Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 541/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. L., B., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby

Bratislava sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011, prípisom Krajskej

prokuratúry v Bratislave č. k. -8 z 19. januára 2012, prípisom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011, uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -243 z 12. decembra 2011, uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 6. decembra 2011, uznesením

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 28. októbra 2010, postupom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaniach evidovaných pod

sp. zn. a sp. zn. a jeho prípismi z 5. októbra 2011

a z 15. júna 2011, prípismi Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Spr 3171/2011

z 30. marca 2011 a sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011, prípisom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. Spr 2179/2011 z 29. septembra 2011, prípisom Krajskej prokuratúry

v Bratislave č. k. -3 z 21. októbra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -59 z 2. novembra 2011, uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I

č. k. -9 zo 14. decembra 2011 a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

8. februára 2012 doručené podanie JUDr. Z. L., B. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako

«„Upresnenie - Návrhov“ /doplnenie podnetu zo dňa 21. 11. 2011, 21. 12. 2011 a 19. 1.

2012.../». Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľky ako samostatnú

sťažnosť podľa vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením vyšetrovateľa

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru

inšpekčnej služby Bratislava (ďalej aj „vyšetrovateľ ministerstva vnútra“) sp. zn. ČVS:

SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011 (ďalej aj „uznesenie vyšetrovateľa ministra

vnútra“), prípisom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k.

-8 z 19. januára 2012, prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011, uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -243

z 12. decembra 2011, uznesením krajského súdu sp. zn. zo 6. decembra

2011, uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 28. októbra 2010, postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v konaniach evidovaných pod sp. zn.

21695/2011/51 a sp. zn. a jeho prípismi z 5. októbra 2011 a z 15. júna

2011, prípismi okresného súdu sp. zn. Spr 3171/2011 z 30. marca 2011 a sp. zn. Spr.

3482/2011 z 3. augusta 2011, prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011 z 29.

septembra 2011, prípisom krajskej prokuratúry č. k. -3 z 21. októbra 2011,

uznesením krajského súdu č. k. -59 z 2. novembra 2011, uznesením Okresnej

prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -9

zo 14. decembra 2011 (ďalej aj „uznesenie okresnej prokuratúry“) a prípisom generálnej

prokuratúry č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Postupmi vyššie citovaných orgánov − porušovateľov ako i ich samotnými

rozhodnutiami, či už oznámeniami, uzneseniami, odpoveďami, došlo k neobjektívnemu

a nesprávnemu popísaniu a vyhodnoteniu skutkového stavu, ktorý má za následok

nesprávne právne posúdenie a neobjektívny a nesprávny právny záver z toho plynúci

o domácom násilí, v jednotlivých dotknutých prípadoch i spôsobený neúmerne dlhý prieťah

v konaní, prípade postup nezákonného sudcu. Mám zato, že uvedenými postupmi došlo

k porušeniu mojich garantovaných práv, najmä práva v zmysle

Slovenskej republiky – práva na súdnu a inú právnu ochranu, rovnako práva v zmysle čl. 48

– práva na prerokovanie veci bez zbytočného prieťahu. Podľa

môjho názoru v trestnom konaní dochádza k úmyselným rozčleneniam násilných skutkov

na samostatné konania, pričom zjavne ide v súhrne o naplnenie pojmových znakov

skutkovej podstaty zločinu týrania blízkych osôb z pomsty, v dôsledku čoho je v závere

vytváraný skreslený obraz o jednotlivých násilných skutkoch, ktorý sú vždy ukončené

v prospech násilníka. V rovnako prebiehajúcich občianskoprávnych konaniach súdy

súbežne nekonajú, alebo konajú výlučne v prospech násilníka, nedodržiavajú zákonné

lehoty, alebo účelovo zle popisujú skutkový stav a právny stav veci, v dôsledku čoho je môj

majetok z BSM rozkradnutý násilným súdnym slovenským znalcom – manželom, je mi

bránené v jeho užívaní, vlastnení, je mi ubližované na zdraví, atď.“

Ústavný súd prípisom z 11. septembra 2012 vyzval sťažovateľku, aby doplnila svoju

sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom ministerstva spravodlivosti v konaní

sp. zn. a jeho prípisom z 15. júna 2011 o skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali ňou namietané porušenie označeného základného práva podľa a práva

podľa dohovoru, a zároveň ju poučil o možnosti odmietnutia tejto časti sťažnosti z dôvodu

nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí v súlade s § 25 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť podaním z 12. októbra 2012, v ktorom

predovšetkým uviedla:

