Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 80/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Čadca sp. zn.

zo 16. novembra 2011 a sp. zn. z 8. novembra 2011 a im

predchádzajúcim postupom, ako aj namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Žiline sp. zn. zo 6. septembra 2012 a sp. zn. z 5.

septembra 2012 a im predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

2. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. decembra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Čadca

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. novembra 2011

a sp. zn. z 8. novembra 2011 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia

okresného súdu“) a im predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie svojich základných

práv podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. septembra

2012 a sp. zn. z 5. septembra 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia

krajského súdu“) a im predchádzajúcim postupom.

3. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi

zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje

povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má

povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon

rozhodnutí, t. j. exekúciu. V priebehu exekučných konaní okresný súd napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu vyhlásil tie exekúcie za neprípustné a zastavil ich. Krajský

súd na základe odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil

napadnuté rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „...

svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím

chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných

pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím

postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový

stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému

súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu

vec, keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár

poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd

nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho

predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva

vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie

exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či

rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou

na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto

skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny,

ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah

notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a im predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a im

predchádzajúcim postupom, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu

a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu

trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2,

a a práv podľa dohovoru a dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a im

predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a im predchádzajúcim postupom.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu

10. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

11. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

15. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená a v prípade vecí

vedených pod sp. zn. sp. zn. a sp. zn. rozhodol

o neprípustnosti exekúcií a o ich zastavení, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica.

18. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi

napadnutých rozhodnutí okresného súdu, ktoré považoval za dostatočné. Krajský súd

v rámci odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. zo 6. septembra 2012 uviedol:

„sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštruovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia ( ).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami

oprávneného vyjadrené v podanom odvolaní.

Je nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného i práva tretích

osôb pred nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného

výkonu rozhodnutí. Spojenie týchto základných postulátov znamená, že exekučné konanie sa

môže vykonávať len na uspokojovanie skutočne existujúcich práv, len za podmienok

a spôsobmi, ktoré určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie

oprávneného, a výlučne z majetku povinného.

Porušenie ktoréhokoľvek z týchto princípov uplatňujúcich sa v exekučnom práve

spôsobuje neprípustnosť exekúcie (úplnú alebo čiastočnú). Dôvody neprípustnosti exekúcie

ustanovuje zákon. Každý z týchto dôvodov neprípustnosti (všeobecných alebo osobitných)

má za následok zastavenie exekúcie...

Zastavením exekúcie sa rozumie procesný úkon exekučného súdu smerujúci

k trvalému upusteniu od vykonávania exekúcie vydaný po zistení neprípustností exekúcie,

ktorá nastala v dôsledku zákonom predvídaných hmotnoprávnych aj procesnoprávnych

skutočností zásadne po vydaní exekučného titulu, výnimočne aj pred jeho vydaním.

O zastavení exekúcie (úplnom i čiastočnom) sa rozhoduje na návrh i bez návrhu.

Exekútor je povinný v každom štádiu konania skúmať, či sa nevyskytli dôvody

neprípustnosti exekúcie, a ak dôjde k záveru, že takýto dôvod existuje, bez ďalšieho predloží

vec exekučnému súdu na zastavenie exekúcie...

V danom prípade bola exekúcia začatá na podklade exekučného titulu, ktorý trpí

závažnými vadami majúcimi za následok jeho nevykonateľnosť. V tomto smere súd prvého

stupňa objasnil zmysel inštitútu zastúpenia na základe plnomocenstva, pričom uzavrel, že

vôľa povinného splnomocniť Mgr. T. K. nebola prejavená slobodne. Oprávnený konal v

rámci výkonu svojho podnikania, keď dlžníkovi ponúkol poskytnutie úveru, pričom zmluvné

podmienky formuloval on sám v predtlačenom doklade. Súčasťou formulárovej zmluvy bolo

aj udelenie plnej moci Mgr. K. Povinný tak samostatne a slobodne neprejavil vôľu byť

zastúpený splnomocneným zástupcom, ale v pozícii slabšej zmluvnej strany ako spotrebiteľ

prijal predložené zmluvné podmienky. Voľba zástupcu bola vykonaná oprávneným, nie

povinným. Je nutné konštatovať, že nedostatok prejavu vôle mal jednoznačne za následok

neplatnosť udeleného plnomocenstva a v dôsledku toho nebolo možné následne ani

akceptovať notársku zápisnicu (dokonca podpísanú advokátskym koncipientom Mgr. B. Ž.)

ako platný právny úkon, pretože prejav vôle v nej vyjadrený nie je prejavom vôle

povinného. Za zmienku tiež stojí fakt, že samotným oprávneným vopred určený

splnomocnenec nemôže zastupovať povinného aj pre rozpor s § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka (rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného).

Za predpokladu, že na podklade vadnej plnej moci bola vyhotovená notárska

zápisnica, je nutné uzavrieť, že táto pre nedostatok prejavenej vôle nemôže vyvolať

vo vzťahu k povinnému žiadne právne dôsledky. Povinný v skutočnosti neprejavil vôľu

spísať spornú zápisnicu, táto tak neobsahuje všetky potrebné náležitosti predpokladané

v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku v spojitosti s § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného

poriadku a z tohto dôvodu nemožno na jej základe viesť exekúciu.

