Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)IV. ÚS 620/2012
PDF · 270.09 KB
No categories available
IV. ÚS 620/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
Mgr. P. Ď., ktorou namieta porušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Rady pre vysielanie a retransmisiu v konaní vedenom
pod sp. zn. 128-PLO/O-1240/2011 a jej rozhodnutím č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Sž/18/2011 a jeho rozsudkom z 29. marca 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. P. Ď., ktorou namieta porušenie slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Rady pre vysielanie a
retransmisiu (ďalej len „Rada“) v konaní vedenom pod sp. zn. 128-PLO/O-1240/2011 a jej
rozhodnutím č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž/18/2011 a jeho
rozsudkom z 29. marca 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:
„Dňa 13. 12. 2010 o cca 22:12 hod. sťažovateľka, ako vysielateľ programovej služby
TV, odvysielala program N...
Dňa 17. 12. 2010, Rada... doručila sťažovateľke výzvu na doloženie záznamu
z vysielania Programu. Sťažovateľka RVR záznam z vysielania Programu nedoručila, za čo
jej rozhodnutím RVR, sp. zn.: RP/24/2011, uložila pokutu vo výške 2.500,- EUR.
... Dňa 16. 03. 2011, RVR doručila sťažovateľke oznámenie o začatí správneho
konania, v ktorom na strane č. 2 inter alia uviedla, že podkladom pre rozhodnutie sú (i)
záznam z vysielania Programu a (ii) prepis/popis skutkového stavu.
... Dňa 07. 06. 2011 na vytýčenom ústnom pojednávaní RVR, sťažovateľka namietala
zákonnosť získaného dôkazu - záznamu z vysielania Programu, ako podkladu pre
rozhodnutie RVR.“
Rada v predmetnej veci rozhodnutím č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011 rozhodla tak, že
sťažovateľka porušila povinnosť podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) tým, že 13. decembra 2010 o cca
22.12 h na programovej službe... odvysielala program N. (ďalej len „Program“), ktorý
spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do ľudskej dôstojnosti
súťažiaceho M. z programu F. Za uvedené porušenie povinnosti Rada uložila sťažovateľke
pokutu 5 000 € podľa § 64 ods. 1 písm. d) a § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z.
Rada vo výroku svojho rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.
uložením sankcie nezaniká povinnosť, za porušenie ktorej sa sankcia uložila, a rozhodla, že
podľa § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia.
Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu Rady opravný prostriedok podľa § 250l
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), o ktorom rozhodol najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 5 Sž/18/2011 z 29. marca 2012 tak, že rozhodnutie Rady potvrdil.
V sťažnosti sa ďalej uvádza:
„Sťažovateľka uvádza, že v zmysle vyššie uvedeného skutkového stavu jednoznačne
vyplýva, pričom táto skutočnosť nebola v predmetných konaniach sporná, že podkladom pre
vydanie rozhodnutia RVR, ktoré bolo potvrdené Najvyšším súdom SR, bol záznam
z vysielania Programu, ktorý si vyhotovila RVR na svojom vlastnom nahrávacom zariadení.
Sťažovateľka tvrdí, že vyhotovenie záznamu vysielania Programu na vlastnom
nahrávacom zariadení RVR a jeho následné použitie, ako dôkazu v správnom konaní
vedenom proti sťažovateľke je zásahom a porušením práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru...“
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Bykov proti Ruskej federácii z 10. marca 2009 a na
dvojstupňový test, ktorý ESĽP v predmetnej veci aplikoval, ktorý spočíva v zodpovedaní
dvoch okruhov otázok:
„... Či bolo rešpektované právo na obhajobu sťažovateľky, najmä či mala
sťažovateľka príležitosť namietať autenticitu a zákonnosť dôkazov a zároveň namietať
zákonnosť ich použitia v konaní;
... Aká je kvalita dôkazov, vrátane toho či okolnosti, za ktorých bola získaná, vrhajú
pochybnosť na ich spoľahlivosť a presnosť.
... Sťažovateľka k aplikácii prvej otázky vyššie uvedeného testu na konkrétny skutkový
prípad uvádza, že počas celého konania pred RVR ako aj v odvolacom konaní pred
Najvyšším súdom SR, mala príležitosť namietať zákonnosť a použitie záznamu z vysielania
Programu, pričom túto možnosť v oboch konaniach riadne a včas využila.
