Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 33/2011
PDF · 373.22 KB
No categories available
IV. ÚS 33/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti H., a. s., K., zastúpenej advokátkou
JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29.
marca 2010, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti H., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 108/2009-655
z 29. marca 2010 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca 2010
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti H., a. s.,
trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)
na účet advokátky JUDr. V. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca
2010.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že «sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania
vedeného pred Okresným súdom Košice I. (správne má byť „Okresným súdom Košice II“,
pozn.)... pod sp. zn. 31 Cb 87/2002 (začatého 14. 2. 2002), v ktorom sa domáhal proti
pôvodne šiestim žalovaným a to 1. T., s. r. o. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), 2. S., s. r. o.,
3. M., a. s., 4. T. s. r. o. K., 5. E., s. r. o., 6. C., spoločnosť s ručením obmedzeným, K. (ďalej
len „žalovaní v 2. - 6. rade) zaplatenia sumy 169.999,79 € (5.121.413,70 Sk) s prísl.».
Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza:
„Táto pohľadávka v časti 416.036,90 Sk vznikla na základe zmluvy o dielo
uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným v 1. rade (neuhradený zostatok 416.036,90 Sk
z fa. č. 20010104 z 12. 2. 2001 splatnej 28. 2. 2001 vystavenej sťažovateľom na sumu
678.542, Sk), podľa ktorej sťažovateľ vykonával pre žalovaného v 1. rade zimnú údržbu
komunikácii a žalovaný v 1. rade sa mu za to zaviazal zaplatiť odplatu v dojednanej výške.
V konaní nebolo sporné, že táto pohľadávka sťažovateľa sa stala splatnou dňa 28. 2. 2001
a ani to, že sťažovateľ vyzval žalovaného v 1. rade na jej zaplatenie výzvou zo dňa 20. 3.
2001 (doručená dlžníkovi dňa 22. 3. 2001).
Zostávajúcu časť pohľadávky nadobudol sťažovateľ ako postupník jej postúpením od
postupcu E., s. r. o. (neuhradený zostatok 2.905.376,80 Sk z fa. č. 0006300824 zo dňa 1. 7.
2000 splatnej 16. 7. 2000 vystavenej postupcom na sumu 3.250.914,50 Sk a neuhradený
zostatok 1.800.000,- Sk z fa. č. 0102280233 z 1. 3. 2001 splatnej 16. 3. 2001 vystavenej
postupcom na sumu 2.568.265,90 Sk). Išlo o pohľadávku zo zmluvy o dielo uzatvorenú
medzi E., s. r. o. a žalovaným v 1. rade, ktorou sa zaviazal E., s. r. o. vykonávať pre
žalovaného v 1. rade likvidáciu komunálneho odpadu v spaľovni odpadov a žalovaný v 1.
rade sa mu za to zaviazal zaplatiť odplatu v dojednanej výške. V konaní nebolo sporné, že
prvá z týchto pohľadávok (2.905.376,80 Sk) sa stala splatnou dňa 16. 7. 2000, postúpená
bola sťažovateľovi zmluvou zo dňa 19. 7. 2000, postúpenie bolo oznámené postupcom
žalovanému v 1. rade (dlžníkovi) prípisom doručeným dlžníkovi dňa 31. 7. 2000 a ani to, že
sťažovateľ vyzval dlžníka na plnenie výzvami zo dňa 8. 2. 2001 (doručená 8. 2. 2001), zo
dňa 20. 3. 2001 (doručená 22. 3. 2001), zo dňa 9. 7. 2001 (doručená 9. 7. 2001). V konaní
nebolo sporné ďalej ani to, že druhá z týchto pohľadávok (1.800.000,- Sk) sa stala splatnou
dňa 16. 3. 2001, postúpená bola sťažovateľovi zmluvou zo dňa 16. 3. 2001, postúpenie bolo
oznámené postupcom dlžníkovi listom zo dňa 16. 3. 2001 doručeným dlžníkovi dňa 20. 3.
2001 a ani to, že sťažovateľ vyzval dlžníka na plnenie výzvou zo dňa 9. 7. 2001 (doručená 9.
7. 2001). Sporné v konaní nebolo ani to, že E., s. r. o. osobitne oznámil postúpenie
pohľadávky na zaplatenie časti žalovanej sumy (2.905.376,80 Sk a 1.800.000,- Sk) v
prospech sťažovateľa jednotlivým žalovaným v 2. - 6. rade a vyzval ich na plnenie listami
doručenými im 11. 4. 2002.“
Vo vzťahu k žalovaným v 2. až 6. rade sťažovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že
„za splnenie tejto pohľadávky žalovaní v 2 . - 6. rade zodpovedajú ako ručitelia podľa §
106 ods. 1 druhá veta ObchZ..., pretože jediným spoločníkom žalovaných v 2. - 6. rade bolo
Mesto K.
Ustanovenie § 106 ods. 1 druhá veta ObchZ v tomto znení bolo súčasťou právneho
poriadku v období od 1. 2. 1998 do 31. 12. 2001. S účinnosťou od 1. 1. 2002 bolo novelou
vykonanou zák. č. 500/2001 Z. z. z obchodného zákonníka vypustené a rovnakou novelou
bolo do obchodného zákonníka doplnené prechodné ustanovenie § 768c ods. 1 ObchZ.
