Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 603/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. februára 2013

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti H. a. s., K., zastúpenej advokátkou

JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30.

decembra 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti H. a. s., podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. decembra 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. decembra

2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti H. a. s., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti H. a. s.,

trovy konania v sume 407,55 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov) na účet

advokátky JUDr. V. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H. a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2

z 30. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 30. decembra

2011“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa na

Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

domáhala proti pôvodne šiestim žalovaným, a to 1. T., spoločnosť s ručením

obmedzeným, K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“ alebo „dlžník“), 2. S., s. r. o., K. (od 1.

januára 2013 s právnym nástupníctvom B., s. r. o., K.), 3. M. a. s., K., 4. T. spoločnosť s

ručením obmedzeným, K., 5. E., s. r. o., K. (právna nástupkyňa pôvodne žalovanej

obchodnej spoločnosti V. spoločnosť s ručením obmedzeným, K.), 6. C., spoločnosť s

ručením obmedzeným, K. (ďalej len „žalovaní v 2. až 6. rade“ alebo „ručitelia“), zaplatenia

sumy 169 999,79 € (5 121 413,70 Sk) s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza, že „(p)ohľadávka na zaplatenie 416.036,90

Sk vznikla na základe zmluvy o dielo uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným v 1. rade

(neuhradený zostatok 416.036,90 Sk z fa. č. 20010104 z 12. 2. 2001 splatnej 28. 2. 2001

vystavenej sťažovateľom na sumu 678.542,- Sk), podľa ktorej sťažovateľ vykonával pre

žalovaného v 1. rade zimnú údržbu komunikácii a žalovaný v 1. rade sa mu za to zaviazal

zaplatiť odplatu v dojednanej výške. V konaní nebolo sporné, že táto pohľadávka

sťažovateľa sa stala splatnou dňa 28. 2. 2001 a ani to, že sťažovateľ vyzval žalovaného

v 1. rade na jej zaplatenie výzvou zo dňa 20. 3. 2001 (doručená dlžníkovi dňa 22. 3. 2001).

Zostávajúcu časť pohľadávky nadobudol sťažovateľ ako postupník jej postúpením od

postupcu E., s. r. o. (neuhradený zostatok 2.905.376,80 Sk z fa. č. 0006300824 zo dňa 1. 7.

2000 splatnej 16. 7. 2000 vystavenej postupcom na sumu 3.250.914,50 Sk a neuhradený

zostatok 1.800.000,- Sk z fa. č. 0102280233 z 1. 3. 2001 splatnej 16. 3. 2001 vystavenej

postupcom na sumu 2.568.265,90 Sk). Išlo o pohľadávku zo zmluvy o dielo uzatvorenú

medzi E., s. r. o. a žalovaným v 1. rade, ktorou sa zaviazal E., s. r. o. vykonávať pre

žalovaného v 1. rade likvidáciu komunálneho odpadu v spaľovni odpadov a žalovaný v 1.

rade sa mu za to zaviazal zaplatiť odplatu v dojednanej výške. V konaní nebolo sporné, že

prvá z týchto pohľadávok (2.905.376,80 Sk) sa stala splatnou dňa 16. 7. 2000, postúpená

bola sťažovateľovi zmluvou zo dňa 19. 7. 2000, postúpenie bolo oznámené postupcom

žalovanému v 1. rade (dlžníkovi) prípisom doručeným dlžníkovi dňa 31. 7. 2000 a ani to, že

sťažovateľ vyzval dlžníka na plnenie výzvami zo dňa 8. 2. 2001 (doručená 8. 2. 2001), zo

dňa 20. 3. 2001 (doručená 22. 3. 2001), zo dňa 9. 7. 2001 (doručená 9. 7. 2001). V konaní

nebolo sporné ďalej ani to, že druhá z týchto pohľadávok (1.800.000,- Sk) sa stala splatnou

dňa 16. 3. 2001, postúpená bola sťažovateľovi zmluvou zo dňa 16. 3. 2001, postúpenie bolo

oznámené postupcom dlžníkovi listom zo dňa 16. 3. 2001 doručeným dlžníkovi dňa 20. 3.

2001 a ani to, že sťažovateľ vyzval dlžníka na plnenie výzvou zo dňa 9. 7. 2001 (doručená 9.

7. 2001). Sporné v konaní nebolo ani to, že E., s. r. o. osobitne oznámil postúpenie

pohľadávky na zaplatenie časti žalovanej sumy (2.905.376,80 Sk a 1.800.000,- Sk) v

prospech sťažovateľa jednotlivým žalovaným v 2. - 6. rade a vyzval ich na plnenie listami

doručenými im 11. 4. 2002.“.

Vo vzťahu k žalovaným v 2. až 6. rade sťažovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že

«za splnenie tejto pohľadávky žalovaní v 2. - 6. rade zodpovedajú ako ručitelia podľa § 106

ods. 1 druhá veta ObchZ („Ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi

vo viacerých spoločnostiach, za záväzky ktorejkoľvek z ich spoločností ručia svojim

majetkom aj ich ostatné spoločnosti“), pretože jediným spoločníkom žalovaných v 2. - 6.

rade bolo Mesto K.

Ustanovenie § 106 ods. 1 druhá veta ObchZ v tomto znení bolo súčasťou právneho

poriadku v období od 1. 2. 1998 do 31. 12. 2001. S účinnosťou od 1. 1. 2002 bolo novelou

vykonanou z vypustené a rovnakou novelou

bolo do doplnené prechodné ustanovenie ObchZ.

Po tom, čo na majetok žalovaného v 1. rade bol uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len („krajský súd“) č. k. -19 z 25. apríla 2002 vyhlásený

konkurz, sťažovateľ vzal žalobu voči nemu späť a okresný súd konanie voči žalovanému

v 1. rade zastavil.

Predmetom konania tak ostala žaloba sťažovateľa proti žalovaným v 2. - 6. rade.».

V konaní vo veci samej okresný súd potom, ako jeho dva predchádzajúce rozsudky

(z 2. marca 2005 a z 25. júla 2007), ktorými zaviazal žalovaných v 2. až 6. rade zaplatiť

sťažovateľke sumu 5 121 413,70 Sk s príslušenstvom a trovami konania, krajský súd zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vo veci rozhodol tretíkrát rozsudkom z 13. mája 2009,

ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania žalovaným

v 2. až 6. rade. Okresný súd odôvodnil zamietnutie žaloby proti žalovaným v 2. až 6. rade

tým, že „v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu nárok žalobcu z ručenia voči

žalovaným v 2. až 6. rade vznikol až 11. 4. 2002, t. j. až za stavu, keď tzv. jednoosobové

spoločnosti už zo zákona (podľa ) neručili za svoje

záväzky navzájom. Na základe tejto skutočnosti súd žalobu voči žalovaným v 2. až 6. rade

zamietol z dôvodu, že títo za predmetné záväzky žalovaného v 1. rade neručia... Vec teda

posúdil okresný súd podľa v znení účinnom od 1. 1. 2002.“.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 13. mája 2009 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009“), ktorým bola žaloba sťažovateľky v celom

rozsahu zamietnutá, podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 29. marca 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu

z 29. marca 2010“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009

potvrdil a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovaným v 2. až 6. rade trovy odvolacieho

konania.

