Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 572/2012
PDF · 313.04 KB
No categories available
IV. ÚS 572/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. J. Ž., V., zastúpeného advokátom JUDr. A. B.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Ndz/8/2011 a jeho uznesením z 8. decembra 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť MVDr. J. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2012 doručená sťažnosť MVDr. J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Ndz/8/2011 a jeho uznesením z 8. decembra 2011 (ďalej
aj ,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa vedenej najvyšším súdom pod
sp. zn. 10 Sžr 12/2010 o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 1 S/214/2007 z 23. septembra 2010 sa mal sťažovateľ 15. novembra
2011 dozvedieť o dôvode, pre ktorý má byť sudca vylúčený z prerokúvania veci.
Sťažovateľ v nadväznosti na to vzniesol proti sudkyni JUDr. Z. Ď. námietku
zaujatosti, o ktorej bolo rozhodnuté v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
9 Ndz/8/2011, a to uznesením z 8. decembra 2011 tak, že namietaná sudkyňa nie je
vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn.
Sťažovateľ poukazuje na vyhrotenosť vzťahov medzi menovanou sudkyňou a jeho
právnym zástupcom, čo podľa neho „v plnom rozsahu odôvodňuje oprávnenosť mojej
obavy a vrhá objektívne pochybnosti na nestrannosť sudcu“. V spojitosti s tým sťažovateľ
upriamuje pozornosť na iné konanie vedené najvyšším súdom, v rámci ktorého došlo
ku kontroverziám medzi jeho právnym zástupcom a menovanou sudkyňou, čo môže podľa
neho negatívnym spôsobom ovplyvniť aj rozhodovanie namietanej sudkyne v jeho
prebiehajúcej právnej veci, a preto má obavy, že rozhodovanie uvedenej sudkyne nebude
objektívne.
Sťažovateľ zároveň vyjadruje presvedčenie „o tom, že sudca Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky by mal byť natoľko erudovaným a dostatočne pripraveným
odborníkom, aby bol schopný sám posúdiť dosah a právny rozmer záväznosti Rozvrhu
práce NS SR a jeho súlad s relevantnými právnymi normami akými sú predovšetkým Zákon
o súdoch, Občiansky súdny poriadok a v neposlednom rade Ústava Slovenskej republiky.
Ak namietaná sudkyňa rozhodovala vo veciach patriacich do súdneho oddelenia 5 O
i po tom, ako došlo k personálnym zmenám, ktoré možno opísať ako prípad uvedený
v ustanovení § 51 ods. 4 písm. b) Zákona o súdoch, a to takým spôsobom, že o týchto
veciach rozhodla v rámci iného súdneho oddelenia (1 O) s rozdielnym obsadením senátu
(podľa Rozvrhu práce NS SR z roku 2009 v senáte 5 O zasadali Dr. A. P., Dr. Z. Ď., Dr. Š.
Š. a Dr. H., pričom opatrením predsedu NS SR č. 20/2009 z 24. 09. 2009 došlo k zmene tak,
že v senáte 5 O zasadajú Dr. P., Dr. Š., Dr. H. a Dr. P., pričom v senáte 1 O zasadajú
Dr. Ď., Dr. H. a neobsadené miesto zastupuje Dr. I.), možno takýto postup označiť
za pochybný a objektívne vzbudzujúci obavy z tendenčného a účelového rozhodovania.
Navyše tým, že došlo v relácii medzi namietanou sudkyňou a mojím právnym zástupcom
k skutku opísanému v námietke zo dňa 30. 11. 2011, je možné uzavrieť, že vzájomné vzťahy
sú natoľko narušené (nepriateľské), ako to má na zreteli znenie ustanovenia § 14
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre nevyhnutnosť vylúčenia takéhoto sudcu.“.
Sťažovateľ ďalej cituje § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
podľa ktorého „zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde
a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia
určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.“.
Zároveň poukazuje najmä na § 50 ods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorého „ak tento
zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom
práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených
ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“.
Napokon upriamuje pozornosť na bod 1 «článku V Rozhodovanie o vylúčení sudcov
IV. časti všeobecných ustanovení rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v platnom znení ku dňu doručenia námietky zaujatosti (t. j. ku dňu 30. 11. 2011) (ďalej len
„Rozvrh práce NS SR“)», v zmysle ktorého „o vylúčení predsedu senátu a sudcov
trojčlenných senátov rozhoduje senát a najbližším nižším poradovým číslom uvedeným
v osobitnej časti rozvrhu práce. O vylúčení predsedu senátu a sudcov trojčlenných senátov
s najnižším poradovým číslom rozhoduje senát s najvyšším poradovým číslom.“.