Po tom, čo na majetok žalovaného v 1. rade bol uznesením Krajského súdu
v Košiciach... č. k. 3 K 137/01-19 z 25. apríla 2002 vyhlásený konkurz, sťažovateľ vzal
žalobu voči nemu späť a okresný súd konanie voči žalovanému v 1. rade zastavil.
Predmetom konania tak ostala žaloba sťažovateľa proti žalovaným v 2. - 6. rade.“.
V konaní vo veci samej vedenej pod sp. zn. 31 Cb 87/2002 Okresný súd Košice II
(ďalej len „okresný súd“) potom, ako jeho dva predchádzajúce rozsudky (z 2. marca 2005
a 25. júla 2007), ktorými zaviazal žalovaných v 2. až 6. rade zaplatiť sťažovateľke sumu
5 121 413,70 Sk s príslušenstvom a trovami konania, krajský súd zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie, okresný súd vo veci rozhodol tretíkrát rozsudkom z 13. mája 2009,
ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na úhradu trov konania žalovaným. Súd
prvého stupňa odôvodnil zamietnutie žaloby proti žalovaným v 2. až 6. rade tým, že
„v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu nárok žalobcu z ručenia voči žalovaným
v 2. až 6. rade vznikol až 11. 4. 2002, t. j. až za stavu, keď tzv. jednoosobové spoločnosti už
zo zákona (podľa § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka) neručili za svoje záväzky navzájom.
Na základe tejto skutočnosti súd žalobu voči žalovaným v 2. až 6. rade zamietol z dôvodu, že
títo za predmetné záväzky žalovaného v 1. rade neručia... Vec teda posúdil okresný súd
podľa obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2002.“.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 108/2009-655
z 29. marca 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009 potvrdil.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na skutkové závery, ku ktorým došiel
krajský súd, a to, „... že nárok žalobcu požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov
vznikol až v apríli 2002, kedy bola žalovaným ako ručiteľom doručená výzva na plnenie
zabezpečenej pohľadávky a oznámené postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom.
Súd prvého stupňa preto rozhodol správne s poukazom na ust. § 106 Obchodného
zákonníka účinné od 1. 1. 2002, keď žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní 2) – 6) za
záväzky žalovaného 1) neručia.“.
Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným poukazovala na skutočnosť, že „krajský súd
posúdil vec sťažovateľa podľa § 106 ObchZ v znení po 1. 1. 2002. K tomuto záveru dospel
výkladom § 307 ods. 3 ObchZ a § 768c ods. 1 ObchZ. Ustanovenie § 768c ods. 1 ObchZ
vyložil tak, že v prípade postúpenia pohľadávky zabezpečenej ručením je pre aplikáciu
§ 768c ods. 1 ObchZ rozhodujúci nie vznik nároku ako takého (t. j. nároku z ručenia voči
ručiteľovi), ale vznik nároku postupníka voči ručiteľovi.“.
Podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutie krajského súdu založené na aplikácii
obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2002 ako právnej normy, ktorá sa na vec
nevzťahovala, je výsledkom svojvoľnej aplikácie a výkladu práva, ktorá nemá oporu v znení
právnych predpisov a popiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem a to § 768c
ods. 1 ObchZ a § 307 ods. 3 ObchZ do tej miery, že predstavuje porušenie základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže krajský súd aplikoval ust. § 768c ods. 1 ObchZ tak, že považoval za
rozhodujúce, kedy vznikol nárok voči ručiteľovi postupníkovi, hoci mal vychádzať z toho,
kedy vznikol nárok ako taký (ktorému zodpovedá povinnosť ručiteľa plniť) a navyše svoj
záver oprel o názor založený na výklade § 307 ods. 3 ObchZ, ktorý vykladal spôsobom,
ktorý nemá oporu v účele tohto ustanovenia, obom týmto ustanoveniam jednotlivo i v ich
vzájomnej krajským súdom vytvorenej spojitosti, svojvoľne prisúdil iný obsah a význam, než
aký majú, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie svojvoľné a arbitrárne, pretože takýto
právny názor krajského súdu je extrémne nesúladný so zmyslom a účelom daných
ustanovení a viedol k rozhodnutiu krajského súdu založeného na právnej norme, ktorá sa na
vec nevzťahovala.“.
Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd v napadnutom rozsudku nechal bez povšimnutia
tiež ďalšiu závažnú námietku, a to, že „potvrdil rozsudok okresného súdu
č. k. 31 Cb 87/2002-591 z 13. 5. 2009, ktorým bola žaloba zamietnutá, hoci pre správnosť
zamietnutia žaloby sťažovateľa pokiaľ ide o prvú z uplatnených pohľadávok (416.036,90
Sk), ktorej bol sťažovateľ prvým veriteľom (nebola mu postúpená), neuviedol žiaden
relevantný dôvod, keď celá jeho argumentácia v odôvodnení jeho rozsudku sa viazala iba
k následkom postúpenia pohľadávky na ručenie a doručenia oznámenia o jej postúpení
ručiteľom, ktoré so zamietnutím žaloby v tejto časti nemalo žiaden súvis. Na to, že časť
predmetu konania nebola nikdy postupovaná a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľa,
poukázal sťažovateľ i vo svojom odvolaní z 22. 6. 2009.
