Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 572/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. J. Ž., V., zastúpeného advokátom JUDr. A. B.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. decembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť MVDr. J. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2012 doručená sťažnosť MVDr. J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. decembra 2011 (ďalej

aj ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa vedenej najvyšším súdom pod

sp. zn. o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 23. septembra 2010 sa mal sťažovateľ 15. novembra

2011 dozvedieť o dôvode, pre ktorý má byť sudca vylúčený z prerokúvania veci.

Sťažovateľ v nadväznosti na to vzniesol proti sudkyni JUDr. Z. Ď. námietku

zaujatosti, o ktorej bolo rozhodnuté v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

9 , a to uznesením z 8. decembra 2011 tak, že namietaná sudkyňa nie je

vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn.

.

Sťažovateľ poukazuje na vyhrotenosť vzťahov medzi menovanou sudkyňou a jeho

právnym zástupcom, čo podľa neho „v plnom rozsahu odôvodňuje oprávnenosť mojej

obavy a vrhá objektívne pochybnosti na nestrannosť sudcu“. V spojitosti s tým sťažovateľ

upriamuje pozornosť na iné konanie vedené najvyšším súdom, v rámci ktorého došlo

ku kontroverziám medzi jeho právnym zástupcom a menovanou sudkyňou, čo môže podľa

neho negatívnym spôsobom ovplyvniť aj rozhodovanie namietanej sudkyne v jeho

prebiehajúcej právnej veci, a preto má obavy, že rozhodovanie uvedenej sudkyne nebude

objektívne.

Sťažovateľ zároveň vyjadruje presvedčenie „o tom, že sudca Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky by mal byť natoľko erudovaným a dostatočne pripraveným

odborníkom, aby bol schopný sám posúdiť dosah a právny rozmer záväznosti Rozvrhu

práce NS SR a jeho súlad s relevantnými právnymi normami akými sú predovšetkým Zákon

o súdoch, a v neposlednom rade .

Ak namietaná sudkyňa rozhodovala vo veciach patriacich do súdneho oddelenia 5 O

i po tom, ako došlo k personálnym zmenám, ktoré možno opísať ako prípad uvedený

v ustanovení § 51 ods. 4 písm. b) Zákona o súdoch, a to takým spôsobom, že o týchto

veciach rozhodla v rámci iného súdneho oddelenia (1 O) s rozdielnym obsadením senátu

(podľa Rozvrhu práce NS SR z roku 2009 v senáte 5 O zasadali Dr. A. P., Dr. Z. Ď., Dr. Š.

Š. a Dr. H., pričom opatrením predsedu NS SR č. 20/2009 z 24. 09. 2009 došlo k zmene tak,

že v senáte 5 O zasadajú Dr. P., Dr. Š., Dr. H. a Dr. P., pričom v senáte 1 O zasadajú

Dr. Ď., Dr. H. a neobsadené miesto zastupuje Dr. I.), možno takýto postup označiť

za pochybný a objektívne vzbudzujúci obavy z tendenčného a účelového rozhodovania.

Navyše tým, že došlo v relácii medzi namietanou sudkyňou a mojím právnym zástupcom

k skutku opísanému v námietke zo dňa 30. 11. 2011, je možné uzavrieť, že vzájomné vzťahy

sú natoľko narušené (nepriateľské), ako to má na zreteli znenie ustanovenia § 14

ods. 1 pre nevyhnutnosť vylúčenia takéhoto sudcu.“.

Sťažovateľ ďalej cituje o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),

podľa ktorého „zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde

a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie

o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia

určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.“.

Zároveň poukazuje najmä na § 50 ods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorého „ak tento

zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom

práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným

výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“.

Napokon upriamuje pozornosť na bod 1 «článku V Rozhodovanie o vylúčení sudcov

IV. časti všeobecných ustanovení rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v platnom znení ku dňu doručenia námietky zaujatosti (t. j. ku dňu 30. 11. 2011) (ďalej len

„Rozvrh práce NS SR“)», v zmysle ktorého „o vylúčení predsedu senátu a sudcov

trojčlenných senátov rozhoduje senát a najbližším nižším poradovým číslom uvedeným

v osobitnej časti rozvrhu práce. O vylúčení predsedu senátu a sudcov trojčlenných senátov

s najnižším poradovým číslom rozhoduje senát s najvyšším poradovým číslom.“.

