od 18. 04. 2007 do zaplatenia. Pri rozhodovaní vychádzal zo

zistenia, že navrhovateľ si kúpil od odporcu dňa 31. 08. 2006 počítač NB ASUS A6VM

Q060 za cenu 30.990,- Sk, ktorého vadu - prasknutý displej reklamoval u odporcu dňa a ku

ktorej malo dôjsť pri bežnom zatváraní počítača. Mal za nepochybne zistené, že o spôsobe

vybavenia reklamácie bol navrhovateľ informovaný listom zo dňa 06. 12. 2006 a aj keď

reklamácia nebola vybavená v zákonom stanovenej lehote, z odborného posúdenia

príslušného servisného strediska vyplynulo, že reklamovaná vada bola spôsobená

mechanickým poškodením, čo odporca dňa 09. 01. 2007 navrhovateľovi oznámil s tým, že

uplatnenú reklamáciu nepovažuje za dôvodnú. O uplatnenom nároku rozhodoval

s poukazom na ustanovenia § 620 ods. 1, § 621, § 622 ods. 1 a ods. 2 a § 623 ods. 1 a ods. 2

Obč. zák. a dospel k záveru, že navrhovateľovi nárok na vrátenie kúpnej ceny počítača

z titulu reklamovanej vady nevznikol, pretože displej počítača bol poškodený mechanicky,

na čo sa záruka na tovar nevzťahuje. Zaoberal sa aj otázkou, odstúpenia navrhovateľa od

kúpnej zmluvy listom z 18. 04. 2007, ktorým žiadal odporcu o zmierenie a vrátenie kúpnej

ceny a dospel k názoru, že navrhovateľ ako kupujúci reklamáciu tovaru neuplatnil

spôsobom stanoveným zákonom a to preto, že voľbu medzi možnými právami nevykonal

dostatočne určite a zrozumiteľne, keď žiadal výmenu veci alebo vrátenie kúpnej ceny,

pričom od kúpnej zmluvy neodstúpil, v dôsledku čoho mu nárok na vrátenie kúpnej ceny

nevznikol a tento nárok uplatnil až potom, čo jeho reklamácii nebolo vyhovené...“

Následne krajský súd oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, «ktorý žiadal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, jeho návrhu vyhovieť a priznať mu

náhradu trov konania. V odvolaní poukázal na ustanovenie

o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v dobe predmetnej, reklamácie - (ďalej len „zák.

o ochrane spotrebiteľa“) ktoré stanovuje 30 dňovú lehotu na vybavenie reklamácie, po

uplynutí ktorej, ak táto v lehote nie je vybavená, má spotrebiteľ rovnaké práva, akoby išlo

o chybu, ktorú nemožno odstrániť a to podľa § 623 ods. 1 Obč. zák. - právo na výmenu veci

alebo právo odstúpiť od zmluvy, ktoré ustanovenie platí bez ohľadu na to, či reklamácia

bola oprávnená alebo nie a jediným kritériom na vznik tohto nároku je prekročenie 30

dňovej lehoty na vybavenie reklamácie. Poukázal na to, že od odporcu sa domáhal výmeny

tovaru alebo vrátenia kúpnej ceny pre márne uplynutie 30 dňovej lehoty na vybavenie

reklamácie listom z 05. 01. 2007 a opakovane listom z 18. 04. 2007, ktorým žiadal vrátenie

kúpnej ceny. Súdu prvého stupňa vytkol, že uvedené zákonné ustanovenia a preukázané

skutočnosti ako smerodajné nebral do úvahy a namietal aj proti jeho záveru, že počítač

nereklamoval postupom stanoveným zákonom a možných nárokov sa nedomáhal určite

a zrozumiteľne. Mal za to, že listom zo dňa 05. 01. 2007 jasne uviedol, že žiada o výmenu

tovaru alebo o vrátenie kúpnej ceny, teda obidve možnosti podľa ustanovenia § 19 ods. 4

zák. o ochrane spotrebiteľa v spojení s ustanovením § 623 ods. 1 Obč. zák., a uviedol aj

uplynutie 30 dňovej lehoty, čím vyšiel v ústrety odporcovi, aby si on vybral spôsob plnenia.

Podmieňovanie odstúpenia od zmluvy vzájomným nárokom na vrátenie počítača, považoval

za chybnú úvahu, keďže počítač bol po celý čas v dispozícii odporcu a on ním doteraz

nedisponuje a konštatovanie súdu prvého stupňa, že si nárok uplatnil až po tom, čo odporca

nevyhovel jeho za zavádzajúce, pretože predmetný nárok si uplatnil listom z 05. 01. 2007

a zamietnutie reklamácie mu bolo oznámené listom z 09. 01. 2007, a vznikol bez ohľadu na

skutočnosť, či reklamácii bolo alebo nebolo vyhovené, ak nárok v tom čase nebol

prekludovaný ani premlčaný. Taktiež mal za to, že v konaní nebolo preukázané, že ním

došlo k mechanickému poškodenou notebooku a spochybňoval aj dokument od servisného

strediska S. zo dňa 20. 11. 2006 s poukazom na to, že odporca mal dostatok času vybaviť

reklamácie v zákonnej lehote.».

