Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 77/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S. T., N., a R. P., M., zastúpených advokátkou Mgr. V. D.,

K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a , , a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých

foriem rasovej diskriminácie postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Silvie Tatárovej a Ruženy Pilníkovej o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2012 doručená sťažnosť S. T., N., a R. P., M. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených

advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a , ,

čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej

diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení rasovej diskriminácie“) postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 24. októbra

2012“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sa žalobou doručenou

Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhali voči spoločnosti Š., spol. s r.

o., K., ako žalovanému určenia, že jeho konaním proti sťažovateľkám došlo k porušeniu

zásady rovnakého zaobchádzania, a sťažovateľky tým boli vystavené priamej diskriminácii.

Sťažovateľky videli porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a diskrimináciu

v tom, že v priebehu septembra 2005 požiadali o poskytnutie zamestnania v spoločnosti

žalovaného a jeho zamestnanci im zamestnanie odmietli poskytnúť z dôvodu ich

príslušnosti k rómskej etnickej menšine.

Sťažovateľky sa v petite svojej žaloby domáhali uloženia povinnosti žalovanému

zaslať im ospravedlňujúci list a zároveň sa domáhali voči žalovanému náhrady

nemajetkovej ujmy v sume po 200 000 Sk (6 638,78 €) každej.

Skutkový základ žaloby sťažovateľky vymedzili tak, že po prvotnom osobnom

stretnutí so zamestnankyňou žalovaného na pracovisku v M. (kde zadali svoje osobné údaje

a boli upozornené na potrebu predloženia zdravotného preukazu ako podmienky získania

zamestnania) telefonicky kontaktovali pracovisko žalovaného v Humennom z dôvodu

zistenia podrobností o zamestnaní a nástupe do zamestnania, kde im podľa ich tvrdenia na

ich otázku pracovníčka uviedla, že Rómov nezamestnávajú. Následne, keď táto pracovníčka

bola telefonicky kontaktovaná p. H. z O., na ktoré sa sťažovateľky obrátili o pomoc, v

telefonickom hovore «poskytla vysvetlenie, že do zamestnania neberú hocijaké Rómky,

keďže sa jedná o prácu s potravinami. Konkrétne sa vyjadrila: „Neviem si predstaviť, že by

špinavé Rómky pracovali s mäsom, v obchodom centre, za sklenenou stenou“.

Zamestnankyňa žalovaného ďalej uviedla, že takto postupuje na základe interného pokynu

nezamestnávať Rómov, ktorý vydal jej nadriadený Ing. M. M... L. H. obratom kontaktoval

štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý mu ale tvrdil, že interný pokyn nezamestnávať

Rómov nevydal a že žalobkyne nezamestnali z dôvodu, že sa vyhrážali zamestnankyni

zabitím...» Sťažovateľky tvrdili, že už pri prvotnom osobnom kontakte im bolo podozrivé,

že nevypĺňajú tzv. dotazník, ale mali len zadať svoje osobné údaje na čistý hárok papiera,

pričom podľa nich ostatní nerómski uchádzači o zamestnanie vyplňovali dotazník.

Sťažovateľky z okolností zadania ich osobných údajov len na čistý hárok papiera

v spojení s obsahom týchto telefonických hovorov vyvodili záver, že im žalovaný odmietol

poskytnúť zamestnanie z dôvodu ich príslušnosti k rómskej etnickej menšine a následne

už žalovaného nekontaktovali a nevybavovali si zdravotné preukazy ani ich žalovanému

nepredkladali a pristúpili k podaniu antidiskriminačnej žaloby na okresnom súde.

Okresný súd rozsudkom č. k. -407 z 10. decembra 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateliek a na odvolanie sťažovateliek

krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľky vidia porušenie nimi označených článkov a dohovorov, resp.

základných a iných práv v nich zakotvených v nesprávnych skutkových a právnych

záveroch v napadnutom rozsudku krajského súdu a vo svojej argumentácii uviedli:

«K porušeniu práva na spravodlivý proces ( a SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv)...

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý sa v dostatočnej miere nezaoberal ich

argumentmi uvedenými v odvolaní, nie je dostatočne odôvodnené...

