Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 77/2013
PDF · 304.85 KB
No categories available
I. ÚS 77/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť S. T., N., a R. P., M., zastúpených advokátkou Mgr. V. D.,
K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých
foriem rasovej diskriminácie postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 50/2011 a jeho rozsudkom z 25. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Silvie Tatárovej a Ruženy Pilníkovej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra
2012 doručená sťažnosť S. T., N., a R. P., M. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených
advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1, čl. 8,
čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a čl. 5 písm. e) a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej
diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení rasovej diskriminácie“) postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 50/2011
a jeho rozsudkom z 25. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 24. októbra
2012“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky sa žalobou doručenou
Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhali voči spoločnosti Š., spol. s r.
o., K., ako žalovanému určenia, že jeho konaním proti sťažovateľkám došlo k porušeniu
zásady rovnakého zaobchádzania, a sťažovateľky tým boli vystavené priamej diskriminácii.
Sťažovateľky videli porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a diskrimináciu
v tom, že v priebehu septembra 2005 požiadali o poskytnutie zamestnania v spoločnosti
žalovaného a jeho zamestnanci im zamestnanie odmietli poskytnúť z dôvodu ich
príslušnosti k rómskej etnickej menšine.
Sťažovateľky sa v petite svojej žaloby domáhali uloženia povinnosti žalovanému
zaslať im ospravedlňujúci list a zároveň sa domáhali voči žalovanému náhrady
nemajetkovej ujmy v sume po 200 000 Sk (6 638,78 €) každej.
Skutkový základ žaloby sťažovateľky vymedzili tak, že po prvotnom osobnom
stretnutí so zamestnankyňou žalovaného na pracovisku v M. (kde zadali svoje osobné údaje
a boli upozornené na potrebu predloženia zdravotného preukazu ako podmienky získania
zamestnania) telefonicky kontaktovali pracovisko žalovaného v Humennom z dôvodu
zistenia podrobností o zamestnaní a nástupe do zamestnania, kde im podľa ich tvrdenia na
ich otázku pracovníčka uviedla, že Rómov nezamestnávajú. Následne, keď táto pracovníčka
bola telefonicky kontaktovaná p. H. z O., na ktoré sa sťažovateľky obrátili o pomoc, v
telefonickom hovore «poskytla vysvetlenie, že do zamestnania neberú hocijaké Rómky,
keďže sa jedná o prácu s potravinami. Konkrétne sa vyjadrila: „Neviem si predstaviť, že by
špinavé Rómky pracovali s mäsom, v obchodom centre, za sklenenou stenou“.
Zamestnankyňa žalovaného ďalej uviedla, že takto postupuje na základe interného pokynu
nezamestnávať Rómov, ktorý vydal jej nadriadený Ing. M. M... L. H. obratom kontaktoval
štatutárneho zástupcu žalovaného, ktorý mu ale tvrdil, že interný pokyn nezamestnávať
Rómov nevydal a že žalobkyne nezamestnali z dôvodu, že sa vyhrážali zamestnankyni
zabitím...» Sťažovateľky tvrdili, že už pri prvotnom osobnom kontakte im bolo podozrivé,
že nevypĺňajú tzv. dotazník, ale mali len zadať svoje osobné údaje na čistý hárok papiera,
pričom podľa nich ostatní nerómski uchádzači o zamestnanie vyplňovali dotazník.
Sťažovateľky z okolností zadania ich osobných údajov len na čistý hárok papiera
v spojení s obsahom týchto telefonických hovorov vyvodili záver, že im žalovaný odmietol
poskytnúť zamestnanie z dôvodu ich príslušnosti k rómskej etnickej menšine a následne
už žalovaného nekontaktovali a nevybavovali si zdravotné preukazy ani ich žalovanému
nepredkladali a pristúpili k podaniu antidiskriminačnej žaloby na okresnom súde.
Okresný súd rozsudkom č. k. 44 C 509/2005-407 z 10. decembra 2010 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateliek a na odvolanie sťažovateliek
krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľky vidia porušenie nimi označených článkov ústavy a dohovorov, resp.
základných a iných práv v nich zakotvených v nesprávnych skutkových a právnych
záveroch v napadnutom rozsudku krajského súdu a vo svojej argumentácii uviedli:
«K porušeniu práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv)...