„Sťažovateľka podala na Okresnom súde Bratislava I opakovane návrhy, podnety

na začatie konania o riešenie spôsobilosti na právne úkony starobného dôchodcu, manžela,

súdneho znalca... /1 Ps 14/2009, , 1 Ps 8/2012/, okrem iného aj pre nečinnosť

a arbitrárny postup konajúceho súdu v týchto konaniach.

V r. 2011 sa obrátila sťažovateľka písomným podaním aj na Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky so žiadosťou o nápravu neobjektívneho postupu,

nečinnosti Okresného súdu Bratislava I, nerealizovanie postupov ex offo, nerešpektovanie

ani jedného listinného dôkazu týmto súdom, napriek tomu, že sa dozvedel zo založených

listinných dôkazov o tom, že sa tento súdny znalec dopúšťa spoločensky nebezpečných

konaní, tak pre spoločnosť ako aj samotnú manželku a jej deti, a preto sa domnievam, že

bolo a stále je posúdenie zotrvania v ďalšej znaleckej činnosti tohto súdneho znalca plne

odôvodnené... Ministerstvo spravodlivosti SR nedostalo adekvátne informácie o stave

súdneho konania, nemá vôbec predstavu o dôkazoch založených v súdnom spise, ani o tom,

že tento súdny znalec pokračuje v násilnostiach, a tak vec nedostatočne riešil, mojim

podaniam venoval len okrajovo pozornosť a ponechal bez ďalšieho neštandardné postupy

nielen súdneho znalca, ale aj konajúceho súdu. Zrejme aj to bol dôvod, že nevidel dôvod

na začatie konania voči súdnemu znalcovi, uspokojil sa s neobjektívnymi informáciami

konajúceho súdu, ktorý účelovo postupuje a tendenčne prehliada podania aj spoločensky

nebezpečné konania chorého súdneho znalca.“

Sťažovateľka v záverečnej časti sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po jej prijatí

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením vyšetrovateľa ministerstva vnútra

sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011, prípisom krajskej prokuratúry

č. k. -8 z 19. januára 2012, prípisom generálnej prokuratúry

č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011, uznesením krajského súdu

č. k. -243 z 12. decembra 2011, uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 6. decembra 2011, uznesením okresného súdu sp. zn.

z 28. októbra 2010, postupom ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho prípisom z 5. októbra 2011, postupom ministerstva

spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho prípisom

z 15. júna 2011, prípismi okresného súdu sp. zn. Spr 3171/2011 z 30. marca 2011

a sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011, prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011

z 29. septembra 2011, prípisom krajskej prokuratúry č. k. -3 z 21. októbra 2011,

uznesením krajského súdu č. k. -59 z 2. novembra 2011, uznesením okresnej

prokuratúry č. k. -9 zo 14. decembra 2011 a prípisom generálnej prokuratúry

č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011, vrátil veci na ďalšie konanie, priznal jej

primerané finančné zadosťučinenie a tiež úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -59

z 2. novembra 2011

Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že uznesením

sp. zn. z 3. apríla 2012 bola odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci

