Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 11/2013
PDF · 576.15 KB
No categories available
IV. ÚS 11/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a E. K., P., zastúpených advokátkou Mgr. K. B., P.,
vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 542/2011-360
z 10. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. a E. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra
2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej l „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ 1“) a E. K.
(spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
9 Co 542/2011-360 z 10. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že boli užívateľmi bytu „v rodinnom dome v P.
na... ul. č..., ktorý bol sťažovateľovi pridelený ako služobný byt v roku 1964. Predmetný byt
slúžil ako služobný byt v súvislosti s vykonávaním činnosti správcu starej športovej haly,
ktorá sa nachádza v blízkej vzdialenosti od predmetného bytu a bol jej súčasťou.“. Právo
na užívanie uvedeného bytu vyvodzovali z toho, že sťažovateľ vykonával na základe
zmluvy o dielo z 24. októbra 1964 činnosť správcu objektu, súčasťou ktorého bol nimi
užívaný byt. Platnosť predmetnej zmluvy bola dohodnutá na dobu určitú (so spätnou
účinnosťou) od 1. januára 1964 do 31. decembra 1964. Sťažovateľ však uvádza, že
vykonával činnosť správcu nepretržite do roku 1996, keď mu nový vlastník objektu
oznámil, že mu už ďalej nebude vyplácaná odmena za výkon správcovskej činnosti.
Oznámením z 10. októbra 2000 boli sťažovatelia ďalším, v poradí druhým novým
vlastníkom objektu upovedomení o úprave výšky úhrad spojených s užívaním bytu. Tento
vlastník 30. novembra 2000 podal Okresnému súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)
návrh na privolenie súdu k výpovedi z nájmu dotknutého bytu. Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 5 C 783/00 z 15. mája 2002 predmetný návrh zamietol s odôvodnením o
nepreukázaní ani výpovedného dôvodu nezaplatenia „nájomného“ a ani výpovedného
dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov sťažovateľmi.
V roku 2004 bol objekt, v ktorom sa dotknutý byt nachádzal, prevedený na ďalších
nových vlastníkov – manželov G. (ďalej aj „odporcovia“) – v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 4 C 585/2008 a v odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod
sp. zn. 9 Co 542/2011. V tomto konaní bol vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu,
proti ktorému smeruje sťažnosť sťažovateľov, rozhodovanie o ktorej je predmetom tohto
konania.
Odporcovia doručili sťažovateľom výzvu na vypratanie bytu do 30. novembra 2004
s odôvodnením, že neexistuje relevantný právny titul na jeho ďalšie užívanie sťažovateľmi.
Sťažovatelia reagovali odmietavým stanoviskom založeným na tvrdení, že v ich prípade ide
o chránený nájom bytu. Na základe návrhu odporcov v roku 2004 začalo na okresnom súde
konanie o vypratanie bytu vedené pod sp. zn. PK 24 C 231/2004. Podaný návrh bol
založený na argumentácii, podľa ktorej mali sťažovatelia užívať dotknutý byt bez právneho
titulu, teda že nejde o chránený nájom bytu, ktorý by im zakladal nárok na bytovú náhradu
spojenú s výpoveďou nájmu.
Potom, ako došlo podľa sťažovateľov k obmedzeniu ich práv na nerušený výkon
užívacích práv, podali 27. decembra 2004 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhali, aby
bola odporcom uložená povinnosť zabezpečiť im plný a nerušený výkon práv spojených
s užívaním dotknutého bytu v dome, najmä zabezpečením jeho vykurovania a opravy
strechy domu, zdržaním sa neoprávnených zásahov do práva ich nájmu užívať byt v stave
spôsobilom na riadne užívanie, najmä sa zdržať odpájania elektriny a plynu, a zároveň sa
domáhali vrátenia 80 % z nájomného a úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, ktoré
zaplatili v období od 9. decembra 2004 do dňa opätovného zapojenia elektrickej energie
v byte. V priebehu tohto konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 C 585/2008
odporcovia 28. decembra 2006 oboznámili sťažovateľov so skutočnosťou, že získali
od príslušného stavebného úradu povolenie na odstránenie objektu, kde sa dotknutý byt
nachádzal. Sťažovatelia napadli toto povolenie návrhom na obnovu konania a súčasne
návrhom na vydanie predbežného opatrenia v správnom konaní, na základe ktorého
príslušný stavebný úrad rozhodnutím z 10. januára 2007 povolil obnovu konania a súčasne
vydal predbežné opatrenie, ktorým odporcom nariadil zdržať sa výkonu predmetného
rozhodnutia o povolení odstránenia stavby. I napriek uvedenej skutočnosti však odporcovia
zbúranie stavby zrealizovali. Sťažovatelia preto v konaní vedenom okresným súdom sp. zn.
4 C 585/2008 požiadali o pripustenie zmeny návrhu, a síce aby okresný súd uložil
odporcom povinnosť zabezpečiť im primeraný náhradný byt s dvoma obytnými
miestnosťami a príslušenstvom. Táto zmena návrhu bola súdom pripustená. V súvisiacom
konaní o vypratanie bytu vedenom okresným súdom pod sp. zn. PK 24 C 231/2004
manželia G. vzali svoj návrh späť, pričom sťažovatelia so zastavením tohto konania
súhlasili.
Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 585/2008 rozhodol rozsudkom
z 1. júla 2008, ktorým návrhu na uloženie povinnosti zabezpečiť sťažovateľom náhradný
byt nevyhovel. Odôvodnenie svojho rozhodnutia založil okresný súd na argumentácii, že
„navrhovateľmi tvrdený právny vzťah“ založený zmluvou o dielo z 24. októbra 1964 treba
posudzovať podľa ustanovení zákona č. 4/1949 Zb. o pracovnom pomere domovníckom
účinného do 1. januára 1966 (ďalej len „zákon o pracovnom pomere domovníckom“). Podľa
názoru okresného súdu touto zmluvou založený pracovný pomer domovnícky zanikol
uplynutím v zmluve dohodnutej doby, teda 31. decembra 1964, čím došlo aj k zániku
nároku na užívanie naturálneho bytu. Okresný súd v spojitosti s tým uviedol: «V prospech
takéhoto záveru súdu svedčí aj neexistencia rozhodnutia príslušného orgánu o pridelení
bytu (§ 154 ods. 1 Obč. zák. č. 40/1964 Zb. v znení platnom do 01. 01. 1992) a následnej
dohody o užívaní bytu, resp. dohody o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 155 Obč. zák.
č. 40/1964 Zb. v znení platnom do 1. 1. 1992 – ďalej len „Obč. zák.“), keď právna úprava
osobného užívania bytov (3. časť prvá hlava Obč. zák.) v socialistickej spoločnosti
garantovala občanom náležite uspokojovať ich bytové potreby (§ 152 Obč. zák.), čo bolo
výslovne upravené v ust. § 153 Obč. zák.: „Štátne, družstevné a iné organizácie
prenechávajú byty občanom do osobného užívania bez určenia doby užívania a to
za úhradu, ak nie je právnym predpisom ustanovené inak.“.
Iným orgánom, okrem miestneho národného výboru, rozhodujúcim o pridelení bytu,
boli organizácie, ktoré postavili byty z vlastných voľných prostriedkov, organizácie
vlastniace služobné a im obdobné bytu, JRD, orgány vojenskej správy atď., pričom
prideľovanie bytov sa spravovalo zákonom NZ ČSSR č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi
(ďalej len „os. zák.“).
Podľa § 25 ods. 1 os. zák. byty, vystavané v podnikovej bytovej výstavbe z vlastných
voľných prostriedkov podniku a služobné byty prideľuje organizácia hospodáriaca s týmito
bytmi po predchádzajúcom súhlase ZV ZO ROH po prejednaní na členskej schôdzi
a po vyjadrení miestneho národného výboru.
Podľa § 66 os. zák. podnikové byty sú byty trvale určené pre ubytovanie pracovníkov
hospodárskych, rozpočtových alebo iných organizácií, najmä byty v domoch, ktoré
organizácie vystavala ako investori alebo získali alebo získajú zo štátnej bytovej výstavby.
