Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 147/2012
PDF · 331.35 KB
No categories available
III. ÚS 147/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2012 predbežne
prerokoval sťažnosť JUDr. Z. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 79/2010, postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 283/2005, uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011, upovedomeniami Krajskej
prokuratúry v Bratislave č. k. 1 Kn 214/10-6 zo 14. mája 2010 a č. k. 1 Kn 758/11-8
z 19. januára 2012, upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.
IV/1 Gn 820/11-9 zo 17. októbra 2011, oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra 2011 a uznesením Vojenskej obvodnej
prokuratúry Bratislava sp. zn. OPn 648/11 zo 14. októbra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2012 doručená sťažnosť JUDr. Z. L., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 79/2010 a Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 283/2005,
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 348/2011-59
z 2. novembra 2011, upovedomením Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská
prokuratúra“) č. k. 1 Kn 214/10-6 zo 14. mája 2010 a č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára
2012, upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 820/11-9 zo 17. októbra 2011 a jej oznámením č. k.
IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra 2011, ako aj uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry
Bratislava (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“) sp. zn. OPn 648/11 zo 14. októbra
2011.
Svoje podanie sťažovateľka označila ako „Nesúhlas s odložením podania Ústavným
súdom SR pod č. k. Rvp 4176/2011-3, sťažnosť, Žiadosť o spojenie a spoločné posúdenie
vecí týkajúcich sa domáceho násilia, ktoré sú predmetom konania pred US SR, pripojenie
písomne podaného podnetu zo dňa 15.12.2011, Žiadosť o posúdenie podaného podnetu
zo dňa 15.12.2011 senátom Ústavného súdu SR, Ústavná sťažnosť – dôvody hodné
osobitného zreteľa.“.
V úvode podania sťažovateľka nesúhlasí so spôsobom vybavenia jej podania
doručeného ústavnému súdu 15. decembra 2011, ktoré bolo sudcom spravodajcom
13. januára 2012 pod č. k. Rvp 4176/2011-3 odložené. Nesúhlas vyjadruje na pozadí
tvrdeného domáceho násilia („4 roky trvajúce fyzické útoky, psychické týranie, ekonomické
a sociálne násilie zo strany manžela, ktorými 4 roky bráni v prístupe k majetku, ktorý mám
právo užívať z titulu BSM, nemám prístup k naším financiám, preto ide nesporne o týranie
v zmysle §-u 208 ods. 1, 2 Tr. Zák., keďže mi odcudzil všetok spoločne nadobudnutý majetok
a neodôvodnene i bráni v prístupe k tomuto majetku, pritom prostriedky patria
do BSM,...“), ktorého sa na nej má dopúšťať jej manžel. Zdôrazňuje závažnosť dopadu
páchaného násilia, ktoré jej napriek jej právnickému vzdelaniu bráni v realizácii
kvalifikovaných podaní príslušným orgánom ochrany práva, a poukazuje aj na množstvo
konaní, ktoré v tejto súvislosti iniciovala.
Sťažovateľka si uvedomuje nedostatky podania doručeného ústavnému súdu
15. decembra 2011, ktoré viedli k jeho odloženiu, avšak na tomto svojom podaní trvá
v celom rozsahu.
Za porušovateľov jej práv označuje:
- Okresný súd Bratislava I, ktorého sudca v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 79/2010 odmietol udeliť sťažovateľke súhlas na nahliadnutie do súdneho spisu, o čom
bola informovaná 9. decembra 2011. Podľa sťažovateľky takýmto postupom „boli porušené
moje práva dané ust. §-u 44 OSP, bola zmarená moja príprava dôkazov a doplnenie
dokazovania v prebiehajúcom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 pod č. k.
