Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 106/09
PDF · 220.22 KB
No categories available
IV. ÚS 106/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009
prerokoval sťažnosť Ing. J. R., A., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Ndob 16/2008-449 z 21. augusta 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. R., A., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2008 doručená sťažnosť Ing. J. R., A., D. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Ndob 16/2008-449 z 21. augusta
2008.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:
«... Sťažovateľ podáva Ústavnú sťažnosť proti právoplatnému uzneseniu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č. 2 Ndob 16/2008, ktorým sa rozhodlo o mojom návrhu na
postúpenie veci na Všeobecný súd veriteľa a to na Krajský súd v Bratislave, tak že Najvyšší
súd SR môj návrh zamietol.
Ku skutkovému stavu uvádzam nasledovné: Dňa 11. 04. 2008 som zaslal na Krajský
súd v Košiciach konkurznú prihlášku v rámci konania vedeného pod číslom 3 K 191/02 voči
spoločnosti E., a. s. Jednalo sa o pohľadávku, ktorá mi vznikla na základe faktúry
č. V/R/2002 zo dňa 04. 07. 2008. Celková výška mojej pohľadávky predstavuje obnos
74.000,- Sk. ...
Dňa 14. 04. 2008 som už ako veriteľ zaslal súdu návrh na postúpenie veci vedenej na
uvedenom súde pod číslom 3 K/191/02 vecne a miestne príslušnému súdu, ktorým je Krajský
súd v Bratislave. ...
V tomto podaní som poukázal na ustanovenie § 11 O. s. p. z ktorého vyplýva, že
konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne príslušný. Príslušnosť sa
určuje podľa okolností, ktoré tu sú v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia.
Ďalej som poukázal na ustanovenie § 66 a ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní
v zmysle ktorého je na konanie príslušný konkurzný a vyrovnávací súd, v ktorého obvode je
všeobecný súd dlžníka.
V podaní bolo taktiež zdôraznené, že konkurzným konaním na Krajskom súde
v Košiciach dochádza k porušeniu Ústavy SR a to konkrétne v čl. 48 ods. 1, keďže zákonným
súdom je Krajský súd v Bratislave.
Krajský súd v Bratislave mi oznámil, že moja žiadosť vôbec nebude odstúpená
Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, nakoľko o dôvodoch pre ktoré vec žiadam postúpiť vecne
a miestne príslušnému súdu už rozhodol Najvyšší súd SR v Bratislave uznesením z 21. 02.
2008 č. 2 Ndob 3/2008, ktoré mi bolo zároveň zaslané. ...
Nakoľko s týmto postupom som sa nestotožnil požiadal som Predsedu Krajského
súdu v Košiciach o odstránenie prieťahov v konaní a odstúpenie môjho návrhu na Najvyšší
súd SR. ... Najvyšší súd SR môj návrh na postúpenie veci zamietol. ...
Ako vyplýva z odôvodnenia uvedeného z rozhodnutia Najvyššieho súdu tento dospel
k záveru, že nie je potrebné vôbec posudzovať námietky vecnej príslušnosti, nakoľko súd
I. stupňa nedospel k záveru, že je vecne nepríslušný. Poukázal na výpis z obchodného
registra obchodnej spoločnosti E., z ktorého vyplýva, že sídlo spoločnosti od 02. 12. 2002
do 26. 10. 2007 bolo v K. a preto konkurzný súd správne postupoval, keď v čase začatia
konkurzného konania na súde skúmal svoju vecnú a miestnu príslušnosť a dospel k záveru,
že je vecne a miestne príslušným súdom. Na tejto skutočnosti v zmysle ustanovenia § 11 ods.
1 O. s. p. nič nemení ani právoplatné rozhodnutie KS NR, ktorý určil rozsudkom 18 Cbs
13/02, že všetky uznesenia prijaté na valnom zhromaždení obchodnej spoločnosti E. a. s.
dňa 06. 11. 2002 sú neplatné a teda neplatné je aj uznesenie o zmene sídla obchodnej
spoločnosti, ktorým rozhodnutím sú všetky dotknuté osoby odo dňa jeho právoplatnosti
viazané. ...