Podľa sťažovateliek je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces, keď súd

rozhodujúci o opravnom prostriedku pojme odôvodnenie svojho rozhodnutia stručne tým,

že súhlasí s odôvodnením súdu prvého stupňa a odkáže naň. Podľa ustálenej judikatúry

ESLP môže byť odkaz na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa prípustný len

za podmienky, že samotné rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je možné považovať

za dostatočne odôvodnené... Sťažovateľky však o. i. svojím odvolaním napadli rozhodnutie

súdu prvého stupňa aj ako nedostatočne odôvodnené a vytkli súdu hneď niekoľko

nedostatkov týkajúcich sa odôvodnenia jeho rozhodnutia, čím sa však odvolací súd

nedostatočne zaoberal...

Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočným spôsobom vysporiadal

so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania, a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci,

pričom nesprávne – ústavne nekonformným spôsobom, interpretoval vnútroštátne právne

normy, konkrétne ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona týkajúce sa presunu

dôkazného bremena. V rámci vykonaného dokazovania odvolací súd neprihliadol

na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložili sťažovateľky v rámci konania, a ktoré mali význam

pre rozhodnutie vo veci. Navyše dostatočne nevysvetlil, prečo pri svojom rozhodovaní

neprihliadal na svedecké výpovede svedkov a svedkýň, ktoré navrhli vypočuť sťažovateľky

a ktoré svedčili, že počuli, že dôvodom odmietnutia prijatia sťažovateliek do zamestnania

bol výlučne ich etnický pôvod. Odôvodnenie odvolacieho súdu, ktorý v tomto smere

odkazuje na rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepresvedčivé a neuspokojivé...

V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní

vo vzťahu k sťažovateľkám. Sťažovateľky považujú rozhodnutie odvolacieho súdu

za arbitrárne, nakoľko sa ich argumentáciou zaoberajú len v obmedzenom rozsahu, v ňom

obsiahnuté odôvodnenia nie sú presvedčivé, v určitých smeroch postrádajúce aj akékoľvek

zásady logiky...

K porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy...

V danom prípade sa sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi domáhali

ochrany pred diskrimináciou, ktorá patrí ku garantovaným ľudským právam. Slovenská

republika jej v rámci konaní doposiaľ rozhodujúcich súdov neposkytla náležitú a účinnú

právnu ochranu. Nedostatočnou implementáciou legislatívy a nesprávnou interpretáciou

platných právnych predpisov konajúce súdy porušili právo sťažovateľky a nepriznali jej

ochranu práv, ktorej sa v súdnom konaní domáhala. Navyše súdne konanie sa vedie od roku

2005, t. j. 7 rokov, odkedy došlo k diskriminačnému konaniu sťažovateliek.

Právo na „účinný prostriedok nápravy“ bolo teda porušené, tým, že štát

nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko-právnom konaní, ktoré sťažovateľky

za týmto účelom iniciovali a v rámci konania porušil ich právo na spravodlivé súdne

konanie, spôsobom ako to je uvedené vyššie...

K porušeniu práva na súkromný život

Sťažovateľky ďalej namietajú, že vykonaným diskriminačným konaním, ktorému boli

vystavené došlo k zásahu do ich práva na súkromný život...

Zásah vykonaný právnickou osobou spôsobil, že sťažovateľkám nebola

sprostredkovaná práca, na ktorú spĺňali kvalifikačné a aj iné predpoklady, pričom ako

dôvod im bol uvedený ich rómsky etnický pôvod. Toto konanie predstavuje poníženie

sťažovateliek a teda narušenie ich psychickej integrity. Znemožnilo im to v rámci

pracovného procesu vytvárať si vzťahy s inými ľuďmi v zamestnaní. Podľa sťažovateliek

nesporne šlo o zásah do ich súkromného života...

K právu na ochranu pred diskrimináciou...

V konaní pred všeobecným súdom namietali porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania na základe ich etnického pôvodu.

