Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 11/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a E. K., P., zastúpených advokátkou Mgr. K. B., P.,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -360

z 10. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. a E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej l „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ 1“) a E. K.

(spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa (ďalej len „“)

a základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-360 z 10. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že boli užívateľmi bytu „v rodinnom dome v P.

na... ul. č..., ktorý bol sťažovateľovi pridelený ako služobný byt v roku 1964. Predmetný byt

slúžil ako služobný byt v súvislosti s vykonávaním činnosti správcu starej športovej haly,

ktorá sa nachádza v blízkej vzdialenosti od predmetného bytu a bol jej súčasťou.“. Právo

na užívanie uvedeného bytu vyvodzovali z toho, že sťažovateľ vykonával na základe

zmluvy o dielo z 24. októbra 1964 činnosť správcu objektu, súčasťou ktorého bol nimi

užívaný byt. Platnosť predmetnej zmluvy bola dohodnutá na dobu určitú (so spätnou

účinnosťou) od 1. januára 1964 do 31. decembra 1964. Sťažovateľ však uvádza, že

vykonával činnosť správcu nepretržite do roku 1996, keď mu nový vlastník objektu

oznámil, že mu už ďalej nebude vyplácaná odmena za výkon správcovskej činnosti.

Oznámením z 10. októbra 2000 boli sťažovatelia ďalším, v poradí druhým novým

vlastníkom objektu upovedomení o úprave výšky úhrad spojených s užívaním bytu. Tento

vlastník 30. novembra 2000 podal Okresnému súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)

návrh na privolenie súdu k výpovedi z nájmu dotknutého bytu. Okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 15. mája 2002 predmetný návrh zamietol s odôvodnením o

nepreukázaní ani výpovedného dôvodu nezaplatenia „nájomného“ a ani výpovedného

dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov sťažovateľmi.

V roku 2004 bol objekt, v ktorom sa dotknutý byt nachádzal, prevedený na ďalších

nových vlastníkov – manželov G. (ďalej aj „odporcovia“) – v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. a v odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod

sp. zn. . V tomto konaní bol vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu,

proti ktorému smeruje sťažnosť sťažovateľov, rozhodovanie o ktorej je predmetom tohto

konania.

Odporcovia doručili sťažovateľom výzvu na vypratanie bytu do 30. novembra 2004

s odôvodnením, že neexistuje relevantný právny titul na jeho ďalšie užívanie sťažovateľmi.

Sťažovatelia reagovali odmietavým stanoviskom založeným na tvrdení, že v ich prípade ide

o chránený nájom bytu. Na základe návrhu odporcov v roku 2004 začalo na okresnom súde

konanie o vypratanie bytu vedené pod sp. zn. PK . Podaný návrh bol

založený na argumentácii, podľa ktorej mali sťažovatelia užívať dotknutý byt bez právneho

titulu, teda že nejde o chránený nájom bytu, ktorý by im zakladal nárok na bytovú náhradu

spojenú s výpoveďou nájmu.

Potom, ako došlo podľa sťažovateľov k obmedzeniu ich práv na nerušený výkon

užívacích práv, podali 27. decembra 2004 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhali, aby

bola odporcom uložená povinnosť zabezpečiť im plný a nerušený výkon práv spojených

s užívaním dotknutého bytu v dome, najmä zabezpečením jeho vykurovania a opravy

strechy domu, zdržaním sa neoprávnených zásahov do práva ich nájmu užívať byt v stave

spôsobilom na riadne užívanie, najmä sa zdržať odpájania elektriny a plynu, a zároveň sa

domáhali vrátenia 80 % z nájomného a úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, ktoré

zaplatili v období od 9. decembra 2004 do dňa opätovného zapojenia elektrickej energie

v byte. V priebehu tohto konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

odporcovia 28. decembra 2006 oboznámili sťažovateľov so skutočnosťou, že získali

od príslušného stavebného úradu povolenie na odstránenie objektu, kde sa dotknutý byt

nachádzal. Sťažovatelia napadli toto povolenie návrhom na obnovu konania a súčasne

návrhom na vydanie predbežného opatrenia v správnom konaní, na základe ktorého

príslušný stavebný úrad rozhodnutím z 10. januára 2007 povolil obnovu konania a súčasne

vydal predbežné opatrenie, ktorým odporcom nariadil zdržať sa výkonu predmetného

rozhodnutia o povolení odstránenia stavby. I napriek uvedenej skutočnosti však odporcovia

zbúranie stavby zrealizovali. Sťažovatelia preto v konaní vedenom okresným súdom sp. zn.

požiadali o pripustenie zmeny návrhu, a síce aby okresný súd uložil

odporcom povinnosť zabezpečiť im primeraný náhradný byt s dvoma obytnými

miestnosťami a príslušenstvom. Táto zmena návrhu bola súdom pripustená. V súvisiacom

konaní o vypratanie bytu vedenom okresným súdom pod sp. zn. PK

manželia G. vzali svoj návrh späť, pričom sťažovatelia so zastavením tohto konania

súhlasili.

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodol rozsudkom

z 1. júla 2008, ktorým návrhu na uloženie povinnosti zabezpečiť sťažovateľom náhradný

byt nevyhovel. Odôvodnenie svojho rozhodnutia založil okresný súd na argumentácii, že

„navrhovateľmi tvrdený právny vzťah“ založený zmluvou o dielo z 24. októbra 1964 treba

posudzovať podľa ustanovení o pracovnom pomere domovníckom

účinného do 1. januára 1966 (ďalej len „zákon o pracovnom pomere domovníckom“). Podľa

názoru okresného súdu touto zmluvou založený pracovný pomer domovnícky zanikol

uplynutím v zmluve dohodnutej doby, teda 31. decembra 1964, čím došlo aj k zániku

nároku na užívanie naturálneho bytu. Okresný súd v spojitosti s tým uviedol: «V prospech

takéhoto záveru súdu svedčí aj neexistencia rozhodnutia príslušného orgánu o pridelení

bytu ( Obč. v znení platnom do 01. 01. 1992) a následnej

dohody o užívaní bytu, resp. dohody o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 155 Obč. zák.

č. v znení platnom do 1. 1. 1992 – ďalej len „Obč. zák.“), keď právna úprava

osobného užívania bytov (3. časť prvá hlava Obč. zák.) v socialistickej spoločnosti

garantovala občanom náležite uspokojovať ich bytové potreby (§ 152 Obč. zák.), čo bolo

výslovne upravené v ust. § 153 Obč. zák.: „Štátne, družstevné a iné organizácie

prenechávajú byty občanom do osobného užívania bez určenia doby užívania a to

za úhradu, ak nie je právnym predpisom ustanovené inak.“.

Iným orgánom, okrem miestneho národného výboru, rozhodujúcim o pridelení bytu,

boli organizácie, ktoré postavili byty z vlastných voľných prostriedkov, organizácie

vlastniace služobné a im obdobné bytu, JRD, orgány vojenskej správy atď., pričom

prideľovanie bytov sa spravovalo o hospodárení s bytmi

(ďalej len „os. zák.“).

Podľa § 25 ods. 1 os. zák. byty, vystavané v podnikovej bytovej výstavbe z vlastných

voľných prostriedkov podniku a služobné byty prideľuje organizácia hospodáriaca s týmito

bytmi po predchádzajúcom súhlase ZV ZO ROH po prejednaní na členskej schôdzi

a po vyjadrení miestneho národného výboru.

Podľa § 66 os. zák. podnikové byty sú byty trvale určené pre ubytovanie pracovníkov

hospodárskych, rozpočtových alebo iných organizácií, najmä byty v domoch, ktoré

organizácie vystavala ako investori alebo získali alebo získajú zo štátnej bytovej výstavby.

