Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 102/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2015

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca

spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Spr 233/2013

z 12. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a prípisom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Spr 233/2013

z 12. mája 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – list zo dňa

12. 05.2014, č. Spr. 233/2013, porušené bolo.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný konať a rozhodnúť o návrhu

sťažovateľa zo 17. 02. 2014 na zjednotenie výkladu zákonov.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy

konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €... na účet advokáta

JUDr. Ladislava Lukáča...“.

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ

ako advokát doručil najvyššiemu súdu podnet na zjednotenie rozhodovacej činnosti

na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) zo 17. februára 2014. Navrhoval, aby

„najvyšší súd zjednotil rozhodovaciu činnosť na krajskom súde z dôvodu nejednotnosti

rozhodovania v súdnych konaniach o vydanie bezdôvodného obohatenia peňažnou formou

za bezzmluvné užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, keď sa jedná o stavbu

postavenú so súhlasom vlastníka pozemku s tým, že uplatnenie takéhoto nároku v zmysle

nie je výkonom práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi“.

Poukázal na rozdielne rozhodnutia senátov krajského súdu. Senát 9Co nepriznal žalobcovi

nárok a jeho žalobu zamietol s tým, že pokiaľ stavebník staval na svojom pozemku,

po zmene vlastníka pozemku jeho nový vlastník už nemá právo na náhradu za užívanie

pozemku stavbou, ktorý ale užíva vlastník stavby bezzmluvne s tým, že žalobcov nárok je

v rozpore s dobrými mravmi (rozsudky sp. zn. z 8. októbra 2013 a sp. zn.

z 12. novembra 2013). Naopak, senáty 6Co a 14Co v obdobnej veci – išlo

o úhradu za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, ktorá bola postavená tiež

štátom v 60. ‒70. rokoch 20. storočia na pozemkoch patriacich štátu – žalobcovi nárok

priznali, pričom konanie žalobcu nepovažovali za konanie v rozpore s dobrými mravmi

(rozsudky sp. zn. z 11. apríla 2012 a sp. zn. z 11. decembra

2012). Sťažovateľ vo svojom podnete poukázal i na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu,

Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, ako aj

na stanovisko, ktoré bolo k tejto otázke prijaté 10. januára 2013 na spoločnom zasadnutí

občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia krajského súdu (a ktoré bolo oznámené

sťažovateľovi):

«Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží

majetok obohateného, ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo,

keby bol obohatený plnil svoje povinnosti (porov. R 25/1986).

Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo aj na stav, ak obohatený, vrátane

verejnoprávneho subjektu využíva, pozemok bez právneho dôvodu na účely komunikácie

(porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa

25. 10. 2006, podľa ktorého „povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom

stojí stavba platí pre vlastníka stavby bez ohľadu na to, akým spôsobom svoje vlastnícke

právo využíva. Podstatné nie je ani to, či užívanie stavby prináša zisk“). Primeranú

náhradu za bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa okolností konkrétneho

prípadu. Medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady, patrí aj odplata za

užívanie porovnateľného pozemku v odplatných zmluvných vzťahoch.

, o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie

územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov došlo s účinnosťou od 01. 03. 2009

k zriadeniu vecného bremena na pozemky zastavané komunikáciami a užívanie pozemkov

zastavaných komunikáciami nie je od účinnosti tohto zákona bez právneho dôvodu.

Uvedený zákon explicitne neupravuje otázku náhrady za zriadenie vecného bremena. Niet

však žiadnej zákonnej prekážky na to, aby sa vlastníkovi pozemku zastavaného pozemnou

komunikáciou priznala primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút

vecného bremena, a to do času, kým sa vlastníkovi neposkytne podľa tohto zákona náhradný

pozemok, alebo kým sa neskončí konanie o pozemkových úpravách.»