1 Ps 16/2010, bol sťažený môj postup v tomto konaní“,
- Okresný súd Bratislava II, ktorého sudkyňa v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 283/2005 odmietla udeliť sťažovateľke súhlas na nahliadnutie do súdneho spisu,
o čom bola sťažovateľka informovaná 17. decembra 2011. Tento postup mal mať
za následok „zmarenie mojej prípravy dôkazov a dokazovania do prebiehajúceho
a súvisiaceho súdneho konania OS Ba 1 pod č. k. 1 Ps 16/2010...“,
- vojenskú obvodnú prokuratúru, ktorá uznesením sp. zn. OPn 648/11 zo 14. októbra
2011 (doručeným sťažovateľke 12. novembra 2011) zamietla ako oneskorenú sťažnosť
sťažovateľky proti uzneseniu vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby, 1. inšpekčného oddelenia
sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011, ktorým bolo odmietnuté trestné
oznámenie sťažovateľky týkajúce sa podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“); podľa sťažovateľky týmto
rozhodnutím došlo k porušeniu zákona, ktoré spočíva „v nesprávnom dôvodení touto
prokuratúrou jednak pri doručovaní a uvádzaní dátumu doručenia uznesenia
vyšetrovateľa..., následne domotaním plynúcich procesných lehôt a údajne mnou
oneskorenej podanej sťažnosti, čo považujem za právny nezmysel“,
- krajskú prokuratúru, ktorá upovedomením č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012
odložila podnet sťažovateľky proti uzneseniu vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn.
OPn 648/11 zo 14. októbra 2011, pričom „opätovne nesprávne argumentovala
doručovaním uznesenia a plynutia procesných lehôt, rovnako tvrdením o oneskorene
podanej sťažnosti, popletením procesných lehôt“,
- krajský súd, ktorý uznesením č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011
(doručeným sťažovateľke 9. decembra 2011) zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I
č. k. 8 C 278/2009-24 zo 6. júna 2011 tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia
zamieta; v tomto uznesení podľa sťažovateľky „je neobjektívne a právne nesprávne
posúdené domáce násilie a z neho plynúce následky, je nesprávne posúdené reálne
bezprostredne hroziaca ujma – ujma na mojom majetku patriacom do BSM, v užívaní
ktorého mi je už 4 roky bránené, pričom výlučne násilník využíva naše spoločne
nadobudnuté auto, ktoré devastuje, ničí, má najazdený vysoký počet km, čím sa sústavne
a rapídne znižuje hodnota tohto môjho majetku, pritom ho ja nesmie užívať pre násilné
bránenie manželom. ... Mám zato, že ani v prípade Krajského súdu v Bratislave nejde
o spravodlivý súdny proces, a jeho nesprávnym názorom sú moje užívacie práva naďalej
poškodzované...“,
- generálnu prokuratúru, ktorá upovedomením č. k. IV/1 Gn 820/11-9 zo 17. októbra
2011 doručeným sťažovateľke 9. decembra 2011 odložila bez prijatia akýchkoľvek opatrení
opakovaný podnet sťažovateľky, čo táto považuje za nespravodlivé, právne nesprávne
a neobjektívne, a to pre „odmietanie použitia platnej právnej judikatúry a svojvoľné
hodnotenie trestného činu ohovárania, neakceptovanie prísl. ust. Tr. zák. a jeho vysvetliviek
o prečine ohovárania, ani výkladu k uvedenému skutku, účelové prehliadanie súvisiacej
judikatúry i toho, že ide o jednu z foriem psychického násilia vedeného manželom,
pokračovanie v týraní blízkych osôb...“,
- generálnu prokuratúru, ktorá oznámením č. k. IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra
2011 doručeným sťažovateľke 9. decembra 2011 ju upovedomila o postúpení jej podaní
z 19. septembra 2011 a 27. septembra 2011 krajskej prokuratúre podľa § 196 ods. 2 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“), čo podľa sťažovateľky dokazuje, že „snahou tohto orgánu je rovnako
rozkúskovať skutky na samostatné konania, o ktorých tvrdím od začiatku, že sú v súhrne
naplnením pokračujúceho zločinu týrania blízkych osôb, a následne tieto potom sa javia
byť problematickým pri posudzovaní týrania blízkych osôb aj pred Ústavným súdom SR...“,
- krajskú prokuratúru, ktorá upovedomením č. k. 1 Kn 214/10-6 zo 14. mája 2010
odložila podnet sťažovateľky proti rozhodnutiu Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k.
