Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 96/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., a Ing. M. K., obaja bytom B., zastúpených

advokátom JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 9. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. K., a Ing. M. K., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra

2012 doručená sťažnosť Ing. M. K., a Ing. M. K. (ďalej len „sťažovatelia“; v citáciách

aj „sťažovateľ“, aj „sťažovateľka“), obaja bytom B., právne zastúpených advokátom

JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. septembra 2012

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou doručenou krajskému súdu

24. novembra 2011 domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného

úradu v B. (ďalej len „krajský stavebný úrad“) č. A/2010/2049-/HLO zo 16. septembra 2010

(ďalej len „rozhodnutie“), ktorým to rozhodol o ich odvolaní proti rozhodnutiu mestskej

časti B. (ďalej len „mestská časť D.“) č. SP 2010-04/8270-1181/A-4/Vi zo 16. marca 2010

(ďalej len „rozhodnutie“), ktorým bolo vydané pre stavebníčku v spojenom územnom

a stavebnom konaní stavebné povolenie na stavbu rodinného domu v katastrálnom území D.

Sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým bola žaloba

z 24. novembra 2011 zamietnutá, odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd

odvolací tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú, že počas konania tak pred krajským

súdom, ako aj najvyšším súdom poukazovali na tieto pochybenia správnych orgánov:

«Správny orgán bez splnomocnenia daného mu zákonom, autoritatívne a svojvoľne

zmenil projektovú dokumentáciu, čím zmenil výrokovú časť rozhodnutia Mestskej časti B.

č. SP 2010-04/8270-1181/A-4/Vi. Toto oprávnenie patrí výlučne odborne spôsobilej osobe,

ktorou je projektant v zmysle ust. § 46 SP, a ktorej prácu týmto správny orgán nahradil;

- v rozpore s § 18 a § 23 SP neoznámil účastníkom konania a dotknutým orgánom

zmenu projektovej dokumentácie, neurčil lehotu kedy môžu nahliadať do zmenených

a doplnených podkladov rozhodnutia, v dôsledku čoho im bolo upreté zákonom stanovené

právo na podávanie námietok a pripomienok v územnom a správnom konaní;

- Správny orgán neumožnil sťažovateľom oboznámiť sa so zmenou svetlo-

technického posudku;

- Správny orgán nerešpektoval princíp zachovania rovnosti účastníkov konania

so zreteľom aj na navrhovanú stavebnú činnosť sťažovateľa;

- Správny orgán porušil jedno zo základných pravidiel správneho konania, ktorým

je v zmysle ust. Správny poriadok, v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Správny poriadok“ alebo „SP“) povinnosť správneho orgánu

postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými

osobami, ktorých sa konanie týka, dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy

účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia. Predmetná povinnosť

správneho orgánu je zdôraznená aj v ust. § 33 ods. 2 SP, v zmysle ktorého je správny orgán

povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním

rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť

jeho doplnenie;

- Správny orgán si napriek tomu, že v dôsledku zmeny projektovej dokumentácie

došlo k podstatnej zmene stavby, nevyžiadal záväzné stanoviská dotknutých orgánov, ktoré

sú v zmysle § 140b ods. 1 a § 140b ods. 6 Správneho poriadku nevyhnutné na vydanie

rozhodnutia v stavebnom konaní, čoho následkom je tiež nesprávnosť a nezákonnosť

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu;

- Správny orgán porušil ust. § 140 b ods. 5 Správneho poriadku vyžiadať

si stanovisko nadriadeného orgánu - Pamiatkového úradu SR;

- Zmenená projektová dokumentácia nebola doručená účastníkom ani dotknutým

orgánom;

- Správny orgán porušil procesné práva sťažovateľa tým, že mu neumožnil vyhotoviť

fotokópie zmenenej projektovej dokumentácie podľa ust. § 23 správneho poriadku,

čo je jedným zo základných práv účastníka správneho konania;

- Správny orgán sa nevenoval a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

ani nezaoberal žiadnymi nami predloženými námietkami v konaní a neobstaral si všetky

potrebné podklady pre svoje rozhodnutie.»

