Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 111/2012
PDF · 324.78 KB
No categories available
II. ÚS 111/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. septembra 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Ing. V. T., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., S.,
s. r. o., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 88/2003 a postupom Krajského
súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 173/2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. V. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 27 C 88/2003 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Co 173/2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn. 27 C 88/2003
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. V. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), z ktorej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť sťažovateľovi 1 000 € (slovom
tisíc eur) a Krajský súd v Žiline 500 € (slovom päťsto eur) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť Ing. V. T. trovy konania v sume 161,76 €
(slovom stošesťdesiatjeden eur a sedemdesiatšesť centov) a Krajský súd v Žiline trovy
konania v sume 161,76 € (slovom stošesťdesiatjeden eur a sedemdesiatšesť centov) na účet
právneho zástupcu spoločnosti S, s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením
č. k. II. ÚS 111/2012-19 z 10. mája 2012 na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. T. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
27 C 88/2003 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Co 173/2010.
2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol, že „vystupuje v konaní pred Okresným
súdom Žilina, sp. zn. 27C/88/2003 v postavení navrhovateľa. Dňa 20.05.2003 podal
sťažovateľ žalobu proti pôvodnému odporcovi Ing. A. P... o zaplatenie 66.387,83 €
s príslušenstvom. Na pojednávaní 22.09.2004 zobral navrhovateľ návrh v časti zaplatenia
úroku z omeškania 5,25 % ročne späť a podaním zo dňa 23.02.2010 navrhovateľ zobral
návrh v časti o zaplatenie sumy 11.177,81 € späť. Súd dňa 24.02.2010 pripustil zmenu
návrhu tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 55.210,02 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 66.387,83 eur za obdobie od
16.03.2003 do 04.11.2009 a zo sumy 55.210,02 eur za obdobie od 05.11.2009 do
zaplatenia.
Okresný súd v Žiline /ďalej len okresný súd/, ktorý vec prejednáva pod
sp. zn. 27C/88/03 v spojení s konaním Krajského súdu v Žiline /ďalej len krajský súd/, pod
sp. zn. 7Co/173/2010 postupujú v prejednávaní veci s vážnymi prieťahmi a hoci sa konanie
vedie od r. 2003, nie je predpoklad, že konanie bude v dohľadnej dobe skončené. Okresný
súd vo veci od roku 2003 uskutočnil len tri pojednávania v dňoch 22.09.2004, 29.06.2009
a 24.02.2010. Na poslednom termíne pojednávania okresný súd vyniesol rozsudok, ktorým
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi žalovaný nárok. Podaním odvolania odporcom
voči uvedenému rozsudku dňa 22.04.2010 sa prejednáva vec v rámci odvolacieho konania.
Krajský súd v Žiline, ktorý hoci od podania odvolania ubehla značná doba vo veci riadne
nekoná a spôsobuje vážne prieťahy. ...
Sťažovateľ dňa 18.03.2011 podal podľa zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sťažnosť na prieťahy
v súdnom konaní predsedovi krajského súdu. ...
Sťažovateľ má za to, že nečinnosťou okresného i krajského súdu bolo porušené jeho
základné právo uvedené v druhej hlave v siedmom oddiele článku 48. ods. 2 Ústavy SR, aby
jeho vec pred okresným súdom a rovnako pred krajským súdom sa prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Občianskoprávna žaloba bola podaná v roku 2003, pričom okresný súd spolu
s krajským súdom riadne vo veci nekonajú, vo veci spôsobujú vážne prieťahy, v dôsledku
čoho sťažovateľ má z takéhoto postupu súdov traumu. Sťažovateľ preto žiada, aby Ústavný
súd prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a aby priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, ktoré sťažovateľ uplatňuje v rozsahu 15.000 €.
Sťažovateľ rovnako žiada, aby mu Ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v rozsahu
15.000 €, v dôsledku porušenia jeho základného práva... postupom Okresného súdu v Žiline
vo vybavovaní veci pod sp. zn. 27C/88/03.“.
