Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 91/2013
PDF · 254.31 KB
No categories available
I. ÚS 91/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 16033/2012 vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Brezno sp. zn. 1 Er 1/2005 z 26.
marca 2012 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 CoE 255/2012 zo 17. októbra 2012
a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu
Brezno (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 1/2005 z 26. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie okresného súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoE 255/2012 zo 17. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má
povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým
rozhodnutím okresného súdu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd
na základe odvolania sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil napadnuté
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.
3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „...
svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných
pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému
súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu
vec, keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár
poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd
nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho
predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva
vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto
skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny,
ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozhodnutím okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu a jemu
predchádzajúcim postupom, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu
a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2,
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím okresného súdu a jemu
predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozhodnutím krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.
II.A
K namietanému porušeniu označených základných práv
napadnutým rozhodnutím okresného súdu
10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
11. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená a v prípade veci
vedenej pod sp. zn. Rvp 16003/2012 rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení,
mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu,
ktorým bola notárska zápisnica.
18. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa
so závermi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, stotožnil sa s jeho odôvodnením
a konštatoval správnosť dôvodov a právnych úvah v ňom uvedených. Krajský súd v rámci
odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 16 CoE 255/2012 zo 17. októbra 2012 v podstatnom
uviedol: «Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná dňa 26. 2. 2005 po tom, čo sa na
notársky úrad dostavil advokát Mgr. T. K., ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a
to osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou
podľa § 274 písm. e) O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.
z.. Povinný pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, prítomný
nebol. Za správny považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo
udelené povinným Mgr. T. K. v Zmluve o úvere zo dňa 2. 8. 2004 neoprávňovalo Mgr. T. K.
na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná. Okresný súd správne vyhodnotil,
že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie
je platné, pretože je koncipované široko a všeobecne. Práve s ohľadom na to, že
exekučnému titulu vo forme notárskej zápisnice nepredchádza základné konanie súdu, treba
pri udelení splnomocnenia na takýto úkon obzvlášť starostlivo a prísne posudzovať rozsah
splnomocnenia tak, aby tento bol určitý, jednoznačný a nesporný. Zo splnomocnenia nie je
možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom
rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v
mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti
priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z
plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti
zastúpenému (§§ 32 a 33 Občianskeho zákonníka). Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v
jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa
vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok (dlh), ktorý vznikne či nevznikne
v budúcnosti, pričom v zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že dohoda, ktorou
sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Povinnému bolo už
v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté
právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v
budúcnosti, nie je dostatočne určitý a ani určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či
vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) v budúcnosti
nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez
splnomocnenia povinného, čím dlžníka zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol
mať vedomosť, pričom na základe uplynutia tejto lehoty sa notárska zápisnica stala
vykonateľným exekučným titulom. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je
obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony
splnomocnenca, správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj
na skutočnosť, že zmluvná voľnosť pri „výbere“ splnomocneného zástupcu bola obmedzená,
s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. K uvedenému odvolací súd navyše
dodáva, že pri jedinej možnej variante konkrétneho zástupcu vyplývajúcej a
zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o
slobodnej vôli dlžníčky pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Všetky tieto skutočnosti,
konštatované v napadnutom uznesení, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie
absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené
platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným
zástupcom“ v mene splnomocniteľa vzniknúť právne účinky pre osobu v mene ktorej
„konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky
vykonaného právneho úkonu v mene povinnej, ani predložená notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Námietku oprávneného, podľa ktorej už súci posudzoval súladnosť exekučného titulu
– notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania notára
a neskôr exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd uznal
exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie,
nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia
exekúcie prihliadať na to. či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie. Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti skúma exekučný titul pri
rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, na prípadnú
námietku povinného proti exekúcii a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či
zastavenie exekúcie. Súd môže a zároveň je povinný v tomto rozsahu skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu), aby bola garantovaná zákonnosť exekúcie. Pokiaľ exekučný
súd zistí formálne či materiálne nedostatky exekučného titulu, majúce za následok
absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný
záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným
titulom. Vysloveniu uvedeného záveru v priebehu exekúcie pritom nebráni existencia
poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o
veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie
exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať.
Pokiaľ ide o námietky oprávneného, ktorý tvrdil, že exekučný súd vyslovil neplatnosť
notárskej zápisnice s poukazom na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a na znenie
Smernice Rady 93/13/EHS, čo je v danej veci neprípustné a nemožné, že plnomocenstvo pre
Mgr. T. K. považoval za neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, a že poukázal
na chýbajúcu účasť povinného pri spisovaní notárskej zápisnice, pričom podľa námietok
oprávneného sú závery exekučného súdu mylné, odvolací súd sa týmito námietkami
nezaoberal. Preskúmaním napadnutého uznesenia totiž dospel k záveru, že exekučný súd v
tomto rozhodnutí nekonštatoval neplatnosť notárskej zápisnice ani z dôvodu, že pri jej
spisovaní chýbala účasť povinného, ani z dôvodu, že by plnomocenstvo považoval za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale z dôvodov, ktorými sa odvolací súd zaoberal
v prechádzajúcich odsekoch. Navyše okresný súd v napadnutom rozhodnutí nepoukázal
na žiadne z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a pri rozhodovaní zo Smernice Rady 93/13/EHS
taktiež nevychádzal. Na základe vyššie uvedeného považoval odvolací súd tieto námietky
oprávneného za absolútne neopodstatnené.
Exekučný súd náležité zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne
rozhodnutie vo vecí. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných
konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná
v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Názor oprávneného, že nakoľko okresný
súd v danej exekučnej veci nevypočul oprávneného, či nenariadil pojednávanie,
neoboznámil oprávneného so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi skôr než vo veci
rozhodol, že týmto bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania a spravodlivého
súdneho procesu, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom čase.
Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správne potvrdil...»
19. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu
k notárskej zápisnici, ktorá bola následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad
na začatie exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým
exekučným titulom.
20. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté
rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že
exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu
konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek
v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
21. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen
pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj
v iných ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,
že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
23. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku
sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu
25. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
26. Ústavný súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí krajského súdu a okresného
súdu a im predchádzajúceho postupu (v nadväznosti na potvrdené závery napadnutého
rozhodnutia okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru,
že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu (tak aj rozhodnutím okresného súdu vzhľadom
na jeho potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
28. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013