Najvyšší súd predsedníčkou občianskoprávneho kolégia vybavil podanie sťažovateľa

zo 17. februára 2014 prípisom sp. zn. Spr. 233/2013 z 12. mája 2014, v ktorom uviedol:

«Podnetom z 18. februára 2014 Ste sa obrátili na Najvyšší súd Slovenskej republiky

v zmysle o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov s návrhom na zjednotenie výkladu zákona z dôvodu

nejednotnosti súdneho rozhodovania. V tejto súvislosti Ste poukázali na obsah niektorých

rozhodnutí okresných a krajských súdov (najmä rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

, , , , rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (sp. zn. , ), nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , na podporu argumentácie uvádzate aj

rozhodnutia cudzozemských súdov: Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

, , 1405/2005 a Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. . Podľa Vášho názoru vyššie uvedené rozhodnutia senátu

9 Co Krajského súdu v Prešove, právne neobstoja pokiaľ vlastníkovi pozemku zastavaného

stavbou (pozemnou komunikáciou) odmietajú poskytnúť akúkoľvek (primeranú) náhradu

za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Naproti tomu senát 14 Co Krajského súdu

v Prešove vlastníkovi pozemku zastavaného pozemnou komunikáciou priznal „náhradu

za užívanie pozemku vlastníkom stavby“. V prípade užívania pozemku zastavaného

pozemnou komunikáciou vzniká bezdôvodné obohatenie aj v prípade, že stavba bola

zriadená so súhlasom vlastníka pozemku. Vlastník stavby, sa obohacuje o čiastku, ktorú by

vlastník pozemku dosiahol za prenájom pozemku. Bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451

nie je výkonom práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (viď

podnet).

V zmysle o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov najvyšší súd zverejňuje súdne rozhodnutia

zásadného významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov. Na tento účel plénum najvyššieho súdu alebo

príslušné kolégium najvyššieho súdu prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ak je to potrebné v záujme odstránenia

nejednotnosti súdneho rozhodovania alebo ak sa senát najvyššieho súdu odchýlil

od právneho názoru obsiahnutého v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu.

Je potrebné vo všeobecnosti zdôrazniť, že procedurálnym predpokladom postupu

v zmysle ustanovenia je existencia

právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov (okresných, krajských alebo senátov

najvyššieho súdu), ktorými sa rozdielne rieši právna otázka, ktorá má zásadný význam.

Obsah Vášho podnetu nasvedčuje tomu, že sa nejedná o situáciu, ktorá by si

vyžadovala zjednotenie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Postup v zmysle nezakladá situácia,

v ktorej má účastník konania iný (odlišný) právny názor než všeobecný súd, ale ani situácia,

ak rozdielnosť v rozhodovaní nie je výsledkom aplikácie identickej právnej úpravy (normy).

Pokiaľ súdom vyčítate, že v niektorých prípadoch (rozdielne skutkovo

individualizovaných) prihliadali na to, že vlastník zastavaného pozemku stavbou uplatňuje

svoje práva (napr. vydanie bezdôvodného obohatenia) voči vlastníkovi stavby v rozpore

s dobrými mravmi ( ), nemožno tento Váš právny názor

(i keby bol správny) považovať za dôvod na zjednotenie rozhodovacej činnosti.

Výkon práva vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov sa nesmie zneužiť na ujmu

iných práv a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Voľnosť výkonu práva nie je absolútna

je obmedzená rovnakou možnosťou výkonu práv iných subjektov. Najviac je to zrejmé pri

výkone a realizácii vlastníckeho práva. Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu

práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom (viď čl. 20 ods.

3 ).

Vo všeobecnosti platí, že pre rozpor s dobrými mravmi sa stáva výkon práva

protiprávnym a preto sa mu neposkytne súdna ochrana.

Vzhľadom na uvedené zatiaľ neboli zistené predpoklady pre začatie procesu

smerujúceho k zjednoteniu výkladu všeobecne záväzného právneho predpisu tak, ako to

navrhujete svojím podnetom.»