časť predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -59 z 2. novembra 2011.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Keďže v tej istej veci sa sťažovateľka už predtým obrátila na ústavný súd a jej

predchádzajúca sťažnosť už bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu,

nemohol ústavný súd rozhodnúť inak, ako sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -59 z 2. novembra 2011 odmietnuť

podľa v spojení s pre jej neprípustnosť.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -74

z 28. októbra 2010

Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti tiež zistil, že uznesením

sp. zn. z 9. júna 2011 bola odmietnutá predchádzajúca sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -74

z 28. októbra 2010, pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu aj túto časť sťažnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa v spojení s pre

neprípustnosť.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením vyšetrovateľa ministerstva vnútra

sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že vyšetrovateľ ministerstva vnútra uznesením

sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011 podľa § 197 ods. 1 písm. d)

podnet sťažovateľky na podozrenie z prečinu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa , ktorého sa mala dopustiť

policajtka tým, že v mieste výkonu svojej služobnej činnosti v Bratislave neprihliadala

na podnet na preskúmanie pôvodu nadobudnutého majetku MUDr. J. L. a 27. mája 2011

pod č. PPZ-BOK-FP-IV-44-002/2011 jeho preverenie ukončila ad acta, odmietol, keďže

nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného

poriadku.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa ministerstva vnútra bola sťažovateľka

oprávnená podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť príslušný prokurátor [ústavný

súd zistil, že toto oprávnenie sťažovateľka aj využila a podala proti napadnutému uzneseniu

vyšetrovateľa ministra vnútra z 12. septembra 2011 sťažnosť, ktorej tento nevyhovel

a predložil ju v súlade s na rozhodnutie

prokurátorovi Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava, ktorého príslušnosť na výkon

dozorovacej činnosti bola prikázaná rozhodnutím generálneho prokurátora Slovenskej

republiky č. k. IV/1 Gn 1/11-1128 z 3. augusta 2011, pozn.].

Vzhľadom na oprávnenie sťažovateľky podať proti napadnutému uzneseniu

vyšetrovateľa ministerstva vnútra opravný prostriedok (sťažnosť) ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 25

ods. 2 v spojení s .

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom krajskej prokuratúry č. k. -8

z 19. januára 2012

Sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa ministerstva

vnútra bola uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava

sp. zn. zo 14. októbra 2011 podľa

zamietnutá ako podaná oneskorene. V nadväznosti na označené uznesenie prokurátora

Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava doručila sťažovateľka 12. decembra 2011

krajskej prokuratúre podnet, ktorým sa domáhala preskúmania označeného uznesenia

prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava. Krajská prokuratúra tento podnet

prípisom č. k. -8 z 19. januára 2012 odložila ako nedôvodný.

Ústavný súd zistil, že svojím uznesením sp. zn. z 3. apríla 2012

odmietol časť predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru prípisom

krajskej prokuratúry č. k. -8 z 19. januára 2012 pre neprípustnosť, z dôvodu, že

sťažovateľka 5. februára 2012 adresovala krajskej prokuratúre podanie označené ako

„Nesúhlas s vybavením veci Krajskou prokuratúrou Bratislava... pod č. k. -8

zo dňa 19. 1. 2012... sťažnosť voči jej vybaveniu.“.

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie

zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený

prokurátor (§ 54 ods. 2).

V súlade s § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci

vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry považuje podnet v zmysle § 31

ods. 2 zákona o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre

za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľka

namieta touto sťažnosťou (pozri napr. , , atď.).

Použitie týchto právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd je v zmysle § 53

ods. 1 jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa

ods. 1 , a teda i podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv

a slobôd pred ústavným súdom (napr. ).

Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanie

nielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámci

sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti

v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov

prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale

aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre (m. m. , ).

Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre v danom prípade poskytoval

sťažovateľke prostriedok nápravy podať proti napadnutému prípisu krajskej prokuratúry

opakovaný podnet, o ktorom bol oprávnený a povinný konať nadriadený prokurátor (§ 54

ods. 2 zákona o prokuratúre).

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť doručená ústavnému súdu 8. februára 2012

smeruje proti prípisu krajskej prokuratúry č. k. -8 z 19. januára 2012, nesmeruje

však proti postupu, resp. záveru nadriadeného prokurátora, ktorý preskúmaval prípis

krajskej prokuratúry č. k. -8 z 19. januára 2012, pritom len jeho závery

by prípadne mohli byť vzhľadom na požiadavky vyplývajúce z § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde v spojení s § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre predmetom preskúmavania

v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné aj túto časť sťažnosti sťažovateľky pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietnuť ako

neprípustnú.

