Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 582/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., Š., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., pre

namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. zo 14.

októbra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 2. novembra

2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. júla

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2012 doručená sťažnosť J. F., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.

F., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2010, rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. novembra 2011 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo

98/2012 z 19. júla 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«... Predmetom konania pred Okresným súdom Bratislava V vo veci

bol nárok na zaplatenie nákladov spojených s užívaním bytu v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov, a to za obdobie medzi zánikom bezpodielového spoluvlastníctva

manželov a jeho vyporiadaním, len jedným z bývalých manželov - navrhovateľkou.

V tom čase však už na Okresnom súde Bratislava V medzi navrhovateľkou

a odporcom prebiehalo viac ako dva roky konanie o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov pod sp. zn. .

Sťažovateľ ako odporca preto v konaní o zaplatenie nákladov spojených s užívaním

bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov vzniesol námietku skôr začatého konania

(litispendencie) v zmysle (ďalej len „OSP“) s tým, že

v dôsledku tejto námietky navrhoval konanie zastaviť, pretože predmetnému konaniu bráni

prekážka skôr začatého konania, ktorým je konanie o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, a toto konanie bráni akémukoľvek ďalšiemu konaniu týkajúceho

sa nároku z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Napriek tejto námietke litispendencie Okresný súd Bratislava V konanie nezastavil

a rozsudkom zo dňa 14. 10. 2010 rozhodol tak, že sťažovateľ bol povinný zaplatiť

navrhovateľke 567 € s prísl.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

zaniklo právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva, teda dňom 09. 03. 2005 a

žalované obdobie sa týka nárokov po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov

titulom spoluvlastníckeho podielu odporcu, ktoré podľa názoru súdu nemožno vyporiadavať

v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov a teda nemožno hovoriť o

tom, že konanie malo byť zastavené pre prekážku začatého konania.“

Súd na daný spor aplikoval ustanovenie

o spoločných záväzkoch, nakoľko bol toho právneho názoru, že uplatňovaný nárok nemožno

posudzovať podľa ustanovenia , ktoré upravuje vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a z toho dôvodu nejde o totožné konanie,

ktorému by bránila prekážka skôr začatého konania, teda litispendencie.

Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ ako odporca

podrobne zdôvodnené odvolanie, v ktorom vytýkal prvostupňovému súdu, že na vec

nesprávne aplikoval ustanovenie o spoločných

záväzkoch, ktoré sa na danú vec nevzťahuje a podrobne zdôvodnil, prečo mal s poukazom

na ustanovenie aplikovať ustanovenie Občianskeho

zákonníka, ktoré sa vzťahuje na vyporiadanie nárokov súvisiacich s vyporiadaním

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keďže uplatňovaný nárok na zaplatenie

nákladov spojených s užívaním bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, aj keď

za obdobie medzi zánikom bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jeho vyporiadaním,

len jedným z manželov, je nepochybne nárokom bezprostredne súvisiacim s vyporiadaním

bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Teda tým, že prvostupňový súd konanie nezastavil, zaťažil svoje rozhodnutie takou

vadou, ktorá má v konečnom dôsledku za následok porušenie práva na spravodlivý proces.

Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní sťažovateľa dňa 02. 11. 2011 tak, že sa

stotožnil s právnym posúdením veci súdu prvého stupňa, ako aj s odôvodnením (§ 219

), konanie nezastavil a potvrdil rozsudok okresného súdu, čím v odvolacom konaní

nedošlo k odstráneniu vady majúcej za následok porušenie práva na spravodlivý proces.

Odvolací súd aplikáciou vyjadril nielen svoj záver, že napadnuté

rozhodnutie a jeho odôvodnenie považuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez

výslovného vyjadrenia) aj záver, že námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie

sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených

v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa (NS SR ).

Táto vada rozhodnutia nebola následne odstránená ani v dovolacom konaní, pretože

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 19. 07. 2012 odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Dovolací súd k dôvodu dovolateľa uvedeného v uviedol, že tento

nie je daný, pretože súdy oboch stupňov sa s otázkou litispendencie správne vysporiadali,

pretože bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo rozvodom dňom 9. marca 2005 a uplatnená

pohľadávka nemôže teda podliehať režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov

a nemôže byť v rámci neho ani vyporiadaná...»