2.1 Sťažovateľ vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti navrhol, aby ústavný
súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd v Žiline svojou nečinnosťou vo vybavovaní veci sp. zn. 27C/88/03
porušil základné právo sťažovateľa uvedené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd v Žiline svojou nečinnosťou vo vybavovaní veci sp. zn. 7Co/173/2010
porušil základné právo sťažovateľa uvedené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci sp. zn. 7Co/173/2010
konal bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
15.000,- €, ktorú sumu je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote do
dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
15.000,- €, ktorú sumu je Krajský súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi v lehote
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Okresný súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania
vo výške 161,76 €... na účet spoločnosti S. s.r.o., so sídlom Č. ...
Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania
vo výške 161,76 €... na účet spoločnosti S. s.r.o., so sídlom Č. ...“
3. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, ako aj
krajský súd, aby sa vyjadrili k sťažnosti.
3.1 Predseda okresného súdu k svojmu podaniu, ktoré bolo ústavnému súdu
doručené 7. júla 2012, priložil vyjadrenie zákonnej sudkyne, s ktorým sa stotožnil. Zákonná
sudkyňa v danej veci okrem chronológie úkonov vykonaných súdom v namietanom konaní
k veci uviedla:
„... Na základe... uvedeného prehľadu úkonov v spise 27C/88/2003 je zrejmé, že
v spise sa priebežne konalo a uplynulo iba dlhšie obdobie medzi tým čo vec napadla na súd
20.5.2003 a vytýčením prvého termínu pojednávania 22.9.2004. Toto dlhšie obdobie
na vytýčenie termínu pojednávania bolo spôsobené enormným množstvom vecí, ktoré sa
vybavovali v senáte 27 C v roku 2003, ktorý bol špecializovaným senátom na vybavovanie
vecí s cudzím prvkom a prevažnú časť spisov v senáte tvorili veci s cudzím prvkom, náročné
na procesné úkony ako aj na štúdium medzinárodných zmlúv a dohovorov, na základe
ktorých sa postupovalo v týchto veciach. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že vo väčšine
týchto konaní išlo o veci starostlivosti o maloleté deti a tieto konania trvali roky
až desaťročia a tak bolo potrebné ich uprednostniť pred inými, novonapadnutými vecami do
senátu 27 C. Pri nástupe na súd 1.1.2001 do senátu 27 C bolo pridelených 180 vecí, všetko
s cudzím prvkom, ďalších 28 vecí zo senátu 7C boli pridelené v priebehu roku 2001 alebo
2002, a to veci z rokov 1990 až 1996, v roku 2001 bolo do senátu 27 C pridelených ďalších
36 vecí zo senátu 18C z rokov 1990 až 2000. Zároveň senát 27 C bol po dobu asi 2 roky
jediným špecializovaným senátom na Okresnom súde v Žiline na všetky veci s cudzím
prvkom, a to nielen novonapadnuté veci ale aj veci reštančné, ktoré boli predtým pridelené
do ostatných senátov na okresnom súde.
Vzhľadom na vyššie uvedené zdôvodnenie je časové obdobie od nápadu 20.5.2003 do
vytýčenia prvého pojednávania 22.9.2004 vo veci 27C/88/2003 primerané a vzhľadom na to
že nešlo o vec s cudzím prvkom, ani o vec starostlivosti o maloleté deti a v uvedenom
období sa prednostne v senáte 27 C vybavovali tieto súdne konania, nebolo v schopnostiach
a možnostiach sudkyne, VSÚ ako aj zamestnancov robiť rýchlejšie úkony v tomto súdnom
konaní 27C/88/2003.
Ďalším dôvodom pre ktorý vec doposiaľ nie je právoplatne skončená, je tá
skutočnosť, že bolo konanie podľa uznesenia 27C/88/2003-44 zo dňa 22.9.2004 prerušené
a konanie 7C/240/2003, do ktorého právoplatného skončenia bola vec prerušená, bolo
právoplatne skončené 26.3.2009 do merita veci a 20.10.2009 ohľadne trov konania.
