Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoKR-2-2019.pdf
PDF · 172.76 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoKR/2/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Radomského v spore žalobcu: Bazcom, a.s., so sídlom Opletalova 1015/55, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČ: 273 97 050, v konaní právne zastúpený: BBH advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 713 066, proti žalovanému: BENE Pharma s.r.o., so sídlom Jazdecká 1/A, 080 01 Prešov, IČO: 36 830 208, v konaní právne zastúpený: JUDr. Marekom Radačovským, advokátom, so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35553961, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 2Cbi/17/2017-326 zo dňa 9.4.2019, zhodou hlasov senátu, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit:
„I. Návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 23. 1. 2019 z a m i e t a.
II. U r č u j e, že pohľadávka žalobcu, spoločnosti Bazcom, a.s., so sídlom Opletalova 1015/55, Nové Mesto, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 273 97 050, voči dlžníkovi BENE Pharma s.r.o., so sídlom Jazdecká l/A, 080 01 Prešov, IČO: 36 830 208, prihlásená do reštrukturalizácie dlžníka vedenej Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 2R/1/2017, ktorá vznikla zo zmluvy o úvere č. 507681036 zo dňa 04.07.2012 uzatvorenej medzi družstvom Metropolitní spořitelní družstvo v likvidaci (pôvodne pod obchodným menom Metropolitní sporiteľni družstvo), so sídlom Balbínova 404/22, Vinohrady, 120 00 Praha 2 IČO: 255 71 150, ako pôvodným veriteľom a spoločnosťou BENE Pharma s.r.o. (pôvodne VULM SK s.r.o., so sídlom Tuhovská 18, 831 06 Bratislava) ako dlžníkom, je nesporná čo do poradia uspokojenia, právneho dôvodu, výšky 200.242.739,72 CZK a vymáhateľnosti vo výške 200.242.739,72 CZK.
III. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
IV. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania p r á v o.“
2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že uznesením Okresný súd Prešov č.k. 2R/1/2017-64 zo dňa 23.3.2017, publikovaným v Obchodnom vestníku dňa 30.3.2017, podľa ustanovenia § 116 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) povolil reštrukturalizáciu
dlžníka - žalovaného a ustanovil do funkcie reštrukturalizačného správcu N.. N. H.. Prihláškou zo dňa 25.4.2017 si do reštrukturalizácie dlžníka prihlásil svoju pohľadávku aj žalobca, a to v celkovej výške 202.611.232,87 CZK, ktorá pozostáva z dlžnej istiny vo výške 130.000.000,- CZK, riadnych úrokov vo výške 36.959.178,08 CZK a úrokov z omeškania vo výške 35.652.054,79 CZK. Právnym dôvodom vzniku pohľadávky bola zmluva o úvere č. 507681036 zo dňa 4.7.2012, uzatvorená pôvodne medzi družstvom I. G. S. D. W. (ďalej ako „I.“), a dlžníkom (pôvodne VULM SK s.r.o., so sídlom Tuhovská 18, 831 06 Bratislava), prostredníctvom ktorej sa MSD zaviazalo poskytnúť klientovi podnikateľský úver do maximálnej čiastky 130.000.000,- CZK a klient sa zaviazal vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky prípadne ďalšie záväzky vo výške dohodnutej v zmluve. Podľa bodu 4, čl. 3 písm. c) družstvo a klient uzatvorili aj záložnú zmluvu k nehnuteľnostiach nachádzajúcim sa v katastrálnom území Vajnory zapísaným na LV č. XXXX. Na základe zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 4.7.2012 došlo k zriadeniu záložného práva na nehnuteľnostiach vo vlastníctve spoločností VULM SK, s.r.o. (právny predchodca žalovaného) zapísaných na LV č. XXXX k.ú. D., a to stavba - predajno-sladový objekt súpisné č. XX XXX na parcele č. XXXX/XXX, pozemok - zastavané plochy a nádvoria na parcele č. XXXX/XXX, pozemok - zastavené plochy a nádvoria na parcele č. XXXX/XXX. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 19.3.2015 uzatvorenej medzi I. D. W.V. ako postupiteľom a spoločnosťou Z.- X. Z..G.. ako postupníkom došlo k postúpeniu pohľadávky I. voči žalovanému podľa ustanovení § 1879 a nasledujúcich českého Občanskeho zákonníku na spoločnosť Z. - X. Z..G... Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.11.2015 uzatvorenou medzi Z. - X., Z..G.. ako postupiteľom a X. V. Z. G..M..B.. ako postupníkom došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 4.7.2012, ako aj jej príslušenstva na spoločnosť X. V. Z. G..M..B.., pričom v zmysle zmluvných ustanovení bol prevod pohľadávky dohodnutý za odplatu, ktorej výška mala byť dohodnutá v samostatnej dohode, uzatvorenej súčasne s touto zmluvou. Súdu prvej inštancie bola predložená aj zmluva o odplate za postúpenie pohľadávok zo dňa 27.11.2015, v ktorej bola dohodnutá výška odplaty za postúpenie pohľadávky. Zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi spoločnosťou X. V. Z. G..M..B.. ako postupcom a spoločnosťou Bazcom, a.s. uzatvorenou dňa 20.1.2017, došlo k postúpeniu pohľadávky postupcu vo výške 130.000.000,- Kč s príslušenstvom vyplývajúcej zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej dňa 4.7.2012 medzi dlžníkom I. D. W.V. a spoločnosťou VULM SK s.r.o.. Odplata za postúpenie pohľadávky bola dohodnutá v článku 3 predmetnej zmluvy tak, že výška a splatnosť je určená dohodou zmluvných strán v samostatnej zmluve. Súdu bola predložená aj zmluva o odplate za postúpenie pohľadávky zo dňa 20.1.2017, v ktorej bola určená výška odplaty za postúpenie pohľadávky. Podľa prihlášky pohľadávky, poradové č. 1, k spisovej značke č. 2R/1/2017, veriteľ Bazcom a.s. prihlásil pohľadávku voči dlžníkovi BENE Pharma s.r.o. vo výške istiny 130.000.000,- CZK, úrokov 36.959.178,08 CZK, teda v celkovej sume 202.611.232,87 CZK, s označením právneho dôvodu vzniku pohľadávky - zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 4.7.2012, druhu zabezpečovacieho práva - záložné právo k nehnuteľnosti z 11.9.2012 a vlastná blankozmenka č. XXXXXXXXX s dňom vzniku 7.12.2015, dôvod vzniku zabezpečovacieho práva bol odôvodnený zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 4.7.2012 uzatvorenej medzi družstvom I. ako záložným veriteľom a dlžníkom ako záložcom na nehnuteľnosti vo vlastníctve dlžníka, nachádzajúce sa v katastrálnom území Vajnory, zapísané na liste vlastníctva č. XXXX a s odkazom na vlastnú blankozmenku vystavenú dňa 4.7.2012 dlžníkom na rad družstvu I.. Políčko č. 35 (zabezpečená suma) prihlášky neobsahovalo žiadny údaj. Dňa 2.5.2017 správca podľa § 122 ods. 3 ZKR potvrdil zápis pohľadávky do zoznamu pohľadávok. Dňa 31.5.2017 správca oznámil žalobcovi ako veriteľovi popretie jeho pohľadávky, zapísanej do zoznamu pohľadávok pod číslom 2/1, v celom rozsahu čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti. Ako dôvod spornosti pohľadávky uviedol, že na Okresnom súde Bratislava III sa vedú súdne spory týkajúce sa prihlásenej pohľadávky, a to konanie pod sp. zn. 26Cb/436/2015 v právnej veci žalobcu: X. V. Z. G..M..B.. proti žalovanému ako dlžníkovi, v ktorom sa žalobca domáha zaplatenia 130.000.000,- CZK s prísl. a konanie vedené pod sp. zn. 25Cb/405/2015, v ktorom sa žalobca (v tomto konaní žalovaný) domáha voči žalovaným: 1) X. V. Z., G..M..B.., 2) I. určenia neplatnosti zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzavretej dňa 4.7.2012. Správca uviedol, že v uvedených súdnych konaniach dlžník uplatnil rad námietok proti pohľadávke veriteľa. Taktiež spornosť pohľadávky správca odôvodnil neplatnosťou postúpenia pohľadávky na žalobcu z dôvodu, že v zmluvách o postúpení pohľadávok uzatvorených dňa 27.11.2015 a dňa 20.1.2017 nie je uvedená výška odplaty za postúpenie pohľadávok a tá je dojednaná až na samostatnej listine, teda v dôsledku absencie predmetnej náležitosti je zmluva o postúpení pohľadávky postihnutá sankciou absolútnej neplatnosti. Správca namietal aj neexistenciu samotnej prihlásenej pohľadávky vzhľadom na to, že dlžník namietol absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere zo dňa 4.7.2012, keďže I. bolo oprávnené poskytnúť úver iba svojmu členovi, pričom žalovaný podmienky uvedené v čl. III. ods. 3 písm. a) - c) stanov I. nesplnil. Namietal aj nesprávne vyčíslenie úrokov a úrokov z omeškania, a to do 30.3.2017,
pričom reštrukturalizačné konanie začalo dňa 24.2.2017. Čo sa týka zabezpečovacieho práva správca poukázal na to, že žalobca si v podanej prihláške neuviedol v kolónke zabezpečená suma žiaden údaj, a teda zabezpečovacie právo nebolo uplatnené riadne tak ako to požaduje § 122 ods. 1 ZKR, preto sa pohľadávka žalobcu považuje za nezabezpečenú aj s poukazom na uznesenie Okresného súdu Prešov č. 2R/1/2017-87 zo dňa 25.5.2017.
3. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie na vec aplikoval ustanovenia § 120 ods. 1, § 122 ods. 1, 2, 3, 4, § 124 ods. 1, 2, 4, § 26 ods. 1, § 29 ods. 2, § 26 ods. 3, 4, 5, 6 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií (ďalej len „ZKR“) a § 1879, §1880 ods. 1,2 , § 1881 ods. 1, 2, § 1882 ods. 1, 2, § 1883, §1884 ods. 1, 2, českého zákona č. 89/2012 Sb.(Občanskeho zákonníka), § 524, 525 ods. 1, 2, § 527 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná a to čo do určenia, že predmetná pohľadávka je nesporná čo do poradia uspokojenia, právneho dôvodu, výšky 200.242.739,72 CZK a vymáhateľnosti. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že po zistení, že správca poprel pohľadávku v zákonom stanovenej lehote a žalobca podal v zákonnom stanovenej lehote žalobu o určenie pohľadávky, preskúmal popretú pohľadávku len z dôvodov uvedených správcom v popieracom prejave, keďže po uplynutí lehoty na popretie prihlásených pohľadávok sa právo správcu uvádzať nové dôvody popretia prekludovalo. Čo sa týka spornosti pohľadávky z dôvodu, že sú vedené súdne konania, súd prvej inštancie konštatoval, že uvedená pohľadávka žalobcu bola popretá ako celok, avšak bez bližšieho určenia v čom spočíva spornosť uvedenej pohľadávky. Samotné konštatovanie, že pohľadávka je predmetom súdnych konaní nie je dostatočne určitým dôvodom. Súd uviedol, že správca bol povinný uviesť konkrétne dôvody, pre ktoré považuje pohľadávku za spornú a nie iba odkázať na námietky žalovaného v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava III. K námietke neplatnosti postúpenia pohľadávky z dôvodu, že súčasťou zmlúv o postúpení nebola náležitosť týkajúca sa odplaty za postúpenie, súd prvej inštancie uviedol, že ak sa veriteľ s dlžníkom dohodol na uzatvorení samostatnej dohody o výške odplaty nie je zmluva o postúpení pohľadávky zo zmluvy o úvere, s ktorej úhradou je dlžník v omeškaní, neplatná. Svoj postup odôvodnil aj judikatúrou Ústavného súdu SR (I.ÚS 243/07, I.ÚS 242/07, IV.ÚS 15/2014), v ktorej ústavný súd dospel k záveru, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Preto v konkrétnej veci súd uzavrel, že pre posúdenie sporných zmlúv o postúpení pohľadávok, v ktorých bolo dohodnuté, že pohľadávka je prevádzaná za odplatu s tým, že bude táto dohodnutá v samostatnej dohode uzatvorenej súčasne s touto zmluvou, nemožno rozumne pochybovať o účele, ktorý zmluvné strany sledovali takýmto dojednaním, teda utajenie výšky odplaty. Určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a je považovaná za náležitosť prejavu vôle, táto bola zmluvnými stranami jasne deklarovaná, preto popretie pohľadávky z dôvodu absolútnej neplatnosti zmlúv o postupe pohľadávok považoval súd za nedôvodné. Súd mal za preukázanú aj tú skutočnosť, že žalovaný bol členom MSD, pretože podal prihlášku za člena, uhradil členský vklad a prijatie člena schválil ním poverený zástupca. Súd prvej inštancie sa stotožnil s nesprávnym vyčíslením úrokov z omeškania, čo žalobca ani nespochybňoval, avšak správca bol oprávnený poprieť iba tú časť uplatneného príslušenstva k pohľadávke, ktorá pripadá na obdobie od začatia reštrukturalizačného konania až do povolenia reštrukturalizácie. Vo vzťahu k určeniu, že pohľadávka žalobcu je pohľadávkou zabezpečenou záložným právom zriadeným v prospech žalobcu s poradím uspokojenia prvým vo výške zabezpečenej sumy 130.000.000,- CZK, súd konštatoval, že veriteľ na prihláške neuviedol zabezpečenú sumu, a to napriek tomu, že samotný formulár vyhlášky uvedené vyžaduje podľa ustanovenia § 122 ods. 1 ZKR. Z ustanovenia § 29 ods. 2 ZKR vyplýva, že pre každú zabezpečenú pohľadávku musí byť podaná samostatná prihláška s uvedením zabezpečenej sumy, druhu, poradia, predmetu a právneho dôvodu vzniku zabezpečovacieho práva. Pokiaľ prihláška neobsahuje niektorú z uvedených základných náležitostí, prípadne ak nie je podaná na predpísanom tlačive, na prihlášku sa zo zákona neprihliada, čo znamená, že sa na ňu hľadí, akoby nebola vôbec podaná. Ak ide o zabezpečenú pohľadávku, v prihláške sa musí riadne a včas uplatniť aj zabezpečovacie právo, inak sa pohľadávka v reštrukturalizácii považuje za nezabezpečenú pohľadávku podľa § 122 ods. 1 ZKR. Vzhľadom na uvedené súd žalobu v časti určenia, že pohľadávka žalobcu je pohľadávkou zabezpečenou zamietol a v ostatnej časti žalobe vyhovel.
