Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 106/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009

prerokoval sťažnosť Ing. J. R., A., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a a 2 a jeho práv podľa

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -449 z 21. augusta 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. R., A., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra

2008 doručená sťažnosť Ing. J. R., A., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -449 z 21. augusta

2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:

«... Sťažovateľ podáva Ústavnú sťažnosť proti právoplatnému uzneseniu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. , ktorým sa rozhodlo o mojom návrhu na

postúpenie veci na Všeobecný súd veriteľa a to na Krajský súd v Bratislave, tak že Najvyšší

súd SR môj návrh zamietol.

Ku skutkovému stavu uvádzam nasledovné: Dňa 11. 04. 2008 som zaslal na Krajský

súd v Košiciach konkurznú prihlášku v rámci konania vedeného pod číslom 3 K 191/02 voči

spoločnosti E., a. s. Jednalo sa o pohľadávku, ktorá mi vznikla na základe faktúry

č. V/R/2002 zo dňa 04. 07. 2008. Celková výška mojej pohľadávky predstavuje obnos

74.000,- Sk. ...

Dňa 14. 04. 2008 som už ako veriteľ zaslal súdu návrh na postúpenie veci vedenej na

uvedenom súde pod číslom 3 vecne a miestne príslušnému súdu, ktorým je Krajský

súd v Bratislave. ...

V tomto podaní som poukázal na ustanovenie z ktorého vyplýva, že

konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa

určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia.

Ďalej som poukázal na ustanovenie § 66 a ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní

v zmysle ktorého je na konanie príslušný konkurzný a vyrovnávací súd, v ktorého obvode je

všeobecný súd dlžníka.

V podaní bolo taktiež zdôraznené, že konkurzným konaním na Krajskom súde

v Košiciach dochádza k porušeniu SR a to konkrétne v , keďže zákonným

súdom je Krajský súd v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave mi oznámil, že moja žiadosť vôbec nebude odstúpená

Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, nakoľko o dôvodoch pre ktoré vec žiadam postúpiť vecne

a miestne príslušnému súdu už rozhodol Najvyšší súd SR v Bratislave uznesením z 21. 02.

2008 č. , ktoré mi bolo zároveň zaslané. ...

Nakoľko s týmto postupom som sa nestotožnil požiadal som Predsedu Krajského

súdu v Košiciach o odstránenie prieťahov v konaní a odstúpenie môjho návrhu na Najvyšší

súd SR. ... Najvyšší súd SR môj návrh na postúpenie veci zamietol. ...

Ako vyplýva z odôvodnenia uvedeného z rozhodnutia Najvyššieho súdu tento dospel

k záveru, že nie je potrebné vôbec posudzovať námietky vecnej príslušnosti, nakoľko súd

I. stupňa nedospel k záveru, že je vecne nepríslušný. Poukázal na výpis z obchodného

registra obchodnej spoločnosti E., z ktorého vyplýva, že sídlo spoločnosti od 02. 12. 2002

do 26. 10. 2007 bolo v K. a preto konkurzný súd správne postupoval, keď v čase začatia

konkurzného konania na súde skúmal svoju vecnú a miestnu príslušnosť a dospel k záveru,

že je vecne a miestne príslušným súdom. Na tejto skutočnosti v zmysle ustanovenia § 11 ods.

1 nič nemení ani právoplatné rozhodnutie KS NR, ktorý určil rozsudkom 18 Cbs

13/02, že všetky uznesenia prijaté na valnom zhromaždení obchodnej spoločnosti E. a. s.

dňa 06. 11. 2002 sú neplatné a teda neplatné je aj uznesenie o zmene sídla obchodnej

spoločnosti, ktorým rozhodnutím sú všetky dotknuté osoby odo dňa jeho právoplatnosti

viazané. ...