V konaní 7C/240/2003 boli totožní účastníci a predmetom bola totožná zmluva, z ktorej si
uplatňoval svoj nárok aj navrhovateľ. V uvedenom konaní sa práve riešila otázka či
zo strany odporcu došlo k porušeniu uvedených článkov zmluvy o uzatvorení budúcej
kúpnej zmluvy zo dňa 19.2.2002, na základe ktorých si navrhovateľ uplatňoval svoje právo
na zaplatenie zmluvnej pokuty, a tak posúdenie týchto otázok malo zásadný význam aj pre
konanie vo veci 27C/88/2003, a tak z týchto dôvodov bolo konanie prerušené, voči čomu ani
účastníci nepodali odvolanie. Po tom čo súd pokračoval v konaní v roku 2009 a 2010
dochádzalo k zrušeniu pojednávaní, prípadne odročeniu pojednávaní z dôvodu zlého
zdravotného stavu odporcu (odporca zomrel...), čo bolo preukázané aj lekárskymi správami
a dokladmi o práceneschopnosti, pričom aj rozsudok bol vyhlásený na pojednávaní počas
PN odporcu s tým, že právny zástupca nemal námietky voči takémuto postupu a samotný
odporca ani nežiadal o odročenie pojednávania. Vzhľadom na tú skutočnosť, že
s prihliadnutím na jeho zlý zdravotný stav požiadal aby nebol vypočutý na pojednávaní,
ktorého sa ako jediného zúčastnil dňa 29.6.2009, ale žiadal aby sa prihliadalo na jeho
výpovede, najmä v konaní 7C/240/2003 bol tu dôvod na odročenie a zároveň bolo potrebné
pripojiť tento spis 7C/240/2003, ktorý z dôvodu odvolania voči trovám konania sa
nachádzal na Krajskom súde v Žiline a pokračovať bolo možné až po jeho vrátení
na okresný súd v októbri 2009 a obratom bol vytýčený termín pojednávania na 2.12., ktorý
ale musel byť zrušený z dôvodu opätovnej práceneschopnosti odporcu a jeho žiadosti
o odročenie pojednávania. Na ďalšom pojednávaní 24.2.2010 bol vo veci vyhlásený
rozsudok.
Na základe uvedeného vyjadrenia nedošlo k porušeniu základného práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy
SR postupom Okresného súdu Žilina, ale vo veci sa priebežne konalo s prihliadnutím
na objektívne okolnosti, ktoré bránili skoršiemu vybaveniu veci.“
3.2 Podpredsedníčka krajského súdu sa vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému
súdu 20. júna 2012 taktiež stotožnila so stanoviskom predsedu senátu konajúceho
v predmetnej veci, ktorý k prijatej sťažnosti uviedol:
„Právna vec žalobcu Ing. V. T... proti žalovanému Ing. A. P... o zaplatenie 55.210,02
eur bola predložená Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti
rozsudku OS Žilina, č. k. 27C/88/2003-192 zo dňa 24.2.2010, dňa 18.6.2010. Pridelená
bola do senátu 7Co.
Vec bola v rámci senátu 7Co pridelená ako spravodajkyni členke senátu JUDr. K. P.
Z dôvodu odchodu do dôchodku členky senátu JUDr. K. P. ku dňu 15.12.2011, vec bola
následne pridelená ako spravodajkyni členke senátu JUDr. E. M.
Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline o odvolaní, uznesenie č. k. 7Co/173/2010-275
bolo vydané 20.3.2012, 26.3.2012 bolo vyhotovené a po podpise predsedu senátu bolo aj
so základným spisom zaslané Okresnému súdu v Žiline 2.4.2012.
Podstatnou objektívnou udalosťou, ktorá nastala v priebehu odvolacieho konania,
bola smrť žalovaného - odvolateľa, ktorá nastala 18.1.2011. Z uvedeného dôvodu bolo
povinnosťou Krajského súdu v Žiline zistiť okruh dedičov v zmysle ust. § 107 O. s. p., keďže
sa jednalo o majetkovú vec. Do ustálenia okruhu dedičov ako univerzálnych právoplatných
nástupcov žalovaného, krajský súd nemohol vykonávať úkony smerujúce k meritórnemu
vybaveniu veci.“
4. Okresný súd aj krajský súd zároveň oznámili, že súhlasia s tým, aby podľa § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným
ústavnému súdu 15. júna 2012 tiež oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci uskutočnilo
ústne pojednávanie.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec
sa vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom
súde pod sp. zn. 27 C 88/2003 a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn.
