Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 119/2011
PDF · 183.6 KB
No categories available
I. ÚS 119/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. F., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., L., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ndob
48/2010 z 28. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. I. F., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára
2011 doručená sťažnosť Mgr. I. F. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Ndob 48/2010 z 28. októbra 2010.
2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«Žalobou zo dňa 12. 05. 2010, doručenou Okresnému súdu Prešov dňa 20. 05. 2010,
sa žalobca JUDr. I. J., advokát..., P... (ďalej len „žalobca“), domáha proti žalovanému
(sťažovateľovi), ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu D..., B... (ďalej len „úpadca“),
zaplatenia náhrady škody vo výške 250.000,00 eur s príslušenstvom. Konanie na Okresnom
súde v Prešove sa viedlo pod sp. zn. 13Ro/150/2010. Okresný súd Prešov dňa 27. 05. 2010
túto vec z dôvodu miestnej nepríslušnosti postúpil Okresnému súdu Banská Bystrica.
Okresný súd Banská Bystrica začal konať vo veci samej a dňa 08. 07. 2010 pod č. k.
61Rob/279/2010-30 vydal platobný rozkaz, ktorým uložil žalovanému (sťažovateľovi)
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 250.000,00 eur s prísl. Proti tomuto platobnému rozkazu
podal sťažovateľ včas odpor zo dňa 23. 07. 2010, doručený Okresnému súdu Banská
Bystrica dňa 23. 07. 2010, a platobný rozkaz tak nenadobudol právoplatnosť.
Následne listom č. k. 7 C/136/2010 zo dňa 23. 08. 2010 Okresný súd Banská Bystrica
postúpil vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu vecne a miestne príslušnému
v zmysle § 372n O. s. p. s názorom, že ide o spor vyvolaný a súvisiaci s konkurzným
konaním.
Krajský súd Banská Bystrica s postúpením veci nesúhlasil, nakoľko mal za to, že
nejde o spor vyvolaný alebo súvisiaci s konkurzným konaním a vec predložil na rozhodnutie
Najvyššiemu súdu SR. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 5Ndob/48/2010 zo dňa 28. 10. 2010
(ďalej len „napadnuté uznesenie“) o tomto nesúhlase s postúpením veci na Krajský súd
v Banskej Bystrici rozhodol tak, že príslušným na konanie vo vecí je Krajský súd Banská
Bystrica...»
3. Sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu „že ide o vec súvisiacu s konkurzným
konaním a teda že vo veci je vecne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici, nesúhlasí“
a tvrdí, že „postupom a rozhodnutím porušovateľa (t. j. najvyššieho súdu, pozn.) bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces zakotvené
v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
SR“.
4. Podľa názoru sťažovateľa „Takýmto nesprávnym právnym posúdením vecnej
príslušnosti Najvyšší súd SR napadnutým uznesením porušil právo sťažovateľa na
spravodlivý proces a právo na zákonného sudcu, pretože zákonným sudcom v tejto veci nie
je len sudca podľa rozvrhu práce ale aj sudca vecne a miestne príslušného súdu. Napadnuté
uznesenie Najvyššieho súdu SR je tiež arbitrárne, nakoľko nie je z neho zrejmé, akými
úvahami sa Najvyšší súd SR riadil, keď vyslovil názor, že ide o vec súvisiacu s konkurzným
konaním. Sťažovateľ má za to, že vecne a miestne príslušným súdom v tejto veci je Okresný
súd Banská Bystrica vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti...“
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Ndob/48/2010 zo dňa
28. 10. 2010 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 5Ndob/48/2010 zo dňa 28. 10. 2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na nové konanie a rozhodnutie.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)
v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného
práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
10. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
48 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndob 48/2010 z 28. októbra 2010.
11. Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že
ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa
platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
12. Obsahom základného práva na súdnu ochranu je predovšetkým poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K problematike práva
na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy
priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.
13. Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
14. Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
15. Najvyšší súd svojím uznesením vo veci sp. zn. 5 Ndob 48/2010 z 28. októbra
2010 určil, že príslušným súdom „na konanie vo veci je Krajský súd Banská Bystrica“
(pozri tiež bod 2).
16. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:
«Okresný súd Banská Bystrica podaním zo dňa 8. septembra 2010 (č. l. 86) postúpil
spis vedený na tomto súde pod sp. zn. 7 C/136/5010 Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako
súdu vecne a miestne príslušnému podľa ust. § 372n O. s. p. z dôvodu, že ide o spor
vyvolaný a súvisiaci s konkurzným konaním. Zároveň uviedol, že nie je príslušný ani
v súlade s ust. § 84 O. s. p. a ust. § 85 O. s. p.