Miestne národné výbory vedú zoznamy podnikových bytov. Zo znaleckých posudkov, ktoré
boli súčasťou spisov katastrálneho úradu Správy katastra P., ako aj z obsahu notárskej
zápisnice, osvedčujúcej vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva (viď vyššie), vyplýva, že
časť stavby – prevádzková budova, v ktorej mal byť situovaný predmetný bytový priestor,
nebol súčasťou výstavby športovej haly investorom – zmluvného partnera navrhovateľa
v 1. rade T., ale išlo o stavby z r. cca 1930, teda nie vystavaný investorom, ani zo štátnej
bytovej výstavby a ani trvale určený pre ubytovanie pracovníkov, keď púhy prevod správy
domu na organizáciu nerobil ešte z bytu v dome byty podnikové podľa § 66 os. zák.
Podľa § 67 ods. 1 os. zák. služobné byty sú byty zriadené pri verejných alebo
prevádzkových budovách, alebo vystavané pri prevádzkových objektoch, zdravotníckych
zariadeniach, pri školách a školských zariadeniach alebo pri ústavoch sociálnej
starostlivosti, pokiaľ sa tieto užívajú pre ubytovanie pracovníkov, ktorí sú poverení
strážením týchto budov, objektov, zariadení a ústavov, alebo sú z iných služobných
(pracovných) dôvodov povinní v nich bývať preto, že by inak bola ohrozená prevádzka
podniku (ústavu, zariadenia) alebo znemožnený výkon ich zamestnania.
Podľa § 67 ods. 2 os. zák. služobné byty sú aj domovnícke byty. Právny dôvod
užívania aj služobného bytu (taktiež domovníckeho bytu) mal dve fázy nadobudnutia práva
osobného užívania bytu. V prvej fáze rozhodnutím o pridelení bytu organizáciou
hospodáriacou s týmto bytom po predchádzajúcom súhlase Z. po prejednaní na jej členskej
schôdzi a po vyjadrení miestneho národného výboru vzniklo oprávnenie stať sa užívateľom
bytu, v druhej fáze vznikol už právny dôvod bývania na podklade ďalšej právnej skutočnosti
a to dohody o odovzdaní a prevzatí (R 58/1970).
V prejednávanej veci, s odkazom na vyššie uvedené, dôkazné bremeno preukázať
platný právny dôvod, titul užívania predmetného bytu, zaťažovalo navrhovateľov. Títo
nepredložili súdu ani rozhodnutie o pridelení bytu ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu,
ak podľa ich tvrdení, im mal vzniknúť chránený nájom v zmysle § 1 ods. 1 zák. SNR
č. 189/1992 Zb. Tento by mohol vzniknúť, pri splnení ostatných podmienok len
z predchádzajúceho platného nájmu služobného bytu (R 46/1999). Na konkludentné
uzavretie nájomnej zmluvy v čase po nadobudnutí účinnosti Zákona č. 509/1991 Zb., ktorým
sa menil a dopĺňal Zák. č. 40/1964 (Obč. zákonník), nemožno vyvodiť len na základe výziev
aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad, spojených s užívaním bytových priestorov, hoc
aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“, ev. na predpísanom tlačive „Evidenčný list
pre výpočet úhrady za užívanie bytu“.
Odporcovia v 1. a 2. rade v konaní od počiatku popierali uznanie existencie
nájomného vzťahu. Navrhovatelia v 1. a 2. rade, s odkazom na ich dôkazné bremeno,
nenavrhli súdu, hoci mohli, vykonať dôkaz napr. výsluchom štatutárnych zástupcov
právnych predchodcov odporcov, k tomu, či ich výzvy na plnenie navrhovateľmi vychádzali
alebo nie z konkludentne uzavretého nájomného vzťahu, čo nimi chceli prejaviť, a či ich
úmysel smeroval k prenechaniu užívaných priestorov navrhovateľmi do nájmu.»
K otázke použitia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorého sa sťažovatelia
domáhali, okresný súd formuloval stanovisko, v ktorom uviedol, že pokiaľ sa sťažovatelia
dovolávali aplikácie citovaného ustanovenia a na jeho základe uloženia povinnosti
odporcom zabezpečiť im primeraný náhradný byt v okolnostiach veci, keď konanie
o vypratanie bytu vedené okresným súdom pod sp. zn. PK 24 C 231/2004 bolo právoplatne
skončené bez rozhodnutia v merite veci, nie je splnená „podmienka stretu práva vlastníka
domovej nehnuteľnosti na ochranu jeho vlastníctva s právom užívateľa na bývanie
a na ochranu rodiny“, a teda nemožno toto ustanovenie aplikovať. Okresný súd zaujal
názor, že „Možnosť dovolávať sa ochrany proti výkonu vlastníckeho práva odporcami,
s poukazom na § 3 ods. 1 Obč. zák. mali navrhovatelia v konaní o vypratanie časti domu,
vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.: PK-24 C 231/04, najneskôr v rámci
vyjadrenia sa k späťvzatiu návrhu, teda nesúhlasiť, z vážnych dôvodov, so zastavením
konania v dôsledku späťvzatia návrhu na vypratanie odporcami v 1. a 2. rade, kedy by
vážnosť týchto dôvodov, ako aj samotný nárok na bytovú náhradu súd posudzoval
aj v zmysle ustálenej judikatúry súdov.“.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 26. septembra 2008 odvolanie,
v ktorom uvádzali argumentáciu o ďalšom pokračovaní pracovného pomeru domovníckeho
aj po uplynutí doby určenej zmluvou o dielo a tomu zodpovedajúcom pokračovaní práva
užívať „naturálny (služobný) byt“. Sťažovatelia svoje tvrdenie opierali o analogický
a systematický výklad § 12 ods. 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom, ktorý podľa
ich názoru upravoval možnosť pokračovania pracovného pomeru domovníckeho
aj po uplynutí doby určitej, vymedzenej zmluvou o dielo. V nadväznosti na to poukazovali
na § 871 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktorým došlo k 1. januáru 1993 k transformácii
predchádzajúceho užívacieho práva k dotknutému bytu na nájom služobného bytu.
Napokon, odkazujúc na právnu úpravu obsiahnutú v § 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb.
o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení
neskorších predpisov argumentovali tým, že po ukončení správcovskej činnosti sťažovateľa
v roku 1996 prenajímateľ bytu v lehote troch mesiacov od tohto ukončenia nerealizoval
výpoveď nájmu služobného bytu, preto došlo k jeho zmene na chránený nájom bytu
na neurčitý čas. Za predpokladu, že by konajúci súd nimi predloženú argumentáciu neuznal,
považovali sťažovatelia za preukázané, že v čase po 1. januári 1993 ich nájomný vzťah
v zmysle už citovaného § 871 ods. 4 Občianskeho zákonníka existoval a bol uzavretý
konkludentne.