Proti rozsudku krajského súdu z 29. marca 2010 podala sťažovateľka 26. apríla 2010

ústavnému súdu sťažnosť podľa , ktorou sa okrem iného domáhala aj

zrušenia rozsudku krajského súdu z 29. marca 2010 dôvodiac, že týmto rozsudkom bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podanej proti rozsudku krajského

súdu z 29. marca 2010 nálezom sp. zn. z 25. mája 2011 (ďalej aj „nález

z 25. mája 2011“) vyslovil, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu z 29. marca 2010 porušené bolo; rozsudok krajského súdu z 29. marca 2010

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd v náleze z 25. mája 2011 uviedol dôvody, pre ktoré boli rozsudkom

krajského súdu z 29. marca 2010 porušené práva, ktorých porušenie sťažovateľka namietala,

a pre ktoré považoval rozsudok krajského súdu z 29. marca 2010 z ústavnoprávneho

hľadiska za neudržateľný.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu z 25. mája 2011 k prvej námietke sťažovateľky

uviedol, že krajský súd na podstatnú námietku sťažovateľky vo vzťahu k (ne)dôvodnosti

uplatnenej pohľadávky v sume 416 036,90 Sk vo vzťahu k žalovaným v 2. až 6 rade vôbec

nereagoval, a následne konštatoval, že v danom prípade jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto

námietke nemožno považovať za ústavne konformné. Ústavný súd v tejto časti rozsudok

krajského súdu z 29. marca 2010 vyhodnotil ako zjavne neodôvodnený, a teda z ústavného

hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný, čo založilo aj dôvod v tejto časti na vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako

aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K druhej kľúčovej námietke sťažovateľky týkajúcej sa pohľadávky

v sume 2 905 376,80 Sk a pohľadávky v sume 1 800 000 Sk ústavný súd v náleze z 25. mája

2011 uviedol, že krajský súd „... vyslovil v súvislosti s nárokom sťažovateľky požadovať

plnenie od žalovaných ako ručiteľov (iný) právny záver, podľa ktorého je pre jeho vznik

rozhodujúce doručenie výzvy na plnenie zabezpečenej pohľadávky a oznámenie postúpenia

pohľadávky pôvodným veriteľom žalovaným ako ručiteľom (11. apríl 2002), z čoho

s poukazom na účinného od 1. januára 2002 vyvodil, že

žalovaní v 2. až 6. rade za záväzky dlžníka neručia.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti v odôvodnení nálezu ďalej uviedol, že „... v danom

prípade [bolo] potrebné, aby krajský súd presvedčivým spôsobom odôvodnil svoj právny

záver, a naopak, aby ústavne akceptovateľným spôsobom vyvrátil v danom prípade tiež do

úvahy prichádzajúci spôsob interpretácie relevantných právnych noriem, podľa ktorej

zmenou právnej úpravy , ktorá

nadobudla účinnosť od 1. januára 2002, nedošlo k zániku už vzniknutých subjektívnych

ručiteľských práv a povinností, keďže v zmysle

ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.“.

Krajský súd v danej veci následne rozsudkom z 30. decembra 2011 rozhodol tak, že

rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009 (po druhýkrát) potvrdil a sťažovateľku zaviazal

nahradiť žalovaným v 2. až 6. rade trovy odvolacieho konania.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd sa „(z)áväzným

právnym názorom ústavného súdu ( ) vysloveným

v náleze č. k. -41 z 25. 5. 2011... neriadil, dokonca v odôvodnení

rozhodnutie ústavného súdu ani len nespomenul, znova rozhodol vo veci s totožným

odôvodnením a v časti veci znova bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov“.

Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným konkrétne uvádza, že „krajský súd opätovne

posúdil vec sťažovateľa podľa § 106 ObchZ v znení po 1. 1. 2002. K tomuto záveru dospel

výkladom § 307 ods. 3 ObchZ a § 768c ods. 1 ObchZ. Ustanovenie § 768c ods. 1 ObchZ

vyložil tak, že v prípade postúpenia pohľadávky zabezpečenej ručením je pre aplikáciu

§ 768c ods. 1 ObchZ rozhodujúci nie vznik nároku ako takého (t. j. nároku z ručenia voči

ručiteľovi), ale vznik nároku postupníka voči ručiteľovi.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej uvádza, že podľa jej názoru sú „... krajským

súdom vyvodené právne závery arbitrárne a svojvoľné, v rozpore s právnym názorom

ústavného súdu, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za

následok porušenie základného práva alebo slobody.

Rozhodnutie krajského súdu založené na aplikácii v znení

účinnom od 1. 1. 2002 ako právnej normy, ktorá sa na vec nevzťahovala, je výsledkom

svojvoľnej aplikácie a výkladu práva, ktorá nemá oporu v znení právnych predpisov

a popiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem a to § 768c ods. 1 ObchZ a § 307

ods. 3 ObchZ do tej miery, že predstavuje porušenie základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že „(v) podanom odvolaní... sťažovateľ ďalej

uviedol i pre vec podstatné argumenty, pre ktoré považuje spôsob výkladu a aplikácie

ustanovení právnych predpisov v rozsudku okresného súdu za nesprávny a ústavne

nekonformný. Napriek tomu sa z rozhodnutia krajského súdu č. k. -766

z 30. 12. 2011 sťažovateľ nedozvedel (a nemožno to z neho ani objektívne zistiť), z akého

dôvodu krajský súd považoval jeho argumentáciu za nesprávnu a na druhej strane

presvedčivo ani to, z akého dôvodu považuje krajským súdom realizovaný výklad

dotknutých ustanovení za jediný správny a jediný ústavne

konformný. ... V prípade, ak dôvodom podania odvolania sťažovateľa proti rozsudku

okresného súdu vo vzťahu k pohľadávkam (1.800.000,- Sk a 2.905.376,80 Sk) bol jeho

nesúhlas s právnym posúdením veci založeným na ústavne nekonformnom výklade a

aplikácii zákonných ustanovení, z ktorého vyplývalo i to, aký má byť podľa názoru

sťažovateľa ich správny výklad a z akých dôvodov bol nesprávnym výklad okresného súdu

(vyslovený navyše v situácii, keď bol okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí), bol krajský súd povinný presvedčivo a

zrozumiteľne objasniť v prípade potvrdenia napadnutého rozhodnutia, z akých dôvodov

bola práve argumentácia sťažovateľa nesprávna a naopak, z akých dôvodov je jediným

správnym výkladom výklad a aplikácia zákonných ustanovení okresným súdom.