Podaním doručeným Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 21. septembra 2010
(č. 1. 88) žalovaný Mgr. I. F. (t. j. sťažovateľ; pozn.) ... vyjadril svoj nesúhlas s postúpením
veci. Svoj nesúhlas s postúpením veci odôvodnil tým, že v tejto vecí nejde o spor vyvolaný a
súvisiaci s konkurzným konaním, nakoľko nejde o incidenčnú žalobu, vylučovaciu žalobu
alebo iný druh žaloby, ktorej potreba alebo právo vyplynie zo samotného priebehu
konkurzného konania, alebo ktorá by sa týkala konkurznej podstaty.
Krajský súd v Banskej Bystrici vyslovil názor, že nie je miestne a vecne príslušný na
prejednanie a rozhodnutie veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.
65 Cbi/2/2010 z dôvodu, že v posudzovanom prípade nejde o spor vyvolaný konkurzom...
Krajský súd zároveň zistil, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 36-24K
107/1996-524 zo dňa 2. augusta 2010 konkurz na majetok úpadcu D... zrušil a Mgr. I. F.,
zbavil funkcie správcu konkurznej podstaty. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.
septembra 2010.
Z vyššie uvedených dôvodov Krajský súd v Banskej Bystrici predložil Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky spis sp. zn. 65 Cbi/20/2010 na rozhodnutie o nesúhlase
Krajského súdu v Banskej Bystrici s postúpením veci Okresným súdom Banská Bystrica
podľa ust. § 104a ods. 3 O. s. p...
Podľa § 372n O. s. p., ak sa konkurzné alebo vyrovnanie konanie začalo do
31. decembra 2005 na súde, ktorý je príslušný podľa právnej úpravy účinnej do
31. decembra 2005, je touto súd príslušný aj na konanie v sporoch vyvolaných a súvisiacich
s konkurzným a vyrovnacím konaním s výnimkou vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov aj po 31. decembri 2005.
V predmetnej veci si žalobca žalobou na začatie konaniu zo dňa 12. mája 2010
uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie sumy 250 000.-- Eur s príslušenstvom.
Na majetok úpadcu D., so sídlom B., bol rozhodnutím Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 24K 375/97 dňa 19. marca 1998 vyhlásený konkurz. Konkurzné konanie
úpadcu D., so sídlom B., sp. zn. 36-24K 107/96 prebehlo na Krajskom súde v Banskej
Bystrici. Predmetom sporu je žaloba o zaplatenie sumy 250 000,- Eur s príslušenstvom, z
dôvodu zanedbania si povinnosti správcu konkurznej podstaty pri správe majetku a týmto
konaním spôsobenej škody žalobcovi je nepochybné, že spor o zaplatenie sumy 250 000.--
Eur s príslušenstvom s konkurzným konaním, súvisí.
Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na ust. § 104a
ods. 3 O. s. p. rozhodol, že na prejednanie veci je príslušný Krajský súd Banská Bystrica.»
17. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení rozhodnutia
dostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou namietanej vecnej príslušnosti súdu
(Krajského súdu v Banskej Bystrici) majúceho konať v merite veci. Pritom nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie
najvyššieho súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za
také, ktoré by popieralo zmysel základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, pretože najvyšší súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré sú v zásade
totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde. Iba skutočnosť, že sťažovateľ s názorom
najvyššieho súdu nesúhlasí, nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia ním označených
práv, ak podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie vrátane jeho odôvodnenia ústavne
neakceptovateľné.
18. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (resp. práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné
považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv
(I. ÚS 3/97).
19. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndob 48/2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či
odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
odmietol jeho sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
20. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré vidí v tom, že najvyšší
súd neakceptoval jeho názor na určenie vecnej príslušnosti súdu (pozri tiež bod 18).
21. Ústavnoprávna zásada vyjadrená v čl. 48 ods. 1 ústavy sa vzťahuje na konanie
a rozhodovanie vo veci samej a k jej porušeniu môže dôjsť len vtedy, ak bola nesprávne
založená vecná alebo miestna príslušnosť všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 106/09). Podľa
názoru ústavného súdu v posudzovanej veci najvyšší súd dostatočne analyzoval
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia pravidlá určenia vecnej príslušnosti. Medzi
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré je založené na právnom názore o vecnej
príslušnosti v predmetnej veci konajúceho súdu, s ktorým sťažovateľ nesúhlasí a z tohto
dôvodu namieta aj porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 1 ústavy,
nie je podľa názoru ústavného súdu žiadna taká súvislosť, ktorá by po prijatí sťažnosti
reálne pripustila záver o jeho porušení. Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj
v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
ako celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a nepovažoval za dôvodné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (pozri bod 5).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011