Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 147/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2012 predbežne

prerokoval sťažnosť JUDr. Z. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

zaručeného a jej práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. , uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -59 z 2. novembra 2011, upovedomeniami Krajskej

prokuratúry v Bratislave č. k. -6 zo 14. mája 2010 a č. k. -8

z 19. januára 2012, upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.

IV/1 Gn 820/11-9 zo 17. októbra 2011, oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky č. k. IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra 2011 a uznesením Vojenskej obvodnej

prokuratúry Bratislava sp. zn. OPn 648/11 zo 14. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2012 doručená sťažnosť JUDr. Z. L., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a jej práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. ,

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -59

z 2. novembra 2011, upovedomením Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská

prokuratúra“) č. k. -6 zo 14. mája 2010 a č. k. -8 z 19. januára

2012, upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 820/11-9 zo 17. októbra 2011 a jej oznámením č. k.

IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra 2011, ako aj uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry

Bratislava (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“) sp. zn. OPn 648/11 zo 14. októbra

2011.

Svoje podanie sťažovateľka označila ako „Nesúhlas s odložením podania Ústavným

súdom SR pod č. k. -3, sťažnosť, Žiadosť o spojenie a spoločné posúdenie

vecí týkajúcich sa domáceho násilia, ktoré sú predmetom konania pred US SR, pripojenie

písomne podaného podnetu zo dňa 15.12.2011, Žiadosť o posúdenie podaného podnetu

zo dňa 15.12.2011 senátom Ústavného súdu SR, Ústavná sťažnosť – dôvody hodné

osobitného zreteľa.“.

V úvode podania sťažovateľka nesúhlasí so spôsobom vybavenia jej podania

doručeného ústavnému súdu 15. decembra 2011, ktoré bolo sudcom spravodajcom

13. januára 2012 pod č. k. -3 odložené. Nesúhlas vyjadruje na pozadí

tvrdeného domáceho násilia („4 roky trvajúce fyzické útoky, psychické týranie, ekonomické

a sociálne násilie zo strany manžela, ktorými 4 roky bráni v prístupe k majetku, ktorý mám

právo užívať z titulu BSM, nemám prístup k naším financiám, preto ide nesporne o týranie

v zmysle §-u 208 ods. 1, 2 Tr. Zák., keďže mi odcudzil všetok spoločne nadobudnutý majetok

a neodôvodnene i bráni v prístupe k tomuto majetku, pritom prostriedky patria

do BSM,...“), ktorého sa na nej má dopúšťať jej manžel. Zdôrazňuje závažnosť dopadu

páchaného násilia, ktoré jej napriek jej právnickému vzdelaniu bráni v realizácii

kvalifikovaných podaní príslušným orgánom ochrany práva, a poukazuje aj na množstvo

konaní, ktoré v tejto súvislosti iniciovala.

Sťažovateľka si uvedomuje nedostatky podania doručeného ústavnému súdu

15. decembra 2011, ktoré viedli k jeho odloženiu, avšak na tomto svojom podaní trvá

v celom rozsahu.

Za porušovateľov jej práv označuje:

- Okresný súd Bratislava I, ktorého sudca v konaní vedenom pod sp. zn.

odmietol udeliť sťažovateľke súhlas na nahliadnutie do súdneho spisu, o čom

bola informovaná 9. decembra 2011. Podľa sťažovateľky takýmto postupom „boli porušené

moje práva dané ust. §-u 44 , bola zmarená moja príprava dôkazov a doplnenie

dokazovania v prebiehajúcom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 pod č. k.