Miestne národné výbory vedú zoznamy podnikových bytov. Zo znaleckých posudkov, ktoré

boli súčasťou spisov katastrálneho úradu Správy katastra P., ako aj z obsahu notárskej

zápisnice, osvedčujúcej vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva (viď vyššie), vyplýva, že

časť stavby – prevádzková budova, v ktorej mal byť situovaný predmetný bytový priestor,

nebol súčasťou výstavby športovej haly investorom – zmluvného partnera navrhovateľa

v 1. rade T., ale išlo o stavby z r. cca 1930, teda nie vystavaný investorom, ani zo štátnej

bytovej výstavby a ani trvale určený pre ubytovanie pracovníkov, keď púhy prevod správy

domu na organizáciu nerobil ešte z bytu v dome byty podnikové podľa § 66 os. zák.

Podľa § 67 ods. 1 os. zák. služobné byty sú byty zriadené pri verejných alebo

prevádzkových budovách, alebo vystavané pri prevádzkových objektoch, zdravotníckych

zariadeniach, pri školách a školských zariadeniach alebo pri ústavoch sociálnej

starostlivosti, pokiaľ sa tieto užívajú pre ubytovanie pracovníkov, ktorí sú poverení

strážením týchto budov, objektov, zariadení a ústavov, alebo sú z iných služobných

(pracovných) dôvodov povinní v nich bývať preto, že by inak bola ohrozená prevádzka

podniku (ústavu, zariadenia) alebo znemožnený výkon ich zamestnania.

Podľa § 67 ods. 2 os. zák. služobné byty sú aj domovnícke byty. Právny dôvod

užívania aj služobného bytu (taktiež domovníckeho bytu) mal dve fázy nadobudnutia práva

osobného užívania bytu. V prvej fáze rozhodnutím o pridelení bytu organizáciou

hospodáriacou s týmto bytom po predchádzajúcom súhlase Z. po prejednaní na jej členskej

schôdzi a po vyjadrení miestneho národného výboru vzniklo oprávnenie stať sa užívateľom

bytu, v druhej fáze vznikol už právny dôvod bývania na podklade ďalšej právnej skutočnosti

a to dohody o odovzdaní a prevzatí (R 58/1970).

V prejednávanej veci, s odkazom na vyššie uvedené, dôkazné bremeno preukázať

platný právny dôvod, titul užívania predmetného bytu, zaťažovalo navrhovateľov. Títo

nepredložili súdu ani rozhodnutie o pridelení bytu ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu,

ak podľa ich tvrdení, im mal vzniknúť chránený nájom v zmysle § 1 ods. 1 zák. SNR

č. Tento by mohol vzniknúť, pri splnení ostatných podmienok len

z predchádzajúceho platného nájmu služobného bytu (R 46/1999). Na konkludentné

uzavretie nájomnej zmluvy v čase po nadobudnutí účinnosti , ktorým

sa menil a dopĺňal (Obč. zákonník), nemožno vyvodiť len na základe výziev

aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad, spojených s užívaním bytových priestorov, hoc

aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“, ev. na predpísanom tlačive „Evidenčný list

pre výpočet úhrady za užívanie bytu“.

Odporcovia v 1. a 2. rade v konaní od počiatku popierali uznanie existencie

nájomného vzťahu. Navrhovatelia v 1. a 2. rade, s odkazom na ich dôkazné bremeno,

nenavrhli súdu, hoci mohli, vykonať dôkaz napr. výsluchom štatutárnych zástupcov

právnych predchodcov odporcov, k tomu, či ich výzvy na plnenie navrhovateľmi vychádzali

alebo nie z konkludentne uzavretého nájomného vzťahu, čo nimi chceli prejaviť, a či ich

úmysel smeroval k prenechaniu užívaných priestorov navrhovateľmi do nájmu.»

K otázke použitia , ktorého sa sťažovatelia

domáhali, okresný súd formuloval stanovisko, v ktorom uviedol, že pokiaľ sa sťažovatelia

dovolávali aplikácie citovaného ustanovenia a na jeho základe uloženia povinnosti

odporcom zabezpečiť im primeraný náhradný byt v okolnostiach veci, keď konanie

o vypratanie bytu vedené okresným súdom pod sp. zn. PK bolo právoplatne

skončené bez rozhodnutia v merite veci, nie je splnená „podmienka stretu práva vlastníka

domovej nehnuteľnosti na ochranu jeho vlastníctva s právom užívateľa na bývanie

a na ochranu rodiny“, a teda nemožno toto ustanovenie aplikovať. Okresný súd zaujal

názor, že „Možnosť dovolávať sa ochrany proti výkonu vlastníckeho práva odporcami,

s poukazom na § 3 ods. 1 Obč. zák. mali navrhovatelia v konaní o vypratanie časti domu,

vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.: PK-24 C 231/04, najneskôr v rámci

vyjadrenia sa k späťvzatiu návrhu, teda nesúhlasiť, z vážnych dôvodov, so zastavením

konania v dôsledku späťvzatia návrhu na vypratanie odporcami v 1. a 2. rade, kedy by

vážnosť týchto dôvodov, ako aj samotný nárok na bytovú náhradu súd posudzoval

aj v zmysle ustálenej judikatúry súdov.“.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 26. septembra 2008 odvolanie,

v ktorom uvádzali argumentáciu o ďalšom pokračovaní pracovného pomeru domovníckeho

aj po uplynutí doby určenej zmluvou o dielo a tomu zodpovedajúcom pokračovaní práva

užívať „naturálny (služobný) byt“. Sťažovatelia svoje tvrdenie opierali o analogický

a systematický výklad § 12 ods. 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom, ktorý podľa

ich názoru upravoval možnosť pokračovania pracovného pomeru domovníckeho

aj po uplynutí doby určitej, vymedzenej zmluvou o dielo. V nadväznosti na to poukazovali

na , ktorým došlo k 1. januáru 1993 k transformácii

predchádzajúceho užívacieho práva k dotknutému bytu na nájom služobného bytu.

Napokon, odkazujúc na právnu úpravu obsiahnutú v

o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení

neskorších predpisov argumentovali tým, že po ukončení správcovskej činnosti sťažovateľa

v roku 1996 prenajímateľ bytu v lehote troch mesiacov od tohto ukončenia nerealizoval

výpoveď nájmu služobného bytu, preto došlo k jeho zmene na chránený nájom bytu

na neurčitý čas. Za predpokladu, že by konajúci súd nimi predloženú argumentáciu neuznal,

považovali sťažovatelia za preukázané, že v čase po 1. januári 1993 ich nájomný vzťah

v zmysle už citovaného existoval a bol uzavretý

konkludentne.

Krajský súd o sťažovateľmi podanom odvolaní rozhodol rozsudkom z 18. marca

2010, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil (ďalej

aj „predchádzajúci zrušený rozsudok krajského súdu“). Vo svojom potvrdzujúcom rozsudku

krajský súd kvalifikoval dokazovanie vykonané okresným súdom ako dostačujúce pre

náležité zistenie skutkového stavu veci. Krajský súd považoval za vecne správne aj právne

závery okresného súdu, čo odôvodnil poukazom na správnu aplikáciu relevantnej právnej

úpravy, za ktorú považoval predovšetkým § 1, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5, § 7 ods. 1 a 2, § 9

ods. 1 a 2 a § 11 zákona o pracovnom pomere domovníckom, § 154 ods. 1 a § 155

(v znení účinnom do 1. januára 1992), , ,

a 2 o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov a napokon

aj . Krajský súd považoval odôvodnenie prvostupňového

rozsudku za dostatočne zrozumiteľné, zodpovedajúce aj požiadavkám § 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“).

