Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 485/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. až sp. zn. , zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami vydanými pod

sp. zn. z 11. júna 2012, sp. zn. zo 6. júna 2012,

sp. zn. z 20. júna 2012, sp. zn. z 20. júna 2012

a sp. zn. zo 6. júna 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Partizánske

a jeho uzneseniami sp. zn. z 15. marca 2012, sp. zn.

z 23. septembra 2011, sp. zn. z 1. decembra 2011, sp. zn.

z 22. novembra 2011 a sp. zn. z 23. septembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. až sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli od

24. augusta 2012 do 30. augusta 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie

zaručeného a dohovoru postupom Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami vydanými pod sp. zn. z 11.

júna 2012, sp. zn. zo 6. júna 2012, sp. zn. z 20. júna

2012, sp. zn. z 20. júna 2012 a sp. zn. zo 6. júna

aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom Okresného

súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 15.

marca 2012, sp. zn. z 23. septembra 2011, sp. zn. z 1.

decembra 2011, sp. zn. z 22. novembra 2011 a sp. zn. z 23.

septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo

povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti

pohľadávok a v nadväznosti na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách, boli

sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom –

spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky boli/mali byť relevantnými exekučnými titulmi

v exekučných konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. , sp. zn. 5 Er

396/2009, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. . Zhodne

vo všetkých týchto označených exekučných konaniach boli samostatnými uzneseniami

vydanými vyšším súdnym úradníkom tieto exekučné konania zastavené podľa § 57 ods. 2

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s § 45 ods. 2 v nadväznosti

na o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Krajský súd na

odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom

vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne. V ostatnom podala sťažovateľka

sťažnosti ústavnému súdu.

3. Sťažovateľka koncentruje svoju argumentáciu v podaných ústavných sťažnostiach

do viacerých rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka nesúhlasí s interpretáciou a aplikáciou noriem

úniového práva v postupe a rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu a uvádza:

„Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je

potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách

a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad

ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto

ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za

neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.“ V nadväznosti na túto svoju argumentáciu

sťažovateľka nastolila požiadavku začať konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym

dvorom Európskej únie: „... v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu nekalá

zmluvná podmienka v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie“.

3.2 V druhej rovine atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného

v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu,

a to hneď z viacerých hľadísk. Namietala, že okresný súd „... (i) rozhodol nad rámec

zverenej právomoci, (ii) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, (iii) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, (iv) rozhodol

na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože nevykonal náležite

dokazovanie, (v) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie“. Ďalej poukázala na to, že „... už

v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, ... či rozhodnutie (iný

titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke

formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený

posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani

rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. Zvýraznila rovnocenné postavenie tak rozsudku

rozhodcovského súdu s rozhodnutím všeobecného súdu: „... exekučný súd musí s takýmto

rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by

porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup...“.

3.3 V tretej rovine napáda nesprávnosť právnych záverov okresného súdu

a v potvrdzujúcich záveroch aj krajského súdu pri aplikácii noriem spotrebiteľskej

legislatívy v kontexte judikatúry európskych orgánov súdnej moci: „Sťažovateľ nesúhlasí

ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona

o spotrebiteľských úveroch. Sťažovateľ rovnako poukazuje na nesprávne posúdenie

neprimeranosti úrokov z omeškania.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12

ods. 2 a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp

11923/2012, sp. zn. až sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu

9. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

10. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

11. Pokiaľ ide o uznesenia okresného súdu sp. zn. z 15. marca 2012,

sp. zn. z 23. septembra 2011, sp. zn. z 1. decembra 2011,

sp. zn. z 22. novembra 2011 a sp. zn. z 23. septembra 2011,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné

podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou

podané sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

II.C

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

14. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

16. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, a to po vydaní

poverenia súdnemu exekútorovi, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska

relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu.

17. Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak... . Podľa § 57

ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva

z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

18. Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania,

proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45

ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo

na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu,

ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 45

ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je

prípustný opravný prostriedok.

19. Podľa proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného

čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal

súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého

rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,

predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote

oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,

proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania

zrušuje a opätovne rozhodne sudca. Podľa druhej vety ak rozhodnutie...

obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie

do troch mesiacov od doručenia.

20. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi

rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil

na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 2

Exekučného poriadku, a to z toho dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol

v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý exekučný titul, a to z dôvodu

neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu

na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky. Právomoc rozhodcovského súdu

bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

21. Krajský súd vo svojich všetkých napadnutých rozhodnutiach dôsledne vyložil

svoje úvahy týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to

rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj

odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok

bol exekučným titulom, pozri bod 2) vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.

Krajský súd prihliadol na to, že v dôsledku uplatnenia rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej zmluvnej podmienky aj v rámci exekučného konania sa dlžníkom ako

spotrebiteľom zásadným spôsobom zhoršilo ich zmluvné postavenie, čím vznikol nepomer

v právach a povinnostiach medzi odporcom (oprávneným), teda sťažovateľkou a dlžníkom

(povinným) v neprospech dlžníka, pričom tento zjavný nepomer/rozpor krajský súd

vo svojich napadnutých rozhodnutiach vyhodnotil v kontexte noriem spotrebiteľskej

legislatívy mnohopočetne aplikovanej v judikatúre tak všeobecných súdov, ako aj

judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

22. Ústavný súd taktiež preskúmal aj výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu

k posúdeniu právneho vzťahu medzi sťažovateľkou a dlžníkmi ako spotrebiteľského

právneho vzťahu a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a § 53 zákona

č. v platnom znení (ďalej len „“)

v nadväznosti na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia

spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie

ustanovenia zmluvy zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých

dôvodov, ako napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť

dlžníkov ako spotrebiteľov ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou, vopred

stanovenie konkrétneho rozhodcovského súdu na konanie a pod... Pokiaľ je teda právomoc

rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je

nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so

zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom

konaní.

