Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 582/2012
PDF · 205.72 KB
No categories available
III. ÚS 582/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., Š., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., pre
namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 14 C 274/2008 zo 14.
októbra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra
2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2012 doručená sťažnosť J. F., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M.
F., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 274/2008 zo 14. októbra 2010, rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011 a
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo
98/2012 z 19. júla 2012.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«... Predmetom konania pred Okresným súdom Bratislava V vo veci 14 C 247/2008
bol nárok na zaplatenie nákladov spojených s užívaním bytu v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, a to za obdobie medzi zánikom bezpodielového spoluvlastníctva
manželov a jeho vyporiadaním, len jedným z bývalých manželov - navrhovateľkou.
V tom čase však už na Okresnom súde Bratislava V medzi navrhovateľkou
a odporcom prebiehalo viac ako dva roky konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov pod sp. zn. 8 C 2/2006.
Sťažovateľ ako odporca preto v konaní o zaplatenie nákladov spojených s užívaním
bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov vzniesol námietku skôr začatého konania
(litispendencie) v zmysle § 83 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s tým, že
v dôsledku tejto námietky navrhoval konanie zastaviť, pretože predmetnému konaniu bráni
prekážka skôr začatého konania, ktorým je konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, a toto konanie bráni akémukoľvek ďalšiemu konaniu týkajúceho
sa nároku z bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Napriek tejto námietke litispendencie Okresný súd Bratislava V konanie nezastavil
a rozsudkom zo dňa 14. 10. 2010 rozhodol tak, že sťažovateľ bol povinný zaplatiť
navrhovateľke 567 € s prísl.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
zaniklo právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva, teda dňom 09. 03. 2005 a
žalované obdobie sa týka nárokov po zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov
titulom spoluvlastníckeho podielu odporcu, ktoré podľa názoru súdu nemožno vyporiadavať
v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov a teda nemožno hovoriť o
tom, že konanie malo byť zastavené pre prekážku začatého konania.“
Súd na daný spor aplikoval ustanovenie § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka
o spoločných záväzkoch, nakoľko bol toho právneho názoru, že uplatňovaný nárok nemožno
posudzovať podľa ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a z toho dôvodu nejde o totožné konanie,
ktorému by bránila prekážka skôr začatého konania, teda litispendencie.
Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového súdu podal sťažovateľ ako odporca
podrobne zdôvodnené odvolanie, v ktorom vytýkal prvostupňovému súdu, že na vec
nesprávne aplikoval ustanovenie § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka o spoločných
záväzkoch, ktoré sa na danú vec nevzťahuje a podrobne zdôvodnil, prečo mal s poukazom
na ustanovenie § 853 Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenie § 150 Občianskeho
zákonníka, ktoré sa vzťahuje na vyporiadanie nárokov súvisiacich s vyporiadaním
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keďže uplatňovaný nárok na zaplatenie
nákladov spojených s užívaním bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, aj keď
za obdobie medzi zánikom bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jeho vyporiadaním,
len jedným z manželov, je nepochybne nárokom bezprostredne súvisiacim s vyporiadaním
bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Teda tým, že prvostupňový súd konanie nezastavil, zaťažil svoje rozhodnutie takou
vadou, ktorá má v konečnom dôsledku za následok porušenie práva na spravodlivý proces.
Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní sťažovateľa dňa 02. 11. 2011 tak, že sa
stotožnil s právnym posúdením veci súdu prvého stupňa, ako aj s odôvodnením (§ 219
OSP), konanie nezastavil a potvrdil rozsudok okresného súdu, čím v odvolacom konaní
nedošlo k odstráneniu vady majúcej za následok porušenie práva na spravodlivý proces.
Odvolací súd aplikáciou § 219 ods. 2 OSP vyjadril nielen svoj záver, že napadnuté
rozhodnutie a jeho odôvodnenie považuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez
výslovného vyjadrenia) aj záver, že námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie
sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených
v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa (NS SR 7 Cdo 148/2011).
Táto vada rozhodnutia nebola následne odstránená ani v dovolacom konaní, pretože
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 19. 07. 2012 odmietol dovolanie sťažovateľa z dôvodu, že
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Dovolací súd k dôvodu dovolateľa uvedeného v § 237 písm. d) OSP uviedol, že tento
nie je daný, pretože súdy oboch stupňov sa s otázkou litispendencie správne vysporiadali,
pretože bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo rozvodom dňom 9. marca 2005 a uplatnená
pohľadávka nemôže teda podliehať režimu bezpodielového spoluvlastníctva manželov
a nemôže byť v rámci neho ani vyporiadaná...»
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 274/2008
zo 14. októbra 2010, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 bolo porušené jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že už uvedené súdy
neakceptovali námietku sťažovateľa o prekážke začatého konania. Sťažovateľ považuje už
uvedené rozhodnutia za arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu upraveného v článku 46 ods. 1
Ústavy SR rozhodnutím Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14. 10. 2010
sp. zn. 14 C 274/2008, rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. 11. 2011
sp. zn. 7 Co 461/2010 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 07. 2012
sp. zn. 7 Cdo 98/2012 bolo porušené.
