Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 620/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. P. Ď., ktorou namieta porušenie slobody prejavu podľa Slovenskej

republiky, porušenie základných práv podľa a 2 a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Rady pre vysielanie a retransmisiu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jej rozhodnutím č. zo 7. júna 2011

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. marca 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. P. Ď., ktorou namieta porušenie slobody prejavu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Rady pre vysielanie a

retransmisiu (ďalej len „Rada“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jej

rozhodnutím č. zo 7. júna 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. marca 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Dňa 13. 12. 2010 o cca 22:12 hod. sťažovateľka, ako vysielateľ programovej služby

TV, odvysielala program N...

Dňa 17. 12. 2010, Rada... doručila sťažovateľke výzvu na doloženie záznamu

z vysielania Programu. Sťažovateľka RVR záznam z vysielania Programu nedoručila, za čo

jej rozhodnutím RVR, sp. zn.: , uložila pokutu vo výške 2.500,- EUR.

... Dňa 16. 03. 2011, RVR doručila sťažovateľke oznámenie o začatí správneho

konania, v ktorom na strane č. 2 inter alia uviedla, že podkladom pre rozhodnutie sú (i)

záznam z vysielania Programu a (ii) prepis/popis skutkového stavu.

... Dňa 07. 06. 2011 na vytýčenom ústnom pojednávaní RVR, sťažovateľka namietala

zákonnosť získaného dôkazu - záznamu z vysielania Programu, ako podkladu pre

rozhodnutie RVR.“

Rada v predmetnej veci rozhodnutím č. zo 7. júna 2011 rozhodla tak, že

sťažovateľka porušila povinnosť podľa

o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) tým, že 13. decembra 2010 o cca

22.12 h na programovej službe... odvysielala program N. (ďalej len „Program“), ktorý

spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do ľudskej dôstojnosti

súťažiaceho M. z programu F. Za uvedené porušenie povinnosti Rada uložila sťažovateľke

pokutu 5 000 € podľa a

Rada vo výroku svojho rozhodnutia uviedla, že podľa

uložením sankcie nezaniká povinnosť, za porušenie ktorej sa sankcia uložila, a rozhodla, že

podľa je pokuta splatná do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu Rady opravný prostriedok podľa § 250l

a nasl. (ďalej len „OSP“), o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 29. marca 2012 tak, že rozhodnutie Rady potvrdil.

V sťažnosti sa ďalej uvádza:

„Sťažovateľka uvádza, že v zmysle vyššie uvedeného skutkového stavu jednoznačne

vyplýva, pričom táto skutočnosť nebola v predmetných konaniach sporná, že podkladom pre

vydanie rozhodnutia RVR, ktoré bolo potvrdené Najvyšším súdom SR, bol záznam

z vysielania Programu, ktorý si vyhotovila RVR na svojom vlastnom nahrávacom zariadení.

Sťažovateľka tvrdí, že vyhotovenie záznamu vysielania Programu na vlastnom

nahrávacom zariadení RVR a jeho následné použitie, ako dôkazu v správnom konaní

vedenom proti sťažovateľke je zásahom a porušením práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 2 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru...“

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Bykov proti Ruskej federácii z 10. marca 2009 a na

dvojstupňový test, ktorý ESĽP v predmetnej veci aplikoval, ktorý spočíva v zodpovedaní

dvoch okruhov otázok:

„... Či bolo rešpektované právo na obhajobu sťažovateľky, najmä či mala

sťažovateľka príležitosť namietať autenticitu a zákonnosť dôkazov a zároveň namietať

zákonnosť ich použitia v konaní;

... Aká je kvalita dôkazov, vrátane toho či okolnosti, za ktorých bola získaná, vrhajú

pochybnosť na ich spoľahlivosť a presnosť.

... Sťažovateľka k aplikácii prvej otázky vyššie uvedeného testu na konkrétny skutkový

prípad uvádza, že počas celého konania pred RVR ako aj v odvolacom konaní pred

Najvyšším súdom SR, mala príležitosť namietať zákonnosť a použitie záznamu z vysielania

Programu, pričom túto možnosť v oboch konaniach riadne a včas využila.

