Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 325/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej JUDr. B. F.,

vedené pod sp. zn. až sp. zn. , vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Kežmarok a jeho uzneseniami sp. zn. z 23. marca 2012, sp. zn.

z 23. marca 2012, sp. zn. z 23. marca 2012, sp. zn. z 23. marca 2012,

sp. zn. z 23. marca 2012, sp. zn. z 23. marca 2012, sp. zn.

z 28. mája 2012, sp. zn. z 30. mája 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012,

sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012,

sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. marca 2012 a sp. zn. z 23. apríla 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2

a dohovoru a práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného

súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn.

z 23. marca 2012, sp. zn. z 23. marca 2012, sp. zn. z 23. marca 2012,

sp. zn. z 23. marca 2012, sp. zn. z 23. marca 2012, sp. zn.

z 23. marca 2012, sp. zn. z 28. mája 2012, sp. zn.

z 30. mája 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla

2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012,

sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. apríla 2012, sp. zn.

z 23. apríla 2012, sp. zn. z 23. marca 2012 a sp. zn.

z 23. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý postup“ a „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil vo veci konajúceho súdneho

exekútora JUDr. R. K. (ďalej len ,,súdny exekútor“) z vykonávania exekúcie v označených

konaniach okresného súdu z dôvodu, že bol pred vymenovaním do funkcie súdneho

exekútora zamestnancom sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania (v danom

prípade oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie v označených konaniach

na základe námietky povinnej.

Ústavný súd uvádza, že sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. až

sp. zn. obsahujú identickú argumentáciu odôvodnenia porušenia

označených práv sťažovateľky postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

v označených konaniach, v rámci odôvodnenia týchto sťažností sa odlišujú iba v osobe

povinnej v označených exekučných konaniach a spisovými značkami jednotlivých konaní

a ich uznesení.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uvádza:

«Sťažovateľ je právnická osoba - obchodná spoločnosť... Sťažovateľ pôsobí pri

výkone svojej prevažujúcej podnikateľskej činnosti na trhu krátkodobých úverov do 3.500

EUR s dobou splatnosti 1 mesiac až 12 mesiacov. Sťažovateľ poskytuje úvery fyzickým

osobám a živnostníkom vo všetkých regiónoch Slovenska prostredníctvom zmluvnej siete

pracovníkov obchodnej služby a siete kontaktných miest. Keďže jedným z legálne uznaných

predmetov podnikania spoločnosti P., s. r. o. je poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, nie

je prekvapujúce, že sa často krát pri neplnení zmluvných záväzkov svojich klientov

(príjemcov pôžičiek) dostáva do pozície veriteľa, ktorý je nútený domáhať sa úhrady

pohľadávok prostredníctvom súdneho konania a následne pri nerešpektovaní súdnych

rozhodnutí dlžníkmi, prostredníctvom exekučného konania. ...

Sťažovateľ v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá

vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s. (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení

Okresného súdu Kežmarok, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom

do základných práv sťažovateľa, pričom tento rozsudok je sťažovateľ pripravený predložiť

súdu ak to bude podľa súdu potrebné) podala formou zápisnice súdnemu exekútorovi JUDr.

R. K. ... podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie (návrh

bol nepochybne podaný, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia Okresného súdu

Kežmarok). V návrhu spoločnosť požiadala súdneho exekútora, aby vymáhal jej finančnú

pohľadávku s využitím všetkých relevantných zákonných spôsobov exekúcie, tak aby bola čo

najskôr uspokojená.

Podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu a požiada ho

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor viazaný návrhom na vykonanie

exekúcie... požiadal Okresný súd Kežmarok, ktorý je vo veci podľa ust. § 45 Exekučného

poriadku miestne a vecne príslušným exekučným súdom, o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Okresný súd Kežmarok poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie...

Okresný súd Kežmarok uznesením... (ďalej aj „Uznesenie“ alebo „napadnuté

uznesenie“) ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve

označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľ

napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv. ...

Sťažovateľ tvrdí, že Okresný súd Kežmarok svojím postupom v konaní...

a rozhodnutím – Uznesením... , ktoré bolo logickým následkom tohto konania, porušil jeho

základné práva, konkrétne:

A. právo na súdnu ochranu zaručené (ďalej

aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...

Sťažovateľ je právnickou osobou, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, ako aj

iným zásahom sa porušili jej základné práva, pričom o ochrane týchto základných práv

rozhoduje ústavný súd a to pri dodržaní zásady subsidiarity, pretože sťažovateľ nemá

k dispozícii iné opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré by mu zákon

na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval.