Krajský súd o sťažovateľmi podanom odvolaní rozhodol rozsudkom z 18. marca
2010, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil (ďalej
aj „predchádzajúci zrušený rozsudok krajského súdu“). Vo svojom potvrdzujúcom rozsudku
krajský súd kvalifikoval dokazovanie vykonané okresným súdom ako dostačujúce pre
náležité zistenie skutkového stavu veci. Krajský súd považoval za vecne správne aj právne
závery okresného súdu, čo odôvodnil poukazom na správnu aplikáciu relevantnej právnej
úpravy, za ktorú považoval predovšetkým § 1, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5, § 7 ods. 1 a 2, § 9
ods. 1 a 2 a § 11 zákona o pracovnom pomere domovníckom, § 154 ods. 1 a § 155
Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 1. januára 1992), § 25 ods. 1, § 66, § 67 ods. 1
a 2 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov a napokon
aj § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval odôvodnenie prvostupňového
rozsudku za dostatočne zrozumiteľné, zodpovedajúce aj požiadavkám § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Proti uvedenému rozsudku podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť,
ktorej ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26. októbra 2011 (ďalej len „nález
sp. zn. III. ÚS 44/2011“ alebo „predchádzajúci zrušujúci nález“) vyhovel. Podľa ústavného
súdu boli predchádzajúcim zrušeným rozsudkom krajského súdu porušené základné práva
sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
dohovoru. Zároveň ústavný súd priznal každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €. Ústavný súd sťažnosťou predchádzajúci zrušený rozsudok krajského súdu
zrušil z toho dôvodu, že „krajský súd... k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentmi
sťažovateľov buď vôbec nepristúpil..., alebo jeho odpoveď bola len formálna
a argumentačne nedostačujúca...“, a vzhľadom na to „ústavný súd dospel k záveru, že
z dôvodu nedostatku odpovede, resp. odpovedí súdneho rozhodnutia v namietanom
rozhodnutí došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“. Ústavný súd taktiež poukázal
na neakceptovateľnosť úvahy konajúcich súdov, podľa ktorej „... zánik vlastníckeho práva
odporcov v dôsledku zbúrania dotknutého objektu absolútne vylúčil možnosť priznania
bytovej náhrady v prospech sťažovateľov, pretože sťažovateľmi uplatňovaný nárok na jej
priznanie musel byť zákonite viazaný na existenciu predmetu vlastníckeho práva... Takto
formulovaný výklad krajského súdu zjavne signalizuje vytvorenie možnosti pre tzv.
obchádzanie zákona umožňujúce zneužitie výkonu vlastníckeho práva zo strany
prenajímateľa na úkor nájomcu a ako taký ho ústavný súd hodnotí ako výklad
neakceptovateľný, odporujúci klauzule čl. 152 ods. 4 ústavy, majúci za následok porušenie
procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich jednak z čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.
Po zrušení predchádzajúceho rozsudku krajského súdu mu bola vec vrátená na
ďalšie konanie. Následne krajský súd napadnutým rozsudkom prvostupňový rozsudok
opätovne potvrdil ako vecne správny. Potvrdzujúci výrok (nepriznanie nároku na
poskytnutie náhradného bytu sťažovateľom) odôvodnil tým, že medzi sťažovateľmi
a odporcami a ani ich právnymi predchodcami nebola uzatvorená nájomná zmluva, z ktorej
by mohol vyplývať sťažovateľom nárok na náhradný byt. Podľa názoru krajského súdu
nájomný vzťah sťažovateľov nevznikol ani z dôvodu uzatvorenia pracovnej zmluvy,
nevyplýva ani z toho, že by pracovná zmluva zahŕňala tak rozhodnutie o pridelení
(naturálneho) bytu, ako aj dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu, a nájom bytu
nevznikol ani konkludentným spôsobom, osobitne vzhľadom na dlhodobé užívanie bytu.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že ním boli porušené ich
základné práva podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 dohovoru, a zároveň sa domáhajú, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie vo veci samej.
Sťažovatelia taktiež navrhujú, aby ústavný súd priznal každému z nich finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo odôvodňujú tým, že zásahom krajského súdu im mala
byť spôsobená ujma, pretože nielenže opakovane neposkytol ochranu ich právu
na súkromie, ale svojím rozsudkom zasiahol do veľmi citlivej oblasti, a to do ich
súkromného a rodinného života. Sťažovatelia na podporu požadovaného nároku
na priznanie finančného zadosťučinenia uviedli, že „... dobromyseľne užívali byt...
nepretržite po dobu 40 rokov, za byt poctivo platili úhrady s ním spojené a byt udržiavali
vo výbornom stave. Manželia G. bez doručenia výpovede z nájmu bytu, bez poskytnutia
primeraného náhradného bytu či bez právoplatného rozhodnutia o vyprataní nehnuteľnosti,
najprv vypli sťažovateľom kúrenie a následne aj plyn a elektrinu a týmto konaním im
zabránili v užívaní bytu. Sťažovatelia sa museli, vzhľadom na svoj vek a poškodené zdravie,
presťahovať k dcére, pretože konaním vlastníkov bytu sa nimi užívaný byt stal
neobývateľným. Museli sa uskromniť s jednou miestnosťou, v ktorej spia a zdržiavajú sa aj
počas celého dňa. Sťažovatelia nemohli užívať svoj majetok, pretože v dome, do ktorého sa
presťahovali, pre nábytok či iné veci v ich vlastníctve nebolo miesta. Manželia G. následne
predmetný byt bez právoplatného povolenia súdu na vypratanie nehnuteľnosti vypratali
a majetok sťažovateľov bez ich vedomia uskladnili na mieste, ktoré im až dodatočne
oznámili. Nakoniec G. v rozpore s rozhodnutím mesta P. nehnuteľnosť... a aj predmetný byt
protizákonne zbúrali aj napriek tomu, že konanie týkajúce sa práv k predmetnej
nehnuteľnosti nebolo skončené. Predmetné nezákonné konanie vlastníkov bytu krajský súd
však opakovane nepostihol povinnosťou zabezpečiť sťažovateľom náhradný byt, čo
významne zasiahlo do práva sťažovateľov na ich súkromie a nepochybne aj ich ľudskú
dôstojnosť.
Sťažovatelia sú osoby staršieho veku, pričom sťažovateľ v 1. rade je aj nevidiaci.
Zmeny sa im v tomto veku prijímajú ťažšie a ťažšie sa prispôsobujú novým prostrediam.
Nezákonným konaním vlastníkov bytu utrpeli sťažovatelia aj psychickú traumu, ktorá sa
podpísala na ich zdraví a psychickej pohode, ktorá je v ich veku veľmi dôležitá. Konaním
odporcov sa cítili byť ponížení a keby sa o nich nepostarali ich deti, mali by veľký problém
s vysporiadaním sa s novou situáciou. Vlastníci bytu svojím konaním absolútne potlačili
dôstojnosť dobromyseľných nájomcov a okrem nerešpektovania výslovných povinností
prenajímateľa konali v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené zásahy krajský súd
nezabezpečením ochrany ich súkromia ešte zintenzívnil.
Krajský súd, ako orgán chrániaci zákonnosť a ústavnosť, opakovane nezabezpečil
ochranu práva na súkromie a práva na súdnu ochranu sťažovateľov. Napriek jasnému
obsahu Nálezu Ústavného súdu SR, ktorý pôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušil pre
porušenie práva na súdnu ochranu a práva na súkromie sťažovateľov, krajský súd
nezohľadnil závery ústavného súdu a vykonal úplne identický výklad, ktorý ústavný súd
označil za neakceptovateľný. Uvedenou hrubou ignoranciou záväznosti nálezu ústavného
súdu krajský súd opakovane a ešte intenzívnejšie zasiahol do práva na súkromie
sťažovateľov.“.
K prípustnosti konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažovatelia
so zreteľom na § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uviedli, že
„žiadali Krajský súd v Bratislave, aby v prípade potvrdenia rozsudku pripustil v zmysle
§ 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku podanie dovolania. Krajský súd v Bratislave
v napádanom rozsudku podanie dovolania nepripustil. V zmysle Občianskeho súdneho
poriadku iné opravné prostriedky proti napádanému rozsudku nie sú prípustné, a z toho
dôvodu sťažovatelia vyčerpali všetky prípustné opravné prostriedky a splňujú uvedenú
podmienku na podanie ústavnej sťažnosti.“.
