Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 33/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti H., a. s., K., zastúpenej advokátkou

JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -655 z 29.

marca 2010, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti H., a. s., podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -655

z 29. marca 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -655 z 29. marca 2010

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti H., a. s.,

trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)

na účet advokátky JUDr. V. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -655 z 29. marca

2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania

vedeného pred Okresným súdom Košice I. (správne má byť „Okresným súdom Košice II“,

pozn.)... pod sp. zn. (začatého 14. 2. 2002), v ktorom sa domáhal proti

pôvodne šiestim žalovaným a to 1. T., s. r. o. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), 2. S., s. r. o.,

3. M., a. s., 4. T. s. r. o. K., 5. E., s. r. o., 6. C., spoločnosť s ručením obmedzeným, K. (ďalej

len „žalovaní v 2. - 6. rade) zaplatenia sumy 169.999,79 € (5.121.413,70 Sk) s prísl.».

Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza:

„Táto pohľadávka v časti 416.036,90 Sk vznikla na základe zmluvy o dielo

uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným v 1. rade (neuhradený zostatok 416.036,90 Sk

z fa. č. 20010104 z 12. 2. 2001 splatnej 28. 2. 2001 vystavenej sťažovateľom na sumu

678.542, Sk), podľa ktorej sťažovateľ vykonával pre žalovaného v 1. rade zimnú údržbu

komunikácii a žalovaný v 1. rade sa mu za to zaviazal zaplatiť odplatu v dojednanej výške.

V konaní nebolo sporné, že táto pohľadávka sťažovateľa sa stala splatnou dňa 28. 2. 2001

a ani to, že sťažovateľ vyzval žalovaného v 1. rade na jej zaplatenie výzvou zo dňa 20. 3.

2001 (doručená dlžníkovi dňa 22. 3. 2001).

Zostávajúcu časť pohľadávky nadobudol sťažovateľ ako postupník jej postúpením od

postupcu E., s. r. o. (neuhradený zostatok 2.905.376,80 Sk z fa. č. 0006300824 zo dňa 1. 7.

2000 splatnej 16. 7. 2000 vystavenej postupcom na sumu 3.250.914,50 Sk a neuhradený

zostatok 1.800.000,- Sk z fa. č. 0102280233 z 1. 3. 2001 splatnej 16. 3. 2001 vystavenej

postupcom na sumu 2.568.265,90 Sk). Išlo o pohľadávku zo zmluvy o dielo uzatvorenú

medzi E., s. r. o. a žalovaným v 1. rade, ktorou sa zaviazal E., s. r. o. vykonávať pre

žalovaného v 1. rade likvidáciu komunálneho odpadu v spaľovni odpadov a žalovaný v 1.

rade sa mu za to zaviazal zaplatiť odplatu v dojednanej výške. V konaní nebolo sporné, že

prvá z týchto pohľadávok (2.905.376,80 Sk) sa stala splatnou dňa 16. 7. 2000, postúpená

bola sťažovateľovi zmluvou zo dňa 19. 7. 2000, postúpenie bolo oznámené postupcom

žalovanému v 1. rade (dlžníkovi) prípisom doručeným dlžníkovi dňa 31. 7. 2000 a ani to, že

sťažovateľ vyzval dlžníka na plnenie výzvami zo dňa 8. 2. 2001 (doručená 8. 2. 2001), zo

dňa 20. 3. 2001 (doručená 22. 3. 2001), zo dňa 9. 7. 2001 (doručená 9. 7. 2001). V konaní

nebolo sporné ďalej ani to, že druhá z týchto pohľadávok (1.800.000,- Sk) sa stala splatnou

dňa 16. 3. 2001, postúpená bola sťažovateľovi zmluvou zo dňa 16. 3. 2001, postúpenie bolo

oznámené postupcom dlžníkovi listom zo dňa 16. 3. 2001 doručeným dlžníkovi dňa 20. 3.

2001 a ani to, že sťažovateľ vyzval dlžníka na plnenie výzvou zo dňa 9. 7. 2001 (doručená 9.

7. 2001). Sporné v konaní nebolo ani to, že E., s. r. o. osobitne oznámil postúpenie

pohľadávky na zaplatenie časti žalovanej sumy (2.905.376,80 Sk a 1.800.000,- Sk) v

prospech sťažovateľa jednotlivým žalovaným v 2. - 6. rade a vyzval ich na plnenie listami

doručenými im 11. 4. 2002.“

Vo vzťahu k žalovaným v 2. až 6. rade sťažovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že

„za splnenie tejto pohľadávky žalovaní v 2 . - 6. rade zodpovedajú ako ručitelia podľa §

106 ods. 1 druhá veta ObchZ..., pretože jediným spoločníkom žalovaných v 2. - 6. rade bolo

Mesto K.

Ustanovenie § 106 ods. 1 druhá veta ObchZ v tomto znení bolo súčasťou právneho

poriadku v období od 1. 2. 1998 do 31. 12. 2001. S účinnosťou od 1. 1. 2002 bolo novelou

vykonanou z vypustené a rovnakou novelou

bolo do doplnené prechodné ustanovenie ObchZ.