Sťažovatelia nesúhlasia s konštatovaním „... odvolacieho súdu, že nejde o relevantné

pochybenia, nakoľko sa postavenie sťažovateľa žiadnym spôsobom nezhoršilo,

čím si v podstate len osvojil argumenty stavebníčky a žalovaného, nie je len v rozpore

so zásadami spravodlivého procesu, ale podľa názoru sťažovateľa aj s dobrými mravmi.

Sťažovateľ zastáva názor, že správny orgán je povinný oboznámiť účastníkov s každým

podkladom pre jeho rozhodnutie, bez ohľadu na spôsob jeho vyhotovenia, a umožniť

im vyjadriť sa k nemu. Uvedená povinnosť správnemu orgánu vzniká aj v prípade,

ak by sa takýmto podkladom v celom rozsahu vyhovelo námietkam sťažovateľa. Nesplnením

tejto povinnosti správneho orgánu došlo k evidentnému porušeniu procesných práv

sťažovateľa, ako účastníka správneho konania, čo má nepochybne vplyv na zákonnosť jeho

rozhodnutia. Súd (tak prvostupňový ako aj odvolací) svojimi rozhodnutiami konvalidoval

nezákonné rozhodnutie žalovaného orgánu a nesprávnosť jeho postupu v správnom konaní,

čím sa odklonil od svojej povinnosti rozhodovať v súlade s dobrými mravmi, zásadami

spravodlivosti, s prihliadnutím na práva a oprávnené záujmy účastníkov

konania a v medziach zákona tak, ako to uviedol súd vo svojom vyššie citovanom náleze.

Tým, že žalovaný správny orgán nedal sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k všetkým

podkladom správneho rozhodnutia a podať námietky v správnom konaní tak, aby boli

dodržané jeho základné zásady, odňal mu v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho

konania, možnosť skutkovo a právne argumentovať voči jeho záverom. Sťažovateľ zastáva

názor, že súd je povinný vyhodnotiť každý argument predloženým v konaní, nedostatok čoho

spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia a má za následok porušenie práv účastníka

konania na spravodlivý proces. Na túto skutočnosť opakovane poukazujú súdy vo svojich

judikovaných rozhodnutiach... Ani prvostupňový a ani odvolací súd sa vo svojich

rozsudkoch nezaoberali všetkými predloženými dôkazmi, nevyhodnotili ich vo vzájomnej

súvislosti, neuviedli ani prečo na niektoré dôkazy a fakty vôbec neprihliadali alebo z akého

dôvodu sa obmedzili len na konštatovanie irelevantnosti procesných aj hmotnoprávnych

pochybení žalovaného. Nezaoberali sa ani zákonnosťou a správnosťou rozhodovania

správneho orgánu, uplatňovaním správnej úvahy zo strany správneho orgánu, ani súladom

jeho postupu v konaní so zákonom.“

Podľa názoru sťažovateľov sa najvyšší súd nezaoberal námietkou „priznania

náhrady trov konania stavebníčke. Prvostupňový súd priznal právnemu zástupcovi

stavebníčky náhradu trov konania za tri úkony právnej služby, pri ich vyčíslení však uviedol

len dva úkony.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný

súd takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. bolo porušené základné

právo sťažovateľa Ing. M. K., a Ing. M. K.... na spravodlivý proces garantované v článku 46

ods. 1 , úst. zák. , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. zo dňa 11. 9. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

sp. zn. zo dňa 9. 2. 2012 a vracia vec súdu I. stupňa – Krajskému súdu

v Bratislave, na opätovné konanie a rozhodnutie.