Sťažovateľ uvádza, že ústavná sťažnosť je podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote,

nakoľko sťažnosť smeruje proti právoplatnému uzneseniu NS SR zo dňa 27. 02. 2003, a toto

rozhodnutie bolo doručené Krajskému súdu v Košiciach dňa 07. 04. 2003 (potvrdzuje to

prezenčná pečiatka KSS v Košiciach ako aj spisový prehľad), ktorý ich po uvedenom

dátume doručoval účastníkom konaní. Nie je nám známy presný deň právoplatnosti

napadnutého uznesenia, ale tento deň musel nasledovať až po 07. 04. 2003 a keďže táto

ústavná sťažnosť bude odoslaná na poštovú prepravu dňa 30. 05. 2003, tak niet pochýb

o tom, že dvojmesačná lehota zostáva zachovaná.

Sťažovateľ je presvedčený, že Najvyšší súd SR vydaním napadnutého uznesenia

porušil právo na prístup k súdu podľa SR, právo na spravodlivé súdne

konanie, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. VI. od. 1, Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj právo na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 SR.

Porušenie týchto práv sťažovateľ vidí v tom, že Najvyšší súd SR vôbec neposudzoval

námietky vecnej príslušnosti mňa ako veriteľa, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, nakoľko súd I. stupňa nedospel k záveru, že je vecne nepríslušný. Tento názor

je v rozpore s už citovanými inštitútmi SR.

V odôvodnení napadnutého uznesenia na strane 2 v 6. odstavci je uvedené „námietky

veriteľa týkajúce sa miestnej nepríslušnosti zistiť nedôvodnými“. Z textu nie je zrejmé, či

v danej vete chýbajú niektoré slová, alebo sa jedná len o gramatickú chybu, každopádne

som toho názoru, že napadnuté uznesenie nie je riadne odôvodnené. V tomto vidím

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie... Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie je totiž súčasťou práva na spravodlivý proces.

Nedostatočné odôvodnenie spočíva v tom, že vôbec nebolo akceptované rozhodnutie

KS NR č. v spojení s uznesením NS SR č. , respektíve toto

rozhodnutie bolo nesprávne interpretované, keď za sídlo obchodnej spoločnosti E. je

považované sídlo v K. a to v období od 2. 12. 2002 do 26. 10. 2007 hoci z rozhodnutí, ktoré

som citoval, vyplýva iný právny záver. Tým bolo porušené aj ustanovenie čl. 48 ods. 1

SR o práve na zákonného sudcu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1. Najvyšší súd SR uznesením č. zo dňa 21. 08. 2008 porušil právo

sťažovateľa Ing. J. R., A., na prístup k nezávislému a nestrannému súdu zaručené v čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo na

zákonného sudcu zaručené v SR, právo na spravodlivé súdne konanie

a právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa SR a .

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu uznesenie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 21. 08. 2008 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie, aby v nej

znovu konal a rozhodol.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a 2 a práv podľa a dohovoru uznesením najvyššieho súdu

č. k. -449 z 21. augusta 2008.

Ústavný súd pripomína, že podľa je systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne

nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je predovšetkým poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K problematike práva

na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa

priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Článok 46 ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Najvyšší súd svojím uznesením vo veci č. k. -449 z 21. augusta 2008

zamietol návrh sťažovateľa zo 16. apríla 2008 na postúpenie veci vedenej na krajskom súde

pod sp. zn. vecne a miestne príslušnému súdu a v tomto rozhodnutí okrem iného

uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal námietku príslušnosti v danej veci

v zmysle ust. § 105 ods. 3 O. s. p a dospel k záveru, že návrh veriteľa... nie je dôvodný.

Podľa ust. súd skúma vecnú príslušnosť prv, než začne konať vo veci

samej.

Vecnú príslušnosť súdu skúma súd prv než začne vo veci samej konať zo zákona.

Pokiaľ zistí vecnú nepríslušnosť súdu, postúpi vec príslušnému súdu a upovedomí o tom

účastníkov, v danej veci súd mal povinnosť zo zákona skúmať svoju vecnú príslušnosť

a pokiaľ nepostúpil vec inému súdu z dôvodu vecnej príslušnosti má za to, že koná ako

vecne príslušný súd. V zmysle citovanej právnej úpravy námietky účastníka konania, ktorý

podá námietky týkajúce sa vecnej príslušnosti súdu, môže skúmať súd len do začatia

konania vo veci samej.