Dňa 20. mája 2003 podal sťažovateľ na okresnom súde proti Ing. A. P. (ďalej len
„žalovaný“) žalobu o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 2 milióny Sk v dôsledku
nesplnenia povinnosti uzatvoriť kúpnu zmluvu vyplývajúcej zo zmluvy o uzatvorení
budúcej kúpnej zmluvy z 19. februára 2002 (ďalej len „zmluva o budúcej zmluve“).
Dňa 27. mája 2003 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 18. júna 2003 sťažovateľ požiadal o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho
poplatku.
Dňa 17. júla 2003 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za žalobný návrh.
Dňa 19. septembra 2003 sťažovateľ požiadal o vrátenie polovice zaplateného
súdneho poplatku, ktorý bol okresným súdom vyrubený v nesprávnej výške.
Dňa 10. decembra 2003 okresný súd uznesením vrátil sťažovateľovi preplatok
súdneho poplatku, zároveň vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe.
Dňa 12. januára 2004 sa žalovaný vyjadril k žalobe.
Dňa 19. mája 2004 právny zástupca sťažovateľa požiadal okresný súd, aby vo veci
nariadil pojednávanie.
Dňa 9. júna 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. september 2004.
Dňa 22. septembra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd
na základe návrhu sťažovateľa zastavil konanie v časti úrokov z omeškania. Zároveň
prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod
sp. zn. 7 C 240/03, predmetom ktorého bol návrh na určenie neplatnosti darovacej zmluvy
uzatvorenej žalovaným a nahradenie prejavu vôle žalovaného uzavrieť so sťažovateľom
kúpnu zmluvu (v zmysle zmluvy o budúcej zmluve).
Dňa 17. augusta 2005 okresný súd pripojil zo spisu sp. zn. 7 C 240/03 rozsudok
okresného súdu z 1. októbra 2004 a zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu z 11. marca
2005.
Dňa 10. februára 2006, 11. septembra 2006 a 10. januára 2007 boli spísané úradné
záznamy, že spis sp. zn. 7 C 240/03 je na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“).
Dňa 22. mája 2007 bol spísaný úradný záznam vo veci sp. zn. 7 C 240/03, v zmysle
ktorého krajský súd na základe rozhodnutia dovolacieho súdu zrušil prvostupňový rozsudok
a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
Dňa 10. septembra 2007, 5. septembra 2008, 1. decembra 2008 a 4. marca 2009 bol
spísaný úradný záznam, že konanie vedené pod sp. zn. 7 C 240/03 nie je právoplatne
skončené.
Dňa 13. marca 2009 okresný súd pripojil zo spisu sp. zn. 7 C 240/03 rozsudok
najvyššieho súdu o dovolaní z 31. marca 2006, zrušujúce uznesenie krajského
súdu z 19. decembra 2006 a uznesenie okresného súdu z 3. marca 2009 o zastavení konania
(v merite veci uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2009).
Dňa 30. marca 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. apríl 2009.
Dňa 27. apríla 2009 žalovaný požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu
práceneschopnosti.
Dňa 3. júna 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. jún 2009.
Dňa 29. júna 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo po výsluchu sťažovateľa
odročené na neurčito pre účel pripojenia spisov okresného súdu sp. zn. 17 C 40/2005 (spor
o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve) a sp. zn. 7 C 240/03. Účastníkom
bola uložená povinnosť predložiť ďalšie listinné dôkazy, príp. navrhnúť ďalšie dôkazy.
Dňa 2. júla 2009 sťažovateľ doručil listinné dôkazy v súlade so závermi
z pojednávania konaného 29. júna 2009.
Dňa 6. júla 2009 okresný súd pripojil spis okresného súdu sp. zn. 17 C 40/2005. Spis
okresného súdu sp. zn. 7 C 240/03 nebolo možné pripojiť z dôvodu podaného odvolania
proti výroku o trovách konania.
Dňa 30. septembra 2009 bol spísaný úradný záznam, že spis sp. zn. 7 C 240/03 je
na krajskom súde.
Dňa 27. októbra 2009 sťažovateľ požiadal okresný súd o nariadenie pojednávania.
Dňa 4. novembra 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na 2. december 2009.
Dňa 27. novembra 2009 žalovaný požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu
práceneschopnosti. Okresný súd pripojil spis okresného súdu sp. zn. 7 C 240/03.
