Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 96/2013
PDF · 333.62 KB
No categories available
IV. ÚS 96/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., a Ing. M. K., obaja bytom B., zastúpených
advokátom JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
1 S 275/2010 z 9. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Sžp 12/2012 z 11. septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. K., a Ing. M. K., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra
2012 doručená sťažnosť Ing. M. K., a Ing. M. K. (ďalej len „sťažovatelia“; v citáciách
aj „sťažovateľ“, aj „sťažovateľka“), obaja bytom B., právne zastúpených advokátom
JUDr. P. E., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 275/2010
z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp 12/2012 z 11. septembra 2012
(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou doručenou krajskému súdu
24. novembra 2011 domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného
úradu v B. (ďalej len „krajský stavebný úrad“) č. A/2010/2049-/HLO zo 16. septembra 2010
(ďalej len „rozhodnutie“), ktorým to rozhodol o ich odvolaní proti rozhodnutiu mestskej
časti B. (ďalej len „mestská časť D.“) č. SP 2010-04/8270-1181/A-4/Vi zo 16. marca 2010
(ďalej len „rozhodnutie“), ktorým bolo vydané pre stavebníčku v spojenom územnom
a stavebnom konaní stavebné povolenie na stavbu rodinného domu v katastrálnom území D.
Sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým bola žaloba
z 24. novembra 2011 zamietnutá, odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd
odvolací tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú, že počas konania tak pred krajským
súdom, ako aj najvyšším súdom poukazovali na tieto pochybenia správnych orgánov:
«Správny orgán bez splnomocnenia daného mu zákonom, autoritatívne a svojvoľne
zmenil projektovú dokumentáciu, čím zmenil výrokovú časť rozhodnutia Mestskej časti B.
č. SP 2010-04/8270-1181/A-4/Vi. Toto oprávnenie patrí výlučne odborne spôsobilej osobe,
ktorou je projektant v zmysle ust. § 46 SP, a ktorej prácu týmto správny orgán nahradil;
- v rozpore s § 18 a § 23 SP neoznámil účastníkom konania a dotknutým orgánom
zmenu projektovej dokumentácie, neurčil lehotu kedy môžu nahliadať do zmenených
a doplnených podkladov rozhodnutia, v dôsledku čoho im bolo upreté zákonom stanovené
právo na podávanie námietok a pripomienok v územnom a správnom konaní;
- Správny orgán neumožnil sťažovateľom oboznámiť sa so zmenou svetlo-
technického posudku;
- Správny orgán nerešpektoval princíp zachovania rovnosti účastníkov konania
so zreteľom aj na navrhovanú stavebnú činnosť sťažovateľa;
- Správny orgán porušil jedno zo základných pravidiel správneho konania, ktorým
je v zmysle ust. § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Správny poriadok, v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Správny poriadok“ alebo „SP“) povinnosť správneho orgánu
postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými
osobami, ktorých sa konanie týka, dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy
účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia. Predmetná povinnosť
správneho orgánu je zdôraznená aj v ust. § 33 ods. 2 SP, v zmysle ktorého je správny orgán
povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním
rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť
jeho doplnenie;
- Správny orgán si napriek tomu, že v dôsledku zmeny projektovej dokumentácie
došlo k podstatnej zmene stavby, nevyžiadal záväzné stanoviská dotknutých orgánov, ktoré
sú v zmysle § 140b ods. 1 a § 140b ods. 6 Správneho poriadku nevyhnutné na vydanie
rozhodnutia v stavebnom konaní, čoho následkom je tiež nesprávnosť a nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu;
- Správny orgán porušil ust. § 140 b ods. 5 Správneho poriadku vyžiadať
si stanovisko nadriadeného orgánu - Pamiatkového úradu SR;
- Zmenená projektová dokumentácia nebola doručená účastníkom ani dotknutým
orgánom;
- Správny orgán porušil procesné práva sťažovateľa tým, že mu neumožnil vyhotoviť
fotokópie zmenenej projektovej dokumentácie podľa ust. § 23 správneho poriadku,
čo je jedným zo základných práv účastníka správneho konania;
- Správny orgán sa nevenoval a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
ani nezaoberal žiadnymi nami predloženými námietkami v konaní a neobstaral si všetky
potrebné podklady pre svoje rozhodnutie.»
