Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 517/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. B. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H.,

K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Trebišov č. k. -21 z 5. marca 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č.

k. -40 z 30. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. JUDr. B. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. augusta

2012 faxom a 16. augusta 2012 poštou doručené podanie Ing. JUDr. B. H., K. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -21 z 5. marca 2011 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -40 z 30. marca

2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

„Poverením Okresného súdu Trebišov č. 5811*006900 bol súdny exekútor

Ing. JUDr. B. H. poverený vykonaním exekúcie v prospech oprávneného U. a. s., B., IČO:...

voči povinnému P. H., r. č..., Z.

Dňa 14. 3. 2011 bolo súdnemu exekútorovi doručené uznesenie Okresného súdu

Trebišov -21 zo dňa 5. 3. 2011 o zastavení exekúcie a o uložení povinnosti

oprávnenému uhradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi Ing. JUDr. B. H. vo výške 19,46

€ v lehote do 15 dní od doručenia uznesenia.“

Sťažovateľ ďalej uviedol:

«Voči danému uzneseniu podal súdny exekútor v zákonom stanovenej lehote

odvolanie a to dňa 29. 3. 2011 prostredníctvom faxu.

Uvedené odvolanie sťažovateľ dňa 31. 3. 2011 doplnil v zmysle § 42 ods. 1

(ďalej aj „OSP“) v písomnej forme tým spôsobom, že

uvedená zásielka bola podaná na poštovú prepravu v predposledný (t. j. druhý) deň

procesnej lehoty.

Krajský súd v Košiciach, ako príslušný súd, dňa 30. 3. 2012 vydal Uznesenie sp. zn.

, , Ex 300/1999, ktorým rozhodol o odmietnutí odvolania

súdneho exekútora o trovách exekúcie.

V danom uznesení uviedol, že nakoľko napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa bolo

súdnemu exekútorovi doručené dňa 14. 3. 2011, tak posledným dňom 15-dňovej lehoty na

podanie odvolania bol pracovný deň 29. 3. 2011.

Súd v uznesení uviedol, že odvolanie voči vyššie uvedenému uzneseniu bolo podané

faxom dňa 30. 3. 2012.

S týmto tvrdením súdu súdny exekútor nesúhlasí, nakoľko odvolanie bolo faxom

podané dňa 29. 3. 2011.

Dôkaz: Doklad o zaslaní faxu dňa 29. 3. 2011...

Sťažovateľ podal odvolanie telefaxom v posledný deň odvolacej lehoty podľa § 204

ods. 1 . Svoje telefaxové podanie doplnil do troch dní zaslaním jeho originálu v zmysle

poštou a uvedená zásielka bola podaná na poštovú prepravu

predposledný... deň procesnej lehoty.

Krajský súd svojím postupom odňal sťažovateľovi právo, aby na základe včas

podaného odvolania bol ním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaný

odvolacím súdom, ktorý na základe právneho záveru krajského súdu okresný súd

správoplatnil.

Týmto spôsobom bolo zasiahnuté do samotnej podstaty práva sťažovateľa na

opravný prostriedok a preto postupom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa Dohovoru.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v a v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom súdu v konaní na

Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. v exekučnej veci Ex 300/1999 v prospech

oprávneného U. a. s., B. proti povinnému P. H., rod. č..., Z. a postupom súdu v odvolacom

konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. .

2. Zrušuje rozhodnutie Krajského súdu sp. zn. zo dňa 30. 3. 2012

o odmietnutí odvolania súdneho exekútora.

3. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania za 2 úkony právnej pomoci prevzatie

veci a sťažnosť v zmysle Vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb spolu vo výške 269,59 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že uznesením okresného súdu č. k. -21

z 5. marca 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa je systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému uzneseniu okresného súdu,

sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa

v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127

ods. 1 , a preto aplikujúc tento článok a

odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu

č. k. -21 z 5. marca 2011, pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -40 z 30. marca 2012.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by

mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti inštitucionálny mechanizmus ultima ratio, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam alebo slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zásada subsidiarity je okrem iného aj odrazom princípu minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmavané ().

Zo sťažnosti, z priloženej dokumentácie a z údajov a informácií predložených

okresným súdom a krajským súdom vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ešte predtým, ako podal

sťažnosť ústavnému súdu podľa (11. júla 2012, pozn.), ktoré bolo

najvyššiemu súdu postúpené 21. septembra 2012. V okolnostiach daného prípadu tak

sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa

(13. augusta 2012, pozn.) vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako súd dovolací a ústavný súd), čo

v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa

predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti

ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Preto nie je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal

dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež rozsudok ESĽP

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťou sťažovateľa v tejto

časti meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú

(predčasne podanú) podľa v spojení s .

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012