Po tom, čo na majetok žalovaného v 1. rade bol uznesením Krajského súdu

v Košiciach... č. k. -19 z 25. apríla 2002 vyhlásený konkurz, sťažovateľ vzal

žalobu voči nemu späť a okresný súd konanie voči žalovanému v 1. rade zastavil.

Predmetom konania tak ostala žaloba sťažovateľa proti žalovaným v 2. - 6. rade.“.

V konaní vo veci samej vedenej pod sp. zn. Okresný súd Košice II

(ďalej len „okresný súd“) potom, ako jeho dva predchádzajúce rozsudky (z 2. marca 2005

a 25. júla 2007), ktorými zaviazal žalovaných v 2. až 6. rade zaplatiť sťažovateľke sumu

5 121 413,70 Sk s príslušenstvom a trovami konania, krajský súd zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, okresný súd vo veci rozhodol tretíkrát rozsudkom z 13. mája 2009,

ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na úhradu trov konania žalovaným. Súd

prvého stupňa odôvodnil zamietnutie žaloby proti žalovaným v 2. až 6. rade tým, že

„v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu nárok žalobcu z ručenia voči žalovaným

v 2. až 6. rade vznikol až 11. 4. 2002, t. j. až za stavu, keď tzv. jednoosobové spoločnosti už

zo zákona (podľa ) neručili za svoje záväzky navzájom.

Na základe tejto skutočnosti súd žalobu voči žalovaným v 2. až 6. rade zamietol z dôvodu, že

títo za predmetné záväzky žalovaného v 1. rade neručia... Vec teda posúdil okresný súd

podľa v znení účinnom od 1. 1. 2002.“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. -655

z 29. marca 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009 potvrdil.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na skutkové závery, ku ktorým došiel

krajský súd, a to, „... že nárok žalobcu požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov

vznikol až v apríli 2002, kedy bola žalovaným ako ručiteľom doručená výzva na plnenie

zabezpečenej pohľadávky a oznámené postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom.

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne s poukazom na ust. § 106 Obchodného

zákonníka účinné od 1. 1. 2002, keď žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní 2) – 6) za

záväzky žalovaného 1) neručia.“.

Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným poukazovala na skutočnosť, že „krajský súd

posúdil vec sťažovateľa podľa § 106 ObchZ v znení po 1. 1. 2002. K tomuto záveru dospel

výkladom § 307 ods. 3 ObchZ a § 768c ods. 1 ObchZ. Ustanovenie § 768c ods. 1 ObchZ

vyložil tak, že v prípade postúpenia pohľadávky zabezpečenej ručením je pre aplikáciu

§ 768c ods. 1 ObchZ rozhodujúci nie vznik nároku ako takého (t. j. nároku z ručenia voči

ručiteľovi), ale vznik nároku postupníka voči ručiteľovi.“.

Podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutie krajského súdu založené na aplikácii

v znení účinnom od 1. 1. 2002 ako právnej normy, ktorá sa na vec

nevzťahovala, je výsledkom svojvoľnej aplikácie a výkladu práva, ktorá nemá oporu v znení

právnych predpisov a popiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem a to § 768c

ods. 1 ObchZ a § 307 ods. 3 ObchZ do tej miery, že predstavuje porušenie základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže krajský súd aplikoval ust. § 768c ods. 1 ObchZ tak, že považoval za

rozhodujúce, kedy vznikol nárok voči ručiteľovi postupníkovi, hoci mal vychádzať z toho,

kedy vznikol nárok ako taký (ktorému zodpovedá povinnosť ručiteľa plniť) a navyše svoj

záver oprel o názor založený na výklade § 307 ods. 3 ObchZ, ktorý vykladal spôsobom,

ktorý nemá oporu v účele tohto ustanovenia, obom týmto ustanoveniam jednotlivo i v ich

vzájomnej krajským súdom vytvorenej spojitosti, svojvoľne prisúdil iný obsah a význam, než

aký majú, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie svojvoľné a arbitrárne, pretože takýto

právny názor krajského súdu je extrémne nesúladný so zmyslom a účelom daných

ustanovení a viedol k rozhodnutiu krajského súdu založeného na právnej norme, ktorá sa na

vec nevzťahovala.“.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd v napadnutom rozsudku nechal bez povšimnutia

tiež ďalšiu závažnú námietku, a to, že „potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -591 z 13. 5. 2009, ktorým bola žaloba zamietnutá, hoci pre správnosť

zamietnutia žaloby sťažovateľa pokiaľ ide o prvú z uplatnených pohľadávok (416.036,90

Sk), ktorej bol sťažovateľ prvým veriteľom (nebola mu postúpená), neuviedol žiaden

relevantný dôvod, keď celá jeho argumentácia v odôvodnení jeho rozsudku sa viazala iba

k následkom postúpenia pohľadávky na ručenie a doručenia oznámenia o jej postúpení

ručiteľom, ktoré so zamietnutím žaloby v tejto časti nemalo žiaden súvis. Na to, že časť

predmetu konania nebola nikdy postupovaná a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľa,

poukázal sťažovateľ i vo svojom odvolaní z 22. 6. 2009.