V predmetných konaniach nebolo sporné, že záznam z vysielania Programu
sťažovateľka RVR nedodala, pričom RVR v správnom konaní použila záznam z vysielania
Programu, ktorý (i) bez súhlasu sťažovateľky v zmysle Autorského zákona alebo (ii)
akejkoľvek inej zákonnej licencie na vyhotovenie záznamu z vysielania (pozn.: tak ako
umožňuje napr. český autorský zákon) alebo (iii) bez akéhokoľvek rozhodnutia, povolenia,
príkazu nezávislého orgánu súdnej moci, vyhotovila na vlastnom nahrávacom zariadení,
pričom o jeho vyhotovení informovala sťažovateľku až na vyžiadanie sťažovateľky. Najvyšší
súd sa následne stotožnil s právnym názorom RVR, podľa ktorého žiaden zákon RVR, ako
správnemu orgánu, nezakazuje vyhotoviť záznam z vysielania Programu na účely naplnenia
poslania RVR, a teda správneho konania a trestania.“
K aplikácii druhého okruhu otázok z predmetného testu sťažovateľka uvádza:
„... Je jednoznačné a nepochybné, že záznam z vysielania Programu bol RVR
vyhotovený ako dôkaz proti sťažovateľke v správnom konaní a trestaní, na ktoré sa musia
uplatňovať zásady trestného práva.
... Je jednoznačné a nepochybné, že prístup k záznamu z vysielania Programu má
široký okruh funkcionárov, členov a zamestnancov RVR.
... Je jednoznačné a nepochybné, dokonca nerozporované, že RVR a jej zamestnanci
vyhotovili záznam z vysielania (i) bez súhlasu sťažovateľky v zmysle Autorského zákona
alebo (ii) akejkoľvek inej zákonnej licencie na vyhotovenie záznamu z vysielania (pozn.: tak
ako umožňuje napr. český autorský zákon) alebo (iii) bez akéhokoľvek rozhodnutia,
povolenia, príkazu nezávislého orgánu súdnej moci
... Je jednoznačné a nepochybné, že záznam z vysielania Programu bol vyhotovený
na vlastnom nahrávacom zariadení RVR, ktorého parametre, spôsob zaznamenávania,
autenticita, kalibrácia, rozsah zaznamenávania, kvalita zaznamenávania, možnosti zásahu
do zaznamenávania, nastavenia zariadenia, možnosti úpravy záznamu vysielania nie sú
sťažovateľke známe, nie sú verejnosti známe, neboli sťažovateľke preukázané, sťažovateľka
pri úkone zaznamenávania nebola, nebola k nemu prizvaná, ani nebola pri vyhotovení
záznamu z vysielania Programu a ani na vyhotovenie záznamu z vysielania nebola
upozornená.
... Je jednoznačné a nepochybné, že autorizácia pripojenia nahrávacieho zariadenia
RVR na vysielanie sťažovateľky nebola sťažovateľke preukázaná, sťažovateľka sa dokonca
domnieva, že nahrávacie zariadenie RVR nijaký orgán neautorizoval.
... Sťažovateľka... ďalej uvádza, že zatiaľ čo rovnaký spôsob vyhotovenie záznamu
z vysielania Programu zo strany RVR môže byť súdmi považovaný za zákonný, vyhotovenie
záznamu z vysielania Programu musí zodpovedať minimálnej požiadavke správneho
trestania, že sťažovateľ musí byť upozornený na vyhotovenie záznamu z vysielania
Programu a pokiaľ sa tento vykonáva na zariadení RVR, má právo byť prítomný pri
takomto úkone, z dôvodu overenia autenticity.
Zo skutkového stavu nie je známe ani zrejmé, kto záznam vyhotovil, kto bol pri
vyhotovení záznamu prítomný, či boli pri vyhotovení záznamu zamestnanci RVR, či boli pri
vyhotovení záznamu nezávislí svedkovia, akým spôsobom sa záznam uschoval, kto mal
možnosť sa so záznamom oboznámiť, kto si záznam prezeral, kto mal možnosť so záznamom
manipulovať, či bolo možné do záznamu zasahovať, či nebolo do záznamu zasiahnuté, či bol
záznam voľne prístupný k nahliadnutiu, prípadne či došlo k použitiu záznamu inými
osobami ako zamestnancami RVR a pod.