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý sa v dostatočnej miere nezaoberal ich
argumentmi uvedenými v odvolaní, nie je dostatočne odôvodnené...
Podľa sťažovateliek je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces, keď súd
rozhodujúci o opravnom prostriedku pojme odôvodnenie svojho rozhodnutia stručne tým,
že súhlasí s odôvodnením súdu prvého stupňa a odkáže naň. Podľa ustálenej judikatúry
ESLP môže byť odkaz na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa prípustný len
za podmienky, že samotné rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je možné považovať
za dostatočne odôvodnené... Sťažovateľky však o. i. svojím odvolaním napadli rozhodnutie
súdu prvého stupňa aj ako nedostatočne odôvodnené a vytkli súdu hneď niekoľko
nedostatkov týkajúcich sa odôvodnenia jeho rozhodnutia, čím sa však odvolací súd
nedostatočne zaoberal...
Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočným spôsobom vysporiadal
so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania, a ktoré mali vplyv na rozhodnutie vo veci,
pričom nesprávne – ústavne nekonformným spôsobom, interpretoval vnútroštátne právne
normy, konkrétne ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona týkajúce sa presunu
dôkazného bremena. V rámci vykonaného dokazovania odvolací súd neprihliadol
na skutočnosti a dôkazy, ktoré predložili sťažovateľky v rámci konania, a ktoré mali význam
pre rozhodnutie vo veci. Navyše dostatočne nevysvetlil, prečo pri svojom rozhodovaní
neprihliadal na svedecké výpovede svedkov a svedkýň, ktoré navrhli vypočuť sťažovateľky
a ktoré svedčili, že počuli, že dôvodom odmietnutia prijatia sťažovateliek do zamestnania
bol výlučne ich etnický pôvod. Odôvodnenie odvolacieho súdu, ktorý v tomto smere
odkazuje na rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepresvedčivé a neuspokojivé...
V namietanom prípade došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní
vo vzťahu k sťažovateľkám. Sťažovateľky považujú rozhodnutie odvolacieho súdu
za arbitrárne, nakoľko sa ich argumentáciou zaoberajú len v obmedzenom rozsahu, v ňom
obsiahnuté odôvodnenia nie sú presvedčivé, v určitých smeroch postrádajúce aj akékoľvek
zásady logiky...
K porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy...
V danom prípade sa sťažovateľky v konaní pred všeobecnými súdmi domáhali
ochrany pred diskrimináciou, ktorá patrí ku garantovaným ľudským právam. Slovenská
republika jej v rámci konaní doposiaľ rozhodujúcich súdov neposkytla náležitú a účinnú
právnu ochranu. Nedostatočnou implementáciou legislatívy a nesprávnou interpretáciou
platných právnych predpisov konajúce súdy porušili právo sťažovateľky a nepriznali jej
ochranu práv, ktorej sa v súdnom konaní domáhala. Navyše súdne konanie sa vedie od roku
2005, t. j. 7 rokov, odkedy došlo k diskriminačnému konaniu sťažovateliek.
Právo na „účinný prostriedok nápravy“ bolo teda porušené, tým, že štát
nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy v občiansko-právnom konaní, ktoré sťažovateľky
za týmto účelom iniciovali a v rámci konania porušil ich právo na spravodlivé súdne
konanie, spôsobom ako to je uvedené vyššie...
K porušeniu práva na súkromný život
Sťažovateľky ďalej namietajú, že vykonaným diskriminačným konaním, ktorému boli
vystavené došlo k zásahu do ich práva na súkromný život...
Zásah vykonaný právnickou osobou spôsobil, že sťažovateľkám nebola
sprostredkovaná práca, na ktorú spĺňali kvalifikačné a aj iné predpoklady, pričom ako
dôvod im bol uvedený ich rómsky etnický pôvod. Toto konanie predstavuje poníženie
sťažovateliek a teda narušenie ich psychickej integrity. Znemožnilo im to v rámci
pracovného procesu vytvárať si vzťahy s inými ľuďmi v zamestnaní. Podľa sťažovateliek
nesporne šlo o zásah do ich súkromného života...
K právu na ochranu pred diskrimináciou...