Sťažovatelia neuviedli, že by pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podali
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na podanie mimoriadneho
dovolania podľa § 243e ods. 1 OSP. Keďže však takýto podnet nie je podľa judikatúry
ústavného súdu iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo
slobôd ešte pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03,
IV. ÚS 616/2012), ústavný súd kvalifikuje sťažnosť sťažovateľov ako prípustnú.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu
verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovatelia v sťažnosti uplatnili námietku porušenia svojho základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, k čomu malo podľa nich dôjsť
napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd pripomína, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení kvalifikovaným právnym
zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval iba o porušení tých práv tými
všeobecnými súdmi, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite svojej sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv
(v okolnostiach danej veci základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy), resp. článkov
ústavy, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 8 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník
súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými skutkovými
a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
V napadnutom rozsudku krajský súd odôvodňuje nepriznanie nároku na poskytnutie
bytovej náhrady sťažovateľom tým, že medzi nimi a odporcami a ani ich právnymi
predchodcami nebola uzatvorená nájomná zmluva, z ktorej by mohol sťažovateľom
vyplývať nárok na náhradný byt. Tento svoj záver odôvodnil aj s poukazom na to, že
nájomný vzťah sťažovateľov nevznikol ani z dôvodu uzatvorenia pracovnej zmluvy,
nevyplýva ani z toho, že by pracovná zmluva zahŕňala tak rozhodnutie o pridelení
(naturálneho) bytu, ako aj dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu, a nájom bytu
nevznikol ani konkludentným spôsobom, osobitne vzhľadom na dlhodobé užívanie bytu.
Navyše, podľa názoru krajského súdu nemožno vyvodiť nárok na poskytnutie bytovej
náhrady ani z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa napadnutého rozsudku krajského
súdu „Ako už judikovala súdna prax, iba na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák.
nemožno založiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinnosti, pretože toto ustanovenie nemá
vlastnú normotvornú platnosť – upravuje iba spôsob aplikácia a interpretácie ustanovení,
ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel
elementárnej slušnosti a tolerancie. Keďže navrhovatelia užívali byt bez právneho dôvodu,
nemohla byť ich povinnosť vypratať byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na
základe ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce
právo a jemu zodpovedajúcu povinnosť... Len na okraj odvolací súd ešte poznamenáva, že
ustálená súdna judikatúra je založená na tom, že riešenie otázky bytovej náhrady s použitím
ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. pripúšťa zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je
prípad riešenej právnej veci, keďže konanie o vypratanie nehnuteľnosti skončilo jeho
zastavením.“.
Sťažovatelia s takýmto záverom napadnutého rozsudku krajského súdu nesúhlasia.
Podľa nich existuje povinnosť zabezpečiť náhradné bývanie nielen vo vzťahu k nájomcovi,
ale aj vo vzťahu k dobromyseľnému užívateľovi, a to ako ochranu pred svojvoľným
uplatňovaním vlastníckeho práva odporcami v okolnostiach danej veci. Podľa sťažovateľov
krajský súd uvedeným výkladom porušil ich v petite sťažnosti označené práva, a to z ďalej
uvedených dôvodov.
Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v podstate z rovnakých dôvodov ako
porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru,
ústavný súd najskôr skúmal, či nimi uvádzané dôvody signalizujú možnosť vysloviť
v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie porušenie ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, berúc pritom zreteľ aj na to, že
v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy a ustálenej judikatúry ústavného súdu je súčasťou práva
na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) aj požiadavka ústavne súladného
výkladu právnych predpisov (napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, I. ÚS 252/07,
1. Prvá námietka sťažovateľov sa týkala toho, že krajský súd mal napadnutým
rozsudkom porušiť záväzný názor ústavného súdu vyslovený v predchádzajúcom
zrušujúcom náleze.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Podľa sťažovateľov krajský súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil tú časť
predchádzajúceho zrušujúceho nálezu ústavného súdu (časti nálezu označené číslom 2
a písmenom B., od strany 32 a nasl.), v ktorej sa uvádza: „Ústavný súd konštatuje, že takto
formulovaný výklad krajského súdu zjavne signalizuje vytvorenie možnosti pre tzv.
obchádzanie zákona umožňujúce zneužitie výkonu vlastníckeho práva zo strany
prenajímateľa na úkor nájomcu, a ako taký ho ústavný súd hodnotí ako výklad
neakceptovateľný, odporujúci klauzule čl. 152 ods. 4 ústavy, majúci za následok porušenie
procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich jednak z čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ Podľa sťažovateľov sa citovaná časť
predchádzajúceho nálezu týka poskytnutia bytovej náhrady vo vzťahu k výkladu § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Sťažovatelia ďalej uvádzajú: „Máme za to, že ústavný súd v náleze
sp. zn. III. ÚS 44/2011 zo dňa 26. 10. 2011 výklad ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorý poskytol Krajský súd v Bratislave vzrušenom rozsudku sp. zn.
9 Co 288/2008-292 zo dňa 18. 03. 2010, považoval za neakceptovateľný a ústavne
nesúladný, keďže z dôvodu neuplatňovania si práva vlastníkov na vypratanie nehnuteľnosti
z dôvodu jej zbúrania súd zamietol nárok sťažovateľov na bytovú náhradu... Keďže krajský
súd v (napadnutom, pozn.) rozsudku... používa identický výklad ustanovenia § 3 ods. 1 OZ,
ktorý ústavný súd v (predchádzajúcom zrušujúcom, pozn.) náleze... označuje za ústavne
nesúladný, nevysporiadal sa dostatočne so všetkými závermi a právnymi argumentmi
ústavného súdu a argumentmi sťažovateľmi poukazujúcimi na tieto závery ústavného súdu.
Týmto konaním zároveň krajský súd porušil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 135
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, podľa
ktorých je všeobecný súd viazaný právnym názorom Ústavného súdu. Vyššie opísaným
konaním Krajský súd v Bratislave porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu a ich právo
na súkromie.“
Ústavný súd sa s týmto názorom sťažovateľov nestotožňuje. Ústavný súd
v predchádzajúcom zrušujúcom náleze vyčítal krajskému súdu nedostatočné odôvodnenie
vo vzťahu k tej časti predchádzajúceho zrušeného rozsudku krajského súdu, v ktorej sa
podľa neho nevysporiadal ústavne konformným spôsobom s námietkou sťažovateľov
uvedenou v odvolaní, pokiaľ ide o existenciu ich nájomného vzťahu s poukazom na § 12
ods. 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom (časť II.A bod 1.1 predchádzajúceho
zrušujúceho nálezu), s námietkou sťažovateľov vo vzťahu k preukázaniu existencie
nájomného vzťahu (časť II.A bod 1.2 predchádzajúceho zrušujúceho nálezu) a ani s ich
námietkou o nesprávnosti právneho záveru o právnej irelevancii súvisiaceho rozhodnutia
okresného súdu prijatého v konaní o privolenie súdu k výpovedi z nájmu vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 5 C 783/00 (časť II.A bod 1.3 predchádzajúceho zrušujúceho
nálezu), resp. ústavný súd vyjadril pochybnosti nad úvahou krajského súdu, že zánik
prenajatej veci (jej zničenie prenajímateľom) vedie k zániku nároku na poskytnutie
náhradného bývania (časť II.A bod 2 predchádzajúceho zrušujúceho nálezu). V časti II.B
predchádzajúceho zrušujúceho nálezu ústavný súd odôvodnil, prečo vyslovil aj porušenie
základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 8
dohovoru predchádzajúcim zrušeným rozsudkom krajského súdu. Ani v jednom bode
odôvodnenia predmetného nálezu ústavného súdu nie je obsiahnutý záväzný právny názor
týkajúci sa určitého, sťažovateľmi uvedeného spôsobu výkladu § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a uvedené ustanovenie sa ani v sťažovateľmi uvedených častiach odôvodnenia
(ale ani v častiach II.A bodoch 1.1 až 1.3) nenachádza. Z toho, že ústavný súd vyslovil
všeobecnú povinnosť vykladať právne predpisy v súlade s ústavou, nemožno vyvodiť, že by
ústavný súd vyslovil záväzný právny záver podporujúci sťažovateľmi navrhovanú
interpretáciu dotknutých právnych predpisov (v tomto prípade § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).
Nemožno preto prisvedčiť námietke sťažovateľov, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku neriadil vysloveným záväzným právnym názorom ústavného súdu v otázke
namietanej sťažovateľmi.