Dňa 1. decembra 2009 okresný súd telefonicky oznámil právnym zástupcom
účastníkov zrušenie pojednávania nariadeného na 2. december 2009.
Dňa 8. decembra 2009 okresný súd vyzval ošetrujúceho lekára žalovaného, aby
oznámil skutočnosti týkajúce sa zdravotného stavu žalovaného.
Dňa 11. decembra 2009 ošetrujúci lekár žalovaného oznámil, že zdravotný stav
žalovaného nie je prekážkou pre prípadné „právne jednania“.
Dňa 28. decembra 2009 právny zástupca sťažovateľa označil postup žalovaného
za účelový a požiadal o nariadenie pojednávania.
Dňa 11. januára 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. február 2010.
Dňa 18. februára 2010 žalovaný ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom
pojednávaní vážnymi zdravotnými problémami.
Dňa 22. februára 2010 okresný súd oznámil právnemu zástupcovi žalovaného, že
pojednávanie nariadené na 24. február 2010 sa aj napriek práceneschopnosti žalovaného
uskutoční.
Dňa 24. februára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sťažovateľ vzal návrh
čiastočne späť. Okresný súd rozsudkom zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
55 210,02 € s prísl. a v časti, v ktorej sťažovateľ vzal žalobu späť, konanie uznesením
zastavil.
Dňa 22. apríla 2010 žalovaný podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu
z 24. februára 2010.
Dňa 12. mája 2010 okresný súd vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku
za odvolanie a sťažovateľa na vyjadrenie sa k odvolaniu žalovaného. Sťažovateľ sa
k odvolaniu žalovaného nevyjadril (výzvu prevzal 14. mája 2010).
Dňa 18. júna 2010 okresný súd predložil spis spolu s odvolaním na rozhodnutie
krajskému súdu. Na krajskom súde bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 7 Co 173/2010.
Dňa 7. júla 2010 žalovaný požiadal o oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov.
Dňa 14. júla 2010 okresný súd odstúpil žiadosť žalovaného krajskému súdu.
Dňa 13. októbra 2010 krajský súd vyzval žalovaného, aby dokladoval svoje osobné,
majetkové a zárobkové pomery.
Dňa 25. októbra 2010 žalovaný doručil krajskému súdu vyplnené potvrdenie na
oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 28. októbra 2010 krajský súd opätovne vyzval žalovaného na zdokladovanie
svojich osobných, majetkových a zárobkových pomerov.
Dňa 12. novembra 2010 žalovaný predložil krajským súdom požadované doklady.
Dňa 17. januára 2011 právny zástupca sťažovateľa požiadal krajský súd, aby vo veci
konal.
Dňa 18. januára 2011 krajský súd uznesením priznal žalovanému čiastočné
oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie v jednej polovici.
Dňa 21. januára 2011 krajský súd nariadil odvolacie pojednávanie na 16. marec
2011.
Dňa 3. februára 2011 krajskému súdu bola vrátená zásielka adresovaná žalovanému
s poznámkou „adresát zomrel“.
Dňa 7. februára 2011 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že žalovaný... zomrel
a žiadal, aby odvolací súd konal s právnymi nástupcami nebohého.
Dňa 8. februára 2011 krajský súd požiadal Matričný úrad v Ž. o zaslanie kópie
úmrtného listu žalovaného.
Dňa 11. februára 2011 sťažovateľ doručil návrh na vstup právnych nástupcov
žalovaného do konania.
Dňa 15. februára 2011 Matričný úrad v Ž. doručil oznámenie o úmrtí žalovaného.
Dňa 7. marca 2011 krajský súd zrušil nariadené pojednávanie z dôvodu úmrtia
žalovaného na neurčito a vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na oznámenie čísla
dedičského konania a notárskeho komisára prerokúvajúceho dedičskú vec po nebohom.
Dňa 11. marca 2011 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že mu požadované
skutočnosti nie sú známe.
Dňa 17. marca 2011 krajský súd požiadal okresný súd o oznámenie čísla dedičského
konania a súdneho komisára prerokúvajúceho dedičstvo po nebohom žalovanom.
Dňa 22. marca 2011 okresný súd oznámil požadované skutočnosti.