V konaní pred všeobecným súdom namietali porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania na základe ich etnického pôvodu.
Majú za to, že ich etnický pôvod mal vplyv aj na rozhodovanie veci všeobecnými
súdmi, ktoré skutkové okolnosti prípadu zľahčovali a pri svojom rozhodovaní dokonca
neprihliadali ani na svedecké výpovede svedkov a svedkýň tiež rómskeho etnického, ktorých
navrhli sťažovateľky. Všeobecné súdy ani po 7 rokoch nedospeli k záveru, že vo vzťahu
k sťažovateľkám došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu ich etnicity,
neuložili diskriminujúcemu subjektu žiadne sankcie, ktoré by boli dostatočne efektívne,
primerané a odstrašujúce.
Incident, ktorý bol predmetom konania pred všeobecným súdom navyše nie je
incidentom ojedinelým. Príslušníci a príslušníčky rómskej etnickej skupiny sa v rôznych
oblastiach svojho života často stretávajú s prejavmi diskriminácie, okrem iného aj
v prístupe k zamestnaniu. Je stále pomerne bežnou praxou, že ak sa osoby rómskej etnickej
príslušnosti chcú zamestnať, aj napriek tomu, že spĺňajú predpoklady, sú odmietaní, len
z dôvodu, že sú rómskej etnickej príslušnosti. Na druhej strane v našej spoločnosti
prevládajú názory, že osoby rómskej etnickej príslušnosti, nemajú záujem o prácu, žijú len
zo sociálnych dávok. Práve z uvedeného dôvodu, si konanie, ktorým dochádza k odmietnutiu
zamestnať, resp. sprostredkovať zamestnanie u osôb, ktoré spĺňajú kvalifikačné a iné
predpoklady na výkon prace len na základe ich etnického pôvodu, zaslúži v rámci
rozhodovacej praxe súdov značnú pozornosť. K dôslednejšej aplikácii antidiskriminačnej
legislatívy bola Slovenská republika ostatne vyzvaná aj medzinárodnými inštitúciami, napr.
Výborom OSN na odstránenie všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý uvedené
Slovenskej republike odporučil vo svojich Záverečných odporúčaniach. Sťažovateľky majú
za to, že v rámci súdneho konania, ktoré iniciovali im nebola poskytnutá náležitá ochrana
pred rasovou diskrimináciou...»
Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné ľudské práva a slobody sťažovateľky v rade 1. a 2. podľa čl. 12 ods. 2,
čl. 19 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudských práv
a základných slobôd podľa článku 6 ods. 1, článku 8, článku 13 a článku 14 v spojitosti
s čl. 6, 8 a 13 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a článku 5 písm. e)
a článku 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom
a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/50/2011
porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. 10. 2012, sp. zn. 4Co/50/2011 sa
zrušuje a vec vracia na Krajský súd v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľke v rade 1. a sťažovateľke
v rade 2. finančné zadosťučinenie každej vo výške po 5 000 Eur (slovom: Päťtisíc Eur)
v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť im a ich právnej
zástupkyni trovy konania a trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR v lehote do 15
dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateliek prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateliek nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení
a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok
krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom
omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.
Ústavný súd zdôrazňuje svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie
ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú
sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu
musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Sťažovateľky namietajú porušenie nimi označených základných a iných práv
postupom a rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa nich založený na nesprávnych
skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnený. Sťažovateľky namietali
vo svojom odvolaní nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu a v nadväznosti
na to videli porušenie svojich práv v nedostatočnom odôvodnení namietaného rozsudku
krajského súdu, ktorý si v celom rozsahu osvojil odôvodnenie prvostupňového súdu.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobne zhrnul obsah všetkých
vykonaných dôkazov a uviedol:
«Žalovaný sa mal podľa žalobkýň dopustiť diskriminácie na základe etnického
pôvodu tým, že vystavil žalobkyne menej priaznivému zaobchádzaniu zo strany žalovaného
dňa 12. 9. 2005, kedy sa žalobkyne pokúšali o získanie zamestnania, pričom ako dôvod mal
žalovaný uviesť etnickú príslušnosť žalobkýň.