Sťažovatelia nesúhlasia s konštatovaním „... odvolacieho súdu, že nejde o relevantné
pochybenia, nakoľko sa postavenie sťažovateľa žiadnym spôsobom nezhoršilo,
čím si v podstate len osvojil argumenty stavebníčky a žalovaného, nie je len v rozpore
so zásadami spravodlivého procesu, ale podľa názoru sťažovateľa aj s dobrými mravmi.
Sťažovateľ zastáva názor, že správny orgán je povinný oboznámiť účastníkov s každým
podkladom pre jeho rozhodnutie, bez ohľadu na spôsob jeho vyhotovenia, a umožniť
im vyjadriť sa k nemu. Uvedená povinnosť správnemu orgánu vzniká aj v prípade,
ak by sa takýmto podkladom v celom rozsahu vyhovelo námietkam sťažovateľa. Nesplnením
tejto povinnosti správneho orgánu došlo k evidentnému porušeniu procesných práv
sťažovateľa, ako účastníka správneho konania, čo má nepochybne vplyv na zákonnosť jeho
rozhodnutia. Súd (tak prvostupňový ako aj odvolací) svojimi rozhodnutiami konvalidoval
nezákonné rozhodnutie žalovaného orgánu a nesprávnosť jeho postupu v správnom konaní,
čím sa odklonil od svojej povinnosti rozhodovať v súlade s dobrými mravmi, zásadami
spravodlivosti, s prihliadnutím na práva a oprávnené záujmy účastníkov
konania a v medziach zákona tak, ako to uviedol súd vo svojom vyššie citovanom náleze.
Tým, že žalovaný správny orgán nedal sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k všetkým
podkladom správneho rozhodnutia a podať námietky v správnom konaní tak, aby boli
dodržané jeho základné zásady, odňal mu v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho
konania, možnosť skutkovo a právne argumentovať voči jeho záverom. Sťažovateľ zastáva
názor, že súd je povinný vyhodnotiť každý argument predloženým v konaní, nedostatok čoho
spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia a má za následok porušenie práv účastníka
konania na spravodlivý proces. Na túto skutočnosť opakovane poukazujú súdy vo svojich
judikovaných rozhodnutiach... Ani prvostupňový a ani odvolací súd sa vo svojich
rozsudkoch nezaoberali všetkými predloženými dôkazmi, nevyhodnotili ich vo vzájomnej
súvislosti, neuviedli ani prečo na niektoré dôkazy a fakty vôbec neprihliadali alebo z akého
dôvodu sa obmedzili len na konštatovanie irelevantnosti procesných aj hmotnoprávnych
pochybení žalovaného. Nezaoberali sa ani zákonnosťou a správnosťou rozhodovania
správneho orgánu, uplatňovaním správnej úvahy zo strany správneho orgánu, ani súladom
jeho postupu v konaní so zákonom.“
Podľa názoru sťažovateľov sa najvyšší súd nezaoberal námietkou „priznania
náhrady trov konania stavebníčke. Prvostupňový súd priznal právnemu zástupcovi
stavebníčky náhradu trov konania za tri úkony právnej služby, pri ich vyčíslení však uviedol
len dva úkony.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný
súd takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Sžp/12/2012
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1/S/275/2010 bolo porušené základné
právo sťažovateľa Ing. M. K., a Ing. M. K.... na spravodlivý proces garantované v článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 úst. zák. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3 Sžp/12/2012 zo dňa 11. 9. 2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn. 1 S/275/2010 zo dňa 9. 2. 2012 a vracia vec súdu I. stupňa – Krajskému súdu
v Bratislave, na opätovné konanie a rozhodnutie.