Dňa 29. júla 2011 krajský súd požiadal notárku JUDr. J., aby oznámila, v akom
štádiu sa nachádza dedičská vec po nebohom a pravdepodobný čas ukončenia dedičského
konania.
Dňa 5. augusta 2011 konajúca notárka oznámila, že dedičská vec po nebohom
žalovanom nebola ukončená.
Dňa 19. októbra 2011 krajský súd požiadal konajúcu notárku, aby oznámila
pravdepodobný čas ukončenia dedičského konania, ako aj o to, či si sťažovateľ uplatnil
v dedičskom konaní pohľadávku, ktorá je predmetom odvolacieho konania.
Dňa 7. novembra 2011 konajúca notárka oznámila, že dedičská vec po nebohom
žalovanom nebola ukončená.
Dňa 19. marca 2012 krajský súd vyzval konajúcu notárku na oznámenie, či bolo
dedičské konanie právoplatne ukončené a či si sťažovateľ prihlásil do dedičského konania
svoju pohľadávku.
Dňa 21. marca 2012 konajúca notárka oznámila, že dedičské konanie po nebohom
žalovanom nebolo ukončené. Zároveň potvrdila, že sťažovateľ si prihlásil do dedičského
konania pohľadávku voči poručiteľovi, ktorá je predmetom odvolacieho konania.
Dňa 3. apríla 2012 krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 173/2010 zrušil rozsudok
okresného súdu z 24. februára 2010 vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť
žalovanú sumu, a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 88/2003 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Co 173/2010 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne
úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03,
IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá
povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne
realizovalo (II. ÚS 21/01).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval
aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, posúdením namietaného konania podľa
prvého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej ani
skutkovej stránke nijako zložité, pretože jeho predmetom je nárok na zaplatenie zmluvnej
pokuty, teda ide o vec patriacu do štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Napokon ani vo veci konajúca zákonná sudkyňa okresného súdu vo svojom vyjadrení
nenamietala zložitosť veci. Vec nemožno hodnotiť ako skutkovo zložitú ani z dôvodu
úmrtia žalovaného, na ktorú skutočnosť poukázal predseda odvolacieho senátu krajského
súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Táto objektívna okolnosť, ku ktorej došlo v priebehu
odvolacieho konania, si vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu vynútila
zo strany krajského súdu len zistenie okruhu dedičov. Doterajšia dĺžka namietaného konania
nebola teda závislá od zložitosti veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v namietanom
konaní, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a zistil, že k predĺženiu napadnutého konania pred okresným súdom došlo jednak
v dôsledku prerušenia konania, ako aj v dôsledku nečinnosti a neefektívnej (nesústredenej)
činnosti okresného súdu.
Okresný súd uznesením z 22. septembra 2004 prerušil namietané konanie pred
okresným súdom podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
7 C 240/2003, v ktorom sa riešila otázka, či došlo k porušeniu povinnosti žalovaného
odpredať sťažovateľovi svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, resp. či táto
povinnosť žalovaného zanikla. Vyriešenie týchto otázok malo význam pre posúdenie, či
žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť sťažovateľovi dojednanú zmluvnú pokutu, ktorej
zaplatenie je predmetom namietaného konania. Z dôvodu prerušenia napadnutého konania
pred okresným súdom, kým nedošlo k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom
predvídaným v uznesení o prerušení konania, nemohli sa v prerušovanom konaní vykonávať
žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým
k naplneniu účelu označeného základného práva, tak ako to už bolo uvedené. Sťažovateľ
netvrdil a ani neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci
neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, resp. že prekážka prerušenia konania už
odpadla. Napokon, proti uzneseniu o predmetnom prerušení konania ani nepodal opravný
prostriedok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie
zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné
prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).
Pretože v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 240/2003 sa riešila otázka, ktorá mala
význam pre rozhodnutie okresného súdu v namietanom konaní, ústavný súd konštatuje, že
prerušenie konania okresným súdom podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP bolo dôvodné, aj keď
trvalo takmer 5 rokov, ústavný súd v zmysle svojej judikatúry nepovažoval postup
okresného súdu spočívajúci v prerušení konania za postup, ktorým spôsobil zbytočné
prieťahy v namietanom konaní.
