Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 119/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. F., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., L., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

48/2010 z 28. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. I. F., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára

2011 doručená sťažnosť Mgr. I. F. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. októbra 2010.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«Žalobou zo dňa 12. 05. 2010, doručenou Okresnému súdu Prešov dňa 20. 05. 2010,

sa žalobca JUDr. I. J., advokát..., P... (ďalej len „žalobca“), domáha proti žalovanému

(sťažovateľovi), ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu D..., B... (ďalej len „úpadca“),

zaplatenia náhrady škody vo výške 250.000,00 eur s príslušenstvom. Konanie na Okresnom

súde v Prešove sa viedlo pod sp. zn. . Okresný súd Prešov dňa 27. 05. 2010

túto vec z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpil Okresnému súdu Banská Bystrica.

Okresný súd Banská Bystrica začal konať vo veci samej a dňa 08. 07. 2010 pod č. k.

-30 vydal platobný rozkaz, ktorým uložil žalovanému (sťažovateľovi)

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 250.000,00 eur s prísl. Proti tomuto platobnému rozkazu

podal sťažovateľ včas odpor zo dňa 23. 07. 2010, doručený Okresnému súdu Banská

Bystrica dňa 23. 07. 2010, a platobný rozkaz tak nenadobudol právoplatnosť.

Následne listom č. k. zo dňa 23. 08. 2010 Okresný súd Banská Bystrica

postúpil vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu vecne a miestne príslušnému

v zmysle s názorom, že ide o spor vyvolaný a súvisiaci s konkurzným

konaním.

Krajský súd Banská Bystrica s postúpením veci nesúhlasil, nakoľko mal za to, že

nejde o spor vyvolaný alebo súvisiaci s konkurzným konaním a vec predložil na rozhodnutie

Najvyššiemu súdu SR. Najvyšší súd SR uznesením č. k. zo dňa 28. 10. 2010

(ďalej len „napadnuté uznesenie“) o tomto nesúhlase s postúpením veci na Krajský súd

v Banskej Bystrici rozhodol tak, že príslušným na konanie vo vecí je Krajský súd Banská

Bystrica...»

3. Sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu „že ide o vec súvisiacu s konkurzným

konaním a teda že vo veci je vecne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici, nesúhlasí“

a tvrdí, že „postupom a rozhodnutím porušovateľa (t. j. najvyššieho súdu, pozn.) bolo

porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces zakotvené

v článku 46 ods. 1 SR, ako aj právo na zákonného sudcu podľa

SR“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „Takýmto nesprávnym právnym posúdením vecnej

príslušnosti Najvyšší súd SR napadnutým uznesením porušil právo sťažovateľa na

spravodlivý proces a právo na zákonného sudcu, pretože zákonným sudcom v tejto veci nie

je len sudca podľa rozvrhu práce ale aj sudca vecne a miestne príslušného súdu. Napadnuté

uznesenie Najvyššieho súdu SR je tiež arbitrárne, nakoľko nie je z neho zrejmé, akými

úvahami sa Najvyšší súd SR riadil, keď vyslovil názor, že ide o vec súvisiacu s konkurzným

konaním. Sťažovateľ má za to, že vecne a miestne príslušným súdom v tejto veci je Okresný

súd Banská Bystrica vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti...“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

28. 10. 2010 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a .

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 28. 10. 2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , , ).

10. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 1 uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2010.

11. Ústavný súd pripomína, že podľa je systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že

ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa

platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

12. Obsahom základného práva na súdnu ochranu je predovšetkým poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K problematike práva

na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa

priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

13. Článok 46 ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

14. Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

15. Najvyšší súd svojím uznesením vo veci sp. zn. z 28. októbra

2010 určil, že príslušným súdom „na konanie vo veci je Krajský súd Banská Bystrica“

(pozri tiež bod 2).

16. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:

«Okresný súd Banská Bystrica podaním zo dňa 8. septembra 2010 (č. l. 86) postúpil

spis vedený na tomto súde pod sp. zn. Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako

súdu vecne a miestne príslušnému podľa ust. z dôvodu, že ide o spor

vyvolaný a súvisiaci s konkurzným konaním. Zároveň uviedol, že nie je príslušný ani

v súlade s ust. a ust.