3. Ústavný súd sťažovateľovi... priznáva náhradu trov konania právneho zastúpenia
vo výške 323,50 €..., ktoré sú Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd Slovenskej republiky
povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa... v lehote
dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky.“
Súčasťou sťažnosti je aj návrh sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia
a odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu
v súlade s § 53 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavnému súdu bolo 3. decembra 2012 osobne doručené doplnenie sťažnosti
doručenej ústavnému súdu 28. novembra 2012, v ktorom sa uvádza:
„Z odôvodnenia prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu je zrejmé,
že sa nevysporiadali s podstatnou argumentáciou sťažovateľov poukazujúcou na nemožnosť
spojenia územného konania so stavebným konaním a s tým súvisiaci postup stavebných
orgánov v rozpore s ustanovením § 39 ods. 4 stavebného zákona, kedy územné konanie
spojili s konaním stavebným. Vzhľadom na to, že sťažovatelia poukázali na konkrétne
prekážky brániace spojeniu územného a stavebného konania, ako aj na to, že sa v danom
prípade nejedná o jednoduchú stavbu (rozpor projektovej dokumentácie a STN...),
prvostupňový súd sa s touto argumentáciou nevysporiadal a odvolací súd neodstránením
tohto pochybenia prvostupňového súdu sa sám stal porušovateľom základného práva
na súdnu ochranu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie
rozsudku. Absenciu odôvodnenia vyššie uvedenej podstatnej námietky sťažovateľov je podľa
názoru sťažovateľov potrebné považovať za prejav arbitrárnosti. Sťažovatelia ďalej
poukazujú na skutočnosť, že nimi uplatnenou námietkou, v zmysle ktorej poukazovali
na pochybenie druhostupňového správneho orgánu, ktorý odvolanie sťažovateľky, voči
rozhodnutiu Mestskej časti B... vyhodnotil ako identické s odvolaním sťažovateľa a ďalej
sa ním nezaoberal, napriek tomu, že toto odvolanie bolo samostatným odvolaním a nebolo
identickým s odvolaním sťažovateľa, sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal a predmetnú
námietku vyhodnotil až súd odvolací... Postupom odvolacieho súdu bol celkom zrejme
porušený princíp dvojinštančnosti konania. Sťažovatelia už nemajú po rozhodnutí
odvolacieho súdu možnosť brániť sa proti uvedenému vyhodnoteniu ich námietky
s poukázaním na konkrétne dôvody. Za krajne arbitrárny sa postup odvolacieho súdu javí
o to viac, že pokiaľ správny orgán vyhodnotil sťažovateľmi podané odvolania
ako obsahujúce úplne rovnaké skutočnosti a rovnako formulované, odvolací súd ich
za úplne identické nepovažoval, ale posudzoval ich podstatnosť.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovatelia sťažnosťou napádajú rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 S 275/2010
z 9. februára 2012, ktorým tento súd zamietol ich žalobu, ktorou sa domáhali preskúmania
zákonnosti rozhodnutia krajského stavebného úradu č. A/2010/2049/HLO zo 16. septembra
2010 v spojení s rozhodnutím mestskej časti D. č. SP 2010-04/8270-1181/A-4/Vi
zo 16. marca 2010.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) využili svoje právo podať
proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie (28. marca 2012, pozn.), o ktorom
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne
patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľov ústavný súd
považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú, že v ich veci konajúce všeobecné
súdy sa nevysporiadali so všetkými ich námietkami, z ktorých za zásadné možno považovať
najmä tieto:
a) námietku, že druhostupňový správny orgán „svojvoľne zmenil projektovú
dokumentáciu“ a znemožnil im k tejto zmene podať námietky a pripomienky, pričom
vo veci konajúce súdy tento postup tolerovali (ďalej len „prvá námietka“),
b) námietku, v zmysle ktorej správne orgány postupovali protizákonne, keď v ich
veci spojili územné konanie so stavebným konaním, pričom krajský súd ani odvolací súd
toto pochybenie nenapravili (ďalej len „druhá námietka“),
c) námietku, podľa ktorej došlo v ich veci k porušeniu princípu dvojinštančnosti
konania tým, že druhostupňový správny orgán vyhodnotil odvolanie sťažovateľky ako
identické s odvolaním sťažovateľa, pričom krajský súd sa s touto námietkou nezaoberal
a závery k nej zaujal až odvolací súd (ďalej len „tretia námietka“), a
d) námietku, v zmysle ktorej sa odvolací súd vôbec nezaoberal ich výhradami voči
spôsobu, akým krajský súd odôvodnil časť svojho rozhodnutia týkajúcu sa priznania trov
konania stavebníčke (ďalej len „štvrtá námietka“).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu
a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,
sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne
ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). K obsahovej náplni základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie
všeobecného súdu založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením rozhodnutí všeobecných
súdov je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (napr. Garzia Ruiz proti Španielsku, rozsudok z 21. septembra 1999,
sťažnosť č. 30544/96; Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok z 9. decembra 1994, sťažnosť
č. 18390/91), ako aj judikatúry samotného ústavného súdu (m. m. III. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná
odpoveď, pričom rozsah povinnosti odôvodniť rozhodnutie všeobecného súdu sa môže
meniť podľa povahy rozhodnutia s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ak však
všeobecný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku
súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok
považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).