V postupe okresného súdu sa však v počiatočnom štádiu konania vyskytlo aj obdobie
nečinnosti, konkrétne od 12. januára 2004 do 22. septembra 2004 (8 mesiacov), ktoré
ústavný súd posúdil ako zbytočné prieťahy v namietanom konaní. Okrem toho
o neefektívnom procesnom postupe okresného súdu svedčia dôvody, pre ktoré bolo jeho
meritórne rozhodnutie vo veci na základe podaného odvolania zrušené. Tie spočívali
vo vadách konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď okresný súd
rozhodol mimo žalobcom (sťažovateľom) vymedzený predmet konania. Ústavný súd zistil
v postupe okresného súdu aj nesústredenú činnosť spočívajúcu vo vyrubení súdneho
poplatku za žalobu v nesprávnej výške, v dôsledku čoho musela byť polovica súdneho
poplatku sťažovateľovi vrátená. Následkom uvedeného nesústredeného postupu okresného
súdu boli zbytočné prieťahy v namietanom konaní v trvaní minimálne ďalších 5 mesiacov.
Uvedená neefektívna činnosť a nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako jedného
roka, ale aj nečinnosť krajského súdu (v napadnutom konaní takmer 12 mesiacov, tak ako to
bude ďalej uvedené) nie je ospravedlniteľná, pretože súdy nevykonávali vo veci úkony,
ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej
veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného
v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti
a neefektívnej činnosti okresného súdu a krajského súdu bez akýchkoľvek zákonných
dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré sú z ústavnoprávneho
aspektu (už aj v kontexte viac ako 9 rokov trvajúceho konania) netolerovateľné.
Obranu okresného súdu, podľa ktorého „dlhšie obdobie medzi tým čo vec napadla
na súd 20.5.2003 a vytýčením prvého termínu pojednávania 22.9.2004... bolo spôsobené
enormným množstvom vecí, ktoré sa vybavovali v senáte 27 C v roku 2003, ktorý bol
špecializovaným senátom na vybavovanie vecí s cudzím prvkom... a vzhľadom na to že nešlo
o vec s cudzím prvkom, ani o vec starostlivosti o maloleté deti a v uvedenom období sa
prednostne v senáte 27 C vybavovali tieto súdne konania, nebolo v schopnostiach
a možnostiach sudkyne, VSÚ ako aj zamestnancov robiť rýchlejšie úkony v tomto súdnom
konaní“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba opakovane zdôrazniť, že ústavný súd
pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené
činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Podľa
právneho názoru ústavného súdu vyjadreného napr. v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00
otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne
významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis
I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda
vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie
tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho
sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vo vzťahu ku konaniu vedenému na krajskom súde pod sp. zn. 7 Co 173/2010, ktoré
sa začalo predložením spisu okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného (18. júna
2010), ústavný súd z prehľadu procesných úkonov krajského súdu zistil obdobia
krátkodobej nečinnosti, a to od 14. júla 2010 do 13. októbra 2010 (3 mesiace), od 22. marca
2011 do 29. júla 2011 (4 mesiace) a od 7. novembra 2011 do 19. marca 2012 (viac ako
4 mesiace). Celkovo bol teda krajský súd v tejto veci nečinný takmer 1 rok.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v celkovej
sume 30 000 €, ktoré odôvodnil postupom konajúcich súdov, ktoré „vo veci spôsobujú
vážne prieťahy, v dôsledku čoho sťažovateľ má z takéhoto postupu súdov traumu“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na celkovú dĺžku napadnutého
konania pred súdmi oboch stupňov, považuje za primerané v sume 1 500 €. Z uvedenej
sumy je okresný súd povinný vyplatiť sťažovateľovi 1 000 € a krajský súd 500 € tak, ako to
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom
2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže právny zástupca
sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola
zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane
započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,52 €.
Vzhľadom na podiel okresného súdu a krajského súdu na zbytočných prieťahoch
v namietanom konaní ústavný súd uložil okresnému súdu a krajskému súdu povinnosť
nahradiť trovy konania sťažovateľovi primeraným dielom tak, ako to je uvedené
v bode 4 výroku tohto rozhodnutia, pričom prihliadol aj na to, že v určitom štádiu konania
krajský súd nemohol vo veci sústavne postupovať kvôli úmrtiu účastníka konania.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2012