Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 541/2012
PDF · 396.5 KB
No categories available
IV. ÚS 541/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. L., B., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby
Bratislava sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011, prípisom Krajskej
prokuratúry v Bratislave č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012, prípisom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011, uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 301/2011-243 z 12. decembra 2011, uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 303/2011 zo 6. decembra 2011, uznesením
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Ps 16/2010 z 28. októbra 2010, postupom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaniach evidovaných pod
sp. zn. 21695/2011/51 a sp. zn. 16059/2011/52ZT a jeho prípismi z 5. októbra 2011
a z 15. júna 2011, prípismi Okresného súdu Bratislava I sp. zn. Spr 3171/2011
z 30. marca 2011 a sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011, prípisom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. Spr 2179/2011 z 29. septembra 2011, prípisom Krajskej prokuratúry
v Bratislave č. k. 1 Kn 620/11-3 z 21. októbra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011, uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I
č. k. 1 Pn 787/11-9 zo 14. decembra 2011 a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
8. februára 2012 doručené podanie JUDr. Z. L., B. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako
«„Upresnenie - Návrhov“ /doplnenie podnetu zo dňa 21. 11. 2011, 21. 12. 2011 a 19. 1.
2012.../». Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľky ako samostatnú
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením vyšetrovateľa
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru
inšpekčnej služby Bratislava (ďalej aj „vyšetrovateľ ministerstva vnútra“) sp. zn. ČVS:
SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011 (ďalej aj „uznesenie vyšetrovateľa ministra
vnútra“), prípisom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k.
1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012, prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011, uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 301/2011-243
z 12. decembra 2011, uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 303/2011 zo 6. decembra
2011, uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
1 Ps 16/2010 z 28. októbra 2010, postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v konaniach evidovaných pod sp. zn.
21695/2011/51 a sp. zn. 16059/2011/52ZT a jeho prípismi z 5. októbra 2011 a z 15. júna
2011, prípismi okresného súdu sp. zn. Spr 3171/2011 z 30. marca 2011 a sp. zn. Spr.
3482/2011 z 3. augusta 2011, prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011 z 29.
septembra 2011, prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 620/11-3 z 21. októbra 2011,
uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011, uznesením Okresnej
prokuratúry Bratislava I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 787/11-9
zo 14. decembra 2011 (ďalej aj „uznesenie okresnej prokuratúry“) a prípisom generálnej
prokuratúry č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Postupmi vyššie citovaných orgánov − porušovateľov ako i ich samotnými
rozhodnutiami, či už oznámeniami, uzneseniami, odpoveďami, došlo k neobjektívnemu
a nesprávnemu popísaniu a vyhodnoteniu skutkového stavu, ktorý má za následok
nesprávne právne posúdenie a neobjektívny a nesprávny právny záver z toho plynúci
o domácom násilí, v jednotlivých dotknutých prípadoch i spôsobený neúmerne dlhý prieťah
v konaní, prípade postup nezákonného sudcu. Mám zato, že uvedenými postupmi došlo
k porušeniu mojich ústavou garantovaných práv, najmä práva v zmysle čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky – práva na súdnu a inú právnu ochranu, rovnako práva v zmysle čl. 48
Ústavy Slovenskej republiky – práva na prerokovanie veci bez zbytočného prieťahu. Podľa
môjho názoru v trestnom konaní dochádza k úmyselným rozčleneniam násilných skutkov
na samostatné konania, pričom zjavne ide v súhrne o naplnenie pojmových znakov
skutkovej podstaty zločinu týrania blízkych osôb z pomsty, v dôsledku čoho je v závere
vytváraný skreslený obraz o jednotlivých násilných skutkoch, ktorý sú vždy ukončené
v prospech násilníka. V rovnako prebiehajúcich občianskoprávnych konaniach súdy
súbežne nekonajú, alebo konajú výlučne v prospech násilníka, nedodržiavajú zákonné
lehoty, alebo účelovo zle popisujú skutkový stav a právny stav veci, v dôsledku čoho je môj
majetok z BSM rozkradnutý násilným súdnym slovenským znalcom – manželom, je mi
bránené v jeho užívaní, vlastnení, je mi ubližované na zdraví, atď.“
Ústavný súd prípisom z 11. septembra 2012 vyzval sťažovateľku, aby doplnila svoju
sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom ministerstva spravodlivosti v konaní
sp. zn. 16059/2011/52ZT a jeho prípisom z 15. júna 2011 o skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali ňou namietané porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru, a zároveň ju poučil o možnosti odmietnutia tejto časti sťažnosti z dôvodu
nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí v súlade s § 25 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť podaním z 12. októbra 2012, v ktorom
predovšetkým uviedla:
„Sťažovateľka podala na Okresnom súde Bratislava I opakovane návrhy, podnety
na začatie konania o riešenie spôsobilosti na právne úkony starobného dôchodcu, manžela,
súdneho znalca... /1 Ps 14/2009, 1 Ps 16/2010, 1 Ps 8/2012/, okrem iného aj pre nečinnosť
a arbitrárny postup konajúceho súdu v týchto konaniach.