Sťažovatelia ďalej zastávajú názor, že im prislúcha nárok na poskytnutie náhradného
bytu bez ohľadu na to, či „existoval nájomný vzťah medzi sťažovateľmi a manželmi G.,
alebo neexistoval a sťažovatelia boli len dobromyseľnými užívateľmi. Nárok na náhradný
byt nezanikol ani zánikom bytu, v ktorom pôvodne bývali, a ani tým, že odporcovia si
neuplatnili právo na vypratanie nehnuteľnosti. K tomuto záveru bolo možné prísť použitím
legitímnej právnej metodológie – konkrétne použitím analógie legis prostredníctvom
argumentácie a fortiori. Občiansky zákonník výslovne nezakotvuje nárok na náhradný byt
v prípade, ak nebola daná výpoveď z nájmu. Doslovné znenie zákona však nepočíta
so špecifickou situáciou majúcom mimoriadne závažný dopad na základné právo osôb na
súkromie – t. j. nepočíta s nezákonným konaním prenajímateľa alebo vlastníka, ktorý nedá
výpoveď z nájmu bytu, nehnuteľnosť nezákonne bez právoplatného rozhodnutia súdu
vypratá a nehnuteľnosť na ktorú sa práva viazali protiprávne zbúra... V záujme vykonania
ústavne súladného výkladu – teda takého výkladu, ktorý smeruje k ochrane základných práv
– má súd povinnosť odkloniť sa aj od doslovného znenia zákona. Všeobecné súdy sú
povinné poskytovať materiálnu a spravodlivú ochranu základných práv a zohľadňovať
dôsledky určitého spôsobu aplikácie zákona na základné práva účastníkov konania.“.
Krajský súd v napadnutom rozsudku posúdil vec tak, že medzi účastníkmi žiadny
nájomný vzťah neexistuje, keďže nebol založený ani pracovnou zmluvou, nevyplýva ani
z toho, že by zmluva o dielo zahŕňala rozhodnutie o pridelení (naturálneho) bytu
a ani dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu. Nájom bytu nevznikol ani
konkludentným spôsobom, a to ani napriek dlhodobému užívaniu bytu sťažovateľmi. Svoje
rozhodnutie pritom obšírne odôvodnil vrátane odkazov na rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu Českej republiky, s ktorými sa krajský súd stotožnil. Podľa krajského
súdu sťažovatelia «svoje právo nájmu k bytu odvodzovali zo Zmluvy o dielo, uzavretej dňa
24. 10. 1964... Predmetná zmluva bola uzavretá na dobu určitú spätne na obdobie
od 1. 1. 1964 do 31. 12. 1964 za účelom výkonu prác súvisiacich so správou športovej
haly... Súd prvého stupňa Zmluvu o dielo vzhľadom na jej obsah po právnej stránke posúdil
ako zmluvu uzavretú podľa zákona č. 4/1949 Zb. o pracovnom práve domovníckom (§ 4),
keď za výkon domovníckych prác navrhovateľovi 1/ prináležala odmena (§ 9) a naturálny
byt (§ 7). Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením Zmluvy o dielo prvostupňovým
súdom stotožňuje, a to s ohľadom na obsah jednotlivých zmluvných dojednaní... K povahe
Zmluvy o dielo zo dňa 24. 10. 1964 považuje odvolací súd za nutné uviesť, že táto je
bezpochyby pracovnoprávnou zmluvou, nie je však zároveň aj zmluvou nájomnou. Otázkou
povahy zmluvy uzavretej na základe zák. č. 4/1949 Zb. sa o. i. zaoberal Krajský súd v Plzni
vo svojom rozhodnutí z 8. 9. 1949 sp. zn. Co II 48/49, v ktorom uzavrel, že domovnícka
zmluva uzavretá podľa § 1, § 7, § 9 zák. č. 4/1949 Zb. je zmluvou pracovnou, pričom
domovníkovi prináleží naturálny byt (§ 1, § 7). Z uvedeného dôvodu nemôže byť zmluva
domovnícka ani sčasti zmluvou nájomnou; zrušením domovníckeho pracovného pomeru
preto zaniká aj nárok na užívanie naturálneho bytu. Užívanie naturálneho bytu predstavuje
len časť odmeny pracovníka navrhovateľa 1/. Pokiaľ aj navrhovatelia 1/, 2/ v odvolaní
poukazovali na skutočnosť, že... práce domovníka, resp. správcu športovej haly v P.,
vykonával aj po 31. 12. 1964 (podľa vyjadrenia... tieto vykonával až do júna 1996), v
zmysle § 12 ods. 1 zák. č. 4/1949 Zb. tak pokračoval v pracovnom pomere, a tým mal nárok
na užívanie naturálneho bytu aj po 31. 12. 1964 (kedy mal pracovný pomer podľa Zmluvy
o dielo zaniknúť), pokračoval len jeho pracovný pomer (domovnícky). Zákonník práce
(zák. č. 65/1965 Zb.) totiž tiež upravoval možnosť poskytovania mzdy pracovníkovi nielen
v peniazoch, ale aj v naturálnych požitkoch. Nepokračoval však nájomný pomer k bytu
(resp. pred 1. 1. 1992 právo osobného užívania bytu), pretože Zmluva o dielo nájomný
pomer (resp. predtým právo osobného užívania bytu) medzi zmluvnými stranami nezaložila.
Obe sporové strany zároveň pri svojej právnej argumentácii vychádzajú
zo správneho právneho záveru o tom, že v čase uzatvorenia Zmluvy o dielo (24. 10. 1964)
bol účinný Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb., účinný od 1. 4. 1964), ako aj zákon
č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi (účinný rovnako od 1. 4. 1964); obe právne normy
vychádzali pri vzniku práva osobného užívania bytu z tzv. prideľovacieho režimu, ktorý
predpokladal jednak vydanie rozhodnutia o pridelení bytu a následne uzavretie dohody
o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 154, § 155 Obč. zák., § 25 ods. 1 zákona č. 41/1964 Zb.), a
to aj v prípade služobných bytov (akým bol aj byt domovnícky).
Navrhovatelia 1/, 2/ svoj nárok na bytovú náhradu založili na tom, že uzavretá
Zmluva o dielo zo dňa 24. 10. 1964 v sebe zahŕňa ako rozhodnutie o pridelení
(naturálneho) bytu, tak aj dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu... Pridelenie
predmetného naturálneho (služobného) bytu si vyžadovalo vydanie rozhodnutia o pridelení
tohto bytu zo strany organizácie, hospodáriacej s týmto bytom (a síce nie súhlas, ale
vyjadrenie miestneho národného výboru). Zároveň nemožno podľa názoru odvolacieho
súdu súhlasiť s právnym názorom navrhovateľov 1/, 2/, že k prideleniu bytu došlo samotným
uzavretím Zmluvy o dielo dňa 24. 10. 1964. Rozhodnutie o pridelení bytu nielen Miestnym
národným výborom, ale tiež iným orgánom, príslušným na rozhodnutie podľa zákona o
hospodárení s bytmi, bolo totiž svojou povahou správnym rozhodnutím. Zmluva o dielo však
nemá povahu (správneho) rozhodnutia... Navrhovatelia 1/, 2/ v konaní súdu nepredložili
rozhodnutie o pridelení bytu zo strany príslušnej organizácie, hospodáriacej s daným
bytom. Chýbajúce (správne) rozhodnutie by muselo mať náležitosti takéhoto rozhodnutia
(dátum rozhodnutia, spisovú značku, označenie prideľovaného bytu, označenie subjektu,
ktorý ho vydal, poučenie o opravnom prostriedku)...