II.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -243

z 12. decembra 2011 a uznesením krajského súdu č. k. -209

zo 6. decembra 2011

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.

z 3. októbra 2011 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia,

ktorým sa v konaní o určenie výživného na manželku domáhala, aby okresný súd

predbežným opatrením zaviazal odporcu prispievať na jej výživu sumou 550 € mesačne.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 12. decembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením

sp. zn. z 3. októbra 2011 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala vo veci samej vylúčenia odporcu z užívania

časti nehnuteľností a ktorým žiadala, aby súd dočasne uložil odporcovi nevstupovať do časti

nehnuteľnosti rodinného domu. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -209 zo 6. decembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Vo vzťahu k preskúmavaniu rozhodnutí všeobecných súdov týkajúcich sa nariadenia

predbežného opatrenia ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že takéto

rozhodnutia (ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu) treba považovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Predpokladom rozhodnutia ústavného súdu, ktorým

vysloví porušenie garantovaných základných práv alebo slobôd rozhodnutím

všeobecného súdu, je však také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné

činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [§ 74

a nasl., (ďalej aj „OSP“)], resp., ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

v spojitosti s predbežnými opatreniami. Samotné nevyhovenie návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese však nemôže

bez ďalšieho zakladať dôvod na vyslovenie záveru o porušení sťažovateľkou označených

práv (m. m. , ). Sťažovateľka má totiž v ďalšom priebehu konaní

možnosť opätovne navrhnúť nariadenie predbežného opatrenia, čo zároveň znamená, že

stále disponuje účinným prostriedkom na dočasnú úpravu právnych vzťahov v predmetných

konaniach.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa ochrany svojich

práv podaním ďalších návrhov na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorých by bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd a následne po prípadnom podaní odvolania

krajský súd. Právomoc všeobecných súdov poskytnúť ochranu právam sťažovateľky

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti

sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie v súlade s § 25 ods. 2

.

II.6 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom ministerstva spravodlivosti

sp. zn. z 5. októbra 2011, prípismi okresného súdu pod

sp. zn. Spr 3171/2011 z 30. marca 2011 a sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011, ako

aj prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011 z 29. septembra 2011

Sťažovateľka tvrdí, že prípisom krajského súdu (jeho podpredsedníčky, pozn.), ako aj

prípisom okresného súdu (jeho podpredsedníčky, pozn.) a prípisom ministerstva

spravodlivosti vydanými podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej

doterajšej judikatúry, podľa ktorej predstavuje primárne východisko pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, a na základe toho ho možno považovať aj za základ

ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených

v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ). Zároveň podľa

podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, pričom v zmysle

ods. 1 sa možno základného práva podľa domáhať len

v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (m. m. ,

).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

- prípisom okresného súdu sp. zn. Spr 3171/2011 z 30. marca 2011 týkajúcim sa

sťažnosti sťažovateľky z 3. februára 2011, ktorou namietala, že okresný súd

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. postupoval

neštandardne pri vybavovaní jej návrhov, a zároveň namietala postup zákonného

sudcu v uvedených konaniach;

- prípisom okresného súdu sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011 týkajúcim sa jej

sťažnosti, ktorou namietala, že okresný súd v konaniach vedených pod spisovými

značkami: , , a

postupoval neštandardne pri vybavovaní jej návrhov;

- prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011 z 29. septembra 2011 týkajúcim sa

prešetrenia spôsobu vybavenia sťažnosti sťažovateľky evidovanej okresným

súdom pod sp. zn. Spr. 3482/2011 a vybaveným jeho prípisom z 3. augusta 2011

a

- prípisom ministerstva spravodlivosti sp. zn. z 5. októbra 2011

týkajúcim sa prešetrenia vybavenia jej sťažností okresným súdom a krajským

súdom evidovaných pod sp. zn. Spr 3882/2010 a sp. zn. Spr 3171/2011.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej postup pri vybavovaní sťažností, resp. prešetrovaní ich vybavenia

podľa zákona o súdoch nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (m. m. , ).