1 Pn 9315/09-17 z 19. marca 2010 o zamietnutí sťažnosti podanej proti odmietnutiu
sťažovateľkinho trestného oznámenia vo veci zneužívania osobných údajov,
ku ktorému malo dôjsť falšovaním podpisu sťažovateľkinej dcéry na poistnej zmluve;
podľa sťažovateľky „celé vyšetrovanie či už pred políciou alebo prokuratúrou bolo účelovo
vedené pre podozrenie z poškodzovania cudzích práv, čo je od začiatku právnym bludom
a nezmyslom, keďže ide o dcéru, ale pre úspešné vyvinenie domáceho násilníka tieto orgány
viedli vyšetrovanie takéhoto nimi vymysleného prečinu. Upozornila som na samostatný
trestný čin zneužitia osobných údajov, rovnako pokračovanie týrania mojej dcéry blízkym
príbuzným – otcom takýmito násilnosťami, ale ani polícia ani prokuratúra toto
neakceptovala.“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej podania na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„Základné práva /slobody/ JUDr. Z. L. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
v spojení s jej právami na spravodlivé súdne a iné konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyššie citovanými postupmi a uzneseniami:
Okresného súdu Bratislava 1, Okresného súdu Bratislava 2, Krajského súdu Bratislava,
Generálnej prokuratúry SR, predtým Vojenskej obvodnej prokuratúry, Krajskej prokuratúry
v Bratislave porušené boli.
Všetky vyššie citované a Ústavným súdom SR zistené porušenia: postupy, uznesenia
vyššie citovaných porušovateľov sa zrušujú a vec sa vracajú späť na ďalšie konania, pričom
sa zakazuje zisteným porušovateľom pokračovať v porušovaní základných práv /slobody/.
Priznanie finančného zadosťučinenia ponechávam na úvahu Ústavného súdu.
V prípade právneho zastúpenia sú porušovatelia povinní zaplatiť sťažovateľke
náhradu trov konania.“
II.
1. Vzhľadom na to, že sťažovateľka svoje podanie označila ako „Nesúhlas
s odložením podania Ústavným súdom SR pod č. k. Rvp 4176/2011-3, sťažnosť, Žiadosť
o spojenie a spoločné posúdenie vecí týkajúcich sa domáceho násilia, ktoré sú predmetom
konania pred US SR, pripojenie písomne podaného podnetu zo dňa 15.12.2011, Žiadosť
o posúdenie podaného podnetu zo dňa 15.12.2011 senátom Ústavného súdu SR, Ústavná
sťažnosť – dôvody hodné osobitného zreteľa“, musel sa ústavný súd v prvom rade
vysporiadať s povahou jej podania z hľadiska jeho následnej kvalifikácie ako návrhu
na začatie niektorého z konaní spadajúcich do právomoci ústavného súdu podľa druhej
hlavy tretej časti zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.
Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď
je úkon nesprávne označený.
Aj keď formálne označenie posudzovaného podania je veľmi rozmanité, ústavný súd
ustálil, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože podanie okrem všeobecných
náležitostí (§ 20 zákona o ústavnom súde) obsahuje aj náležitosti typické pre návrh
na začatie konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb upravené v § 49
a § 50 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde. I skutkové okolnosti popísané v podaní
sťažovateľky spolu s charakterom jej námietok umožňujú posúdiť jej podanie ako sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Okrem toho, skutočnosť odloženia podania sťažovateľky vedeného pod sp. zn.
Rvp 4176/2011 (toto podanie bolo, čo sa týka predmetu konania, čiastočne identické s tu
predbežne prerokúvanou sťažnosťou) nie je procesnou prekážkou veci rozhodnutej,
pretože odloženie veci prichádza podľa § 23a zákona o ústavnom súde do úvahy iba
v prípade, ak podanie nemožno považovať za návrh na začatie konania. Z procesného
hľadiska to znamená, že podanie, ktoré bolo zaregistrované pod sp. zn. Rvp 4176/2011
a 15. decembra 2011 odložené, nemalo za následok začatie konania pred ústavným súdom,
keďže nebolo kvalifikované ako návrh na začatie takého konania (§ 18 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Odložením podania tak nevznikla ani prekážka rei iudicatae.
2. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd považoval za efektívne, predovšetkým z hľadiska zrozumiteľnosti jeho
odôvodnenia, venovať sa osobitne každému z namietaných zásahov do sťažovateľkou
označených práv.
2.1 Pokiaľ ide o namietaný postup Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 79/2010 a Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 283/2005 spočívajúci v odopretí možnosti sťažovateľky nahliadnuť do súdnych spisov
v uvedených veciach, ústavný súd poukazuje na § 44 ods. 2 OSP, podľa ktorého niekomu
inému než účastníkovi môže predseda senátu alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a
robiť si z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov
tým nemôžu byť dotknuté.
Podľa názoru ústavného súdu formulácia citovaného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku nepriznáva fyzickej osobe alebo právnickej osobe právny nárok
na nahliadnutie do spisu vo veci, v ktorej táto fyzická osoba alebo právnická osoba nie je
účastníkom.
Fyzickým osobám a právnickým osobám Občiansky súdny poriadok v niektorých
prípadoch (aj keď výnimočne) priznáva práva, ktoré nie sú nárokovateľné. Ústavný súd
v tejto súvislosti frekventovane poukazuje napríklad na absenciu právneho nároku
na podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podľa štvrtej hlavy štvrtej
časti Občianskeho súdneho poriadku. Z toho potom rezultuje, že takému právu nie je
poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04,
Ani právo osoby odlišnej od účastníka konania nahliadať do súdneho spisu nie je
spojené s právnym nárokom na jeho priznanie, a to dokonca ani vtedy, ak sú pre to vážne
dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté. V citovanom § 44 ods. 2
OSP totiž jednoznačne ustanovuje, že aj za splnenia uvedených podmienok predseda senátu
alebo samosudca nie je povinný, ale môže povoliť nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
a odpisy. Záleží teda na úvahe predsedu senátu alebo samosudcu, či nahliadnutie povolí.
Nenárokovateľnosť nahliadnutia do spisu v týchto prípadoch logicky vyplýva z faktu,
že v občianskom súdnom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach osôb, ktoré
Občiansky súdny poriadok označuje ako účastníkov konania. Ich právne pomery totiž
právne významný výsledok konania (rozhodnutie) ovplyvní, a preto v záujme účinnej
obrany svojich práv a právom chránených záujmov musia mať okrem iného možnosť
sledovať priebeh konania nahliadaním do spisu. Popísaná podstata účastníctva však nie je
naplnená u osôb, ktoré nemajú postavenie účastníka konania, lebo o ich právach
a povinnostiach sa v konkrétnom občianskom súdnom konaní nerozhoduje. Preto tieto
osoby ani nemajú právny nárok nahliadnuť do spisu. Ak by predsa súdny spis obsahoval
písomnosti, ktoré by boli v inom konaní (už sa dotýkajúcom takýchto subjektov) použiteľné
ako dôkazy, potom nič nebráni orgánu vykonávajúcemu toto iné konanie vyžiadať si
od súdu potrebný súdny spis.
Možno teda konštatovať, že právo osoby odlišnej od účastníka konania
na nahliadnutie do súdneho spisu nepožíva ústavnoprávnu ochranu, hoci osoba, ktorej sa
nahliadnutie do spisu odoprie, má, prirodzene, právo poznať dôvody odopretia. Z príloh
predloženej sťažnosti však vyplýva, že v sťažovateľkinom prípade tak Okresný súd
Bratislava I oznámením z 24. novembra 2011, ako aj Okresný súd Bratislava II oznámením
z 25. novembra 2011 sťažovateľke v primeranom rozsahu a primeraným spôsobom objasnili
dôvody nevyhovenia požiadavke na nahliadnutie do spisu.
Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že z oznámenia Okresného súdu Bratislava I
z 24. novembra 2011 vyplýva, že v čase, keď sťažovateľka žiadala o nahliadnutie do spisov,
už konanie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Ps 16/2010, kvôli ktorému sa nahliadnutia
domáhala, bolo právoplatne skončené.
V tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená, pretože absentuje priama
súvislosť medzi postupom oboch všeobecných súdov a základným právom sťažovateľky
na súdnu ochranu a jej právom na spravodlivé súdne konanie.
2.2 K časti sťažnosti namietajúcej uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn.
OPn 648/11 zo 14. októbra 2011 ústavný súd uvádza, že podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že napadnuté uznesenie vojenskej obvodnej
prokuratúry jej bolo doručené 12. novembra 2011. Sťažnosť doručila ústavnému súdu
osobne 6. februára 2012, teda po uplynutí kogentne ustanovenej dvojmesačnej lehoty.
Na oneskorenosti sťažnosti v tejto časti nič nemení ani skutočnosť, že odložené
podanie sťažovateľky (Rvp 4176/2011), ktorým namietala aj predmetné uznesenie vojenskej
obvodnej prokuratúry, bolo ústavnému súdu doručené 15. decembra 2011. Za perfektnosť
svojho podania nesie zodpovednosť podávateľ. Ak teda podá tak nekvalitné podanie,
ktoré nemožno ani považovať za návrh na začatie konania pred ústavným súdom, sám sa
vystavuje riziku oneskorenosti pri opätovnom (už kvalifikovanom) podaní.
Navyše, k problému vybavovania trestných oznámení orgánmi činnými v trestnom
konaní ústavný súd stabilne judikuje, že z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť
subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania.
Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát
povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené
zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností
uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených preverením trestného
oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov,
vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo
na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého
zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00,
II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03). Rovnako súčasťou týchto
základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie,
v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľka
ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo domáhať sa toho, aby sa jej
sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal, čo sa v tomto prípade aj stalo. Nemá však nárok
na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho predstave
(II. ÚS 88/99).
Aj v prípade včasnosti podania sťažnosti v tejto časti by tak sťažnosť musela byť
odmietnutá.
2.3 Pokiaľ ide o sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv
upovedomením krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012, z príloh
sťažnosti vyplýva, že išlo o upovedomenie o spôsobe vybavenia podnetu sťažovateľky
podaného práve proti uzneseniu vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn. OPn 648/11
zo 14. októbra 2011. Krajská prokuratúra tento podnet sťažovateľky vybavila odložením,
keďže v postupe prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry ani v postupe vyšetrovateľa
nebola zistená nezákonnosť.
Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 5. februára 2012 adresovala krajskej
prokuratúre podanie označené ako „Nesúhlas s vybavením veci Krajskou prokuratúrou
Bratislava... pod č. k. 1 Kn 758/11-8 zo dňa 19.1.2012... sťažnosť voči jej vybaveniu.“.
Znamená to, že ochranu označeným právam sťažovateľky bude poskytovať orgán
prokuratúry oprávnený o takomto jej podaní rozhodnúť.
Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako
prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených
základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita. Zmyslom a účelom tejto zásady je to,
že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,
ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Keďže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (6. februára 2012) ešte konanie
o podaní sťažovateľky proti spôsobu vybavenia jej podnetu krajskou prokuratúrou vo veci
sp. zn. 1 Kn 758/11 zjavne nebolo právoplatne ukončené, neprichádza do úvahy paralelné
uplatnenie právomoci ústavného súdu na poskytnutie ochrany jej označeným právam.
Účinné prostriedky nápravy sťažovateľkiných práv teda v čase podania jej sťažnosti ešte
neboli vyčerpané tak, ako to vyžaduje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V tejto časti je
tak sťažnosť neprípustná.
2.4 Uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011 bolo
zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 8 C 278/2009-24 zo 6. júna 2011 tak,
že návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa zamieta. V konaní o určení
bezpodielového spoluvlastníckeho práva k hnuteľným veciam totiž Okresný súd Bratislava
I uvedeným predbežným opatrením uložil odporcovi povinnosť odovzdať na užívanie
sťažovateľke osobné motorové vozidlo, kľúče a všetky doklady od neho, a to až do
rozhodnutia o veci samej.
