Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 68/2013
PDF · 241.96 KB
No categories available
I. ÚS 68/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 13936/2012 vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2 Er 409/2003 zo 4.
marca 2012 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 CoE 102/2012 z 26. júla 2012 a jemu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. novembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu
Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 409/2003 zo 4. marca 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 8 CoE 102/2012 z 26. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)
a jemu predchádzajúcim postupom.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má
povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie.
Súdny exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd napadnutým
rozhodnutím okresného súdu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd
na základe odvolania sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil napadnuté
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.
3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd
„... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím
chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných
pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému
súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu
vec, keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár
poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd
nedisponuje právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho
predpisu) umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva
vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto
skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny,
ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah
notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozhodnutím okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu a jemu
predchádzajúcim postupom, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu
a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2,
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím okresného súdu a jemu
predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozhodnutím krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.
II.A
K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
11. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená a v prípade veci
vedenej pod sp. zn. Rvp 13936/2012 rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení,
mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu,
ktorým bola notárska zápisnica.
18. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so
závermi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktoré považoval za dostatočné. Krajský
súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 8 CoE 102/2012 z 26. júla 2012 uviedol:
„Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 OSP preskúmal uznesenie v jeho napadnutej časti
spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
v súlade s ust. § 214 ods. 2 OSP a zistil, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto
skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité
a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať
na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 28. 2. 2003 uzatvorili zmluvu o úvere, súčasťou
ktorej vo forme predtlače bol uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. T. K. povinným
na uznanie záväzku z úveru v mene povinného v notárskej zápisnici ako exekučného titulu
tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Takto udelené
plnomocenstvo sa za platný právny úkon označiť nedá a preto Mgr. B. Ž. substitučne
splnomocnený Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej
zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor
záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. § 22 ods. 2 OZ. Podľa tohto
ustanovenia zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedený rozpor zo
záujmami povinného spočíva v tom, že jeho právny zástupca, ktorý mal povinného pri
uznaní dlhu a spisovaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere
oprávneným, čo malo za následok, že povinný si nemohol Mgr. T. K. ako svojho zástupcu
vybrať na základe svojej vôle.
Keďže ust. § 22 ods. 2 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej
neplatnosti (§ 40a OZ) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo
zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Právny úkon urobený
zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ust. § 22 ods. 2 OZ je v zmysle ust. § 39 OZ
absolútne neplatný. Ak v prejednávanej veci advokát Mgr. T. K. nedisponoval platným
plnomocenstvom nemohol v mene povinného uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Notárska zápisnica predložená oprávneným
nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu a to preto lebo bola
spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého
stupňa správne postupoval ak po vyhlásení exekúcie za neprípustnú túto zastavil podľa ust.
§ 57 ods. 1 písmeno g) Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR z 12. 5.
2011 č. k. IV. US 183/11-16. V obdobných právnych veciach, týkajúcich sa posudzovania
notárskej zápisnice ako exekučného titulu boli sťažnosti oprávneného odmietnuté ako zjavne
neopodstatnené...
Vo vzťahu k námietkam poukazujúcim na duplicitné priznanie odmeny za niektoré
úkony exekučnej činnosti je potrebné dodať, že vyhláška č. 288/1995 Z. z. v znení účinnom
do 30. 4. 2008 nevylučovala poskytnúť súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti tak
časovú ako aj paušálnu odmenu.
S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219
ods. 1 O. s. p. uznesenie, s výnimkou výroku o trovách súdneho exekútora JUDr. R. K., ako
vecne správne potvrdil.“
19. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu
k notárskej zápisnici, ktorá bola následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad
na začatie exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým
exekučným titulom.
20. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté
rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že
exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu
konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek
v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
21. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred
vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,
že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
23. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996
z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.C
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu
25. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
26. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu (tak aj rozhodnutím okresného súdu vzhľadom
na jeho potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
28. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013