3. Ústavný súd sťažovateľovi... priznáva náhradu trov konania právneho zastúpenia

vo výške 323,50 €..., ktoré sú Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa... v lehote

dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky.“

Súčasťou sťažnosti je aj návrh sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia

a odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu

v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Ústavnému súdu bolo 3. decembra 2012 osobne doručené doplnenie sťažnosti

doručenej ústavnému súdu 28. novembra 2012, v ktorom sa uvádza:

„Z odôvodnenia prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu je zrejmé,

že sa nevysporiadali s podstatnou argumentáciou sťažovateľov poukazujúcou na nemožnosť

spojenia územného konania so stavebným konaním a s tým súvisiaci postup stavebných

orgánov v rozpore s ustanovením § 39 ods. 4 stavebného zákona, kedy územné konanie

spojili s konaním stavebným. Vzhľadom na to, že sťažovatelia poukázali na konkrétne

prekážky brániace spojeniu územného a stavebného konania, ako aj na to, že sa v danom

prípade nejedná o jednoduchú stavbu (rozpor projektovej dokumentácie a STN...),

prvostupňový súd sa s touto argumentáciou nevysporiadal a odvolací súd neodstránením

tohto pochybenia prvostupňového súdu sa sám stal porušovateľom základného práva

na súdnu ochranu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie

rozsudku. Absenciu odôvodnenia vyššie uvedenej podstatnej námietky sťažovateľov je podľa

názoru sťažovateľov potrebné považovať za prejav arbitrárnosti. Sťažovatelia ďalej

poukazujú na skutočnosť, že nimi uplatnenou námietkou, v zmysle ktorej poukazovali

na pochybenie druhostupňového správneho orgánu, ktorý odvolanie sťažovateľky, voči

rozhodnutiu Mestskej časti B... vyhodnotil ako identické s odvolaním sťažovateľa a ďalej

sa ním nezaoberal, napriek tomu, že toto odvolanie bolo samostatným odvolaním a nebolo

identickým s odvolaním sťažovateľa, sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal a predmetnú

námietku vyhodnotil až súd odvolací... Postupom odvolacieho súdu bol celkom zrejme

porušený princíp dvojinštančnosti konania. Sťažovatelia už nemajú po rozhodnutí

odvolacieho súdu možnosť brániť sa proti uvedenému vyhodnoteniu ich námietky

s poukázaním na konkrétne dôvody. Za krajne arbitrárny sa postup odvolacieho súdu javí

o to viac, že pokiaľ správny orgán vyhodnotil sťažovateľmi podané odvolania

ako obsahujúce úplne rovnaké skutočnosti a rovnako formulované, odvolací súd ich

za úplne identické nepovažoval, ale posudzoval ich podstatnosť.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovatelia sťažnosťou napádajú rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 9. februára 2012, ktorým tento súd zamietol ich žalobu, ktorou sa domáhali preskúmania

zákonnosti rozhodnutia krajského stavebného úradu č. A/2010/2049/HLO zo 16. septembra

2010 v spojení s rozhodnutím mestskej časti D. č. SP 2010-04/8270-1181/A-4/Vi

zo 16. marca 2010.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia v súlade s príslušnými

ustanoveniami (ďalej aj „OSP“) využili svoje právo podať

proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie (28. marca 2012, pozn.), o ktorom

bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne

patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľov ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú, že v ich veci konajúce všeobecné

súdy sa nevysporiadali so všetkými ich námietkami, z ktorých za zásadné možno považovať

najmä tieto:

a) námietku, že druhostupňový správny orgán „svojvoľne zmenil projektovú

dokumentáciu“ a znemožnil im k tejto zmene podať námietky a pripomienky, pričom

vo veci konajúce súdy tento postup tolerovali (ďalej len „prvá námietka“),

b) námietku, v zmysle ktorej správne orgány postupovali protizákonne, keď v ich

veci spojili územné konanie so stavebným konaním, pričom krajský súd ani odvolací súd

toto pochybenie nenapravili (ďalej len „druhá námietka“),

c) námietku, podľa ktorej došlo v ich veci k porušeniu princípu dvojinštančnosti

konania tým, že druhostupňový správny orgán vyhodnotil odvolanie sťažovateľky ako

identické s odvolaním sťažovateľa, pričom krajský súd sa s touto námietkou nezaoberal

a závery k nej zaujal až odvolací súd (ďalej len „tretia námietka“), a

d) námietku, v zmysle ktorej sa odvolací súd vôbec nezaoberal ich výhradami voči

spôsobu, akým krajský súd odôvodnil časť svojho rozhodnutia týkajúcu sa priznania trov

konania stavebníčke (ďalej len „štvrtá námietka“).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,

sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne

ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ). K obsahovej náplni základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie

všeobecného súdu založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením rozhodnutí všeobecných

súdov je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (napr. Garzia Ruiz proti Španielsku, rozsudok z 21. septembra 1999,

sťažnosť č. 30544/96; Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok z 9. decembra 1994, sťažnosť