V nadväznosti na to sa v sťažnosti uvádza, že «Podľa vyššie citovaného Rozvrhu
práce NS SR bola vec vznesenej námietky zaujatosti zaradenej v senáte 10 Sžr pridelená
senátu 9 Ndz, „ako senátu s najbližším nižším poradovým číslom uvedeným v osobitnej časti
rozvrhu práce“.
Mám zato, že ustanovenie bodu 1) článku V, IV. časti všeobecných ustanovení
Rozvrhu práce NS SR nie je v súlade zo Zákonom o súdoch, Občianskym súdnym poriadkom
a v neposlednom rade s Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne s právom účastníka
konania, aby v jeho veci rozhodoval zákonný sudca.
Konanie o námietke zaujatosti sudcu vznesenej účastníkom konania nie je vyňaté
z pôsobnosti ustanovenia § 51 ods. 1 Zákona o súdoch. Nemožno teda v žiadnom prípade
hovoriť v tejto súvislosti o výnimke z obligatórneho prideľovania vecí náhodným výberom
pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených
ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Zo samotného
znenia citovaného ustanovenia Rozvrhu práce NS SR je zrejmé, že veci (konania)
o námietkach zaujatosti sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vznesených
účastníkmi konania sú prideľované konkrétnemu vopred určenému senátu, a to výlučne
na základe administratívneho aktu riadenia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (v podobe Rozvrhu práce NS SR) v priamom rozpore s kogentnou normou Zákona
o súdoch. Takýto postup je v rozpore s právom účastníka, aby o jeho veci rozhodoval
nestranný a nezávislý súd, ktorý reprezentuje v súlade so znením Ústavy Slovenskej
republiky a Zákona o súdoch osoba zákonného sudcu (v prípade senátu všetci členovia
senátu). Uznesenie č. k.: 9 Ndz/8/2011 zo dňa 08. 12. 2011 je tak nezákonným rozhodnutím,
nakoľko ide o rozhodnutie senátu, ktorého sudcovia nespĺňali a nespĺňajú predpoklady byť
v tejto právnej veci zákonnými sudcami.».
V záverečnej časti odôvodnenia sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá zásadou zákonného
sudcu a otázkou nestrannosti sudcu z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
a ústavného súdu.
V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie nálezom rozhodol tak, že jeho označené práva uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
9 Ndz/8/2011 z 8. decembra 2011 porušené boli, aby toto uznesenie zrušil a vrátil vec
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby mu priznal úhradu trov konania pozostávajúcu
z trov právneho zastúpenia.
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti požiadal sudca
spravodajca účastníka konania, proti ktorému sťažnosť smeruje, aby sa k nej vyjadril.
Reakciou na výzvu ústavného súdu bolo vznesenie námietok zaujatosti predsedom
najvyššieho súdu proti všetkým členom IV. senátu, ktorí majú túto vec prerokovať
a rozhodnúť o nej. O námietkach predsedu najvyššieho súdu rozhodol I. senát ústavného
súdu uznesením č. k. I. ÚS 242/2012-19 zo 16. mája 2012 tak, že členov IV. senátu
z výkonu sudcovskej funkcie z rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa nevylúčil.
Dňa 14. júna 2012 bolo ústavnému súdu doručené podanie najvyššieho súdu,
súčasťou ktorého bolo vyjadrenie predsedníčky senátu 9 Ndz k sťažnosti. Podľa názoru
najvyššieho súdu je pod pojmom „predmet konania“ v zmysle § 51 ods. 1 zákona o súdoch
potrebné rozumieť „meritum veci, ktorým v prípade konania 10 Sžr/12/2010 je preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Uvedená vec bola senátu 10 S pridelená
v súlade s rozvrhom práce ako aj v súlade s § 51 ods. 1 a 2 zákona č. 757/2004 Z. z.
náhodným výberom spomedzi minimálne dvoch senátov najvyššieho súdu.
Rozhodnutie o námietke zaujatosti je procesným rozhodnutím. Nie je preto nutné
pridelenie tejto veci náhodným výberom prostredníctvom technických prostriedkov
(elektronickou podateľňou). Určenie v rozvrhu práce, že o vylúčení sudcov trojčlenných
senátov (námietke zaujatosti) rozhoduje senát s najbližším poradovým číslom uvedeným
v osobitnej časti rozvrhu práce, nie je preto podľa názoru najvyššieho súdu v rozpore
so sťažovateľom namietaným § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2011 bol vydaný podľa § 52 zákona
č. 757/2004 Z. z. a bol pre senát 9 S záväzný.“.