Keďže krajský súd sa vôbec nezaoberal týmto odvolacím tvrdením sťažovateľa,
pričom práve tieto tvrdenia tvorili podstatu odvolania sťažovateľa vo vzťahu k časti
rozhodnutia o pohľadávke na zaplatenie 416.036,90 Sk, nijakým spôsobom sa nevyrovnal
s odvolaním sťažovateľa smerujúcim proti tejto časti rozsudku okresného súdu. Ak takto
krajský súd postupoval, konal a rozhodol spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami
upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa H. a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na
ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2
Cob 108/2009-655 z 29. 3. 2010 porušené bo1o.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. 3. 2010 zrušuje
a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi H. a. s. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88
EUR, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. V. B.,
K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 33/2011-23
z 9. februára 2011 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej
veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Na základe výzvy ústavného súdu sa za krajský súd k sťažnosti vyjadril ešte pred jej
predbežným prerokovaním predseda krajského súdu v prípise sp. zn. 1 SprV/889/2010
z 12. októbra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:
„Základom sťažnosti je to, že Krajský súd v Košiciach, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1
O. s. p.) v odvo1acom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.
2Cob/108/2009 posúdil vec podľa Obchodného zákonníka v znení, ktoré sa na vec
nevzťahovalo a ďalej to, že odvolací súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal
s odvolacími dôvodmi sťažovateľa.
V prejednávanej veci právny vzťah ručenia vznikol za účinnosti právnej úpravy
účinnej do 31. 12. 2001, ale práva z ručenia prešli na žalobcu 11. 4. 2002, teda za účinnosti
právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2002.
Podľa § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka, ak ďalej nie je ustanovené inak,
ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002,
vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa
však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Citované ustanovenie je retroaktívne a stanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa
spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2002, okrem vzniku právnych
vzťahov a nárokov, ktoré vznikli z týchto právnych vzťahov pred 1. januárom 2002.
Nárok žalobcu požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov vznikol až v apríli
2002, kedy bola žalovaným ako ručiteľom doručená výzva na plnenie zabezpečenej
pohľadávky a oznámené postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom.
Súd prvého stupňa preto rozhodol správne s poukazom na ust. § 106 Obchodného
zákonníka účinne od 1. 1. 2002, keď žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní 2-6/ za záväzky
žalovaného 1/ neručia.
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného soudu ČR (nález pléna zo dňa 4. februára
uverejnený pod č. 63-1997 Sb.) v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy
platí nepravá retroaktivita (nepravá spätná účinnosť). To znamená, že od účinnosti novej
právnej normy sa aj právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej normy posudzujú podľa novej
právnej normy.
Z uvedených dôvodov odvolací súd nárok žalobcu, ktorý vznikol až v apríli 2002
posúdil podľa novej právnej normy.
Sťažovateľ ďalej namieta to, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými
odvolacími dôvodmi sťažovateľa ako odvolateľa.
Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
zaväzuje súdy na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to
však chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument.
Rozsah tejto povinnosti sa preto môže merať podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzovaný vo svetle okolností každého prípadu. Napríklad v odvolacom konaní sa tak súd
pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu.
Pretože v danom prípade odvolací súd potvrdzoval rozsudok súdu prvého stupňa tak,
ako to vyplýva z odôvodnenia, odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pričom len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v odôvodnení
napadnutého rozsudku doplnil dôvody zdôrazňujúce správnosť rozsudku súdu prvého
stupňa tak, ako mu to umožňuje ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p.
Sťažovateľ právne závery krajského súdu považuje za arbitrážne a svojvoľné, a preto
z ústavného hľadiska je neospravedlniteľné a neudržateľné, ktoré majú za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Podľa sťažovateľa nejde o nesúhlas sťažovateľa
s právnym názorom krajského súdu, ale o prípad, keď krajský súd posúdil vec sťažovateľa
podľa právnej normy, ktorá sa na ňu z hľadiska intertemporálneho nevzťahovala. Namietal,
že krajský súd sa nezaoberal vôbec odvolacím tvrdením sťažovateľa, ktoré tvorí podstatu
odvolania sťažovateľa vo vzťahu k častí rozhodnutia o pohľadávke na zaplatenie 416036,90
Sk a nijakým spôsobom sa nevyrovnal s odvolaním smerujúcim proti tejto časti rozsudku
súdu prvého stupňa. Tento postup je nezlučiteľný s požiadavkami v zmysle čl. 46 Ústavy SR
a čl. 6 Dohovoru.
Z uvedených skutočností, tvrdených podrobne sťažovateľom vyplýva, že rozhodnutie
krajského súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Keďže nie sú splnené procesné podmienky na prípustnosť dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu v zmysle § 238 O. s. p., prichádzal by do úvahy procesný postup
s využitím mimoriadneho dovolania v zmysle § 240f ods. 1 písm. c/ O. s. p., ktorý uvádza, že
mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok
uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (písm. c/
uvedeného ustanovenia O. s. p.).