č. 18390/91), ako aj judikatúry samotného ústavného súdu (m. m. ,

) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná

odpoveď, pričom rozsah povinnosti odôvodniť rozhodnutie všeobecného súdu sa môže

meniť podľa povahy rozhodnutia s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ak však

všeobecný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku

súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok

považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej

najvyšší súd najprv poukázal na doterajší priebeh konania a sumarizoval skutkové a právne

závery vo veci konajúcich správnych orgánov. Najvyšší súd v tejto súvislosti v napadnutom

rozsudku okrem iného uviedol:

«... Mestská časť B. ako príslušný stavebný úrad podľa

na základe uskutočneného spojeného konania o umiestnení a povolení stavby povolil stavbu

„Rodinný dom“ na pozemkoch parc. č. 15, 16 a 30/7 v katastrálnom území D. stavebníčke...

Krajský stavebný úrad v B. rozhodnutím č. A/2010/2049/HLO zo dňa 16. 09. 2010 zmenil

odvolaniami napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Do podmienok

pre umiestnenie stavby vo výrokovej časti rozhodnutia na 1. strane vložil bod 1a.

Projektová dokumentácia vypracovaná v auguste 2008 autorizovaným architektom L. M.

sa upravuje nasledovne:

V pôdoryse 1. Nadzemného podlažia sa odstráni okno z obytnej miestnosti, označenej

č. 1.3, smerujúce k nehnuteľnosti vo vlastníctve odvolateľov, parc. č. 17/1, 17/2, k. ú. D.

V podkroví sa znižuje počet strešných okien tak, že vo všetkých podkrovných

miestnostiach, t. j. aj v izbách - kúpeľni a hale bude iba po jednom strešnom okne miesto

pôvodne navrhnutých dvoch, resp. troch oknách.

Osadenie rodinného domu bude rešpektovať uličnú čiaru, tzn. bude umiestnený

v rovnakej vzdialenosti od ulice ako susedný rodinný dom na pozemku parc. č. 14/1, k. ú. D.

Ostatné časti prvostupňového rozhodnutia ostali nezmenené a v platnosti.

V predmetnom druhostupňovom rozhodnutí sú v hlavičke rozhodnutia uvedení obaja

žalobcovia, ako aj z výrokovej časti je zrejmé, že voči prvostupňovému rozhodnutiu podali

odvolania obaja žalobcovia. Aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného

je uvedené, že odvolania podali obaja žalobcovia.

Stavebný úrad Mestská časť B. oznámil v súlade s § 39a ods. 4 a § 61 ods. 1 zákona

č. začatie spojeného územného a stavebného konania na stavbu rodinného

domu na pozemkoch parc. č. 15, 16 a 30/7 v k. ú. D. s tým, že súčasne nariadil ústne

pojednávanie spojené s miestnym zisťovaním na deň 03. 07. 2008, na ktorom najneskôr

mohli účastníci konania uplatniť svoje námietky a pripomienky. Konania sa zúčastnil

splnomocnený zástupca žalobcov.

V administratívnom spise sa nachádza súhlasné záväzné stanovisko Krajského

pamiatkového úradu v B. č. BA-07/1949-2/7508/Fe zo dňa 12. 10. 2009, súčasťou spisu je i

skôr vydané, záväzné stanovisko Krajského pamiatkového úradu B.

č. BA-08/1653-3/6610/Fe zo dňa 20. 08. 2008, ktorým bol z dôvodu, že projektová

dokumentácia nezodpovedá podmienkam vo výške stavby, vyslovený nesúhlas s predloženou

projektovou dokumentáciou novostavby rodinného domu v B. Mestská časť D., parc. č. 15,

16, 30/7 k. ú. D.