Najvyšší súd preto navrhol, aby ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Právny zástupca sťažovateľa zaujal k vyjadreniu najvyššieho súdu stanovisko
v podaní doručenom ústavnému súdu 1. augusta 2012, v ktorom vyslovil názor, že citované
vyjadrenie je v rozpore s platným a účinným právnym poriadkom. Ďalej uviedol, že
«Skutočnosť, že porušovateľ považuje rozhodnutie iba za „procesné“, nijako nesúvisí
s ústavnou požiadavkou na dodržaní práva na zákonného sudcu, ktoré v mojom prípade
bolo v konaní sp. zn.: 9 Ndz/8/2011 porušené. Inak povedané, tak zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „OSP“) ani zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
(ďalej len „Zákon o súdoch“), či iný platný právny predpis nestanovuje výnimku
z prideľovania veci náhodným výberom podľa ustanovenia § 51 ods. 1 Zákona o súdoch
a v závislosti od toho, či výstupom konania má byť rozhodnutie „procesné“ alebo
rozhodnutie „vo veci samej“. Názor porušovateľa tak zrejme vychádza z nesprávneho
výkladu, čo však nie je v právnom štáte legitímnym prostriedkom na ospravedlnenie
porušovania zákona...
Ak sa porušovateľ domnieva, že v ustanovení § 51 ods. 1 Zákona o súdoch je kladený
dôraz na slová „určené podľa predmetu konania“, pričom v každom jednotlivom prípade
musí ísť o predmet konania určený vecou samou, inak sa právna norma neuplatní, jeho
názor je podľa mňa nesprávny. Ako vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, právna norma
nijako vo svojej uplatniteľnosti neutrpí, ak sa časť „určené podľa predmetu konania“
vynechá. Nosnou časťou právnej normy, inštruktívnou pre systém prideľovania veci
náhodným výberom pomocou technických prostriedkov tak je výlučne časť „ak tento zákon
neustanovuje inak, veci sa prideľujú náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov“. To znamená všetky veci, o ktorých súdy z akéhokoľvek dôvodu rozhodujú,
vrátane rozhodovania o námietke zaujatosti sudcu Najvyššieho súdu. Bližšia špecifikácia
vecí, ku ktorej sa zákonodarca v ustanovení § 51 ods. 1 Zákona o súdoch uchýlil a ktorá
znie „určené podľa predmetu konania v súlade s rozvrhom práce“ je nepochybne znakom
toho, že všetky veci, o ktorých sa rozhoduje na súde, musia byť roztriedené do kategórií
rozvrhom práce.».
Vzhľadom na to je sťažovateľ toho názoru, že rozvrh práce najvyššieho súdu je
v časti, v ktorej upravuje rozhodovanie o námietkach zaujatosti sudcov najvyššieho súdu,
v rozpore s § 51 ods. 1 zákona o súdoch, a preto aj v rozpore „s čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 1
ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru“, a trvá na podanej sťažnosti v celom rozsahu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď
preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného
prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody
sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
9 Ndz/8/2011 z 8. decembra 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na súdnu
ochranu a v jeho rámci právo na prerokúvanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu
vylúčenia sudcu z jeho ďalšieho rozhodovania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14
až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva
na prerokovanie veci nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu
oprávnených osôb a vylúčiť nimi namietaného sudcu, resp. sudcov z ďalšieho prerokúvania
a rozhodovania pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie nestranným
súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu
z ďalšieho prerokúvania a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97). Je samozrejmé, že rozhodnutie
súdu o ne/vylúčení sudcu/ov vecne a miestne príslušného súdu musí byť odôvodnené tak,
aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy
uvedenej v § 14 ods. 1 OSP.
Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplývajú
dôvody, pre ktoré sudkyňa najvyššieho súdu JUDr. Z. Ď. nebola vylúčená z prerokúvania
a rozhodovania veci vedenej najvyšším súdom pod sp. zn. 10 Sžr/12/2010.
V podstatnom najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
«Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená, a či povaha
a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu, a teda či je tu
relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku
nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných
skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť
čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu
nestranného. Je potrebné brať zreteľ iba na takú skutočnosť, ktorá by založila pochybnosť
o nezaujatosti zákonného sudcu a znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania
a rozhodovania veď v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.
Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je
nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce;
určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.
V danom prípade žalobca ako účastník konania vzniesol námietku zaujatosti voči
JUDr. Z. Ď. z dôvodu, že ako sudkyňa najvyššieho súdu konala a rozhodovala vo veci
Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci alebo v iných veciach. Pokiaľ žalobca namietal, že JUDr. Ď.
„nedovolila právnemu zástupcovi nahliadnuť do spisu vo veci 5 Obo/80/2009“, taký
tvrdený postup nie je podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na jej vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania vo veci 10 Sžr/12/2010, v ktorej je v zmysle rozvrhu práce na rok 2010
zákonnou sudkyňou.
Dôvodom na vylúčenie nie je ani okolnosť, že JUDr. Ď. rozhodovala v inej veci,
ktorá jej bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie na základe platného rozvrhu práce
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by bola z hľadiska
§ 14 ods. 1 O. s. p. právne relevantná, a ani z vyjadrenia namietanej sudkyne nevyplývajú
žiadne zákonné dôvody pre jej vylúčenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto vznesenej
námietke zaujatosti nevyhovel.»
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa zaoberal
dôvodmi uvádzanými sťažovateľom, jeho rozhodnutie nie je arbitrárne ani svojvoľné a dáva
odpoveď na jeho podstatné námietky. Ak súd v konaní o námietke účastníka o zaujatosti
sudcu, resp. sudcov neuzná ním uvádzané dôvody vylúčenia sudcu, resp. sudcov, nemá to
samo osebe za následok porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy. Súčasťou týchto základných práv totiž nie je ani povinnosť súdu uznať dôvody
zaujatosti uvádzané účastníkom konania, resp. vyhovieť jeho námietke zaujatosti
(II. ÚS 26/08, II. ÚS 57/2011), ako to bolo v konkrétnom prípade vo veci sťažovateľa.
Najvyšší súd najskôr všeobecne formuloval dôvody, ktoré potenciálne vedú k vylúčeniu
sudcu z rozhodovacej činnosti, a následne konkrétne vo vzťahu k zákonnému sudcovi
konštatoval ich absenciu. Ústavný súd považuje takto odôvodnené napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu za ústavne konformné a akceptovateľné.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 9 Ndz/8/2011 z 8. decembra 2011 a namietaným porušením (prípadne odoprením či
odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, odmietol
jeho sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Je nesporné, že ustanovenie § 14 až § 16 OSP sa vzťahuje aj na prípady, keď sa
rozhoduje o námietke zaujatosti účastníka konania. Aj sudca alebo sudcovia, ktorí sú
oprávnení a povinní rozhodovať o námietke zaujatosti, musia byť nestranní v takom
rozsahu, ako to vymedzuje stabilizovaná judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva pre konania vo veci samej.
So zreteľom na už citovaný § 51 ods. 1 zákona o súdoch je však potrebné objasniť
povahu konania o námietke zaujatosti.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého sa
ústavnoprávna zásada vyjadrená v čl. 48 ods. 1 ústavy vzťahuje na konanie a rozhodovanie
vo veci samej (IV. ÚS 106/09, I. ÚS 119/2011).
Konanie o námietke zaujatosti nie je v žiadnom prípade rozhodovaním vo veci samej.
Účel tohto konania je dostatočne známy. Je ním zabezpečiť, aby vo veciach patriacich
do právomoci a príslušnosti súdov, ktoré vykonávajú občianskoprávne a správne súdnictvo,
konali a rozhodovali nestranní sudcovia. Účelom konania vo veci samej je poskytnutie
spravodlivej ochrany právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (§ 1 OSP), ktoré
sa uplatnili pred súdom zákonom predpísaným spôsobom (§ 81 OSP).
Rozhodovanie (ako aj celé konanie) o námietke zaujatosti patrí do právomoci
a príslušnosti nadriadeného súdu alebo iného senátu najvyššieho súdu. Z toho vyplýva, že
predmetom konania pred nadriadeným súdom alebo iným senátom najvyššieho súdu je,
v prípade námietky zaujatosti, procesná otázka nestrannosti namietaného zákonného sudcu.