Proti uvedenému rozsudku podali sťažovatelia podľa sťažnosť,

ktorej ústavný súd nálezom sp. zn. z 26. októbra 2011 (ďalej len „nález

sp. zn. “ alebo „predchádzajúci zrušujúci nález“) vyhovel. Podľa ústavného

súdu boli predchádzajúcim zrušeným rozsudkom krajského súdu porušené základné práva

sťažovateľov podľa a a práva podľa a

dohovoru. Zároveň ústavný súd priznal každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 €. Ústavný súd sťažnosťou predchádzajúci zrušený rozsudok krajského súdu

zrušil z toho dôvodu, že „krajský súd... k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentmi

sťažovateľov buď vôbec nepristúpil..., alebo jeho odpoveď bola len formálna

a argumentačne nedostačujúca...“, a vzhľadom na to „ústavný súd dospel k záveru, že

z dôvodu nedostatku odpovede, resp. odpovedí súdneho rozhodnutia v namietanom

rozhodnutí došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa ,

ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“. Ústavný súd taktiež poukázal

na neakceptovateľnosť úvahy konajúcich súdov, podľa ktorej „... zánik vlastníckeho práva

odporcov v dôsledku zbúrania dotknutého objektu absolútne vylúčil možnosť priznania

bytovej náhrady v prospech sťažovateľov, pretože sťažovateľmi uplatňovaný nárok na jej

priznanie musel byť zákonite viazaný na existenciu predmetu vlastníckeho práva... Takto

formulovaný výklad krajského súdu zjavne signalizuje vytvorenie možnosti pre tzv.

obchádzanie zákona umožňujúce zneužitie výkonu vlastníckeho práva zo strany

prenajímateľa na úkor nájomcu a ako taký ho ústavný súd hodnotí ako výklad

neakceptovateľný, odporujúci klauzule , majúci za následok porušenie

procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich jednak z čl. 46 ods. 1

, ako aj dohovoru.“.

Po zrušení predchádzajúceho rozsudku krajského súdu mu bola vec vrátená na

ďalšie konanie. Následne krajský súd napadnutým rozsudkom prvostupňový rozsudok

opätovne potvrdil ako vecne správny. Potvrdzujúci výrok (nepriznanie nároku na

poskytnutie náhradného bytu sťažovateľom) odôvodnil tým, že medzi sťažovateľmi

a odporcami a ani ich právnymi predchodcami nebola uzatvorená nájomná zmluva, z ktorej

by mohol vyplývať sťažovateľom nárok na náhradný byt. Podľa názoru krajského súdu

nájomný vzťah sťažovateľov nevznikol ani z dôvodu uzatvorenia pracovnej zmluvy,

nevyplýva ani z toho, že by pracovná zmluva zahŕňala tak rozhodnutie o pridelení

(naturálneho) bytu, ako aj dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu, a nájom bytu

nevznikol ani konkludentným spôsobom, osobitne vzhľadom na dlhodobé užívanie bytu.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia sťažnosť podľa

, ktorou navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že ním boli porušené ich

základné práva podľa a , ako aj práva podľa

a čl. 8 dohovoru, a zároveň sa domáhajú, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie vo veci samej.

Sťažovatelia taktiež navrhujú, aby ústavný súd priznal každému z nich finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo odôvodňujú tým, že zásahom krajského súdu im mala

byť spôsobená ujma, pretože nielenže opakovane neposkytol ochranu ich právu

na súkromie, ale svojím rozsudkom zasiahol do veľmi citlivej oblasti, a to do ich

súkromného a rodinného života. Sťažovatelia na podporu požadovaného nároku

na priznanie finančného zadosťučinenia uviedli, že „... dobromyseľne užívali byt...

nepretržite po dobu 40 rokov, za byt poctivo platili úhrady s ním spojené a byt udržiavali

vo výbornom stave. Manželia G. bez doručenia výpovede z nájmu bytu, bez poskytnutia

primeraného náhradného bytu či bez právoplatného rozhodnutia o vyprataní nehnuteľnosti,

najprv vypli sťažovateľom kúrenie a následne aj plyn a elektrinu a týmto konaním im

zabránili v užívaní bytu. Sťažovatelia sa museli, vzhľadom na svoj vek a poškodené zdravie,

presťahovať k dcére, pretože konaním vlastníkov bytu sa nimi užívaný byt stal

neobývateľným. Museli sa uskromniť s jednou miestnosťou, v ktorej spia a zdržiavajú sa aj

počas celého dňa. Sťažovatelia nemohli užívať svoj majetok, pretože v dome, do ktorého sa

presťahovali, pre nábytok či iné veci v ich vlastníctve nebolo miesta. Manželia G. následne

predmetný byt bez právoplatného povolenia súdu na vypratanie nehnuteľnosti vypratali

a majetok sťažovateľov bez ich vedomia uskladnili na mieste, ktoré im až dodatočne

oznámili. Nakoniec G. v rozpore s rozhodnutím mesta P. nehnuteľnosť... a aj predmetný byt

protizákonne zbúrali aj napriek tomu, že konanie týkajúce sa práv k predmetnej

nehnuteľnosti nebolo skončené. Predmetné nezákonné konanie vlastníkov bytu krajský súd

však opakovane nepostihol povinnosťou zabezpečiť sťažovateľom náhradný byt, čo

významne zasiahlo do práva sťažovateľov na ich súkromie a nepochybne aj ich ľudskú

dôstojnosť.

Sťažovatelia sú osoby staršieho veku, pričom sťažovateľ v 1. rade je aj nevidiaci.

Zmeny sa im v tomto veku prijímajú ťažšie a ťažšie sa prispôsobujú novým prostrediam.

Nezákonným konaním vlastníkov bytu utrpeli sťažovatelia aj psychickú traumu, ktorá sa

podpísala na ich zdraví a psychickej pohode, ktorá je v ich veku veľmi dôležitá. Konaním

odporcov sa cítili byť ponížení a keby sa o nich nepostarali ich deti, mali by veľký problém

s vysporiadaním sa s novou situáciou. Vlastníci bytu svojím konaním absolútne potlačili

dôstojnosť dobromyseľných nájomcov a okrem nerešpektovania výslovných povinností

prenajímateľa konali v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené zásahy krajský súd

nezabezpečením ochrany ich súkromia ešte zintenzívnil.

Krajský súd, ako orgán chrániaci zákonnosť a ústavnosť, opakovane nezabezpečil

ochranu práva na súkromie a práva na súdnu ochranu sťažovateľov. Napriek jasnému

obsahu Nálezu Ústavného súdu SR, ktorý pôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušil pre

porušenie práva na súdnu ochranu a práva na súkromie sťažovateľov, krajský súd

nezohľadnil závery ústavného súdu a vykonal úplne identický výklad, ktorý ústavný súd

označil za neakceptovateľný. Uvedenou hrubou ignoranciou záväznosti nálezu ústavného

súdu krajský súd opakovane a ešte intenzívnejšie zasiahol do práva na súkromie

sťažovateľov.“.

K prípustnosti konania o sťažnosti podľa sťažovatelia

so zreteľom na

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) uviedli, že

„žiadali Krajský súd v Bratislave, aby v prípade potvrdenia rozsudku pripustil v zmysle

podanie dovolania. Krajský súd v Bratislave

v napádanom rozsudku podanie dovolania nepripustil. V zmysle Občianskeho súdneho

poriadku iné opravné prostriedky proti napádanému rozsudku nie sú prípustné, a z toho

dôvodu sťažovatelia vyčerpali všetky prípustné opravné prostriedky a splňujú uvedenú

podmienku na podanie ústavnej sťažnosti.“.

Sťažovatelia neuviedli, že by pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podali

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho

dovolania podľa . Keďže však takýto podnet nie je podľa judikatúry

ústavného súdu iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1

povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo

slobôd ešte pred podaním sťažnosti podľa (, ,

), ústavný súd kvalifikuje sťažnosť sťažovateľov ako prípustnú.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, , ).

Sťažovatelia v sťažnosti uplatnili námietku porušenia svojho základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného a rodinného života podľa

a základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, k čomu malo podľa nich dôjsť

napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd pripomína, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval iba o porušení tých práv tými

všeobecnými súdmi, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite svojej sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv

(v okolnostiach danej veci základných práv podľa a 3 ), resp. článkov

, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie

(, , ).