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia, §, 212 ods. 1.

v rozsahu uvádzanom v odvolaní navrhovateľa a podľa uplatnených dôvodov na odvolacom

pojednávaní ( ) a dospel k záveru, že, odvolanie navrhovateľa nie

je dôvodné.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal vrátenia kúpnej ceny zaplatenej za

počítač, ktorý si kúpil od odporcu 31. 08. 2006 s odôvodnením, že tento nárok mu vznikol

po bezúspešnej reklamácii vady počítača ako i pre samotné nedodržanie lehoty stanovenej

pre rozhodnutie o reklamácii ustanovením § 19 ods. 4 zák. o ochrane spotrebiteľa.

V právnom vzťahu založenom kúpnou zmluvou zo dňa 31. 08. 2006 vystupoval

navrhovateľ, ako fyzická osoba a odporca ako podnikateľ v rámci, svojej podnikateľskej

činnosti práva a povinnosti účastníkov sa teda riadia osobitnou úpravou obsiahnutou

v ustanoveniach až 627 o predaji tovaru v obchode, ktorá má

prednosť pred všeobecnou úpravou kúpnej zmluvy v až 608 .

Zodpovednosť za vady predanej veci, ktorá sa prejaví ako rozpor s kúpnou zmluvou po

prevzatí v záručnej dobe, je upravená y § 619 a nasl. Obč. zák. Pretože v danej veci má

kúpna zmluvu povahu spotrebiteľskej, stanovuje ďalšie práva kupujúceho (spotrebiteľa)

povinnosti predávajúceho aj zák. o ochrane spotrebiteľa, tak ako na to poukazoval

v priebehu konania aj navrhovateľ.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 4 zák. o ochrane spotrebiteľa predávajúci alebo ním

poverený pracovník rozhodne o reklamácii ihneď, v zložitých prípadoch do troch

pracovných dní. Do tejto lehoty sa nezapočítava čas potrebný na odborné posúdenie vady.

Vybavenie reklamácie však nesmie trvať dlhšie ako 30 dní. Po uplynutí tejto lehoty má

spotrebiteľ rovnaké práva, akoby išlo, o chybu, ktorú nemožno odstrániť.

Práva kupujúceho spojené s neodstrániteľnou vadou kúpenej veci sú pritom určené

v ustanovení § 623 ods. 1 a 2 Obč. zák. t. j. právo na výmenu veci, právo od zmluvy odstúpiť

a právo na primeranú zľavu z kúpnej ceny.

Výklad ustanovenia § 19 ods. 4 zák. o ochrane spotrebiteľa navrhovateľom

v odvolaní tak, že kupujúci má vyššie uvedené práva len z toho dôvodu, že reklamácia

nebola vybavená včas, nebol správny.

Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní, pokiaľ ide o zisťovanie vady

reklamovanej veci a jej charakteru, vychádzal z posúdenia servisného strediska pre

výpočtovú techniku, ktorému počítač zaslal odporca a z ktorého vyplynulo, že poškodenie

displeja počítača bolo spôsobené mechanicky, na čo sa záruka nevzťahuje.

Súd prvého stupňa návrhu nevyhovel preto, že navrhovateľovi nárok na vrátenie

kúpnej ceny z titulu reklamovanej vady nevznikol. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu

prvého stupňa stotožňuje. Pre rozhodnutie bolo podstatné, či navrhovateľ v konaní

preukázal, že zakúpený tovar mal vytýkanú vadu alebo nie. Túto skutočnosť preukazoval iba

svojou výpoveďou, ktorú však odporca v konaní spochybňoval a v rámci vybavovania

reklamácie neuznal. Ďalšie dôkazy nepredložil, s výnimkou čestného prehlásenia Ľ. P.,

ktoré súd prvého stupňa nepovažoval za dostatočný dôkaz preukazujúci vadu na kúpenom

počítači. Dôkaznú povinnosť v sporom občianskosúdnom konaní spočívajúcu v povinnosti

opísať všetky skutočnosti potrebné z hľadiska právnych noriem, podľa ktorých má byť vec

posúdená a povinnosti označiť dôkazy, ktorými mieni svoje tvrdenia preukázať, má ten

účastník, ktorý v konaní preukazuje skutočnosti, ktoré sú mu v konaní na prospech.

Nesplnenie niektorej z týchto povinnosti má za následok neúspech v konaní.