V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že nadriadený súd nie je zákonným súdom a jeho
sudcovia nie sú zákonnými sudcami vo veci samej. To platí aj pre iný senát najvyššieho
súdu, ktorého sudcovia nie sú zákonnými sudcami vo veci samej, len rozhodujú o námietke
zaujatosti vo veci, v ktorej zákonnými sudcami sú sudcovia iného senátu. Nadriadený súd
a iný senát najvyššieho súdu (ktorý treba na účel konania o námietke zaujatosti považovať
za nadriadený súd) sú teda osobitným spôsobom určené súdy (ich senáty), ktoré nemajú
žiadne príslušnostné vzťahy k sudcom, u ktorých sa uviedla pochybnosť o ich nezaujatosti,
a z ústavného a zákonného hľadiska len dbajú o to, aby vo veci samej konal a rozhodoval
nestranný sudca.
Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na § 51 ods. 1 zákona o súdoch,
ktorého účelom je určiť zákonného sudcu (zákonných sudcov) náhodným výberom vo veci
samej, ako aj v súvisiacich procesných otázkach, o ktorých koná a rozhoduje tento zákonný
sudca (zákonní sudcovia).
Rozhodovanie o námietke zaujatosti však z povahy konania a rozhodovania o takej
námietke patrí inému než zákonnému sudcovi či zákonným sudcom, t. j. nadriadenému súdu
alebo inému senátu najvyššieho súdu. Po takom rozhodnutí sa vec povinne vracia
zákonnému sudcovi (zákonným sudcom), samozrejme, iba ak nedošlo k vylúčeniu sudcu
alebo sudcov z prerokúvania a rozhodovania veci, v ktorej bola spochybnená jeho/ich
nezaujatosť. Ak došlo k vylúčeniu, vec sa opäť prideľuje náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov inému zákonnému sudcovi.
Ak teda v konaniach o námietkach zaujatosti konajú a rozhodujú sudcovia, ktorí sú
sudcami nadriadeného súdu alebo iného senátu najvyššieho súdu, bez toho, aby boli vo veci
samej zákonnými sudcami, potom možno prijať záver, že prideľovanie jednotlivých
námietok nadriadenému súdu alebo inému senátu najvyššieho súdu nepatrí do vecnej
pôsobnosti § 51 ods. 1 zákona o súdoch najmä preto, že jediným účelom citovaného
ustanovenia je náhodný výber zákonného sudcu, čo je vylúčené pri prideľovaní námietok
zaujatosti, kde vec treba prideliť len podľa jediného kritéria, ktorým je určenie nadriadeného
súdu alebo iného senátu najvyššieho súdu, a o tom citované ustanovenie nemá žiadnu
konkrétnu úpravu.
Z toho vyplýva, že na to, aby sa zaručila ústavnosť postupu nadriadeného súdu alebo
iného senátu najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o námietke zaujatosti, nemožno podľa
názoru ústavného súdu bezpodmienečne vyžadovať postup podľa § 51 ods. 1 zákona
o súdoch, tak ako sa toho domáha sťažovateľ, hoci ho ani nemožno vylúčiť, čo závisí
od spôsobu, akým konkrétny predseda súdu pripravuje rozvrh práce (porovnaj § 52 ods. 1
zákona o súdoch).
Podľa názoru ústavného súdu preto postačuje, aby nadriadený súd alebo iný senát
najvyššieho súdu boli zložené z nestranných sudcov v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi
z § 14 ods. 1 OSP. Taká požiadavka sa dá garantovať aj spôsobom, akým najvyšší súd
v rozvrhu práce určuje iné senáty, ktoré sú oprávnené a povinné rozhodovať o námietkach
zaujatosti proti sudcom najvyššieho súdu.
Ústavný súd dodáva, že ak sa sťažovateľ domnieval, že iný senát najvyššieho súdu,
ktorý rozhodol, plniac úlohu nadriadeného súdu podľa § 16 ods. 1 OSP, napadnutým
uznesením, je zložený zo sudcov, o ktorých vznikala pochybnosť o ich nezaujatosti, potom
mohol uplatniť námietku zaujatosti proti týmto sudcom, o ktorej by opäť rozhodoval iný
senát najvyššieho súdu. V tejto spojitosti treba uviesť, že podľa § 50 ods. 4 zákona o súdoch
je rozvrh práce verejne prístupný bez akéhokoľvek obmedzenia, čo však sťažovateľ
nevyužil na to, aby spochybnil nestrannosť zloženia iného senátu najvyššieho súdu, ktorý
rozhodoval napadnutým uznesením o námietke zaujatosti proti sudkyni JUDr. Z. Ď.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažnosť je aj v časti namietaného
porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Ndz/8/2011 zjavne neopodstatnená.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, úhrada trov konania), ktoré
sú viazané na rozhodovanie vo veci samej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012