Z ustanovenia § 243g vyplýva, že mimoriadne dovolanie podáva generálny
prokurátor.
Z publikovaného nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 42/2001 je zrejmé, že mimoriadne
opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať
pred po daním podnetu na ústavný súd. Mimoriadne dovolanie podané generálnym
prokurátorom na návrh navrhovateľa treba považovať za účinný právny prostriedok
nápravy tohto základného práva alebo slobody.
Krajský súd preto dáva ústavnému súdu na zváženie pred rozhodnutím zistiť, či
nebolo využité mimoriadne dovolanie podaním generálneho prokurátora SR proti
uvedenému rozsudku odvolacieho súdu, čo by malo za následok, že je potrebné považovať
použité mimoriadne dovolanie za účinný právny prostriedok nápravy tvrdeného
poškodeného základného práva alebo slobody.
Podľa nášho názoru odvolací súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá sa na ňu
vzťahovala pri použitom výklade, ako to vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného soudu ČR
vyššie uvedeného (nález pléna zo dňa 4. 2. uverejnený pod č. 63/1997 Sb.).
Podotýkame, že odvolací súd odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia
nemusí opakovať podstatnú časť odôvodnenia súdu prvého stupňa, ale je postačujúce, ak sa
obmedzí len na konštatovanie, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, prípadne
doplní ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ako to upravuje
ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. Pri zachovaní tohto postupu, ako to urobil odvolací súd
v napadnutom rozhodnutí, nie sú splnené kritéria o konaní súdu, ktorý je nezlučiteľný
s požiadavkami v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie predseda krajského súdu po predchádzajúcej
výzve ústavného súdu oznámil, že zotrváva na svojom predchádzajúcom vyjadrení
k sťažnosti z 12. októbra 2010, ktoré už vecne nedoplnil.
Právna zástupkyňa sťažovateľky na základe výzvy ústavného súdu vo vyjadrení
z 18. marca 2011 doručenom ústavnému súdu 24. marca 2011 oznámila, že k vyjadreniu
predsedu krajského súdu z 12. októbra 2010, ktoré bolo ústavnému súdu doručené
19. októbra 2010, sa už vyjadrila podaním z 15. novembra 2010, v ktorom okrem iného
uviedla:
«1. K argumentácii krajského súdu k časovému stretu starej a novej normy
sťažovateľ uvádza, že podľa PL. ÚS 25/05 „časový konflikt právnych úprav je spojený
v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a dôvery občana v právo.
Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality
a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych
úprav, ktoré by nenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich
primeraným spôsobom vyvažovalo“ (PL. ÚS 25/05). Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia,
pri časovom konflikte dvoch právnych úprav sa má zvoliť legislatívne riešenie rešpektujúce
a vyvažujúce princíp právnej istoty s princípom rovnosti. Bežným legislatívno-technickým
nástrojom takéhoto riešenia sú prechodné ustanovenia, ktoré predmetné princípy
zohľadňujú a časový konflikt právnych úprav riešia.
V duchu tohto princípu je potrebné vykladať prechodné ustanovenia aj v tomto
prípade.
2. Krajský súd nesprávne cituje a nesprávne závery vyvodzuje z nálezu Ústavného
súdu SR II. ÚS 42/2001, pretože z neho je práve naopak zrejmé, že podnet na mimoriadne
dovolanie nie je účinným prostriedkom nápravy, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať pred
podaním sťažnosti ÚS SR (Mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ nemôže
uplatniť osobne, nie je potrebné vyčerpať pred podaním podnetu na Ústavný súd Slovenskej
republiky, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu
priamo dostupné. Ak však navrhovateľ príslušnému orgánu podal podnet na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku a tento orgán mimoriadny opravný prostriedok
skutočne podal, Ústavný súd Slovenskej republiky pri predbežnom prerokovaní takéhoto
podnetu skúma, či tento prostriedok možno považovať za účinný právny prostriedok
nápravy toho základného práva alebo slobody, s namietaným porušením ktorých sa
navrhovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky)
Vo veci sťažovateľa mimoriadne dovolanie podané nebolo.
3. Sťažovateľ poukazuje ďalej tiež na to, že vyjadrenie k ústavnej sťažnosti nemôže
nahrádzať alebo zhojiť nedostatok odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu. Sťažovateľ
sa až z vyjadrenia krajského súdu k ústavnej sťažnosti zo dňa 12. 10. 2010 dozvedá, čo
krajský súd viedlo k rozhodnutiu. Z rozhodnutia krajského súdu č. k. 2 Cob 108/2009-655
z 29. 03. 2010 sa totiž sťažovateľ nedozvedel, z akého dôvodu krajský súd považoval ním
realizovaný výklad dotknutých ustanovení za jediný správny a jedine ústavne konformný,
nakoľko takéto zdôvodnenie toto rozhodnutie neobsahovalo.
To však nič nemení na tom, že sťažovateľ je presvedčený, že aj táto argumentáciu
krajského súdu je ústavne nekonformná.
4. Na základe vyššie uvedeného sťažovateľ ústavný súd žiada, aby rozhodol o prijatí
jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.»
II.
Všeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho
opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,
ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady
ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto
ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie
súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene
nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé
také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci
vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich
akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu
základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom
princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu
predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu postupu
príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym
postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva
v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez
akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného
garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale
aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré
preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade
s procesnými predpismi.
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
III.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca 2010.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky a k nej pripojených listinných dôkazov
zistil, že sťažovateľka si v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 31 Cb 87/2002
uplatňovala proti pôvodne šiestim žalovaným [T., spoločnosť s ručením obmedzením (ďalej
aj „dlžník“), a piatim ručiteľom (ďalej len „žalovaní v 2. až 6. rade“)] jednak vlastnú
pohľadávku z titulu neuhradenia nezaplatenej časti ceny diela v sume 416 036,90 Sk za
zimnú údržbu mestských komunikácií v meste K. za január 2001 (vyúčtovanú faktúrou č.
20010104) a tiež pohľadávku získanú jej postúpením od obchodnej spoločnosti E., s. r. o.
(ďalej len „postupca“), za prevzatie a zneškodnenie odpadu v júni 2000 v sume
2 905 376,80 Sk a za prevzatie a zneškodnenie odpadu vo februári 2001 v sume 1 800 000
Sk. Postúpené pohľadávky vznikli na základe zmlúv uzavretých medzi postupcom a
dlžníkom.
Po zastavení konania proti dlžníkovi (žalovanému v 1. rade) na základe späťvzatia
návrhu sťažovateľkou z dôvodu vyhlásenia konkurzu na jeho majetok predmetom konania
vedeného okresným súdom ostal nárok sťažovateľky proti ručiteľom (žalovaným v 2. až
6. rade), ktorého uplatnenie odôvodňovala ručením podľa § 106 ods. 1 Obchodného
zákonníka účinného do 31. decembra 2001 v spojení s § 768c ods. 1 Obchodného
zákonníka, pretože jediným spoločníkom žalovaných v 2. až 6. rade bolo Mesto K.
V konaní nebola sporná ani spochybnená skutočnosť, že sťažovateľka je veriteľom
uplatňovaných pohľadávok. V prerokovávanom prípade bolo taktiež preukázané, že
peňažné záväzky na úhradu ceny diela vznikli 17. júla 2000, 1. marca 2001, 17. marca 2001,
t. j. okamihom ich splatnosti.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vyzvala dlžníka
na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 416 036,90 Sk listom z 20. marca 2001 (doručený
dlžníkovi 22. marca 2001), na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 2 905 376,80 Sk listom
z 8. februára 2001 (doručený dlžníkovi 8. februára 2001), na zaplatenie svojej pohľadávky
v sume 1 800 000 Sk listom z 9. júla 2001 (doručený dlžníkovi 9. júla 2001).
Postupca oznámil žalovaným v 2. až 6. rade postúpenie predmetných pohľadávok
sťažovateľke svojimi listami z 10. apríla 2002, ktoré si žalovaní prevzali 11. apríla 2002.
Podstatou argumentácie žalovaných v predmetnom konaní bolo ich tvrdenie, že im
nevznikol ručiteľský záväzok, pretože upovedomenie od postupcu im bolo doručené v čase,
keď už právny poriadok nepoznal ručenie podľa § 106 Obchodného zákonníka.
Po dvoch vyhovujúcich rozsudkoch (z 2. marca 2005 a 25. júla 2007 v znení
opravného uznesenia z 12. októbra 2007) okresný súd viazaný právnym názorom
odvolacieho krajského súdu v poradí tretím rozsudkom z 13. mája 2009 žalobu
sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na úhradu trov konania žalovaným.
Okresný súd v odôvodnení tohto rozsudku dospel k právnemu záveru, že «nárok
žalobcu z ručenia voči žalovaných v 2. až 6. rade vznikol až 11. 4. 2002, t. j. až za stavu,
keď tzv. „jednoosobové“ spoločnosti už zo zákona (podľa § 106 ods. 1 Obchodného
zákonníka) neručili za svoje záväzky navzájom. Na základe tejto skutočnosti súd žalobu voči
žalovaným v 2. až 6. rade zamietol z dôvodu, že títo za predmetné záväzky žalovaného v 1.
rade neručia.».
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 108/2009-655
z 29. marca 2010 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn.
31 Cb 87/2002 z 13. mája 2009 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení rozhodnutia
odvolací súd okrem iného uviedol:
„Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil
a vo veci správne rozhodol.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia a považuje za potrebné uviesť tieto skutočnosti. Žalobca sa domáhal zaplatenia
uplatnenej sumy, ktorú nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky od spoločnosti E., spol.
s r. o. K., voči žalovaným na základe ručenia podľa § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka
platného pred novelou č. 500/2001 Z. z. (do 31. 12. 2001).
Podľa § 106 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka (účinného od 1. 2. 1998 do
31. 12. 2001), ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi vo viacerých
spoločnostiach, za záväzky ktorejkoľvek z ich spoločností ručia svojím majetkom aj ich
ostatné spoločnosti.
Podľa § 312 Obchodného zákonníka, ustanovenia § 305 až 311 platia primerane aj
pre ručenie, ktoré vzniklo zo zákona.
Veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že
dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej lehote po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval
(§ 306 ods. 1 Obchodného zákonníka).