V nadväznosti na to sa v sťažnosti uvádza, že «Podľa vyššie citovaného Rozvrhu

práce NS SR bola vec vznesenej námietky zaujatosti zaradenej v senáte 10 Sžr pridelená

senátu 9 Ndz, „ako senátu s najbližším nižším poradovým číslom uvedeným v osobitnej časti

rozvrhu práce“.

Mám zato, že ustanovenie bodu 1) článku V, IV. časti všeobecných ustanovení

Rozvrhu práce NS SR nie je v súlade zo Zákonom o súdoch,

a v neposlednom rade s , konkrétne s právom účastníka

konania, aby v jeho veci rozhodoval zákonný sudca.

Konanie o námietke zaujatosti sudcu vznesenej účastníkom konania nie je vyňaté

z pôsobnosti ustanovenia § 51 ods. 1 Zákona o súdoch. Nemožno teda v žiadnom prípade

hovoriť v tejto súvislosti o výnimke z obligatórneho prideľovania vecí náhodným výberom

pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Zo samotného

znenia citovaného ustanovenia Rozvrhu práce NS SR je zrejmé, že veci (konania)

o námietkach zaujatosti sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vznesených

účastníkmi konania sú prideľované konkrétnemu vopred určenému senátu, a to výlučne

na základe administratívneho aktu riadenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (v podobe Rozvrhu práce NS SR) v priamom rozpore s kogentnou normou Zákona

o súdoch. Takýto postup je v rozpore s právom účastníka, aby o jeho veci rozhodoval

nestranný a nezávislý súd, ktorý reprezentuje v súlade so znením Slovenskej

republiky a Zákona o súdoch osoba zákonného sudcu (v prípade senátu všetci členovia

senátu). Uznesenie č. k.: zo dňa 08. 12. 2011 je tak nezákonným rozhodnutím,

nakoľko ide o rozhodnutie senátu, ktorého sudcovia nespĺňali a nespĺňajú predpoklady byť

v tejto právnej veci zákonnými sudcami.».

V záverečnej časti odôvodnenia sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá zásadou zákonného

sudcu a otázkou nestrannosti sudcu z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

a ústavného súdu.

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom rozhodol tak, že jeho označené práva uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

9 z 8. decembra 2011 porušené boli, aby toto uznesenie zrušil a vrátil vec

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby mu priznal úhradu trov konania pozostávajúcu

z trov právneho zastúpenia.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti požiadal sudca

spravodajca účastníka konania, proti ktorému sťažnosť smeruje, aby sa k nej vyjadril.

Reakciou na výzvu ústavného súdu bolo vznesenie námietok zaujatosti predsedom

najvyššieho súdu proti všetkým členom IV. senátu, ktorí majú túto vec prerokovať

a rozhodnúť o nej. O námietkach predsedu najvyššieho súdu rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -19 zo 16. mája 2012 tak, že členov IV. senátu

z výkonu sudcovskej funkcie z rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa nevylúčil.

Dňa 14. júna 2012 bolo ústavnému súdu doručené podanie najvyššieho súdu,

súčasťou ktorého bolo vyjadrenie predsedníčky senátu 9 Ndz k sťažnosti. Podľa názoru

najvyššieho súdu je pod pojmom „predmet konania“ v zmysle § 51 ods. 1 zákona o súdoch

potrebné rozumieť „meritum veci, ktorým v prípade konania je preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Uvedená vec bola senátu 10 S pridelená

v súlade s rozvrhom práce ako aj v súlade s a

náhodným výberom spomedzi minimálne dvoch senátov najvyššieho súdu.

Rozhodnutie o námietke zaujatosti je procesným rozhodnutím. Nie je preto nutné

pridelenie tejto veci náhodným výberom prostredníctvom technických prostriedkov

(elektronickou podateľňou). Určenie v rozvrhu práce, že o vylúčení sudcov trojčlenných

senátov (námietke zaujatosti) rozhoduje senát s najbližším poradovým číslom uvedeným

v osobitnej časti rozvrhu práce, nie je preto podľa názoru najvyššieho súdu v rozpore

so sťažovateľom namietaným

Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011 bol vydaný podľa § 52 zákona

č. a bol pre senát 9 S záväzný.“.