, bol sťažený môj postup v tomto konaní“,

- Okresný súd Bratislava II, ktorého sudkyňa v konaní vedenom pod sp. zn.

odmietla udeliť sťažovateľke súhlas na nahliadnutie do súdneho spisu,

o čom bola sťažovateľka informovaná 17. decembra 2011. Tento postup mal mať

za následok „zmarenie mojej prípravy dôkazov a dokazovania do prebiehajúceho

a súvisiaceho súdneho konania OS Ba 1 pod č. k. ...“,

- vojenskú obvodnú prokuratúru, ktorá uznesením sp. zn. OPn 648/11 zo 14. októbra

2011 (doručeným sťažovateľke 12. novembra 2011) zamietla ako oneskorenú sťažnosť

sťažovateľky proti uzneseniu vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,

sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby, 1. inšpekčného oddelenia

sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011, ktorým bolo odmietnuté trestné

oznámenie sťažovateľky týkajúce sa podozrenia zo spáchania trestného činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“); podľa sťažovateľky týmto

rozhodnutím došlo k porušeniu zákona, ktoré spočíva „v nesprávnom dôvodení touto

prokuratúrou jednak pri doručovaní a uvádzaní dátumu doručenia uznesenia

vyšetrovateľa..., následne domotaním plynúcich procesných lehôt a údajne mnou

oneskorenej podanej sťažnosti, čo považujem za právny nezmysel“,

- krajskú prokuratúru, ktorá upovedomením č. k. -8 z 19. januára 2012

odložila podnet sťažovateľky proti uzneseniu vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn.

OPn 648/11 zo 14. októbra 2011, pričom „opätovne nesprávne argumentovala

doručovaním uznesenia a plynutia procesných lehôt, rovnako tvrdením o oneskorene

podanej sťažnosti, popletením procesných lehôt“,

- krajský súd, ktorý uznesením č. k. -59 z 2. novembra 2011

(doručeným sťažovateľke 9. decembra 2011) zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I

č. k. -24 zo 6. júna 2011 tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia

zamieta; v tomto uznesení podľa sťažovateľky „je neobjektívne a právne nesprávne

posúdené domáce násilie a z neho plynúce následky, je nesprávne posúdené reálne

bezprostredne hroziaca ujma – ujma na mojom majetku patriacom do BSM, v užívaní

ktorého mi je už 4 roky bránené, pričom výlučne násilník využíva naše spoločne

nadobudnuté auto, ktoré devastuje, ničí, má najazdený vysoký počet km, čím sa sústavne

a rapídne znižuje hodnota tohto môjho majetku, pritom ho ja nesmie užívať pre násilné

bránenie manželom. ... Mám zato, že ani v prípade Krajského súdu v Bratislave nejde

o spravodlivý súdny proces, a jeho nesprávnym názorom sú moje užívacie práva naďalej

poškodzované...“,

- generálnu prokuratúru, ktorá upovedomením č. k. IV/1 Gn 820/11-9 zo 17. októbra

2011 doručeným sťažovateľke 9. decembra 2011 odložila bez prijatia akýchkoľvek opatrení

opakovaný podnet sťažovateľky, čo táto považuje za nespravodlivé, právne nesprávne

a neobjektívne, a to pre „odmietanie použitia platnej právnej judikatúry a svojvoľné

hodnotenie trestného činu ohovárania, neakceptovanie prísl. ust. Tr. zák. a jeho vysvetliviek

o prečine ohovárania, ani výkladu k uvedenému skutku, účelové prehliadanie súvisiacej

judikatúry i toho, že ide o jednu z foriem psychického násilia vedeného manželom,

pokračovanie v týraní blízkych osôb...“,

- generálnu prokuratúru, ktorá oznámením č. k. IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra

2011 doručeným sťažovateľke 9. decembra 2011 ju upovedomila o postúpení jej podaní

z 19. septembra 2011 a 27. septembra 2011 krajskej prokuratúre podľa § 196 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“), čo podľa sťažovateľky dokazuje, že „snahou tohto orgánu je rovnako

rozkúskovať skutky na samostatné konania, o ktorých tvrdím od začiatku, že sú v súhrne

naplnením pokračujúceho zločinu týrania blízkych osôb, a následne tieto potom sa javia

byť problematickým pri posudzovaní týrania blízkych osôb aj pred Ústavným súdom SR...“,

- krajskú prokuratúru, ktorá upovedomením č. k. -6 zo 14. mája 2010

odložila podnet sťažovateľky proti rozhodnutiu Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k.