V predmetných konaniach nebolo sporné, že záznam z vysielania Programu

sťažovateľka RVR nedodala, pričom RVR v správnom konaní použila záznam z vysielania

Programu, ktorý (i) bez súhlasu sťažovateľky v zmysle Autorského zákona alebo (ii)

akejkoľvek inej zákonnej licencie na vyhotovenie záznamu z vysielania (pozn.: tak ako

umožňuje napr. český autorský zákon) alebo (iii) bez akéhokoľvek rozhodnutia, povolenia,

príkazu nezávislého orgánu súdnej moci, vyhotovila na vlastnom nahrávacom zariadení,

pričom o jeho vyhotovení informovala sťažovateľku až na vyžiadanie sťažovateľky. Najvyšší

súd sa následne stotožnil s právnym názorom RVR, podľa ktorého žiaden zákon RVR, ako

správnemu orgánu, nezakazuje vyhotoviť záznam z vysielania Programu na účely naplnenia

poslania RVR, a teda správneho konania a trestania.“

K aplikácii druhého okruhu otázok z predmetného testu sťažovateľka uvádza:

„... Je jednoznačné a nepochybné, že záznam z vysielania Programu bol RVR

vyhotovený ako dôkaz proti sťažovateľke v správnom konaní a trestaní, na ktoré sa musia

uplatňovať zásady trestného práva.

... Je jednoznačné a nepochybné, že prístup k záznamu z vysielania Programu má

široký okruh funkcionárov, členov a zamestnancov RVR.

... Je jednoznačné a nepochybné, dokonca nerozporované, že RVR a jej zamestnanci

vyhotovili záznam z vysielania (i) bez súhlasu sťažovateľky v zmysle Autorského zákona

alebo (ii) akejkoľvek inej zákonnej licencie na vyhotovenie záznamu z vysielania (pozn.: tak

ako umožňuje napr. český autorský zákon) alebo (iii) bez akéhokoľvek rozhodnutia,

povolenia, príkazu nezávislého orgánu súdnej moci

... Je jednoznačné a nepochybné, že záznam z vysielania Programu bol vyhotovený

na vlastnom nahrávacom zariadení RVR, ktorého parametre, spôsob zaznamenávania,

autenticita, kalibrácia, rozsah zaznamenávania, kvalita zaznamenávania, možnosti zásahu

do zaznamenávania, nastavenia zariadenia, možnosti úpravy záznamu vysielania nie sú

sťažovateľke známe, nie sú verejnosti známe, neboli sťažovateľke preukázané, sťažovateľka

pri úkone zaznamenávania nebola, nebola k nemu prizvaná, ani nebola pri vyhotovení

záznamu z vysielania Programu a ani na vyhotovenie záznamu z vysielania nebola

upozornená.

... Je jednoznačné a nepochybné, že autorizácia pripojenia nahrávacieho zariadenia

RVR na vysielanie sťažovateľky nebola sťažovateľke preukázaná, sťažovateľka sa dokonca

domnieva, že nahrávacie zariadenie RVR nijaký orgán neautorizoval.

... Sťažovateľka... ďalej uvádza, že zatiaľ čo rovnaký spôsob vyhotovenie záznamu

z vysielania Programu zo strany RVR môže byť súdmi považovaný za zákonný, vyhotovenie

záznamu z vysielania Programu musí zodpovedať minimálnej požiadavke správneho

trestania, že sťažovateľ musí byť upozornený na vyhotovenie záznamu z vysielania

Programu a pokiaľ sa tento vykonáva na zariadení RVR, má právo byť prítomný pri

takomto úkone, z dôvodu overenia autenticity.

Zo skutkového stavu nie je známe ani zrejmé, kto záznam vyhotovil, kto bol pri

vyhotovení záznamu prítomný, či boli pri vyhotovení záznamu zamestnanci RVR, či boli pri

vyhotovení záznamu nezávislí svedkovia, akým spôsobom sa záznam uschoval, kto mal

možnosť sa so záznamom oboznámiť, kto si záznam prezeral, kto mal možnosť so záznamom

manipulovať, či bolo možné do záznamu zasahovať, či nebolo do záznamu zasiahnuté, či bol

záznam voľne prístupný k nahliadnutiu, prípadne či došlo k použitiu záznamu inými

osobami ako zamestnancami RVR a pod.