Z výsluchu svedkov, z výsluchu konateľa žalovanej spoločnosti súd zistil, že žalovaná
spoločnosť nemala v rozhodnom období interným predpisom upravený postup prijímania
uchádzačov o zamestnanie. Vykonaným dokazovaním má súd za preukázané i to, že
žalovaný od každého uchádzača o prácu v Českej republike vyžadoval splnenie podmienok,
ktoré si stanovil jeho obchodný partner v Českej republike, a to dovŕšenie veku 18 rokov
(dôkazom čoho je občiansky preukaz) a platný zdravotný preukaz (nakoľko sa jedná o prácu
s potravinami). Po splnení týchto podmienok a zaplatení registračného poplatku, žalovaný
so záujemcami o zamestnanie uzatváral pracovné zmluvy alebo dohody o vykonaní práce,
na základe čoho bol potom zamestnanec pridelený na konkrétnu prácu v niektorom
zo závodov obchodného partnera v Českej republike. To je štandardný spôsob prijímania
zamestnancov...
Žalovaný počas celého konania tvrdil, že jediným dôvodom, prečo nezabezpečil
žalobkyniam prácu, bola tá skutočnosť, že žalobkyne nesplnili podmienky vyžadované
obchodným partnerom v ČR, a to predloženie platného zdravotného preukazu a prestali
so žalovaným komunikovať. Ako z vykonaného dokazovania vyplynulo, žalovaný od všetkých
záujemcov o zamestnanie vyžadoval dovŕšenie veku 18 rokov a platný zdravotný preukaz.
Taktiež samotné žalobkyne potvrdili, že nutnou podmienkou prijatia do zamestnania bolo
predloženie platného zdravotného preukazu. Je nesporné, že žalobkyne zdravotný preukaz
žalovanému nepredložili. Taktiež výsluchom žalobkýň mal súd preukázané, že žalobkyne si
zdravotný preukaz ani nevybavili, ani si ho nezačali vybavovať a teda ho žalovanému
nepredložili. Po prvom stretnutí s pani B. sa do kancelárie žalovaného viacej nedostavili.
Ku žalobkyňami namietanej skutočnosti, že ony i ďalšie záujemkyne svoje
identifikačné údaje vypisovali len na čistý kancelársky papier a ostatní (nerómskeho
pôvodu) vypisovali dotazník, čím mali byť žalobkyne vystavené menej priaznivému
zaobchádzaniu zo strany žalovaného, žalovaný predložil súdu dôkazy označené ako Príloha
č. 2 (na čl. 178-182), v ktorom sa nachádzajú listiny s osobnými identifikačnými údajmi
ostatných uchádzačov o zamestnanie v rozhodujúcom období (august, september 2005)
v danej prevádzke. Týmito listinami žalovaný preukázal tú skutočnosť, že aj ostatní
záujemcovia o prácu zapisovali svoje identifikačné údaje žalovanému len na čistý hárok
papiera, a teda že žalovaný vo vzťahu ku žalobkyniam nepostupoval diskriminačne.
Uzavretie pracovnoprávneho vzťahu medzi žalovaným a uchádzačmi o zamestnanie záviselo
teda od splnenia iných podmienok ako mali na mysli žalobkyne (t. j. od dovŕšenia veku 18
rokov, platného zdravotného preukazu, objednávky obchodného partnera), a nie od toho, či
zapísanie osobných identifikačných údajov boli vykonané do dotazníkov alebo na čistý
hárok papiera. Samotné vypísanie údajov do dotazníka (ani osobnej karty) totiž nezakladá
vznik pracovnoprávneho vzťahu a má len evidenčný resp. informatívny charakter. Taktiež
z výsluchu konateľa žalovanej spoločnosti, svedkov pani B. a pani K. vyplynulo, že
dotazníky sa u žalovaného nevypisujú, ale vypisujú sa osobné karty.