V r. 2011 sa obrátila sťažovateľka písomným podaním aj na Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky so žiadosťou o nápravu neobjektívneho postupu,
nečinnosti Okresného súdu Bratislava I, nerealizovanie postupov ex offo, nerešpektovanie
ani jedného listinného dôkazu týmto súdom, napriek tomu, že sa dozvedel zo založených
listinných dôkazov o tom, že sa tento súdny znalec dopúšťa spoločensky nebezpečných
konaní, tak pre spoločnosť ako aj samotnú manželku a jej deti, a preto sa domnievam, že
bolo a stále je posúdenie zotrvania v ďalšej znaleckej činnosti tohto súdneho znalca plne
odôvodnené... Ministerstvo spravodlivosti SR nedostalo adekvátne informácie o stave
súdneho konania, nemá vôbec predstavu o dôkazoch založených v súdnom spise, ani o tom,
že tento súdny znalec pokračuje v násilnostiach, a tak vec nedostatočne riešil, mojim
podaniam venoval len okrajovo pozornosť a ponechal bez ďalšieho neštandardné postupy
nielen súdneho znalca, ale aj konajúceho súdu. Zrejme aj to bol dôvod, že nevidel dôvod
na začatie konania voči súdnemu znalcovi, uspokojil sa s neobjektívnymi informáciami
konajúceho súdu, ktorý účelovo postupuje a tendenčne prehliada podania aj spoločensky
nebezpečné konania chorého súdneho znalca.“
Sťažovateľka v záverečnej časti sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po jej prijatí
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením vyšetrovateľa ministerstva vnútra
sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011, prípisom krajskej prokuratúry
č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012, prípisom generálnej prokuratúry
č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011, uznesením krajského súdu
č. k. 8 Co 301/2011-243 z 12. decembra 2011, uznesením krajského súdu
sp. zn. 8 Co 303/2011 zo 6. decembra 2011, uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Ps 16/2010
z 28. októbra 2010, postupom ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod
sp. zn. 21695/2011/51 a jeho prípisom z 5. októbra 2011, postupom ministerstva
spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 16059/2011/52ZT a jeho prípisom
z 15. júna 2011, prípismi okresného súdu sp. zn. Spr 3171/2011 z 30. marca 2011
a sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011, prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011
z 29. septembra 2011, prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 620/11-3 z 21. októbra 2011,
uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011, uznesením okresnej
prokuratúry č. k. 1 Pn 787/11-9 zo 14. decembra 2011 a prípisom generálnej prokuratúry
č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011, vrátil veci na ďalšie konanie, priznal jej
primerané finančné zadosťučinenie a tiež úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59
z 2. novembra 2011
Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že uznesením
sp. zn. III. ÚS 147/2012 z 3. apríla 2012 bola odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci
časť predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Keďže v tej istej veci sa sťažovateľka už predtým obrátila na ústavný súd a jej
predchádzajúca sťažnosť už bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu,
nemohol ústavný súd rozhodnúť inak, ako sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011 odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 1 Ps 16/2010-74
z 28. októbra 2010
Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti tiež zistil, že uznesením
sp. zn. I. ÚS 216/2011 z 9. júna 2011 bola odmietnutá predchádzajúca sťažnosť
sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 1 Ps 16/2010-74
z 28. októbra 2010, pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu aj túto časť sťažnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre
neprípustnosť.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením vyšetrovateľa ministerstva vnútra
sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že vyšetrovateľ ministerstva vnútra uznesením
sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011 podľa § 197 ods. 1 písm. d)
Trestného poriadku podnet sťažovateľky na podozrenie z prečinu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť
policajtka tým, že v mieste výkonu svojej služobnej činnosti v Bratislave neprihliadala
