Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 172/2013
PDF · 229.67 KB
No categories available
I. ÚS 172/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., L., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., H.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 97/2012 z 15. októbra 2012, rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 19 Co 66/2011 z 31. januára 2012 a rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 12 C 55/07 z 5. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 97/2012 z 15. októbra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 19 Co 66/2011 z 31. januára 2012 a rozsudkom Okresného súdu
Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 55/07 z 5. novembra 2010.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky
(JUDr. E. V.) si žalobou doručenou okresnému súdu 27. decembra 2006 uplatnil voči
žalovanému – J. S. nárok na zaplatenie 2 143,99 € (64 590 Sk) s príslušenstvom z titulu
náhrady škody. Žalovaný mal porušiť svoju povinnosť vyplývajúcu mu z dohody s právnym
predchodcom sťažovateľky zabezpečiť spárenie kobyly s koňom Catango Z. Právny
predchodca sťažovateľky ako vlastník kobyly vzhľadom na jej čistokrvný pôvod pôvodne
vôbec nemal v úmysle ju spáriť s akýmkoľvek koňom. Na základe odporúčania žalovaného,
u ktorého bola kobyla ustajnená, bolo dohodnuté jej spárenie (insemináciou, pozn.) s koňom
Catango Z, v ktorého pôvode sa nachádza celý rad mimoriadne cenných koní. Na základe
dohody bola inseminácia vykonaná a na šestnásty deň po zákroku bolo vykonané
sonografické vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že kobyla je žrebná. Následne bola kobyla
vypustená do výbehu s inými koňmi. U kobyly však zrejme došlo k vstrebaniu zárodku,
čo však žalovaný nezistil a kobyla zostala žrebná s iným koňom (Grand Double S, pozn.),
ktorý nebol držiteľom licencie plemenného žrebca. V dôsledku tohto spojenia vzniklo
žriebä (kobyla Charlott, pozn.), ktoré má nižšiu hodnotu, ako keby pochádzalo pôvodom
z dvoch čistokrvných koní. Právny predchodca sťažovateľky si dal vyhotoviť znalecký
posudok znalcom MVDr. P. S., ktorý vyčíslil rozdiel v cene kobyly Charlott, ktorej otcom
je kôň Grand Double S, oproti koňovi, ktorého otcom by bol pôvodne dohodnutý Catango
Z, na 60 000 Sk. Tento rozdiel v hodnote koňa spolu s nákladmi na vypracovanie
znaleckého posudku vo výške 4 590 Sk si právny predchodca sťažovateľky uplatnil
ako vzniknutú škodu spolu s úrokmi z omeškania.
3. Okresný súd rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom z 10. februára 2009, ktorý bol
v dôsledku podaného odvolania zrušený uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 115/2009
zo 6. októbra 2009 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne
okresný súd doplnil dokazovanie vo veci a rozhodol rozsudkom sp. zn. 12 C 55/07
z 5. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 5. novembra 2010“), ktorým žalobu v celom
rozsahu zamietol, právneho predchodcu sťažovateľky ako žalobcu zaviazal uhradiť trovy
štátu 166 € a nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania. Okresný súd dospel
k záveru, že škoda žalobcovi nevznikla, pretože skutočnou škodou je taká ujma, ktorá
znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou.
Narodenie kobyly Charlott samo osebe neznamenalo zmenšenie majetkového stavu
žalovaného oproti stavu pred škodovou udalosťou, naopak, došlo k jeho zväčšeniu
minimálne o hodnotu 20 000 Sk, ktorú mala pri narodení. Okresný súd tiež neakceptoval
porovnávanie ceny koňa, ktorý sa mal narodiť, s cenou narodenej kobyly Charlott. V danej
veci nebola daná príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Proti rozsudku
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom rozsudku súdu prvého stupňa
vyčítala nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. O odvolaní
sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 19 Co 66/2011 z 31. januára 2012
(ďalej len „rozsudok z 31. januára 2012“), ktorým potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu z 5. novembra 2010. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu
z 31. januára 2012 dovolanie, v ktorom navrhla, aby najvyšší súd zrušil rozsudok okresného
súdu z 5. novembra 2010, ako aj rozsudok krajského súdu z 31. januára 2012. Najvyšší súd
uznesením sp. zn. 5 Cdo 97/2012 z 15. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 15. októbra
2012“) dovolanie sťažovateľky odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti
ktorému je takýto opravný prostriedok neprípustný, a nepriznal žalovanému náhradu trov
dovolacieho konania.