Vzhľadom na uvedené má sťažovateľka za to, že v žiadnom prípade nie je možné
eliminovať pochybnosť spoľahlivosti a presnosti záznamu z vysielania Programu, nakoľko
tak ako bolo naznačené, existuje množstvo možností, ktoré sú spôsobilé spochybniť konečný
obsah záznamu z vysielania ako dôkazu v samotnom správnom konaní. ...
Záverom aplikácie testu ESĽP je potrebné posúdiť dôležitosť dôkazu, ktorého
nezákonnosť bola sťažovateľkou namietaná.
Je nepochybné a jednoznačné, že záznam z vysielania Programu bol jediným
a hlavným dôkazom v konaní proti sťažovateľke. RVR v správnom konaní nevykonala žiadne
iné dôkazy, a preto dôležitosť záznamu z vysielania Programu pre rozhodnutie o vine
sťažovateľky a uložení sankcie - pokuty, je absolútne kruciálna. Čo je pravdepodobne
najdôležitejšie je, že len tento jediný dôkaz spojil sťažovateľku s porušením povinnosti. ...
Práve okolnosti, za ktorých bol tento dôkaz získaný nie sú schopné eliminovať všetky
pochybnosti o spoľahlivosti, relevancii a presnosti tohto dôkazu a tým pádom do značnej
miery spochybňujú kvalitu predmetného dôkazu.
... Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má sťažovateľka za to, že spôsob,
akým bol dôkaz získaný a použitý v konaní proti sťažovateľke, mal jednoznačný vplyv na
konanie ako celok a zapríčinil porušenie práva na spravodlivý súdny proces, súdnu a inú
právnu ochranu.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o.,... podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:
5Sž/18/2011 zo dňa 29. 03. 2012, v spojení a rozhodnutím Rady pre vysielanie
a retransmisiu zo dňa 07. 06. 2011, číslo RP/27/2011, v konaní vedenom pod spisovou
značkou 128-PLO/O-1240/2011, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre
vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti
M. s. r. o... trovy konania... vo výške 57,62 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy
postupom Rady v konaní vedenom pod sp. zn. 128-PLO/O-1240/2011 a jej
rozhodnutím č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že
k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy postupom
Rady v konaní vedenom pod sp. zn. 128-PLO/O-1240/2011 a jej rozhodnutím
č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený
v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,
ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,
že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup Rady v namietanom konaní a jej
rozhodnutie č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011, pretože ho preskúmal na základe opravného
prostriedku podľa § 250l OSP najvyšší súd.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy je
z ústavného hľadiska pre ústavný súd preto podstatné a určujúce len preskúmanie postupu
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž/18/2011 a jeho rozsudku z 29. marca
2012 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného
dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž/18/2011 a jeho
rozsudkom z 29. marca 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. 5 Sž/18/2011 z 29. marca 2012 potvrdil
rozhodnutie Rady č. RP/27/2011 zo 7. júna 2011. V odôvodnení svojho rozsudku v prvom
rade vymedzil okruh sporných skutočností, ktoré tvorili predmet konania:
„Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd
zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že dňa 13. 12.
2010 o cca 22:12 hod. odvysielal v rámci programovej služby... program N.
Predmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup
odporkyne - správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia
podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods.
1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.
Úlohou Najvyššieho súdu... preto v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či
postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či navrhovateľ odvysielaním
tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v rozhodnutí, a či
bola v súlade so zákonom uložená sankcia.“
Následne sa najvyšší súd vysporiadal v odôvodnení rozsudku s jednotlivými
námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v opravnom prostriedku. Sťažovateľka vo svojej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namieta porušenie označených základných práv
a slobody podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že Rada
vyhotovila záznam z Programu na vlastnom nahrávacom zariadení a tento záznam použila
ako dôkaz v konaní. Z týchto dôvodov je pre ústavný súd relevantné preskúmať to, či sa
najvyšší súd v konaní o opravnom prostriedku vysporiadal ústavne akceptovateľným
spôsobom s touto námietkou sťažovateľky. V príslušnej časti odôvodnenia svojho rozsudku
najvyšší súd uviedol:
«V oblasti výkonu štátnej správy zákon č. 308/2000 Z. z. v ustanovení § 5 ods. 1
písm. m/ v prípade potreby oprávňuje Radu vyžiadať si od vysielateľov záznamy vysielania.