na podnet na preskúmanie pôvodu nadobudnutého majetku MUDr. J. L. a 27. mája 2011
pod č. PPZ-BOK-FP-IV-44-002/2011 jeho preverenie ukončila ad acta, odmietol, keďže
nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného
poriadku.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa ministerstva vnútra bola sťažovateľka
oprávnená podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť príslušný prokurátor [ústavný
súd zistil, že toto oprávnenie sťažovateľka aj využila a podala proti napadnutému uzneseniu
vyšetrovateľa ministra vnútra z 12. septembra 2011 sťažnosť, ktorej tento nevyhovel
a predložil ju v súlade s § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku na rozhodnutie
prokurátorovi Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava, ktorého príslušnosť na výkon
dozorovacej činnosti bola prikázaná rozhodnutím generálneho prokurátora Slovenskej
republiky č. k. IV/1 Gn 1/11-1128 z 3. augusta 2011, pozn.].
Vzhľadom na oprávnenie sťažovateľky podať proti napadnutému uzneseniu
vyšetrovateľa ministerstva vnútra opravný prostriedok (sťažnosť) ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 25
ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 758/11-8
z 19. januára 2012
Sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa ministerstva
vnútra bola uznesením prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava
sp. zn. 0 Pn 648/11 zo 14. októbra 2011 podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
zamietnutá ako podaná oneskorene. V nadväznosti na označené uznesenie prokurátora
Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava doručila sťažovateľka 12. decembra 2011
krajskej prokuratúre podnet, ktorým sa domáhala preskúmania označeného uznesenia
prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava. Krajská prokuratúra tento podnet
prípisom č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012 odložila ako nedôvodný.
Ústavný súd zistil, že svojím uznesením sp. zn. III. ÚS 147/2012 z 3. apríla 2012
odmietol časť predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom
krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012 pre neprípustnosť, z dôvodu, že
sťažovateľka 5. februára 2012 adresovala krajskej prokuratúre podanie označené ako
„Nesúhlas s vybavením veci Krajskou prokuratúrou Bratislava... pod č. k. 1 Kn 758/11-8
zo dňa 19. 1. 2012... sťažnosť voči jej vybaveniu.“.
Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie
zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený
prokurátor (§ 54 ods. 2).
V súlade s § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry považuje podnet v zmysle § 31
ods. 2 zákona o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre
za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľka
namieta touto sťažnosťou (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.).
Použitie týchto právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd je v zmysle § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv
a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).
Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanie
nielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámci
sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti
v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala možnosť orgánov
prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale
aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).
Z uvedeného vyplýva, že zákon o prokuratúre v danom prípade poskytoval
sťažovateľke prostriedok nápravy podať proti napadnutému prípisu krajskej prokuratúry
opakovaný podnet, o ktorom bol oprávnený a povinný konať nadriadený prokurátor (§ 54
ods. 2 zákona o prokuratúre).
Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť doručená ústavnému súdu 8. februára 2012
smeruje proti prípisu krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012, nesmeruje
však proti postupu, resp. záveru nadriadeného prokurátora, ktorý preskúmaval prípis
krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012, pritom len jeho závery
by prípadne mohli byť vzhľadom na požiadavky vyplývajúce z § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre predmetom preskúmavania
v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné aj túto časť sťažnosti sťažovateľky pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako
neprípustnú.
