Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 484/2012
PDF · 188.29 KB
No categories available
I. ÚS 484/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., akciová spoločnosť, B., zastúpenej
advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Žilina v reštrukturalizačnom konaní vedenom pod sp. zn. 4 R 1/2012 a jeho uznesením
z 20. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., akciová spoločnosť, o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta
2012 doručená sťažnosť spoločnosti A., akciová spoločnosť (ďalej len „sťažovateľka“,
v citovanom texte aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenia svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, ako aj práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“, v citovanom texte aj „porušovateľ“) v reštrukturalizačnom konaní vedenom
pod sp. zn. 4 R 1/2012 a jeho uznesením z 20. júla 2012.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že „Porušovateľ uznesením sp. zn. 4 R 1/2012 zo dňa 17. 05.
2012 (zverejnené v O. dňa 23. 05. 2012) povolil reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi
P. a. s., so sídlom S., a zároveň vyzval veriteľov, aby v zákonnej lehote prihlásili spôsobom
ustanoveným zákonom svoje pohľadávky. Porušovateľ zároveň ustanovil za správcu
JUDr. M. K.,... D.
Sťažovateľ v zákonnej lehote podal prihlášku svojej pohľadávky vo výške 92.976,45 €
do reštrukturalizačného konania v potrebnom počte rovnopisov porušovateľovi i správcovi.
Následne listom zo dňa 3. 7. 2012 sťažovateľ požiadal správcu o oznámenie, či jeho
prihláška bola zaradená do reštrukturalizačného konania.
Správca listom zo dňa 10. 07. 2012 oznámil sťažovateľovi, že vzhľadom na to, že
prihláška porušovateľa obsahovala nesprávne označenie dlžníka (z názvu dlžníka vypadlo
jedno slovo), neprihliada sa na ňu a nebola zapísaná do zoznamu pohľadávok. Zároveň
správca oznámil, že prihláška bola predložená súdu, aby rozhodol, či sa na prihlášku
prihliada.
Sťažovateľ listom zo dňa 18. 07. 2012 požiadal porušovateľa, aby pri rozhodovaní
o prihláške odstránil tvrdosť zákona, vzhľadom na to, že pri označení dlžníka došlo iba
k chybe v písaní názvu dlžníka (tým, že pri písaní prihlášky z názvu dlžníka vypadlo jedno
slovo), avšak ostatné údaje boli uvedené správne.
Dňa 30. 07. 2012 sťažovateľ obdržal uznesenie porušovateľa sp. zn. 4 R 1/2012-310
zo dňa 20. 07. 2012, ktorým porušovateľ rozhodol tak, že na prihlášku pohľadávky
sťažovateľa sa neprihliada.“
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„V prvom rade je potrebné uviesť, že je síce pravdou, že na prihláške pohľadávky
sťažovateľ neuviedol úplné obchodné meno úpadcu, avšak sťažovateľ je toho názoru, že sa
jedná len o chybu v písaní, ktorá by nemala byť postihovaná tak prísnou sankciou, ako je
neprihliadnutie na jeho prihlášku...“
Na prihlášku sťažovateľa porušovateľ totiž neprihliadol vzhľadom na to, že podľa
porušovateľa v prihláške nebola uvedená základná náležitosť prihlášky podľa § 122 ods. 1
v spojení s § 29 ods. 1 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z. z. Výklad tohto zákonného ustanovenia
sťažovateľ považuje za mimoriadne tvrdý a ústavne nekonformný. Sťažovateľ je toho
názoru, že takýto výklad odporuje i legislatívnemu účelu zákonodarcu, ktorý podľa
dôvodovej správy k citovanému zákonu mal byť pro-veriteľsky orientovaný. Zároveň takýto
výklad bezdôvodne odopiera sťažovateľovi ako veriteľovi právo na súdnu ochranu ohľadne
prihlášky, ktorá spĺňa všetky formálne i obsahové náležitosti...
V tomto prípade však pohľadávka sťažovateľa nebola sporná, čo do výšky, dôvodu,
právneho základu, a nebolo ani sporné to, že dlžníkom je úpadca, ale výlučne to, že
v prihláške v označení dlžníka - úpadcu vypadlo jedno slovo z názvu spoločnosti. Preto
považuje sťažovateľ rozhodnutie a konanie porušovateľa, (ale i správcu) nielen za
nesprávne, ale aj za protiústavné...“
4. Podľa názoru sťažovateľky „ postupom porušovateľa bolo zasiahnuté do jeho (t. j.
sťažovateľky, pozn.) práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a to tým, že bolo právo sťažovateľa popreté nesprávnym rozhodnutím
tak porušovateľa, ako aj správcu, a ako účastník konania nemal možnosť proti rozhodnutiu
porušovateľa uplatniť žiadne opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky na ochranu
svojich práv, lebo to zákon nepripúšťa. Sťažovateľ má ďalej za to, že v dôsledku tvrdosti
zákona i nesprávnej interpretácie zákonnej normy bolo závažným spôsobom zasiahnuté do
jeho ústavného práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj do práva
pokojne užívať svoj majetok v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práva a slobôd.“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
«1. Ústavné právo sťažovateľa garantované v čl. 20, v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 4 R 1/2012-310 zo dňa 20. 07. 2012 porušené
bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 4 R 1/2012-310 zo dňa 20. 07. 2012
v prvom výroku, ktorý znie: „Na prihlášku pohľadávky veriteľa A., akciová spoločnosť, so
sídlom B. vo výške 92.976,45 € sa neprihliada“ sa zrušuje a vec sa vracia Okresného súdu
Žilina na ďalšie konanie...»
Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie a náhradu trov konania „vo výške
323,50 €“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 244/2010).
9. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 4 R 1/2012-310 z 20. júla 2012,
ktorým rozhodol, že na prihlášku jej pohľadávky „vo výške 92.976,45 eur sa neprihliada“.
10. V súvislosti s namietaním porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že podľa ustáleného právneho
názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na
spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd
nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok,
v posudzovanej veci aj príslušné ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze“).
11. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
12. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
13. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom okresného súdu, teda s jeho
interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci, najmä však
ustanovenia „§ 122 ods. 1 v spojení s § 29 ods. 1 písm. b/ zákona č. 78/2005 Z. z.“ (t. j.
náležitostí prihlášky pohľadávky, pozn.), ktorého výklad považuje sťažovateľka „za
mimoriadne tvrdý a ústavne nekonformný“ (pozri bod 3).
14. Okresný súd namietaným uznesením (ktorým rozhodoval o prihláškach
pohľadávok viacerých veriteľov súčasne) rozhodol, že na prihlásenú pohľadávku
sťažovateľky „vo výške 92.976,45 eur sa neprihliada“ (pozri bod 3). Svoje rozhodnutie
odôvodnil takto:
«Návrhom zo dňa 6. 7. 2012, doručeným súdu dňa 9. 7. 2012, navrhol správca
v zmysle § 122 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj ako „ZKR“), aby súd rozhodol, či
sa na prihlášky veriteľov uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia sa prihliada.
Správca uviedol, že dôvodom nezapísania pohľadávok veriteľov... dôvodom pre nezapísanie
prihlášky pohľadávky veriteľa A., akciová spoločnosť je nesprávne uvedené obchodné meno
dlžníka v prihláške...
Súd preskúmal pripojené prihlášky dotknutých veriteľov a skonštatoval, že správcove
tvrdenia uvedené v návrhu zodpovedajú skutočnosti.
Súd pri rozhodovaní vychádzal najmä z nasledovných ustanovení právnych
predpisov:
Podľa § 29 ods. 1 ZKR prihláška musí byť podaná na predpísanom tlačive a musí
obsahovať základné náležitosti, inak sa na prihlášku neprihliada. Základnými náležitosťami
prihlášky sú:
a) meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo veriteľa,
b) meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo úpadcu,
c) právny dôvod vzniku pohľadávky,
d) poradie uspokojovania pohľadávky zo všeobecnej podstaty,
e) celková suma pohľadávky,
f) podpis.
Podľa § 29 ods. 2 ZKR pre každú zabezpečenú pohľadávku musí byť podaná
samostatná prihláška s uvedením zabezpečenej sumy, druhu, poradia, predmetu a právneho
dôvodu vzniku zabezpečovacieho práva.
Podľa § 122 ods. 1 ZKR ustanovenia § 29 ods. 1 až 6 a 8 sa použijú primerane. Ak
ide o zabezpečenú pohľadávku, v prihláške sa musí riadne a včas uplatniť aj
zabezpečovacie právo, inak sa pohľadávka v reštrukturalizácii považuje za nezabezpečenú
pohľadávku.
Podľa § 25 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005
Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení vyhlášky č. 514/2011 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), vzory tlačív
na podávanie prihlášok a vzory tlačív príloh a údaje zapisované do nich spolu
s vysvetlivkami k týmto zápisom sú uvedené v prílohách č. 4 až 6.
Podľa § 122 ods.4 ZKR ak sú pochybnosti, správca môže kedykoľvek počas
reštrukturalizácie predložiť prihlášku súdu, aby rozhodol, či sa na prihlášku prihliada.
V prihláške veriteľa A., akciová spoločnosť nebola uvedená základná náležitosť
prihlášky podľa § 122 ods. 1 v spojení s § 29 ods. 1 písm. b) ZKR, a to uvedenie úplného
obchodného mena úpadcu - namiesto obchodného mena P. S., a. s. je v prihláške uvedené
obchodné meno P. a. s., čo je obchodné meno prislúchajúce inému existujúcemu subjektu
odlišnému od dlžníka. Treba konštatovať, že základným identifikačným znakom obchodnej
spoločnosti v zmysle § 8 Obchodného zákonníka je obchodné meno v úplnej podobe
zapísanej v obchodnom registri. Hoci judikatúra nespája s uvedením neúplného
obchodného mena v hmotnoprávnych úkonoch neplatnosť právneho úkonu, ak je
nepochybné, kto právny úkon vykonal, v konkurzných pomeroch je neuvedenie úplného
obchodného mena dlžníka v prihláške pohľadávky spojené s následkom v podobe
neprihliadania na takúto prihlášku. V tomto prípade je preto dôvodné neprihliadanie na
túto prihlášku...»
15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného
súdu (a s obsahom k sťažnosti pripojených písomností) konštatuje, že okresný súd konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných
ustanovení zákona (najmä zákona o konkurze) je namietané uznesenie okresného súdu aj
náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup okresného súdu pri rozhodovaní
v predmetnej veci za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť
medzi napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením označeného práva,
a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
16. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku (práva pokojne užívať svoj majetok)
podľa čl. 1 dodatkového protokolu už uvedeným postupom a rozhodnutím okresného súdu.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1
dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne
užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
18. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08, I. ÚS 369/2011) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým
patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu),
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané,
o prípadnom porušení týchto (uvedených) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu
nebolo porušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 15), nemohlo dôjsť ani k porušeniu práv zaručených čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu.
19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
20. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. októbra 2012