Vzhľadom na uvedené má sťažovateľka za to, že v žiadnom prípade nie je možné

eliminovať pochybnosť spoľahlivosti a presnosti záznamu z vysielania Programu, nakoľko

tak ako bolo naznačené, existuje množstvo možností, ktoré sú spôsobilé spochybniť konečný

obsah záznamu z vysielania ako dôkazu v samotnom správnom konaní. ...

Záverom aplikácie testu ESĽP je potrebné posúdiť dôležitosť dôkazu, ktorého

nezákonnosť bola sťažovateľkou namietaná.

Je nepochybné a jednoznačné, že záznam z vysielania Programu bol jediným

a hlavným dôkazom v konaní proti sťažovateľke. RVR v správnom konaní nevykonala žiadne

iné dôkazy, a preto dôležitosť záznamu z vysielania Programu pre rozhodnutie o vine

sťažovateľky a uložení sankcie - pokuty, je absolútne kruciálna. Čo je pravdepodobne

najdôležitejšie je, že len tento jediný dôkaz spojil sťažovateľku s porušením povinnosti. ...

Práve okolnosti, za ktorých bol tento dôkaz získaný nie sú schopné eliminovať všetky

pochybnosti o spoľahlivosti, relevancii a presnosti tohto dôkazu a tým pádom do značnej

miery spochybňujú kvalitu predmetného dôkazu.

... Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má sťažovateľka za to, že spôsob,

akým bol dôkaz získaný a použitý v konaní proti sťažovateľke, mal jednoznačný vplyv na

konanie ako celok a zapríčinil porušenie práva na spravodlivý súdny proces, súdnu a inú

právnu ochranu.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o.,... podľa a ods. 2)

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a slobodu prejavu podľa

porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 29. 03. 2012, v spojení a rozhodnutím Rady pre vysielanie

a retransmisiu zo dňa 07. 06. 2011, číslo RP/27/2011, v konaní vedenom pod spisovou

značkou , sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre

vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti

M. s. r. o... trovy konania... vo výške 57,62 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva podľa dohovoru a slobody prejavu podľa

postupom Rady v konaní vedenom pod sp. zn. a jej

rozhodnutím č. zo 7. júna 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom, že

k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa a 2 ,

práva podľa dohovoru a slobody prejavu podľa postupom

Rady v konaní vedenom pod sp. zn. a jej rozhodnutím

č. zo 7. júna 2011 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený

v , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,

ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,

že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup Rady v namietanom konaní a jej

rozhodnutie č. zo 7. júna 2011, pretože ho preskúmal na základe opravného

prostriedku podľa najvyšší súd.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa a 2 ,

práva podľa dohovoru a slobody prejavu podľa je

z ústavného hľadiska pre ústavný súd preto podstatné a určujúce len preskúmanie postupu

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 29. marca

2012 (obdobne napr. m. m. , , ). Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2 ,

práva podľa dohovoru a slobody prejavu podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. marca 2012

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 29. marca 2012 potvrdil

rozhodnutie Rady č. zo 7. júna 2011. V odôvodnení svojho rozsudku v prvom

rade vymedzil okruh sporných skutočností, ktoré tvorili predmet konania:

„Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd

zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že dňa 13. 12.

2010 o cca 22:12 hod. odvysielal v rámci programovej služby... program N.

Predmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup

odporkyne - správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia

podľa za porušenie povinnosti podľa ods.

1 písm. a/

Úlohou Najvyššieho súdu... preto v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či

postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či navrhovateľ odvysielaním

tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v rozhodnutí, a či

bola v súlade so zákonom uložená sankcia.“

Následne sa najvyšší súd vysporiadal v odôvodnení rozsudku s jednotlivými

námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v opravnom prostriedku. Sťažovateľka vo svojej

sťažnosti podľa namieta porušenie označených základných práv

a slobody podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že Rada

vyhotovila záznam z Programu na vlastnom nahrávacom zariadení a tento záznam použila

ako dôkaz v konaní. Z týchto dôvodov je pre ústavný súd relevantné preskúmať to, či sa

najvyšší súd v konaní o opravnom prostriedku vysporiadal ústavne akceptovateľným

spôsobom s touto námietkou sťažovateľky. V príslušnej časti odôvodnenia svojho rozsudku

najvyšší súd uviedol:

«V oblasti výkonu štátnej správy v ustanovení

písm. m/ v prípade potreby oprávňuje Radu vyžiadať si od vysielateľov záznamy vysielania.