II.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 301/2011-243
z 12. decembra 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 303/2011-209
zo 6. decembra 2011
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 25 C 82/2009
z 3. októbra 2011 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia,
ktorým sa v konaní o určenie výživného na manželku domáhala, aby okresný súd
predbežným opatrením zaviazal odporcu prispievať na jej výživu sumou 550 € mesačne.
O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 301/2011
z 12. decembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením
sp. zn. 19 C 383/2009 z 3. októbra 2011 zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala vo veci samej vylúčenia odporcu z užívania
časti nehnuteľností a ktorým žiadala, aby súd dočasne uložil odporcovi nevstupovať do časti
nehnuteľnosti rodinného domu. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 8 Co 303/2011-209 zo 6. decembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Vo vzťahu k preskúmavaniu rozhodnutí všeobecných súdov týkajúcich sa nariadenia
predbežného opatrenia ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že takéto
rozhodnutia (ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu) treba považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Predpokladom rozhodnutia ústavného súdu, ktorým
vysloví porušenie ústavou garantovaných základných práv alebo slobôd rozhodnutím
všeobecného súdu, je však také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné
činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej [§ 74
a nasl., § 102 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], resp., ktoré nemožno
napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku
v spojitosti s predbežnými opatreniami. Samotné nevyhovenie návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese však nemôže
bez ďalšieho zakladať dôvod na vyslovenie záveru o porušení sťažovateľkou označených
práv (m. m. I. ÚS 46/00, II. ÚS 37/00). Sťažovateľka má totiž v ďalšom priebehu konaní
možnosť opätovne navrhnúť nariadenie predbežného opatrenia, čo zároveň znamená, že
stále disponuje účinným prostriedkom na dočasnú úpravu právnych vzťahov v predmetných
konaniach.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa ochrany svojich
práv podaním ďalších návrhov na nariadenie predbežného opatrenia, o ktorých by bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd a následne po prípadnom podaní odvolania
krajský súd. Právomoc všeobecných súdov poskytnúť ochranu právam sťažovateľky
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti
sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie v súlade s § 25 ods. 2
II.6 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom ministerstva spravodlivosti
sp. zn. 21695/2011/51 z 5. októbra 2011, prípismi okresného súdu pod
sp. zn. Spr 3171/2011 z 30. marca 2011 a sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011, ako
aj prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011 z 29. septembra 2011
Sťažovateľka tvrdí, že prípisom krajského súdu (jeho podpredsedníčky, pozn.), ako aj
prípisom okresného súdu (jeho podpredsedníčky, pozn.) a prípisom ministerstva
spravodlivosti vydanými podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) došlo
k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej
doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany, a na základe toho ho možno považovať aj za základ
ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených
v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4
ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, pričom v zmysle čl. 51
ods. 1 ústavy sa možno základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy domáhať len
v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (m. m. IV. ÚS 142/07,
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
- prípisom okresného súdu sp. zn. Spr 3171/2011 z 30. marca 2011 týkajúcim sa
sťažnosti sťažovateľky z 3. februára 2011, ktorou namietala, že okresný súd
v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Ps 14/2009 a sp. zn. 1 Ps 16/2010 postupoval
neštandardne pri vybavovaní jej návrhov, a zároveň namietala postup zákonného
sudcu v uvedených konaniach;
- prípisom okresného súdu sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011 týkajúcim sa jej
sťažnosti, ktorou namietala, že okresný súd v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 1 Ps 14/2009, 1 Ps 16/2010, 1 Ps 225/2007 a 19 C 383/2009
postupoval neštandardne pri vybavovaní jej návrhov;
- prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011 z 29. septembra 2011 týkajúcim sa
prešetrenia spôsobu vybavenia sťažnosti sťažovateľky evidovanej okresným
súdom pod sp. zn. Spr. 3482/2011 a vybaveným jeho prípisom z 3. augusta 2011
a
- prípisom ministerstva spravodlivosti sp. zn. 21695/2011/51 z 5. októbra 2011
týkajúcim sa prešetrenia vybavenia jej sťažností okresným súdom a krajským
súdom evidovaných pod sp. zn. Spr 3882/2010 a sp. zn. Spr 3171/2011.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej postup pri vybavovaní sťažností, resp. prešetrovaní ich vybavenia
podľa zákona o súdoch nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 210/2011).