Výpoveďou samotnej žalobkyne v 1. rade na pojednávaní dňa 9. 6. 2006 mal súd
preukázané, že žalovaný v 1. rade zamestnával Rómov, keď žalobkyňa v 1. rade uviedla:
„Stretla som svoju bývalú spolužiačku zo školy, ktorá mi dala číslo na p. B. s tým, že
sprostredkuje zamestnanie do Čiech. Moja známa mi povedala, že vie, že zamestnávajú ľudí
a že berú aj Rómov“.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd vyvodil záver, že žalovaný preukázal, že
nevystavil žalobkyne za porovnateľných podmienok menej priaznivému zaobchádzaniu
zo strany žalovaného. Žalovaný preukázal, že jediným dôvodom, prečo so žalobkyňami
nedošlo k uzavretiu pracovnoprávneho vzťahu je skutočnosť, že žalobkyne nepredložili
žalovanému zdravotný preukaz a prestali sa s nim kontaktovať. Keďže žalobkyne
nepredložili žiadne iné dôkazy ohľadom menej priaznivého zaobchádzania zo strany
žalovaného, okrem svojich dojmov, žalovaný súdu preukázal, že neporušil zásadu
rovnakého zaobchádzania. Žalovaný používal bežné pracovnoprávne postupy, ktoré si
žalobkyne vykladali ako nezákonný postup žalovaného voči ich osobám. Preto konanie
žalovaného nemožno hodnotiť ako ich diskrimináciu.
Pokiaľ sa jedná o žalovaného, z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že
žalovaný je právnickou osobou pôsobiacou v oblasti personálneho leasingu. Na svojich
internetových stránkach sa žalovaný prezentuje ako pracovná agentúra, ktorá zamestnáva
záujemcov o zamestnanie a tých potom poskytuje tretím osobám na vykonávanie práce.
Žalovaný zamestná uchádzača, vedie jeho personálnu a mzdovú agendu . Medzi žalovaným
a treťou osobou, ktorej je personálny leasing poskytovaný, je uzatváraná zmluva
o poskytnutí služby a zamestnanci žalovaného vykonávajú prácu pre tretiu osobu na základe
tejto zmluvy. Žalovaný pôsobí takto na trhu od roku 1993. Vzhľadom na dlhoročné
pôsobenie na trhu možno predpokladať, že žalovaný disponuje dostatočným potenciálom
po stránke kvalitatívnej i kvantitatívnej...»
Okresný súd sa ďalej v odôvodnení svojho rozsudku podrobne zaoberal skúmaním
okolností a obsahu telefonických hovorov, na ktoré sťažovateľky v žalobe poukazujú,
uviedol obsah výpovedí jednotlivých svedkov a tieto dôsledne porovnal a vyhodnotil
vo všetkých vzájomných súvislostiach, pričom pri hodnotení obsahu výpovedí účastníkov
a svedkov sa podrobne zameral na hodnotenie ich zhody a rozpornosti, a tým aj ich
dôveryhodnosti. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku podrobne poukázal na zistené
rozpory vo výpovediach a uviedol:
«V danom prípade existujú voči sebe diametrálne odlišné tvrdenia žalobkýň a osôb,
ktoré mali byť údajne prítomné pri telefonickom rozhovore žalobkýň so zamestnankyňou
žalovaného pani K. resp. pri telefonickom rozhovore pani K. s p. H. na jednej strane a
tvrdeniami zamestnankyne žalovaného p. K. na strane druhej, a to v súvislosti s údajným
vyjadrením p. K., že „Nie, v žiadnom prípade Rómky nezamestnávame. Neviem si
predstaviť, že by špinavé Rómky pracovali s mäsom v obchodnom centre za sklenenou
stenou“. Preto súd porovnával výpovede žalobkýň a svedkov L. H., T. K. a D. A. a výpoveď
žalovaného a jeho zamestnancov a hodnotil, ktoré z nich možno pokladať
za hodnovernejšie. Na základe porovnania výpovedí uvedených osôb súd vyhodnotil
výpoveď žalobkýň, L. H., T. K. a D. A. ako rozporuplné. Žalobkyne o podstatných
skutočnostiach totiž vypovedali rozdielne...
Vzhľadom na vyššie uvedené rozpory vo výpovediach súd zhodnotil výpovede
žalobkýň a svedkov p. H. , p. K. a p. A. za menej hodnoverné...»
Okresný súd na záver uviedol, že „v danom prípade vykonal rozsiahle dokazovanie.