Keďže krajský súd sa vôbec nezaoberal týmto odvolacím tvrdením sťažovateľa,

pričom práve tieto tvrdenia tvorili podstatu odvolania sťažovateľa vo vzťahu k časti

rozhodnutia o pohľadávke na zaplatenie 416.036,90 Sk, nijakým spôsobom sa nevyrovnal

s odvolaním sťažovateľa smerujúcim proti tejto časti rozsudku okresného súdu. Ak takto

krajský súd postupoval, konal a rozhodol spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami

upravenými v , ako aj dohovoru.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa H. a. s. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na

ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2

Cob 108/2009-655 z 29. 3. 2010 porušené bo1o.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -655 z 29. 3. 2010 zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi H. a. s. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88

EUR, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. V. B.,

K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -23

z 9. februára 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania v danej

veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa za krajský súd k sťažnosti vyjadril ešte pred jej

predbežným prerokovaním predseda krajského súdu v prípise sp. zn.

z 12. októbra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Základom sťažnosti je to, že Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1

) v odvo1acom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.

posúdil vec podľa v znení, ktoré sa na vec

nevzťahovalo a ďalej to, že odvolací súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa.

V prejednávanej veci právny vzťah ručenia vznikol za účinnosti právnej úpravy

účinnej do 31. 12. 2001, ale práva z ručenia prešli na žalobcu 11. 4. 2002, teda za účinnosti

právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2002.

Podľa , ak ďalej nie je ustanovené inak,

ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002,

vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa

však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Citované ustanovenie je retroaktívne a stanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa

spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2002, okrem vzniku právnych

vzťahov a nárokov, ktoré vznikli z týchto právnych vzťahov pred 1. januárom 2002.

Nárok žalobcu požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov vznikol až v apríli

2002, kedy bola žalovaným ako ručiteľom doručená výzva na plnenie zabezpečenej

pohľadávky a oznámené postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom.

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne s poukazom na ust. § 106 Obchodného

zákonníka účinne od 1. 1. 2002, keď žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní 2-6/ za záväzky

žalovaného 1/ neručia.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného soudu ČR (nález pléna zo dňa 4. februára

uverejnený pod č. 63-1997 Sb.) v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy

platí nepravá retroaktivita (nepravá spätná účinnosť). To znamená, že od účinnosti novej

právnej normy sa aj právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej normy posudzujú podľa novej

právnej normy.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nárok žalobcu, ktorý vznikol až v apríli 2002

posúdil podľa novej právnej normy.

Sťažovateľ ďalej namieta to, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými

odvolacími dôvodmi sťažovateľa ako odvolateľa.

Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, resp. ,

zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to

však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument.

Rozsah tejto povinnosti sa preto môže merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť

analyzovaný vo svetle okolností každého prípadu. Napríklad v odvolacom konaní sa tak súd

pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu.

Pretože v danom prípade odvolací súd potvrdzoval rozsudok súdu prvého stupňa tak,

ako to vyplýva z odôvodnenia, odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, pričom len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v odôvodnení

napadnutého rozsudku doplnil dôvody zdôrazňujúce správnosť rozsudku súdu prvého

stupňa tak, ako mu to umožňuje ustanovenie

Sťažovateľ právne závery krajského súdu považuje za arbitrážne a svojvoľné, a preto

z ústavného hľadiska je neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré majú za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Podľa sťažovateľa nejde o nesúhlas sťažovateľa

s právnym názorom krajského súdu, ale o prípad, keď krajský súd posúdil vec sťažovateľa

podľa právnej normy, ktorá sa na ňu z hľadiska intertemporálneho nevzťahovala. Namietal,

že krajský súd sa nezaoberal vôbec odvolacím tvrdením sťažovateľa, ktoré tvorí podstatu

odvolania sťažovateľa vo vzťahu k častí rozhodnutia o pohľadávke na zaplatenie 416036,90

Sk a nijakým spôsobom sa nevyrovnal s odvolaním smerujúcim proti tejto časti rozsudku

súdu prvého stupňa. Tento postup je nezlučiteľný s požiadavkami v zmysle SR

a čl. 6 Dohovoru.

Z uvedených skutočností, tvrdených podrobne sťažovateľom vyplýva, že rozhodnutie

krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Keďže nie sú splnené procesné podmienky na prípustnosť dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu v zmysle , prichádzal by do úvahy procesný postup

s využitím mimoriadneho dovolania v zmysle , ktorý uvádza, že

mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok

uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (písm. c/

uvedeného ustanovenia ).

Z ustanovenia § 243g vyplýva, že mimoriadne dovolanie podáva generálny

prokurátor.