Kritériom aplikovateľnosti čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je
materiálna povaha predmetu konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom bezprostredne
rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ich právnom
statuse). Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje
všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha
zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov
konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.
V posudzovanom prípade sťažovateľka namieta postup administratívneho charakteru,
v rámci ktorého sa nerozhoduje bezprostredne o právach, resp. povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb; táto problematika preto nespadá podľa doterajšej judikatúry
ústavného súdu pod garancie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené skutočnosti zároveň vylučujú možnosť existencie takej
príčinnej súvislosti medzi namietanými prípismi okresného súdu a krajského súdu, ako aj
prípisom ministerstva spravodlivosti a namietaným porušením základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 os. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 260/07), ktorá by
zakladala relevantný dôvod na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.7 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom ministerstva spravodlivosti v konaní
sp. zn. 16059/2011/52ZT a jeho prípisom z 15. júna 2011
Sťažovateľka touto časťou sťažnosti napáda postup ministerstva spravodlivosti
v konaní sp. zn. 16059/2011/52ZT a jeho prípis z 15. júna 2011, ktorým ministerstvo
spravodlivosti podľa nej „vec nedostatočne riešilo“, keďže „nevidel(o) dôvod na začatie
konania voči súdnemu znalcovi, uspokojil(o) sa s neobjektívnymi informáciami konajúceho
súdu, ktorý účelovo postupuje a tendenčne prehliada podania aj spoločensky nebezpečné
konania chorého súdneho znalca“. Sťažovateľka namieta, že ministerstvo spravodlivosti
v označenom konaní nedospelo k záveru o potrebe začať konanie o dočasnom pozastavení
výkonu činnosti znalca.
V prípise ministerstva spravodlivosti sp. zn. 16059/2011/52ZT z 15. júna 2011 sa
uvádza:
„V nadväznosti na list Ministerstva spravodlivosti SR č. 16059/2011/52ZT zo dňa
2. 3. 2011 Vám oznamujeme, že z vyjadrenia Okresného súdu Bratislava I, konajúceho
vo veciach sp. zn. 1 Ps 14/2009 a sp. zn. 1 Ps 16/2010, doručeného ministerstvu dňa
12. 4. 2011, nevyplývajú žiadne skutočnosti, na podklade ktorých by bolo dôvodné, aby
ministerstvo ako príslušný správny orgán začalo správne konanie vo veci dočasného
pozastavenia výkonu znaleckej činnosti znalca..., podľa § 28 ods. 1 písm. b) zákona
č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Konajúci súd bol súčasne vyzvaný na informovanie ministerstva o rozhodnutí
vo veci samej.“
Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o znalcoch“) ministerstvo spravodlivosti môže (okrem iného) znalcovi zapísanému
v zozname dočasne pozastaviť výkon činnosti až do právoplatného rozhodnutia vo veci, ak
sa proti nemu vedie trestné stíhanie za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin súvisiaci
so znaleckou činnosťou, tlmočníckou činnosťou alebo prekladateľskou činnosťou alebo
konanie o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony.
Sťažovateľka vo svojej podstate namieta nečinnosť ministerstva spravodlivosti
v súvislosti s jej podnetom, ktorým sa domáhala začatia konanie o dočasnom pozastavení
výkonu činnosti znalca podľa § 28 ods. 1 zákona o znalcoch.
Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán
verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym
predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť
orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ
nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.
Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak
súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá,
predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace,
v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej
správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.
Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľka sa
mohla účinne domáhať ochrany namietaného porušenia svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo
dôjsť postupom ministerstva spravodlivosti a jeho prípisom sp. zn. 16059/2011/52 ZT
z 15. júna 2011, žalobou podľa § 250t ods. 1 OSP, o ktorej bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť všeobecný súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o žalobe sťažovateľky
v danom prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu
rozhodnúť o tejto časti sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
II.8 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 620/11-3
z 21. októbra 2011
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že prípisom č. k. 1 Kn 620/11-3
z 21. októbra 2011 krajská prokuratúra preskúmala na základe podnetu sťažovateľky
z 3. októbra 2011 rozhodnutie prokurátorky okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pn 787/11
z 19. septembra 2011, ktorým táto zamietla sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľky odboru
kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I podľa § 197
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku č. k. ORP-792/2-OVK-B1-2011 z 26. júla 2011
o odmietnutí veci, keďže nebol dôvod na začatie trestného stíhania.