Vysielateľom v ustanovení § 16 ods. 3 písm. 1/ ukladá korešpondujúcu povinnosť uchovávať

súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite

a na vyžiadanie Rady poskytnúť záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči,

ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.

Na nariadenom pojednávaní, na otázku predsedníčky senátu, či v minulosti bolo

vyžiadanie si záznamu zo strany odporkyne robené rozhodnutím, a prečo to nenamietali

doteraz, právny zástupca navrhovateľa uviedol, „že to niekoľkokrát namietali, a že je to pre

nich zásadná otázka, nakoľko neoprávneným vyhotovením si monitoringu bolo neoprávnene

zasiahnuté do vysielania v zmysle autorského zákona, ktorý vyžaduje súhlas autora

s uverejnením diela alebo osobitné zmocnenie v inom zákone, M. Rade súhlas nedal a zákon

č. takéto oprávnenie taktiež nedáva. Vyriešenie tejto otázky je pre

navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala záznam vo veci

občianskeho združenia 99 % a aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.“.

Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii

navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu,

ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa

uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto

ustanovenia zákona.

Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom

vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady

( ), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky

vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti žiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto

námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom

zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako odvolacieho

dôvodu (osobitne s poukazom na prednes navrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 29. 03.

2012), najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení ,

jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry

vyhodnotil ako zjavne účelové až špekulatívne.

V tejto súvislosti najvyšší súd tiež upozorňuje na to, že tam, kde chcel zákonodarca

vyjadriť, že Rada koná vo forme rozhodnutia, výslovne to v zákona uvádza (napr. § 5 ods. 1

písm. a/ až d/ zákona ), pričom ani správny poriadok

takúto povinnosť neurčuje.

Nad rámec uvedeného najvyšší súd uvádza, že ani odlišný právny názor

navrhovateľa na formu žiadosti o poskytnutie záznamu (list Rady č. 6012/2010 zo dňa 15.

12. 2010), nevysvetľuje jeho oneskorenú vecnú reakciu (námietku z 15. 03. 2011), urobenú

s dostatočným časovým odstupom od zániku jeho povinnosti na uchovanie záznamu spornej

relácie.

Podľa a , do pôsobnosti Rady v oblasti

výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností vysielateľov podľa tohto

zákona a podľa osobitných predpisov a v prípade ich porušenia ukladať sankcie.

Zákon ani v ďalších ustanoveniach výslovne neupravuje spôsoby realizácie tohto

dohľadu. Z uvedeného ustanovenia je však zrejmé, že ide o výkon dohľadu ex offo, ktorý

musí zabezpečiť samotná Rada permanentne, i bez vonkajšieho podnetu (napr. sťažnosti

diváka) a vlastnými prostriedkami. Zo špecifík predmetu dohľadu (§ 3 písm. a/ cit. zák.)

a jeho rozsahu vyplýva, že pre splnenie daného účelu musí mať odporkyňa možnosť

zabezpečiť sledovanie televízneho vysielania (monitoring) aj pomocou technických

prostriedkov. Z dôvodovej správy k (jej všeobecnej časti kapitoly

o nárokoch na štátny rozpočet) je zrejmé, že zákon s touto činnosťou Rady počíta (zvýšenie

počtu pracovníkov v oblasti monitoringu + zakúpenie videotechniky pre monitorovanie).

Oprávnenie odporkyne v prípade potreby žiadať o poskytnutie záznamu vysielania aj

vysielateľa je teda len ďalším, nie však jediným spôsobom realizácie dohľadu, resp.

získania podkladov pre plnenie úloh ďalších úloh odporkyne v oblasti výkonu štátnej

správy.