Následne dňa 29. 09. 2009 po zmene a úprave projektovej dokumentácie Krajský

pamiatkový úrad v B. vydal záväzné stanovisko č. BA-09/1105-3/4409/Fe, ktorým vyslovil

súhlas s predloženou projektovou dokumentáciou novostavby rodinného domu a zároveň

stanovil konkrétne podmienky výstavby.

Stavebníčka doložila v stavebnom konaní svetlo-technický posudok, ktorý

bol vypracovaný autorizovaným stavebným inžinierom v roku 2005 a dodatok č. 1 zo dňa

24. 05. 2010, ktorý bol vypracovaný na základe zmeny v riešení výšky stavby

a jej umiestnenia doplnený záverom, z ktorého vyplýva, že aj plánovaná dostavba domu

na parcele č. 17/1 k. ú. D. nebude navrhnutou stavbou poškodená z hľadiska požiadaviek

denného osvetlenia a preslnenia. Projektová dokumentácia v stavebnom konaní bola

vypracovaná v roku 2007 autorizovaným architektom a dopracovaná v júli 2008. Rieši

stavbu rodinného domu, ktorý je podpivničený, obývateľný s jedným nadzemným podlažím

2

a podkrovím. Zastavaná plocha je 136 m. Pôvodne navrhnutá stavba rodinného domu bola

na základe pripomienok vlastníkov susedných nehnuteľností zmenená tak, že sa zvýšila

odstupová vzdialenosť od spoločnej hranice, zmenšila sa pôdorysná plocha stavby a bola

znížená výška hrebeňa sedlovej strechy o 60 cm...»

V ďalšej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd poukázal na právne východiská

konania a rozhodovania v správnom súdnictve a formuloval právne závery k prvej námietke

sťažovateľov, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„... Z ustanovenia , ako aj z

vyhlášky č. vyplýva, že stavebný orgán je oprávnený určovať záväzné

podmienky uskutočnenia a užívania stavby. Projektová dokumentácia tvorí podklad

stavebného povolenia, je potrebné ju priložiť k žiadosti o stavebné povolenie a musí

byť vypracovaná na to oprávnenou osobou. Keďže projektová dokumentácia je podkladom

na vydanie stavebného povolenia, platí tu režim ustanovenia § 33 ods. 2 správneho

poriadku, podľa ktorého musí byť účastníkom konania a zúčastneným osobám daná

možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu odvolací súd zistil, že žalobcom 1, 2

nebol predložený dodatok č. 1 k svetlo-technickému posudku na vyjadrenie, čo možno

považovať za procesné pochybenie. Uvedený dodatok č. 1 bol vypracovaný na základe

podnetu žalobcov 1, 2. Z preskúmavaného administratívneho rozhodnutia žalovaného

vyplýva, že deklaruje priaznivejší výsledok pri užívaní susediacich nehnuteľností, teda

aj rodinného domu žalobcov 1 a 2. Bola zvýšená odstupová vzdialenosť rodinného domu

od parcely žalobcov 1 a 2 na viac ako boli žalobcami požadované 2 m a tiež bola

akceptovaná požiadavka Krajského pamiatkového úradu v B. tak, že bol znížený hrebeň,

strechy na výšku + 7 000 m. Odvolací súd preto uvedenú vadu konania vyhodnotil tak,

že nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia práve z dôvodu priaznivejšieho

postavenia žalobcov vo vzťahu k umiestneniu posudzovanej stavby, ktorá neznemožní

budúcu uvažovanú investičnú činnosť žalobcov 1 a 2, ako i s poukazom na rozhodnutie

žalovaného, ktorým zmenil i osadenie rodinného domu stavebníka tak, že bude rešpektovať

uličnú čiaru, čo v konečnom dôsledku zabezpečilo preslnenie a vylepšenie denného

osvetlenia existujúcich obytných miestností v nehnuteľnosti žalobcov 1 a 2.