Z už citovaných ustanovení zákona o prokuratúre (§ 34 ods. 1 a 2) vyplýva, že aj
v tomto prípade mala sťažovateľka v rámci systému prostriedkov nápravy na ochranu
svojich práv k dispozícii účinný opravný prostriedok – ďalší opakovaný podnet, o ktorom
bol oprávnený a povinný konať nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť sťažnosti sťažovateľky pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre
neprípustnosť.
II.9 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom okresnej prokuratúry
sp. zn. 1 Pn 787/2011 z 8. decembra 2011
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresná prokuratúra prípisom
č. k. 1 Pn 787/11-25 z 8. decembra 2011 odložila podnet sťažovateľky z 31. októbra 2011,
ktorým sa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia policajta odboru
kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I vo veci vedenej
pod sp. zn. ČVS: ORP-792/2-OVK-B1-2011.
V prípise okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 787/11-25 z 8. decembra 2011 sa
predovšetkým uvádza:
„V uvedenej veci Vám oznamujem, že Vaše podanie zo dňa 31. 10. 2011, v ktorom
vyjadrujete nesúhlas s vybavením veci Odborom kriminálnej polície OR PZ
v Bratislave I vedenej pod ČVS: ORP-792/2-OVK-B1-2011 bolo sčasti vyhodnotené i ako
žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia policajta vo vzťahu k danej veci
s tým, že toto podanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré neboli už predmetom
šetrenia tunajšej prokuratúry. V predmetnej veci tunajšia prokuratúra rozhodla uznesením
podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku dňa 19. septembra 2011 pod číslom
konania 1 Pn 787/11-9, ktorým bola zamietnutá Vaša sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľky Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I podľa
§ 197 odsek 1 písmeno d) Trestného poriadku číslo konania ORP-792/2-OVK-B1-2011
z 26. 07. 2011. S poukazom na uvedené skutočnosti Váš podnet bez prijatia prokurátorského
opatrenia odkladám.“
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor... len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
V danom prípade sa okresná prokuratúra podnetom sťažovateľky riadne zaoberala,
pričom podľa názoru ústavného súdu ústavne postupovala konformným spôsobom, keď ho
prípisom sp. zn. 1 Pn 787/2011 z 8. decembra 2011 odložila s poukazom na to, že
neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neboli predmetom preskúmania zo strany
okresnej prokuratúry v tomto konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého
postup orgánu verejnej moci súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv garantovaných
dohovorom či inou kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje
medzi namietaným prípisom okresnej prokuratúry a obsahom základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 dohovoru taká príčinná
súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
II.10 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry
č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že generálna prokuratúra sa v prípise
č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011 zaoberala podaním sťažovateľky označeným ako
„Sťažnosť voči vybaveniu Krajskou prokuratúrou č. k. 1 Kn 200/10-30 zo dňa 20. 6. 2011,
nesúhlas s jej vybavením“, ktoré bolo posúdené ako opakovaný podnet sťažovateľky podľa
§ 34 ods. 1 zákona o prokuratúre proti postupu orgánov činných v trestnom konaní pri
vybavení trestného oznámenia na MUDr. J. L. pre prečin zanedbanie povinnej výživy podľa
§ 207 Trestného zákona. Sťažovateľka neuviedla, kedy jej bol označený prípis generálnej
prokuratúry doručený, avšak zo zistení ústavného súdu vyplýva, že tento prípis napadla
sťažovateľka podaním doručeným generálnej prokuratúre 31. októbra 2011. Z uvedených
zistení ústavného súdu vyplýva, že najneskôr 31. októbra 2011 sťažovateľka mala vedomosť
o spôsobe vybavenia jej podnetu prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo
4. októbra 2011. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 8. februára 2012, teda zjavne po
uplynutí kogentnej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu, že bola
podaná oneskorene v súlade s § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
II.11 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom generálnej prokuratúry
č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka vo svojom opakovanom podnete
z 20. októbra 2011 doplnenom podaním z 24. októbra 2011 vyjadrila nespokojnosť
s rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením jej trestného
oznámenia na MUDr. J. L. pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktoré bolo
uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I pod sp. zn.