-17 z 19. marca 2010 o zamietnutí sťažnosti podanej proti odmietnutiu

sťažovateľkinho trestného oznámenia vo veci zneužívania osobných údajov,

ku ktorému malo dôjsť falšovaním podpisu sťažovateľkinej dcéry na poistnej zmluve;

podľa sťažovateľky „celé vyšetrovanie či už pred políciou alebo prokuratúrou bolo účelovo

vedené pre podozrenie z poškodzovania cudzích práv, čo je od začiatku právnym bludom

a nezmyslom, keďže ide o dcéru, ale pre úspešné vyvinenie domáceho násilníka tieto orgány

viedli vyšetrovanie takéhoto nimi vymysleného prečinu. Upozornila som na samostatný

trestný čin zneužitia osobných údajov, rovnako pokračovanie týrania mojej dcéry blízkym

príbuzným – otcom takýmito násilnosťami, ale ani polícia ani prokuratúra toto

neakceptovala.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej podania na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„Základné práva /slobody/ JUDr. Z. L. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

v spojení s jej právami na spravodlivé súdne a iné konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyššie citovanými postupmi a uzneseniami:

Okresného súdu Bratislava 1, Okresného súdu Bratislava 2, Krajského súdu Bratislava,

Generálnej prokuratúry SR, predtým Vojenskej obvodnej prokuratúry, Krajskej prokuratúry

v Bratislave porušené boli.

Všetky vyššie citované a Ústavným súdom SR zistené porušenia: postupy, uznesenia

vyššie citovaných porušovateľov sa zrušujú a vec sa vracajú späť na ďalšie konania, pričom

sa zakazuje zisteným porušovateľom pokračovať v porušovaní základných práv /slobody/.

Priznanie finančného zadosťučinenia ponechávam na úvahu Ústavného súdu.

V prípade právneho zastúpenia sú porušovatelia povinní zaplatiť sťažovateľke

náhradu trov konania.“

II.

1. Vzhľadom na to, že sťažovateľka svoje podanie označila ako „Nesúhlas

s odložením podania Ústavným súdom SR pod č. k. -3, sťažnosť, Žiadosť

o spojenie a spoločné posúdenie vecí týkajúcich sa domáceho násilia, ktoré sú predmetom

konania pred US SR, pripojenie písomne podaného podnetu zo dňa 15.12.2011, Žiadosť

o posúdenie podaného podnetu zo dňa 15.12.2011 senátom Ústavného súdu SR, Ústavná

sťažnosť – dôvody hodné osobitného zreteľa“, musel sa ústavný súd v prvom rade

vysporiadať s povahou jej podania z hľadiska jeho následnej kvalifikácie ako návrhu

na začatie niektorého z konaní spadajúcich do právomoci ústavného súdu podľa druhej

hlavy tretej časti o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď

je úkon nesprávne označený.

Aj keď formálne označenie posudzovaného podania je veľmi rozmanité, ústavný súd

ustálil, že ide o sťažnosť podľa , pretože podanie okrem všeobecných

náležitostí ( ) obsahuje aj náležitosti typické pre návrh

na začatie konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb upravené v § 49

a a . I skutkové okolnosti popísané v podaní

sťažovateľky spolu s charakterom jej námietok umožňujú posúdiť jej podanie ako sťažnosť

podľa .

Okrem toho, skutočnosť odloženia podania sťažovateľky vedeného pod sp. zn.

(toto podanie bolo, čo sa týka predmetu konania, čiastočne identické s tu

predbežne prerokúvanou sťažnosťou) nie je procesnou prekážkou veci rozhodnutej,

pretože odloženie veci prichádza podľa do úvahy iba

v prípade, ak podanie nemožno považovať za návrh na začatie konania. Z procesného

hľadiska to znamená, že podanie, ktoré bolo zaregistrované pod sp. zn.

a 15. decembra 2011 odložené, nemalo za následok začatie konania pred ústavným súdom,

keďže nebolo kvalifikované ako návrh na začatie takého konania (§ 18 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Odložením podania tak nevznikla ani prekážka rei iudicatae.

2. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považoval za efektívne, predovšetkým z hľadiska zrozumiteľnosti jeho

odôvodnenia, venovať sa osobitne každému z namietaných zásahov do sťažovateľkou

označených práv.