Kritériom aplikovateľnosti (a rovnako aj dohovoru) je

materiálna povaha predmetu konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom bezprostredne

rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ich právnom

statuse). Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje

všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha

zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov

konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

V posudzovanom prípade sťažovateľka namieta postup administratívneho charakteru,

v rámci ktorého sa nerozhoduje bezprostredne o právach, resp. povinnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb; táto problematika preto nespadá podľa doterajšej judikatúry

ústavného súdu pod garancie základného práva podľa ani práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené skutočnosti zároveň vylučujú možnosť existencie takej

príčinnej súvislosti medzi namietanými prípismi okresného súdu a krajského súdu, ako aj

prípisom ministerstva spravodlivosti a namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa os. 1 dohovoru (m. m. ), ktorá by

zakladala relevantný dôvod na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II.7 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom ministerstva spravodlivosti v konaní

sp. zn. a jeho prípisom z 15. júna 2011

Sťažovateľka touto časťou sťažnosti napáda postup ministerstva spravodlivosti

v konaní sp. zn. a jeho prípis z 15. júna 2011, ktorým ministerstvo

spravodlivosti podľa nej „vec nedostatočne riešilo“, keďže „nevidel(o) dôvod na začatie

konania voči súdnemu znalcovi, uspokojil(o) sa s neobjektívnymi informáciami konajúceho

súdu, ktorý účelovo postupuje a tendenčne prehliada podania aj spoločensky nebezpečné

konania chorého súdneho znalca“. Sťažovateľka namieta, že ministerstvo spravodlivosti

v označenom konaní nedospelo k záveru o potrebe začať konanie o dočasnom pozastavení

výkonu činnosti znalca.

V prípise ministerstva spravodlivosti sp. zn. z 15. júna 2011 sa

uvádza:

„V nadväznosti na list Ministerstva spravodlivosti SR č. 16059/2011/52ZT zo dňa

2. 3. 2011 Vám oznamujeme, že z vyjadrenia Okresného súdu Bratislava I, konajúceho

vo veciach sp. zn. a sp. zn. , doručeného ministerstvu dňa

12. 4. 2011, nevyplývajú žiadne skutočnosti, na podklade ktorých by bolo dôvodné, aby

ministerstvo ako príslušný správny orgán začalo správne konanie vo veci dočasného

pozastavenia výkonu znaleckej činnosti znalca..., podľa § 28 ods. 1 písm. b) zákona

č. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov. Konajúci súd bol súčasne vyzvaný na informovanie ministerstva o rozhodnutí

vo veci samej.“

Podľa o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o znalcoch“) ministerstvo spravodlivosti môže (okrem iného) znalcovi zapísanému

v zozname dočasne pozastaviť výkon činnosti až do právoplatného rozhodnutia vo veci, ak

sa proti nemu vedie trestné stíhanie za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin súvisiaci

so znaleckou činnosťou, tlmočníckou činnosťou alebo prekladateľskou činnosťou alebo

konanie o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony.

Sťažovateľka vo svojej podstate namieta nečinnosť ministerstva spravodlivosti

v súvislosti s jej podnetom, ktorým sa domáhala začatia konanie o dočasnom pozastavení

výkonu činnosti znalca podľa § 28 ods. 1 zákona o znalcoch.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak

súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,

predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,

v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej

správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že sťažovateľka sa

mohla účinne domáhať ochrany namietaného porušenia svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť postupom ministerstva spravodlivosti a jeho prípisom sp. zn. ZT

z 15. júna 2011, žalobou podľa , o ktorej bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť všeobecný súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o žalobe sťažovateľky

v danom prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu

rozhodnúť o tejto časti sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

II.8 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom krajskej prokuratúry č. k. -3

z 21. októbra 2011

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že prípisom č. k. -3

z 21. októbra 2011 krajská prokuratúra preskúmala na základe podnetu sťažovateľky

z 3. októbra 2011 rozhodnutie prokurátorky okresnej prokuratúry sp. zn.

z 19. septembra 2011, ktorým táto zamietla sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľky odboru

kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I podľa § 197

ods. 1 písm. d) č. k. ORP-792/2-OVK-B1-2011 z 26. júla 2011

o odmietnutí veci, keďže nebol dôvod na začatie trestného stíhania.