K námietke navrhovateľov 1/, 2/, že Zmluva o dielo obsahuje aj dohodu o odovzdaní
a prevzatí bytu, odvolací súd uvádza, že uvedená zmluva neobsahuje náležitosti, ktoré by
mala obsahovať, pokiaľ by do nej mala byť pojatá aj písomná dohoda o odovzdaní
a prevzatí bytu, alebo v prípade neexistencie písomnej dohody aspoň písomná zápisnica
o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 155 ods. 2 Obč. zák.). Zmluva o dielo teda neobsahuje
predovšetkým označenie rozhodnutia o pridelení bytu, predmet a rozsah práva užívať byt,
ani popísaný stav bytu. Zmluva o dielo obsahuje len ustanovenie o tom, že
navrhovateľovi 1/ za dohodnutý výkon prác prináleží odmena, o. i. tiež v rozsahu
naturálneho 2,5 izbového bytu (bez bližšieho určenia miesta, kde sa byt nachádza a popisu
stavu a vybavenia bytu), ktorý nepodlieha do kompetencie NV v P. v zmysle bytového
zákona a považuje sa za služobno-podnikový byt, ako aj stanovenie hodnoty naturálneho
bytu pre účely výpočtu mzdy navrhovateľa 1/. Zmluvu o dielo preto ani podľa názoru
odvolacieho súdu nemožno považovať za takú, ktorej súčasťou by bola aj dohoda o
odovzdaní a prevzatí bytu. Nevyhnutným predpokladom uzavretia platnej dohody o
odovzdaní a prevzatí bytu bolo práve rozhodnutie o pridelení bytu vydané orgánom
príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi (§ 154 ods. 1, § 155 ods. 1 Obč. zák.),
ktoré rozhodnutie však absentuje. Preto by aj prípadná dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu,
uzavretá bez predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení bytu, bola (absolútne) neplatná
podľa § 39 Obč. zák.; uzavretie takejto dohody v konaní navrhovatelia 1/, 2/ nepreukázali.
To znamená, že navrhovatelia 1/, 2/ nepreukázali, že navrhovateľovi 1/ vzniklo právo
osobného užívania bytu, ktoré by sa v zmysle § 871 ods. 1 zák. č. 509/1991 Zb. mohlo
transformovať na právo nájmu.
Odvolací súd ďalej opakovane skúmal, či mohlo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy
k bytu konkludentným spôsobom, keďže navrhovateľ fakticky pokračoval vo výkone prác
v zmysle Zmluvy o dielo aj po 31. 12. 1964 a pretože Občiansky zákonník v dobe
od 1. 1. 1992 do 31. 12. 1994 vzhľadom na znenie ust. § 685 a § 686 nevyžadoval pre
uzavretie nájomnej zmluvy dodržanie písomnej formy. Odporcovia na podporu svojho
tvrdenia o tom, že v súdenej právnej veci nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy ani
konkludentným spôsobom, upriamili pozornosť na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR,
v ktorých sa tento zaoberal otázkou podmienok uzavretia nájomnej zmluvy k bytu
konkludentným spôsobom, osobitne na jeho rozhodnutia zo dňa 29. 5. 1997 sp. zn.
3 Cdon 120/96, publikované v prílohe časopisu Soudní judikatura č. 10/1998, ako
aj na rozsudky Najvyššieho súdu z 21. 8. 2000, sp. zn. 26 Cdo 1654/98 z 25. 10. 2001,
sp. zn. 26 Cdo 551/2000 z 20. 11. 2003, sp. zn. 26 Cdo 1160/2002 z 8. 6. 2004, sp. zn.
26 Cdo 1158/2003 a z 1. 2. 2005 sp. zn. 26 Cdo 436/2004. Spomínané rozhodnutia sú
založené na závere, podľa ktorého nie je konkludentným prejavom vôle smerujúcim
k uzavretiu zmluvy obyčajné mlčanie, poprípade skutočnosť, že vlastník bytu od osoby v
byte bývajúcej požaduje „nájomné“ za užívanie bytu, ktoré bývajúca osoba aj uhrádza a
ktoré vlastník bytu prijíma. Závery, ku ktorým Najvyšší súd ČR v označených rozhodnutiach
dospel, možno použiť aj na riešenie otázky konkludentného uzavretia nájomnej zmluvy
v prejednávanej veci...
Vykonané dokazovanie preukázalo, že navrhovatelia 1/, 2/ skutočne dlhodobo
(cca 40 rokov) fakticky užívali (naturálny) byt, platili úhrady za užívanie bytu a rovnako tak
zodpovedá pravde aj to, že v r. 1995 im bol vystavený už spomínaný Evidenčný list pre
výpočet úhrad za užívanie bytu. Vykonané dokazovanie preukázalo, že hoci v rozhodnom
čase (t. j. ku dňu 24. 10. 1964) už platná právna úprava vychádzala zo striktného
prideľovacieho režimu, ktorý bol založený na vydaní rozhodnutia o pridelení bytu (správnej
povahy) a následne na uzavretí dohody o odovzdaní a prevzatí bytu, zmluvné strany
uvedenú právnu úpravu nerešpektovali, hoci táto sa vzťahovala aj na byty domovnícke
(služobné) v zmysle § 154, § 155 Obč. zák. (v znení platnom ku dňu 24. 10. 1964). Odvolací
súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že Zmluvou o dielo nedošlo
k založeniu nájomného pomeru k (naturálnemu) bytu. Po uzavretí Zmluvy o dielo každá
zo zmluvných strán následne len udržiavala existujúci status quo – navrhovatelia 1/, 2/
platili „nájomné“, tieto platby prenajímateľ bytu prijímal, a to dlhodobo, bez toho, aby
uvedený právny stav akokoľvek menili (s výnimkou občasných úprav výšky úhrad
za užívanie bytu a poskytované služby). Zmluvné strany (t. j. aj navrhovateľ 1/) si pritom
museli byť vedomé už v čase uzatvárania Zmluvy o dielo dňa 24. 10. 1964 tej skutočnosti, že
táto upravuje ich vzťahy aj pokiaľ ide o užívanie naturálneho bytu, len na dobu určitú,
navyše krátku, do 31. 12. 1964. Bolo pritom v záujme oboch zmluvných strán, aby svoje
právne vzťahy, a to aj v otázke ďalšieho užívania bytu, po právnej stránke upravili tak, aby
tieto v budúcnosti nevzbudzovali pochybnosti, pokiaľ ide o ich obsah, a tým nezakladali
príčinu možných súdnych sporov. V tomto smere však obe zmluvné strany (vrátane
právnych nástupcov vlastníka bytu) zostali nečinné. Nečinnosť zmluvných strán však
nemožno vykladať ako uzavretie nájomnej zmluvy k bytu konkludentným spôsobom; reálne
plnenie a prijímanie úhrad za užívanie bytu nemožno automaticky zamieňať s prejavom vôle
smerujúcim k uzavretiu nájomnej zmluvy. Vlastníci budovy, v ktorej sa naturálny byt
nachádzal, logicky neodmietali, ale prijímali úhrady, ktoré za užívanie bytu platili
navrhovatelia 1/, 2/ za služby poskytované s užívaním bytu (napr. za teplo, vodu, ktoré
reálne spotrebovali), ako aj „nájomné“, ktoré však vzhľadom na chýbajúci právny rámec
nájomného vzťahu v skutočnosti predstavovalo len finančný ekvivalent bezdôvodného
obohatenia, ktoré by navrhovateľom 1/, 2/ vzniklo, pokiaľ by náklady za užívanie bytu
a poskytované služby neplatili. To všetko za situácie, kedy navrhovateľ 1/ naďalej vykonával
pre aktuálneho vlastníka bytu výkon domovníckych prác (do r. 1996). Účinky právne
záväzného prejavu vôle, smerujúceho k uzavretiu nájomnej zmluvy nebola spôsobilá vyvolať
ani skutočnosť, že jednotliví vlastníci nehnuteľností, v ktorej sa byt nachádzal, navonok
nedávali nijako najavo, že navrhovateľov 1/, 2/ nepovažujú za nájomcov bytu. Účastníci
konania sa tak dlhé roky správali v zmysle zmluvných podmienok Zmluvy o dielo, ktorá
založila pracovnoprávny vzťah navrhovateľa 1/ s právom užívať naturálny byt, ako súčasť
odmeny za prácu, avšak bez založenia nájomného pomeru k bytu. Ako uviedli odporcovia
pri kúpe nehnuteľností, v ktorej sa nachádzal naturálny byt, boli informovaní
od predávajúceho, že „nájomný pomer navrhovateľov stojí na vode“, čo odporuje tvrdeniu
navrhovateľov 1/, 2/, že predchádzajúci vlastníci nijako ich nájomný pomer k bytu
nespochybňovali. Odporujú tomu aj vyjadrenia samotných navrhovateľov v ich liste zo dňa
2. 11. 2004 (č. l. 26, 27 spisu), v ktorom poukazujú na „problémy s minulými vlastníkmi,
ktorí sa ich už v minulosti pokúsili umiestniť v DPD v P., čo museli riešiť na súde“.