Krajský súd zmeňujúcim uznesením návrh na nariadenie predbežného opatrenia
zamietol, keď dospel k záveru, že v konaní vôbec nebola tvrdená a ani preukázaná naliehavá
potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov a taktiež z uznesenia o nariadení predbežného
opatrenia nevyplývalo, aké nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy odôvodňuje
predbežné opatrenie a či vôbec také nebezpečenstvo existuje. Podľa názoru krajského súdu
„dôvod, že odporca štyri roky užíva sám osobné motorové vozidlo, že celý čas ho
navrhovateľka nemá k dispozícii, sám osebe neobstojí; keď aj sama navrhovateľka užíva
spoločné auto (ďalšie)“.
Sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu na naliehavosť potreby dočasnej
úpravy a na otázku existencie bezprostredne hroziacej ujmy.
K prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov o nariadení predbežných opatrení
ústavný súd už uviedol, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie
v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však
také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred
začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl., § 102 OSP), resp. ktoré nemožno
napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku
v spojitosti s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok
v civilnom procese však nemôže sám osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej
osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 46/2000, II. ÚS 37/2000, II. ÚS 81/07).
Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ani z iných
skutočností vyplývajúcich zo sťažnosti nemožno vyvodiť, že by sťažovateľka v ďalšom
priebehu konania Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8 C 278/2009 nemala možnosť
opätovne navrhnúť nariadenie predbežného opatrenia, a to aj s prípadným doplnením
skutkových dôvodov takého návrhu. Uvedenú možnosť nevylučuje ani samotný Občiansky
súdny poriadok. Sťažovateľka preto stále disponuje účinným prostriedkom na dočasnú
úpravu právnych vzťahov s odporcom v predmetnom konaní. Týmto účinným prostriedkom
je opätovný návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Iné aspekty základného práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka nenamietala. V tejto
časti preto ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.5 V upovedomení č. k. IV/1 Gn 820/11-9 zo 17. októbra 2011 generálna
prokuratúra uvádza, že posudzovala ďalší opakovaný podnet sťažovateľky, avšak
„vzhľadom k tomu, že podanie je obsahovo totožné ako Vaše predchádzajúce podnety
v danej veci, ako i s poukazom na to, že vo vecnej rovine neuvádzate žiadne nové okolnosti,
ktoré by už neboli z Vašich predchádzajúcich podnetov známe a odvolávajúc sa na poučenie
uvedené vo vybavení opakovaného podnetu (§ 34 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre), Váš ďalší opakovaný podnet bez prijatia opatrení odkladám“.
Sťažovateľka proti predmetnému upovedomeniu namieta „odmietanie použitia
platnej právnej judikatúry a svojvoľné hodnotenie trestného činu ohovárania,
neakceptovanie prísl. ust. Tr. zák. a jeho vysvetliviek o prečine ohovárania, ani výkladu
k uvedenému skutku, účelové prehliadanie súvisiacej judikatúry i toho, že ide o jednu
z foriem psychického násilia vedeného manželom, pokračovanie v týraní blízkych osôb,
v opačnom prípade postupy lekára non lege artis, oznamovanie údajov o zdravotnom stave
dotknutej osoby bez jej súhlasu, čo je rovnako trestným činom ale prokurátor GP SR nechce
vidieť ani túto formu pre spoločnosť nebezpečného konania a porušovania mojich
základných ľudských práv, preto sa domnievam, že pokračuje porušovanie tých ust.
Tr. zákona, ktoré vypovedajú o spomenutých trestných činoch a ktoré sú účelovo namierené
v domácom násilí voči mojej osobe.“.
Z príloh sťažnosti ústavný súd zistil, že generálna prokuratúra v tomto prípade
vybavovala sťažovateľkinu „žiadosť o preskúmanie konania a rozhodnutia vedeného
pred Generálnou prokuratúrou SR pod č. IV/1 Gn 820/11-4 zo dňa 5.8.2011, pre
podozrenie z obchádzania zákona /§ 373 Tr. zák., atd/, alebo iného právneho predpisu,
resp. obchádzania judikatúry R 52/1980-II“. Ňou sa sťažovateľka zjavne domáhala
odlišného právneho posúdenia skutku spáchaného 3. júna 2008 na pojednávaní Okresného
súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 1 P 225/2007, ktorým podľa jej názoru „došlo verejne
k účelovo vedeným osočujúcim vyjadreniam manžela na moju adresu“, a teda k spáchaniu
trestného činu ohovárania, prípadne jeho pokusu.