2.1 Pokiaľ ide o namietaný postup Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. a Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

spočívajúci v odopretí možnosti sťažovateľky nahliadnuť do súdnych spisov

v uvedených veciach, ústavný súd poukazuje na , podľa ktorého niekomu

inému než účastníkovi môže predseda senátu alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a

robiť si z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov

tým nemôžu byť dotknuté.

Podľa názoru ústavného súdu formulácia citovaného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku nepriznáva fyzickej osobe alebo právnickej osobe právny nárok

na nahliadnutie do spisu vo veci, v ktorej táto fyzická osoba alebo právnická osoba nie je

účastníkom.

Fyzickým osobám a právnickým osobám v niektorých

prípadoch (aj keď výnimočne) priznáva práva, ktoré nie sú nárokovateľné. Ústavný súd

v tejto súvislosti frekventovane poukazuje napríklad na absenciu právneho nároku

na podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora podľa štvrtej hlavy štvrtej

časti . Z toho potom rezultuje, že takému právu nie je

poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. , , ,

, ).

Ani právo osoby odlišnej od účastníka konania nahliadať do súdneho spisu nie je

spojené s právnym nárokom na jeho priznanie, a to dokonca ani vtedy, ak sú pre to vážne

dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté. V citovanom § 44 ods. 2

totiž jednoznačne ustanovuje, že aj za splnenia uvedených podmienok predseda senátu

alebo samosudca nie je povinný, ale môže povoliť nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

a odpisy. Záleží teda na úvahe predsedu senátu alebo samosudcu, či nahliadnutie povolí.

Nenárokovateľnosť nahliadnutia do spisu v týchto prípadoch logicky vyplýva z faktu,

že v občianskom súdnom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach osôb, ktoré

označuje ako účastníkov konania. Ich právne pomery totiž

právne významný výsledok konania (rozhodnutie) ovplyvní, a preto v záujme účinnej

obrany svojich práv a právom chránených záujmov musia mať okrem iného možnosť

sledovať priebeh konania nahliadaním do spisu. Popísaná podstata účastníctva však nie je

naplnená u osôb, ktoré nemajú postavenie účastníka konania, lebo o ich právach

a povinnostiach sa v konkrétnom občianskom súdnom konaní nerozhoduje. Preto tieto

osoby ani nemajú právny nárok nahliadnuť do spisu. Ak by predsa súdny spis obsahoval

písomnosti, ktoré by boli v inom konaní (už sa dotýkajúcom takýchto subjektov) použiteľné

ako dôkazy, potom nič nebráni orgánu vykonávajúcemu toto iné konanie vyžiadať si

od súdu potrebný súdny spis.

Možno teda konštatovať, že právo osoby odlišnej od účastníka konania

na nahliadnutie do súdneho spisu nepožíva ústavnoprávnu ochranu, hoci osoba, ktorej sa

nahliadnutie do spisu odoprie, má, prirodzene, právo poznať dôvody odopretia. Z príloh

predloženej sťažnosti však vyplýva, že v sťažovateľkinom prípade tak Okresný súd

Bratislava I oznámením z 24. novembra 2011, ako aj Okresný súd Bratislava II oznámením

z 25. novembra 2011 sťažovateľke v primeranom rozsahu a primeraným spôsobom objasnili

dôvody nevyhovenia požiadavke na nahliadnutie do spisu.

Nemožno v tejto súvislosti opomenúť, že z oznámenia Okresného súdu Bratislava I

z 24. novembra 2011 vyplýva, že v čase, keď sťažovateľka žiadala o nahliadnutie do spisov,

už konanie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. , kvôli ktorému sa nahliadnutia

domáhala, bolo právoplatne skončené.

V tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená, pretože absentuje priama

súvislosť medzi postupom oboch všeobecných súdov a základným právom sťažovateľky

na súdnu ochranu a jej právom na spravodlivé súdne konanie.

