Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 496/2012
PDF · 177.81 KB
No categories available
I. ÚS 496/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., Advokátska
kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1 a 2, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, práva na
spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a
osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV Pz
87/12-8 z 18. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012
doručená sťažnosť R. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2, práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, práva na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl.
5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) č. k. IV Pz 87/12-8 z 18. júna 2012 (ďalej aj „prípis generálnej prokuratúry“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Bratislava II, odboru kriminálnej polície, I. oddelenia všeobecnej
kriminality (ďalej len „okresné riaditeľstvo Policajného zboru“) ČVS: ORP-459/1-OVK-
B2-2012 zo 17. apríla 2012 bolo začaté trestné stíhanie proti sťažovateľovi (spolu s ďalšími
dvomi osobami) a vznesené mu obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov podľa § 172 ods. 1 písm. c)
a d), ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Na základe sťažnosti podanej sťažovateľom proti
uvedenému uzneseniu prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná
prokuratúra“) uznesením sp. zn. 1 Pv 315/12 z 18. apríla 2012 napadnuté uznesenie zrušila
a vyšetrovateľovi uložila, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Vyšetrovateľ okresného
riaditeľstva Policajného zboru uznesením ČVS: ORP-459/1-OVK-B2-2012
z 18. apríla 2012 vylúčil trestnú vec sťažovateľa na samostatné konanie pod ČVS: ORP-
657/1-OVK-B2/2012 a uznesením z 23. apríla 2012 bolo začaté proti sťažovateľovi trestné
stíhanie. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra
uznesením č. k. 1 Pv 315/12-13 z 25. apríla 2012 ako nedôvodnú zamietla. Uznesením
sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 0 Tp/175/2012 z 26. apríla 2012 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov
uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku a okresný súd
neprijal písomný sľub sťažovateľa. Keďže sťažovateľ bol toho názoru, že nie sú dôvody
na jeho trestné stíhanie, ako aj dôvody väzby, prostredníctvom svojho právneho zástupcu
podal 5. mája 2012 na generálnej prokuratúre návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného
poriadku. Generálna prokuratúra prípisom č. k. IV Pz 87/12-8 z 18. júna 2012 podanie
právneho zástupcu sťažovateľa vyhodnotila ako „návrh obvineného podľa § 363 Trestného
poriadku na zrušenie právoplatného uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava II sp. zn. 1 Pv 315/12 z 25. 04. 2012“ a jeho preskúmaním dospela k záveru, že
nie sú splnené podmienky na zrušenie právoplatného uznesenia prokurátora podľa § 365
ods. 1 Trestného poriadku v spojení s uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva
Policajného zboru, v dôsledku čoho návrh ako nedôvodný odložila. Vo svojom prípise
2
okrem iného uviedla: „V ďalšom štádiu konania bude povinnosťou orgánov činných
v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace tak proti
obvinenému, ako aj v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávať dôkazy tak, aby umožnili
v danej veci spravodlivé rozhodnutie (§ 2 odsek 10 Trestného poriadku).“
3. Sťažovateľ považuje prípis generálnej prokuratúry, ktorým ho upovedomila
o spôsobe vybavenia jeho návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom
konaní a jeho odôvodnenie za „objektívne nelogické, účelové, nepravdivé a zákonne
nepodložené“. Namieta, že tým, že generálna prokuratúra vo svojom prípise uviedla, že
neexistujú podmienky na zrušenie právoplatného uznesenia prokurátora postupom podľa
§ 363 Trestného poriadku, došlo k porušeniu jeho práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 1 a 2, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, práva
na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a osobnú bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, žiada o jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie
a rozhodnutie generálnej prokuratúre a uloženie jej povinnosti zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov konania.
II.
4. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo
slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
3
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
6. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na slobodu
a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry č. k.
IV Pz 87/12-8 z 18. júna 2012. Generálny prokurátor, zastúpený riaditeľom trestného
odboru, vyhodnotil návrh podaný generálnej prokuratúre ako mimoriadny opravný
prostriedok, na základe ktorého preskúmal kompletný spisový materiál vzťahujúci sa
na trestnú vec sťažovateľa, a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zrušenie
právoplatného rozhodnutia prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.
7. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta nezákonný postup
vyšetrovateľa okresného riaditeľstva Policajného zboru, okresnej prokuratúry a generálnej
prokuratúry v prípravnom trestnom konaní, v ktorom bolo proti nemu vznesené obvinenie
pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, a tvrdí, že uznesenia napadnutých orgánov
neboli náležite odôvodnené.
8. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Nadväzne na citovaný článok ústavy dopĺňa právnu úpravu prípustnosti konania
o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
4
9. Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané
porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj
právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu
subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
10. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa smeruje proti
postupu a rozhodnutiu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného)
konania, keď o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa
meritórne zatiaľ príslušný všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva,
že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, a príp.
aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému,
právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných
ústavou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku údajného
nezákonného postupu vyšetrovateľa a generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci.
Je nutné skonštatovať, že vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a
sťažovateľ ako strana trestného konania má už v rámci prípravného konania postavenie
a tomu korešpondujúcu plnú spôsobilosť aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo
relevantných okolností a skutočností kladených mu za vinu. Tak ako súd prvého stupňa,
ktorý bude oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa po skončení
prípravného konania, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci
5
sú súdmi s plnou jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných
skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov
prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa v tomto štádiu trestného stíhania
predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05 alebo III. ÚS 109/05).
11. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie predstavuje
od svojho začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania
jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov
činných v trestnom konaní môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné predchádzajúce
pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1
ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať porušenia ústavou chránených základných práv
a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal a má v systéme
všeobecného súdnictva, ako aj v rámci prípravného trestného konania k dispozícii účinné
prostriedky na ochranu v sťažnosti označených práv, ktoré mali byť porušené namietaným
uznesením a prípisom generálnej prokuratúry, a preto ústavný súd odmietol jeho sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne
napr. I. ÚS 47/2010).
12. K námietke sťažovateľa, že vybavenie jeho návrhu generálnou prokuratúrou̶
odložením malo za následok porušenie jeho v bode 3 označených práv ešte, ústavný súd
uvádza, že zrušovanie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní (trestnom) je
upravené v tretej časti v ôsmej hlave Trestného poriadku s označením „Mimoriadne opravné
prostriedky“. Z ustanovení tejto hlavy jednoznačne vyplýva, že nikto nemá právny nárok
(ani ústavnoprávny nárok) na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa návrhu
na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní) bolo vyhovené. Ak dôkazy,
ktoré boli vykonané v predchádzajúcom konaní, nedávajú dostatočný podklad na vedenie
trestného stíhania, resp. na pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je
povinná zrušiť napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry. Sťažovateľ ako obvinený
6
a osoba, ktorá podala návrh podľa § 363 Trestného poriadku generálnej prokuratúre, má
zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa jeho podaním generálna prokuratúra riadne
zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstavám
a zámerom (II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09).
13. Okrem už uvedeného ústavný súd v iných konaniach o sťažnostiach opakovane
judikoval, že súčasťou práva na inú právnu ochranu nie je právo na podanie mimoriadneho
opravného prostriedku, nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy
a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (II. ÚS 209/03).
Oprávnenie na podanie mimoriadneho opravného prostriedku generálnym prokurátorom
nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana. Z ústavy a dohovoru
nemožno teda vyvodiť povinnosť vyhovieť podanému podnetu, pretože posúdenie podnetu
je vo výlučnej právomoci generálneho prokurátora (I. ÚS 98/97, II. ÚS 55/98).
14. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že generálna
prokuratúra vybavila návrh sťažovateľa z 5. mája 2012 prípisom č. k. IV PZ 87/12-8
z 18. júna 2012 zákonným spôsobom, keď nezistiac dôvody na zrušenie napadnutého
rozhodnutia upovedomila sťažovateľa prostredníctvom jeho splnomocneného zástupcu
o svojich záveroch z prešetrenia veci, v zmysle ktorých považovala rozhodnutie okresnej
prokuratúry za zákonné.
7
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry
nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť
odmietnuť aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
15. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť je chronologickým
zhrnutím skutkového stavu dosiaľ uskutočneného trestného konania v prípravnom štádiu,
pričom okrem označenia práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým v doterajšom konaní
malo podľa tvrdení sťažovateľa dôjsť, v sťažnosti absentuje akákoľvek ústavno-právna
argumentácia pre namietané porušenie označených práv.
16. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. októbra 2012
8