Zhodnotil každý dôkaz jednotlivo i v súhrne a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Má
za to, že žalovaný preukázal, že v prípade žalobkýň neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania, preukázal, že v porovnateľnej situácii postupoval voči žalobkyniam
štandardným spôsobom ako s inými záujemcami o zamestnanie a teda, že zo strany
žalovaného nedošlo ku diskriminácii žalobkýň v zmysle ust. § 6 ods. 1 a nasl.
antidiskriminačného zákona. Žalovaný preukázal, že jedinou skutočnosťou, pre ktorú
so žalobkyňami nebol uzavretý pracovnoprávny vzťah, bolo nepredloženie zdravotného
preukazu (keďže sa malo jednať o prácu s potravinami) a skutočnosť, že žalobkyne prestali
so žalovanou spoločnosťou komunikovať. Pocit poníženia u žalobkýň je subjektívnou
kategóriou, ktorú bez preukázania objektívnych skutočností nie je možné hodnotiť ako
skutočnosť diskriminujúcou žalobkyne. Preto súd žalobu v časti určenia, že došlo
k diskriminácii žalobkýň, zamietol.“.
Krajský súd sa v namietanom rozsudku v plnom rozsahu stotožnil so závermi
okresného súdu a uviedol:
„Je nepochybné, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vykonal dôkazy
v konaní na návrh účastníkov sporu, riadil sa predchádzajúcim zrušujúcim uznesením
odvolacieho súdu, v zmysle ktorého aj doplnil dokazovanie. Ani počas odvolacieho konania
nedošlo k zmene, žalobkyne hodnotia svedecké výpovede a v podstate v odvolaní opakujú to,
čo uviedli vo svojich výpovediach...
Prvostupňový súd v zmysle zrušujúceho uznesenia vykonal rozsiahle dokazovanie,
ktoré aj náležité odôvodnil a preto ostáva odvolaciemu súdu len zdôrazniť, že súd sa
zaoberal tvrdeniami žalobkýň... sa dôsledne vyporiadal s diametrálne odlišnými tvrdeniami
žalobkýň a osôb, ktoré mali byť údajne prítomné pri telefonickom rozhovore žalobkýň
so zamestnankyňou K. a jednoznačne a podrobne to rozobral vo svojom rozsudku na č. l. 23
a 24 spisu...
Žalovaný preukázal, že v prípade žalobkýň neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania a že v podobnej situácii postupoval voči žalobkyniam štandardným
spôsobom ako s inými záujemcami o zamestnanie.
Z výsledkov vykonaného dokazovania nemožno mať pochybnosti, že jedinou
skutočnosťou, pre ktorú so žalobkyňami nebol uzavretý pracovnoprávny vzťah, bolo
nepredloženie zdravotného preukazu a odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť
záverom súdu prvého stupňa, že pocit poníženia žalobkýň je subjektívnou kategóriou, ktorú
bez preukázania objektívnych skutočností nie je možné hodnotiť ako skutočnosť
diskriminácie žalobkýň.
Naviac z pohľadu odvolacieho súdu je potrebné poukázať na to, že hodnotenie
dôkazov spadá do kompetencie súdu, ktorý vykonáva toto dokazovanie a pokiaľ tieto dôkazy
nie sú relatívne namietané, čo ani neboli ani v odvolacom konaní, tak potom sa s nimi
nemôže zaoberať ani prvostupňový súd ani súd odvolací. Ak súd prvého stupňa sa stotožnil
s argumentáciou žalovaného, že jediným dôvodom prečo nezabezpečil žalobkyniam prácu
bola tá skutočnosť, že žalobkyne nesplnili podmienky vyžadované obchodným partnerom
z ČR, a to predloženie platného zdravotného preukazu a prestali so žalovaným komunikovať
aj napriek námietkam žalobkýň opak nepreukázali. Žalobkyne len tvrdili, že po telefonickom
rozhovore a so zamestnankyňou žalovaného zaplatenie poplatku za vystavenie zdravotného
preukazu podľa nich už nemalo zmysel a vzhľadom na skutočnosť, že boli žalobkyne v tom
čase aj nezamestnané, predstavovalo by to zbytočné náklady. V tomto smere aj odvolací súd
uzatvára, že žalobkyne nevyvinuli žiadne úsilie preto aby sa zamestnali.