Z už citovaných ustanovení zákona o prokuratúre (§ 34 ods. 1 a 2) vyplýva, že aj

v tomto prípade mala sťažovateľka v rámci systému prostriedkov nápravy na ochranu

svojich práv k dispozícii účinný opravný prostriedok – ďalší opakovaný podnet, o ktorom

bol oprávnený a povinný konať nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť sťažnosti sťažovateľky pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietnuť pre

neprípustnosť.

II.9 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru prípisom okresnej prokuratúry

sp. zn. z 8. decembra 2011

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresná prokuratúra prípisom

č. k. -25 z 8. decembra 2011 odložila podnet sťažovateľky z 31. októbra 2011,

ktorým sa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia policajta odboru

kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I vo veci vedenej

pod sp. zn. ČVS: ORP-792/2-OVK-B1-2011.

V prípise okresnej prokuratúry č. k. -25 z 8. decembra 2011 sa

predovšetkým uvádza:

„V uvedenej veci Vám oznamujem, že Vaše podanie zo dňa 31. 10. 2011, v ktorom

vyjadrujete nesúhlas s vybavením veci Odborom kriminálnej polície OR PZ

v Bratislave I vedenej pod ČVS: ORP-792/2-OVK-B1-2011 bolo sčasti vyhodnotené i ako

žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia policajta vo vzťahu k danej veci

s tým, že toto podanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré neboli už predmetom

šetrenia tunajšej prokuratúry. V predmetnej veci tunajšia prokuratúra rozhodla uznesením

podľa písmeno c) dňa 19. septembra 2011 pod číslom

konania -9, ktorým bola zamietnutá Vaša sťažnosť proti uzneseniu

vyšetrovateľky Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I podľa

písmeno d) číslo konania ORP-792/2-OVK-B1-2011

z 26. 07. 2011. S poukazom na uvedené skutočnosti Váš podnet bez prijatia prokurátorského

opatrenia odkladám.“

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci

vybaví nadriadený prokurátor... len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

V danom prípade sa okresná prokuratúra podnetom sťažovateľky riadne zaoberala,

pričom podľa názoru ústavného súdu ústavne postupovala konformným spôsobom, keď ho

prípisom sp. zn. z 8. decembra 2011 odložila s poukazom na to, že

neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neboli predmetom preskúmania zo strany

okresnej prokuratúry v tomto konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého

postup orgánu verejnej moci súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv garantovaných a ani práv garantovaných

dohovorom či inou kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje

medzi namietaným prípisom okresnej prokuratúry a obsahom základného práva

sťažovateľky podľa a jej práva podľa dohovoru taká príčinná

súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

II.10 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry

č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že generálna prokuratúra sa v prípise

č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011 zaoberala podaním sťažovateľky označeným ako

„Sťažnosť voči vybaveniu Krajskou prokuratúrou č. k. -30 zo dňa 20. 6. 2011,

nesúhlas s jej vybavením“, ktoré bolo posúdené ako opakovaný podnet sťažovateľky podľa

§ 34 ods. 1 zákona o prokuratúre proti postupu orgánov činných v trestnom konaní pri

vybavení trestného oznámenia na MUDr. J. L. pre prečin zanedbanie povinnej výživy podľa

. Sťažovateľka neuviedla, kedy jej bol označený prípis generálnej

prokuratúry doručený, avšak zo zistení ústavného súdu vyplýva, že tento prípis napadla

sťažovateľka podaním doručeným generálnej prokuratúre 31. októbra 2011. Z uvedených

zistení ústavného súdu vyplýva, že najneskôr 31. októbra 2011 sťažovateľka mala vedomosť

o spôsobe vybavenia jej podnetu prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo

4. októbra 2011. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 8. februára 2012, teda zjavne po

uplynutí kogentnej dvojmesačnej lehoty podľa .