Sťažovateľ uvádza, že ústavná sťažnosť je podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote,
nakoľko sťažnosť smeruje proti právoplatnému uzneseniu NS SR zo dňa 27. 02. 2003, a toto
rozhodnutie bolo doručené Krajskému súdu v Košiciach dňa 07. 04. 2003 (potvrdzuje to
prezenčná pečiatka KSS v Košiciach ako aj spisový prehľad), ktorý ich po uvedenom
dátume doručoval účastníkom konaní. Nie je nám známy presný deň právoplatnosti
napadnutého uznesenia, ale tento deň musel nasledovať až po 07. 04. 2003 a keďže táto
ústavná sťažnosť bude odoslaná na poštovú prepravu dňa 30. 05. 2003, tak niet pochýb
o tom, že dvojmesačná lehota zostáva zachovaná.
Sťažovateľ je presvedčený, že Najvyšší súd SR vydaním napadnutého uznesenia
porušil právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne
konanie, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. VI. od. 1, Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj právo na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy SR.
Porušenie týchto práv sťažovateľ vidí v tom, že Najvyšší súd SR vôbec neposudzoval
námietky vecnej príslušnosti mňa ako veriteľa, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, nakoľko súd I. stupňa nedospel k záveru, že je vecne nepríslušný. Tento názor
je v rozpore s už citovanými inštitútmi Ústavy SR.
V odôvodnení napadnutého uznesenia na strane 2 v 6. odstavci je uvedené „námietky
veriteľa týkajúce sa miestnej nepríslušnosti zistiť nedôvodnými“. Z textu nie je zrejmé, či
v danej vete chýbajú niektoré slová, alebo sa jedná len o gramatickú chybu, každopádne
som toho názoru, že napadnuté uznesenie nie je riadne odôvodnené. V tomto vidím
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie... Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie je totiž súčasťou práva na spravodlivý proces.
Nedostatočné odôvodnenie spočíva v tom, že vôbec nebolo akceptované rozhodnutie
KS NR č. 18 Cbs 13/02 v spojení s uznesením NS SR č. 5 Obo 263/2002, respektíve toto
rozhodnutie bolo nesprávne interpretované, keď za sídlo obchodnej spoločnosti E. je
považované sídlo v K. a to v období od 2. 12. 2002 do 26. 10. 2007 hoci z rozhodnutí, ktoré
som citoval, vyplýva iný právny záver. Tým bolo porušené aj ustanovenie čl. 48 ods. 1
Ústavy SR o práve na zákonného sudcu.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„1. Najvyšší súd SR uznesením č. 2 Ndob 16/2008 zo dňa 21. 08. 2008 porušil právo
sťažovateľa Ing. J. R., A., na prístup k nezávislému a nestrannému súdu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo na
zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie
a právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1.
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa
čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
2. Zrušuje sa v plnom rozsahu uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 Ndob 16/2008
zo dňa 21. 08. 2008 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie, aby v nej
znovu konal a rozhodol.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
č. k. 2 Ndob 16/2008-449 z 21. augusta 2008.
Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne
nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych
predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu je predovšetkým poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K problematike práva
na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy
priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.
Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
Najvyšší súd svojím uznesením vo veci č. k. 2 Ndob 16/2008-449 z 21. augusta 2008
zamietol návrh sťažovateľa zo 16. apríla 2008 na postúpenie veci vedenej na krajskom súde
pod sp. zn. 3 K 191/02 vecne a miestne príslušnému súdu a v tomto rozhodnutí okrem iného
uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal námietku príslušnosti v danej veci
v zmysle ust. § 105 ods. 3 O. s. p a dospel k záveru, že návrh veriteľa... nie je dôvodný.
Podľa ust. § 104a O. s. p. súd skúma vecnú príslušnosť prv, než začne konať vo veci
samej.
Vecnú príslušnosť súdu skúma súd prv než začne vo veci samej konať zo zákona.
Pokiaľ zistí vecnú nepríslušnosť súdu, postúpi vec príslušnému súdu a upovedomí o tom
účastníkov, v danej veci súd mal povinnosť zo zákona skúmať svoju vecnú príslušnosť
a pokiaľ nepostúpil vec inému súdu z dôvodu vecnej príslušnosti má za to, že koná ako
vecne príslušný súd. V zmysle citovanej právnej úpravy námietky účastníka konania, ktorý
podá námietky týkajúce sa vecnej príslušnosti súdu, môže skúmať súd len do začatia
konania vo veci samej.