4. Voči výroku III. napadnutého rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, namietajúc nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým došlo k znemožneniu toho, aby žalobca uskutočňoval jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Zároveň namietal existenciu inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci ako aj nesprávne skutkové zistenia z dôvodu, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie procesných dôvodov nezákonnosti uznesenia ako aj nesprávne právne posúdenie veci. V odôvodnení odvolania žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s argumentáciou žalobcu, v ktorej namietal zákonnosť uznesenia Okresného súdu Prešov sp.zn. 2R/1/2017 z 25.5.2017, ktorým bolo rozhodnuté, že na zabezpečovacie právo žalobcu vyplývajúce z prihlášky doručenej správcovi dňa 27.4.2017 sa neprihliada. Žalobca namietal, že na vydanie uvedeného uznesenia neboli splnené procesné podmienky vyžadované v zmysle ZKR a CSP a to konkrétne ustanovenia § 122 ods. 4 ZKR, teda keďže neexistovali pochybnosti ohľadom prihlášky žalobcu, táto nemohla byť predložená súdu, aby o nej rozhodol, či sa na ňu prihliada. Žalobca vychádzal z toho, že dňa 2.5.2017 správca vystavil potvrdenie o zápise pohľadávky do zoznamu pohľadávok ako zabezpečenej pohľadávky, čo svedčí o tom, že správca nemal o pohľadávke žalobcu žiadne pochybnosti. Poukázal na znenie ustanovenia § 26 ods. 2 písm. b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z.z., v zmysle ktorej sa do zoznamu pohľadávok nezapisuje pohľadávka uplatnená v prihláške, ktorá neobsahuje základné náležitosti podľa zákona (§ 29 ods. 1 a § 122 ods. 1 ZKR). Uviedol, že po zápise pohľadávky a záložného práva a vystavení potvrdenia už nebolo možné tvrdiť, že ohľadom riadneho a včasného prihlásenia pohľadávky a záložného práva existujú pochybnosti a tieto pohľadávky mohol rozporovať len výlučne podľa inštitútu popretia pohľadávky podľa § 124 ZKR, pričom v oznámení o popretí pohľadávky nie je záložné právo žalobcu výslovne popreté, len je konštatované, že sa na neho neprihliada. Žalobca taktiež uviedol, že ustanovenia § 122 ods. 4 ZKR umožňuje iba rozhodnúť, či sa na prihlášku prihliada alebo nie a nemožno rozhodnúť, či sa na časť prihlášky prihliada, keďže súd rozhodol o neprihliadnutí iba k zabezpečeniu prihlášky, prekročil zákonné oprávnenie, a teda uvedené rozhodnutie je nezákonné. Taktiež žalobca uviedol, že v konaní podľa § 122 ods. 4 ZKR mal byť procesnou stranou a mal dostať možnosť sa k predmetnému podaniu správcu vyjadriť pred vydaním uznesenia a následne mu malo byť vyššie uvedené uznesenie doručené. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa s uvedenou argumentáciou nevysporiadal, a preto je rozsudok v uvedenom rozsahu nepreskúmateľný a zmätočný.. Žalobca uviedol, že napriek prebiehajúcemu incidenčnému konaniu došlo dňa 21.1.2019 k výmazu záložného práva z katastra nehnuteľností, o čom bol žalobca upovedomený listom Okresného úradu Bratislava dňa 30.1.2019. Žalobca uviedol, že úmyslom žalovaného je vyviesť zo spoločnosti BENE Pharma, s.r.o. všetok relevantný majetok tak, aby nemohlo dôjsť k uspokojeniu žalobcu ako veriteľa. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca uviedol, že náležitosti pre prihlásenie zabezpečenej pohľadávky upravuje ustanovenie § 29 ods. 2 ZKR, avšak uvedené ustanovenie v prípade absencie niektorej z náležitosti neupravilo následok neprihliadnutia na prihlášku ako tomu je v ods. 1 predmetného ustanovenia, teda nemožno analogicky aplikovať sankciu neprihliadnutia na prihlášku. Žalobca mal za to, že napriek nevyplneniu jednej kolónky v rámci formulára pre prihlásenie pohľadávky do reštrukturalizácie žalovaného, bolo záložné právo uplatnené v prihláške riadne a včas, keďže z vyplnených údajov v prihláške pohľadávky jednoznačne vyplýva úmysel a cieľ žalobcu uplatniť si záložné právo prihláškou do reštrukturalizácie, samotné záložné právo bolo v prihláške označené tak, že nemohlo dôjsť k jeho zámene s iným zabezpečovacím právom žalobcu a výška zabezpečenej sumy vyplýva z fotokópie zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, ktorá tvorí prílohu k prihláške pohľadávky a predstavuje sumu 130.000.000,- CZK. K aplikovaniu záverov Krajského súdu v Bratislave vyslovených v rozhodnutí sp.zn. 4CoKR/29/2012 dňa 3.9.2013 žalobca uviedol, že uvedené nemožno použiť na predmetnú vec z dôvodu, že v konaní vedenom pod sp.zn. 4CoKR/29/2012 v prihláške pohľadávky chýbala základná náležitosť a to podpis veriteľa podľa § 29 ods. 1 písm. f) ZKR, teda nie náležitosť podľa § 29 ods. 2 ZKR. Žalobca uviedol, že obdobnou situáciou aká sa prejednáva v predmetnom prípade, je situácia ak v prihláške absentuje uvedenie meny prihlásenej pohľadávky, kedy judikatúra súdov dospela k záveru, že uvedené nie je dôvodom na popretie príslušnej pohľadávky (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14CoKR/14/2014). Na základe uvedeného žalobca navrhol napadnutý výrok zmeniť tak, že odvolací súd určí, že pohľadávka žalobcu je pohľadávkou zabezpečenou záložným právom zriadeným v prospech tohto žalobcu, s poradím upokojenia prvým, vo výške zabezpečenej sumy 130.000.000,- CZK, zriadeným na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v okrese H. III. obci H.- m.č. D., katastrálnom území D., zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom a to pozemku parcely registra „C“ s parcelným číslom XXXX/XXX o výmere 3099 m2, zastavené plochy a nádvoria, pozemku registra „C“ s parcelným číslom XXXX/XXX o výmere 4460 m2, zastavené plochy a nádvoria a stavbe so súpisným číslom XXXXX postavenej na parcele registra „C“ s parcelným číslom XXXX/XXX, popis stavby predajno-skladový objekt a zároveň, aby žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5. V zákonom stanovenej lehote podal voči výroku I., II. a IV. napadnutého rozhodnutiu odvolanie žalovaný namietajúc nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, taktiež namietal nesprávne obsadený súd, nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci ako aj to, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej malo vadu, ktorá mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Čo sa týka nesprávne obsadeného súdu žalovaný uviedol, že žalobca podal dňa 10.8.2017 námietku zaujatosti z dôvodu, že sudca, ktorému bola vec náhodne pridelená bol súčasne zákonným sudcom v konaní o reštrukturalizácií žalovaného, vedeného Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 2R/1/2017. Uvedená námietka bola podaná 50 dní po tom, ako žalobca podal žalobu na súde a ako sa dozvedel meno zákonného sudcu a 35 dní po tom ako žalobca absolvoval štúdium spisu v tejto veci, pričom v zmysle § 53 ods.1 CSP námietku zaujatosti je možné uplatniť iba do 7 dní odo dňa, kedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca z prejednania sporu vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku sa neprihliada a rovnako sa neprihliada ani na námietku, ktorej obsah spočíva v procesnom postupe a rozhodovacej činnosti konkrétneho sudcu. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že vec mala byť prejedaná N.. U. T. ako zákonným sudcom, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom, keďže tento nebol zaujatý, a taktiež mal za to, že po uplynutí sedemdňovej lehoty nemohol súd rozhodnúť o námietke zaujatosti, keďže tým uprel stranám sporu právo na prístup k súdu a právo na nezávislého a nestranného sudcu. K zamietnutiu návrhu na prerušenie konania žalovaný uviedol, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 25 Cb/405/2015 začalo 3 roky pred reštrukturalizačným konaním a účastníkmi konania sú tie isté osoby ako v predmetnom konaní a taktiež aj obsah preskúmavaných skutočností je do značenej miery totožný. Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že vo veci 25Cb/405/2015 už bolo rozhodnuté a návrh na prerušenie konania bol podaný účelovo s cieľom predĺžiť konanie, žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie mal k dispozícií rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 25Cb/405/2015, z ktorého vyplýva, že návrh na prerušenie uvedeného konania bol zamietnutý a taktiež, že žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že procesný predpis CSP aktuálne neumožňuje rozhodnúť o neplatnosti zmluvy o úvere. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalovaný odvolanie a v súčasnosti je predmetom preskúmania odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že je nevyhnutné prerušiť predmetné konanie, keďže na inom súde prebieha konania, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Žalovaný mal za to, že napadnutý rozsudok nespĺňa základné náležitosti rozhodnutia ustanovené v § 220 ods. 2 CSP, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaný poukázal na Oznámenie o popretí pohľadávky zo dňa 31.5.2017, z ktorého je zrejmé, že správca v nej uviedol viac informácií ako len odkaz na argumenty vyplývajúce z jednotlivých súdnych konaní prebiehajúcich medzi stranami sporu. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je protirečivé, keďže v bodoch 25.1 až 25.4 podrobne uvádza v čom spočívajú dôvody popretia pohľadávky ako takej správcom a to prebiehajúce súdne konania ako aj argumenty o neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávky, argumenty o neplatnosti zmluvy o úvere, nesprávne uplatnenie príslušenstva a informáciu o tom, že zabezpečenie nepopiera, nakoľko bolo vydané uznesenie o neprihliadaní na zabezpečenie pohľadávky. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že rozhodnutie súdu nedáva jasnú odpoveď na to, aký bol popierací prejav správcu, ako ho súd posúdil a z čoho súd vychádzal pri porovnávaní popieracieho prejavu a následnej argumentácie žalobcu. Čo sa týka konštatovania súdu, že zmluvy o postúpení pohľadávky žalovaného medzi jednotlivými veriteľmi sú platné, napriek tomu, že dohoda o výške odplaty bola dojednaná na samostatnej listine, žalovaný uviedol, že ak je zmluva o postúpení pohľadávky dojednaná ako odplatná, pričom cena nie je dohodnutá v samotnej zmluve, trpí dohoda o odplatnosti v zmluve o postúpení pohľadávky neurčitosťou. Žalovaný namietal, že žalobca nepredložil spolu s prihláškou aj dohody o odplate k jednotlivým zmluvám o postúpení pohľadávky, tieto boli doložené až dodatočne, a preto je potrebné ich považovať za neprípustné, taktiež namietal aj ich autenticitu, pričom súd sa s uvedenými námietkami žalovaného v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Žalovaný poukázal na rozpory, ktoré konštatoval súd prvej inštancie medzi listinami predloženými na pojednávaní dňa 12.3.2019 a tými, ktoré sú prílohou žaloby, avšak namietal to, že súd nevysvetlil, prečo ich akceptuje ako identické dokumenty a považuje ich za pravé. Na základe uvedeného žalovaný mal za to, že odplata za postúpenie pohľadávok nikdy dojednaná nebola, a preto je nevyhnutné zmluvy o postúpení pohľadávok posúdiť ako neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu neurčitosti. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.5.2010 sp.zn. 5Cdo/99/2009, 5Cdo/100/2009 a 5Cdo/101/2009. Žalovaný taktiež uviedol, že má za to, že zmluva o úvere je absolútne neplatná, keďže žalovaný nebol členom I., a to z dôvodu nesplnenia kritéria - prijatia osoby oprávnenou osobou (predstavenstvo alebo oprávnený zástupca), keďže mal za to, že p. W. C. nebola členom predstavenstva a ani zo žiadneho dokumentu nevyplývalo jej oprávnenie byť zástupcom I., preto žalovanému nemohol byť platne poskytnutý úver.
Záverom poukázal na to, že ak súd prísne formálne posudzuje správcovi uloženú 30 dňovú lehotu na popretie, je nevyhnutné striktne dodržiavať aj nemožnosť dopĺňať prihlášku nad rámec uvedených skutočností a dôkazov nad rámec tých, ktoré boli priložené spolu s prihláškou. Vzhľadom na uvedené, žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil vo vyhovujúcej časti tak, že žalobu zamietne a prizná nárok na náhradu trov konania žalovanému alebo alternatívne navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 30.4.2019 k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca vecne argumentuje ohľadom zabezpečovacieho práva jeho pohľadávky, avšak svoje zabezpečovacie právo neprihlásil do reštrukturalizačného konania v súlade so zákonom, následkom čoho sa jeho prihlásená pohľadávka považuje za nezabezpečenú. Žalovaný poukázal na to, že z dôvodu nesprávneho prihlásenia zabezpečovacieho práva nebolo toto zabezpečovacie právo predmetom popieracieho prejavu správcu, čím bola vylúčená možnosť domáhať sa jeho určenia cez incidenčnú žalobu. Žalovaný sa stotožnil s názorom súdu, že uznesenie Okresného súdu Prešov pod sp.zn. 2R/1/2017 zo dňa 25.5.2017 nie je možné opätovné preskúmať v tomto konaní a iný súd je ním viazaný. Poukázal na to, že žalobca mal možnosť využiť iné procesné postupy, ktorými mal možnosť napadnúť predmetné uznesenie, pričom žalobca samotný inštitút ústavnej sťažnosti využil, avšak predmetné uznesenie nenapadol. (Ústavný súd SR II. ÚS 66/2018-29 z 25.1.2018). K námietke žalobcu, že správca nemohol kedykoľvek predložiť prihlášku súdu, aby rozhodol, či sa na prihlášku prihliada, poukázal na znenie ustanovenia § 122 ods. 4 ZKR, v zmysle ktorého môže správca kedykoľvek počas reštrukturalizácie postupovať tak, že prihlášku predloží súdu na rozhodnutie. Čo sa týka nedoručenia uznesenia o neprihliadaní na zabezpečovacie právo žalovaný uviedol, že predmetné uznesenie bolo podľa § 199 ods. 1 ZKR zverejnené v Obchodnom vestníku č. 105/2017 dňa 2.6.2017 a zároveň správca listom doručeným žalovanému dňa 5.6.2017 uvedenú skutočnosť žalobcovi oznámil. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 122 ods. 1 ZKR, v zmysle ktorého sa musí pri zabezpečenej pohľadávke riadne a včas uplatniť aj zabezpečovacie právo, inak sa pohľadávka považuje za nezabezpečenú. Pojem riadne je potrebné chápať v súlade s odkazom na ustanovenie § 29 ods. 2 ZKR, a teda, že prihláška pre zabezpečenú pohľadávku musí byť podaná s uvedením zabezpečenej sumy. Čo sa týka možnosti súdu rozhodnúť aj len o časti prihlásenej pohľadávky žalovaný poukázal na ustanovenie § 119 ods. 4 ZKR, ktorý odkazuje na § 27 ZKR, v ktorom zákonodarca upravil možnosť zániku postavenia účastníka aj len v časti, teda v predmetnom prípade v časti zabezpečovacieho práva. K tvrdeniu žalobcu, že absencia zabezpečenej sumy na prihláške neplní žiadnu funkciu a nechráni záujmy tretích osôb žalovaný uviedol, že práve tento údaj je smerodajný pre správcu a to za situácie ak je rozdielna prihlasovaná suma od sumy zabezpečenia ako tomu bolo aj v predmetnom prípade, keď prostredníctvom prihlášky si žalobca uplatnil sumu viac ako 200.000.000,- CZK a výška zabezpečenia mala byť v hodnote 130.000.000,- CZK.