23. Krajský súd zhodne vo svojich uzneseniach sp. zn. zo 6. júna

2012, sp. zn. z 20. júna 2012, sp. zn. z 20. júna 2012

a sp. zn. zo 6. júna 2012 v podstatnom dôvodil: „V prejednávanej veci

okresný sud opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo

všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí úveru

vylučuje uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka

sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená, a preto

nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec

prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké

výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia

komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie

98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne

urovnávame spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný

charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o

urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných

právnych zásadách. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec

predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd,

ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred

vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde

v mieste svojho bydliska. Ustanovenie je treba

vykladať aj so zreteľom na ust. , ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni

konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym

a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa

musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu

v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je

dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému

zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez

ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde

o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny právny záver o tom, že

zmluvná podmienka v štandartnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných

podmienkach inkorporovaných do takej zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne

dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne

v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na

návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak

spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak

by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ

by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak

by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.

Pokiaľ ide o námietku oprávneného v odvolaní, že okresný súd skúmal exekučný titul

už pri rozhodovaní o udelení poverenia, kedy ho uznal za súladný so zákonom, na základe

čoho udelil poverenie, krajský súd dodáva, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie

je procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre

nesúlad exekučného titulu so zákonom. Súd je oprávnený v každom štádiu exekučného

konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by

musel exekúciu zastaviť. Pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 Ex. poriadku, preto

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže predstavovať prekážku veci rozsúdenej.

Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená (R 58/1997).“

24. Krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. z 11. júna 2012 dôvodil,

že „Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý predmetnú zmluvu o úvere považoval za

spotrebiteľskú zmluvu. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam

práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany.

Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa

dotýka viacerých typov zmlúv. Spotrebiteľskú zmluvu do Obč. zákonníka zaviedla jeho

novela Bola tak implementovaná smernica Rady Č, 93/13/EHS

o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľská zmluva nie je

samostatným typom zmluvy, ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Obč.

zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké

náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné

podmienky), na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí

právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a je základným

inštitútom spotrebiteľského práva. Charakter spotrebiteľskej zmluvy môže mať zmluva

kúpna, zmluva o dielo, poistná zmluva, zmluva o obstaraní zájazdu, lízingová zmluva,

(zmluva o úvere), zmluva o dodávke plynu elektriny, o pripojení a ďalšie. Pochopiteľne, že

charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať aj zmluvy uzatvárané podľa Obchodného

zákonníka ako aj ďalších osobitných predpisov.

Práve vyššie uvedená smernica za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú, kde

spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Aj ustanovenie § 52 a nasl. Obč.

zákonníka sa vzťahujú práve na tento druh zmlúv. Ide o osobitnú ochranu v rámci ochrany

spotrebiteľa. Obč. zákonník v § 53 vymedzuje neprijateľné podmienky v spotrebiteľských

zmluvách, pričom rozlišuje, či boli individuálne dohodnuté alebo nie. Pre spotrebiteľskú

zmluvu vymedzenú v tomto ustanovení. sú dôležité tie, s ktorými sa síce mal možnosť

spotrebiteľ oboznámiť pred uzavretím zmluvy, ale nemohol ich ovplyvniť.

Výpočet neprijateľných podmienok (ustanovení v zmluvách) uvedený v § 53 ods. 3

Obč. zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere nie je

taxatívny, a preto sa môže spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými, než tam uvedenými

podmienkami, ktoré je možné považovať za neprijateľné a ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. To je

akási všeobecná (generálna) klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým bude posudzovať

určitá podmienka, či môže byť neprijateľná.

Poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo aj v danej veci vydané, však samo

o sebe ešte neznamená, že súdny exekútor pohľadávku reálne vymôže. Exekučný súd je totiž

v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok

z hľadísk vymedzených v o rozhodcovskom konaní. Toto

zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona

č. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu

na to, v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či

vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi

uvedenými v § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ustanovením § 45 zákona

č. o rozhodcovskom konaní tak nie je vylúčená možnosť exekučného súdu

zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Ex. por.“.

25. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

26. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj

v ich spojení s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že

obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na

úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.D

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

27. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

28. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

29. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutí okresného súdu vzhľadom na ich

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažností

na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj

v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.E

K namietanému porušeniu a dohovoru napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu

30. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru

užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie

založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,

politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

31. Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

32. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

33. Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného

v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným

súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez

jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov

a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého

porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutiach krajského súdu nezistil, a preto

nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného

a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov a dohovoru a namietanými postupmi

a rozhodnutiami krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto

ich ostatnej časti zjavne neopodstatnené ( ).

34. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažností už iba dodáva, že napriek tomu, že

sťažovateľka disponuje kvalifikovaným právnym zastúpením (advokátom), nedodržala ani

zákonom ustanovené podmienky ( ) a okrem samotnej

sťažnosti nepredložila žiadne písomné dôkazy, na ktoré sa odvoláva na prvej strane

sťažnosti (pozri stranu 1 „dokumenty podľa textu“). V neposlednom rade ústavný súd

nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody

podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už

právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva

podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi, a to spoločnosťou P., s. r. o., ako aj súdnym

exekútorom JUDr. K. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je

potrebná ich konkretizácia.

III.

35. Pretože sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012