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

V zmysle ustanovení a dohovoru má účastník

súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,

právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými

a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne

významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

V napadnutom rozsudku krajský súd odôvodňuje nepriznanie nároku na poskytnutie

bytovej náhrady sťažovateľom tým, že medzi nimi a odporcami a ani ich právnymi

predchodcami nebola uzatvorená nájomná zmluva, z ktorej by mohol sťažovateľom

vyplývať nárok na náhradný byt. Tento svoj záver odôvodnil aj s poukazom na to, že

nájomný vzťah sťažovateľov nevznikol ani z dôvodu uzatvorenia pracovnej zmluvy,

nevyplýva ani z toho, že by pracovná zmluva zahŕňala tak rozhodnutie o pridelení

(naturálneho) bytu, ako aj dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu, a nájom bytu

nevznikol ani konkludentným spôsobom, osobitne vzhľadom na dlhodobé užívanie bytu.

Navyše, podľa názoru krajského súdu nemožno vyvodiť nárok na poskytnutie bytovej

náhrady ani z . Podľa napadnutého rozsudku krajského

súdu „Ako už judikovala súdna prax, iba na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák.

nemožno založiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinnosti, pretože toto ustanovenie nemá

vlastnú normotvornú platnosť – upravuje iba spôsob aplikácia a interpretácie ustanovení,

ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel

elementárnej slušnosti a tolerancie. Keďže navrhovatelia užívali byt bez právneho dôvodu,

nemohla byť ich povinnosť vypratať byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na

základe ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce

právo a jemu zodpovedajúcu povinnosť... Len na okraj odvolací súd ešte poznamenáva, že

ustálená súdna judikatúra je založená na tom, že riešenie otázky bytovej náhrady s použitím

ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. pripúšťa zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je

prípad riešenej právnej veci, keďže konanie o vypratanie nehnuteľnosti skončilo jeho

zastavením.“.

Sťažovatelia s takýmto záverom napadnutého rozsudku krajského súdu nesúhlasia.

Podľa nich existuje povinnosť zabezpečiť náhradné bývanie nielen vo vzťahu k nájomcovi,

ale aj vo vzťahu k dobromyseľnému užívateľovi, a to ako ochranu pred svojvoľným

uplatňovaním vlastníckeho práva odporcami v okolnostiach danej veci. Podľa sťažovateľov

krajský súd uvedeným výkladom porušil ich v petite sťažnosti označené práva, a to z ďalej

uvedených dôvodov.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru v podstate z rovnakých dôvodov ako

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

ústavný súd najskôr skúmal, či nimi uvádzané dôvody signalizujú možnosť vysloviť

v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva podľa dohovoru, berúc pritom zreteľ aj na to, že

v zmysle a ustálenej judikatúry ústavného súdu je súčasťou práva

na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) aj požiadavka ústavne súladného

výkladu právnych predpisov (napr. , , ,

).

1. Prvá námietka sťažovateľov sa týkala toho, že krajský súd mal napadnutým

rozsudkom porušiť záväzný názor ústavného súdu vyslovený v predchádzajúcom

zrušujúcom náleze.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa sťažovateľov krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil tú časť

predchádzajúceho zrušujúceho nálezu ústavného súdu (časti nálezu označené číslom 2

a písmenom B., od strany 32 a nasl.), v ktorej sa uvádza: „Ústavný súd konštatuje, že takto

formulovaný výklad krajského súdu zjavne signalizuje vytvorenie možnosti pre tzv.

obchádzanie zákona umožňujúce zneužitie výkonu vlastníckeho práva zo strany

prenajímateľa na úkor nájomcu, a ako taký ho ústavný súd hodnotí ako výklad

neakceptovateľný, odporujúci klauzule , majúci za následok porušenie

procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich jednak z čl. 46 ods. 1

, ako aj dohovoru.“ Podľa sťažovateľov sa citovaná časť

predchádzajúceho nálezu týka poskytnutia bytovej náhrady vo vzťahu k výkladu § 3 ods. 1

. Sťažovatelia ďalej uvádzajú: „Máme za to, že ústavný súd v náleze

sp. zn. zo dňa 26. 10. 2011 výklad ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ktorý poskytol Krajský súd v Bratislave vzrušenom rozsudku sp. zn.

-292 zo dňa 18. 03. 2010, považoval za neakceptovateľný a ústavne

nesúladný, keďže z dôvodu neuplatňovania si práva vlastníkov na vypratanie nehnuteľnosti

z dôvodu jej zbúrania súd zamietol nárok sťažovateľov na bytovú náhradu... Keďže krajský

súd v (napadnutom, pozn.) rozsudku... používa identický výklad ustanovenia ,

ktorý ústavný súd v (predchádzajúcom zrušujúcom, pozn.) náleze... označuje za ústavne

nesúladný, nevysporiadal sa dostatočne so všetkými závermi a právnymi argumentmi

ústavného súdu a argumentmi sťažovateľmi poukazujúcimi na tieto závery ústavného súdu.

Týmto konaním zároveň krajský súd porušil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 135

ods. 1 a o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, podľa

ktorých je všeobecný súd viazaný právnym názorom Ústavného súdu. Vyššie opísaným

konaním Krajský súd v Bratislave porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu a ich právo

na súkromie.“

Ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľov nestotožňuje. Ústavný súd

v predchádzajúcom zrušujúcom náleze vyčítal krajskému súdu nedostatočné odôvodnenie

vo vzťahu k tej časti predchádzajúceho zrušeného rozsudku krajského súdu, v ktorej sa

podľa neho nevysporiadal ústavne konformným spôsobom s námietkou sťažovateľov

uvedenou v odvolaní, pokiaľ ide o existenciu ich nájomného vzťahu s poukazom na § 12

ods. 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom (časť II.A bod 1.1 predchádzajúceho

zrušujúceho nálezu), s námietkou sťažovateľov vo vzťahu k preukázaniu existencie

nájomného vzťahu (časť II.A bod 1.2 predchádzajúceho zrušujúceho nálezu) a ani s ich

námietkou o nesprávnosti právneho záveru o právnej irelevancii súvisiaceho rozhodnutia

okresného súdu prijatého v konaní o privolenie súdu k výpovedi z nájmu vedenom

okresným súdom pod sp. zn. (časť II.A bod 1.3 predchádzajúceho zrušujúceho

nálezu), resp. ústavný súd vyjadril pochybnosti nad úvahou krajského súdu, že zánik

prenajatej veci (jej zničenie prenajímateľom) vedie k zániku nároku na poskytnutie

náhradného bývania (časť II.A bod 2 predchádzajúceho zrušujúceho nálezu). V časti II.B

predchádzajúceho zrušujúceho nálezu ústavný súd odôvodnil, prečo vyslovil aj porušenie

základného práva sťažovateľov zaručeného a práva zaručeného

dohovoru predchádzajúcim zrušeným rozsudkom krajského súdu. Ani v jednom bode

odôvodnenia predmetného nálezu ústavného súdu nie je obsiahnutý záväzný právny názor

týkajúci sa určitého, sťažovateľmi uvedeného spôsobu výkladu § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a uvedené ustanovenie sa ani v sťažovateľmi uvedených častiach odôvodnenia

(ale ani v častiach II.A bodoch 1.1 až 1.3) nenachádza. Z toho, že ústavný súd vyslovil

všeobecnú povinnosť vykladať právne predpisy v súlade s , nemožno vyvodiť, že by

ústavný súd vyslovil záväzný právny záver podporujúci sťažovateľmi navrhovanú

interpretáciu dotknutých právnych predpisov (v tomto prípade § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka).

Nemožno preto prisvedčiť námietke sťažovateľov, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku neriadil vysloveným záväzným právnym názorom ústavného súdu v otázke

namietanej sťažovateľmi.