Najvyšší súd preto navrhol, aby ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Právny zástupca sťažovateľa zaujal k vyjadreniu najvyššieho súdu stanovisko

v podaní doručenom ústavnému súdu 1. augusta 2012, v ktorom vyslovil názor, že citované

vyjadrenie je v rozpore s platným a účinným právnym poriadkom. Ďalej uviedol, že

«Skutočnosť, že porušovateľ považuje rozhodnutie iba za „procesné“, nijako nesúvisí

s ústavnou požiadavkou na dodržaní práva na zákonného sudcu, ktoré v mojom prípade

bolo v konaní sp. zn.: 9 porušené. Inak povedané, tak

v znení neskorších predpisov(ďalej len „OSP“) ani zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

(ďalej len „Zákon o súdoch“), či iný platný právny predpis nestanovuje výnimku

z prideľovania veci náhodným výberom podľa ustanovenia § 51 ods. 1 Zákona o súdoch

a v závislosti od toho, či výstupom konania má byť rozhodnutie „procesné“ alebo

rozhodnutie „vo veci samej“. Názor porušovateľa tak zrejme vychádza z nesprávneho

výkladu, čo však nie je v právnom štáte legitímnym prostriedkom na ospravedlnenie

porušovania zákona...

Ak sa porušovateľ domnieva, že v ustanovení § 51 ods. 1 Zákona o súdoch je kladený

dôraz na slová „určené podľa predmetu konania“, pričom v každom jednotlivom prípade

musí ísť o predmet konania určený vecou samou, inak sa právna norma neuplatní, jeho

názor je podľa mňa nesprávny. Ako vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, právna norma

nijako vo svojej uplatniteľnosti neutrpí, ak sa časť „určené podľa predmetu konania“

vynechá. Nosnou časťou právnej normy, inštruktívnou pre systém prideľovania veci

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov tak je výlučne časť „ak tento zákon

neustanovuje inak, veci sa prideľujú náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov“. To znamená všetky veci, o ktorých súdy z akéhokoľvek dôvodu rozhodujú,

vrátane rozhodovania o námietke zaujatosti sudcu Najvyššieho súdu. Bližšia špecifikácia

vecí, ku ktorej sa zákonodarca v ustanovení § 51 ods. 1 Zákona o súdoch uchýlil a ktorá

znie „určené podľa predmetu konania v súlade s rozvrhom práce“ je nepochybne znakom

toho, že všetky veci, o ktorých sa rozhoduje na súde, musia byť roztriedené do kategórií

rozvrhom práce.».

Vzhľadom na to je sťažovateľ toho názoru, že rozvrh práce najvyššieho súdu je

v časti, v ktorej upravuje rozhodovanie o námietkach zaujatosti sudcov najvyššieho súdu,

v rozpore s § 51 ods. 1 zákona o súdoch, a preto aj v rozpore „s čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 1

a s dohovoru“, a trvá na podanej sťažnosti v celom rozsahu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď

preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného

prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

9 z 8. decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a .

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na súdnu

ochranu a v jeho rámci právo na prerokúvanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa

je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu

vylúčenia sudcu z jeho ďalšieho rozhodovania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14

až (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva

na prerokovanie veci nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb a vylúčiť nimi namietaného sudcu, resp. sudcov z ďalšieho prerokúvania

a rozhodovania pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie nestranným

súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu

z ďalšieho prerokúvania a rozhodnúť o ňom (). Je samozrejmé, že rozhodnutie

súdu o ne/vylúčení sudcu/ov vecne a miestne príslušného súdu musí byť odôvodnené tak,

aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy

uvedenej v .

Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplývajú

dôvody, pre ktoré sudkyňa najvyššieho súdu JUDr. Z. Ď. nebola vylúčená z prerokúvania

a rozhodovania veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. .

V podstatnom najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

«Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená, a či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu, a teda či je tu

relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku

nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných

skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť

čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu

nestranného. Je potrebné brať zreteľ iba na takú skutočnosť, ktorá by založila pochybnosť

o nezaujatosti zákonného sudcu a znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania

a rozhodovania veď v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom

alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.

Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je

nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce;

určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.