Vysielateľom v ustanovení § 16 ods. 3 písm. 1/ ukladá korešpondujúcu povinnosť uchovávať
súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite
a na vyžiadanie Rady poskytnúť záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči,
ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.
Na nariadenom pojednávaní, na otázku predsedníčky senátu, či v minulosti bolo
vyžiadanie si záznamu zo strany odporkyne robené rozhodnutím, a prečo to nenamietali
doteraz, právny zástupca navrhovateľa uviedol, „že to niekoľkokrát namietali, a že je to pre
nich zásadná otázka, nakoľko neoprávneným vyhotovením si monitoringu bolo neoprávnene
zasiahnuté do vysielania v zmysle autorského zákona, ktorý vyžaduje súhlas autora
s uverejnením diela alebo osobitné zmocnenie v inom zákone, M. Rade súhlas nedal a zákon
č. 308/2000 Z. z. takéto oprávnenie taktiež nedáva. Vyriešenie tejto otázky je pre
navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala záznam vo veci
občianskeho združenia 99 % a aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.“.
Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii
navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu,
ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa
uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto
ustanovenia zákona.
Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom
vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady
(§ 6 zákona č. 308/2000 Z. z.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky
vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti žiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto
námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom
zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako odvolacieho
dôvodu (osobitne s poukazom na prednes navrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 29. 03.
2012), najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z.,
jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry
vyhodnotil ako zjavne účelové až špekulatívne.
V tejto súvislosti najvyšší súd tiež upozorňuje na to, že tam, kde chcel zákonodarca
vyjadriť, že Rada koná vo forme rozhodnutia, výslovne to v zákona uvádza (napr. § 5 ods. 1
písm. a/ až d/ § 6 ods. 2 písm. a/ zákona 308/2000 Z. z.), pričom ani správny poriadok
takúto povinnosť neurčuje.
Nad rámec uvedeného najvyšší súd uvádza, že ani odlišný právny názor
navrhovateľa na formu žiadosti o poskytnutie záznamu (list Rady č. 6012/2010 zo dňa 15.
12. 2010), nevysvetľuje jeho oneskorenú vecnú reakciu (námietku z 15. 03. 2011), urobenú
s dostatočným časovým odstupom od zániku jeho povinnosti na uchovanie záznamu spornej
relácie.
Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ a h/, zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti
výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností vysielateľov podľa tohto
zákona a podľa osobitných predpisov a v prípade ich porušenia ukladať sankcie.
Zákon ani v ďalších ustanoveniach výslovne neupravuje spôsoby realizácie tohto
dohľadu. Z uvedeného ustanovenia je však zrejmé, že ide o výkon dohľadu ex offo, ktorý
musí zabezpečiť samotná Rada permanentne, i bez vonkajšieho podnetu (napr. sťažnosti
diváka) a vlastnými prostriedkami. Zo špecifík predmetu dohľadu (§ 3 písm. a/ cit. zák.)
a jeho rozsahu vyplýva, že pre splnenie daného účelu musí mať odporkyňa možnosť
zabezpečiť sledovanie televízneho vysielania (monitoring) aj pomocou technických
prostriedkov. Z dôvodovej správy k zákonu č. 308/2000 Z. z. (jej všeobecnej časti kapitoly
o nárokoch na štátny rozpočet) je zrejmé, že zákon s touto činnosťou Rady počíta (zvýšenie
počtu pracovníkov v oblasti monitoringu + zakúpenie videotechniky pre monitorovanie).
Oprávnenie odporkyne v prípade potreby žiadať o poskytnutie záznamu vysielania aj
vysielateľa je teda len ďalším, nie však jediným spôsobom realizácie dohľadu, resp.
získania podkladov pre plnenie úloh ďalších úloh odporkyne v oblasti výkonu štátnej
správy.