Majú za to, že ich etnický pôvod mal vplyv aj na rozhodovanie veci všeobecnými

súdmi, ktoré skutkové okolnosti prípadu zľahčovali a pri svojom rozhodovaní dokonca

neprihliadali ani na svedecké výpovede svedkov a svedkýň tiež rómskeho etnického, ktorých

navrhli sťažovateľky. Všeobecné súdy ani po 7 rokoch nedospeli k záveru, že vo vzťahu

k sťažovateľkám došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu ich etnicity,

neuložili diskriminujúcemu subjektu žiadne sankcie, ktoré by boli dostatočne efektívne,

primerané a odstrašujúce.

Incident, ktorý bol predmetom konania pred všeobecným súdom navyše nie je

incidentom ojedinelým. Príslušníci a príslušníčky rómskej etnickej skupiny sa v rôznych

oblastiach svojho života často stretávajú s prejavmi diskriminácie, okrem iného aj

v prístupe k zamestnaniu. Je stále pomerne bežnou praxou, že ak sa osoby rómskej etnickej

príslušnosti chcú zamestnať, aj napriek tomu, že spĺňajú predpoklady, sú odmietaní, len

z dôvodu, že sú rómskej etnickej príslušnosti. Na druhej strane v našej spoločnosti

prevládajú názory, že osoby rómskej etnickej príslušnosti, nemajú záujem o prácu, žijú len

zo sociálnych dávok. Práve z uvedeného dôvodu, si konanie, ktorým dochádza k odmietnutiu

zamestnať, resp. sprostredkovať zamestnanie u osôb, ktoré spĺňajú kvalifikačné a iné

predpoklady na výkon prace len na základe ich etnického pôvodu, zaslúži v rámci

rozhodovacej praxe súdov značnú pozornosť. K dôslednejšej aplikácii antidiskriminačnej

legislatívy bola Slovenská republika ostatne vyzvaná aj medzinárodnými inštitúciami, napr.

Výborom OSN na odstránenie všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý uvedené

Slovenskej republike odporučil vo svojich Záverečných odporúčaniach. Sťažovateľky majú

za to, že v rámci súdneho konania, ktoré iniciovali im nebola poskytnutá náležitá ochrana

pred rasovou diskrimináciou...»

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateľky v rade 1. a 2. podľa čl. 12 ods. 2,

, a a ľudských práv

a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti

s čl. 6, 8 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 5 písm. e)

a článku 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom

a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. 10. 2012, sp. zn. sa

zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke v rade 1. a sťažovateľke

v rade 2. finančné zadosťučinenie každej vo výške po 5 000 Eur (slovom: Päťtisíc Eur)

v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť im a ich právnej

zástupkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote do 15

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateliek prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateliek podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateliek nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok

krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom

omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd zdôrazňuje svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie

ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú

sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu

musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Sťažovateľky namietajú porušenie nimi označených základných a iných práv

postupom a rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa nich založený na nesprávnych

skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnený. Sťažovateľky namietali

vo svojom odvolaní nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu a v nadväznosti

na to videli porušenie svojich práv v nedostatočnom odôvodnení namietaného rozsudku

krajského súdu, ktorý si v celom rozsahu osvojil odôvodnenie prvostupňového súdu.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobne zhrnul obsah všetkých

vykonaných dôkazov a uviedol:

«Žalovaný sa mal podľa žalobkýň dopustiť diskriminácie na základe etnického

pôvodu tým, že vystavil žalobkyne menej priaznivému zaobchádzaniu zo strany žalovaného

dňa 12. 9. 2005, kedy sa žalobkyne pokúšali o získanie zamestnania, pričom ako dôvod mal

žalovaný uviesť etnickú príslušnosť žalobkýň.

Z výsluchu svedkov, z výsluchu konateľa žalovanej spoločnosti súd zistil, že žalovaná

spoločnosť nemala v rozhodnom období interným predpisom upravený postup prijímania

uchádzačov o zamestnanie. Vykonaným dokazovaním má súd za preukázané i to, že

žalovaný od každého uchádzača o prácu v Českej republike vyžadoval splnenie podmienok,

ktoré si stanovil jeho obchodný partner v Českej republike, a to dovŕšenie veku 18 rokov

(dôkazom čoho je občiansky preukaz) a platný zdravotný preukaz (nakoľko sa jedná o prácu

s potravinami). Po splnení týchto podmienok a zaplatení registračného poplatku, žalovaný

so záujemcami o zamestnanie uzatváral pracovné zmluvy alebo dohody o vykonaní práce,

na základe čoho bol potom zamestnanec pridelený na konkrétnu prácu v niektorom

zo závodov obchodného partnera v Českej republike. To je štandardný spôsob prijímania

zamestnancov...