Podľa ust. § 105 ods. 1, 3 druhá veta O. s. p, súd skúma miestnu príslušnosť prv, než
začne konať vo veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak sa uplatní pri
prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. V ostatných prípadoch rozhodne o miestnej
príslušnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky. Rozhodnutím súdu vyššieho stupňa sú súdy
nižšieho stupňa viazané.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky námietky vecnej príslušnosti
veriteľa neposudzoval, nakoľko súd prvého stupňa nedospel k záveru, že je vecne
nepríslušný. Námietky veriteľa týkajúce sa miestnej nepríslušnosti zistiť nedôvodnými.
Podľa úplného výpisu z obchodného registra obchodnej spoločnosti E., sídlo spoločnosti
v období od 2. 12. 2002 do 26. 10. 2007 bolo v K. a podľa tohto zápisu správne postupoval
konkurzný súd, keď v čase začatia konkurzného konania na súde, (ktoré konanie začína
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu na súd prvého stupňa) konajúci
súd skúmal svoju vecnú a miestnu príslušnosť a dospel k správnemu záveru, že je vecne
a miestne príslušným súdom. Na tejto skutočnosti v zmysle ust. § 11 ods. 1 O. s. p. nemení
nič ani to, že Krajským súdom v Nitre sp. zn. 18 Cbs 13/02 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Obo 263/2002 súd okrem iného určil, že všetky
uznesenia prijaté na valnom zhromaždení obchodnej spoločnosti E. a. s., zo dňa 6. 11. 2002
sú neplatné, t. j. aj uznesenie o zmene sídla obchodnej spoločnosti, ktorým rozhodnutím sú
všetky dotknuté osoby odo dňa jeho právoplatnosti viazané.“
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení rozhodnutia
dostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou vecnej a miestnej príslušnosti konkurzného
súdu (Krajského súdu v Košiciach). Pritom nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by
nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože najvyšší súd sa vyrovnal s námietkami
sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde. Iba
skutočnosť, že sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nesúhlasí, nemôže byť dôvodom na
vyslovenie porušenia ním označených práv, ak podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie
vrátane jeho odôvodnenia ústavne neakceptovateľné.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní
pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a rozsudkom
najvyššieho súdu č. k. 2 Ndob 16/2008-449 a namietaným porušením (prípadne odoprením,
či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 48
ods. 1 a 2 ústavy. Porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd neakceptoval právoplatné
uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 18 Cbs 13/02 v spojení s uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Obo 263/2002 ako dôvod na založenie novej miestnej príslušnosti vo veci
sp. zn. 3 K 19/02, o ktorej koná Krajský súd v Košiciach, respektíve v tom, že ho nesprávne
interpretoval. V súvislosti s odôvodnením napadnutého uznesenia (jeho chýbajúcimi
slovami, gramatickou chybou na s. 2) sťažovateľ tiež tvrdí, že uznesenie najvyššieho súdu
nie je riadne odôvodnené, v čom vidí porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavnoprávna zásada vyjadrená v čl. 48 ods. 1 ústavy sa vzťahuje na konanie
a rozhodovanie vo veci samej a k jej porušeniu môže dôjsť len vtedy, ak bola nesprávne
založená vecná alebo miestna príslušnosť všeobecného súdu. Túto skutočnosť však
sťažovateľ nenamieta. Pritom najvyšší súd dostatočne analyzoval v napadnutom rozhodnutí
pravidlá určenia miestnej a vecnej príslušnosti. Medzi napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu, ktoré je založené na právnom názore o vecnej a miestnej príslušnosti
konkurzného súdu, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí a z tohto dôvodu namieta aj porušenie
svojich základných práv upravených v čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, nie je podľa názoru
ústavného súdu žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti reálne pripustila záver
o ich porušení. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby
procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň
obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.
rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba
na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa
stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému
kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu
však ústavný súd k takému záveru nedospel.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že
ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno
považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03,
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 Ndob 16/2008-449 z 21. augusta 2008
nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva
sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13
dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej
predbežnom prerokovaní podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako
celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2009