Sťažovateľovi bol prípis najvyššieho súdu sp. zn. Spr. 233/2013 z 12. mája 2014

doručený 2. júna 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru postupom

a prípisom najvyššieho súdu sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája 2014, uviedol, že tento prípis

najvyššieho súdu považuje za iný zásah, ktorým došlo k porušeniu jeho práv. Zdôraznil

význam uplatňovania mechanizmu zjednocovania rozdielnych právnych názorov súdov

v skutkovo rovnakých právnych veciach a postavenie najvyššej súdnej inštancie ako

regulátora konfliktov judikatúry. V Slovenskej republike je tento mechanizmus

zabezpečujúci koherentnosť judikatúry zakotvený v o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) a spočíva

v zverejňovaní súdnych rozhodnutí zásadného významu a v inštitúte prijímania stanovísk

k zjednoteniu výkladu zákonov plénom alebo kolégiom najvyššieho súdu. Záver

najvyššieho súdu v prípise sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája 2014, podľa ktorého

„vo všeobecnosti platí, že pre rozpor s dobrými mravmi sa stáva výkon práva protiprávnym

a preto sa mu neposkytne súdna ochrana“, je irelevantný, pretože práve aplikácia právnej

normy s relatívne neurčitou hypotézou ( ) zo strany senátu

9Co krajského súdu oproti jej neaplikácii zo strany iných senátov krajského súdu bola

predmetom návrhu sťažovateľa na prijatie stanoviska k zjednoteniu výkladu ustanovenia

. Úlohou najvyššieho súdu je zjednocovať rozhodovaciu

činnosť a ak k tomu najvyšší súd nepristúpi, mal by presvedčivo vysvetliť svoje dôvody, čo

sa v tomto prípad nestalo. Najvyšší súd svojím postupom pokračoval v nejednotnosti

rozhodovacej praxe krajského súdu a nezabránil tomu, aby sa účastník skutkovo obdobných

konaní nedostal do situácie, v ktorej nie je možné predvídať, akým spôsobom krajský súd

o jeho veci rozhodne. Odmietnutie návrhu sťažovateľa preto predstavuje neprípustný zásah

do označených základných práv sťažovateľa. Prípis najvyššieho súdu sp. zn. Spr 233/2013

z 12. mája 2014 nezodpovedal požiadavke riadneho odôvodnenia, jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom sa nevysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami,

ktoré pre jeho vydanie boli podstatné. Postup najvyššieho súdu preto považuje sťažovateľ

za neudržateľný a porušujúci jeho označené práva. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že

o ochrane jeho základných práva slobôd v tomto prípade nerozhoduje iný súd, vzhľadom

na charakter prípisu najvyššieho súdu sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája 2014, ktorým boli

porušené práva sťažovateľa, ako aj vzhľadom na to, že porušovateľom práv sťažovateľa je

v tomto prípade najvyšší súd, je daná právomoc ústavného súdu sťažnosti vyhovieť.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia uvedených základných práv postupom a prípisom najvyššieho súdu sp. zn.

Spr 233/2013 z 12. mája 2014, ktorým najvyšší súd vybavil jeho podnet na zjednotenie

rozhodovacej praxe súdov tak, že neboli zistené predpoklady na začatie procesu

smerujúceho k zjednoteniu výkladu všeobecne záväzného právneho predpisu.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a preto v danej veci rozhodoval o porušení základného

práva podľa , listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom najvyššieho súdu sp. zn. Spr 233/2013 z 12. mája

2014, ktorý sťažovateľ namietal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Kritériom aplikovateľnosti (a rovnako aj listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru) je materiálna povaha predmetu konania, predovšetkým skutočnosť,

že sa v ňom bezprostredne rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb (ich právnom statuse). Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiach

konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie

je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani

povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide

().

Postup najvyššieho súdu (predsedníčky občianskoprávneho kolégia) pri vybavení

podnetu sťažovateľa na začatie procesu smerujúceho k zjednoteniu výkladu

všeobecne záväzného právneho predpisu považuje ústavný súd za postup administratívneho

charakteru upravený zákonom o súdoch, ktorý nepodlieha ratione materiae ochrane

základného práva na súdnu ochranu podľa , listiny

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže nejde o konanie, v ktorom

by sa bezprostredne rozhodovalo o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických

osôb (m. m. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil medzi sťažovateľom namietaným

porušením jeho práv a postupom najvyššieho súdu (predsedníčky občianskoprávneho

kolégia) spočívajúcim vo vybavení podnetu sťažovateľa na začatie procesu smerujúceho

k zjednoteniu výkladu všeobecne záväzného právneho predpisu takú príčinnú súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti reálne mohol dospieť k vysloveniu jeho

porušenia. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.

2 ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2015