Žalovaný počas celého konania tvrdil, že jediným dôvodom, prečo nezabezpečil

žalobkyniam prácu, bola tá skutočnosť, že žalobkyne nesplnili podmienky vyžadované

obchodným partnerom v ČR, a to predloženie platného zdravotného preukazu a prestali

so žalovaným komunikovať. Ako z vykonaného dokazovania vyplynulo, žalovaný od všetkých

záujemcov o zamestnanie vyžadoval dovŕšenie veku 18 rokov a platný zdravotný preukaz.

Taktiež samotné žalobkyne potvrdili, že nutnou podmienkou prijatia do zamestnania bolo

predloženie platného zdravotného preukazu. Je nesporné, že žalobkyne zdravotný preukaz

žalovanému nepredložili. Taktiež výsluchom žalobkýň mal súd preukázané, že žalobkyne si

zdravotný preukaz ani nevybavili, ani si ho nezačali vybavovať a teda ho žalovanému

nepredložili. Po prvom stretnutí s pani B. sa do kancelárie žalovaného viacej nedostavili.

Ku žalobkyňami namietanej skutočnosti, že ony i ďalšie záujemkyne svoje

identifikačné údaje vypisovali len na čistý kancelársky papier a ostatní (nerómskeho

pôvodu) vypisovali dotazník, čím mali byť žalobkyne vystavené menej priaznivému

zaobchádzaniu zo strany žalovaného, žalovaný predložil súdu dôkazy označené ako Príloha

č. 2 (na čl. 178-182), v ktorom sa nachádzajú listiny s osobnými identifikačnými údajmi

ostatných uchádzačov o zamestnanie v rozhodujúcom období (august, september 2005)

v danej prevádzke. Týmito listinami žalovaný preukázal tú skutočnosť, že aj ostatní

záujemcovia o prácu zapisovali svoje identifikačné údaje žalovanému len na čistý hárok

papiera, a teda že žalovaný vo vzťahu ku žalobkyniam nepostupoval diskriminačne.

Uzavretie pracovnoprávneho vzťahu medzi žalovaným a uchádzačmi o zamestnanie záviselo

teda od splnenia iných podmienok ako mali na mysli žalobkyne (t. j. od dovŕšenia veku 18

rokov, platného zdravotného preukazu, objednávky obchodného partnera), a nie od toho, či

zapísanie osobných identifikačných údajov boli vykonané do dotazníkov alebo na čistý

hárok papiera. Samotné vypísanie údajov do dotazníka (ani osobnej karty) totiž nezakladá

vznik pracovnoprávneho vzťahu a má len evidenčný resp. informatívny charakter. Taktiež

z výsluchu konateľa žalovanej spoločnosti, svedkov pani B. a pani K. vyplynulo, že

dotazníky sa u žalovaného nevypisujú, ale vypisujú sa osobné karty.

Výpoveďou samotnej žalobkyne v 1. rade na pojednávaní dňa 9. 6. 2006 mal súd

preukázané, že žalovaný v 1. rade zamestnával Rómov, keď žalobkyňa v 1. rade uviedla:

„Stretla som svoju bývalú spolužiačku zo školy, ktorá mi dala číslo na p. B. s tým, že

sprostredkuje zamestnanie do Čiech. Moja známa mi povedala, že vie, že zamestnávajú ľudí

a že berú aj Rómov“.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd vyvodil záver, že žalovaný preukázal, že

nevystavil žalobkyne za porovnateľných podmienok menej priaznivému zaobchádzaniu

zo strany žalovaného. Žalovaný preukázal, že jediným dôvodom, prečo so žalobkyňami

nedošlo k uzavretiu pracovnoprávneho vzťahu je skutočnosť, že žalobkyne nepredložili

žalovanému zdravotný preukaz a prestali sa s nim kontaktovať. Keďže žalobkyne

nepredložili žiadne iné dôkazy ohľadom menej priaznivého zaobchádzania zo strany

žalovaného, okrem svojich dojmov, žalovaný súdu preukázal, že neporušil zásadu

rovnakého zaobchádzania. Žalovaný používal bežné pracovnoprávne postupy, ktoré si

žalobkyne vykladali ako nezákonný postup žalovaného voči ich osobám. Preto konanie

žalovaného nemožno hodnotiť ako ich diskrimináciu.