Inštitút ručenia má subsidiárnu povahu, veriteľ sa musí domáhať splnenia záväzku
najprv od dlžníka a od ručiteľa ho môže požadovať až následne.
Podľa § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, pri postúpení zabezpečenej pohľadávky
prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi
postupca alebo preukázal postupník.
Veriteľ môže svoju pohľadávku písomnou zmluvou postúpiť na tretiu osobu, bez
súhlasu dlžníka a vzhľadom na akcesorickú povahu ručenia prechádza toto zabezpečenie na
postupníka. Oproti úprave v Občianskom zákonníku, práva z ručenia na postupníka
prechádzajú až momentom, keď túto skutočnosť oznámi pôvodný veriteľ alebo preukáže
postupník. Dovtedy je postúpenie pohľadávky voči ručiteľovi neúčinné, bez právnych
následkov.
Postúpenie uplatnenej pohľadávky oznámil pôvodný veriteľ žalovaným listom zo dňa
10. 4. 2002, ktorý im bol doručený 11. 4. 2002.
V prejednávanom prípade právny vzťah ručenia vznikol za účinnosti právnej úpravy
účinnej do 31. 12. 2001 ale práva z ručenia prešli na žalobcu 11. 4. 2002, teda za účinnosti
právnej úpravy účinnej od 1. 1. 2002.
Podľa § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka, ak nie je ustanovené inak, ustanovenia
tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002; vznik týchto
právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa však posudzujú
podľa doterajších predpisov.
Citované ustanovenie je retroaktívne a stanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa
spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2002, okrem vzniku právnych
vzťahov a nárokov, ktoré vznikli z týchto právnych vzťahov pred 1. januárom 2002.
Nárok žalobcu požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov vznikol až v apríli
2002, kedy bola žalovaným ako ručiteľom doručená výzva na plnenie zabezpečenej
pohľadávky a oznámené postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom.
Súd prvého stupňa preto rozhodol správne s poukazom na ust. § 106 Obchodného
zákonníka účinné od 1. 1. 2002, keď žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní 2/ - 6/ za záväzky
žalovaného 1/ neručia.“
Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je tvrdenie,
že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ústavne
akceptovateľným spôsobom s jej dvoma podstatnými námietkami, resp. ich ignoroval.
Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä v tom, že:
a) Krajský súd ignoroval a žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil podstatnú
námietku sťažovateľky, podľa ktorej celá jeho argumentácia v odôvodnení jeho rozsudku sa
viazala iba k následkom postúpenia pohľadávky na ručenie a doručenia oznámenia o jej
postúpení ručiteľom, hoci pre správnosť zamietnutia jej žaloby, pokiaľ ide o prvú
z uplatnených pohľadávok v sume 416 036,90 Sk, ktorej bola prvým veriteľom (nebola jej
postúpená), neuviedol žiaden relevantný dôvod. Na skutočnosť, že časť predmetu konania
nebola nikdy postupovaná a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľky, poukazovala
i vo svojom odvolaní z 22. júna 2009.
b) Krajský súd nesprávne právne posúdil nárok sťažovateľky na plnenie voči
ručiteľom, keď vykladá pojem nárok podľa § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka nie ako
nárok (ako taký) voči ručiteľovi, ale ako nárok postupníka voči ručiteľovi požadovať
plnenie od ručiteľa. Aplikáciou a svojvoľným výkladom § 307 ods. 3 Obchodného
zákonníka krajský súd dospel k záveru, že podľa tohto ustanovenia pri postúpení
zabezpečenej pohľadávky vzniká postupníkovi nárok požadovať plnenie od ručiteľov
v momente, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca. Pritom podľa názoru sťažovateľky
§ 307 ods. 3 Obchodného zákonníka nehovorí o vzniku nároku postupníka z ručenia, ale
o prechode práva z ručenia na postupníka.
V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver
prvostupňového súdu, že celý nárok sťažovateľky voči žalovaným v 2. až 6. rade z titulu
zákonného ručiteľského záväzku zabezpečujúceho pohľadávku sťažovateľky je podľa § 106
Obchodného zákonníka (v znení po 1. januári 2002) nedôvodný. Krajský súd sa
s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal tak, že jej nepriznal súdnu ochranu. Vecnú
argumentáciu sťažovateľky i samotný jej nárok posúdil iba na základe interpretácie § 307
ods. 3 a § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka na vznik nároku veriteľa na plnenie voči
ručiteľovi.
Podstata prvej námietky sťažovateľky spočíva v tom, že krajský súd sa v súvislosti
s určením momentu vzniku nároku sťažovateľky na plnenie voči ručiteľom vôbec
nezaoberal (nerozlišoval), či ide o pohľadávku, ktorej veriteľom bola od počiatku
sťažovateľka, alebo pohľadávku, ktorú nadobudla postúpením. Táto skutočnosť vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa ktorého „... žalobca sa
domáhal zaplatenia uplatnenej sumy, ktorú nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky od
spoločnosti E. spol. s r. o. ...“.