Z publikovaného nálezu Ústavného súdu SR je zrejmé, že mimoriadne

opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať

pred po daním podnetu na ústavný súd. Mimoriadne dovolanie podané generálnym

prokurátorom na návrh navrhovateľa treba považovať za účinný právny prostriedok

nápravy tohto základného práva alebo slobody.

Krajský súd preto dáva ústavnému súdu na zváženie pred rozhodnutím zistiť, či

nebolo využité mimoriadne dovolanie podaním generálneho prokurátora SR proti

uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, čo by malo za následok, že je potrebné považovať

použité mimoriadne dovolanie za účinný právny prostriedok nápravy tvrdeného

poškodeného základného práva alebo slobody.

Podľa nášho názoru odvolací súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá sa na ňu

vzťahovala pri použitom výklade, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného soudu ČR

vyššie uvedeného (nález pléna zo dňa 4. 2. uverejnený pod č. 63/1997 Sb.).

Podotýkame, že odvolací súd odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia

nemusí opakovať podstatnú časť odôvodnenia súdu prvého stupňa, ale je postačujúce, ak sa

obmedzí len na konštatovanie, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, prípadne

doplní ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ako to upravuje

ustanovenie Pri zachovaní tohto postupu, ako to urobil odvolací súd

v napadnutom rozhodnutí, nie sú splnené kritéria o konaní súdu, ktorý je nezlučiteľný

s požiadavkami v zmysle SR a Dohovoru.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie predseda krajského súdu po predchádzajúcej

výzve ústavného súdu oznámil, že zotrváva na svojom predchádzajúcom vyjadrení

k sťažnosti z 12. októbra 2010, ktoré už vecne nedoplnil.

Právna zástupkyňa sťažovateľky na základe výzvy ústavného súdu vo vyjadrení

z 18. marca 2011 doručenom ústavnému súdu 24. marca 2011 oznámila, že k vyjadreniu

predsedu krajského súdu z 12. októbra 2010, ktoré bolo ústavnému súdu doručené

19. októbra 2010, sa už vyjadrila podaním z 15. novembra 2010, v ktorom okrem iného

uviedla:

«1. K argumentácii krajského súdu k časovému stretu starej a novej normy

sťažovateľ uvádza, že podľa „časový konflikt právnych úprav je spojený

v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a dôvery občana v právo.

Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality

a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych

úprav, ktoré by nenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich

primeraným spôsobom vyvažovalo“ (). Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia,

pri časovom konflikte dvoch právnych úprav sa má zvoliť legislatívne riešenie rešpektujúce

a vyvažujúce princíp právnej istoty s princípom rovnosti. Bežným legislatívno-technickým

nástrojom takéhoto riešenia sú prechodné ustanovenia, ktoré predmetné princípy

zohľadňujú a časový konflikt právnych úprav riešia.

V duchu tohto princípu je potrebné vykladať prechodné ustanovenia aj v tomto

prípade.

2. Krajský súd nesprávne cituje a nesprávne závery vyvodzuje z nálezu Ústavného

súdu SR , pretože z neho je práve naopak zrejmé, že podnet na mimoriadne

dovolanie nie je účinným prostriedkom nápravy, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať pred

podaním sťažnosti ÚS SR (Mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ nemôže

uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať pred podaním podnetu na Ústavný súd Slovenskej

republiky, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu

priamo dostupné. Ak však navrhovateľ príslušnému orgánu podal podnet na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku a tento orgán mimoriadny opravný prostriedok

skutočne podal, Ústavný súd Slovenskej republiky pri predbežnom prerokovaní takéhoto

podnetu skúma, či tento prostriedok možno považovať za účinný právny prostriedok

nápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa

navrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky)

Vo veci sťažovateľa mimoriadne dovolanie podané nebolo.

3. Sťažovateľ poukazuje ďalej tiež na to, že vyjadrenie k ústavnej sťažnosti nemôže

nahrádzať alebo zhojiť nedostatok odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu. Sťažovateľ

sa až z vyjadrenia krajského súdu k ústavnej sťažnosti zo dňa 12. 10. 2010 dozvedá, čo

krajský súd viedlo k rozhodnutiu. Z rozhodnutia krajského súdu č. k. -655

z 29. 03. 2010 sa totiž sťažovateľ nedozvedel, z akého dôvodu krajský súd považoval ním

realizovaný výklad dotknutých ustanovení za jediný správny a jedine ústavne konformný,

nakoľko takéto zdôvodnenie toto rozhodnutie neobsahovalo.

To však nič nemení na tom, že sťažovateľ je presvedčený, že aj táto argumentáciu

krajského súdu je ústavne nekonformná.

4. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiada, aby rozhodol o prijatí

jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.»

II.

Všeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m.

, , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , , ,

).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho

opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,

ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady

ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto

ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie

súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene

nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé

také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu postupu

príslušného orgánu verejnej moci (m. m. , ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva

v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez

akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného

garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -655 z 29. marca 2010.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky a k nej pripojených listinných dôkazov

zistil, že sťažovateľka si v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

uplatňovala proti pôvodne šiestim žalovaným [T., spoločnosť s ručením obmedzením (ďalej

aj „dlžník“), a piatim ručiteľom (ďalej len „žalovaní v 2. až 6. rade“)] jednak vlastnú

pohľadávku z titulu neuhradenia nezaplatenej časti ceny diela v sume 416 036,90 Sk za

zimnú údržbu mestských komunikácií v meste K. za január 2001 (vyúčtovanú faktúrou č.

20010104) a tiež pohľadávku získanú jej postúpením od obchodnej spoločnosti E., s. r. o.

(ďalej len „postupca“), za prevzatie a zneškodnenie odpadu v júni 2000 v sume

2 905 376,80 Sk a za prevzatie a zneškodnenie odpadu vo februári 2001 v sume 1 800 000

Sk. Postúpené pohľadávky vznikli na základe zmlúv uzavretých medzi postupcom a

dlžníkom.

Po zastavení konania proti dlžníkovi (žalovanému v 1. rade) na základe späťvzatia

návrhu sťažovateľkou z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok predmetom konania

vedeného okresným súdom ostal nárok sťažovateľky proti ručiteľom (žalovaným v 2. až

6. rade), ktorého uplatnenie odôvodňovala ručením podľa § 106 ods. 1 Obchodného

zákonníka účinného do 31. decembra 2001 v spojení s § 768c ods. 1 Obchodného

zákonníka, pretože jediným spoločníkom žalovaných v 2. až 6. rade bolo Mesto K.

V konaní nebola sporná ani spochybnená skutočnosť, že sťažovateľka je veriteľom

uplatňovaných pohľadávok. V prerokovávanom prípade bolo taktiež preukázané, že

peňažné záväzky na úhradu ceny diela vznikli 17. júla 2000, 1. marca 2001, 17. marca 2001,

t. j. okamihom ich splatnosti.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vyzvala dlžníka

na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 416 036,90 Sk listom z 20. marca 2001 (doručený

dlžníkovi 22. marca 2001), na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 2 905 376,80 Sk listom

z 8. februára 2001 (doručený dlžníkovi 8. februára 2001), na zaplatenie svojej pohľadávky

v sume 1 800 000 Sk listom z 9. júla 2001 (doručený dlžníkovi 9. júla 2001).

Postupca oznámil žalovaným v 2. až 6. rade postúpenie predmetných pohľadávok

sťažovateľke svojimi listami z 10. apríla 2002, ktoré si žalovaní prevzali 11. apríla 2002.

Podstatou argumentácie žalovaných v predmetnom konaní bolo ich tvrdenie, že im

nevznikol ručiteľský záväzok, pretože upovedomenie od postupcu im bolo doručené v čase,

keď už právny poriadok nepoznal ručenie podľa .

Po dvoch vyhovujúcich rozsudkoch (z 2. marca 2005 a 25. júla 2007 v znení

opravného uznesenia z 12. októbra 2007) okresný súd viazaný právnym názorom

odvolacieho krajského súdu v poradí tretím rozsudkom z 13. mája 2009 žalobu

sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na úhradu trov konania žalovaným.

Okresný súd v odôvodnení tohto rozsudku dospel k právnemu záveru, že «nárok

žalobcu z ručenia voči žalovaných v 2. až 6. rade vznikol až 11. 4. 2002, t. j. až za stavu,

keď tzv. „jednoosobové“ spoločnosti už zo zákona (podľa § 106 ods. 1 Obchodného

zákonníka) neručili za svoje záväzky navzájom. Na základe tejto skutočnosti súd žalobu voči

žalovaným v 2. až 6. rade zamietol z dôvodu, že títo za predmetné záväzky žalovaného v 1.

rade neručia.».

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. -655

z 29. marca 2010 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 13. mája 2009 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení rozhodnutia

odvolací súd okrem iného uviedol:

„Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil

a vo veci správne rozhodol.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia a považuje za potrebné uviesť tieto skutočnosti. Žalobca sa domáhal zaplatenia

uplatnenej sumy, ktorú nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky od spoločnosti E., spol.

s r. o. K., voči žalovaným na základe ručenia podľa

platného pred novelou č. (do 31. 12. 2001).

Podľa druhá veta (účinného od 1. 2. 1998 do

31. 12. 2001), ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi vo viacerých

spoločnostiach, za záväzky ktorejkoľvek z ich spoločností ručia svojím majetkom aj ich

ostatné spoločnosti.

Podľa , ustanovenia až 311 platia primerane aj

pre ručenie, ktoré vzniklo zo zákona.

Veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že

dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej lehote po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval

( ).

Inštitút ručenia má subsidiárnu povahu, veriteľ sa musí domáhať splnenia záväzku

najprv od dlžníka a od ručiteľa ho môže požadovať až následne.

Podľa , pri postúpení zabezpečenej pohľadávky

prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi

postupca alebo preukázal postupník.