Sťažovateľka nedoručila ústavnému súdu upovedomenie č. k. IV/1 Gn 820/11-4
z 5. augusta 2011 pre účely posúdenia vierohodnosti záverov generálnej prokuratúry
uvedených v napadnutom upovedomení zo 17. októbra 2011, a tým aj zistenia, či tu bol
dôvod na postup podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví
nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. ...
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde je totiž práve navrhovateľ povinný predložiť
ústavnému súdu okrem iného aj navrhované dôkazy. Argumentácia sťažovateľky
prednesená v sťažnosti naznačuje iba jej nesúhlas s právnym posúdením veci prokuratúrou.
Avšak aj v prípade, že by sťažovateľka predložila ústavnému súdu potrebné podklady
na posúdenie oprávnenosti postupu, ktorý zvolila generálna prokuratúra, opätovne by platil
už citovaný stabilný názor ústavného súdu, podľa ktorého z ustanovení Trestného poriadku
nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie
trestného konania. Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie
trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv
alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02,
II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03).
V tejto časti tak ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
2.6 Vo vzťahu k namietanému oznámeniu generálnej prokuratúry
č. k. IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra 2011 ústavný súd uvádza, že tu nejde o rozhodnutie,
prípadne o iný zásah, ktorý by akokoľvek priamo dopadal na právne pomery sťažovateľky.
Predmetným oznámením generálna prokuratúra iba sťažovateľku informovala, že vzhľadom
na to, že jej podanie z 19. septembra 2011 spolu s jeho doplnením z 27. septembra 2011
posúdila ako nové trestné oznámenie, postúpila ich krajskej prokuratúre. Ide teda vo svojej
podstate o administratívny úkon generálnej prokuratúry, ktorý neznamená meritórne
vybavenie podaní sťažovateľky. Tie bude povinná vybaviť krajská prokuratúra. Postúpenie
podaní sťažovateľky tak nebolo spôsobilé zasiahnuť do jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani do jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tak nezistil
relevantnú súvislosť medzi oznámením generálnej prokuratúry, resp. jej postúpením
sťažovateľkiných podaní krajskej prokuratúre a sťažovateľkinými označenými právami,
a preto v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.
2.7 Napokon sťažovateľka namietala aj upovedomenie krajskej prokuratúry č. k.
1 Kn 214/10-6 zo 14. mája 2010, ktorým táto odložila podnet sťažovateľky proti
rozhodnutiu Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 1 Pn 9315/09-17 z 19. marca 2010
o zamietnutí sťažnosti podanej proti odmietnutiu sťažovateľkinho trestného oznámenia
vo veci zneužívania osobných údajov, ku ktorému malo dôjsť falšovaním podpisu
sťažovateľkinej dcéry na poistnej zmluve.
Sťažovateľka neuviedla, kedy jej predmetné upovedomenie bolo doručené, z príloh
sťažnosti však vyplýva, že 25. mája 2010 toto upovedomenie napadla podaním označeným
ako „Nesúhlas s odložením podnetu zo dňa 14.5.2010 vedeného na Krajskej prokuratúre
v BA pod č. k. 1 Kn 214/10-6, sťažnosť voči postupu Krajskej prokuratúry...“. Je teda
zreteľné, že najneskôr 25. mája 2010 sťažovateľka mala vedomosť o spôsobe vybavenia jej
podnetu napadnutým upovedomením. Sťažnosť ústavnému súdu podala osobne 6. februára
2012, teda zjavne po uplynutí kogentnej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. V poslednej časti je preto sťažnosť oneskorene podaná.
2.8 Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, nepristúpil k odstráneniu
nedostatku právneho zastúpenia a nezaoberal sa ani ďalšími sťažovateľkinými návrhmi
formulovanými v sťažnostnom petite (finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2012