V danom prípade žalobca ako účastník konania vzniesol námietku zaujatosti voči

JUDr. Z. Ď. z dôvodu, že ako sudkyňa najvyššieho súdu konala a rozhodovala vo veci

.

Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo v iných veciach. Pokiaľ žalobca namietal, že JUDr. Ď.

„nedovolila právnemu zástupcovi nahliadnuť do spisu vo veci “, taký

tvrdený postup nie je podľa dôvodom na jej vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania vo veci , v ktorej je v zmysle rozvrhu práce na rok 2010

zákonnou sudkyňou.

Dôvodom na vylúčenie nie je ani okolnosť, že JUDr. Ď. rozhodovala v inej veci,

ktorá jej bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie na základe platného rozvrhu práce

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by bola z hľadiska

právne relevantná, a ani z vyjadrenia namietanej sudkyne nevyplývajú

žiadne zákonné dôvody pre jej vylúčenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto vznesenej

námietke zaujatosti nevyhovel.»

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa zaoberal

dôvodmi uvádzanými sťažovateľom, jeho rozhodnutie nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva

odpoveď na jeho podstatné námietky. Ak súd v konaní o námietke účastníka o zaujatosti

sudcu, resp. sudcov neuzná ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, resp. sudcov, nemá to

samo osebe za následok porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

. Súčasťou týchto základných práv totiž nie je ani povinnosť súdu uznať dôvody

zaujatosti uvádzané účastníkom konania, resp. vyhovieť jeho námietke zaujatosti

(, ), ako to bolo v konkrétnom prípade vo veci sťažovateľa.

Najvyšší súd najskôr všeobecne formuloval dôvody, ktoré potenciálne vedú k vylúčeniu

sudcu z rozhodovacej činnosti, a následne konkrétne vo vzťahu k zákonnému sudcovi

konštatoval ich absenciu. Ústavný súd považuje takto odôvodnené napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu za ústavne konformné a akceptovateľné.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 8. decembra 2011 a namietaným porušením (prípadne odoprením či

odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ani

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa , odmietol

jeho sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

9

Je nesporné, že ustanovenie až sa vzťahuje aj na prípady, keď sa

rozhoduje o námietke zaujatosti účastníka konania. Aj sudca alebo sudcovia, ktorí sú

oprávnení a povinní rozhodovať o námietke zaujatosti, musia byť nestranní v takom

rozsahu, ako to vymedzuje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre

ľudské práva pre konania vo veci samej.

So zreteľom na už citovaný § 51 ods. 1 zákona o súdoch je však potrebné objasniť

povahu konania o námietke zaujatosti.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého sa

ústavnoprávna zásada vyjadrená v vzťahuje na konanie a rozhodovanie

vo veci samej (, ).

Konanie o námietke zaujatosti nie je v žiadnom prípade rozhodovaním vo veci samej.

Účel tohto konania je dostatočne známy. Je ním zabezpečiť, aby vo veciach patriacich

do právomoci a príslušnosti súdov, ktoré vykonávajú občianskoprávne a správne súdnictvo,

konali a rozhodovali nestranní sudcovia. Účelom konania vo veci samej je poskytnutie

spravodlivej ochrany právam a oprávneným záujmom účastníkov konania ( ), ktoré

sa uplatnili pred súdom zákonom predpísaným spôsobom ( ).

Rozhodovanie (ako aj celé konanie) o námietke zaujatosti patrí do právomoci

a príslušnosti nadriadeného súdu alebo iného senátu najvyššieho súdu. Z toho vyplýva, že

predmetom konania pred nadriadeným súdom alebo iným senátom najvyššieho súdu je,

v prípade námietky zaujatosti, procesná otázka nestrannosti namietaného zákonného sudcu.

V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že nadriadený súd nie je zákonným súdom a jeho

sudcovia nie sú zákonnými sudcami vo veci samej. To platí aj pre iný senát najvyššieho

súdu, ktorého sudcovia nie sú zákonnými sudcami vo veci samej, len rozhodujú o námietke

zaujatosti vo veci, v ktorej zákonnými sudcami sú sudcovia iného senátu. Nadriadený súd

a iný senát najvyššieho súdu (ktorý treba na účel konania o námietke zaujatosti považovať

za nadriadený súd) sú teda osobitným spôsobom určené súdy (ich senáty), ktoré nemajú

žiadne príslušnostné vzťahy k sudcom, u ktorých sa uviedla pochybnosť o ich nezaujatosti,

a z ústavného a zákonného hľadiska len dbajú o to, aby vo veci samej konal a rozhodoval

nestranný sudca.

Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na § 51 ods. 1 zákona o súdoch,

ktorého účelom je určiť zákonného sudcu (zákonných sudcov) náhodným výberom vo veci

samej, ako aj v súvisiacich procesných otázkach, o ktorých koná a rozhoduje tento zákonný

sudca (zákonní sudcovia).

Rozhodovanie o námietke zaujatosti však z povahy konania a rozhodovania o takej

námietke patrí inému než zákonnému sudcovi či zákonným sudcom, t. j. nadriadenému súdu

alebo inému senátu najvyššieho súdu. Po takom rozhodnutí sa vec povinne vracia

zákonnému sudcovi (zákonným sudcom), samozrejme, iba ak nedošlo k vylúčeniu sudcu

alebo sudcov z prerokúvania a rozhodovania veci, v ktorej bola spochybnená jeho/ich

nezaujatosť. Ak došlo k vylúčeniu, vec sa opäť prideľuje náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov inému zákonnému sudcovi.

Ak teda v konaniach o námietkach zaujatosti konajú a rozhodujú sudcovia, ktorí sú

sudcami nadriadeného súdu alebo iného senátu najvyššieho súdu, bez toho, aby boli vo veci

samej zákonnými sudcami, potom možno prijať záver, že prideľovanie jednotlivých

námietok nadriadenému súdu alebo inému senátu najvyššieho súdu nepatrí do vecnej

pôsobnosti § 51 ods. 1 zákona o súdoch najmä preto, že jediným účelom citovaného

ustanovenia je náhodný výber zákonného sudcu, čo je vylúčené pri prideľovaní námietok

zaujatosti, kde vec treba prideliť len podľa jediného kritéria, ktorým je určenie nadriadeného

súdu alebo iného senátu najvyššieho súdu, a o tom citované ustanovenie nemá žiadnu

konkrétnu úpravu.

Z toho vyplýva, že na to, aby sa zaručila ústavnosť postupu nadriadeného súdu alebo

iného senátu najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o námietke zaujatosti, nemožno podľa

názoru ústavného súdu bezpodmienečne vyžadovať postup podľa § 51 ods. 1 zákona

o súdoch, tak ako sa toho domáha sťažovateľ, hoci ho ani nemožno vylúčiť, čo závisí

od spôsobu, akým konkrétny predseda súdu pripravuje rozvrh práce (porovnaj § 52 ods. 1

zákona o súdoch).

Podľa názoru ústavného súdu preto postačuje, aby nadriadený súd alebo iný senát

najvyššieho súdu boli zložené z nestranných sudcov v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi

z . Taká požiadavka sa dá garantovať aj spôsobom, akým najvyšší súd

v rozvrhu práce určuje iné senáty, ktoré sú oprávnené a povinné rozhodovať o námietkach

zaujatosti proti sudcom najvyššieho súdu.

Ústavný súd dodáva, že ak sa sťažovateľ domnieval, že iný senát najvyššieho súdu,

ktorý rozhodol, plniac úlohu nadriadeného súdu podľa , napadnutým

uznesením, je zložený zo sudcov, o ktorých vznikala pochybnosť o ich nezaujatosti, potom

mohol uplatniť námietku zaujatosti proti týmto sudcom, o ktorej by opäť rozhodoval iný

senát najvyššieho súdu. V tejto spojitosti treba uviesť, že podľa § 50 ods. 4 zákona o súdoch

je rozvrh práce verejne prístupný bez akéhokoľvek obmedzenia, čo však sťažovateľ

nevyužil na to, aby spochybnil nestrannosť zloženia iného senátu najvyššieho súdu, ktorý

rozhodoval napadnutým uznesením o námietke zaujatosti proti sudkyni JUDr. Z. Ď.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažnosť je aj v časti namietaného

porušenia základných práv sťažovateľa podľa a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. zjavne neopodstatnená.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, úhrada trov konania), ktoré

sú viazané na rozhodovanie vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012