X. Ž. D. D. Y. B. Ž. F. S.Ň. XX.X.XXXX O., Ž. Č. G. U. T. T. B. G. C. V., Y. O. C. T. U., Ž. Y. G. D. C. O. Č..Y.. XNcb/X/XXXX-XXX F. S.Z. XX.X.XXXX M. B. D. G. N.. U. T. F. C. D. D. B. G. C. C. G..F.. XCbi/XX/ XXXX T. F. T. Ž., U. T. Ž. S., Z. U. V. B. G. M. D. M. D. T. F. B. V.. Žalobca označil tvrdenia žalovaného, že žalobca nežiadal o priznanie hlasovacích práv, ako aj tvrdenie, že žalobca sa nepokúšal o zvrátenie stavu už počas prebiehajúcej reštrukturalizácie, za klamlivé, pričom predložil podnet žalobcu na priznanie hlasovacích práv zo dňa 7.6.2017, ako aj podnet na zastavenie reštrukturalizácie zo dňa 14.9.2017, v ktorom uviedol, v čom spočíva podľa jeho názoru nezákonnosť reštrukturalizácie, a taktiež aj žiadosť o zamietnutie reštrukturalizačného plánu. K tvrdeniu žalovaného, že uznesenie o neprihliadnutí na záložné právo predstavuje prekážku res iudicatae, a preto predmetom incidenčného konania nie je existencia záložného práva, žalobca uviedol, že uvedené uznesenie prekážku res iudicatae netvorí z dôvodu, že žalobca nebol účastníkom konania, uznesenie mu nebolo doručované a nemal možnosť sa voči jeho vydaniu brániť. K návrhu žalovaného na prerušenie konania žalobca uviedol, že konanie žalovaného považuje za účelové, nakoľko trvá na tom, aby bolo incidenčné konanie prerušené, napriek tomu, že žaloba žalovaného bola zamietnutá z procesných dôvodov, preto sa žalobca stotožnil so závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa zamietnutia žiadosti o prerušenie konania. Čo sa týka nedostatočného odôvodnenia výroku II. žalobca uviedol, že nemožno zamieňať nespokojnosť s výrokom rozhodnutia a jeho odôvodnením s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia. Poukázal na to, že žalovaný v časti svojho odvolania polemizuje s konkrétnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku a preto nemožno rozhodnutie považovať za arbitrárne. S tvrdením žalovaného, že po podaní prihlášky už v incidenčnom konaní nemožno predkladať dôkazy, sa žalobca nestotožnil z dôvodu, že účelom incidenčného konania je zistenie existencie spornej pohľadávky, preto nie je možné vylúčiť predkladanie dôkazov za účelom objasnenia spornej pohľadávky. Poukázal na právnu doktrínu, v
zmysle ktorej „Nepriloženie listín k prihláške nemá vplyv na perfektnosť prihlášky, ale môže vyvolať popretie pohľadávky v dôsledku jej nepreukázania.“ (Ďurica. M.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, komentár, 2.vydanie, C.H.Beck, 2015, 284) Žalobca taktiež poukázal na nemožnosť aplikovania záverov rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky citovaných žalovaný z dôvodu odlišného skutkového stavu. Skutočnosť namietaná žalovaným a to rozdiel v čísle označenia notárskych overovacích doložiek medzi originálom a kópiou predložených zmlúv podľa tvrdenia žalobcu vznikla v dôsledku toho, že žalobca disponoval kópiou druhého vyhotovenia predmetnej zmluvy, ktorá bola po podpise odovzdaná druhej zmluvnej strane. Čo sa týka námietok žalovaného týkajúceho sa neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávky ako aj samotnej zmluvy o úvere zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a argumentoch. V súvislosti s otázkou platnosti zmlúv o postúpení pohľadávky poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 32Obo/1535/2006, sp.zn. 28Cdo/1092/2009, sp.zn. 31Cdo/1328/2007 a sp.zn. 32Cdo/1185/2012. Naviac uviedol, že dohody o výške odplaty za postúpenie pohľadávky nemal dôvod k prihláške prikladať z dôvodu, že nemohol predpokladať popretie predmetnej pohľadávky.
8. V replike žalobcu zo dňa 24.5.2019 tento uvádza, že žalovaný používa rôzne tvrdenia a argumenty s cieľom dokázať zánik záložného práva, ku ktorému však podľa tvrdenia žalobcu nedošlo. Mal za to, že existenciu záložného práva dostatočne súdu vysvetlil vo svojich skorších podaniach a považoval za vadu napadnutého rozhodnutia, že sa súd prvej inštancie s jeho argumentáciou nevysporiadal. Žalobca v predmetnom podaní zopakoval argumenty totožné ako v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného a to čo sa týka jeho aktívneho konania a postupu žalobcu v reštrukturalizačnom konaní ako aj nezákonnosti uznesenia o neprihliadaní na zabezpečenie pohľadávky, keďže neexistovala pochybnosť o prihláške, ktorá bola zapísaná do zoznamu pohľadávok. K samotnej výške zabezpečenej sumy žalobca uviedol, že sa jedná o objektívnu skutočnosť vyplývajúcu z príslušnej zmluvnej dokumentácie, ktorou v prípade záložného práva bola zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľností, tvoriaca prílohu k prihláške pohľadávky žalobcu, teda bolo možné jednoznačne určiť výšku zabezpečenej sumy.
X. F. M. Ž.R. F. S. XX.X.XXXX D., Ž. Ž. F. T. T. T. B. G. F. S., Ž. D. D. T. N.. U. T. Z. N. D. C. F. T. Z. U. N. F. S.Ô., Ž. T. G. C. C. D. G. Z. U. F. S., Ž. G. M. B. T., Y. H. C. B.. C. T. U., Ž. Z. C. M. T. G.S. D. D. C. Y. B. U., Ž. G. N. D. F. C. Z. M. D., T. S. G. C. U. B. V. (M. XX/XXXX D. G. G. M. Z. G. Č.. X-X/XXXX). Žalovaný poukázal na zásadu rovnosti strán sporu a uviedol, že ak je správca limitovaný v konaní o určenie popretej pohľadávky popieracím prejavom, tak aj žalobca ako veriteľ by mal byť primerane limitovaný v možnosti dopĺňať nové skutočnosti a dôkazy za účelom preukázania svojej pohľadávky. Vzhľadom na uvedené považoval dopĺňanie prihlášky o akékoľvek ďalšie listiny za neprípustný a neakceptovateľný postup a v súvislosti s tým namietal nedostatočne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, keďže z neho nie je zrejmé, či je možné dopĺňať argumenty po uplynutí lehoty na prihlasovanie pohľadávok. Žalobca zotrval na svojej doposiaľ predloženej argumentácií týkajúcej sa neplatnosti zmluvy o úvere ako aj neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávky a s tým spojenou námietkou autenticity predkladaných dokumentov.
10. Žalovaný v duplike zo dňa 31.5.2019 uviedol, že žalobca žiada, aby súd posúdil ako predbežnú otázku platnosť a zákonnosť uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 2R/1/2017-87 zo dňa 25.5.2017 o neprihliadaní na zabezpečovacie právo žalobcu, avšak uvedené rozhodnutie nie je konštitutívnym rozhodnutím, ale skôr deklaratórnym, ktoré konštatuje stav, ktorý nastal zo zákona v zmysle ustanovenia § 122 ods. 1 ZKR. Čo sa týka prílišného formalizmu, ktoré namieta žalobca, žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I.ÚS 484/2012-11 zo dňa 17.10.2012, v ktorom ústavný súd nekonštatoval prílišný formalizmus ani v prípade nesprávne uvedeného obchodného mena dlžníka, pričom došlo len k chybe v písaní. Opätovne poukázal na ustanovenie § 122 ods. 1 ZKR v spojení s § 29 ods. 2 ZKR. V ostatnej časti odôvodnenia podania zotrval na skutočnostiach uvádzaných už v skorších svojich vyjadreniach.
11. Žalobca v duplike zo dňa 17.6.2019 uviedol, že rozhodnutím Ústavného súdu SR II.ÚS 66/2018 bola odmietnutá jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnená, avšak Ústavný súd SR sa vôbec meritórne nezaoberal otázkou zániku záložného práva ani otázkou zákonnosti reštrukturalizácie. Žalobca poukázal na to, že jeho sťažnosť bola zamietnutá z procesných dôvodov, a preto nemožno na toto rozhodnutie prihliadať. Čo sa týka ďalšieho žalovaným citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR k uvedenému žalobca uviedol, že závery súdu nemožno aplikovať na predmetné konanie, keďže skutkový stav v prípade prejednávanom pred Ústavným súdom SR bol taký, že prihláška neobsahovala základnú náležitosť podľa § 29 ods. 1 ZKR. K pojmu riadne prihlásené záložné právo uviedol, že podľa jeho
názoru je záložné právo riadne prihlásené aj keď prihláška nespĺňa niektorú z náležitostí podľa § 29 ods.2 ZKR, nakoľko zákon nespája s absenciou niektorej z týchto náležitosti následok neprihliadania na záložné právo. Čo sa týka námietky nesprávne obsadeného senátu, neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávky a neplatnosti zmluvy o úvere žalobca zotrval na skutočnostiach, ktoré uviedol vo svojich predchádzajúcich podaniach.
12. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalobcom a žalovaným v zmysle zásad daných aplikáciou ustanovenia § 378 a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Vychádzal z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúceho ust. § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou § 380 ods. 2 CSP). Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neodôvodňujú zrušenie, či zmenu napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné sporovými stranami označené dôkazy, z nich vyvodil správne skutkové zistenia (§ 215 ods. 1, 2 v spojení s ustanovením § 191 ods. 1 CSP) a vec napokon aj správne právne posúdil. Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú v zásade odpoveď na rozhodujúce skutkové otázky ako aj na právne posúdenie uplatneného nároku.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že okresný súd zamietnutie časti žaloby týkajúcej sa určenia existencie zabezpečenia prihlásenej pohľadávky záložným právom odôvodnil v podstate tým, že prihláška neobsahovala výšku zabezpečenej sumy.
15. Žalobca vytýka v podanom odvolaní formalistický prístup k zodpovedaniu otázky vplyvu neuvedenia zabezpečenej sumy na prihlásené zabezpečenie pohľadávky záložným právom. Aj odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na úpravu uvedenú súdom prvej inštancie v dôvodoch jeho rozhodnutia (§ 122 ods. 1, 2, 3, 4, § 29 ods. 1, 2 ZKR) a zdôrazňuje to, že pre prihlasovanie zabezpečenej pohľadávky zákon vyžaduje, aby veriteľ zabezpečenej pohľadávky uviedol v prihláške okrem iného i zabezpečenú sumu a právny dôvod vzniku zabezpečovacieho práva (viď ust. § 29 ods. 2 ZKR ... s uvedením zabezpečenej sumy...). ZKR v znení účinnom od 1.1.2016 do 31.12.2017 síce neustanovuje v § 29 ods. 2, že pri neuvedení niektorých týchto údajov sa na prihlášku neprihliada, ale systematickým výkladom ust. § 28 ods. 4 a § 29 ods. 2 ZKR je možné prísť k záveru, že pokiaľ veriteľ neuvedie v prihláške zabezpečenej pohľadávky všetky náležitosti stanovené v § 29 ods. 2 zabezpečovacie právo zanikne (§ 28 ods. 4) a pohľadávka je prihlásená ako nezabezpečená (viď napr. aj Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, 3. vydanie, C.H.Beck, 2019, s. 255 - 279).
16. Žalobca sa domáha určenia, že jeho prihlásená pohľadávka je zabezpečená záložným právom. Ak ním podaná prihláška trpí vadou spočívajúcou v neuvedení zabezpečenej sumy, je to spojené s vyššie uvedeným následkom zániku záložného práva. Ak súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol, je jeho rozhodnutie o tejto časti žaloby správnym, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
17. Žiada sa uviesť aj to, že už uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 2R/1/2017-87 zo dňa 25.5.2017 (na č.l. 162) súd rozhodol, že na zabezpečovacie právo veriteľa Bazcom, a.s., so sídlom Opletalova 1015/55, Nové Město, 110 00 Praha 1, IČ: 273 97 050, vyplývajúce z prihlášky doručenej správcovi dňa 27.4.2017 sa neprihliada. Z dôvodov predmetného uznesenia je zrejmé, že na zabezpečovacie právo žalobcu sa neprihliada podľa § 122 ods. 1 ZKR, a to z dôvodu, že žalobca v prihláške svojej pohľadávky do reštrukturalizácie nevyplnil pri prihlasovanom zabezpečovacom práve zabezpečenú sumu. Uvedený údaj patrí medzi obligatórne náležitosti prihlášky zabezpečenej pohľadávky. Keďže zabezpečovacie právo žalobcu nebolo v prihláške uplatnené riadne, nemožno naň v zmysle § 122
ods. 1 ZKR prihliadať a pohľadávka žalobcu sa považuje za nezabezpečenú pohľadávku. Uvedené uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 105/2017 dňa 2.6.2017 podľa § 199 ods. 1 ZKR, čím nadobudlo právoplatnosť. Predmetné uznesenie nebolo zrušené ani Ústavným súdom SR (viď uznesenie II.ÚS 66/2018). Vzhľadom na záväznosť rozhodnutia o neprihliadaní na zabezpečovacie právo žalobcu, sa súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd v zásade nemohol odchýliť pri rozhodovaní o určovacej žalobe od už vyriešenej otázky dôsledkov prihlášky neobsahujúcej zákonné náležitosti. V dôsledku nesprávneho vyplnenia prihlášky zabezpečenej pohľadávky sa na pohľadávku žalobcu v reštrukturalizačnom konaní prihliadalo ako na nezabezpečenú pohľadávku a v takom rozsahu, teda ako nezabezpečená pohľadávka, bola správcom aj popretá čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti a výšky.
18. Aj z uvedeného dôvodu preto odvolací súd žalobcom podané odvolanie voči výroku III. posúdil ako nedôvodné, keďže existencia záložného práva ani nemohla byť predmetom incidenčného konania a postup súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v uvedenom rozsahu zamietol, posúdil odvolací súd ako vecne správny. Vzhľadom na uvedené nebol naplnený odvolací dôvod uvádzaný žalobcom týkajúci sa nesprávneho právneho posúdenia veci. Čo sa týka nedostatočného zistenia skutkového stavu z dôvodu, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, zo spisového materiálu je odvolaciemu súdu zrejmé, že súd prvej inštancie uviedol stranám sporu svoje predbežné právne posúdenie veci a zároveň ich vyzval, aby vzhľadom na uvedené uviedli svoje návrhy na doplnenie dokazovania, pričom žiadna zo strán sporu už ďalšie návrhy nemala, preto má odvolací súd za to, že súd vykonal všetky dôkazy, ktoré strany navrhli a ktoré boli potrebné pre rozhodnutie vo veci. K námietke existencie vady uznesenia, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd poukazuje na to, že uvedený odvolací dôvod pojednáva o uznesení, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej a bolo vydané v tom istom konaní, nemožno teda pod týmto dôvodom chápať aj uznesenie (žalobca namieta nezákonnosť uznesenia Okresného súdu Prešov vydané v konaní pod sp.zn. 2R/1/2017 zo dňa 25.5.2017) vydané v inom súdnom konaní (Z R 1/2017), voči ktorému mala strana sporu právo uplatniť iné prostriedky ochrany svojich práv. Vzhľadom na uvedené nemal odvolací súd za preukázané naplnenie ani jedného z odvolacích dôvodov žalobcu.
19. Predmetom incidenčného sporu je zistenie popretej pohľadávky a to v tom rozsahu, v akom bola správcom popretá. Ako to vyplýva z ustanovenia § 124 ods. 1 ZKR veta prvá in fine, správca pri skúmaní pohľadávky uplatnenej v prihláške, preskúmava pohľadávku čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. Z uvedeného vyplýva, že len v tomto rozsahu môže byť pohľadávka sporná. V nadväznosti na § 124 ods. 4 ZKR stanovuje, že veriteľ popretej pohľadávky sa môže do 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok žalobou podanou voči dlžníkovi domáhať, aby súd určil právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím právom alebo poradie zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky. Z týchto ustanovení vyplýva, že predmetom určovacieho konania pri popretej pohľadávke je zistenie, či pohľadávka podľa hmotného práva vznikla (zisťuje sa jej právny dôvod) a ak áno, v akej výške. V prípade popretia vymáhateľnosti súd zisťuje, či pohľadávka je vymáhateľná na súde, respektíve inom orgáne.