V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval
za potrebné poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej
najvyšší súd najprv poukázal na doterajší priebeh konania a sumarizoval skutkové a právne
závery vo veci konajúcich správnych orgánov. Najvyšší súd v tejto súvislosti v napadnutom
rozsudku okrem iného uviedol:
«... Mestská časť B. ako príslušný stavebný úrad podľa § 117 zákona č. 50/1976 Zb.
na základe uskutočneného spojeného konania o umiestnení a povolení stavby povolil stavbu
„Rodinný dom“ na pozemkoch parc. č. 15, 16 a 30/7 v katastrálnom území D. stavebníčke...
Krajský stavebný úrad v B. rozhodnutím č. A/2010/2049/HLO zo dňa 16. 09. 2010 zmenil
odvolaniami napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Do podmienok
pre umiestnenie stavby vo výrokovej časti rozhodnutia na 1. strane vložil bod 1a.
Projektová dokumentácia vypracovaná v auguste 2008 autorizovaným architektom L. M.
sa upravuje nasledovne:
V pôdoryse 1. Nadzemného podlažia sa odstráni okno z obytnej miestnosti, označenej
č. 1.3, smerujúce k nehnuteľnosti vo vlastníctve odvolateľov, parc. č. 17/1, 17/2, k. ú. D.
V podkroví sa znižuje počet strešných okien tak, že vo všetkých podkrovných
miestnostiach, t. j. aj v izbách - kúpeľni a hale bude iba po jednom strešnom okne miesto
pôvodne navrhnutých dvoch, resp. troch oknách.
Osadenie rodinného domu bude rešpektovať uličnú čiaru, tzn. bude umiestnený
v rovnakej vzdialenosti od ulice ako susedný rodinný dom na pozemku parc. č. 14/1, k. ú. D.
Ostatné časti prvostupňového rozhodnutia ostali nezmenené a v platnosti.
V predmetnom druhostupňovom rozhodnutí sú v hlavičke rozhodnutia uvedení obaja
žalobcovia, ako aj z výrokovej časti je zrejmé, že voči prvostupňovému rozhodnutiu podali
odvolania obaja žalobcovia. Aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného
je uvedené, že odvolania podali obaja žalobcovia.
Stavebný úrad Mestská časť B. oznámil v súlade s § 39a ods. 4 a § 61 ods. 1 zákona
č. 50/1976 Zb. začatie spojeného územného a stavebného konania na stavbu rodinného
domu na pozemkoch parc. č. 15, 16 a 30/7 v k. ú. D. s tým, že súčasne nariadil ústne
pojednávanie spojené s miestnym zisťovaním na deň 03. 07. 2008, na ktorom najneskôr
mohli účastníci konania uplatniť svoje námietky a pripomienky. Konania sa zúčastnil
splnomocnený zástupca žalobcov.
V administratívnom spise sa nachádza súhlasné záväzné stanovisko Krajského
pamiatkového úradu v B. č. BA-07/1949-2/7508/Fe zo dňa 12. 10. 2009, súčasťou spisu je i
skôr vydané, záväzné stanovisko Krajského pamiatkového úradu B.