Pokiaľ sa jedná o žalovaného, z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že

žalovaný je právnickou osobou pôsobiacou v oblasti personálneho leasingu. Na svojich

internetových stránkach sa žalovaný prezentuje ako pracovná agentúra, ktorá zamestnáva

záujemcov o zamestnanie a tých potom poskytuje tretím osobám na vykonávanie práce.

Žalovaný zamestná uchádzača, vedie jeho personálnu a mzdovú agendu . Medzi žalovaným

a treťou osobou, ktorej je personálny leasing poskytovaný, je uzatváraná zmluva

o poskytnutí služby a zamestnanci žalovaného vykonávajú prácu pre tretiu osobu na základe

tejto zmluvy. Žalovaný pôsobí takto na trhu od roku 1993. Vzhľadom na dlhoročné

pôsobenie na trhu možno predpokladať, že žalovaný disponuje dostatočným potenciálom

po stránke kvalitatívnej i kvantitatívnej...»

Okresný súd sa ďalej v odôvodnení svojho rozsudku podrobne zaoberal skúmaním

okolností a obsahu telefonických hovorov, na ktoré sťažovateľky v žalobe poukazujú,

uviedol obsah výpovedí jednotlivých svedkov a tieto dôsledne porovnal a vyhodnotil

vo všetkých vzájomných súvislostiach, pričom pri hodnotení obsahu výpovedí účastníkov

a svedkov sa podrobne zameral na hodnotenie ich zhody a rozpornosti, a tým aj ich

dôveryhodnosti. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobne poukázal na zistené

rozpory vo výpovediach a uviedol:

«V danom prípade existujú voči sebe diametrálne odlišné tvrdenia žalobkýň a osôb,

ktoré mali byť údajne prítomné pri telefonickom rozhovore žalobkýň so zamestnankyňou

žalovaného pani K. resp. pri telefonickom rozhovore pani K. s p. H. na jednej strane a

tvrdeniami zamestnankyne žalovaného p. K. na strane druhej, a to v súvislosti s údajným

vyjadrením p. K., že „Nie, v žiadnom prípade Rómky nezamestnávame. Neviem si

predstaviť, že by špinavé Rómky pracovali s mäsom v obchodnom centre za sklenenou

stenou“. Preto súd porovnával výpovede žalobkýň a svedkov L. H., T. K. a D. A. a výpoveď

žalovaného a jeho zamestnancov a hodnotil, ktoré z nich možno pokladať

za hodnovernejšie. Na základe porovnania výpovedí uvedených osôb súd vyhodnotil

výpoveď žalobkýň, L. H., T. K. a D. A. ako rozporuplné. Žalobkyne o podstatných

skutočnostiach totiž vypovedali rozdielne...

Vzhľadom na vyššie uvedené rozpory vo výpovediach súd zhodnotil výpovede

žalobkýň a svedkov p. H. , p. K. a p. A. za menej hodnoverné...»

Okresný súd na záver uviedol, že „v danom prípade vykonal rozsiahle dokazovanie.