Vzhľadom na uvedené túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu, že bola

podaná oneskorene v súlade s v spojení s .

II.11 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry

č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka vo svojom opakovanom podnete

z 20. októbra 2011 doplnenom podaním z 24. októbra 2011 vyjadrila nespokojnosť

s rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením jej trestného

oznámenia na MUDr. J. L. pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa a , ktoré bolo

uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I pod sp. zn.

ČVS: ORP-639/1-OVK-B1-2010 z 24. júna 2011 v súlade s § 197 ods. 1 písm. d) Trestného

poriadku (ďalej aj „uznesenie vyšetrovateľa“) odmietnuté, ako aj s rozhodnutím

prokurátorky okresnej prokuratúry, ktorá sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu

vyšetrovateľa uznesením sp. zn. z 18. augusta 2011 zamietla ako nedôvodnú,

a s prípisom prokurátorky krajskej prokuratúry sp. zn. z 26. septembra 2011,

ktorým bol podnet sťažovateľky odložený ako nedôvodný. O tomto opakovanom podnete (z

20. októbra 2011 doplnenom podaním z 24. októbra 2011, pozn.) sťažovateľky rozhodla

generálna prokuratúra prípisom č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011, v ktorom sa

okrem iného uvádza:

„Po podrobnom oboznámení sa s Vašimi podaniami, ako aj preskúmaní kompletného

na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu som sa s postupom a rozhodnutím orgánov

činných v tejto trestnej veci v celom rozsahu stotožnil. Vyšetrovateľ svoj postup skutkovo

a právne vyčerpávajúco odôvodnil. So skutkovými a právnymi závermi, o ktoré svoje

rozhodnutie oprel, zhodne s podriadenými prokurátormi súhlasím, pretože tieto

jednoznačne vyplynuli z vykonaného dokazovania a sú v súlade so zákonom. Vaše námietky

uvedené v opakovanom podnete nie sú nové. Uvádzali ste ich v priebehu vyšetrovania

i v pôvodnom podnete. Krajská prokuratúra sa nimi podrobne zaoberala, vo svojom

vyjadrení na ne reagovala a v konečnom dôsledku sa s nimi bezozbytku vyrovnala. Ak

napriek tomu uvedené námietky opakujete a nad ich rámec neuvádzate žiadne nové, potom

treba Vaše námietky označiť za subjektívnu polemiku so závermi prokuratúry, a ako také ich

označiť za nespôsobilé revidovať citované vybavenie... v rámci trestného konania sa

vyšetrovateľ i dozorový prokurátor zaoberali Vašimi mnohými podaniami v súhrne, pričom

relevantné písomné podklady zabezpečili i z iných trestných vecí týkajúcich sa Vás a Vášho

manžela. Tieto dôkazy orgány činné v trestnom konaní riadne a v súlade s ust. § 2 odsek 12

vyhodnotili. Ani po komplexnom a objektívnom zhodnotení dôkazov

neboli zistené predpoklady pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti MUDr. J. L. za

akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti .

S Vašimi rozsiahlymi námietkami sa vyčerpávajúcim spôsobom vyrovnala tak

prokurátorka okresnej prokuratúry rozhodujúca o Vašej sťažnosti ako aj prokurátorka

krajskej prokuratúry konajúca o Vašom prvom podnete v predmetnej trestnej veci. Vami

označované konania MUDr. L. skutočne nemožno subsumovať pod skutkovú podstatu

akéhokoľvek trestného činu.“

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkinou nespokojnosťou s právnym posúdením

jej podnetu prokurátorkou generálnej prokuratúry poukazuje na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého z ustanovení nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby,

ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Osobe, ktorá podala trestné

oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť

ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy (m. m.

, ). Vzhľadom na už uvedený právny názor a ústavne

akceptovateľné odôvodnenie prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 303/10-35

z 2. decembra 2011 podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neexistuje medzi

označeným prípisom generálnej prokuratúry a obsahom sťažovateľkou označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť

sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť v súlade s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2012