Krajský súd bol pri tom viazaný právnym názorom ústavného súdu, napriek tomu sa

týmto neriadil a svoje rozhodnutie ani presvedčivo neodôvodnil, a preto rozhodnutie

krajského súdu nezodpovedá požiadavkám naň kladeným a

dohovoru.“.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že krajský súd v napadnutom rozsudku nechal bez

povšimnutia tiež ďalšiu závažnú skutočnosť, a to, že „... potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -591 z 13. 5. 2009, ktorým bola žaloba zamietnutá, hoci pre správnosť

zamietnutia žaloby sťažovateľa pokiaľ ide o prvú z uplatnených pohľadávok (416.036,90

Sk), ktorej bol sťažovateľ prvým veriteľom (nebola mu postúpená), neuviedol žiaden

relevantný dôvod, keď celá jeho argumentácia v odôvodnení jeho rozsudku sa viazala iba

k následkom postúpenia pohľadávky na ručenie a doručenia oznámenia o jej postúpení

ručiteľom, ktoré so zamietnutím žaloby v tejto časti nemalo žiaden súvis. Na to, že časť

predmetu konania nebola nikdy postupovaná a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľa,

poukázal sťažovateľ i vo svojom odvolaní z 22. 6. 2009. ...

Keďže krajský súd sa vôbec nezaoberal týmto odvolacím tvrdením sťažovateľa,

pričom práve tieto tvrdenia tvorili podstatu odvolania sťažovateľa vo vzťahu k časti

rozhodnutia o pohľadávke na zaplatenie 416.036,90 Sk, nijakým spôsobom sa nevyrovnal

s odvolaním sťažovateľa smerujúcim proti tejto časti rozsudku okresného súdu. Ak takto

krajský súd postupoval, konal a rozhodol spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami

upravenými v , ako aj dohovoru.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa H. a. s. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na

ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2

Cob 211/2011-766 z 30. 12. 2011 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -766 z 30. 12. 2011

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi H. a. s. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000

€, ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť mu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi H. a. s. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €,

ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. V. B., so

sídlom K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje tým, že

„je obchodnou spoločnosťou, ktorá má už desať rokov neuhradenú pohľadávku, na ktorú

má podľa svojho názoru zákonný nárok. Sťažovateľ sa domnieva, že rozhodnutím krajského

súdu č. k. -766 z 30. 12. 2011 došlo k porušeniu princípu právnej istoty,

ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu. Krajský súd totiž nielenže

nerešpektoval právny názor ústavného súdu, hoci bol preň záväzný, ale tento vo svojom

rozhodnutí ani nespomenul a ani nevzal do úvahy. Takáto svojvoľnosť v rozhodovaní

krajského súdu vyvoláva v sťažovateľovi pocity krivdy a straty viery vo fungovanie súdneho

systému založeného okrem iného aj na princípe viazanosti vysloveným právnym názorom

súdom nadriadeným resp. v tomto prípade súdom ústavným ako najvyšším orgánom

ochrany ústavnosti. Nakoľko uvedené pocity vyvoláva svojou nečinnosťou orgán, ktorého

úlohou je ochrana zákonnosti, spôsobuje to v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu

(). Sťažovateľ má preto za to, že následky, ktoré vznikli opakovaným svojvoľným

a arbitrárnym rozhodnutím krajského súdu už nie je možné odstrániť, a preto žiada

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10.000 €.“.

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu,

predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. z 22. novembra 2012 ju podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti písomne vyjadril krajský súd

prípisom sp. zn. z 8. januára 2013 (ďalej len „vyjadrenie“).

Predseda krajského súdu vo vyjadrení uviedol: „Zásadnou otázkou pre posúdenie

opodstatnenosti ústavnej sťažnosti je to, či Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10

ods. 1 ) správne aplikoval na danú vec v tom čase, platnú právnu úpravu.

Podľa , ak nie je ďalej ustanovené inak,

ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002,

vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa

však spravujú podľa doterajších predpisov.

V danom prípade právny vzťah zákonného ručenia vznikol pred 1. januárom 2002.

Nárok z tohto vzťahu voči žalovaným ako ručiteľom vznikol po splnení zákonom

predpokladaných podmienok vzniku ručiteľského záväzku, ktoré nastali dňa 11. 4. 2002 -

teda nárok z ručenia vznikol dňa 11. 4. 2002.

V zmysle horeuvedeného ustanovenia , odvolací

súd nárok žalobcu posúdil podľa platného po 1. januári 2002, kedy

už zo zákona jednoosobové spoločnosti za svoje záväzky neručili.

Z obsahu nálezu ÚS SR zo dňa 25. 5. 2011 č. k. -41 vyplýva dôvod

zrušenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 3. 2010 č. k. -655

nedostatočné odôvodnenie rozsudku.

V novom konaní odvolací súd uvedený nedostatok odstránil, a preto sťažnosť

považujem za nedôvodnú.

Zároveň súhlasím, aby podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov ústavný súd upustil od ústavného pojednávania

o prijatej sťažnosti.“

Sťažovateľka na základe výzvy ústavného súdu zaujala k vyjadreniu krajského súdu

prostredníctvom právnej zástupkyne podaním z 21. januára 2013 svoje stanovisko.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v odpovedi k vyjadreniu krajského súdu

v podstatnom uviedla: „Sťažovateľ nemôže súhlasiť ani s názorom krajského súdu, že

dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. -655 z 29. 3.

2010 nálezom ÚS SR č. k. -41 z 25. 5. 2011 bolo nedostatočné odôvodnenie

rozsudku, ktorú vadu krajský súd v novom konaní odstránil. Sťažovateľ má za to, že

dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. -655 z 29. 3.

2010 bolo nielen nedostatočné odôvodnenie, ale aj ústavne nekonformný výklad ustanovení

, pričom ani jedna z týchto vád nebola v novom konaní odstránená.

Ako už sťažovateľ vyššie v tomto vyjadrení uviedol... ani rozsudok Krajského súdu

v Košiciach -766 z 30. 12. 2011 nie je dostatočne odôvodnený.

Na základe vyššie uvedeného preto sťažovateľ ústavný súd žiada, aby jeho ústavnej

sťažnosti vyhovel a sťažovateľovi priznal aj náhradu trov konania v sume 407,55 eur.“

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania zhodne oznámili, že súhlasia

s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd využil možnosť podľa § 30

ods. 2 a upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

vo veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov a dohovoru.

Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia,

ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za

nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne

rozhodnutie veci (m. m. , ).

II.

Všeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súvislosti s namietaním základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46

ods. 1 ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa

na jednej strane s konceptom súdnej ochrany podľa

dohovoru na strane druhej. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd ďalej uvádza, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj

ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní,

v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred

odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník

konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom

konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže

existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto

právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom

konaní (m. m. ), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah

odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4

).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (m. m. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu postupu

príslušného orgánu verejnej moci (m. m. , ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva

v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez

akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného

garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Východiskom argumentácie sťažovateľky je námietka, že krajský súd sa neriadil

záväzným právnym názorom vysloveným v náleze z 25. mája 2011, a to v dvoch aspektoch.

Jednak krajský súd opätovne nijakým spôsobom neodôvodnil zamietnutie žaloby v rozsahu

sťažovateľkou uplatneného práva vo výške 416 036,90 Sk, jednak krajský súd opätovne

ústavne nekonformným spôsobom interpretoval

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj

a týmto ustanoveniam svojvoľne prisúdil iný obsah

a význam, než aký majú.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazných

prostriedkov zistil, že sťažovateľka si v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.

uplatňovala proti pôvodne šiestim žalovaným [dlžníkovi (žalovaný v 1. rade)

a piatim ručiteľom (žalovaní v 2. až 6. rade)] jednak vlastnú pohľadávku z titulu

neuhradenia nezaplatenej časti ceny diela v sume 416 036,90 Sk za zimnú údržbu

mestských komunikácií v meste K. za január 2001 (vyúčtovanú faktúrou č. 20010104) a tiež

pohľadávku získanú jej postúpením od obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., K. (ďalej len

„postupca“), za prevzatie a zneškodnenie odpadu v júni 2000 v sume 2 905 376,80 Sk a za

prevzatie a zneškodnenie odpadu vo februári 2001 v sume 1 800 000 Sk. Postúpené

pohľadávky vznikli na základe zmlúv uzavretých medzi postupcom a dlžníkom.

Po zastavení konania proti žalovanému v 1. rade na základe späťvzatia návrhu

sťažovateľkou z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok predmetom konania

vedeného okresným súdom ostal nárok sťažovateľky proti žalovaným v 2. až 6. rade,

ktorého uplatnenie odôvodňovala ručením podľa

účinného do 31. decembra 2001 v spojení s , pretože

jediným spoločníkom žalovaných v 2. až 6. rade bolo mesto K.

V konaní bol preukázaný vznik žalovaných pohľadávok, splnenie podmienok ich

následnej splatnosti a postúpenie časti žalovaných pohľadávok na sťažovateľku.

Postupca oznámil žalovaným v 2. až 6. rade postúpenie pohľadávky v sume

2 905 376,80 Sk a v sume 1 800 000 Sk sťažovateľke svojimi listami z 10. apríla 2002,

ktoré si žalovaní v 2. až 6. rade prevzali 11. apríla 2002.

Podstatou argumentácie žalovaných v 2. až 6. rade v predmetnom konaní bolo ich

tvrdenie, že im nevznikol ručiteľský záväzok, pretože upovedomenie od postupcu im bolo

doručené v čase, keď už právny poriadok nepoznal ručenie podľa § 106 Obchodného

zákonníka.

Po dvoch „vyhovujúcich“ rozsudkoch okresného súdu (z 2. marca 2005 a 25. júla

2007 v znení opravného uznesenia z 12. októbra 2007) okresný súd, viazaný právnym

názorom krajského súdu v poradí tretím rozsudkom z 13. mája 2009, žalobu sťažovateľky

zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania žalovaným v 2. až 6. rade. Krajský súd

rozsudkom z 29. marca 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009 potvrdil

ako vecne správny. Rozsudok krajského súdu z 29. marca 2010 bol nálezom č. k.

-41 z 25. mája 2011 zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie

konanie s tým, že krajský súd bol podľa viazaný

právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze z 25. mája 2011.

Následne krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý v časti podstatnej pre

toto konanie takto odôvodnil: «Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca sa

domáhal zaplatenia uplatnenej sumy s príslušenstvom, ktorú nadobudol na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky zo dňa 19. 7. 2000 a 16. 3. 2001 od spoločnosti E. spol. s r. o. K.

voči žalovaným 2/ - 6/ na základe ručenia podľa ust. ,

platného pred novelou č. , t. j. do 31. 12. 2001.

Podľa druhá veta (platného od 1. 2. 1998 do

31. 12. 2001), ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi ručia svojim

majetkom aj ich ostatné spoločnosti.

Základnými podmienkami zákonného ručenia podľa cit. ust. je existencia (vznik)

záväzku a existencia tzv. „jednoosobných“ spoločnosti s ručením obmedzeným, z ktorých

u jednej z nich došlo ku vzniku záväzku a uvedené podmienky musia nastať za účinnosti

právnej úpravy upravujúcej toto ručenie, čo správne uviedol súd prvého stupňa.

Podľa ustanovenia - platia primerane aj

pre ručenie, ktoré vzniklo zo zákona.

Podľa , veriteľ je oprávnený domáhať sa

splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej

dobe po tom, čo ho veriteľ písomne vyzval, pričom toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho

veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri

vyhlásení konkurzu.

Inštitút ručenia má subsidiárnu povahu, veriteľ sa musí domáhať splnenia záväzku

najprv od dlžníka a od ručiteľa ho môže požadovať až následne.

Veriteľ vyzval žalovaného 1/ na splnenie záväzku listami zo dňa 9. 7. 2001 na

zaplatenie pohľadávky 2.905.376,80 Sk, listom z 9. 7. 2001 na zaplatenie 1.800.000,- Sk

a listom z 22. 3. 2001 na zaplatenie 416.036,90 Sk. Veriteľ spoločnosť E. s. r. o. K. postúpil

pohľadávku, ktorú mal voči žalovanému 1. Zmluvami zo dňa 19. 7. 2000 a 16. 3. 2001 na

žalobcu a postúpenie postupca oznámil žalovanému 1/ ako priamemu dlžníkovi 31. 6. 2000

a 20. 3. 2001.

Podľa , , veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez

súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou predchádza

aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Uzavretím písomných zmlúv o postúpení pohľadávok došlo dňa 19. 7. 2000 a 16. 3.

2001 k zmene veriteľa, postúpené pohľadávky a všetky práva viažuce sa na nich nadobudol

žalobca ako postupník a stal sa novým veriteľom, čo správne uviedol súd prvého stupňa.