Na tomto základe sa možno len stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, že krajský
súd vznik jej nároku požadovať celé plnenie od žalovaných ako ručiteľov viazal
na oznámenie postúpenia pohľadávky pôvodným veriteľom ručiteľom, teda už za právnej
úpravy účinnej od 1. januára 2002 vylučujúcej zákonné ručenie obchodných spoločností,
hoci nesporne časť uplatňovaného nároku v sume 416 036,90 Sk bola jej pôvodnou
pohľadávkou (nebola jej postúpená). Krajský súd na uvedené a listinnými dôkazmi
preukázané sťažovateľkine tvrdenia (že časť predmetu konania nebola nikdy postupovaná
a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľky) bez relevantného dôvodu neprihliadol.
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení
rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorému vecne zodpovedá aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľka tiež namieta, potrebné vykladať
a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej
len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára
1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na základe
ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (pozri napr. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias c. Grécko z 29. mája
1997 a Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi
na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozsudok ESĽP
vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľky o tom, že vo vzťahu
k pohľadávke v sume 416 036,90 Sk bola prvým veriteľom (nebola jej postúpená),
považovať za argument, ktorý je pre rozhodovanie súdu v príslušnej časti posudzovanej veci
rozhodujúci, t. j. taký, ku ktorému bolo nevyhnutné formulovať v odôvodnení namietaného
rozhodnutia špecifickú (konkrétnu) odpoveď. Za okolností, keď krajský súd na túto
námietku sťažovateľky v odôvodnení namietaného rozsudku vôbec nereagoval, nemožno
jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto námietke považovať za ústavne konformné. V danom
prípade bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa odvolací súd s touto
podstatnou námietkou sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným
spôsobom zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal. Ak tak krajský
súd neurobil, treba považovať namietaný rozsudok v tejto časti za zjavne neodôvodnený,
a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný, čo zakladá dôvod
na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pre účely posúdenia druhej sťažnostnej námietky sťažovateľky sa ústavný súd musel
zaoberať ústavnou konformitou interpretácie relevantných ustanovení Obchodného
zákonníka krajským súdom ako súdom odvolacím.
Podľa § 106 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka (úprava účinná do
31. decembra 2001) ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi
vo viacerých spoločnostiach, za záväzky ktorejkoľvek z ich spoločností ručia svojím
majetkom aj ich ostatné spoločnosti.
Podľa § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka ak nie je ustanovené inak,
ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002;
vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa
však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Intertemporálne ustanovenie ustanovuje, že právne vzťahy vzniknuté pred
1. januárom 2002 sa riadia podľa doterajších predpisov (t. j. platných a účinných do
31. decembra 2001).
Žalovaní v 2. až 6. rade ako právnické osoby – obchodné spoločnosti (spoločnosti
s ručením obmedzeným) boli zriadené jediným spoločníkom – Mestom K., a to od ich
založenia až do času vzniku žalovaných pohľadávok, preto takto založené spoločnosti
ex lege ručia navzájom za svoje záväzky.
Základnými podmienkami tohto zákonného ručenia (ručenia, ktoré vzniklo
zo zákona) je existencia (vznik) záväzku a existencia tzv. „jednoosobových“ spoločností
s ručením obmedzeným, z ktorých u jednej z nich došlo ku vzniku záväzku. Z toho možno
logicky vyvodiť, že uvedené podmienky musia nastať za účinnosti právnej úpravy
upravujúcej toto ručenie (§ 106 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka).
V posudzovanom prípade ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah
zákonného ručenia vznikol pred 31. decembrom 2001 („V prejednávanom prípade právny
vzťah ručenia vznikol za účinnosti právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2001“).
Podľa § 312 Obchodného zákonníka na ručenie, ktoré vzniklo zo zákona, platia
primerane aj ustanovenia zákona o ručení uvedené v § 305 až § 311 Obchodného
zákonníka.
Pre vznik zákonného ručenia je rozhodujúca existencia platného záväzku, ktorý sa
ručením zabezpečuje. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, ktoré krajský súd
nespochybnil, vyplýva, že v danom prípade peňažné záväzky na úhradu ceny diela vznikli
17. júla 2000, 1. marca 2001, 17. marca 2001 okamihom ich splatnosti, keď súčasne vznikla
povinnosť dlžníka plniť a zároveň právo veriteľa na prijatie plnenia.
Podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia
záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe
po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval, pričom toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho
veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä
pri vyhlásení konkurzu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vyzvala dlžníka
na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 416 036,90 Sk listom z 20. marca 2001 (doručený
dlžníkovi 22. marca 2001), na zaplatenie svojej pohľadávky v sume 2 905 376,80 Sk listom
z 8. februára 2001 (doručený dlžníkovi 8. februára 2001) a na zaplatenie svojej pohľadávky
v sume 1 800 000 Sk listom z 9. júla 2001 (doručený dlžníkovi 9. júla 2001).
Podľa § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka pri postúpení zabezpečenej pohľadávky
prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi
postupca alebo preukázal postupník.
Postupca oznámil žalovaným v 2. až 6. rade postúpenie predmetných pohľadávok
sťažovateľke svojimi listami z 10. apríla 2002, ktoré si žalovaní prevzali 11. apríla 2002.