Veriteľ môže svoju pohľadávku písomnou zmluvou postúpiť na tretiu osobu, bez

súhlasu dlžníka a vzhľadom na akcesorickú povahu ručenia prechádza toto zabezpečenie na

postupníka. Oproti úprave v , práva z ručenia na postupníka

prechádzajú až momentom, keď túto skutočnosť oznámi pôvodný veriteľ alebo preukáže

postupník. Dovtedy je postúpenie pohľadávky voči ručiteľovi neúčinné, bez právnych

následkov.

Postúpenie uplatnenej pohľadávky oznámil pôvodný veriteľ žalovaným listom zo dňa

10. 4. 2002, ktorý im bol doručený 11. 4. 2002.

V prejednávanom prípade právny vzťah ručenia vznikol za účinnosti právnej úpravy

účinnej do 31. 12. 2001 ale práva z ručenia prešli na žalobcu 11. 4. 2002, teda za účinnosti

právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2002.

Podľa , ak nie je ustanovené inak, ustanovenia

tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002; vznik týchto

právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa však posudzujú

podľa doterajších predpisov.

Citované ustanovenie je retroaktívne a stanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa

spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2002, okrem vzniku právnych

vzťahov a nárokov, ktoré vznikli z týchto právnych vzťahov pred 1. januárom 2002.

Nárok žalobcu požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov vznikol až v apríli

2002, kedy bola žalovaným ako ručiteľom doručená výzva na plnenie zabezpečenej

pohľadávky a oznámené postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom.

Súd prvého stupňa preto rozhodol správne s poukazom na ust. § 106 Obchodného

zákonníka účinné od 1. 1. 2002, keď žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní 2/ - 6/ za záväzky

žalovaného 1/ neručia.“

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru je tvrdenie,

že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ústavne

akceptovateľným spôsobom s jej dvoma podstatnými námietkami, resp. ich ignoroval.

Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä v tom, že:

a) Krajský súd ignoroval a žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil podstatnú

námietku sťažovateľky, podľa ktorej celá jeho argumentácia v odôvodnení jeho rozsudku sa

viazala iba k následkom postúpenia pohľadávky na ručenie a doručenia oznámenia o jej

postúpení ručiteľom, hoci pre správnosť zamietnutia jej žaloby, pokiaľ ide o prvú

z uplatnených pohľadávok v sume 416 036,90 Sk, ktorej bola prvým veriteľom (nebola jej

postúpená), neuviedol žiaden relevantný dôvod. Na skutočnosť, že časť predmetu konania

nebola nikdy postupovaná a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľky, poukazovala

i vo svojom odvolaní z 22. júna 2009.

b) Krajský súd nesprávne právne posúdil nárok sťažovateľky na plnenie voči

ručiteľom, keď vykladá pojem nárok podľa nie ako

nárok (ako taký) voči ručiteľovi, ale ako nárok postupníka voči ručiteľovi požadovať

plnenie od ručiteľa. Aplikáciou a svojvoľným výkladom § 307 ods. 3 Obchodného

zákonníka krajský súd dospel k záveru, že podľa tohto ustanovenia pri postúpení

zabezpečenej pohľadávky vzniká postupníkovi nárok požadovať plnenie od ručiteľov

v momente, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca. Pritom podľa názoru sťažovateľky

nehovorí o vzniku nároku postupníka z ručenia, ale

o prechode práva z ručenia na postupníka.

V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver

prvostupňového súdu, že celý nárok sťažovateľky voči žalovaným v 2. až 6. rade z titulu

zákonného ručiteľského záväzku zabezpečujúceho pohľadávku sťažovateľky je podľa § 106

(v znení po 1. januári 2002) nedôvodný. Krajský súd sa

s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal tak, že jej nepriznal súdnu ochranu. Vecnú

argumentáciu sťažovateľky i samotný jej nárok posúdil iba na základe interpretácie § 307

ods. 3 a na vznik nároku veriteľa na plnenie voči

ručiteľovi.

Podstata prvej námietky sťažovateľky spočíva v tom, že krajský súd sa v súvislosti

s určením momentu vzniku nároku sťažovateľky na plnenie voči ručiteľom vôbec

nezaoberal (nerozlišoval), či ide o pohľadávku, ktorej veriteľom bola od počiatku

sťažovateľka, alebo pohľadávku, ktorú nadobudla postúpením. Táto skutočnosť vyplýva

z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa ktorého „... žalobca sa

domáhal zaplatenia uplatnenej sumy, ktorú nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky od

spoločnosti E. spol. s r. o. ...“.

Na tomto základe sa možno len stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, že krajský

súd vznik jej nároku požadovať celé plnenie od žalovaných ako ručiteľov viazal

na oznámenie postúpenia pohľadávky pôvodným veriteľom ručiteľom, teda už za právnej

úpravy účinnej od 1. januára 2002 vylučujúcej zákonné ručenie obchodných spoločností,

hoci nesporne časť uplatňovaného nároku v sume 416 036,90 Sk bola jej pôvodnou

pohľadávkou (nebola jej postúpená). Krajský súd na uvedené a listinnými dôkazmi

preukázané sťažovateľkine tvrdenia (že časť predmetu konania nebola nikdy postupovaná

a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľky) bez relevantného dôvodu neprihliadol.