Sťažovatelia ďalej zastávajú názor, že im prislúcha nárok na poskytnutie náhradného

bytu bez ohľadu na to, či „existoval nájomný vzťah medzi sťažovateľmi a manželmi G.,

alebo neexistoval a sťažovatelia boli len dobromyseľnými užívateľmi. Nárok na náhradný

byt nezanikol ani zánikom bytu, v ktorom pôvodne bývali, a ani tým, že odporcovia si

neuplatnili právo na vypratanie nehnuteľnosti. K tomuto záveru bolo možné prísť použitím

legitímnej právnej metodológie – konkrétne použitím analógie legis prostredníctvom

argumentácie a fortiori. výslovne nezakotvuje nárok na náhradný byt

v prípade, ak nebola daná výpoveď z nájmu. Doslovné znenie zákona však nepočíta

so špecifickou situáciou majúcom mimoriadne závažný dopad na základné právo osôb na

súkromie – t. j. nepočíta s nezákonným konaním prenajímateľa alebo vlastníka, ktorý nedá

výpoveď z nájmu bytu, nehnuteľnosť nezákonne bez právoplatného rozhodnutia súdu

vypratá a nehnuteľnosť na ktorú sa práva viazali protiprávne zbúra... V záujme vykonania

ústavne súladného výkladu – teda takého výkladu, ktorý smeruje k ochrane základných práv

– má súd povinnosť odkloniť sa aj od doslovného znenia zákona. Všeobecné súdy sú

povinné poskytovať materiálnu a spravodlivú ochranu základných práv a zohľadňovať

dôsledky určitého spôsobu aplikácie zákona na základné práva účastníkov konania.“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku posúdil vec tak, že medzi účastníkmi žiadny

nájomný vzťah neexistuje, keďže nebol založený ani pracovnou zmluvou, nevyplýva ani

z toho, že by zmluva o dielo zahŕňala rozhodnutie o pridelení (naturálneho) bytu

a ani dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu. Nájom bytu nevznikol ani

konkludentným spôsobom, a to ani napriek dlhodobému užívaniu bytu sťažovateľmi. Svoje

rozhodnutie pritom obšírne odôvodnil vrátane odkazov na rozhodovaciu činnosť

Najvyššieho súdu Českej republiky, s ktorými sa krajský súd stotožnil. Podľa krajského

súdu sťažovatelia «svoje právo nájmu k bytu odvodzovali zo Zmluvy o dielo, uzavretej dňa

24. 10. 1964... Predmetná zmluva bola uzavretá na dobu určitú spätne na obdobie

od 1. 1. 1964 do 31. 12. 1964 za účelom výkonu prác súvisiacich so správou športovej

haly... Súd prvého stupňa Zmluvu o dielo vzhľadom na jej obsah po právnej stránke posúdil

ako zmluvu uzavretú podľa o pracovnom práve domovníckom (),

keď za výkon domovníckych prác navrhovateľovi 1/ prináležala odmena (§ 9) a naturálny

byt (§ 7). Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením Zmluvy o dielo prvostupňovým

súdom stotožňuje, a to s ohľadom na obsah jednotlivých zmluvných dojednaní... K povahe

Zmluvy o dielo zo dňa 24. 10. 1964 považuje odvolací súd za nutné uviesť, že táto je

bezpochyby pracovnoprávnou zmluvou, nie je však zároveň aj zmluvou nájomnou. Otázkou

povahy zmluvy uzavretej na základe sa o. i. zaoberal Krajský súd v Plzni

vo svojom rozhodnutí z 8. 9. 1949 sp. zn. Co II 48/49, v ktorom uzavrel, že domovnícka

zmluva uzavretá podľa , , je zmluvou pracovnou, pričom

domovníkovi prináleží naturálny byt (§ 1, § 7). Z uvedeného dôvodu nemôže byť zmluva

domovnícka ani sčasti zmluvou nájomnou; zrušením domovníckeho pracovného pomeru

preto zaniká aj nárok na užívanie naturálneho bytu. Užívanie naturálneho bytu predstavuje

len časť odmeny pracovníka navrhovateľa 1/. Pokiaľ aj navrhovatelia 1/, 2/ v odvolaní

poukazovali na skutočnosť, že... práce domovníka, resp. správcu športovej haly v P.,

vykonával aj po 31. 12. 1964 (podľa vyjadrenia... tieto vykonával až do júna 1996), v

zmysle tak pokračoval v pracovnom pomere, a tým mal nárok

na užívanie naturálneho bytu aj po 31. 12. 1964 (kedy mal pracovný pomer podľa Zmluvy

o dielo zaniknúť), pokračoval len jeho pracovný pomer (domovnícky).

() totiž tiež upravoval možnosť poskytovania mzdy pracovníkovi nielen

v peniazoch, ale aj v naturálnych požitkoch. Nepokračoval však nájomný pomer k bytu

(resp. pred 1. 1. 1992 právo osobného užívania bytu), pretože Zmluva o dielo nájomný

pomer (resp. predtým právo osobného užívania bytu) medzi zmluvnými stranami nezaložila.

Obe sporové strany zároveň pri svojej právnej argumentácii vychádzajú

zo správneho právneho záveru o tom, že v čase uzatvorenia Zmluvy o dielo (24. 10. 1964)

bol účinný (, účinný od 1. 4. 1964), ako aj zákon

č. o hospodárení s bytmi (účinný rovnako od 1. 4. 1964); obe právne normy

vychádzali pri vzniku práva osobného užívania bytu z tzv. prideľovacieho režimu, ktorý

predpokladal jednak vydanie rozhodnutia o pridelení bytu a následne uzavretie dohody

o odovzdaní a prevzatí bytu (, Obč. zák., ), a

to aj v prípade služobných bytov (akým bol aj byt domovnícky).

Navrhovatelia 1/, 2/ svoj nárok na bytovú náhradu založili na tom, že uzavretá

Zmluva o dielo zo dňa 24. 10. 1964 v sebe zahŕňa ako rozhodnutie o pridelení

(naturálneho) bytu, tak aj dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu... Pridelenie

predmetného naturálneho (služobného) bytu si vyžadovalo vydanie rozhodnutia o pridelení

tohto bytu zo strany organizácie, hospodáriacej s týmto bytom (a síce nie súhlas, ale

vyjadrenie miestneho národného výboru). Zároveň nemožno podľa názoru odvolacieho

súdu súhlasiť s právnym názorom navrhovateľov 1/, 2/, že k prideleniu bytu došlo samotným

uzavretím Zmluvy o dielo dňa 24. 10. 1964. Rozhodnutie o pridelení bytu nielen Miestnym

národným výborom, ale tiež iným orgánom, príslušným na rozhodnutie podľa zákona o

hospodárení s bytmi, bolo totiž svojou povahou správnym rozhodnutím. Zmluva o dielo však

nemá povahu (správneho) rozhodnutia... Navrhovatelia 1/, 2/ v konaní súdu nepredložili

rozhodnutie o pridelení bytu zo strany príslušnej organizácie, hospodáriacej s daným

bytom. Chýbajúce (správne) rozhodnutie by muselo mať náležitosti takéhoto rozhodnutia

(dátum rozhodnutia, spisovú značku, označenie prideľovaného bytu, označenie subjektu,

ktorý ho vydal, poučenie o opravnom prostriedku)...