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2010, rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. novembra 2011

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012 bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa tým, že už uvedené súdy

neakceptovali námietku sťažovateľa o prekážke začatého konania. Sťažovateľ považuje už

uvedené rozhodnutia za arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v článku 46 ods. 1

SR rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14. 10. 2010

sp. zn. , rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. 11. 2011

sp. zn. a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 07. 2012

sp. zn. bolo porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14. 10. 2010 sp. zn. ,

rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. 11. 2011 sp. zn.

a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 07. 2012 sp. zn. sa zrušujú a

vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania. Sťažovateľ v sťažnosti namietal okrem porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa aj porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), avšak v petite sťažnosti ho už neuviedol. Vzhľadom na to, že ústavný súd je

podľa viazaný petitom sťažnosti, nemohol sa ústavný

súd zaoberať porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

dohovoru.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 14. októbra 2010

a rozsudok krajského súdu sp. zn. z 2. novembra 2011, preskúmaniu

ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd ().

Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 14. októbra 2010,

takýmto súdom bol krajský súd, ktorý rozsudok okresného súdu preskúmal v odvolacom

konaní a potvrdil ho rozsudkom sp. zn. z 2. novembra 2011, a pokiaľ ide

o rozsudok krajského súdu sp. zn. z 2. novembra 2011, takýmto súdom bol

najvyšší súd, ktorý rozsudok krajského súdu preskúmal v dovolacom konaní a uznesením

sp. zn. z 19. júla 2012 dovolanie sťažovateľa odmietol. V tejto časti ústavný

súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012, podľa ustanovenia § 25

ods. 2 skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú

neopodstatnenosť.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietané uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012 za ústavne nekonformné, je to, že

podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nesprávne a nedostatočne odôvodnil, prečo

konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. a na krajskom súde

pod sp. zn. , predmetom ktorého bol nárok na zaplatenie nákladov spojených

s užívaním bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov za obdobie medzi zánikom

bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jeho vyporiadaním, nebolo zastavené z dôvodu

prekážky skôr začatého konania, ktorým bolo konanie o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov vedené na okresnom súde pod sp. zn. . Podľa názoru

sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla

2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade najvyšší súd

rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. novembra

2011 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo

dovolanie sťažovateľa odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. z 19. júla

2012 okrem iného uviedol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený

advokátom ( ), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ) a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné...

Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale

taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil

prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný

právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil a nejde ani o prípad týkajúci sa

neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Preto dospel Najvyšší súd Slovenskej

republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa prípustné...

Podľa začatie konania bráni tomu, aby o tej stej veci prebiehalo na súde

iné konanie.

V citovanom ustanovení vyjadrená prekážka veci začatej (litispendencia) patrí

k podmienkam konania, ktorých nedostatok súdu znemožňuje rozhodnúť vo veci samej.

Prekážka veci začatej teda bráni tomu, aby bola prejednaná a rozhodnutá vec, o ktorej už

bolo skôr začaté konanie. Takýto nedostatok podmienky konania nemožno odstrániť, preto

súd po jeho zistení musí konanie v ktoromkoľvek štádiu bez ďalšieho zastaviť (§ 104 ods. 1

). O prekážku veci začatej v zmysle uvedeného ustanovenia ide vtedy, keď

v neskoršom konaní ide o ten istý nárok, o ktorom už bolo skôr začaté iné konanie, ak sa

týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Konanie sa týka tých istých osôb aj

vtedy, keď majú rovnaké osoby v rôznych súdnych konaniach rozdielne procesné postavenie

(v jednom konaní vystupujú ako žalobcovia, v druhom ako žalovaní). Konanie sa týka tých

istých osôb aj vtedy, keď v neskôr začatom konaní vystupujú právni nástupcovia osôb, ktoré

sú alebo boli účastníkmi skôr začatého konania. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak

v konaní ide o rovnaký nárok, ktorý je vymedzovaný z rovnakých skutkových okolností

(pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. )...

Pokiaľ odporca v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania podľa § 237

písm. f/ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že

z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (pozri ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri ).

Zo spisu pritom vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol

rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa domáhal odporca a čím argumentoval v odvolacom

konám, ako sa k odvolaniu vyjadrila navrhovateľka a vyporiadal sa s námietkou odporcu

týkajúcou sa nedostatku podmienky konania. Teda odôvodnenie napadnutého rozsudku

spĺňa parametre odôvodnenia podľa Za nepreskúmateľnosť nemožno

považovať okolnosť, že odvolací neodôvodnil svoje rozhodnutie a nerozhodol podľa

predstáv odporcu.

Vadu konania podľa neboli spôsobilé založiť ani právne

závery, na ktorých založili súdy svoje rozhodnutie. Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v

zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že

by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mali by za následok vecnú nesprávnosť rozsudku,

ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania podľa V dôsledku

toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale

v danej veci nešlo)...“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. júla 2012 konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné

a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo

odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 2. novembra 2011, a jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné. Najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal stanovisko

k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o námietku litispendencie a odňatie možnosti

sťažovateľovi konať pred súdom.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Pretože namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012

nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , )

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného

prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, , , ,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. novembra 2012