2.2 K časti sťažnosti namietajúcej uznesenie vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn.

OPn 648/11 zo 14. októbra 2011 ústavný súd uvádza, že podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde sťažnosť podľa možno podať v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia. neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. , ).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že napadnuté uznesenie vojenskej obvodnej

prokuratúry jej bolo doručené 12. novembra 2011. Sťažnosť doručila ústavnému súdu

osobne 6. februára 2012, teda po uplynutí kogentne ustanovenej dvojmesačnej lehoty.

Na oneskorenosti sťažnosti v tejto časti nič nemení ani skutočnosť, že odložené

podanie sťažovateľky (), ktorým namietala aj predmetné uznesenie vojenskej

obvodnej prokuratúry, bolo ústavnému súdu doručené 15. decembra 2011. Za perfektnosť

svojho podania nesie zodpovednosť podávateľ. Ak teda podá tak nekvalitné podanie,

ktoré nemožno ani považovať za návrh na začatie konania pred ústavným súdom, sám sa

vystavuje riziku oneskorenosti pri opätovnom (už kvalifikovanom) podaní.

Navyše, k problému vybavovania trestných oznámení orgánmi činnými v trestnom

konaní ústavný súd stabilne judikuje, že z ustanovení nemožno vyvodiť

subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania.

Aj keď podľa je prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát

povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené

zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností

uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených preverením trestného

oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov,

vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo

na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého

zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy (mutatis mutandis ,

, , , ). Rovnako súčasťou týchto

základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie,

v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľka

ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo domáhať sa toho, aby sa jej

sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal, čo sa v tomto prípade aj stalo. Nemá však nárok

na to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jeho predstave

().

Aj v prípade včasnosti podania sťažnosti v tejto časti by tak sťažnosť musela byť

odmietnutá.

2.3 Pokiaľ ide o sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv

upovedomením krajskej prokuratúry č. k. -8 z 19. januára 2012, z príloh

sťažnosti vyplýva, že išlo o upovedomenie o spôsobe vybavenia podnetu sťažovateľky

podaného práve proti uzneseniu vojenskej obvodnej prokuratúry sp. zn. OPn 648/11

zo 14. októbra 2011. Krajská prokuratúra tento podnet sťažovateľky vybavila odložením,

keďže v postupe prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry ani v postupe vyšetrovateľa

nebola zistená nezákonnosť.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 5. februára 2012 adresovala krajskej

prokuratúre podanie označené ako „Nesúhlas s vybavením veci Krajskou prokuratúrou

Bratislava... pod č. k. -8 zo dňa 19.1.2012... sťažnosť voči jej vybaveniu.“.

Znamená to, že ochranu označeným právam sťažovateľky bude poskytovať orgán

prokuratúry oprávnený o takomto jej podaní rozhodnúť.

Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa ako

prostriedku ochrany (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených

základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita. Zmyslom a účelom tejto zásady je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,

ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú ().

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Keďže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (6. februára 2012) ešte konanie

o podaní sťažovateľky proti spôsobu vybavenia jej podnetu krajskou prokuratúrou vo veci

sp. zn. zjavne nebolo právoplatne ukončené, neprichádza do úvahy paralelné

uplatnenie právomoci ústavného súdu na poskytnutie ochrany jej označeným právam.

Účinné prostriedky nápravy sťažovateľkiných práv teda v čase podania jej sťažnosti ešte

neboli vyčerpané tak, ako to vyžaduje . V tejto časti je

tak sťažnosť neprípustná.

2.4 Uznesením krajského súdu č. k. -59 z 2. novembra 2011 bolo

zmenené uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -24 zo 6. júna 2011 tak,

že návrh na nariadenie predbežného opatrenia sa zamieta. V konaní o určení

bezpodielového spoluvlastníckeho práva k hnuteľným veciam totiž Okresný súd Bratislava

I uvedeným predbežným opatrením uložil odporcovi povinnosť odovzdať na užívanie

sťažovateľke osobné motorové vozidlo, kľúče a všetky doklady od neho, a to až do

rozhodnutia o veci samej.