Z obsahu stanoviska navrhovateľa z 15. 03. 2011 k vyžiadaniu záznamov z vysielania
(č. l. 7), odpovede odporkyne na toto stanovisko z 18. 04. 2011 (č. l. 6) a listu odporkyne
zo 06. 05. 2011 jednoznačne vyplýva, že odporkyňa z vlastného automatického
nahrávacieho zariadenia na účely dohľadu, vytvorila kópiu (rozmnoženinu) spornej relácie
až po tom, čo navrhovateľ záznam zjavne úmyselne v rozpore s § 16 ods. 3 písm. 1/ zákona
č. 308/2000 Z. z. neposkytol.
Takto vytvorený záznam bol odporkyňou použitý výlučne na účely a potreby
správneho konania, ktoré jej vyplývajú z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. a zákon
č. 71/1967 Zb.
K námietke navrhovateľa, v ktorej poukazuje na autorský zákon, najvyšší súd v zhode
s vyjadrením odporkyne uvádza, že tento zákon upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi
nositeľom autorských práv a práv s nimi súvisiacich a ostatnými subjektmi súkromného
práva. Takto potom uvedená námietka nepodlieha prieskumu v správnom súdnictve podľa
tretej hlavy piatej časti OSP a najvyšší súd na ňu nemôže prihliadať.
Navyše podľa názoru najvyššieho súdu týmto postupom majetkové právo vysielateľa
podľa § 68 ods. 2 písm. c/ zákona 618/2003 Z. z. mohlo byť dotknuté len v nevyhnutnej
miere, potrebnej pre splnenie zákonom stanoveného poslania a pôsobnosti Rady, t. j. jej
konanie na základe zákona.
Námietka navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto
podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.
Podľa najvyššieho súdu nemožno vylúčiť, že motív tohto konania vysielateľa
vychádza aj z porovnania zákonných rozsahov pre výšku pokuty za nedodanie záznamu
vysielania na vyžiadanie Rady (663 eur do 66.387 eur) a pre výšku pokuty za správny delikt
§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za ktorý bol navrhovateľ sankcionovaný
(3.319 eur do 165.969 eur), kde je zrejmé, že nedodaním záznamu vysielania na vyžiadanie
Rady sa navrhovateľ chcel vyhnúť sankcionovaniu za závažnejší správny delikt, a teda aj
vyššej pokute. Uvedené konštatovanie najvyššieho súdu utvrdzuje aj vyjadrenie
navrhovateľa, ktorý na nariadenom pojednávaní, ako je uvedené vyššie uviedol, že
„vyriešenie tejto otázky je pre navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada
získala záznam vo veci občianskeho združenia 99 % a aj za toto vysielanie bola
navrhovateľovi uložená sankcia.»
V súvislosti s namietaným porušením označených práv a slobody sťažovateľky
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom
súdnictve a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu
potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať
činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov
orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli
nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či
kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom
rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale
je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy. V prerokúvanom prípade bolo potrebné zohľadniť aj to, že najvyšší
súd ako správny súd bol súdom s plnou jurisdikciou, pretože predmetom konania bolo
rozhodovanie o porušení povinnosti a uloženie sankcie podľa zákona č. 308/2000 Z. z.
(§ 250i ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP). Vzhľadom na to ústavný súd posudzoval
z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu.
Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho
súdu ako odvolacieho súdu týkajúcim sa hodnotenia postupu Rady so „zákonnosťou
získania dôkazu – záznamu vysielania Programu ako podkladu pre rozhodnutie RVR“, ako
podkladom pre jej rozhodnutie. Je toho názoru, že získaný dôkaz nebol v súlade so zákonom
[predovšetkým s príslušnými ustanoveniami zákona č. 308/2000 Z. z., zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Správny poriadok“) a zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich
s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský
zákon“)].
Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa stotožnil
s postupom Rady, ktorá vyhotovila záznam Programu vlastným nahrávacím zariadením
a následne tento záznam použila v správnom konaní ako dôkaz a podklad pre svoje
rozhodnutie. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku dospel k záveru, že zo zákona
č. 308/2000 Z. z. možno odvodiť takéto právo Rady, hoci nie je explicitne vyjadrené v texte
zákona. Pri svojej argumentácii najvyšší súd poukázal na to, že do pôsobnosti Rady
v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností vysielateľov
a v prípade porušenia povinností ukladať sankcie [§ 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona
č. 308/2000 Z. z.]. Poukázal tiež na to, že zákon č. 308/2000 Z. z. neupravuje konkrétne
a vyčerpávajúco všetky spôsoby realizácie tohto dohľadu. Charakter dohľadu vymedzil tak,
že tento dohľad vykonáva Rada ex offo, teda aj bez vonkajšieho podnetu, permanentne
a vlastnými prostriedkami. Špecifiká predmetu dohľadu a jeho rozsah [§ 3 písm. a) zákona
č. 308/2000 Z. z.] odôvodňujú záver, že Rada musí mať možnosť zabezpečiť nepretržité
sledovanie televízneho vysielania (monitoring), pričom tento záver je podporený aj
dôvodovou správou k zákonu č. 308/2000 Z. z., ktorá predpokladá zakúpenie videotechniky
pre monitorovanie. Najvyšší súd tiež uviedol, že oprávnenie žiadať o poskytnutie záznamu
[§ 5 ods. 1 písm. m) zákona č. 308/2000 Z. z.] je ďalší, nie však jediný spôsob realizácie
dohľadu.
Následne najvyšší súd hodnotil spôsob, akým Rada vykonala oprávnenie vyhotoviť
vlastný záznam z vysielania. V tejto súvislosti poukázal na to, že Rada vyhotovila kópiu
(rozmnoženinu) Programu z automatického nahrávacieho zariadenia až potom, čo
sťažovateľka neposkytla potrebnú súčinnosť a neposkytla sama záznam z vysielania s tým,
že táto kópia bola použitá výlučne pre účely a potreby správneho konania. Pokiaľ ide
o námietku sťažovateľky, že vyhotovenie kópie Programu predstavuje porušenie autorského
práva, najvyšší súd uviedol, že autorský zákon sa týka súkromno-právnych vzťahov
a postup Rady len v minimálnom rozsahu porušuje právo sťažovateľky podľa § 68 ods. 2
písm. c) autorského zákona s tým, že táto námietka je tiež v správnom konaní irelevantná.
V súvislosti s výkladom zákona č. 308/2000 Z. z., ktorý v prerokúvanom prípade
uskutočnil najvyšší súd, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa
interpretácie právnych predpisov. Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce
základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov,
v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08,
IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd
Českej republiky napr. III. ÚS 150/99). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich
inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text
môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.
Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len
prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny
predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či
spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému
výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu,
ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri
zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m.
Najvyšší súd v predmetnom výklade príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z.
uvedené zásady výkladu právnych predpisov rešpektoval. Výklad tohto zákona nezaložil na
jeho textovom znení, ale zohľadnil zmysel a účel predmetnej právnej úpravy, pričom sa
podľa ústavného súdu nedopustil excesu, teda svojvoľného alebo zjavne účelového výkladu.
V kontexte s týmto ústavne súladným výkladom zákona č. 308/2000 Z. z. nemožno
akceptovať ani námietku sťažovateľky o nezákonnosti dôkazu, ktorý Rada získala
vyhotovením kópie Programu vlastným nahrávacím zariadením, a tiež o porušení
autorského zákona. Z týchto dôvodov považuje ústavný súd citované právne závery
najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné, pretože nie sú prejavom svojvôle, teda
arbitrárnosti a sú primeraným spôsobom odôvodnené. Táto časť odôvodnenia poskytuje
dostatočný podklad pre potvrdzujúci výrok rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý
koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania
v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základných
práv vyjadrených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho
súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje právne závery
primeraným spôsobom odôvodnil, tieto závery sú preskúmateľné, logické a vychádzajú
z aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z., Správneho poriadku
a autorského zákona, nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, preto sú ústavne
udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení, predovšetkým zákona
č. 308/2000 Z. z. takéto nedostatky nevykazuje.
Sťažovateľka tiež namieta, že označeným postupom najvyššieho súdu a jeho
rozsudkom z 29. marca 2012 bola porušená jej sloboda prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj
sloboda prejavu (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou
(napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by
ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy.
Keďže ústavný súd postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Sž/18/2011 a jeho rozsudok z 29. marca 2012 nepovažoval za arbitrárny alebo zjavne
neodôvodnený, nemohlo postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho
rozsudkom dôjsť ani k porušeniu slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a porušenia slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sž/18/2011 a jeho rozsudkom z 29. marca 2012 po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012