Z obsahu stanoviska navrhovateľa z 15. 03. 2011 k vyžiadaniu záznamov z vysielania

(č. l. 7), odpovede odporkyne na toto stanovisko z 18. 04. 2011 (č. l. 6) a listu odporkyne

zo 06. 05. 2011 jednoznačne vyplýva, že odporkyňa z vlastného automatického

nahrávacieho zariadenia na účely dohľadu, vytvorila kópiu (rozmnoženinu) spornej relácie

až po tom, čo navrhovateľ záznam zjavne úmyselne v rozpore s § 16 ods. 3 písm. 1/ zákona

č. neposkytol.

Takto vytvorený záznam bol odporkyňou použitý výlučne na účely a potreby

správneho konania, ktoré jej vyplývajú z ustanovení a zákon

č.

K námietke navrhovateľa, v ktorej poukazuje na autorský zákon, najvyšší súd v zhode

s vyjadrením odporkyne uvádza, že tento zákon upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi

nositeľom autorských práv a práv s nimi súvisiacich a ostatnými subjektmi súkromného

práva. Takto potom uvedená námietka nepodlieha prieskumu v správnom súdnictve podľa

tretej hlavy piatej časti a najvyšší súd na ňu nemôže prihliadať.

Navyše podľa názoru najvyššieho súdu týmto postupom majetkové právo vysielateľa

podľa zákona mohlo byť dotknuté len v nevyhnutnej

miere, potrebnej pre splnenie zákonom stanoveného poslania a pôsobnosti Rady, t. j. jej

konanie na základe zákona.

Námietka navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto

podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.

Podľa najvyššieho súdu nemožno vylúčiť, že motív tohto konania vysielateľa

vychádza aj z porovnania zákonných rozsahov pre výšku pokuty za nedodanie záznamu

vysielania na vyžiadanie Rady (663 eur do 66.387 eur) a pre výšku pokuty za správny delikt

, za ktorý bol navrhovateľ sankcionovaný

(3.319 eur do 165.969 eur), kde je zrejmé, že nedodaním záznamu vysielania na vyžiadanie

Rady sa navrhovateľ chcel vyhnúť sankcionovaniu za závažnejší správny delikt, a teda aj

vyššej pokute. Uvedené konštatovanie najvyššieho súdu utvrdzuje aj vyjadrenie

navrhovateľa, ktorý na nariadenom pojednávaní, ako je uvedené vyššie uviedol, že

„vyriešenie tejto otázky je pre navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada

získala záznam vo veci občianskeho združenia 99 % a aj za toto vysielanie bola

navrhovateľovi uložená sankcia.»

V súvislosti s namietaným porušením označených práv a slobody sťažovateľky

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom

súdnictve a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo podľa názoru ústavného súdu

potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať

činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov

orgánu verejnej správy, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli

nezákonné a ukrátili ju na jej právach ( ), teda preskúmať to, či

kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom

rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale

je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy. V prerokúvanom prípade bolo potrebné zohľadniť aj to, že najvyšší

súd ako správny súd bol súdom s plnou jurisdikciou, pretože predmetom konania bolo

rozhodovanie o porušení povinnosti a uloženie sankcie podľa

( v spojení s ). Vzhľadom na to ústavný súd posudzoval

z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu.

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom najvyššieho

súdu ako odvolacieho súdu týkajúcim sa hodnotenia postupu Rady so „zákonnosťou

získania dôkazu – záznamu vysielania Programu ako podkladu pre rozhodnutie RVR“, ako

podkladom pre jej rozhodnutie. Je toho názoru, že získaný dôkaz nebol v súlade so zákonom

[predovšetkým s príslušnými ustanoveniami ,

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Správny poriadok“) a o autorskom práve a právach súvisiacich

s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský

zákon“)].