Žalobcovia v odvolaniach proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu...

namietali, že Krajský pamiatkový úrad v B., ako dotknutý orgán vydal svoje záväzné

stanovisko len k pôvodnej projektovej dokumentácii a nie aj k zmenenej projektovej

dokumentácii. Namietali tiež obsah záväzného stanoviska dotknutého orgánu – Krajského

pamiatkového úradu v B. č. /Fe zo dňa 29. 09. 2009 a navrhovali postup

podľa ustanovenia , keďže podľa ich názoru

je predmetná stavba v rozpore s podmienkami rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej

republiky č. PÚ-06/162-1/445/Kal. Na uvedené námietky reagoval dostatočne,

vysporiadajúc sa so všetkými dôvodmi- odvolania žalovaný, ktorý uviedol, že porovnaním

dokumentácie, ktorá bola podkladom k vydaniu rozhodnutia MČ B. zo dňa 17. 03. 2006

pod č. D-2004-06/8397-925/A-4/Sz,Go a dokumentácie z augusta 2007 je evidentné, že bol

zmenený celý charakter stavby, zmenšil sa objem stavby, zastavaná plocha a stavba

sa od hranice s odvolateľmi posunula smerom do pozemku stavebníčky. Dotknuté pozemky

nie sú pravidelného tvaru, vzdialenosť navrhovanej stavby od hranice sa preto zmenila

od cca 2,55 m po 2,75 m. V roku 2010 nebola projektová dokumentácia menená, projektant

zmenil vzdialenosť stavby od okraja pozemnej komunikácie, tak, že stavbu posunul o 1 m

smerom do pozemku. Vzhľadom k tomu, že s týmto posunutím neuvažoval svetlo-technický

posudok ani posudok KPÚ v B. a vplyv na susednú stavbu by sa ním nezlepšil, odvolací

orgán posunutie stavby vylúčil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Stavba

spĺňa podmienky stanovené pre jednoduchú stavbu.

K námietke žalobcov týkajúcej sa nemožnosti vyhotovenia fotokópií projektovej

dokumentácie senát odvolacieho súdu uvádza, že v úradnom zázname z nahliadnutia

do spisového materiálu zo dňa 19. 04. 2010 je uvedené, že stavebný úrad nevyhovel

požiadavke na vyhotovenie fotokópií projektovej dokumentácie z dôvodu, že je potrebný

súhlas autora projektovej dokumentácie. Z ustanovenia § 23 správneho poriadku vyplýva,

že účastník konania má nárok na úplné informácie o podkladoch rozhodnutia, preto

je stavebný úrad povinný účastníkovi konania poskytnúť, ak je to možné i fotokópie tých

častí projektovej dokumentácie, na ktorých vydanie udelí súhlas projektant alebo autor

diela. Tým nie je podľa názoru senátu obmedzené právo účastníkov konania

do projektovej dokumentácie neobmedzene nahliadať a študovať listiny nachádzajúce

sa v administratívnom spise.“

Správny súd sa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

v konkrétnej veci obmedzí na posúdenie, či jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade

s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho

orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu

napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné

pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe a to, či uvedené procesné pochybenia

správneho orgánu predstavujú vadu konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia ( ). Ústavný súd v tejto súvislosti súhlasí

aj s názorom odvolacieho súdu, ktorý pochybenie správneho orgánu spočívajúce

v „nepredložení dodatku č. 1 k svetlo-technickému posudku na vyjadrenie“ nepovažoval

za také, ktoré by malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, keďže

v okolnostiach namietaného prípadu bol tento „dodatok“ vypracovaný v súlade

s námietkami uplatnenými sťažovateľmi, teda v ich prospech.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

sa s argumentáciou sťažovateľov, ktorá tvorí podstatu ich prvej námietky, primeraným

spôsobom zaoberal, pričom jeho kľúčový záver, v zmysle ktorého sťažovateľmi namietaná

vada konania „nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia práve z dôvodu

priaznivejšieho postavenia žalobcov vo vzťahu k umiestneniu posudzovanej stavby“, nemá

dôvod z ústavného hľadiska spochybňovať.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľov ústavný súd považoval za potrebné

poukázať v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok

(, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ako odvolací súd

v súlade s a potvrdil sťažovateľmi napadnutý rozsudok krajského súdu

„ako vecne správny“, pričom tento jeho záver sa nepochybne vzťahuje aj na námietku

sťažovateľov, v zmysle ktorej „správne orgány postupovali protizákonne, keď v ich veci

spojili územné konanie so stavebným konaním“. Krajský súd vo svojom rozsudku vo vzťahu

k tejto (druhej) námietke sťažovateľov predovšetkým uviedol:

„Podľa ust. § 39a ods. 4 stavebného zákona, stavebný úrad spojí územné konanie

o umiestnení stavby so stavebným konaním pri jednoduchej stavbe alebo jej prístavbe

a nadstavbe, ak sú podmienky umiestnenia jednoznačné vzhľadom na pomery v území;

pri ostatných stavbách tak urobí za predpokladu, že podmienky na ich umiestnenie

vyplývajú z územného plánu zóny. V tomto prípade stavebný úrad spojil konanie podľa

vyššie citovaného ustanovenia § 39a ods. 4 stavebného zákona, ktorým sa spája konanie

o umiestnení stavby so stavebným konaním pri jednoduchej stavbe alebo jej prístavbe

a nadstavbe... vzhľadom k tomu, že predmetný rodinný dom vyhodnotil ako jednoduchú

stavbu, vzhľadom ku skutočnosti, že stavba obsahuje jedno podzemné a jedno nadzemné

podlažie a podkrovie. V tomto prípade stavebný úrad postupoval s poukazom na STN...“

Citovaný záver krajského súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený. Z uvedeného dôvodu

nemožno mať preto ani výhrady k tomu, že najvyšší súd sa k tejto námietke sťažovateľov

výslovne nevyjadril, keďže z jeho rozsudku možno vyvodiť, že sa s uvedeným právnym

záverom krajského súdu v zmysle v plnom rozsahu stotožnil.

Tretia námietka sťažovateľov týkajúca sa porušenia princípu dvojinštančnosti

vo svojej podstate smeruje proti postupu krajského súdu, ktorý sa vôbec nezaoberal

ich námietkou sťažovateľov o „pochybení“ druhostupňového správneho orgánu, ktorý

„odvolanie sťažovateľky, voči rozhodnutiu Mestskej časti B... vyhodnotil ako identické

s odvolaním sťažovateľa a ďalej sa ním nezaoberal, napriek tomu, že toto odvolanie bolo

samostatným odvolaním a nebolo identickým s odvolaním sťažovateľa“, a sťažovatelia tak

„už nemajú po rozhodnutí odvolacieho súdu možnosť brániť sa proti uvedenému

vyhodnoteniu ich námietky s poukázaním na konkrétne dôvody...“.

V príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd vo vzťahu

k argumentácii sťažovateľov tvoriacej podstatu ich tretej námietky predovšetkým uviedol:

„K ďalším námietkam žalobcov 1 a 2 súd poznamenáva, že v prvostupňovom

administratívnom rozhodnutí, sú ako účastníci konania okrem iných uvedení aj obaja

žalobcovia, ktorým bolo predmetné rozhodnutie aj doručené. V záhlaví druhostupňového

rozhodnutia žalovaného sú ako odvolatelia uvedení obaja žalobcovia. Aj v odôvodnení

predmetného rozhodnutia žalovaného je uvedené, že proti prvostupňovému správnemu

rozhodnutiu podali odvolanie obaja žalobcovia. Odvolania oboch žalobcov nie sú úplne

identické, ale podstatné námietky, ktoré vzniesli proti prvostupňovému správnemu

rozhodnutiu sú totožné a žalovaný o nich v predmetnom rozhodnutí rozhodol. Senát

odvolacieho súdu sa preto nemohol stotožniť s námietkou žalobcov, že žalovaný o odvolaní

žalobkyne 2 vôbec nerozhodol.“

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s treťou námietkou sťažovateľov zaoberal

a prijal k nej závery, ktoré nemožno považovať z ústavného hľadiska za arbitrárne

ani zjavne neodôvodnené. V nadväznosti na námietku sťažovateľov, že krajský súd

sa s touto ich námietkou nezaoberal, ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa

(a tiež práva podľa dohovoru) je také porušenie, ktoré

nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania

alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami,

ktoré sú obsiahnuté v (m. m. , ,

).