Nevyhnutným predpokladom pre uplatnenie nároku z titulu vady výrobku je, že

výrobok skutočne vadou trpí, čiže existencia vady. Až potom je možné uplatňovať

nevyvrátiteľnú právnu domnienku neodstrániteľnosti vady v prípade nedodržania lehoty pre

vybavenie reklamácie v zmysle o ochrane spotrebiteľa

v znení neskorších predpisov. Výrazom ustálenej súdnej praxe je, že kupujúcim uplatnené

právo zo zodpovednosti za vady je dôvodné len vtedy, ak je reklamovaná vada skutočne

vadou, vyskytuje sa u predanej veci v dobe uplatneného práva zo zodpovednosti za vady.

Bez tohto predpokladu nemožno vyvodiť záver, že závada kúpenej veci, ktorú kupujúci

v záručnej dobe reklamoval, sa uplynutím lehoty stanovenej v tretej vete § 19 ods. 3 zák.

č. stáva bez ďalšieho vadou prejavujúcou sa ako rozpor s kúpnou zmluvou

podľa § 619 ods. 1 a nasl. Obč. zák. Podľa výsledku reklamácie v danom prípade nešlo

o výrobnú vadu notebooku, ale o jeho mechanické poškodenie, na ktoré záruka sa ani

v zmysle všeobecných záručných podmienok nevťahuje. Preto nárok navrhovateľa nemožno

považovať za dôvodný.

Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že z obsahu tohto právneho úkonu (listu

z 18. 04. 2007) nie je zrejmé, že by si ním navrhovateľ uplatňoval právo na odstúpenie od

zmluvy, pretože podľa jeho jazykového výkladu išlo o návrh na zmierlivé vyriešenie sporu

tak, že účastníci si vrátia poskytnuté plnenia, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Treba

poukázať na to, že reklamácia je jednostranný právny úkon, adresovaný predávajúcemu,

ktorým kupujúci vytýka určitú vadu predanej veci, sama osebe však nemá priame účinky. Až

po tom, čo kupujúci uplatní svoje právo zo zodpovednosti za vady právnym úkonom, ktorým

oznámi predávajúcemu aké konkrétne právo v súvislosti s reklamovanou vadou si uplatňuje,

vzniká kupujúcemu konkrétna predávajúcim zvolená povinnosť. Je preto nevyhnutným, aby

takýto právny úkon bol jednoznačný, aby bolo zrejmé, ktoré konkrétne právo zo

zodpovednosti za vady predanej veci sa kupujúci domáha. Nebolo vo veci sporné, že

odporca si uplatnil práva zo zodpovednosti za vady predanej veci už liste z 05. 01. 2007, ale

ani v tomto liste nebolo jednoznačne zvolené právo zo zodpovednosti za vady. Pre právny

úkon odstúpenia od zmluvy ako jednostranného právneho úkonu účastníka zmluvy, zákon

vyžaduje na jeho platnosť a účinnosť splnenie všetkých náležitostí ako pri iných prejavoch

vôle, teda musí byť zrozumiteľný tak, že je z neho zrejmé čo sa ním sleduje. List

navrhovateľa z 18. 04. 2007, ktorý on považoval za odstúpenie od zmluvy, tieto náležitosti

nespĺňa, lebo z neho nie je zrejmé, že navrhovateľ prejavuje vôľu ukončiť právny vzťah

medzi účastníkmi, vyplývajúci z uzavretej kúpnej zmluvy. Je preto namieste s súlade

s názorom súdu prvého stupňa dospieť k záveru, že navrhovateľ od kúpnej zmluvy

neodstúpil.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

podľa ustanovenia potvrdil.“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

V tomto ohľade z pohľadu de lege lata ústavný súd poukazuje tiež na § 219 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších zmien a doplnkov, v zmysle

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 8. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa (resp. dohovoru). S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na nečinnosť vo veci konajúcich

všeobecných súdov, aj ktorej dôsledkom malo byť porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (bod 3), ústavný súd poznamenáva, že tieto

námietky posudzoval ako súčasť sťažovateľovej argumentácie vo vzťahu k porušeniu

označených práv. Aj keď sťažovateľ ako súčasť dôkazového materiálu k sťažnosti pripojil

„sťažnosť na prieťahy v konaní...“ zo 14. marca 2012 a odpoveď predsedu krajského súdu

sp. zn. Spr 2087/2012 z 11. apríla 2012, v ktorej konštatoval, že „Vaša sťažnosť je

dôvodná“, nebol dôvod, aby sa ústavný súd (viazaný návrhom na začatie konania – § 20

ods. 3 ) zaoberal posudzovaním sťažnosti z hľadiska eventuálneho

porušenia základného práva podľa , keďže sťažovateľ, kvalifikovane

právne zastúpený, porušenie tohto základného práva nenamietal (pozri bod 5 – petit

sťažnosti). K uvedenému ústavný súd ešte poznamenáva, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 8. februára 2012 nadobudol podľa na ňom vyznačenej doložky právoplatnosť

29. marca 2012 a sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní (ktoré bolo v merite veci

ukončené už uvedeným rozsudkom 8. februára 2012) až 14. marca 2012.

21. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bol odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012