Podľa , pri postúpení zabezpečenej pohľadávky

prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi

postupca alebo preukázal postupník.

Veriteľ môže svoju pohľadávku písomnou zmluvou postúpiť na tretiu osobu, bez

súhlasu dlžníka a vzhľadom na akcesorickú povahu ručenia prechádza toto zabezpečenie na

postupníka. Oproti úprave v , práva z ručenia na postupníka

prechádzajú až momentom, keď túto skutočnosť oznámi pôvodný veriteľ alebo preukáže

postupník. Dovtedy je postúpenie pohľadávky voči ručiteľovi neúčinné, bez právnych

následkov.

Listami zo dňa 10. 4. 2001 pôvodný veriteľ oznámil žalovaným ako ručiteľom

postúpenie pohľadávky a súčasne ich vyzval na plnenie novému veriteľovi.

Veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že

dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne

vyzval ( ).

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že veriteľ sa musí najprv domáhať splnenia

záväzku od dlžníka, povinnosť ručiteľa sa aktivizuje až následne. K tomu musia byť splnení

podmienky a to, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok, dlžník nesplnil záväzok ani

v primeranej dobe po písomnej výzve veriteľa a že veriteľ sa splnenia záväzku od ručiteľa

domáha.

Veriteľ sa splnenia záväzku od ručiteľov domáhal listami zo dňa 10. 4. 2002, ktoré

prevzali dňa 11. 4. 2002. V súlade s cit. ust. nárok žalobcu z titulu

ručenia vznikol voči žalovaným 2/ - 6/ dňa 11. 4. 2002, čo správne konštatoval súd prvého

stupňa v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v predchádzajúcom

rozhodnutí odvolacieho súdu.

Podľa ) ods. 1 , ak ďalej nie je ustanovené inak,

ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002,

vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa

však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Citované ustanovenie je retroaktívne a stanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa

spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2002, okrem vzniku právnych

vzťahov a nárokov, ktoré vznikli z týchto právnych vzťahov pred 1. januárom 2002.

V prejednávanom prípade právny vzťah zákonného ručenia vznikol pred 1. januárom

2002, nárok z tohto vzťahu voči žalovaným ako ručiteľom vznikol po splnení zákonom

predpokladaných podmienok vzniku ručiteľského záväzku, ktoré nastali dňa 11. 4. 2002,

nárok z ručenia vznikol dňom 11. 4. 2002. S poukazom na ust. § 768c Obchodného

zákonníka sa nárok žalobcu uplatnený z titulu ručenia posudzuje podľa platného po

1. januári 2002, kedy už zo zákona, a to znenia ,

tzv. jednoosobové spoločnosti už za svoje záväzky neručili, čo správne konštatoval súd

prvého stupňa.

Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď s poukazom na ust. § 106 Obchodného

zákonníka, účinného od 1. 1. 2002 žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní v 2/ - 6/ rade za

záväzky žalovaného 1/ neručia. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v tejto časti, t. j.

vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá potvrdil.»

Okrem námietky, že krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor ústavného súdu

vyslovený v odôvodnení nálezu z 25. mája 2011, tak podľa názoru sťažovateľky spočívajú

kľúčové pochybenia krajského súdu aj v tom, že

a) krajský súd ignoroval a žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil podstatnú

námietku sťažovateľky, podľa ktorej celá jeho argumentácia v odôvodnení jeho rozsudku sa

viazala iba na následky postúpenia predmetných pohľadávok a doručenie oznámenia o jej

postúpení ručiteľom, hoci pre správnosť zamietnutia jej žaloby, pokiaľ ide o prvú

z uplatnených pohľadávok v sume 416 036,90 Sk, ktorej bola prvým veriteľom (nebola jej

postúpená), neuviedol opätovne žiaden relevantný dôvod. Na skutočnosť, že časť predmetu

konania nebola nikdy postupovaná a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľky, poukazovala

i vo svojom odvolaní z 22. júna 2009;

b) krajský súd nesprávne právne posúdil nárok sťažovateľky na plnenie voči

ručiteľom, keď vyložil pojem nárok podľa nie ako

nárok (ako taký) voči ručiteľovi, ale ako nárok postupníka voči ručiteľovi požadovať

plnenie od ručiteľa. Aplikáciou a svojvoľným výkladom § 307 ods. 3 Obchodného

zákonníka a krajský súd dospel k záveru, že podľa

tohto ustanovenia pri postúpení zabezpečenej pohľadávky vzniká postupníkovi nárok

požadovať plnenie od ručiteľov v momente, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca.

Pritom podľa názoru sťažovateľky neupravuje vznik

nároku postupníka z ručenia, ale o prechod práva z ručenia na postupníka.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že námietky nastolené

sťažovateľkou [sub. a) a sub. b)] už boli predmetom posudzovania ústavného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. . V predmetnom konaní ústavný súd sťažovateľkou

nastolené námietky meritórne prerokoval a nálezom z 25. mája 2011 rozhodol tak, že

vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského súdu z 29. marca

2010, rozsudok krajského súdu z 29. marca 2010 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie. Krajský súd v ďalšom konaní rozhodol rozsudkom z 30. decembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej proti rozsudku krajského súdu z 30. decembra 2011

nastolila obsahovo totožné námietky ako tie, ktoré boli predmetom posudzovania ústavného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Z uvedeného vyplýva, že predmetom

posúdenia v tomto konaní je materiálne tá istá vec ako v konaní vedenom na ústavnom súde

pod sp. zn. , avšak formálno-právne ide o dve odlišné veci, teda ústavný súd

nemôže/nemohol sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti [§ 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde].

V tejto súvislosti ústavný súd ďalej uvádza, že záväznosť právneho názoru

vysloveného v náleze z 25. mája 2011 sa vzťahovala nielen na celé ďalšie konanie pred

krajským súdom, ale účinky záväznosti sa presadzujú tak v tomto konaní, ako aj

v prípadnom ďalšom konaní ústavného súdu za obdobných podmienok (záväznosť nálezu

ústavného súdu s účinkami inter partes). Vychádzajúc z týchto záverov a rešpektujúc

zásady spravodlivého procesu ani ústavný súd sa nemôže v materiálne obdobnej veci

v zásade odchýliť od právneho názoru ním prv vysloveného.

Takto formulované východiská sú zároveň aj limitom možných prípadných odklonov

v právnom posúdení sťažovateľkou nastolených námietok.

Ústavný súd viazaný závermi vyslovenými v náleze z 25. mája 2011 tak pristúpil

k posúdeniu sťažovateľkou nastolených námietok.

a) Podstata námietky sťažovateľky [sub. a)] spočíva v tom, že krajský súd sa

v súvislosti s určením momentu vzniku nároku sťažovateľky na plnenie voči ručiteľom

vôbec nezaoberal tým (nerozlišoval), či ide o pohľadávku, ktorej veriteľom bola od počiatku

sťažovateľka, alebo pohľadávku, ktorú nadobudla postúpením.