Odvolací súd preto zastáva názor, že v súdenej právnej veci navrhovatelia 1/, 2/
nepreukázali ani to, že došlo k takému súhlasnému prejavu vôle oboch zmluvných strán,
ktorý by viedol k založeniu nájomného vzťahu k bytu konkludentným spôsobom. Ukončením
výkonu domovníckych prác pre vtedajšieho vlastníka nehnuteľnosti zanikla povinnosť
vlastníka nehnuteľnosti platiť navrhovateľovi 1/ odmenu za vykonávanú prácu, ktorej časť
mu bola poskytovaná v podobe naturálneho bytu. Keďže nájomný vzťah k bytu
navrhovateľovi 1/ nevznikol (ani konkludentne), nebol dôvod na podávanie výpovede
z nájmu služobného bytu, z dôvodu ukončenia pracovného pomeru, na ktorý bol nájom
služobného bytu viazaný, keďže v prípade navrhovateľov 1/, 2/ sa o takýto prípad nejednalo.
Po ukončení výkonu domovníckych prác pre vlastníka nehnuteľnosti tak navrhovatelia 1/, 2/
užívali naturálny byt bez právneho dôvodu.».
Bez ohľadu na to, či výklad, ku ktorému sa priklonil krajský súd, je jediným
správnym alebo možným výkladom ustanovení relevantných právnych predpisov, je
primárnou úlohou všeobecného súdu, a nie ústavného súdu posúdiť, či došlo k splneniu
podmienok na vznik nájomného vzťahu v danom prípade a vyvodiť z tohto posúdenia
rozhodujúce právne závery. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd s uvedenou
otázkou vysporiadal ústavne konformným spôsobom, keď právne následky dlhodobého
a dobromyseľného užívania bytu bez nájomného vzťahu nepripodobnil k právnym
následkom existencie zmluvného vzťahu. Takýto záver podporil z ústavného hľadiska
v dostatočnom rozsahu, prehľadne a zrozumiteľne. Právny záver krajského súdu nevykazuje
ani znaky svojvoľného výkladu a aplikácie právnych noriem a nepopiera ani ich účel
a zmysel.
To, akým spôsobom krajský súd odôvodnil neexistenciu nájomného vzťahu, dáva
podľa názoru ústavného súdu aj odpoveď na námietku sťažovateľov týkajúcu sa potreby
analogického aplikovania pravidiel o povinnosti poskytnúť náhradný byt pri výpovedi
nájomnej zmluvy na situácie, ktoré podľa sťažovateľov vykazujú znaky podobnosti, a to
prípady zničenia dobromyseľne užívanej veci jej vlastníkom. Keďže krajský súd považoval
existenciu nájomného vzťahu za nevyhnutnú podmienku nároku na náhradný byt, tak z toho
možno usúdiť, že analógiu legis (analogickú aplikáciu právnych následkov výpovede
nájomného vzťahu aj na ukončenie trvania iných právnych vzťahov v tomto prípade
bezdôvodného obohatenia) nepripustil, pričom, ako už bolo uvedené, tento výklad sám
osebe považuje ústavný súd za ústavne konformný.
Ústavný súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že (ako to potvrdili aj sami
sťažovatelia), napadnutý rozsudok krajského súdu sa už (na rozdiel od predchádzajúceho
zrušeného rozsudku krajského súdu) neodvoláva na úvahu, podľa ktorej dochádza k zániku
nároku na náhradný byt v prípade, ak bola prenajatá nehnuteľnosť prenajímateľom zničená,
a tým sleduje záväzný právny názor ústavného súdu.
2. Druhá námietka sťažovateľov je založená na tvrdení, že im nárok na poskytnutie
náhradného bytu mal vyplývať aj z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom krajský súd
na základe uvedeného ustanovenia odmietol priznať nárok na poskytnutie náhradného
bývania z dôvodov, ktoré sťažovatelia považujú za formalistické a v rozpore so základnými
právami, najmä s ohľadom na ich procesné postavenie a možné spôsoby uplatňovania si
svojich práv. Sťažovatelia totiž interpretovali napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že
krajský súd podľa nich neaplikoval § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu špecifík
nimi podanej žaloby, ale mal pripustiť, že v inom konaní (iniciovanom odporcami) by
predmetné ustanovenie pripustiť mohol, a mohol tak z neho odvodiť aj povinnosť poskytnúť
im náhradný byt. Sťažovatelia pritom poukazujú na procesné špecifiká ich postavenia
v konaní, keďže podľa nich „nezákonným zbúraním nehnuteľnosti a predmetného bytu
došlo k zániku predmetu sporu, konanie o vypratanie bytu a konanie o zabezpečenie
nerušeného výkonu práv vyplývajúcich z nájomného vzťahu boli zastavené, lebo predmet
sporu zanikol. Sťažovateľom, ktorí konali stále v súlade so zákonom, zostal jediný možný
a vykonateľný žalobný návrh, a to návrh na zabezpečenie náhradného bytu. Okresný súd
a ani krajský súd však sťažovateľom právo na náhradný byt nepriznali, a tým nezabezpečili
ochranu práva na súkromie a práva na ochranu obydlia sťažovateľov... Súdy neposkytli
ochranu právu na súkromie sťažovateľov z toho dôvodu, že odporcovia si neuplatňovali
svoje vlastnícke právo a jedine v takom prípade by prichádzala do úvahy aplikácia § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporcovia... si však svoje právo uplatňovali – a to v
konaní sp. zn. PK 24 C 231/2004, ktoré sa týkalo návrhu na vypratanie spornej časti
nehnuteľnosti... Z takejto formalistickej aplikácie zákona použitej súdom následne vyplýva,
že prenajímatelia alebo vlastníci, ktorí si neuplatnia svoje právo na vypratanie
nehnuteľnosti na súde nemôžu byť postihnutí povinnosťou zabezpečiť bytovú náhradu
nájomcom/užívateľom nehnuteľnosti v ich vlastníctve. Podľa výkladu súdu by teda malo
platiť, že ak by odporcovia nezákonne nezbúrali nehnuteľnosť a súd by právoplatne
rozhodol o vyprataní nehnuteľnosti v ich vlastníctve, prichádzalo by do úvahy, že by výkon
tohto práva bol obmedzený povinnosťou zabezpečiť náhradný byt pre sťažovateľov.
Ale keďže odporcovia nezákonne a aj v rozpore s dobrými mravmi nehnuteľnosť zbúrali
a vypratali, nedochádza k stretu práv medzi sťažovateľmi a odporcami a súd nemôže
rozhodnúť o bytovej náhrade... Nepriznaním práva na náhradný byt sťažovateľom súd
významne zasahuje do práva na súkromie a ochranu obydlia, pretože uvedené obmedzenie
práva nie je vôbec nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Naopak, spoločnosť poskytuje
v menej významných a zásadných zásahoch do práva na súkromie nepomerne viac ochrany,
ako Krajský súd v Bratislave poskytol sťažovateľom.“.
Sťažovatelia tak v podstate tvrdia, že krajský súd mal z § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyvodiť nárok na bytovú náhradu aj v okolnostiach danej veci, a zároveň
poukazujú ako na nesprávnu na tú argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej mohol byť
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zohľadnený iba v rámci iného konania, ktoré bolo
v dispozícii odporcov (ako navrhovateľov v konaní o vypratanie nehnuteľnosti).