č. BA-08/1653-3/6610/Fe zo dňa 20. 08. 2008, ktorým bol z dôvodu, že projektová
dokumentácia nezodpovedá podmienkam vo výške stavby, vyslovený nesúhlas s predloženou
projektovou dokumentáciou novostavby rodinného domu v B. Mestská časť D., parc. č. 15,
16, 30/7 k. ú. D.
Následne dňa 29. 09. 2009 po zmene a úprave projektovej dokumentácie Krajský
pamiatkový úrad v B. vydal záväzné stanovisko č. BA-09/1105-3/4409/Fe, ktorým vyslovil
súhlas s predloženou projektovou dokumentáciou novostavby rodinného domu a zároveň
stanovil konkrétne podmienky výstavby.
Stavebníčka doložila v stavebnom konaní svetlo-technický posudok, ktorý
bol vypracovaný autorizovaným stavebným inžinierom v roku 2005 a dodatok č. 1 zo dňa
24. 05. 2010, ktorý bol vypracovaný na základe zmeny v riešení výšky stavby
a jej umiestnenia doplnený záverom, z ktorého vyplýva, že aj plánovaná dostavba domu
na parcele č. 17/1 k. ú. D. nebude navrhnutou stavbou poškodená z hľadiska požiadaviek
denného osvetlenia a preslnenia. Projektová dokumentácia v stavebnom konaní bola
vypracovaná v roku 2007 autorizovaným architektom a dopracovaná v júli 2008. Rieši
stavbu rodinného domu, ktorý je podpivničený, obývateľný s jedným nadzemným podlažím
2
a podkrovím. Zastavaná plocha je 136 m. Pôvodne navrhnutá stavba rodinného domu bola
na základe pripomienok vlastníkov susedných nehnuteľností zmenená tak, že sa zvýšila
odstupová vzdialenosť od spoločnej hranice, zmenšila sa pôdorysná plocha stavby a bola
znížená výška hrebeňa sedlovej strechy o 60 cm...»
V ďalšej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd poukázal na právne východiská
konania a rozhodovania v správnom súdnictve a formuloval právne závery k prvej námietke
sťažovateľov, pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:
„... Z ustanovenia § 66 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb., ako aj z § 10 ods. 1 písm. d)
vyhlášky č. 453/2000 Z. z. vyplýva, že stavebný orgán je oprávnený určovať záväzné
podmienky uskutočnenia a užívania stavby. Projektová dokumentácia tvorí podklad
stavebného povolenia, je potrebné ju priložiť k žiadosti o stavebné povolenie a musí
byť vypracovaná na to oprávnenou osobou. Keďže projektová dokumentácia je podkladom
na vydanie stavebného povolenia, platí tu režim ustanovenia § 33 ods. 2 správneho
poriadku, podľa ktorého musí byť účastníkom konania a zúčastneným osobám daná
možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia.
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu odvolací súd zistil, že žalobcom 1, 2
nebol predložený dodatok č. 1 k svetlo-technickému posudku na vyjadrenie, čo možno
považovať za procesné pochybenie. Uvedený dodatok č. 1 bol vypracovaný na základe
podnetu žalobcov 1, 2. Z preskúmavaného administratívneho rozhodnutia žalovaného
vyplýva, že deklaruje priaznivejší výsledok pri užívaní susediacich nehnuteľností, teda
aj rodinného domu žalobcov 1 a 2. Bola zvýšená odstupová vzdialenosť rodinného domu
od parcely žalobcov 1 a 2 na viac ako boli žalobcami požadované 2 m a tiež bola
akceptovaná požiadavka Krajského pamiatkového úradu v B. tak, že bol znížený hrebeň,
strechy na výšku + 7 000 m. Odvolací súd preto uvedenú vadu konania vyhodnotil tak,
že nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia práve z dôvodu priaznivejšieho
postavenia žalobcov vo vzťahu k umiestneniu posudzovanej stavby, ktorá neznemožní
budúcu uvažovanú investičnú činnosť žalobcov 1 a 2, ako i s poukazom na rozhodnutie
žalovaného, ktorým zmenil i osadenie rodinného domu stavebníka tak, že bude rešpektovať
uličnú čiaru, čo v konečnom dôsledku zabezpečilo preslnenie a vylepšenie denného
osvetlenia existujúcich obytných miestností v nehnuteľnosti žalobcov 1 a 2.