Na tomto základe sa možno len stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, že krajský

súd vznik jej nároku požadovať celé plnenie od žalovaných v 2. až 6. rade viazal na

oznámenie postúpenia pohľadávky pôvodným veriteľom ručiteľom, teda už za právnej

úpravy účinnej od 1. januára 2002 vylučujúcej zákonné ručenie obchodných spoločností,

hoci nesporne časť uplatňovaného nároku v sume 416 036,90 Sk bola jej pôvodnou

pohľadávkou (nebola jej postúpená). Krajský súd na uvedené a listinnými dôkazmi

preukázané sťažovateľkine tvrdenia (že časť predmetu konania nebola nikdy postupovaná

a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľky) bez relevantného dôvodu neprihliadol.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorému vecne zodpovedá aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované

ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľka tiež namieta, potrebné vykladať

a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej

len „ESĽP“ (m. m. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,

§ 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých

je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť podľa okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (m. m. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997

a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na

vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (m. m. rozsudok

ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľky o tom, že vo vzťahu

k pohľadávke v sume 416 036,90 Sk bola prvým veriteľom (nebola jej postúpená)

považovať za argument, ktorý je pre rozhodovanie krajského súdu v príslušnej časti

posudzovanej veci rozhodujúci, t. j. taký, ku ktorému bolo nevyhnutné formulovať

v odôvodnení napadnutého rozsudku špecifickú (konkrétnu) odpoveď. Za okolností, keď

krajský súd na túto námietku sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec

nereagoval, nemožno napadnutý rozsudok vo vzťahu k tejto námietke považovať za ústavne

konformný. V danom prípade bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa

krajský súd s touto podstatnou námietkou sťažovateľky v odôvodnení napadnutého

rozsudku primeraným spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj

vysporiadal. Ak tak krajský súd neurobil, treba považovať napadnutý rozsudok v tejto časti

opäť za zjavne neodôvodnený, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a

neudržateľný, čo opätovne zakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a aj jej práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

b) Pre účely posúdenia sťažnostnej námietky sťažovateľky [sub b)] sa ústavný súd

zaoberal ústavnou konformitou interpretácie relevantných ustanovení Obchodného

zákonníka krajským súdom.

Podľa druhej vety (úprava účinná do

31. decembra 2001) ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi

vo viacerých spoločnostiach, za záväzky ktorejkoľvek z ich spoločností ručia svojím

majetkom aj ich ostatné spoločnosti.

Podľa ak nie je ustanovené inak,

ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002;

vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa

však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Intertemporálne ustanovenie ustanovuje, že právne vzťahy vzniknuté pred

1. januárom 2002 sa riadia podľa doterajších predpisov (t. j. platných a účinných

do 31. decembra 2001).

Žalovaní v 2. až 6. rade ako právnické osoby – obchodné spoločnosti (spoločnosti

s ručením obmedzeným) boli zriadené jediným spoločníkom – mestom K., a to od ich

založenia až do času vzniku žalovaných pohľadávok, preto takto založené spoločnosti ex

lege ručia navzájom za svoje záväzky.

Základnými podmienkami tohto zákonného ručenia (ručenia, ktoré vzniklo

zo zákona) je existencia (vznik) záväzku a existencia tzv. „jednoosobových“ spoločností

s ručením obmedzeným, z ktorých u jednej z nich došlo ku vzniku záväzku. Z toho možno

spoľahlivo vyvodiť, že uvedené podmienky musia nastať za účinnosti právnej úpravy

upravujúcej toto ručenie ( druhá veta ).

V posudzovanom prípade ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah

zákonného ručenia vznikol pred 31. decembrom 2001 [„(v) prejednávanom prípade právny

vzťah zákonného ručenia vznikol pred 1. januárom 2002...“].

Podľa na ručenie, ktoré vzniklo zo zákona, platia

primerane aj ustanovenia zákona o ručení uvedené v § 305 až § 311 Obchodného

zákonníka.

Pre vznik zákonného ručenia je rozhodujúca existencia platného záväzku, ktorý sa

ručením zabezpečuje. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 13. mája 2009, ktoré

krajský súd nespochybnil, vyplýva, že v danom prípade bol preukázaný vznik žalovaných

pohľadávok, splnenie podmienok ich následnej splatnosti a existencia právnych skutočností,

s ktorými právo spája prevod časti žalovaných pohľadávok na sťažovateľku.

Podľa veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia

záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe

po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval, pričom toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho

veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä

pri vyhlásení konkurzu.

Podľa pri postúpení zabezpečenej pohľadávky

prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi

postupca alebo preukázal postupník.

Postupca oznámil žalovaným v 2. až 6. rade postúpenie predmetných pohľadávok

sťažovateľke svojimi listami z 10. apríla 2002, ktoré si žalovaní v 2. až 6. rade prevzali

11. apríla 2002.

V prípade, že dôjde k postúpeniu pohľadávky zabezpečenej ručením, nový veriteľ

vstupuje do právneho postavenia pôvodného veriteľa a táto zmena nemá žiadny dopad na

právny režim zabezpečovacích záväzkov (práv a povinností). Záväzok ručiteľa sa mení len

v osobe veriteľa, teda v osobe, ktorej pohľadávku ručiteľ ručením zabezpečuje. Obsah

záväzku sa nemení (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1 Obdo V 30/2006).

S postúpenou pohľadávkou prechádza nielen jej príslušenstvo, ale aj všetky práva

s ňou spojené vrátane práv vyplývajúcich zo zabezpečenia záväzkov, teda aj ručenie.

Ručiteľský záväzok sa viaže na pohľadávku a vo vzťahu k veriteľovi sa prejavuje ako právo

veriteľa na zabezpečenie pohľadávky (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. ).

Z dosiaľ uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť (aj) záver, že

zmenou právnej úpravy vykonanej zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo aj „novela “),

ktorá nadobudla účinnosť od 1. januára 2002, nedošlo k zániku už vzniknutých

subjektívnych ručiteľských práv a povinností. Ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý

ručenie zabezpečuje ( ). Rovnako podľa ústavného súdu

nemožno zo žiadneho ustanovenia vyvodiť, že jeho dôsledky mali

akýkoľvek vplyv na vznik nárokov na ich ďalšiu existenciu, ako aj ich prípadný zánik.