K námietke navrhovateľov 1/, 2/, že Zmluva o dielo obsahuje aj dohodu o odovzdaní

a prevzatí bytu, odvolací súd uvádza, že uvedená zmluva neobsahuje náležitosti, ktoré by

mala obsahovať, pokiaľ by do nej mala byť pojatá aj písomná dohoda o odovzdaní

a prevzatí bytu, alebo v prípade neexistencie písomnej dohody aspoň písomná zápisnica

o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 155 ods. 2 Obč. zák.). Zmluva o dielo teda neobsahuje

predovšetkým označenie rozhodnutia o pridelení bytu, predmet a rozsah práva užívať byt,

ani popísaný stav bytu. Zmluva o dielo obsahuje len ustanovenie o tom, že

navrhovateľovi 1/ za dohodnutý výkon prác prináleží odmena, o. i. tiež v rozsahu

naturálneho 2,5 izbového bytu (bez bližšieho určenia miesta, kde sa byt nachádza a popisu

stavu a vybavenia bytu), ktorý nepodlieha do kompetencie NV v P. v zmysle bytového

zákona a považuje sa za služobno-podnikový byt, ako aj stanovenie hodnoty naturálneho

bytu pre účely výpočtu mzdy navrhovateľa 1/. Zmluvu o dielo preto ani podľa názoru

odvolacieho súdu nemožno považovať za takú, ktorej súčasťou by bola aj dohoda o

odovzdaní a prevzatí bytu. Nevyhnutným predpokladom uzavretia platnej dohody o

odovzdaní a prevzatí bytu bolo práve rozhodnutie o pridelení bytu vydané orgánom

príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi (§ 154 ods. 1, § 155 ods. 1 Obč. zák.),

ktoré rozhodnutie však absentuje. Preto by aj prípadná dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu,

uzavretá bez predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení bytu, bola (absolútne) neplatná

podľa § 39 Obč. zák.; uzavretie takejto dohody v konaní navrhovatelia 1/, 2/ nepreukázali.

To znamená, že navrhovatelia 1/, 2/ nepreukázali, že navrhovateľovi 1/ vzniklo právo

osobného užívania bytu, ktoré by sa v zmysle mohlo

transformovať na právo nájmu.

Odvolací súd ďalej opakovane skúmal, či mohlo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy

k bytu konkludentným spôsobom, keďže navrhovateľ fakticky pokračoval vo výkone prác

v zmysle Zmluvy o dielo aj po 31. 12. 1964 a pretože v dobe

od 1. 1. 1992 do 31. 12. 1994 vzhľadom na znenie ust. § 685 a § 686 nevyžadoval pre

uzavretie nájomnej zmluvy dodržanie písomnej formy. Odporcovia na podporu svojho

tvrdenia o tom, že v súdenej právnej veci nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy ani

konkludentným spôsobom, upriamili pozornosť na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR,

v ktorých sa tento zaoberal otázkou podmienok uzavretia nájomnej zmluvy k bytu

konkludentným spôsobom, osobitne na jeho rozhodnutia zo dňa 29. 5. 1997 sp. zn.

, publikované v prílohe časopisu Soudní judikatura č. 10/1998, ako

aj na rozsudky Najvyššieho súdu z 21. 8. 2000, sp. zn. z 25. 10. 2001,

sp. zn. z 20. 11. 2003, sp. zn. z 8. 6. 2004, sp. zn.

a z 1. 2. 2005 sp. zn. . Spomínané rozhodnutia sú

založené na závere, podľa ktorého nie je konkludentným prejavom vôle smerujúcim

k uzavretiu zmluvy obyčajné mlčanie, poprípade skutočnosť, že vlastník bytu od osoby v

byte bývajúcej požaduje „nájomné“ za užívanie bytu, ktoré bývajúca osoba aj uhrádza a

ktoré vlastník bytu prijíma. Závery, ku ktorým Najvyšší súd ČR v označených rozhodnutiach

dospel, možno použiť aj na riešenie otázky konkludentného uzavretia nájomnej zmluvy

v prejednávanej veci...

Vykonané dokazovanie preukázalo, že navrhovatelia 1/, 2/ skutočne dlhodobo

(cca 40 rokov) fakticky užívali (naturálny) byt, platili úhrady za užívanie bytu a rovnako tak

zodpovedá pravde aj to, že v r. 1995 im bol vystavený už spomínaný Evidenčný list pre

výpočet úhrad za užívanie bytu. Vykonané dokazovanie preukázalo, že hoci v rozhodnom

čase (t. j. ku dňu 24. 10. 1964) už platná právna úprava vychádzala zo striktného

prideľovacieho režimu, ktorý bol založený na vydaní rozhodnutia o pridelení bytu (správnej

povahy) a následne na uzavretí dohody o odovzdaní a prevzatí bytu, zmluvné strany

uvedenú právnu úpravu nerešpektovali, hoci táto sa vzťahovala aj na byty domovnícke

(služobné) v zmysle § 154, § 155 Obč. zák. (v znení platnom ku dňu 24. 10. 1964). Odvolací

súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že Zmluvou o dielo nedošlo

k založeniu nájomného pomeru k (naturálnemu) bytu. Po uzavretí Zmluvy o dielo každá

zo zmluvných strán následne len udržiavala existujúci status quo – navrhovatelia 1/, 2/

platili „nájomné“, tieto platby prenajímateľ bytu prijímal, a to dlhodobo, bez toho, aby

uvedený právny stav akokoľvek menili (s výnimkou občasných úprav výšky úhrad

za užívanie bytu a poskytované služby). Zmluvné strany (t. j. aj navrhovateľ 1/) si pritom

museli byť vedomé už v čase uzatvárania Zmluvy o dielo dňa 24. 10. 1964 tej skutočnosti, že

táto upravuje ich vzťahy aj pokiaľ ide o užívanie naturálneho bytu, len na dobu určitú,

navyše krátku, do 31. 12. 1964. Bolo pritom v záujme oboch zmluvných strán, aby svoje

právne vzťahy, a to aj v otázke ďalšieho užívania bytu, po právnej stránke upravili tak, aby

tieto v budúcnosti nevzbudzovali pochybnosti, pokiaľ ide o ich obsah, a tým nezakladali

príčinu možných súdnych sporov. V tomto smere však obe zmluvné strany (vrátane

právnych nástupcov vlastníka bytu) zostali nečinné. Nečinnosť zmluvných strán však

nemožno vykladať ako uzavretie nájomnej zmluvy k bytu konkludentným spôsobom; reálne

plnenie a prijímanie úhrad za užívanie bytu nemožno automaticky zamieňať s prejavom vôle

smerujúcim k uzavretiu nájomnej zmluvy. Vlastníci budovy, v ktorej sa naturálny byt

nachádzal, logicky neodmietali, ale prijímali úhrady, ktoré za užívanie bytu platili

navrhovatelia 1/, 2/ za služby poskytované s užívaním bytu (napr. za teplo, vodu, ktoré

reálne spotrebovali), ako aj „nájomné“, ktoré však vzhľadom na chýbajúci právny rámec

nájomného vzťahu v skutočnosti predstavovalo len finančný ekvivalent bezdôvodného

obohatenia, ktoré by navrhovateľom 1/, 2/ vzniklo, pokiaľ by náklady za užívanie bytu

a poskytované služby neplatili. To všetko za situácie, kedy navrhovateľ 1/ naďalej vykonával

pre aktuálneho vlastníka bytu výkon domovníckych prác (do r. 1996). Účinky právne

záväzného prejavu vôle, smerujúceho k uzavretiu nájomnej zmluvy nebola spôsobilá vyvolať

ani skutočnosť, že jednotliví vlastníci nehnuteľností, v ktorej sa byt nachádzal, navonok

nedávali nijako najavo, že navrhovateľov 1/, 2/ nepovažujú za nájomcov bytu. Účastníci

konania sa tak dlhé roky správali v zmysle zmluvných podmienok Zmluvy o dielo, ktorá

založila pracovnoprávny vzťah navrhovateľa 1/ s právom užívať naturálny byt, ako súčasť

odmeny za prácu, avšak bez založenia nájomného pomeru k bytu. Ako uviedli odporcovia

pri kúpe nehnuteľností, v ktorej sa nachádzal naturálny byt, boli informovaní

od predávajúceho, že „nájomný pomer navrhovateľov stojí na vode“, čo odporuje tvrdeniu

navrhovateľov 1/, 2/, že predchádzajúci vlastníci nijako ich nájomný pomer k bytu

nespochybňovali. Odporujú tomu aj vyjadrenia samotných navrhovateľov v ich liste zo dňa

2. 11. 2004 (č. l. 26, 27 spisu), v ktorom poukazujú na „problémy s minulými vlastníkmi,

ktorí sa ich už v minulosti pokúsili umiestniť v DPD v P., čo museli riešiť na súde“.