Krajský súd zmeňujúcim uznesením návrh na nariadenie predbežného opatrenia

zamietol, keď dospel k záveru, že v konaní vôbec nebola tvrdená a ani preukázaná naliehavá

potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov a taktiež z uznesenia o nariadení predbežného

opatrenia nevyplývalo, aké nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy odôvodňuje

predbežné opatrenie a či vôbec také nebezpečenstvo existuje. Podľa názoru krajského súdu

„dôvod, že odporca štyri roky užíva sám osobné motorové vozidlo, že celý čas ho

navrhovateľka nemá k dispozícii, sám osebe neobstojí; keď aj sama navrhovateľka užíva

spoločné auto (ďalšie)“.

Sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu na naliehavosť potreby dočasnej

úpravy a na otázku existencie bezprostredne hroziacej ujmy.

K prieskumu rozhodnutí všeobecných súdov o nariadení predbežných opatrení

ústavný súd už uviedol, že rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie

v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa . Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však

také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred

začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl., ), resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v

v spojitosti s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok

v civilnom procese však nemôže sám osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej

osoby alebo právnickej osoby (, , ).

Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ani z iných

skutočností vyplývajúcich zo sťažnosti nemožno vyvodiť, že by sťažovateľka v ďalšom

priebehu konania Okresného súdu Bratislava I sp. zn. nemala možnosť

opätovne navrhnúť nariadenie predbežného opatrenia, a to aj s prípadným doplnením

skutkových dôvodov takého návrhu. Uvedenú možnosť nevylučuje ani samotný Občiansky

súdny poriadok. Sťažovateľka preto stále disponuje účinným prostriedkom na dočasnú

úpravu právnych vzťahov s odporcom v predmetnom konaní. Týmto účinným prostriedkom

je opätovný návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Iné aspekty základného práva

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľka nenamietala. V tejto

časti preto ústavný súd odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.5 V upovedomení č. k. IV/1 Gn 820/11-9 zo 17. októbra 2011 generálna

prokuratúra uvádza, že posudzovala ďalší opakovaný podnet sťažovateľky, avšak

„vzhľadom k tomu, že podanie je obsahovo totožné ako Vaše predchádzajúce podnety

v danej veci, ako i s poukazom na to, že vo vecnej rovine neuvádzate žiadne nové okolnosti,

ktoré by už neboli z Vašich predchádzajúcich podnetov známe a odvolávajúc sa na poučenie

uvedené vo vybavení opakovaného podnetu (

o prokuratúre), Váš ďalší opakovaný podnet bez prijatia opatrení odkladám“.

Sťažovateľka proti predmetnému upovedomeniu namieta „odmietanie použitia

platnej právnej judikatúry a svojvoľné hodnotenie trestného činu ohovárania,

neakceptovanie prísl. ust. Tr. zák. a jeho vysvetliviek o prečine ohovárania, ani výkladu

k uvedenému skutku, účelové prehliadanie súvisiacej judikatúry i toho, že ide o jednu

z foriem psychického násilia vedeného manželom, pokračovanie v týraní blízkych osôb,

v opačnom prípade postupy lekára non lege artis, oznamovanie údajov o zdravotnom stave

dotknutej osoby bez jej súhlasu, čo je rovnako trestným činom ale prokurátor GP SR nechce

vidieť ani túto formu pre spoločnosť nebezpečného konania a porušovania mojich

základných ľudských práv, preto sa domnievam, že pokračuje porušovanie tých ust.

Tr. zákona, ktoré vypovedajú o spomenutých trestných činoch a ktoré sú účelovo namierené

v domácom násilí voči mojej osobe.“.

Z príloh sťažnosti ústavný súd zistil, že generálna prokuratúra v tomto prípade

vybavovala sťažovateľkinu „žiadosť o preskúmanie konania a rozhodnutia vedeného

pred Generálnou prokuratúrou SR pod č. IV/1 Gn 820/11-4 zo dňa 5.8.2011, pre

podozrenie z obchádzania zákona /§ 373 Tr. zák., atd/, alebo iného právneho predpisu,

resp. obchádzania judikatúry R 52/1980-II“. Ňou sa sťažovateľka zjavne domáhala

odlišného právneho posúdenia skutku spáchaného 3. júna 2008 na pojednávaní Okresného

súdu Bratislava I vo veci sp. zn. , ktorým podľa jej názoru „došlo verejne

k účelovo vedeným osočujúcim vyjadreniam manžela na moju adresu“, a teda k spáchaniu

trestného činu ohovárania, prípadne jeho pokusu.