2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14. 10. 2010 sp. zn. 14 C 274/2008,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. 11. 2011 sp. zn. 7 Co 461/2010
a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19. 07. 2012 sp. zn. 7 Cdo 98/2012 sa zrušujú a
vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania. Sťažovateľ v sťažnosti namietal okrem porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), avšak v petite sťažnosti ho už neuviedol. Vzhľadom na to, že ústavný súd je
podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti, nemohol sa ústavný
súd zaoberať porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru.
1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 274/2008 zo 14. októbra 2010
a rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011, preskúmaniu
ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).
Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 274/2008 zo 14. októbra 2010,
takýmto súdom bol krajský súd, ktorý rozsudok okresného súdu preskúmal v odvolacom
konaní a potvrdil ho rozsudkom sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011, a pokiaľ ide
o rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra 2011, takýmto súdom bol
najvyšší súd, ktorý rozsudok krajského súdu preskúmal v dovolacom konaní a uznesením
sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 dovolanie sťažovateľa odmietol. V tejto časti ústavný
súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012, podľa ustanovenia § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú
neopodstatnenosť.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietané uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 za ústavne nekonformné, je to, že
podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nesprávne a nedostatočne odôvodnil, prečo
konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 274/2008 a na krajskom súde
pod sp. zn. 7 Co 461/2010, predmetom ktorého bol nárok na zaplatenie nákladov spojených
s užívaním bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov za obdobie medzi zánikom
bezpodielového spoluvlastníctva manželov a jeho vyporiadaním, nebolo zastavené z dôvodu
prekážky skôr začatého konania, ktorým bolo konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 2/2006. Podľa názoru
sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.
Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla
2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade najvyšší súd
rozhodujúc o dovolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 461/2010 z 2. novembra
2011 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo
dovolanie sťažovateľa odmietol.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla
2012 okrem iného uviedol:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné...
Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil
prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný
právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil a nejde ani o prípad týkajúci sa
neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Preto dospel Najvyšší súd Slovenskej
republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné...
Podľa § 83 O. s. p. začatie konania bráni tomu, aby o tej stej veci prebiehalo na súde
iné konanie.
V citovanom ustanovení vyjadrená prekážka veci začatej (litispendencia) patrí
k podmienkam konania, ktorých nedostatok súdu znemožňuje rozhodnúť vo veci samej.
Prekážka veci začatej teda bráni tomu, aby bola prejednaná a rozhodnutá vec, o ktorej už
bolo skôr začaté konanie. Takýto nedostatok podmienky konania nemožno odstrániť, preto
súd po jeho zistení musí konanie v ktoromkoľvek štádiu bez ďalšieho zastaviť (§ 104 ods. 1
O. s. p.). O prekážku veci začatej v zmysle uvedeného ustanovenia ide vtedy, keď
v neskoršom konaní ide o ten istý nárok, o ktorom už bolo skôr začaté iné konanie, ak sa
týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Konanie sa týka tých istých osôb aj
vtedy, keď majú rovnaké osoby v rôznych súdnych konaniach rozdielne procesné postavenie
(v jednom konaní vystupujú ako žalobcovia, v druhom ako žalovaní). Konanie sa týka tých
istých osôb aj vtedy, keď v neskôr začatom konaní vystupujú právni nástupcovia osôb, ktoré
sú alebo boli účastníkmi skôr začatého konania. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak
v konaní ide o rovnaký nárok, ktorý je vymedzovaný z rovnakých skutkových okolností
(pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 168/2008)...
Pokiaľ odporca v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania podľa § 237
písm. f/ O. s. p. namietal nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že
z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (pozri I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri II. ÚS 78/05).
Zo spisu pritom vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol
rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, vysvetlil čoho sa domáhal odporca a čím argumentoval v odvolacom
konám, ako sa k odvolaniu vyjadrila navrhovateľka a vyporiadal sa s námietkou odporcu
týkajúcou sa nedostatku podmienky konania. Teda odôvodnenie napadnutého rozsudku
spĺňa parametre odôvodnenia podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Za nepreskúmateľnosť nemožno
považovať okolnosť, že odvolací neodôvodnil svoje rozhodnutie a nerozhodol podľa
predstáv odporcu.
Vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. neboli spôsobilé založiť ani právne
závery, na ktorých založili súdy svoje rozhodnutie. Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v
zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že
by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mali by za následok vecnú nesprávnosť rozsudku,
ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. V dôsledku
toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale
v danej veci nešlo)...“
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012 konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné
a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo
odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 461/2010
z 2. novembra 2011, a jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné. Najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal stanovisko
k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o námietku litispendencie a odňatie možnosti
sťažovateľovi konať pred súdom.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho
sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Pretože namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04)
a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak
by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného
prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 98/2012 z 19. júla 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. novembra 2012