Zhodnotil každý dôkaz jednotlivo i v súhrne a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Má

za to, že žalovaný preukázal, že v prípade žalobkýň neporušil zásadu rovnakého

zaobchádzania, preukázal, že v porovnateľnej situácii postupoval voči žalobkyniam

štandardným spôsobom ako s inými záujemcami o zamestnanie a teda, že zo strany

žalovaného nedošlo ku diskriminácii žalobkýň v zmysle ust. § 6 ods. 1 a nasl.

antidiskriminačného zákona. Žalovaný preukázal, že jedinou skutočnosťou, pre ktorú

so žalobkyňami nebol uzavretý pracovnoprávny vzťah, bolo nepredloženie zdravotného

preukazu (keďže sa malo jednať o prácu s potravinami) a skutočnosť, že žalobkyne prestali

so žalovanou spoločnosťou komunikovať. Pocit poníženia u žalobkýň je subjektívnou

kategóriou, ktorú bez preukázania objektívnych skutočností nie je možné hodnotiť ako

skutočnosť diskriminujúcou žalobkyne. Preto súd žalobu v časti určenia, že došlo

k diskriminácii žalobkýň, zamietol.“.

Krajský súd sa v namietanom rozsudku v plnom rozsahu stotožnil so závermi

okresného súdu a uviedol:

„Je nepochybné, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vykonal dôkazy

v konaní na návrh účastníkov sporu, riadil sa predchádzajúcim zrušujúcim uznesením

odvolacieho súdu, v zmysle ktorého aj doplnil dokazovanie. Ani počas odvolacieho konania

nedošlo k zmene, žalobkyne hodnotia svedecké výpovede a v podstate v odvolaní opakujú to,

čo uviedli vo svojich výpovediach...

Prvostupňový súd v zmysle zrušujúceho uznesenia vykonal rozsiahle dokazovanie,

ktoré aj náležité odôvodnil a preto ostáva odvolaciemu súdu len zdôrazniť, že súd sa

zaoberal tvrdeniami žalobkýň... sa dôsledne vyporiadal s diametrálne odlišnými tvrdeniami

žalobkýň a osôb, ktoré mali byť údajne prítomné pri telefonickom rozhovore žalobkýň

so zamestnankyňou K. a jednoznačne a podrobne to rozobral vo svojom rozsudku na č. l. 23

a 24 spisu...

Žalovaný preukázal, že v prípade žalobkýň neporušil zásadu rovnakého

zaobchádzania a že v podobnej situácii postupoval voči žalobkyniam štandardným

spôsobom ako s inými záujemcami o zamestnanie.

Z výsledkov vykonaného dokazovania nemožno mať pochybnosti, že jedinou

skutočnosťou, pre ktorú so žalobkyňami nebol uzavretý pracovnoprávny vzťah, bolo

nepredloženie zdravotného preukazu a odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť

záverom súdu prvého stupňa, že pocit poníženia žalobkýň je subjektívnou kategóriou, ktorú

bez preukázania objektívnych skutočností nie je možné hodnotiť ako skutočnosť

diskriminácie žalobkýň.

Naviac z pohľadu odvolacieho súdu je potrebné poukázať na to, že hodnotenie

dôkazov spadá do kompetencie súdu, ktorý vykonáva toto dokazovanie a pokiaľ tieto dôkazy

nie sú relatívne namietané, čo ani neboli ani v odvolacom konaní, tak potom sa s nimi

nemôže zaoberať ani prvostupňový súd ani súd odvolací. Ak súd prvého stupňa sa stotožnil

s argumentáciou žalovaného, že jediným dôvodom prečo nezabezpečil žalobkyniam prácu

bola tá skutočnosť, že žalobkyne nesplnili podmienky vyžadované obchodným partnerom

z ČR, a to predloženie platného zdravotného preukazu a prestali so žalovaným komunikovať

aj napriek námietkam žalobkýň opak nepreukázali. Žalobkyne len tvrdili, že po telefonickom

rozhovore a so zamestnankyňou žalovaného zaplatenie poplatku za vystavenie zdravotného

preukazu podľa nich už nemalo zmysel a vzhľadom na skutočnosť, že boli žalobkyne v tom

čase aj nezamestnané, predstavovalo by to zbytočné náklady. V tomto smere aj odvolací súd

uzatvára, že žalobkyne nevyvinuli žiadne úsilie preto aby sa zamestnali.