Podľa ust. § 105 ods. 1, 3 druhá veta O. s. p, súd skúma miestnu príslušnosť prv, než

začne konať vo veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak sa uplatní pri

prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. V ostatných prípadoch rozhodne o miestnej

príslušnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky. Rozhodnutím súdu vyššieho stupňa sú súdy

nižšieho stupňa viazané.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky námietky vecnej príslušnosti

veriteľa neposudzoval, nakoľko súd prvého stupňa nedospel k záveru, že je vecne

nepríslušný. Námietky veriteľa týkajúce sa miestnej nepríslušnosti zistiť nedôvodnými.

Podľa úplného výpisu z obchodného registra obchodnej spoločnosti E., sídlo spoločnosti

v období od 2. 12. 2002 do 26. 10. 2007 bolo v K. a podľa tohto zápisu správne postupoval

konkurzný súd, keď v čase začatia konkurzného konania na súde, (ktoré konanie začína

podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu na súd prvého stupňa) konajúci

súd skúmal svoju vecnú a miestnu príslušnosť a dospel k správnemu záveru, že je vecne

a miestne príslušným súdom. Na tejto skutočnosti v zmysle ust. nemení

nič ani to, že Krajským súdom v Nitre sp. zn. v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd okrem iného určil, že všetky

uznesenia prijaté na valnom zhromaždení obchodnej spoločnosti E. a. s., zo dňa 6. 11. 2002

sú neplatné, t. j. aj uznesenie o zmene sídla obchodnej spoločnosti, ktorým rozhodnutím sú

všetky dotknuté osoby odo dňa jeho právoplatnosti viazané.“

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení rozhodnutia

dostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou vecnej a miestnej príslušnosti konkurzného

súdu (Krajského súdu v Košiciach). Pritom nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by

nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel

základného práva na súdnu ochranu podľa (práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože najvyšší súd sa vyrovnal s námietkami

sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde. Iba

skutočnosť, že sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nesúhlasí, nemôže byť dôvodom na

vyslovenie porušenia ním označených práv, ak podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie

vrátane jeho odôvodnenia ústavne neakceptovateľné.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní

pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu č. k. -449 a namietaným porušením (prípadne odoprením,

či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 48

ods. 1 a 2 . Porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

podľa sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd neakceptoval právoplatné

uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. v spojení s uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. ako dôvod na založenie novej miestnej príslušnosti vo veci

sp. zn. , o ktorej koná Krajský súd v Košiciach, respektíve v tom, že ho nesprávne

interpretoval. V súvislosti s odôvodnením napadnutého uznesenia (jeho chýbajúcimi

slovami, gramatickou chybou na s. 2) sťažovateľ tiež tvrdí, že uznesenie najvyššieho súdu

nie je riadne odôvodnené, v čom vidí porušenie .

Ústavnoprávna zásada vyjadrená v sa vzťahuje na konanie

a rozhodovanie vo veci samej a k jej porušeniu môže dôjsť len vtedy, ak bola nesprávne

založená vecná alebo miestna príslušnosť všeobecného súdu. Túto skutočnosť však

sťažovateľ nenamieta. Pritom najvyšší súd dostatočne analyzoval v napadnutom rozhodnutí

pravidlá určenia miestnej a vecnej príslušnosti. Medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktoré je založené na právnom názore o vecnej a miestnej príslušnosti

konkurzného súdu, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí a z tohto dôvodu namieta aj porušenie

svojich základných práv upravených v a 2 , nie je podľa názoru

ústavného súdu žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti reálne pripustila záver

o ich porušení. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba

na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa

stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému

kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu

však ústavný súd k takému záveru nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že

ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno

považovať za porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu č. k. -449 z 21. augusta 2008

nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva

sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13

dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej

predbežnom prerokovaní podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako

celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009