4. Sťažovateľka nesúhlasí predovšetkým s vyhodnotením skutkového a právneho
stavu veci, ku ktorému dospel okresný súd, a následne aj krajský súd a najvyšší súd.
Sťažovateľka považuje za nedostatočný rozsah zisťovania relevantných okolností veci,
podľa nej bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie o otázke vstrebania plodu
a kontrolný znalecký posudok na vyčíslenie hodnoty kobyly Charlott. Podľa sťažovateľky
sú napadnuté rozhodnutia nepresvedčivé, pretože vychádzajú iba z alternatív, ktoré neboli
dostatočne a presvedčivo zdôvodnené. Tieto nedostatky v napadnutých rozhodnutiach mali
podľa sťažovateľky za následok porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:
„Základné právo JUDr. J. V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
v Prešove sp. zn. 12 C 55/2007 zo dňa 05. 11. 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 19 Co 66/2011 zo 17. januára 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 97/2012 zo dňa 15. 10. 2012 porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 97/2012 zo dňa
15. 10. 2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 66/2011 zo 17. januára
2012 a rozsudok Okresného súdu v Prešove sp. zn. 12 C 55/2007 zo dňa 05. 11. 2010 sa
zrušujú a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Okresný súd v Prešove, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky
sú povinný spoločne á nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. J. V. v sume
471,27 Eur vrátane DPH na účet právneho zástupcu JUDr. P. P., advokáta, so sídlom H.
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu
z 5. novembra 2010
8. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci
vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením
základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu
neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach
vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou
uplatnených námietkach porušenia jej práv rozsudkom okresného súdu z 5. novembra 2010.
Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho
opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné
skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila
a napadnutý rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010 už bol predmetom posúdenia
krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto
sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti rozsudku okresného súdu z 5. novembra 2010,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu
z 31. januára 2012 a uznesením najvyššieho súdu z 15. októbra 2012
9. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani
riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,
že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
10. Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu
za nedostatočne odôvodnené a za nepresvedčivé, pretože podľa nej súdy vychádzali
vo svojich úvahách iba z alternatív, ktoré však neboli v konaní prerokované. Sťažovateľka
nesúhlasí s rozsahom zisťovania okolností podstatných pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku na náhradu škody (otázka vstrebania plodu, hodnoty koní, pozn.) a spochybňuje
závery, ktoré si súdy osvojili z výpovede svedka MVDr. H., ktorý insemináciu
zabezpečoval. Podľa jej názoru mal byť pre rozhodnutie o týchto otázkach vypracovaný
znalecký posudok, resp. kontrolný posudok. Sťažovateľka nesúhlasí so skutkovými
a ani právnymi názormi, ktoré si súdy osvojili v napadnutých rozhodnutiach.
11. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku z 31. januára 2012 plne stotožnil
so skutkovým stavom zisteným okresným súdom, ako aj s právnym posúdením veci
a stotožnil sa aj s názorom, ktorý vyslovil okresný súd, že škodu vyčíslenú právnym
predchodcom sťažovateľky nemožno akceptovať. Hodnota žriebäťa, ktoré by vzniklo
zo spojenia kobyly Dakota a koňa Catango Z, bola určená iba hypoteticky. Nemožno
s absolútnou istotou predvídať, že takéto žriebä bude mať všetky očakávané vlastnosti.