Pokiaľ ide o tvrdenia oprávneného, ktorý argumentoval tým, že v danom prípade

bolo možné exekúciu zastaviť len v štádiu konania .o udelenie poverenia a že súd prekročil

medze preskúmavania exekučného titulu, tieto boli vyhodnotené ako nedôvodné. Spôsobilý

exekučný titul je základnou podmienkou toho, aby mohol nútený výkon rozhodnutia riadne

prebehnúť. Pri zistení vád exekučného titulu, ktoré majú za následok jeho nevykonateľnosť,

je exekučný súd povinný na uvedené okolnosti prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania

a z úradnej povinnosti, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku totiž nevyplýva možnosť preskúmavať

exekučný titul len v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Práve naopak,

formulácia ustanovení § 57 a § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu ex offo v každej

časti exekúcie urobiť úsudok o neprípustnosti exekúcie, k čomu došlo aj v aktuálnej veci.“

Krajský súd vo veci sp. zn. okrem iného uviedol: „V prvom rade

krajský súd zdôrazňuje, že poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie nie je súdnym

rozhodnutím. Nadväzne predmetný úkon súdu nie je spôsobilý vykonať účinky

právoplatného rozhodnutia o konkrétnej otázke (veci) a vytvoriť do budúcna prekážku veci

rozhodnutej. Možno síce súhlasiť s odvolateľom, že súd súlad exekučného titulu – notárskej

zápisnice – zo zákonom mal exekučný súd skúmať už v štádiu vydania poverenia

na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), predmetná nedôslednosť však

nebráni neskoršiemu posudzovaniu prípustnosti exekúcie...

Okresný súd neprekročil svoju právomoc, keď posudzoval súvislosti udelenia

plnomocenstva povinným pre Mgr. K. Jedným zo základných predpokladov materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného tituluje súhlas povinného s obsahom

tejto zápisnice a s jej vykonateľnosťou. Ak uvedené vykonáva osoba odlišná od povinného,

je nutné dôsledne sa zaoberať existenciou riadneho plnomocenstva zo strany povinného pre

túto osobu. Samotný odvolateľ pritom súhlasí s oprávnením exekučného súdu skúmať

formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu.

Krajský súd považoval za vecne správny záver okresného súdu o neakceptovateľnej

kolízii záujmov Mgr. K. pri zastupovaní povinného v procese spisovania notárskej

zápisnice/exekučného titulu. V súdenej veci je nepochybné, že pri spísaní zápisnice, resp.

v štádiu bezprostredne pred prikročením k tomuto úkonu Mgr. K. bol v kontakte výlučne s

oprávneným. Stav, kedy zástupca konal v mene povinného, ale pri úkone komunikuje

výhradne s oprávneným, pričom tento mu uhradí i súvisiace výdavky, nie je prípustné

posúdiť inak, ako kolíziu na strane zástupcu, ktorá vo svojom dôsledku vylučuje platnosť

takéhoto právneho úkonu. Na uvedenom závere nič nemení fakt, že na dotknutom spôsobe

zastupovania sa dohodli, v rámci všeobecných podmienok poskytnutia úveru (bod 0.6)

veriteľ (oprávnený) a dlžník (povinný). Týmto dojednaním sa jednak obchádzajú kogentné

ustanovenia, týkajúce sa zákazu zastupovania dvoch strán, ktorých záujmy navzájom

kolidujú ( v spojení s a

o advokácii). Krajský súd zhodne so súdom prvého stupňa nepovažuje

notársku zápisnicu zo dňa 22. 05. 2003 za exekučný titul súladný so zákonom, keďže v mene

povinného koná niekto, kto takéto oprávnenie (vzhľadom na rozobratú kolíziu) nemal.

Predmetný fakt predstavuje skutočnosť/dôvod, pre ktorý existujúci exekúciu nemožno

vykonať.

Ale odvolací súd poukazuje aj na rozpor so zásadami na ochranu spotrebiteľov,

keďže je nesporné, že v predmetnom prípade sa jednalo o spotrebiteľský vzťah. Pri

uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo zmluvy

o úvere, ktorý povinný uzatvoril, je zrejmé, že v tejto zmluve bola použitá už predtlač, ktorá

sa používala pri uzatváraní zmlúv a už teda obsahovala meno splnomocnenca Mgr. T. K.

Týmto spôsobom vznikla značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech povinného, keďže povinný musel pri uzavretí zmluvy o úvere súčasne udeliť

plnú moc advokátovi, ktorý v tom čase poskytoval právne služby oprávnenému. Povinný

teda nemal žiadnu možnosť zvoliť si pre uvedený úkon vlastného zástupcu. Teda aj bez

ohľadu skúmania okolnosti udelenia plnej moci (skutočnosť kolízie záujmov), je daná

okolnosť spôsobujúca neprípustnosť exekúcie – ide o neprijateľnú podmienku v

spotrebiteľskej zmluve.

Taktiež, z daného dôvodu správne okresný súd uzavrel, že v danom štádiu konania

nemohol pripustiť zmenu v osobe súdneho exekútora. Predmetný záver činí

neopodstatneným ďalší odvolací dôvod oprávneného. Pokiaľ je plnomocenstvo neplatným

úkonom, nemá žiaden vplyv na prejednávaný prípad, že povinný toto plnomocenstvo nikdy

nevypovedal, inými slovami, nemožno vypovedať niečo, čo je neplatné a teda nespôsobuje

predpokladané právne účinky...“

19. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu

k notárskej zápisnici, ktorá bola následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad

na začatie exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým

exekučným titulom.

20. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté

rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že

exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu

konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek

v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

21. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen

pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným

aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov,

kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto

dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak

exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo

bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného

poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré

je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo

neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom

exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57

ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

23. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.

Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutých rozhodnutí okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že

obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.D

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

25. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

26. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutiami okresného súdu vzhľadom na ich

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj

v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

28. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013