Podľa (ďalej len „OSP“) v odôvodnení

rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav

podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ktorému vecne zodpovedá aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované

ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľka tiež namieta, potrebné vykladať

a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej

len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára

1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na základe

ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia

a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias c. Grécko z 29. mája

1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi

na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozsudok ESĽP

vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľky o tom, že vo vzťahu

k pohľadávke v sume 416 036,90 Sk bola prvým veriteľom (nebola jej postúpená),

považovať za argument, ktorý je pre rozhodovanie súdu v príslušnej časti posudzovanej veci

rozhodujúci, t. j. taký, ku ktorému bolo nevyhnutné formulovať v odôvodnení namietaného

rozhodnutia špecifickú (konkrétnu) odpoveď. Za okolností, keď krajský súd na túto

námietku sťažovateľky v odôvodnení namietaného rozsudku vôbec nereagoval, nemožno

jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto námietke považovať za ústavne konformné. V danom

prípade bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa odvolací súd s touto

podstatnou námietkou sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným

spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal. Ak tak krajský

súd neurobil, treba považovať namietaný rozsudok v tejto časti za zjavne neodôvodnený,

a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný, čo zakladá dôvod

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Pre účely posúdenia druhej sťažnostnej námietky sťažovateľky sa ústavný súd musel

zaoberať ústavnou konformitou interpretácie relevantných ustanovení Obchodného

zákonníka krajským súdom ako súdom odvolacím.

Podľa druhej vety (úprava účinná do

31. decembra 2001) ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi

vo viacerých spoločnostiach, za záväzky ktorejkoľvek z ich spoločností ručia svojím

majetkom aj ich ostatné spoločnosti.

Podľa ak nie je ustanovené inak,

ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002;

vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa

však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Intertemporálne ustanovenie ustanovuje, že právne vzťahy vzniknuté pred

1. januárom 2002 sa riadia podľa doterajších predpisov (t. j. platných a účinných do

31. decembra 2001).

Žalovaní v 2. až 6. rade ako právnické osoby – obchodné spoločnosti (spoločnosti

s ručením obmedzeným) boli zriadené jediným spoločníkom – Mestom K., a to od ich

založenia až do času vzniku žalovaných pohľadávok, preto takto založené spoločnosti

ex lege ručia navzájom za svoje záväzky.

Základnými podmienkami tohto zákonného ručenia (ručenia, ktoré vzniklo

zo zákona) je existencia (vznik) záväzku a existencia tzv. „jednoosobových“ spoločností

s ručením obmedzeným, z ktorých u jednej z nich došlo ku vzniku záväzku. Z toho možno

logicky vyvodiť, že uvedené podmienky musia nastať za účinnosti právnej úpravy

upravujúcej toto ručenie ( druhá veta ).

V posudzovanom prípade ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah

zákonného ručenia vznikol pred 31. decembrom 2001 („V prejednávanom prípade právny

vzťah ručenia vznikol za účinnosti právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2001“).

Podľa na ručenie, ktoré vzniklo zo zákona, platia

primerane aj ustanovenia zákona o ručení uvedené v § 305 až § 311 Obchodného

zákonníka.

Pre vznik zákonného ručenia je rozhodujúca existencia platného záväzku, ktorý sa

ručením zabezpečuje. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, ktoré krajský súd

nespochybnil, vyplýva, že v danom prípade peňažné záväzky na úhradu ceny diela vznikli

17. júla 2000, 1. marca 2001, 17. marca 2001 okamihom ich splatnosti, keď súčasne vznikla

povinnosť dlžníka plniť a zároveň právo veriteľa na prijatie plnenia.

Podľa veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia

záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe

po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval, pričom toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho

veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä

pri vyhlásení konkurzu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vyzvala dlžníka

na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 416 036,90 Sk listom z 20. marca 2001 (doručený

dlžníkovi 22. marca 2001), na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 2 905 376,80 Sk listom

z 8. februára 2001 (doručený dlžníkovi 8. februára 2001) a na zaplatenie svojej pohľadávky

v sume 1 800 000 Sk listom z 9. júla 2001 (doručený dlžníkovi 9. júla 2001).

Podľa pri postúpení zabezpečenej pohľadávky

prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi

postupca alebo preukázal postupník.

Postupca oznámil žalovaným v 2. až 6. rade postúpenie predmetných pohľadávok

sťažovateľke svojimi listami z 10. apríla 2002, ktoré si žalovaní prevzali 11. apríla 2002.