ČVS: ORP-639/1-OVK-B1-2010 z 24. júna 2011 v súlade s § 197 ods. 1 písm. d) Trestného
poriadku (ďalej aj „uznesenie vyšetrovateľa“) odmietnuté, ako aj s rozhodnutím
prokurátorky okresnej prokuratúry, ktorá sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu
vyšetrovateľa uznesením sp. zn. 1 Pn 430/09 z 18. augusta 2011 zamietla ako nedôvodnú,
a s prípisom prokurátorky krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kn 331/2010 z 26. septembra 2011,
ktorým bol podnet sťažovateľky odložený ako nedôvodný. O tomto opakovanom podnete (z
20. októbra 2011 doplnenom podaním z 24. októbra 2011, pozn.) sťažovateľky rozhodla
generálna prokuratúra prípisom č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011, v ktorom sa
okrem iného uvádza:
„Po podrobnom oboznámení sa s Vašimi podaniami, ako aj preskúmaní kompletného
na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu som sa s postupom a rozhodnutím orgánov
činných v tejto trestnej veci v celom rozsahu stotožnil. Vyšetrovateľ svoj postup skutkovo
a právne vyčerpávajúco odôvodnil. So skutkovými a právnymi závermi, o ktoré svoje
rozhodnutie oprel, zhodne s podriadenými prokurátormi súhlasím, pretože tieto
jednoznačne vyplynuli z vykonaného dokazovania a sú v súlade so zákonom. Vaše námietky
uvedené v opakovanom podnete nie sú nové. Uvádzali ste ich v priebehu vyšetrovania
i v pôvodnom podnete. Krajská prokuratúra sa nimi podrobne zaoberala, vo svojom
vyjadrení na ne reagovala a v konečnom dôsledku sa s nimi bezozbytku vyrovnala. Ak
napriek tomu uvedené námietky opakujete a nad ich rámec neuvádzate žiadne nové, potom
treba Vaše námietky označiť za subjektívnu polemiku so závermi prokuratúry, a ako také ich
označiť za nespôsobilé revidovať citované vybavenie... v rámci trestného konania sa
vyšetrovateľ i dozorový prokurátor zaoberali Vašimi mnohými podaniami v súhrne, pričom
relevantné písomné podklady zabezpečili i z iných trestných vecí týkajúcich sa Vás a Vášho
manžela. Tieto dôkazy orgány činné v trestnom konaní riadne a v súlade s ust. § 2 odsek 12
Trestného poriadku vyhodnotili. Ani po komplexnom a objektívnom zhodnotení dôkazov
neboli zistené predpoklady pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti MUDr. J. L. za
akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona.
S Vašimi rozsiahlymi námietkami sa vyčerpávajúcim spôsobom vyrovnala tak
prokurátorka okresnej prokuratúry rozhodujúca o Vašej sťažnosti ako aj prokurátorka
krajskej prokuratúry konajúca o Vašom prvom podnete v predmetnej trestnej veci. Vami
označované konania MUDr. L. skutočne nemožno subsumovať pod skutkovú podstatu
akéhokoľvek trestného činu.“
Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkinou nespokojnosťou s právnym posúdením
jej podnetu prokurátorkou generálnej prokuratúry poukazuje na svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby,
ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Osobe, ktorá podala trestné
oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť
ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (m. m.
II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02). Vzhľadom na už uvedený právny názor a ústavne
akceptovateľné odôvodnenie prípisu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 303/10-35
z 2. decembra 2011 podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neexistuje medzi
označeným prípisom generálnej prokuratúry a obsahom sťažovateľkou označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť
sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
uvedenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2012