V posudzovanom prípade krajský súd vyslovil v súvislosti s nárokom sťažovateľky

požadovať plnenie od žalovaných v 2. až 6. rade (iný) právny záver, podľa ktorého je pre

jeho vznik rozhodujúce doručenie výzvy na plnenie zabezpečenej pohľadávky a oznámenie

postúpenia pohľadávky pôvodným veriteľom žalovaným v 2. až 6. rade ako ručiteľom

(11. apríl 2002), z čoho s poukazom na účinného od

1. januára 2002 vyvodil, že žalovaní v 2. až 6. rade za záväzky dlžníka neručia.

Tento právny záver formuloval krajský súd v napadnutom rozsudku opätovne bez

primeraného odôvodnenia a z tohto pohľadu ide o postup, ktorý možno považovať

z ústavného hľadiska za neudržateľný.

K uvedenému je potrebné uviesť, že nárok nemožno stotožňovať so subjektívnym

právom, prípadne ho považovať za subjektívne právo tak, ako to naznačuje krajský súd.

V teórii súkromného práva sa nárok všeobecne chápe ako čiastkové oprávnenie patriace do

obsahu subjektívneho práva, ktorého podstatou je vynútiteľnosť tohto subjektívneho práva

proti vôli povinného subjektu (pozri LUBY, Š.: Výber z diela a myšlienok Štefana Lubyho.

Bratislava: IURA EDITION, 1998, s. 233. ISBN 80-88715-31-8.). Teória súkromného

práva sa z času na čas rozchádza v záveroch o momente vzniku nároku ako obsahovej

zložky niektorých subjektívnych práv, kde jedna časť zastáva názor, že nárok vzniká

v okamihu vzniku subjektívneho práva (s výnimkou tzv. naturálnych obligácií, ktorých

obsahovou zložkou nárok nie je), a druhá časť okamih vzniku subjektívneho práva spája

s otázkou splatnosti/„dospelosti“ pohľadávky.

Bez ohľadu na tieto názorové rozdiely je potrebné uviesť, že § 106 ods. 1

neupravoval v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2001

osobitne podmienky vzniku oprávnenia vymáhať v dobe splatnosti plnenie, ktoré je

predmetom pohľadávky, ale len otázku vzniku záväzkovoprávneho vzťahu z ručenia –

subjektívnych práv a povinností.

Rovnako ani z dotknutých ustanovení nevyplýva taký záver,

že by ich predmetom bola priama a samostatná reglementácia (nezávislá na existencii

subjektívneho práva) otázky vzniku, ďalšieho trvania, prípadne zániku nároku spätého

s hmotným subjektívnym právom vyplývajúceho z ručenia podľa § 106 ods. 1 Obchodného

zákonníka v znení do 31. decembra 2001, prípadne že sa tieto otázky mali riešiť odlišne

pred platnosťou a účinnosťou tohto zákona než po jeho platnosti a účinnosti.

Z uvedeného potom vyplýva, že predmetom novely

vykonanej tak nebola reglementácia vzniku, ďalšej existencie

alebo prípadného zániku nároku vyplývajúceho z ručenia vzniknutého podľa právnej úpravy

platnej a účinnej do 31. decembra 2001, ale len úprava posúdenia otázky vzniku, prípadne

ďalšej existencie subjektívneho práva a tomu zodpovedajúcej subjektívnej povinnosti, ktorá

bola obsahom ručiteľského záväzkového vzťahu podľa

v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2001.

Otázka vzniku nároku (resp. oprávnenie vymáhať v dobe splatnosti plnenie, ktoré je

predmetom pohľadávky) z ručenia jeho ďalšej existencie, prípadne jeho zániku vrátane

ručenia, ktoré vzniklo podľa v znení platnom

a účinnom do 31. decembra 2001, nebola dotknutá novelou

vykonanou Otázka vzniku nároku sa tak pred, ako aj po

predmetnej novele posudzovala rovnakým spôsobom. Za

predpokladu, že právny vzťah z ručenia vznikol podľa

v znení do 31. decembra 2001, tak prípadná skutočnosť, že nárok z tohto vzťahu vznikol až

po 1. januári 2002, nebola ovplyvnená prechodným ustanovením obsiahnutým v § 768c

ods. 1 .

Novela tak priamo a samostatne nemala vplyv na otázku

zániku nároku patriacemu k už vzniknutému subjektívnemu právu, prípadne na otázky

súvisiace s jeho vznikom [z hľadiska časového tak nie je rozhodujúce, či nárok, prípadne

splatnosť/„dospelosť“ pohľadávky nastala pred alebo po účinnosti uvedenej novely

, za predpokladu, že vznik subjektívneho práva (z ručenia) podľa

nastal pred 31. decembrom 2001], ale mala vplyv

priamo iba na otázku zákonného ručenia, teda vznik, ďalšie trvanie a zánik subjektívnych

hmotných práv a povinností.

Z krajským súdom právne hodnotených ustanovení

nevyplýva, že by ich právnym následkom bol zánik vynútiteľnosti subjektívneho práva,

ktoré vzniklo na základe v znení účinnom do 31. decembra

2001, prípadne že by ich dôsledkom bola prekážka, ktorá by bránila vynútiteľnosti tohto

subjektívneho práva.

Ústavný súd ďalej uvádza, že záväzok žalovaných v 2. až 6 rade nezanikol ani

v dôsledku postúpenia pohľadávky na sťažovateľku tým, že sa zmenil subjekt oprávnený

vynucovať povinnosť vyplývajúcu žalovaným v 2. až 6. rade z ručiteľského záväzkovo-

právneho vzťahu. Tomu nasvedčuje aj terminológia uvedená v § 307 ods. 3 Obchodného

zákonníka „... práva z ručenia prechádzajú...“, z čoho možno tiež dovodiť, že ručiteľský

vzťah nanovo nevzniká, ale postupník v dôsledku postúpenia pohľadávky vstupuje do

právneho postavenia postupcu. Pôvodná právna skutočnosť, ktorá bola právnym dôvodom

vzniku právneho vzťahu z ručenia, v dôsledku postúpenia pohľadávky teda nezanikla, ale

k tejto pôvodnej právnej skutočnosti pristúpila nová právna skutočnosť (postúpenie

pohľadávky), ktorá spolu s pôvodnou mala za následok len zmenu v osobe veriteľa

právneho vzťahu bez toho, aby došlo k zmene právneho pomeru v jeho ostatných aspektoch

(obsahu právneho vzťahu).