Krajský súd poukázal na znalecký posudok č. 6/2010 znalca MVDr. D. S., podľa ktorého
sa hodnota existujúceho koňa stanoví hodnotením jeho pôvodu, exteriéru, veku, výkonnosti,
zdravotného stavu a trhovej hodnoty. Podľa krajského súdu je nepostačujúce určiť hodnotu
nenarodeného koňa iba podľa pôvodu. Sťažovateľka tiež nesúhlasila so závermi, ktoré
vyplynuli z výpovede svedka MVDr. H., ktorý insemináciu zabezpečoval. Krajský súd
poukázal na nesporné odborné kvality svedka, ako aj jeho vyše 20-ročnú prax v oblasti
reprodukcie koní, na základe ktorých sa tento svedok mohol kvalifikovane vyjadriť
k otázkam podstatným pre rozhodnutie vo veci. Krajský súd tiež poukázal na skutočnosť,
že sťažovateľka, v konaní zastúpená advokátom, mohla podať návrh na vypracovanie
znaleckého posudku o otázkach, ku ktorým sa vyjadroval svedok MVDr. H. Túto možnosť
však nevyužila. Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozsudkom z 31. januára 2012
potvrdil rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010 ako vecne správny.
Ústavný súd hodnotí napadnutý rozsudok krajského súdu ako dôkladne
a kvalifikovane odôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Krajský súd v napadnutom rozsudku
zrozumiteľne a zároveň presvedčivo objasnil hlavné dôvody, prečo vyhodnotil rozsudok
okresného súdu ako správny, a zaoberal sa aj odvolacími námietkami sťažovateľky. Jeho
vyjadrenia v tomto smere sú právne korektné. Napadnutý rozsudok krajského súdu
nevzbudzuje žiadne pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov
či o arbitrárnosti rozsudku krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym
názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010,
II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto nedostatky však z napadnutého
rozsudku krajského súdu nevyplývajú.
12. Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
na spravodlivý proces.
Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov
podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ
všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy),
ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi,
a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).
13. Obdobné nedostatky sťažovateľka vyčíta aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho
súdu z 15. októbra 2012. Dovolanie sťažovateľky smerovalo proti rozsudku krajského súdu
z 31. januára 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010.
Prípustnosť dovolania proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu je obmedzená podľa
§ 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) iba na také rozhodnutie,
vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo na potvrdzujúce
rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 OSP. V prípade sťažovateľky však dovolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu nespĺňal uvedené kritérium prípustnosti dovolania. Najvyšší súd preto
dospel k záveru, že dovolanie podľa § 238 OSP nie je prípustné.
Najvyšší súd však osobitne posudzoval aj otázku, či dovolanie nie je prípustné podľa
§ 237 OSP, konkrétne sťažovateľkou uplatneným dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP;
t. j. že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod
mal byť daný podľa sťažovateľky nesprávnym právnym posúdením veci súdmi
a nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd
poukázal na skutočnosť, že právne posúdenie veci je realizáciou rozhodovacej právomoci
súdu, a preto nemôže samotné zakladať prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.
Najvyšší súd vyhodnotil tiež ako nedôvodnú dovolaciu námietku sťažovateľky
o nepreskúmateľnosti rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu. Najvyšší súd
vyhodnotil rozhodnutia súdov nižších stupňov ako dostatočne odôvodnený, ktoré spĺňajú
predpoklady vyjadrené v § 157 ods. 2 OSP. Najvyšší súd tiež zaujal stanovisko k námietke
sťažovateľky, že pre posúdenie niektorých otázok bolo potrebné vykonanie znaleckého
skúmania, a v závere zhrnul, že prípustnosť dovolania vo veci sťažovateľky nebolo možné
vyvodiť z § 238 OSP a vady konania podľa § 237 OSP neboli zistené. Najvyšší súd preto
dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol a nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou
napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,
a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je dostatočne odôvodnené a nemožno ho rozhodne považovať za svojvoľné
či neodôvodnené, čo by mohlo vyvolať pochybnosti o možnom porušení základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
z 31. januára 2012 a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 15. októbra 2012
konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia relevantných právnych noriem (Občiansky zákonník a Občiansky súdny
poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne
akceptovateľné. Uplatnený nárok na náhradu škody, ktorý bol predmetom konania,
je obvyklou súčasťou rozhodovacej praxe súdov v občianskom súdnom konaní, avšak
okolnosti, za ktorých malo ku škode dôjsť, nie sú bežné pri rozhodovaní o nároku
na náhradu škody. Napadnuté rozhodnutia sú však dôkladne odôvodnené a nevyplýva z nich
žiadna pochybnosť, ktorá by si vyžadovala zásah zo strany ústavného súdu.
15. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetnými rozhodnutiami
krajského súdu a najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2013