Ak v posudzovanom prípade najvyšší súd zaujal ústavne akceptovateľné závery

k argumentácii sťažovateľov tvoriacej podstatu tretej námietky sťažovateľov, tak tým

naplnil svoju funkciu odvolacieho súdu a vo vzťahu ku konaniu ako celku nemožno mať

z ústavného hľadiska výhrady. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju

doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces

ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. ,

, , ).

Aj štvrtá námietka sťažovateľov vo svojej podstate smeruje proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, ktorý zaviazal sťažovateľov na náhradu trov konania „podľa

vyhlášky č. v platnom znení [ v spojení s ust.

123,50 € + 7,41 €]. Účasť na pojednávaní dňa 1. 12., 30,88 € + 7,41 €, t. j. 38,29 €. Účasť

na pojednávaní dňa 9. 2. 2012 123,50 € + 7,41 € spolu trovy právneho zastúpenia

predstavujú 300,11 €, ktoré sú podľa ust. žalobcovia povinní zaplatiť

na účet právneho zástupcu pribratého účastníka.“. Sťažovatelia v súvislosti s náhradou trov

konania priznanou krajským súdom namietajú, že najvyšší súd sa nevysporiadal

s ich námietkou, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozsudku pri stanovení náhrady

trov konania priznal právnemu zástupcovi stavebníčky „náhradu trov konania za tri úkony

právnej služby, pri ich vyčíslení však uviedol len dva úkony“.

Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento odkázal

pri rozhodovaní o náhrade trov konania na citované ustanovenia vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

ktoré ustanovujú základnú sadzbu tarifnej odmeny, ktorá patrí za jeden úkon právnej služby,

a vymenúvajú úkony právnej služby, za ktoré odmena patrí. K takýmto úkonom právnej

služby patrí aj prevzatie a príprava zastupovania alebo obhajoby vrátane prvej porady

s klientom v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky, pričom tento úkon právnej služby

v posudzovanom prípade bol úspešnej účastníčke konania nepochybne poskytnutý.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v posudzovanom prípade vyčíslil náhradu trov

konania jeho úspešnej účastníčke za tri úkony právnej služby, ktoré jej boli aj reálne

poskytnuté. Krajský súd ale nepostupoval dôsledne, keď jeden z týchto úkonov právnej

služby výslovne nepomenoval, ale len na neho nepriamo odkázal uvedením konkrétneho

ustanovenia vyhlášky, v zmysle ktorého rozhodol. Ústavný súd akceptuje tvrdenie

sťažovateľov, podľa ktorej sa najvyšší súd s touto ich námietkou v napadnutom rozsudku

„nevysporiadal“. Zároveň ale poznamenáva, aj vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd

priznal náhradu trov konania v sume zodpovedajúcej vyhláške, že v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci nejde zo strany najvyššieho súdu o také pochybenie, ktoré

má ústavnoprávnu intenzitu.

Ústavný súd k tomuto záveru dospel aj na základe svojej ustálenej judikatúry, podľa

ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní (napr. ).

V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd zdôrazňuje, že tieto

sa vzťahujú aj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy

, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v odvolacom konaní),

ktoré tiež nemusia obsahovať zaujatie stanoviska ku všetkým námietkam, ktoré uplatnil

žalobca (v posudzovanom prípade sťažovatelia) v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci sa najvyšší

súd v zásade vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľov, pričom

skutočnosť, že sa nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, nepredstavuje

dostatočný dôvod na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

len na tomto základe mohol vysloviť, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa a listiny,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to,

či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,

ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd,

t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom

chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že tento obsahuje

ústavne akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie. Za daných okolností sťažovateľmi

v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé spochybniť

ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom

rozsudku.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti

sťažovateľov, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľov uvedených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013