Odvolací súd preto zastáva názor, že v súdenej právnej veci navrhovatelia 1/, 2/

nepreukázali ani to, že došlo k takému súhlasnému prejavu vôle oboch zmluvných strán,

ktorý by viedol k založeniu nájomného vzťahu k bytu konkludentným spôsobom. Ukončením

výkonu domovníckych prác pre vtedajšieho vlastníka nehnuteľnosti zanikla povinnosť

vlastníka nehnuteľnosti platiť navrhovateľovi 1/ odmenu za vykonávanú prácu, ktorej časť

mu bola poskytovaná v podobe naturálneho bytu. Keďže nájomný vzťah k bytu

navrhovateľovi 1/ nevznikol (ani konkludentne), nebol dôvod na podávanie výpovede

z nájmu služobného bytu, z dôvodu ukončenia pracovného pomeru, na ktorý bol nájom

služobného bytu viazaný, keďže v prípade navrhovateľov 1/, 2/ sa o takýto prípad nejednalo.

Po ukončení výkonu domovníckych prác pre vlastníka nehnuteľnosti tak navrhovatelia 1/, 2/

užívali naturálny byt bez právneho dôvodu.».

Bez ohľadu na to, či výklad, ku ktorému sa priklonil krajský súd, je jediným

správnym alebo možným výkladom ustanovení relevantných právnych predpisov, je

primárnou úlohou všeobecného súdu, a nie ústavného súdu posúdiť, či došlo k splneniu

podmienok na vznik nájomného vzťahu v danom prípade a vyvodiť z tohto posúdenia

rozhodujúce právne závery. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd s uvedenou

otázkou vysporiadal ústavne konformným spôsobom, keď právne následky dlhodobého

a dobromyseľného užívania bytu bez nájomného vzťahu nepripodobnil k právnym

následkom existencie zmluvného vzťahu. Takýto záver podporil z ústavného hľadiska

v dostatočnom rozsahu, prehľadne a zrozumiteľne. Právny záver krajského súdu nevykazuje

ani znaky svojvoľného výkladu a aplikácie právnych noriem a nepopiera ani ich účel

a zmysel.

To, akým spôsobom krajský súd odôvodnil neexistenciu nájomného vzťahu, dáva

podľa názoru ústavného súdu aj odpoveď na námietku sťažovateľov týkajúcu sa potreby

analogického aplikovania pravidiel o povinnosti poskytnúť náhradný byt pri výpovedi

nájomnej zmluvy na situácie, ktoré podľa sťažovateľov vykazujú znaky podobnosti, a to

prípady zničenia dobromyseľne užívanej veci jej vlastníkom. Keďže krajský súd považoval

existenciu nájomného vzťahu za nevyhnutnú podmienku nároku na náhradný byt, tak z toho

možno usúdiť, že analógiu legis (analogickú aplikáciu právnych následkov výpovede

nájomného vzťahu aj na ukončenie trvania iných právnych vzťahov v tomto prípade

bezdôvodného obohatenia) nepripustil, pričom, ako už bolo uvedené, tento výklad sám

osebe považuje ústavný súd za ústavne konformný.

Ústavný súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že (ako to potvrdili aj sami

sťažovatelia), napadnutý rozsudok krajského súdu sa už (na rozdiel od predchádzajúceho

zrušeného rozsudku krajského súdu) neodvoláva na úvahu, podľa ktorej dochádza k zániku

nároku na náhradný byt v prípade, ak bola prenajatá nehnuteľnosť prenajímateľom zničená,

a tým sleduje záväzný právny názor ústavného súdu.

2. Druhá námietka sťažovateľov je založená na tvrdení, že im nárok na poskytnutie

náhradného bytu mal vyplývať aj z , pričom krajský súd

na základe uvedeného ustanovenia odmietol priznať nárok na poskytnutie náhradného

bývania z dôvodov, ktoré sťažovatelia považujú za formalistické a v rozpore so základnými

právami, najmä s ohľadom na ich procesné postavenie a možné spôsoby uplatňovania si

svojich práv. Sťažovatelia totiž interpretovali napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že

krajský súd podľa nich neaplikoval z dôvodu špecifík

nimi podanej žaloby, ale mal pripustiť, že v inom konaní (iniciovanom odporcami) by

predmetné ustanovenie pripustiť mohol, a mohol tak z neho odvodiť aj povinnosť poskytnúť

im náhradný byt. Sťažovatelia pritom poukazujú na procesné špecifiká ich postavenia

v konaní, keďže podľa nich „nezákonným zbúraním nehnuteľnosti a predmetného bytu

došlo k zániku predmetu sporu, konanie o vypratanie bytu a konanie o zabezpečenie

nerušeného výkonu práv vyplývajúcich z nájomného vzťahu boli zastavené, lebo predmet

sporu zanikol. Sťažovateľom, ktorí konali stále v súlade so zákonom, zostal jediný možný

a vykonateľný žalobný návrh, a to návrh na zabezpečenie náhradného bytu. Okresný súd

a ani krajský súd však sťažovateľom právo na náhradný byt nepriznali, a tým nezabezpečili

ochranu práva na súkromie a práva na ochranu obydlia sťažovateľov... Súdy neposkytli

ochranu právu na súkromie sťažovateľov z toho dôvodu, že odporcovia si neuplatňovali

svoje vlastnícke právo a jedine v takom prípade by prichádzala do úvahy aplikácia § 3

ods. 1 . Odporcovia... si však svoje právo uplatňovali – a to v

konaní sp. zn. PK , ktoré sa týkalo návrhu na vypratanie spornej časti

nehnuteľnosti... Z takejto formalistickej aplikácie zákona použitej súdom následne vyplýva,

že prenajímatelia alebo vlastníci, ktorí si neuplatnia svoje právo na vypratanie

nehnuteľnosti na súde nemôžu byť postihnutí povinnosťou zabezpečiť bytovú náhradu

nájomcom/užívateľom nehnuteľnosti v ich vlastníctve. Podľa výkladu súdu by teda malo

platiť, že ak by odporcovia nezákonne nezbúrali nehnuteľnosť a súd by právoplatne

rozhodol o vyprataní nehnuteľnosti v ich vlastníctve, prichádzalo by do úvahy, že by výkon

tohto práva bol obmedzený povinnosťou zabezpečiť náhradný byt pre sťažovateľov.

Ale keďže odporcovia nezákonne a aj v rozpore s dobrými mravmi nehnuteľnosť zbúrali

a vypratali, nedochádza k stretu práv medzi sťažovateľmi a odporcami a súd nemôže

rozhodnúť o bytovej náhrade... Nepriznaním práva na náhradný byt sťažovateľom súd

významne zasahuje do práva na súkromie a ochranu obydlia, pretože uvedené obmedzenie

práva nie je vôbec nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Naopak, spoločnosť poskytuje

v menej významných a zásadných zásahoch do práva na súkromie nepomerne viac ochrany,

ako Krajský súd v Bratislave poskytol sťažovateľom.“.

Sťažovatelia tak v podstate tvrdia, že krajský súd mal z § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka vyvodiť nárok na bytovú náhradu aj v okolnostiach danej veci, a zároveň

poukazujú ako na nesprávnu na tú argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej mohol byť

zohľadnený iba v rámci iného konania, ktoré bolo

v dispozícii odporcov (ako navrhovateľov v konaní o vypratanie nehnuteľnosti).