Poukázali na svoju neschopnú finančnú situáciu, na telefonický rozhovor, z ktorého

zistili údajne, že boli nezamestnané a zrejme nemali záujem vykonávať ďalšie úkony.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že skutočnosť, že obe sa krátko nato

zamestnali v inej spoločnosti, nezakladá ešte dôvod pre okolnosť, že splnili všetky

podmienky na to, aby sa zamestnali u žalovaného. Z týchto vyššie uvedených dôvodov

odvolací súd v plnom rozsahu osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa

a považoval ho ako vecne správny v zmysle ust. potvrdiť.“

Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu, s ktorým sa krajský súd tak vo výrokovej časti, ako i v časti

odôvodnenia v celom rozsahu stotožnil, dospel k záveru, že v súlade s uvedenou judikatúrou

argumentácia sťažovateliek nebola spôsobilá spochybniť ústavnú konformnosť záverov

krajského súdu ani dostatočnosť jeho odôvodnenia.

Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné

sťažnosť v tejto časti podľa odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu v spojitosti so sťažovateľkami vznesenou námietkou porušenia ich

práv podľa a dohovoru, nemohlo v súvislosti s námietkou

arbitrárnosti tohto rozhodnutia dôjsť ani k porušeniu , a preto bolo

potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru a práva podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia

prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým

osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej

diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné

slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu

za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru,

že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) sťažovateľkám

odopreté nebolo. Krajský súd ako odvolacia inštancia sa odvolaním sťažovateliek zaoberal

v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu (§ 211 a nasl. zákona

č. v znení neskorších predpisov) a rozsudok

okresného súdu, ako aj jeho postup preskúmal. Ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom práva

na účinný opravný prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania

zodpovedal predstavám sťažovateliek. Z uvedeného pohľadu ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti.

Uvedená argumentácia a záver platia aj vo vzťahu k námietke sťažovateliek týkajúcej

sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie, ktorý možno vnímať

ako špeciálne ustanovenie (vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného

prostriedku nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou

().

K namietanému porušeniu základného práva na súkromný život podľa čl. 19

ods. 2 a práva na súkromie podľa dohovoru, ako aj ) dohovoru

o odstránení rasovej diskriminácie

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

na ochranu práv a slobôd iných.

Podľa čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie v súlade

so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty

zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia

právo každého na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti,

národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní týchto práv:

e) hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, najmä:

I) práva na prácu, na slobodnú voľnu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé

pracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácu

a na spravodlivú a uspokojivú odmenu za prácu,

II) práva zakladať odborové organizácie a stať sa ich členom,

III) práva na bývanie,

IV) práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, sociálne zabezpečenie

a sociálne služby,

V) práva na vzdelanie a školenie,

VI) práva na rovnakú účasť na kultúrnom dianí.

K namietanému porušeniu v tomto bode označených práv sťažovateliek ústavný súd

poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré

je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru postupom

a rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie

ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietajú porušenie základných práv podľa

a práv podľa dohovoru, ako aj ) dohovoru o odstránení

rasovej diskriminácie, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia (rovnako ).

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych

ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a rozsudok sú založené na ústavne

konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa

sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a k namietanému porušeniu

dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 dohovoru

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateliek, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v

dohovoru sťažovateľky odôvodňujú obdobnou argumentáciou ako namietané porušenie

nimi označených základných a iných práv, ktorých porušenie však ústavný súd v postupe

a rozsudku krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu

diskriminácie zaručeného a dohovoru, a to z dôvodu absencie

akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených

článkov a dohovoru a namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu. Z tohto

dôvodu je sťažnosť sťažovateliek aj v tejto jej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2

).

III.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti okrem už uvedeného

(časť II odôvodnenia tohto rozhodnutia) zistil aj ďalšie jej zákonné nedostatky.

Podľa k návrhu na začatie konania

pred ústavným súdom sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa

advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

V sťažnosti je uvedené, že sťažovateľky sú zastúpené advokátkou Mgr. V. D., avšak

k sťažnosti nebolo priložené splnomocnenie udelené sťažovateľkami tejto advokátke, v

dôsledku čoho tiež neboli splnené zákonom predpísané náležitosti podanej sťažnosti a je

daný dôvod na odmietnutie sťažnosti aj z uvedeného dôvodu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateliek podľa v celom rozsahu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateliek na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013