20. V predmetnej veci reštrukturalizačný správca poprel pohľadávku zapísanú v zozname pohľadávok pod č. 2/1 spolu vo výške 202.611.232,87 CZK čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti z dôvodov spornosti pohľadávky, pričom v bode 1 svojho popieracieho úkonu poukázal na existenciu konaní medzi stranami sporu vedenými na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 26Cb/436/2015 o zaplatenie pohľadávky 130.000.000,- CZK s príslušenstvom a sp.zn. 25Cb/405/2015 o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, pričom uviedol, že žalovaný v predmetných konaniach uplatnil rad námietok proti pohľadávke veriteľa, ktoré sú v podstatnej časti zhrnuté aj v ďalších dôvodoch popretia. Zároveň uviedol, že s námietkami žalovaného vznesenými vo vyššie uvedených súdnych konania sa stotožňuje. Za ďalšie dôvody popretia pohľadávky uviedol neplatnosť zmlúv o postúpení pohľadávky medzi spoločnosťou Z.-X., Z..G.. ako postupcom a spoločnosťou X. V. Z., G..M..B.. ako postupníkom zo dňa 27.11.2015 a zmluvy o postúpení medzi spoločnosťou X. V. Z., G..M..B.. ako postupcom a spoločnosťou Bazcom, a.s. ako postupníkom zo dňa 20.1.2017 z dôvodu, že predmetné zmluvy boli dojednané ako odplatné, pričom odplata nebola súčasťou zmlúv o postúpení, preto mal za to, že uvedené zmluvy sú čo sa týka odplaty neurčité, a teda neplatné. Spornosť prihlásenej pohľadávky konštatoval správca aj v neexistencii prihlásenej pohľadávky z dôvodu, že zmluvu o úvere 4/7/2012 posúdil ako absolútne neplatnú, keďže právny predchodca žalovaného nebol členom MSD, teda neboli splnené podmienky na poskytnutie úveru. Posledným štvrtým dôvodom, pre ktorý reštrukturalizačný správca pohľadávku
poprel čo do výšky prihlásenej sumy bolo nesprávne vyčíslenie úrokov a úrokov z omeškania, keďže žalobca v prihláške uplatnil príslušenstvo do 30.3.2017, pričom reštrukturalizačné konanie bolo začaté dňom 24.2.2017.
21. V zmysle záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 31.3.2009 sp. zn. 1Obo/139/2007, v konaní o určenie pravosti pohľadávky môže byť relevantný iba ten dôvod na jej popretie, ktorý správca uviedol v popieracom prejave, v danom prípade v Oznámení o popretí pohľadávky zo dňa 31.5.2017. Súd teda nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných ako správcom uvádzaných dôvodov v jeho popieracom prejave. Uplynutím lehoty, zákonnej alebo súdom predĺženej, na popretie prihlásených pohľadávok sa právo správcu uvádzať nové dôvody popretia pohľadávky prekluduje a prihlásená pohľadávka sa považuje v následne spornom rozsahu za zistenú.
22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní spisového materiálu v rozsahu skutočností relevantných na určenie, či popretá nezabezpečená pohľadávka žalobcu je nesporná čo do právneho dôvodu, výšky a vymáhateľnosti, vzhľadom na dôvody spornosti uvedené reštrukturalizačným správcom v popieracom prejave, dospel odvolací súd k rovnakým záverom ako súd prvej inštancie a v plnej miere sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, ako aj o trovách konania.
23. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu vo výroku o vyhovení žalobe, ako aj vo výroku o náhrade trov a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiadúce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV.ÚS 350/09 zo dňa 8.októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25.apríla 2012, podľa ktorého ...„odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“
24. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že čo sa týka nesprávne obsadeného súdu, o vylúčení zákonného sudcu N.. U. T. z prejednania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 2Cbi/17/2017 rozhodol Krajský súd v Prešove rozhodnutím sp.zn. XNcb/X/ XXXX zo 16.2.2018 na základe námietky zaujatosti zo strany žalobcu a to z dôvodu, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2R/1/2017-87 zo dňa 25.5.2017 predmetný sudca rozhodol v zmysle § 122 ods. 1, v spojení s ustanovením § 122 ods. 4 ZKR o návrhu správcu na určenie, že sa na zabezpečovacie právo veriteľa Bazcom, a.s. neprihliada, nakoľko prihláška tohto veriteľa neobsahuje pri prihlasovacom zabezpečovacom práve zabezpečenú sumu. V uvedenej skutočnosti videl Krajský súd v Prešove relevantnú okolnosť, ktorá môže odôvodnene vzbudzovať obavy žalobcu o jeho nezaujatosti v incidenčnom konaní, pričom za významné považoval odvolací súd aj to, že okruh skutkových okolností relevantných v incidenčnom konaní, je zhodný s príslušnými skutkovými okolnosťami v reštrukturalizačnom konaní. Po rozhodnutí nadriadeného súdu o námietke zaujatosti bola vec opätovne prerozdelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov podľa § 51ods. 4 písm. d) zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a vec bola pridelená zákonnej sudkyni Mgr. Alene Pavelekovej, teda v uvedenom prípade nedošlo k prejednaniu a rozhodnutiu veci nesprávne obsadeným súdom, ale v súlade so zákonnými ustanoveniami došlo po rozhodnutí nadriadeného súdu o vylúčení sudcu k opätovnému prerozdeleniu veci náhodným výberom.
25. K odvolacej námietke žalovaného, že rozhodnutiu vo veci samej predchádzalo uznesenie, ktoré má vadu, uvedenú v ustanovení § 365 ods. 1 CSP, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia odvolania žalovaného nie je odvolaciemu súdu zrejmé akou vadou by malo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania trpieť, okrem tej skutočnosti, že žalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti záveru súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania, odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 164 CSP upravuje fakultatívnu možnosť súdu prerušiť konanie, ak na inom súde prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Je teda výslovne na úvahe súdu, či takémuto návrhu vyhovie alebo návrh zamietne. Napriek tej skutočnosti, že v oboch konaniach vystupujú tie isté subjekty a obsah preskúmavaných skutočností je do značnej miery totožný, je nevyhnutné poukázať na to, že predmetné konanie je incidenčným konaním, teda jeho účelom je zistiť existenciu popretej pohľadávky na základe dokladov predložených stranami sporu. V uvedenom spore mal súd prvej inštancie dostatok predpokladov pre rozhodnutie a nebolo potrebné doplniť dokazovanie o ďalšie skutočnosti relevantné pre rozhodnutie vo veci, preto nemal dôvod prerušiť konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 25Cb/405/2015. Ak by súd prvej inštancie prerušil konanie aj napriek tej skutočnosti, že vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre vydanie rozhodnutia vo veci samej, bolo by takéto konanie v rozpore so zásadou hospodárnosti. V súlade s vyššie uvedeným je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III o určenie neplatnosti úverovej zmluvy je momentálne v štádiu odvolacieho konania z dôvodu, že v tomto konaní žalovaný, podal voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí žaloby z dôvodu, že o uvedenom predmete konania podľa civilného procesného predpisu nemožno v súčasnosti rozhodnúť.
26. Čo sa týka námietky arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že súd prvej inštancie najskôr konštatoval, že reštrukturalizačný správca poprel pohľadávku len z dôvodu všeobecne tvrdenej skutočnosti o vedení aj iných súdnych konaní, v ktorých žalovaný uplatnil námietky, s ktorými sa správca stotožňuje, pričom v bodoch 25.1. až 25.4. podrobne uviedol v čom tieto dôvody popretia spočívajú, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že reštrukturalizačný správca vo svojom popieracom prejavu formuloval štyri dôvody, pre ktoré považoval pohľadávku žalobcu za spornú, pričom prvým dôvodom bolo vedenie aj iných súdnych konaní, v ktorých sa rozhodovalo o existencii predmetnej pohľadávky a správca len vo všeobecnosti skonštatoval, že sa stotožňuje s námietkami žalovaného, pričom neuviedol o aké námietky sa jedná, preto súd prvej inštancie sa bližšie uvedeným dôvodom spornosti nezaoberal. Čo sa týka ďalších troch dôvodov, z ktorých minimálne dva dôvody boli namietané aj v súdnych konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava III, s týmito sa už súd prvej inštancie dostatočne zaoberal a svoje myšlienkové postupy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil aj dostatočným spôsobom rozobral. Vzhľadom na uvedené nemožno konštatovať arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie sa jasne a výstižne vyjadril ku každému zo správcom namietaných dôvodov spornosti pohľadávky.
27. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením napadnutého rozhodnutia, a teda aj so závermi o platnosti zmlúv o postúpení pohľadávky ako aj platnosti zmluvy o úvere, ktoré súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
28. Odvolací súd konštatuje, že zákon umožňuje uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky jednak buď ako zmluvu odplatnú ale aj ako zmluvu bezodplatnú. V závislosti od tejto skutočnosti sa následne odlišuje zodpovednosť postupcu voči postupníkovi, avšak odplatnosť nemá vplyv na samotnú platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, preto považoval dôvod spornosti pohľadávky spočívajúci v neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok z dôvodu, že nie je v nich dojednaná výška odplaty, za právne irelevantný. Čo sa týka rozhodnutí iných súdov, na ktoré žalovaný poukazoval, odvolací súd uvádza, že tieto rozhodnutia sa netýkali odplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a boli založené na odlišných skutkových záveroch, preto tieto závery nemožno použiť na predmetný spor.
29. Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 5Obdo/55/2018 z 25.4.2019, bod 83 konštatoval: „Dovolací súd tu z dôvodu zachovania právnej istoty v ďalšom konaní súdmi nižšej inštancie poznamenáva, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky; súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej
neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 zo dňa 11. 06. 2003, R 119/2003). Neskoršia súdna prax sa odklonila od uvedeného názoru len v tom zmysle, že dlžník je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal postupník (rozsudok sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28. 01. 2009, R 46/2009; zhodne Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. IV. ÚS/337/2012). Tu dovolací súd ešte poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/409/2013 zo dňa 11.09.2014, ktorý odmietol názor okresného súdu a krajského súdu, že bolo nevyhnutnosťou a ich zákonnou povinnosťou z vlastnej iniciatívy skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mal postupník uplatňované pohľadávky nadobudnúť, aj keď to dlžník nenamietal, pretože podľa ústavného súdu to nezodpovedá zákonnej úprave ani ustálenej súdnej praxi, keď podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená a nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti, ibaže by k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore so zákonom; inak je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu, t. j. zmene veriteľa podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka; podľa ústavného súdu je nerozhodné, či je toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka, ktorí sa prípadne môžu navzájom voči sebe domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.“
30. Poukazujúc na uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako najvyššej súdnej autority je potrebné konštatovať, že dlžník nemá právo ani zisťovať, či k zmluve o postúpení medzi postupcom a postupníkom došlo, a teda namietať nedostatky jej platnosti s výnimkou prípadu, ak k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore so zákonom. K postúpenie pohľadávky v rozpore so zákonom by došlo iba v prípade, ak by došlo k porušeniu podmienok stanovených zákonom, za akých je možné pohľadávku postúpiť ako je tomu napríklad v ustanovení § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V uvedenom prípade však žiadne zákonné ustanovenie neobmedzovalo možnosť pôvodného veriteľa postúpiť pohľadávku inému subjektu, postupca ani postupník pohľadávky nenamietali jej platnosť, preto mal odvolací súd za preukázanú platnosť predmetných zmlúv. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd ani bližšie nezaoberal námietkou autenticity predložených dokumentov.
31. Čo sa týka neplatnosti samotnej zmluvy o úvere z dôvodu, že žalovaný nebol členom MSD, teda neboli splnené podmienky na poskytnutie úveru spoločnosťou MSD, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z predložených listinných dokladov mal súd prvej inštancie ako aj odvolací súd za preukázané, že medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXXXX dňa 4.7.2012, v zmysle ktorej MSD sa zaviazalo poskytnúť v súlade s podmienkami tejto zmluvy právnemu predchodcovi žalovaného podnikateľský úver do 130.000.000,- CZK a právny predchodca žalovaného sa zaviazal poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky a prípadné ďalšie finančné záväzky vo výške dohodnutej touto zmluva. Odvolací súd mal za preukázané, že právny predchodca žalovaného poskytnutý úver čerpal a zmluva uzatvorená medzi zmluvnými stranami napĺňa podstatné náležitosti zmluvy o úvere vymedzené v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, preto je nevyhnutné konštatovať, že medzi stranami sporu vznikol právny vzťah z úverovej zmluvy.
32. Žalovaný a zároveň aj správca namietali neplatnosť zmluvy o úvere z dôvodu, že žalovaný nebol členom MSD, v dôsledku čoho MSD nemala oprávnenie mu uvedený úver poskytnúť. Odvolací súd k tomuto tvrdeniu uvádza, že vnútorne predpisy platné v spoločnosti MSD nemajú vplyv na platnosť samotnej zmluvy o úvere, keďže medzi stranami došlo k vzniku úverového vzťahu podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Porušenie vnútorných predpisov spoločnosti MSD môže mať vplyv na vyvodenie zodpovednosti spoločnosti voči osobe, ktorá poskytla úver bez toho, aby boli splnené podmienky, avšak vplyv na platnosť samotnej zmluvy o úvere, táto skutočnosť nemá. Záverom odvolací súd taktiež uvádza, že žalobca doloženými listinnými dokladmi dostatočne osvedčil aj tú skutočnosť, že právny predchodca žalovaného bol členom MSD, keďže tento podal prihlášku (č.l. 78), zaplatil členský vklad (č.l. 79) a o jeho prijatí rozhodla oprávnená osoba (č.l. 80 v spojení s č.l. 171).
33. K námietke žalovaného, že žalobca nemôže predkladať súdu ďalšie skutočnosti ako boli predložené spolu s prihláškou pohľadávky do reštrukturalizácie, odvolací súd sa s uvedeným konštatovaním žalovaného nestotožňuje a uvádza, že takéto závery nemajú právne opodstatnenie a to aj s ohľadom na charakter incidenčného konania, keďže jeho účelom je práve zistiť, či prihlásená pohľadávka existuje a v akom rozsahu, preto strany sporu sú oprávnené v rámci svojich podaní navrhovať a predkladať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Na základe uvedeného je veriteľ oprávnený predkladať súdu listiny, ktoré preukazujú skutočnosti uvedené v prihláške aj neskôr, t.j. kedykoľvek počas reštrukturalizácie, čo má praktický význam najmä v prípade, ak správca požiada o ďalšiu dokumentáciu veriteľa potrebnú na riadne preskúmanie pohľadávky alebo v prípade konania o určení popretej pohľadávky. Čo sa týka namietanej rovnosti strán táto je zabezpečená tým, že veriteľ sa môže domáhať svojej pohľadávky len v rozsahu, ktorý si uplatnil v prihláške a to v zákonnom stanovenej lehote a na opačnej strane správca môže taktiež pohľadávku poprieť len v zákonnom stanovenej lehote, pričom dôvodmi popretia je súd viazaný v prípade, ak veriteľ popretej pohľadávky iniciuje incidenčné konanie a len v uvedenom rozsahu je prihlásená pohľadávka sporná a jej existencia sa zisťuje. V ostatnom rozsahu sa prihlásená pohľadávka považuje za zistenú.
34. Záverom odvolací súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie dal v zásade odpoveď na každú námietku strán sporu, relevantnú pre rozhodnutie vo veci, ktorú bolo potrebné v súvislosti s podanom incidenčnou žalobou zodpovedať, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie nepovažuje odvolací súd za arbitrárne a s vysloveným skutkovým záverom ako aj s právnym posúdením súdu prvej inštancie sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd sa stotožňuje aj s určenou výškou pohľadávky, teda s istinou vo výške 130.000.000,- CZK a príslušenstvom vo výške 70.242.739,72 CZK, teda vyčísleným do 24.2.2017.
35. Opätovne odvolací súd zdôrazňuje viazanosť uplatnenými odvolacími dôvodmi. Okrem uvedených, ďalšie odvolacie dôvody žalobca ani žalovaný neuplatnili. Pri ich viazanosti preto odvolaciemu súdu neostala iná možnosť len pri aplikácií ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
36. Ani jedna zo sporových strán nebola v odvolacom konaní úspešná, preto odvolací súd postupom podľa § 256 ods. 2, § 396 ods. 1 CSP vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
37. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP, § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).