Sťažovateľka nedoručila ústavnému súdu upovedomenie č. k. IV/1 Gn 820/11-4

z 5. augusta 2011 pre účely posúdenia vierohodnosti záverov generálnej prokuratúry

uvedených v napadnutom upovedomení zo 17. októbra 2011, a tým aj zistenia, či tu bol

dôvod na postup podľa o prokuratúre v znení

neskorších predpisov, podľa ktorého ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví

nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. ...

Podľa je totiž práve navrhovateľ povinný predložiť

ústavnému súdu okrem iného aj navrhované dôkazy. Argumentácia sťažovateľky

prednesená v sťažnosti naznačuje iba jej nesúhlas s právnym posúdením veci prokuratúrou.

Avšak aj v prípade, že by sťažovateľka predložila ústavnému súdu potrebné podklady

na posúdenie oprávnenosti postupu, ktorý zvolila generálna prokuratúra, opätovne by platil

už citovaný stabilný názor ústavného súdu, podľa ktorého z ustanovení

nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie

trestného konania. Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie

trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv

alebo slobôd podľa druhej hlavy (mutatis mutandis , ,

, , ).

V tejto časti tak ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2.6 Vo vzťahu k namietanému oznámeniu generálnej prokuratúry

č. k. IV/1 Gn 1213/11-8 zo 17. októbra 2011 ústavný súd uvádza, že tu nejde o rozhodnutie,

prípadne o iný zásah, ktorý by akokoľvek priamo dopadal na právne pomery sťažovateľky.

Predmetným oznámením generálna prokuratúra iba sťažovateľku informovala, že vzhľadom

na to, že jej podanie z 19. septembra 2011 spolu s jeho doplnením z 27. septembra 2011

posúdila ako nové trestné oznámenie, postúpila ich krajskej prokuratúre. Ide teda vo svojej

podstate o administratívny úkon generálnej prokuratúry, ktorý neznamená meritórne

vybavenie podaní sťažovateľky. Tie bude povinná vybaviť krajská prokuratúra. Postúpenie

podaní sťažovateľky tak nebolo spôsobilé zasiahnuť do jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ani do jej práva podľa dohovoru. Ústavný súd tak nezistil

relevantnú súvislosť medzi oznámením generálnej prokuratúry, resp. jej postúpením

sťažovateľkiných podaní krajskej prokuratúre a sťažovateľkinými označenými právami,

a preto v tejto časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2.7 Napokon sťažovateľka namietala aj upovedomenie krajskej prokuratúry č. k.

-6 zo 14. mája 2010, ktorým táto odložila podnet sťažovateľky proti

rozhodnutiu Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. -17 z 19. marca 2010

o zamietnutí sťažnosti podanej proti odmietnutiu sťažovateľkinho trestného oznámenia

vo veci zneužívania osobných údajov, ku ktorému malo dôjsť falšovaním podpisu

sťažovateľkinej dcéry na poistnej zmluve.

Sťažovateľka neuviedla, kedy jej predmetné upovedomenie bolo doručené, z príloh

sťažnosti však vyplýva, že 25. mája 2010 toto upovedomenie napadla podaním označeným

ako „Nesúhlas s odložením podnetu zo dňa 14.5.2010 vedeného na Krajskej prokuratúre

v BA pod č. k. -6, sťažnosť voči postupu Krajskej prokuratúry...“. Je teda

zreteľné, že najneskôr 25. mája 2010 sťažovateľka mala vedomosť o spôsobe vybavenia jej

podnetu napadnutým upovedomením. Sťažnosť ústavnému súdu podala osobne 6. februára

2012, teda zjavne po uplynutí kogentnej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. V poslednej časti je preto sťažnosť oneskorene podaná.

2.8 Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, nepristúpil k odstráneniu

nedostatku právneho zastúpenia a nezaoberal sa ani ďalšími sťažovateľkinými návrhmi

formulovanými v sťažnostnom petite (finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012