Poukázali na svoju neschopnú finančnú situáciu, na telefonický rozhovor, z ktorého
zistili údajne, že boli nezamestnané a zrejme nemali záujem vykonávať ďalšie úkony.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že skutočnosť, že obe sa krátko nato
zamestnali v inej spoločnosti, nezakladá ešte dôvod pre okolnosť, že splnili všetky
podmienky na to, aby sa zamestnali u žalovaného. Z týchto vyššie uvedených dôvodov
odvolací súd v plnom rozsahu osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa
a považoval ho ako vecne správny v zmysle ust. § 219 O. s. p. potvrdiť.“
Ústavný súd po preskúmaní namietaného rozsudku krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu, s ktorým sa krajský súd tak vo výrokovej časti, ako i v časti
odôvodnenia v celom rozsahu stotožnil, dospel k záveru, že v súlade s uvedenou judikatúrou
argumentácia sťažovateliek nebola spôsobilá spochybniť ústavnú konformnosť záverov
krajského súdu ani dostatočnosť jeho odôvodnenia.
Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu v spojitosti so sťažovateľkami vznesenou námietkou porušenia ich
práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo v súvislosti s námietkou
arbitrárnosti tohto rozhodnutia dôjsť ani k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy, a preto bolo
potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
dohovoru a práva podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu
na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia
prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým
osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej
diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné
slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu
za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru,
že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) sťažovateľkám
odopreté nebolo. Krajský súd ako odvolacia inštancia sa odvolaním sťažovateliek zaoberal
v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu (§ 211 a nasl. zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) a rozsudok
okresného súdu, ako aj jeho postup preskúmal. Ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom práva
na účinný opravný prostriedok nie je automaticky nárok na to, aby výsledok konania
zodpovedal predstavám sťažovateliek. Z uvedeného pohľadu ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v tejto časti.
Uvedená argumentácia a záver platia aj vo vzťahu k námietke sťažovateliek týkajúcej
sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie, ktorý možno vnímať
ako špeciálne ustanovenie (vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného
prostriedku nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou
K namietanému porušeniu základného práva na súkromný život podľa čl. 19
ods. 2 ústavy a práva na súkromie podľa čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 5 písm. e) dohovoru
o odstránení rasovej diskriminácie
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
na ochranu práv a slobôd iných.
Podľa čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie v súlade
so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru sa zmluvné štáty
zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia
právo každého na rovnosť pred zákonom bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti,
národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní týchto práv:
e) hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, najmä:
I) práva na prácu, na slobodnú voľnu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé
pracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácu
a na spravodlivú a uspokojivú odmenu za prácu,
II) práva zakladať odborové organizácie a stať sa ich členom,
III) práva na bývanie,
IV) práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, sociálne zabezpečenie
a sociálne služby,
V) práva na vzdelanie a školenie,
VI) práva na rovnakú účasť na kultúrnom dianí.
K namietanému porušeniu v tomto bode označených práv sťažovateliek ústavný súd
poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré
je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie
ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľky namietajú porušenie základných práv podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 8 dohovoru, ako aj čl. 5 písm. e) dohovoru o odstránení
rasovej diskriminácie, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu
medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy
ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).
Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych
ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a rozsudok sú založené na ústavne
konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a k namietanému porušeniu čl. 14
dohovoru v spojení s čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 13 dohovoru
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateliek, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14
dohovoru sťažovateľky odôvodňujú obdobnou argumentáciou ako namietané porušenie
nimi označených základných a iných práv, ktorých porušenie však ústavný súd v postupe
a rozsudku krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu
diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu absencie
akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi namietaným porušením označených
článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu. Z tohto
dôvodu je sťažnosť sťažovateliek aj v tejto jej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2
III.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti okrem už uvedeného
(časť II odôvodnenia tohto rozhodnutia) zistil aj ďalšie jej zákonné nedostatky.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania
pred ústavným súdom sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa
advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
V sťažnosti je uvedené, že sťažovateľky sú zastúpené advokátkou Mgr. V. D., avšak
k sťažnosti nebolo priložené splnomocnenie udelené sťažovateľkami tejto advokátke, v
dôsledku čoho tiež neboli splnené zákonom predpísané náležitosti podanej sťažnosti a je
daný dôvod na odmietnutie sťažnosti aj z uvedeného dôvodu.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateliek podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateliek na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013