Podaním doručeným Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 21. septembra 2010

(č. 1. 88) žalovaný Mgr. I. F. (t. j. sťažovateľ; pozn.) ... vyjadril svoj nesúhlas s postúpením

veci. Svoj nesúhlas s postúpením veci odôvodnil tým, že v tejto vecí nejde o spor vyvolaný a

súvisiaci s konkurzným konaním, nakoľko nejde o incidenčnú žalobu, vylučovaciu žalobu

alebo iný druh žaloby, ktorej potreba alebo právo vyplynie zo samotného priebehu

konkurzného konania, alebo ktorá by sa týkala konkurznej podstaty.

Krajský súd v Banskej Bystrici vyslovil názor, že nie je miestne a vecne príslušný na

prejednanie a rozhodnutie veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.

z dôvodu, že v posudzovanom prípade nejde o spor vyvolaný konkurzom...

Krajský súd zároveň zistil, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 36-24K

107/1996-524 zo dňa 2. augusta 2010 konkurz na majetok úpadcu D... zrušil a Mgr. I. F.,

zbavil funkcie správcu konkurznej podstaty. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.

septembra 2010.

Z vyššie uvedených dôvodov Krajský súd v Banskej Bystrici predložil Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky spis sp. zn. na rozhodnutie o nesúhlase

Krajského súdu v Banskej Bystrici s postúpením veci Okresným súdom Banská Bystrica

podľa ust. ..

Podľa , ak sa konkurzné alebo vyrovnanie konanie začalo do

31. decembra 2005 na súde, ktorý je príslušný podľa právnej úpravy účinnej do

31. decembra 2005, je touto súd príslušný aj na konanie v sporoch vyvolaných a súvisiacich

s konkurzným a vyrovnacím konaním s výnimkou vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov aj po 31. decembri 2005.

V predmetnej veci si žalobca žalobou na začatie konaniu zo dňa 12. mája 2010

uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie sumy 250 000.-- Eur s príslušenstvom.

Na majetok úpadcu D., so sídlom B., bol rozhodnutím Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. dňa 19. marca 1998 vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie

úpadcu D., so sídlom B., sp. zn. 36-24K 107/96 prebehlo na Krajskom súde v Banskej

Bystrici. Predmetom sporu je žaloba o zaplatenie sumy 250 000,- Eur s príslušenstvom, z

dôvodu zanedbania si povinnosti správcu konkurznej podstaty pri správe majetku a týmto

konaním spôsobenej škody žalobcovi je nepochybné, že spor o zaplatenie sumy 250 000.--

Eur s príslušenstvom s konkurzným konaním, súvisí.

Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na ust. § 104a

ods. 3 rozhodol, že na prejednanie veci je príslušný Krajský súd Banská Bystrica.»

17. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení rozhodnutia

dostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou namietanej vecnej príslušnosti súdu

(Krajského súdu v Banskej Bystrici) majúceho konať v merite veci. Pritom nezistil

existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie

najvyššieho súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za

také, ktoré by popieralo zmysel základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, pretože najvyšší súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré sú v zásade

totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde. Iba skutočnosť, že sťažovateľ s názorom

najvyššieho súdu nesúhlasí, nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených

práv, ak podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie vrátane jeho odôvodnenia ústavne

neakceptovateľné.

18. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (resp. práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné

považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv

().

19. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. a namietaným porušením (prípadne odoprením či

odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

odmietol jeho sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

20. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi zaručeného , ktoré vidí v tom, že najvyšší

súd neakceptoval jeho názor na určenie vecnej príslušnosti súdu (pozri tiež bod 18).

21. Ústavnoprávna zásada vyjadrená v sa vzťahuje na konanie

a rozhodovanie vo veci samej a k jej porušeniu môže dôjsť len vtedy, ak bola nesprávne

založená vecná alebo miestna príslušnosť všeobecného súdu (napr. ). Podľa

názoru ústavného súdu v posudzovanej veci najvyšší súd dostatočne analyzoval

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia pravidlá určenia vecnej príslušnosti. Medzi

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré je založené na právnom názore o vecnej

príslušnosti v predmetnej veci konajúceho súdu, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí a z tohto

dôvodu namieta aj porušenie svojho základného práva upraveného v ,

nie je podľa názoru ústavného súdu žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti

reálne pripustila záver o jeho porušení. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

ako celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a nepovažoval za dôvodné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011