Sťažovateľ tvrdí, že právoplatným uznesením Okresného súdu Kežmarok ako aj jeho

postupom v exekučnom konaní sa porušili jeho základné práva, pričom právny poriadok

Slovenskej republiky neponúka sťažovateľovi žiadne ďalšie účinné nástroje ochrany, ktoré

by vyvolali reparačné, reštitučné alebo satisfakčné účinky.»

V súvislosti s vylúčením súdneho exekútora z exekúcie v označených exekučných

konaniach sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, pretože „Napadnuté uznesenie Okresného súdu

Kežmarok veľmi významnou mierou ovplyvnilo faktické a právne postavenie sťažovateľa a

to najmä v spojitosti s výkonom exekúcie... Tvrdíme, že postup všeobecného súdu v konaní...

ako aj samotné rozhodnutie tohto súdu, nelegitímne a nelegálne limitovali práva

sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené a právo

na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to

v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa

13. 04. 2011, sp. zn.: -37 - z ktorého zjavne súd vychádzal;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a

legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny

priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom

exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom - JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie a dohovoru tvrdiac, že

,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal

v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané

odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval

o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie

výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.

Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli

objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie

so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),

pretože takýto dôvod je priamo SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod

zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach ďalej uvádza, že „vzhľadom k skutočnosti, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu

Okresného súdu Kežmarok odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená

formálna podmienka upravená ust. “.

V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie ňou

označených práv, napadnuté uznesenia zrušil a vrátil veci okresnému súdu na ďalšie

konanie a priznal jej finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

porušenie a dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky

a okresného súdu rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označených

konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu

Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach

a jeho napadnutými uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu

(, , , ) súčasťou základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny

exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho pomer

k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho

vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle.

Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným

pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom

orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne

obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti

s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má

exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je

výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania

exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom

exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,

pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo

vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti

u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor

vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené,

proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť exekútor vylúčený, a kedy sa účastník

podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný súd v odôvodneniach označených uznesení okrem iného uviedol, že

nezlučiteľnosť činnosti súdneho exekútora s pracovným pomerom vyplývajúca z § 4

Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu

v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne

v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti,

ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho

nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania

(v prerokúvanej veci oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie

podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku

povinný bezodkladne oznámiť súdu (s poukazom aj na odôvodnenie nálezu ústavného súdu

sp. zn. ). Okresný súd rešpektujúc právny názor ústavného súdu, podľa

ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať,

či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, dospel k záveru, že

v prerokúvanej exekučnej veci sú splnené zákonné podmienky na vylúčenie súdneho

exekútora z vykonávania tejto exekúcie.

Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho

exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku

predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone

súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3

Exekučného poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná

s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti

a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje

ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.

Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom

prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30

ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný

bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom probléme

v porovnateľných veciach sp. zn. , ,

a ). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje

ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd

(§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť

súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností

o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci

svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že ,,spravodlivosť musí byť

nielen poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt v.

Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

okresného súdu vyjadrené v označených uzneseniach považovať za svojvoľný výklad

a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok

porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom označených uznesení okresného súdu

konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď označenými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania

exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť

o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi označenými

uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na spravodlivý proces

podľa a právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažností

na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Základné právo na spravodlivý

proces podľa a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu

ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s označenými

rozhodnutiami okresného súdu ďalej konštatuje, že obsahom práva na spravodlivý proces

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. ,

).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami okresného súdu sťažnosti odmietol

podľa z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom okresného súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu

Predmetom sťažností je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky

vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach

a napadnutými uzneseniami okresného súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv podľa a

čl. 1 dodatkového protokolu považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie a dohovoru, nemohlo dôjsť ani

k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní označených uznesení okresného súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia označených uznesení okresného súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že medzi označenými uzneseniami okresného súdu a právom

podľa a dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť

sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 14 dohovoru napadnutým

postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami

okresného súdu

Predmetom sťažností je aj namietané porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 14

dohovoru napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach a napadnutými

uzneseniami okresného súdu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu práva podľa čl. 14 dohovoru nezistil príčinnú

súvislosť medzi namietaným porušením tohto práva a napadnutým postupom a označenými

uzneseniami okresného súdu takej intenzity, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť

porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj túto časť

sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

5. K namietanému porušeniu napadnutým postupom

okresného súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu

Sťažovateľka tiež namietala porušenie postupom okresného súdu

v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresného súdu.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Uvedené

ustanovenie je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné

deklarovať ani porušenie tohto ustanovenia (). Z tohto dôvodu ústavný

súd odmietol aj túto časť sťažností sťažovateľky podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012