Podľa názoru ústavného súdu musí byť aj § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
vykladaný a uplatňovaný v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy), resp. nemôže byť
vykladaný a uplatňovaný tak, aby mal prípadne za následok porušenie záväzkov Slovenskej
republiky vyplývajúcich z dohovoru alebo inej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách. Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia sa pri prerokovaní
a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práv a slobôd, umožňuje
dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, aký sleduje ústava
alebo dohovor, t. j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom
záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca (I. ÚS 13/00).
Ústavný súd už taktiež uviedol, že všeobecné súdy sú povinné, najmä s ohľadom
na čl. 19 ods. 2, resp. čl. 21 ods. 3 ústavy posudzovať, či nie je uloženie povinnosti vypratať
byt bez zabezpečenia bytovej náhrady v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka (I. ÚS 13/00).
Zároveň ale ani z uvedeného nálezu ústavného súdu (I. ÚS 13/00) nevyplýva, že by
z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladaného v súlade s čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3
ústavy priamo vyplýval nárok na poskytnutie náhradného bytu. Je úlohou všeobecných
súdov posúdiť v okolnostiach konkrétnej veci prípadný rozpor s dobrými mravmi a priznať
mu právne účinky predpokladané právnym poriadkom.
Krajský súd sa v napadnutom rozsudku s dosahom aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v danej veci vysporiadal uvádzajúc: „Ako už judikovala súdna prax, iba
na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno založiť vznik, zmenu alebo zánik práv
a povinností, pretože toto ustanovenie nemá vlastnú normotvornú platnosť – upravuje iba
spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to
na základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie. Keďže
navrhovatelia 1/, 2/ užívali byt bez právneho dôvodu, nemohla byť ich povinnosť vypratať
byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno
súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce právo a jemu zodpovedajúcu povinnosť.
Pri použití ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno nechať nepovšimnutú otázku, či a do akej
miery ten – ktorý z účastníkov právneho vzťahu, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými
mravmi, vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a opatrnosti pri uzavieraní konkrétneho
právneho vzťahu, s prihliadnutím na dôsledky, ktoré môžu nastať (porovnaj napr. Ro NS ČR
z 30. 6. 2002 sp. zn. 28 Cdo 848/2002). Odvolací súd v tomto smere už v texte vyššie
poukazoval na nečinnosť a pasivitu zmluvných strán po uplynutí doby, na ktorú bola
uzavretá písomná Zmluva o dielo. Navyše nemožno pominúť skutočnosť, že odporcovia...,
hoci aj existenciu nájomného pomeru navrhovateľov popierali, vyvinuli aktivitu v snahe
riešiť otázku ďalšieho bývania navrhovateľov, s ponúkaným riešením však navrhovatelia
1/, 2/ nesúhlasili. Za daných okolností preto ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
od odporcov... spravodlivo požadovať zabezpečenie navrhovateľmi požadovanej bytovej
náhrady. Len na okraj odvolací súd ešte poznamenáva, že ustálená súdna judikatúra je
založená na tom, že riešenie otázky bytovej náhrady s použitím ust. § 3 ods. 1 Obč. zák.
pripúšťa zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je prípad riešenej právnej
veci, kdeže konanie o vypratanie nehnuteľnosti skončilo jeho zastavením (so súhlasom
navrhovateľov, ktorí mali v konaní vedenom na Okresnom súde v Pezinku sp. zn.
24 C 262/2004 o vypratanie nehnuteľnosti postavenie odporcov.).“
Ústavný súd konštatuje, že v porovnaní s okolnosťami nálezu ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 13/00 v tomto prípade krajský súd zohľadnil možný vplyv § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka na prerokúvanú vec. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom
rozsudku s otázkou, či z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka možno vyvodiť nárok
na náhradný byt, vysporiadal ústavne konformným spôsobom tak, ako mu to ukladal
predchádzajúci zrušujúci nález ústavného súdu. Krajský súd pritom odkázal na závery
judikatúry, ako aj na správanie sa strán, zohľadnil aj význam § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a to nielen vo vzťahu k sťažovateľom, ale aj vo vzťahu k odporcom v konaní
vo veci samej. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd za ústavne udržateľné a nezisťuje
v ňom ani znaky svojvoľného rozhodnutia. Právny záver, podľa ktorého pri aplikácii
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je potrebné prihliadať aj na mieru starostlivosti
a opatrnosti pri uzatváraní právneho vzťahu, sa nejaví byť ani v rozpore s účelom a textom
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, či je výklad uvedený krajským
súdom jediným správnym alebo možným výkladom predmetnej právnej úpravy.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, ktorí tvrdia, že krajský súd prijal ústavne
nekonformný záver o tom, že možno priznať aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v prípade, ak by išlo o súdne konanie o vypratanie nehnuteľností, teda o konanie, ktoré
iniciovali odporcovia a aj následne spôsobili jeho zastavenie, ústavný súd uvádza, že
krajský súd túto úvahu uviedol „len na okraj“, a pritom poukázal aj na to, že k zastaveniu
konania o vypratanie nehnuteľnosti došlo za súhlasu sťažovateľov. Uvedený názor teda
krajský súd nepovažoval za ťažiskový pre svoje rozhodnutie. Práve naopak, za úvahu
kľúčovú na rozhodnutie vo veci samej považoval krajský súd v napadnutom rozsudku to, že
medzi stranami nevznikol žiadny nájomný vzťah, ako aj to, že nárok na náhradný byt
nemožno v tomto prípade vyvodiť z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom, ako ústavný
súd už uviedol, krajský súd sa s aplikovaním § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v danej veci
vysporiadal ústavne konformným spôsobom.
Preto, aj keď možno prisvedčiť pochybnosti sťažovateľov (do veľkej miery
reflektujúcich pochybnosti vyslovené ústavným súdom v predchádzajúcom zrušujúcom
náleze) v tom, či môže rozsah práv a povinností (uloženie povinnosti poskytnúť náhradný
byt) závisieť v tej istej veci od toho, kto podá aký návrh na začatie konania, v danej veci ide
však iba o vedľajší (skôr marginálny) argument nespochybňujúci hlavnú argumentačnú líniu
napadnutého rozsudku krajského súdu. Z tohto dôvodu predmetná námietka bez ohľadu
na to, či môže mať ústavnú relevanciu, nevedie k spochybneniu už vysloveného názoru
o ústavnej konformite výkladu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka krajským súdom
v napadnutom rozsudku.
Z uvedených dôvodov sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľov, že krajský súd
v napadnutom rozsudku „aplikoval zákon iba formalisticky a zohľadnil iba jeho doslovné
znenie, ktorého aplikácia mala protiústavné dôsledky (porušenie základného práva
sťažovateľov) a tým, že neaplikoval legitímnu metódu aplikácie práva – a alógiu legis
(prostredníctvom argumentácie a fortiori, resp. a minori ad maius), nezohľadnil dôsledky
svojho rozhodnutia na základné práva sťažovateľov a tým porušil ich základné právo
na súkromie v zmysle Ústavy SR a Dohovoru“.
Naopak, podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku
dostatočným spôsobom vysporiadal nielen so záväzným názorom ústavného súdu
vysloveným v predchádzajúcom zrušujúcom náleze, ale aj s námietkami vznesenými
sťažovateľmi v odvolaní, a to v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci. Ústavný súd
pritom prihliadal aj na to, že predchádzajúcim zrušujúcim nálezom ústavného súdu bolo
krajskému súdu v ďalšom konaní uložené odstrániť nedostatky v odôvodnení
predchádzajúceho zrušeného rozsudku krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom na svoje
postavenie nemôže zasahovať do právomoci všeobecných súdov, zisťovať skutkové
okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné. V danom prípade
preto nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo byť zasiahnuté
do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovatelia sa
s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru
Podstata v sťažnosti namietaných skutočností bola rovnaká, či už išlo o porušenie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo o porušenie základného práva podľa čl. 19
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 8 dohovoru ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8
dohovoru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého z uvedených základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané
porušenie ich základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľov
obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2013