Z hľadiska materiálneho chápania ochrany ústavnosti, ktoré ústavný súd preferuje

vo svojej rozhodovacej činnosti (m. m. , , ,

, ), bolo v danom prípade potrebné, aby krajský súd presvedčivým

spôsobom odôvodnil svoj právny záver, a naopak, aby ústavne akceptovateľným spôsobom

vyvrátil v danom prípade tiež do úvahy prichádzajúci spôsob interpretácie relevantných

právnych noriem, podľa ktorej zmenou právnej úpravy

vykonanou , ktorá nadobudla účinnosť od 1. januára 2002,

nedošlo k zániku už vzniknutých subjektívnych ručiteľských práv a povinností, keďže

v zmysle ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý

ručenie zabezpečuje, t. j. ak prípadný vznik, ďalšie trvanie alebo zánik nároku patriaci

k subjektívnemu právu vzniknutému na základe právnej úpravy

podľa § 106 v jeho znení účinnom do 31. decembra 2001 nebol predmetnou novelou

osobitne upravený (čo sa vzhľadom na už uvedené z doterajšieho

výkladu nepodáva), tak záver krajského súdu je potom z ústavnoprávneho hľadiska

neudržateľný a navyše sa javí ako svojvoľný.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom prípade z dvoch do úvahy

prichádzajúcich interpretačných záverov zvolil taký, ktorý nekorešponduje spravodlivému

usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania, ktoré je

základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti (m. m. ,

, , , ) a zároveň aj kľúčovým

imperatívom pre výklad a aplikáciu právnych noriem uskutočňovanú všeobecným súdom.

Ak už krajský súd zvolil druhý z možných prístupov k usporiadaniu vzťahov medzi

účastníkmi konania, bolo nevyhnutné, aby svoje právne závery presvedčivým spôsobom

odôvodnil, a tým preukázal aj ich ústavnú akceptovateľnosť.

Nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu aj vo vzťahu k druhej námietke

sťažovateľky preto treba aj s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa názoru

ústavného súdu za ďalší dôvod na vyslovenie porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž

nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným

spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj

s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru

ústavného súdu však postup a napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Komparáciou odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 29. marca 2010 s napadnutým

rozsudkom ústavný súd zistil, že krajský súd nenaplnil povinnosti, ktoré mu jasne vyplývali

z nálezu č. k. -41 z 25. mája 2011 ( ),

tým, že bez bližšieho odôvodnenia odmietol rešpektovať preňho záväzný právny názor

vyjadrený v jeho odôvodnení. Následkom tohto postupu je aj ujma prejavujúca sa vo sfére

sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako už ústavný súd opakovane uviedol vo svojej rozhodovacej praxi, k znakom

právneho štátu a medzi jeho základné prvky patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (čl. 1

ods. 1 ), ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. To

znamená okrem iného aj to, že každý adresát právnej normy sa môže dôvodne spoliehať na

to, že všeobecný súd nielenže bude platné právo aplikovať, ale i na to, že bude rešpektovať

právny názor, ktorým je viazaný, ak mu takúto povinnosť ukladá zákon. Z uvedeného

potom tiež vyplýva, že princíp rešpektovania záväzného právneho názoru ústavného súdu

patrí k takým princípom, ktoré v právnom štáte požívajú ústavnú ochranu. Nerešpektovanie

záväzného právneho názoru ústavného súdu uvedeného v jeho náleze v okolnostiach danej

veci už samo osebe zakladá porušenie práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý

proces.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto nálezu.

Nad rámec odôvodnenia tohto nálezu ústavný súd dodáva, že nerešpektovanie

právneho názoru vysloveného ústavným súdom v odôvodnení predchádzajúceho nálezu je

tiež dôsledkom toho, že konanie pred krajským súdom sa neprípustným spôsobom a celkom

zbytočne predlžuje.

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľky podľa a tiež jej právo podľa

ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť tento rozsudok krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2

a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania

a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd s ohľadom na uvedené osobitne zdôrazňuje, že v ďalšom postupe bude

krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto

nálezu ( ). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím

o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona

o ústavnom súde).

Ústavný súd rozhodol podľa o priznaní

finančného zadosťučinenia, ktorého primeranosť sťažovateľka vyjadrila sumou 10 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Sťažovateľka v rámci odôvodnenia priznania ňou

navrhnutého finančného zadosťučinenia zdôraznila najmä svojvoľnosť v rozhodovaní

krajského súdu, čo viedlo k porušeniu princípu právnej istoty, ako aj k strate jej viery

vo fungovanie súdneho systému. Sťažovateľka nepriamo poukázala aj na samotnú

neprimeranosť dĺžky súdneho konania, ktorá má svoju príčinu práve v namietanom postupe

krajského súdu.

V súvislosti s rozhodovaním a posudzovaním primeranosti ústavným súdom

priznávaného finančného zadosťučinenia ústavný súd uvádza, že cieľom finančného

zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých

sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen deklarovanie porušenia,

prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (m. m.

).

Ústavný súd spravidla pri vyslovení porušenia niektorého zo základných práv

sťažovateľa zrušuje napadnuté rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci, ktorým boli

jeho základné práva porušené, finančné zadosťučinenie sťažovateľovi však nepriznáva.

Podľa názoru ústavného súdu však v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie

finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Berúc do

úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä hrubé nerešpektovanie predchádzajúceho nálezu

ústavného súdu z 25. mája 2011, následky, ktoré pre sťažovateľku z toho bezprostredne

vyplývajú, „pocity krivdy a straty viery vo fungovanie súdneho systému založeného okrem

iného aj na princípe viazanosti vysloveným právnym názorom súdom nadriadeným resp.

v tomto prípade súdom ústavným ako najvyšším orgánom ochrany ústavnosti. Nakoľko

uvedené pocity vyvoláva svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti,

spôsobuje to v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu ()“, považoval ústavný

súd priznanie sumy 4 000 € za primerané zadosťučinenie (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde), keďže uvedené následky, ktoré nastali vo sfére sťažovateľkou označených práv, nie

je možné v danom prípade odstrániť len zrušením napadnutého rozsudku.

Ústavný súd rozhodol napokon podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. V. B., K., v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka v sťažnosti pôvodne žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania

v sume 269,58 € za dva právne úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci a podanie

sťažnosti ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľka v replike k vyjadreniu krajského súdu

požadovala náhradu trov konania aj za tento úkon právnej služby [§ 14 ods. 1 písm. b)

vyhlášky]. Sťažovateľka tak celkovo žiada, aby jej ústavným súdom bola priznaná náhrada

trov konania vo výške 407,55 €. Ústavný súd túto požiadavku sťažovateľky akceptoval.

Vzhľadom na to, že trovy konania vyčíslené sťažovateľkou zodpovedajú sume, ktorá

sťažovateľke patrí podľa vyhlášky, ústavný súd jej priznal úhradu trov konania

v požadovanej sume. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný uhradiť na účet

advokátky JUDr. V. B., K. [ v spojení s (bod 4

výroku tohto nálezu)].

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013