Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 517/2012
PDF · 160.15 KB
No categories available
IV. ÚS 517/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. B. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H.,
K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Trebišov č. k. Er/979/1999-21 z 5. marca 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č.
k. 16 CoE/26/2011-40 z 30. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. JUDr. B. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. augusta
2012 faxom a 16. augusta 2012 poštou doručené podanie Ing. JUDr. B. H., K. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. Er/979/1999-21 z 5. marca 2011 a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE/26/2011-40 z 30. marca
2012.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
„Poverením Okresného súdu Trebišov č. 5811*006900 bol súdny exekútor
Ing. JUDr. B. H. poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného U. a. s., B., IČO:...
voči povinnému P. H., r. č..., Z.
Dňa 14. 3. 2011 bolo súdnemu exekútorovi doručené uznesenie Okresného súdu
Trebišov Er/979/99-21 zo dňa 5. 3. 2011 o zastavení exekúcie a o uložení povinnosti
oprávnenému uhradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi Ing. JUDr. B. H. vo výške 19,46
€ v lehote do 15 dní od doručenia uznesenia.“
Sťažovateľ ďalej uviedol:
«Voči danému uzneseniu podal súdny exekútor v zákonom stanovenej lehote
odvolanie a to dňa 29. 3. 2011 prostredníctvom faxu.
Uvedené odvolanie sťažovateľ dňa 31. 3. 2011 doplnil v zmysle § 42 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v písomnej forme tým spôsobom, že
uvedená zásielka bola podaná na poštovú prepravu v predposledný (t. j. druhý) deň
procesnej lehoty.
Krajský súd v Košiciach, ako príslušný súd, dňa 30. 3. 2012 vydal Uznesenie sp. zn.
16 CoE/26/2011, Er/979/1999, Ex 300/1999, ktorým rozhodol o odmietnutí odvolania
súdneho exekútora o trovách exekúcie.
V danom uznesení uviedol, že nakoľko napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo
súdnemu exekútorovi doručené dňa 14. 3. 2011, tak posledným dňom 15-dňovej lehoty na
podanie odvolania bol pracovný deň 29. 3. 2011.
Súd v uznesení uviedol, že odvolanie voči vyššie uvedenému uzneseniu bolo podané
faxom dňa 30. 3. 2012.
S týmto tvrdením súdu súdny exekútor nesúhlasí, nakoľko odvolanie bolo faxom
podané dňa 29. 3. 2011.
Dôkaz: Doklad o zaslaní faxu dňa 29. 3. 2011...
Sťažovateľ podal odvolanie telefaxom v posledný deň odvolacej lehoty podľa § 204
ods. 1 OSP. Svoje telefaxové podanie doplnil do troch dní zaslaním jeho originálu v zmysle
§ 42 ods. 1 OSP poštou a uvedená zásielka bola podaná na poštovú prepravu
predposledný... deň procesnej lehoty.
Krajský súd svojím postupom odňal sťažovateľovi právo, aby na základe včas
podaného odvolania bol ním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaný
odvolacím súdom, ktorý na základe právneho záveru krajského súdu okresný súd
správoplatnil.
Týmto spôsobom bolo zasiahnuté do samotnej podstaty práva sťažovateľa na
opravný prostriedok a preto postupom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy a v čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom súdu v konaní na
Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. Er/979/1999 v exekučnej veci Ex 300/1999 v prospech
oprávneného U. a. s., B. proti povinnému P. H., rod. č..., Z. a postupom súdu v odvolacom
konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 16 CoE/26/2011.
2. Zrušuje rozhodnutie Krajského súdu sp. zn. 16 CoE/26/2011 zo dňa 30. 3. 2012
o odmietnutí odvolania súdneho exekútora.
3. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania za 2 úkony právnej pomoci prevzatie
veci a sťažnosť v zmysle Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb spolu vo výške 269,59 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že uznesením okresného súdu č. k. Er 979/1999-21
z 5. marca 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému uzneseniu okresného súdu,
sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa
v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
č. k. Er 979/1999-21 z 5. marca 2011, pre nedostatok svojej právomoci.
2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE/26/2011-40 z 30. marca 2012.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by
mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.
Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je prvotným východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti inštitucionálny mechanizmus ultima ratio, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam alebo slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Zo sťažnosti, z priloženej dokumentácie a z údajov a informácií predložených
okresným súdom a krajským súdom vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ešte predtým, ako podal
sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (11. júla 2012, pozn.), ktoré bolo
najvyššiemu súdu postúpené 21. septembra 2012. V okolnostiach daného prípadu tak
sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(13. augusta 2012, pozn.) vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako súd dovolací a ústavný súd), čo
v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa
predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti
ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.
Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal
dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou sťažovateľa v tejto
časti meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú
(predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2012