Žalobcovia v odvolaniach proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu...
namietali, že Krajský pamiatkový úrad v B., ako dotknutý orgán vydal svoje záväzné
stanovisko len k pôvodnej projektovej dokumentácii a nie aj k zmenenej projektovej
dokumentácii. Namietali tiež obsah záväzného stanoviska dotknutého orgánu – Krajského
pamiatkového úradu v B. č. BA 09/1105-3/4409/Fe zo dňa 29. 09. 2009 a navrhovali postup
podľa ustanovenia § 140b ods. 6 zákona č. 50/1976 Zb., keďže podľa ich názoru
je predmetná stavba v rozpore s podmienkami rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej
republiky č. PÚ-06/162-1/445/Kal. Na uvedené námietky reagoval dostatočne,
vysporiadajúc sa so všetkými dôvodmi- odvolania žalovaný, ktorý uviedol, že porovnaním
dokumentácie, ktorá bola podkladom k vydaniu rozhodnutia MČ B. zo dňa 17. 03. 2006
pod č. D-2004-06/8397-925/A-4/Sz,Go a dokumentácie z augusta 2007 je evidentné, že bol
zmenený celý charakter stavby, zmenšil sa objem stavby, zastavaná plocha a stavba
sa od hranice s odvolateľmi posunula smerom do pozemku stavebníčky. Dotknuté pozemky
nie sú pravidelného tvaru, vzdialenosť navrhovanej stavby od hranice sa preto zmenila
od cca 2,55 m po 2,75 m. V roku 2010 nebola projektová dokumentácia menená, projektant
zmenil vzdialenosť stavby od okraja pozemnej komunikácie, tak, že stavbu posunul o 1 m
smerom do pozemku. Vzhľadom k tomu, že s týmto posunutím neuvažoval svetlo-technický
posudok ani posudok KPÚ v B. a vplyv na susednú stavbu by sa ním nezlepšil, odvolací
orgán posunutie stavby vylúčil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Stavba
spĺňa podmienky stanovené pre jednoduchú stavbu.
K námietke žalobcov týkajúcej sa nemožnosti vyhotovenia fotokópií projektovej
dokumentácie senát odvolacieho súdu uvádza, že v úradnom zázname z nahliadnutia
do spisového materiálu zo dňa 19. 04. 2010 je uvedené, že stavebný úrad nevyhovel
požiadavke na vyhotovenie fotokópií projektovej dokumentácie z dôvodu, že je potrebný
súhlas autora projektovej dokumentácie. Z ustanovenia § 23 správneho poriadku vyplýva,
že účastník konania má nárok na úplné informácie o podkladoch rozhodnutia, preto
je stavebný úrad povinný účastníkovi konania poskytnúť, ak je to možné i fotokópie tých
častí projektovej dokumentácie, na ktorých vydanie udelí súhlas projektant alebo autor
diela. Tým nie je podľa názoru senátu obmedzené právo účastníkov konania
do projektovej dokumentácie neobmedzene nahliadať a študovať listiny nachádzajúce
sa v administratívnom spise.“
Správny súd sa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
v konkrétnej veci obmedzí na posúdenie, či jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu
napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné
pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe a to, či uvedené procesné pochybenia
správneho orgánu predstavujú vadu konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Ústavný súd v tejto súvislosti súhlasí
aj s názorom odvolacieho súdu, ktorý pochybenie správneho orgánu spočívajúce
v „nepredložení dodatku č. 1 k svetlo-technickému posudku na vyjadrenie“ nepovažoval
za také, ktoré by malo vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, keďže
v okolnostiach namietaného prípadu bol tento „dodatok“ vypracovaný v súlade
s námietkami uplatnenými sťažovateľmi, teda v ich prospech.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd
sa s argumentáciou sťažovateľov, ktorá tvorí podstatu ich prvej námietky, primeraným
spôsobom zaoberal, pričom jeho kľúčový záver, v zmysle ktorého sťažovateľmi namietaná
vada konania „nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia práve z dôvodu
priaznivejšieho postavenia žalobcov vo vzťahu k umiestneniu posudzovanej stavby“, nemá
dôvod z ústavného hľadiska spochybňovať.