Podľa názoru ústavného súdu musí byť aj

vykladaný a uplatňovaný v súlade s ( ), resp. nemôže byť

vykladaný a uplatňovaný tak, aby mal prípadne za následok porušenie záväzkov Slovenskej

republiky vyplývajúcich z dohovoru alebo inej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach

a základných slobodách. Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia sa pri prerokovaní

a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práv a slobôd, umožňuje

dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, aký sleduje

alebo dohovor, t. j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom

záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca ().

Ústavný súd už taktiež uviedol, že všeobecné súdy sú povinné, najmä s ohľadom

na , resp. posudzovať, či nie je uloženie povinnosti vypratať

byt bez zabezpečenia bytovej náhrady v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1

().

Zároveň ale ani z uvedeného nálezu ústavného súdu () nevyplýva, že by

z vykladaného v súlade s a

priamo vyplýval nárok na poskytnutie náhradného bytu. Je úlohou všeobecných

súdov posúdiť v okolnostiach konkrétnej veci prípadný rozpor s dobrými mravmi a priznať

mu právne účinky predpokladané právnym poriadkom.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku s dosahom aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v danej veci vysporiadal uvádzajúc: „Ako už judikovala súdna prax, iba

na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno založiť vznik, zmenu alebo zánik práv

a povinností, pretože toto ustanovenie nemá vlastnú normotvornú platnosť – upravuje iba

spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to

na základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie. Keďže

navrhovatelia 1/, 2/ užívali byt bez právneho dôvodu, nemohla byť ich povinnosť vypratať

byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno

súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce právo a jemu zodpovedajúcu povinnosť.

Pri použití ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno nechať nepovšimnutú otázku, či a do akej

miery ten – ktorý z účastníkov právneho vzťahu, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými

mravmi, vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a opatrnosti pri uzavieraní konkrétneho

právneho vzťahu, s prihliadnutím na dôsledky, ktoré môžu nastať (porovnaj napr. Ro NS ČR

z 30. 6. 2002 sp. zn. ). Odvolací súd v tomto smere už v texte vyššie

poukazoval na nečinnosť a pasivitu zmluvných strán po uplynutí doby, na ktorú bola

uzavretá písomná Zmluva o dielo. Navyše nemožno pominúť skutočnosť, že odporcovia...,

hoci aj existenciu nájomného pomeru navrhovateľov popierali, vyvinuli aktivitu v snahe

riešiť otázku ďalšieho bývania navrhovateľov, s ponúkaným riešením však navrhovatelia

1/, 2/ nesúhlasili. Za daných okolností preto ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno

od odporcov... spravodlivo požadovať zabezpečenie navrhovateľmi požadovanej bytovej

náhrady. Len na okraj odvolací súd ešte poznamenáva, že ustálená súdna judikatúra je

založená na tom, že riešenie otázky bytovej náhrady s použitím ust. § 3 ods. 1 Obč. zák.

pripúšťa zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je prípad riešenej právnej

veci, kdeže konanie o vypratanie nehnuteľnosti skončilo jeho zastavením (so súhlasom

navrhovateľov, ktorí mali v konaní vedenom na Okresnom súde v Pezinku sp. zn.

o vypratanie nehnuteľnosti postavenie odporcov.).“

Ústavný súd konštatuje, že v porovnaní s okolnosťami nálezu ústavného súdu sp. zn.

v tomto prípade krajský súd zohľadnil možný vplyv § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka na prerokúvanú vec. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom

rozsudku s otázkou, či z možno vyvodiť nárok

na náhradný byt, vysporiadal ústavne konformným spôsobom tak, ako mu to ukladal

predchádzajúci zrušujúci nález ústavného súdu. Krajský súd pritom odkázal na závery

judikatúry, ako aj na správanie sa strán, zohľadnil aj význam § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, a to nielen vo vzťahu k sťažovateľom, ale aj vo vzťahu k odporcom v konaní

vo veci samej. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd za ústavne udržateľné a nezisťuje

v ňom ani znaky svojvoľného rozhodnutia. Právny záver, podľa ktorého pri aplikácii

je potrebné prihliadať aj na mieru starostlivosti

a opatrnosti pri uzatváraní právneho vzťahu, sa nejaví byť ani v rozpore s účelom a textom

, a to bez ohľadu na to, či je výklad uvedený krajským

súdom jediným správnym alebo možným výkladom predmetnej právnej úpravy.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, ktorí tvrdia, že krajský súd prijal ústavne

nekonformný záver o tom, že možno priznať aplikáciu

v prípade, ak by išlo o súdne konanie o vypratanie nehnuteľností, teda o konanie, ktoré

iniciovali odporcovia a aj následne spôsobili jeho zastavenie, ústavný súd uvádza, že

krajský súd túto úvahu uviedol „len na okraj“, a pritom poukázal aj na to, že k zastaveniu

konania o vypratanie nehnuteľnosti došlo za súhlasu sťažovateľov. Uvedený názor teda

krajský súd nepovažoval za ťažiskový pre svoje rozhodnutie. Práve naopak, za úvahu

kľúčovú na rozhodnutie vo veci samej považoval krajský súd v napadnutom rozsudku to, že

medzi stranami nevznikol žiadny nájomný vzťah, ako aj to, že nárok na náhradný byt

nemožno v tomto prípade vyvodiť z , pričom, ako ústavný

súd už uviedol, krajský súd sa s aplikovaním v danej veci

vysporiadal ústavne konformným spôsobom.

Preto, aj keď možno prisvedčiť pochybnosti sťažovateľov (do veľkej miery

reflektujúcich pochybnosti vyslovené ústavným súdom v predchádzajúcom zrušujúcom

náleze) v tom, či môže rozsah práv a povinností (uloženie povinnosti poskytnúť náhradný

byt) závisieť v tej istej veci od toho, kto podá aký návrh na začatie konania, v danej veci ide

však iba o vedľajší (skôr marginálny) argument nespochybňujúci hlavnú argumentačnú líniu

napadnutého rozsudku krajského súdu. Z tohto dôvodu predmetná námietka bez ohľadu

na to, či môže mať ústavnú relevanciu, nevedie k spochybneniu už vysloveného názoru

o ústavnej konformite výkladu krajským súdom

v napadnutom rozsudku.

Z uvedených dôvodov sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľov, že krajský súd

v napadnutom rozsudku „aplikoval zákon iba formalisticky a zohľadnil iba jeho doslovné

znenie, ktorého aplikácia mala protiústavné dôsledky (porušenie základného práva

sťažovateľov) a tým, že neaplikoval legitímnu metódu aplikácie práva – a alógiu legis

(prostredníctvom argumentácie a fortiori, resp. a minori ad maius), nezohľadnil dôsledky

svojho rozhodnutia na základné práva sťažovateľov a tým porušil ich základné právo

na súkromie v zmysle SR a Dohovoru“.

Naopak, podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku

dostatočným spôsobom vysporiadal nielen so záväzným názorom ústavného súdu

vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom náleze, ale aj s námietkami vznesenými

sťažovateľmi v odvolaní, a to v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci. Ústavný súd

pritom prihliadal aj na to, že predchádzajúcim zrušujúcim nálezom ústavného súdu bolo

krajskému súdu v ďalšom konaní uložené odstrániť nedostatky v odôvodnení

predchádzajúceho zrušeného rozsudku krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom na svoje

postavenie nemôže zasahovať do právomoci všeobecných súdov, zisťovať skutkové

okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné. V danom prípade

preto nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo byť zasiahnuté

do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa či práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovatelia sa

s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa dohovoru

Podstata v sťažnosti namietaných skutočností bola rovnaká, či už išlo o porušenie

a dohovoru alebo o porušenie základného práva podľa

ods. 2 a práva podľa dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 8 dohovoru ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, , ), súčasťou ktorej je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až a dohovoru.

O prípadnom porušení základného práva podľa a práva podľa

dohovoru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého z uvedených základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľov podľa a ani

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané

porušenie ich základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľov

obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013