V prípade, že dôjde k postúpeniu pohľadávky zabezpečenej ručením, nový veriteľ
vstupuje do právneho postavenia pôvodného veriteľa a táto zmena nemá žiadny dopad
na právny režim zabezpečovacích záväzkov (práv a povinností). Záväzok ručiteľa sa mení
len v osobe veriteľa, teda v osobe, ktorej pohľadávku ručiteľ ručením zabezpečuje. Obsah
záväzku sa nemení (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Obdo V 30/2006).
S postúpenou pohľadávkou prechádza nielen jej príslušenstvo, ale aj všetky práva
s ňou spojené vrátane práv vyplývajúcich zo zabezpečenia záväzkov, teda aj ručenie.
Ručiteľský záväzok sa viaže na pohľadávku a vo vzťahu k veriteľovi sa prejavuje ako právo
veriteľa na zabezpečenie pohľadávky (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Obdo V 30/2006).
Z dosiaľ uvedeného možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť (aj) záver, že
zmenou právnej úpravy § 106 Obchodného zákonníka zákonom č. 500/2001 Z. z., ktorá
nadobudla účinnosť od 1. januára 2002, nedošlo k zániku už vzniknutých subjektívnych
ručiteľských práv a povinností. Ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý ručenie
zabezpečuje (§ 311 ods. 1 Obchodného zákonníka).
V posudzovanom prípade krajský súd ako odvolací súd vyslovil v súvislosti
s nárokom sťažovateľky požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov (iný) právny záver,
podľa ktorého je pre jeho vznik rozhodujúce doručenie výzvy na plnenie zabezpečenej
pohľadávky a oznámenie postúpenia pohľadávky pôvodným veriteľom žalovaným ako
ručiteľom (11. apríl 2002), z čoho s poukazom na § 106 Obchodného zákonníka účinného
od 1. januára 2002 vyvodil, že žalovaní v 2. až 6. rade za záväzky dlžníka neručia.
Tento právny záver formuloval krajský súd v namietanom rozsudku bez primeraného
odôvodnenia [krajský súd až vo vyjadrení z 12. októbra 2010 na základe výzvy ústavného
súdu odôvodňuje svoj postup a rozhodnutie z 29. marca 2010, pričom svoj názor opiera aj
o ustálenú judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (nález pléna zo 4. februára
uverejnený pod č. 63/1997 Sb.), pozn.], čo ústavný súd považuje za prejav formalistického
prístupu k interpretácii relevantných právnych noriem, ktorý má vo svojich dôsledkoch
prvky arbitrárnosti, resp. ide o právny záver, ktorý možno považovať z ústavného hľadiska
za zjavne neodôvodnený.
Z hľadiska materiálneho chápania ochrany ústavnosti, ktoré ústavný súd preferuje
vo svojej rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,
IV. ÚS 182/07 atď.), bolo v danom prípade potrebné, aby krajský súd presvedčivým
spôsobom odôvodnil svoj právny záver, a naopak, aby ústavne akceptovateľným spôsobom
vyvrátil v danom prípade tiež do úvahy prichádzajúci spôsob interpretácie relevantných
právnych noriem, podľa ktorej zmenou právnej úpravy § 106 Obchodného zákonníka
zákonom č. 500/2001 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť od 1. januára 2002, nedošlo k zániku
už vzniknutých subjektívnych ručiteľských práv a povinností, keďže v zmysle § 311 ods. 1
Obchodného zákonníka ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.
V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd v zhode so sťažovateľkou považuje za
vhodné poukázať na ňou citované právne názory (pozri časť I tohto nálezu) obsiahnuté
v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 25/05, podľa ktorých „časový konflikt právnych úprav je
spojený v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a dôvery občana v právo.
Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť hľadiskom proporcionality
a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych
úprav, ktoré by nenarušilo princíp právnej istoty ako ani princíp rovnosti, ale ich
primeraným spôsobom vyvažovalo.“. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v danom
prípade z dvoch do úvahy prichádzajúcich výkladov relevantných právnych noriem zvolil
taký, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi
posudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu
k ochrane ústavnosti (porovnaj IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07,
IV. ÚS 182/07 atď.) a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu právnych
noriem uskutočňovanú všeobecným súdom. Ak už krajský súd zvolil druhý z možných
prístupov k usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi konania, bolo nevyhnutné, aby svoje
právne závery presvedčivým spôsobom odôvodnil, a tým preukázal aj ich ústavnú
akceptovateľnosť.
Nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu aj vo vzťahu k druhej
námietke sťažovateľky treba preto aj s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa
názoru ústavného súdu za porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka,
aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne
vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi,
ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup
a predmetné rozhodnutie krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto nálezu.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
č. k. 2 Cob 108/2009-655 z 29. marca 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť
tento rozsudok krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť mu vec na ďalšie konanie
pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).
V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu
vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský
súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné
jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. V. B. v konaní pred ústavným súdom.
Sťažovateľka žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania v sume 254,88 €
za dva právne úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti
ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že trovy konania
požadované sťažovateľkou neprekračovali sumu, ktorá sťažovateľke patrí podľa vyhlášky,
a preto ich priznal v sume ňou požadovanej, t. j. v sume 254,88 €. Priznanú sumu trov
konania je krajský súd povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. V. B., K. [§ 31a zákona o
ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výroku tohto nálezu)].
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2011