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľov ústavný súd považoval za potrebné
poukázať v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd ako odvolací súd
v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil sťažovateľmi napadnutý rozsudok krajského súdu
„ako vecne správny“, pričom tento jeho záver sa nepochybne vzťahuje aj na námietku
sťažovateľov, v zmysle ktorej „správne orgány postupovali protizákonne, keď v ich veci
spojili územné konanie so stavebným konaním“. Krajský súd vo svojom rozsudku vo vzťahu
k tejto (druhej) námietke sťažovateľov predovšetkým uviedol:
„Podľa ust. § 39a ods. 4 stavebného zákona, stavebný úrad spojí územné konanie
o umiestnení stavby so stavebným konaním pri jednoduchej stavbe alebo jej prístavbe
a nadstavbe, ak sú podmienky umiestnenia jednoznačné vzhľadom na pomery v území;
pri ostatných stavbách tak urobí za predpokladu, že podmienky na ich umiestnenie
vyplývajú z územného plánu zóny. V tomto prípade stavebný úrad spojil konanie podľa
vyššie citovaného ustanovenia § 39a ods. 4 stavebného zákona, ktorým sa spája konanie
o umiestnení stavby so stavebným konaním pri jednoduchej stavbe alebo jej prístavbe
a nadstavbe... vzhľadom k tomu, že predmetný rodinný dom vyhodnotil ako jednoduchú
stavbu, vzhľadom ku skutočnosti, že stavba obsahuje jedno podzemné a jedno nadzemné
podlažie a podkrovie. V tomto prípade stavebný úrad postupoval s poukazom na STN...“
Citovaný záver krajského súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený. Z uvedeného dôvodu
nemožno mať preto ani výhrady k tomu, že najvyšší súd sa k tejto námietke sťažovateľov
výslovne nevyjadril, keďže z jeho rozsudku možno vyvodiť, že sa s uvedeným právnym
záverom krajského súdu v zmysle § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu stotožnil.
Tretia námietka sťažovateľov týkajúca sa porušenia princípu dvojinštančnosti
vo svojej podstate smeruje proti postupu krajského súdu, ktorý sa vôbec nezaoberal
ich námietkou sťažovateľov o „pochybení“ druhostupňového správneho orgánu, ktorý
„odvolanie sťažovateľky, voči rozhodnutiu Mestskej časti B... vyhodnotil ako identické
s odvolaním sťažovateľa a ďalej sa ním nezaoberal, napriek tomu, že toto odvolanie bolo
samostatným odvolaním a nebolo identickým s odvolaním sťažovateľa“, a sťažovatelia tak
„už nemajú po rozhodnutí odvolacieho súdu možnosť brániť sa proti uvedenému
vyhodnoteniu ich námietky s poukázaním na konkrétne dôvody...“.
V príslušnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd vo vzťahu
k argumentácii sťažovateľov tvoriacej podstatu ich tretej námietky predovšetkým uviedol:
„K ďalším námietkam žalobcov 1 a 2 súd poznamenáva, že v prvostupňovom
administratívnom rozhodnutí, sú ako účastníci konania okrem iných uvedení aj obaja
žalobcovia, ktorým bolo predmetné rozhodnutie aj doručené. V záhlaví druhostupňového
rozhodnutia žalovaného sú ako odvolatelia uvedení obaja žalobcovia. Aj v odôvodnení
predmetného rozhodnutia žalovaného je uvedené, že proti prvostupňovému správnemu
rozhodnutiu podali odvolanie obaja žalobcovia. Odvolania oboch žalobcov nie sú úplne
identické, ale podstatné námietky, ktoré vzniesli proti prvostupňovému správnemu
rozhodnutiu sú totožné a žalovaný o nich v predmetnom rozhodnutí rozhodol. Senát
odvolacieho súdu sa preto nemohol stotožniť s námietkou žalobcov, že žalovaný o odvolaní
žalobkyne 2 vôbec nerozhodol.“
Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa s treťou námietkou sťažovateľov zaoberal
a prijal k nej závery, ktoré nemožno považovať z ústavného hľadiska za arbitrárne
ani zjavne neodôvodnené. V nadväznosti na námietku sťažovateľov, že krajský súd
sa s touto ich námietkou nezaoberal, ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je také porušenie, ktoré
nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami,
ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,
Ak v posudzovanom prípade najvyšší súd zaujal ústavne akceptovateľné závery
k argumentácii sťažovateľov tvoriacej podstatu tretej námietky sťažovateľov, tak tým
naplnil svoju funkciu odvolacieho súdu a vo vzťahu ku konaniu ako celku nemožno mať
z ústavného hľadiska výhrady. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju
doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces
ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04,
IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Aj štvrtá námietka sťažovateľov vo svojej podstate smeruje proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, ktorý zaviazal sťažovateľov na náhradu trov konania „podľa
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení [§ 11 ods. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. a)
123,50 € + 7,41 €]. Účasť na pojednávaní dňa 1. 12., 30,88 € + 7,41 €, t. j. 38,29 €. Účasť
na pojednávaní dňa 9. 2. 2012 123,50 € + 7,41 € spolu trovy právneho zastúpenia
predstavujú 300,11 €, ktoré sú podľa ust. § 149 ods. 1 OSP žalobcovia povinní zaplatiť
na účet právneho zástupcu pribratého účastníka.“. Sťažovatelia v súvislosti s náhradou trov
konania priznanou krajským súdom namietajú, že najvyšší súd sa nevysporiadal
s ich námietkou, podľa ktorej krajský súd v napadnutom rozsudku pri stanovení náhrady
trov konania priznal právnemu zástupcovi stavebníčky „náhradu trov konania za tri úkony
právnej služby, pri ich vyčíslení však uviedol len dva úkony“.
Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento odkázal
pri rozhodovaní o náhrade trov konania na citované ustanovenia vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
ktoré ustanovujú základnú sadzbu tarifnej odmeny, ktorá patrí za jeden úkon právnej služby,
a vymenúvajú úkony právnej služby, za ktoré odmena patrí. K takýmto úkonom právnej
služby patrí aj prevzatie a príprava zastupovania alebo obhajoby vrátane prvej porady
s klientom v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky, pričom tento úkon právnej služby
v posudzovanom prípade bol úspešnej účastníčke konania nepochybne poskytnutý.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v posudzovanom prípade vyčíslil náhradu trov
konania jeho úspešnej účastníčke za tri úkony právnej služby, ktoré jej boli aj reálne
poskytnuté. Krajský súd ale nepostupoval dôsledne, keď jeden z týchto úkonov právnej
služby výslovne nepomenoval, ale len na neho nepriamo odkázal uvedením konkrétneho
ustanovenia vyhlášky, v zmysle ktorého rozhodol. Ústavný súd akceptuje tvrdenie
sťažovateľov, podľa ktorej sa najvyšší súd s touto ich námietkou v napadnutom rozsudku
„nevysporiadal“. Zároveň ale poznamenáva, aj vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd
priznal náhradu trov konania v sume zodpovedajúcej vyhláške, že v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci nejde zo strany najvyššieho súdu o také pochybenie, ktoré
má ústavnoprávnu intenzitu.
Ústavný súd k tomuto záveru dospel aj na základe svojej ustálenej judikatúry, podľa
ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (napr. IV. ÚS 358/08).
V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd zdôrazňuje, že tieto
sa vzťahujú aj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ako aj v odvolacom konaní),
ktoré tiež nemusia obsahovať zaujatie stanoviska ku všetkým námietkam, ktoré uplatnil
žalobca (v posudzovanom prípade sťažovatelia) v rámci žaloby o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci sa najvyšší
súd v zásade vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľov, pričom
skutočnosť, že sa nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, nepredstavuje
dostatočný dôvod na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
len na tomto základe mohol vysloviť, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu
k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to,
či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu,
ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd,
t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom
chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie
základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že tento obsahuje
ústavne akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie. Za daných okolností sťažovateľmi
v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé spochybniť
ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom
rozsudku.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti
sťažovateľov, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, odmietol podľa
čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľov uvedených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013