V prípade, že dôjde k postúpeniu pohľadávky zabezpečenej ručením, nový veriteľ

vstupuje do právneho postavenia pôvodného veriteľa a táto zmena nemá žiadny dopad

na právny režim zabezpečovacích záväzkov (práv a povinností). Záväzok ručiteľa sa mení

len v osobe veriteľa, teda v osobe, ktorej pohľadávku ručiteľ ručením zabezpečuje. Obsah

záväzku sa nemení (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1 Obdo V 30/2006).

S postúpenou pohľadávkou prechádza nielen jej príslušenstvo, ale aj všetky práva

s ňou spojené vrátane práv vyplývajúcich zo zabezpečenia záväzkov, teda aj ručenie.

Ručiteľský záväzok sa viaže na pohľadávku a vo vzťahu k veriteľovi sa prejavuje ako právo

veriteľa na zabezpečenie pohľadávky (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. ).

Z dosiaľ uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť (aj) záver, že

zmenou právnej úpravy , ktorá

nadobudla účinnosť od 1. januára 2002, nedošlo k zániku už vzniknutých subjektívnych

ručiteľských práv a povinností. Ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý ručenie

zabezpečuje ( ).

V posudzovanom prípade krajský súd ako odvolací súd vyslovil v súvislosti

s nárokom sťažovateľky požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov (iný) právny záver,

podľa ktorého je pre jeho vznik rozhodujúce doručenie výzvy na plnenie zabezpečenej

pohľadávky a oznámenie postúpenia pohľadávky pôvodným veriteľom žalovaným ako

ručiteľom (11. apríl 2002), z čoho s poukazom na účinného

od 1. januára 2002 vyvodil, že žalovaní v 2. až 6. rade za záväzky dlžníka neručia.

Tento právny záver formuloval krajský súd v namietanom rozsudku bez primeraného

odôvodnenia [krajský súd až vo vyjadrení z 12. októbra 2010 na základe výzvy ústavného

súdu odôvodňuje svoj postup a rozhodnutie z 29. marca 2010, pričom svoj názor opiera aj

o ustálenú judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (nález pléna zo 4. februára

uverejnený pod č. 63/1997 Sb.), pozn.], čo ústavný súd považuje za prejav formalistického

prístupu k interpretácii relevantných právnych noriem, ktorý má vo svojich dôsledkoch

prvky arbitrárnosti, resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska

za zjavne neodôvodnený.

Z hľadiska materiálneho chápania ochrany ústavnosti, ktoré ústavný súd preferuje

vo svojej rozhodovacej činnosti (, , , ,

atď.), bolo v danom prípade potrebné, aby krajský súd presvedčivým

spôsobom odôvodnil svoj právny záver, a naopak, aby ústavne akceptovateľným spôsobom

vyvrátil v danom prípade tiež do úvahy prichádzajúci spôsob interpretácie relevantných

právnych noriem, podľa ktorej zmenou právnej úpravy

, ktorá nadobudla účinnosť od 1. januára 2002, nedošlo k zániku

už vzniknutých subjektívnych ručiteľských práv a povinností, keďže v zmysle § 311 ods. 1

ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd v zhode so sťažovateľkou považuje za

vhodné poukázať na ňou citované právne názory (pozri časť I tohto nálezu) obsiahnuté

v rozhodnutí sp. zn. , podľa ktorých „časový konflikt právnych úprav je

spojený v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a dôvery občana v právo.

Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality

a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych

úprav, ktoré by nenarušilo princíp právnej istoty ako ani princíp rovnosti, ale ich

primeraným spôsobom vyvažovalo.“. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom

prípade z dvoch do úvahy prichádzajúcich výkladov relevantných právnych noriem zvolil

taký, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi

posudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu

k ochrane ústavnosti (porovnaj , , , ,

atď.) a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu právnych

noriem uskutočňovanú všeobecným súdom. Ak už krajský súd zvolil druhý z možných

prístupov k usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi konania, bolo nevyhnutné, aby svoje

právne závery presvedčivým spôsobom odôvodnil, a tým preukázal aj ich ústavnú

akceptovateľnosť.

Nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu aj vo vzťahu k druhej

námietke sťažovateľky treba preto aj s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa

názoru ústavného súdu za porušenie jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka,

aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne

vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi,

ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup

a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

č. k. -655 z 29. marca 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky

podľa a tiež jej právo podľa dohovoru, bolo potrebné zrušiť

tento rozsudok krajského súdu podľa a vrátiť mu vec na ďalšie konanie

pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu ( ). Krajský

súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné

jeho doručením ( ).

Ústavný súd rozhodol napokon podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. V. B. v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania v sume 254,88 €

za dva právne úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti

ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“). Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že trovy konania

požadované sťažovateľkou neprekračovali sumu, ktorá sťažovateľke patrí podľa vyhlášky,

a preto ich priznal v sume ňou požadovanej, t. j. v sume 254,88 €. Priznanú sumu trov

konania je krajský súd povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. V. B., K. [§ 31a zákona o

ústavnom súde v spojení s (bod 3 výroku tohto nálezu)].

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011