Z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa stotožnil

s postupom Rady, ktorá vyhotovila záznam Programu vlastným nahrávacím zariadením

a následne tento záznam použila v správnom konaní ako dôkaz a podklad pre svoje

rozhodnutie. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku dospel k záveru, že zo zákona

č. možno odvodiť takéto právo Rady, hoci nie je explicitne vyjadrené v texte

zákona. Pri svojej argumentácii najvyšší súd poukázal na to, že do pôsobnosti Rady

v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností vysielateľov

a v prípade porušenia povinností ukladať sankcie [§ 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona

č. ]. Poukázal tiež na to, že neupravuje konkrétne

a vyčerpávajúco všetky spôsoby realizácie tohto dohľadu. Charakter dohľadu vymedzil tak,

že tento dohľad vykonáva Rada ex offo, teda aj bez vonkajšieho podnetu, permanentne

a vlastnými prostriedkami. Špecifiká predmetu dohľadu a jeho rozsah [§ 3 písm. a) zákona

č. ] odôvodňujú záver, že Rada musí mať možnosť zabezpečiť nepretržité

sledovanie televízneho vysielania (monitoring), pričom tento záver je podporený aj

dôvodovou správou k , ktorá predpokladá zakúpenie videotechniky

pre monitorovanie. Najvyšší súd tiež uviedol, že oprávnenie žiadať o poskytnutie záznamu

[ ] je ďalší, nie však jediný spôsob realizácie

dohľadu.

Následne najvyšší súd hodnotil spôsob, akým Rada vykonala oprávnenie vyhotoviť

vlastný záznam z vysielania. V tejto súvislosti poukázal na to, že Rada vyhotovila kópiu

(rozmnoženinu) Programu z automatického nahrávacieho zariadenia až potom, čo

sťažovateľka neposkytla potrebnú súčinnosť a neposkytla sama záznam z vysielania s tým,

že táto kópia bola použitá výlučne pre účely a potreby správneho konania. Pokiaľ ide

o námietku sťažovateľky, že vyhotovenie kópie Programu predstavuje porušenie autorského

práva, najvyšší súd uviedol, že autorský zákon sa týka súkromno-právnych vzťahov

a postup Rady len v minimálnom rozsahu porušuje právo sťažovateľky podľa § 68 ods. 2

písm. c) autorského zákona s tým, že táto námietka je tiež v správnom konaní irelevantná.

V súvislosti s výkladom , ktorý v prerokúvanom prípade

uskutočnil najvyšší súd, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa

interpretácie právnych predpisov. Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce

základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov,

v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (,

, , , , podobne aj Ústavný súd

Českej republiky napr. ). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich

inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text

môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.

Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len

prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny

predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či

spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému

výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu,

ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri

zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, , m. m.

).

Najvyšší súd v predmetnom výklade príslušných ustanovení

uvedené zásady výkladu právnych predpisov rešpektoval. Výklad tohto zákona nezaložil na

jeho textovom znení, ale zohľadnil zmysel a účel predmetnej právnej úpravy, pričom sa

podľa ústavného súdu nedopustil excesu, teda svojvoľného alebo zjavne účelového výkladu.

V kontexte s týmto ústavne súladným výkladom nemožno

akceptovať ani námietku sťažovateľky o nezákonnosti dôkazu, ktorý Rada získala

vyhotovením kópie Programu vlastným nahrávacím zariadením, a tiež o porušení

autorského zákona. Z týchto dôvodov považuje ústavný súd citované právne závery

najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné, pretože nie sú prejavom svojvôle, teda

arbitrárnosti a sú primeraným spôsobom odôvodnené. Táto časť odôvodnenia poskytuje

dostatočný podklad pre potvrdzujúci výrok rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý

koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania

v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základných

práv vyjadrených v a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by

naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho

súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje právne závery

primeraným spôsobom odôvodnil, tieto závery sú preskúmateľné, logické a vychádzajú

z aplikácie príslušných ustanovení , Správneho poriadku

a autorského zákona, nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, preto sú ústavne

udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení, predovšetkým zákona

č. takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľka tiež namieta, že označeným postupom najvyššieho súdu a jeho

rozsudkom z 29. marca 2012 bola porušená jej sloboda prejavu podľa .

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj

sloboda prejavu (m. m. ). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou

(napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , prípadne dohovoru. V opačnom prípade by

ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy.

Keďže ústavný súd postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudok z 29. marca 2012 nepovažoval za arbitrárny alebo zjavne

neodôvodnený, nemohlo postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho

rozsudkom dôjsť ani k porušeniu slobody prejavu podľa .

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv

sťažovateľky podľa a , práva podľa dohovoru

a porušenia slobody prejavu podľa postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. marca 2012 po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012