Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 172/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. V., L., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., H.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 15. októbra 2012, rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 31. januára 2012 a rozsudkom Okresného súdu Prešov

sp. zn. z 5. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 15. októbra 2012, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2012 a rozsudkom Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. novembra 2010.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky

(JUDr. E. V.) si žalobou doručenou okresnému súdu 27. decembra 2006 uplatnil voči

žalovanému – J. S. nárok na zaplatenie 2 143,99 € (64 590 Sk) s príslušenstvom z titulu

náhrady škody. Žalovaný mal porušiť svoju povinnosť vyplývajúcu mu z dohody s právnym

predchodcom sťažovateľky zabezpečiť spárenie kobyly s koňom Catango Z. Právny

predchodca sťažovateľky ako vlastník kobyly vzhľadom na jej čistokrvný pôvod pôvodne

vôbec nemal v úmysle ju spáriť s akýmkoľvek koňom. Na základe odporúčania žalovaného,

u ktorého bola kobyla ustajnená, bolo dohodnuté jej spárenie (insemináciou, pozn.) s koňom

Catango Z, v ktorého pôvode sa nachádza celý rad mimoriadne cenných koní. Na základe

dohody bola inseminácia vykonaná a na šestnásty deň po zákroku bolo vykonané

sonografické vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že kobyla je žrebná. Následne bola kobyla

vypustená do výbehu s inými koňmi. U kobyly však zrejme došlo k vstrebaniu zárodku,

čo však žalovaný nezistil a kobyla zostala žrebná s iným koňom (Grand Double S, pozn.),

ktorý nebol držiteľom licencie plemenného žrebca. V dôsledku tohto spojenia vzniklo

žriebä (kobyla Charlott, pozn.), ktoré má nižšiu hodnotu, ako keby pochádzalo pôvodom

z dvoch čistokrvných koní. Právny predchodca sťažovateľky si dal vyhotoviť znalecký

posudok znalcom MVDr. P. S., ktorý vyčíslil rozdiel v cene kobyly Charlott, ktorej otcom

je kôň Grand Double S, oproti koňovi, ktorého otcom by bol pôvodne dohodnutý Catango

Z, na 60 000 Sk. Tento rozdiel v hodnote koňa spolu s nákladmi na vypracovanie

znaleckého posudku vo výške 4 590 Sk si právny predchodca sťažovateľky uplatnil

ako vzniknutú škodu spolu s úrokmi z omeškania.

3. Okresný súd rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom z 10. februára 2009, ktorý bol

v dôsledku podaného odvolania zrušený uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2009 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne

okresný súd doplnil dokazovanie vo veci a rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 5. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 5. novembra 2010“), ktorým žalobu v celom

rozsahu zamietol, právneho predchodcu sťažovateľky ako žalobcu zaviazal uhradiť trovy

štátu 166 € a nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania. Okresný súd dospel

k záveru, že škoda žalobcovi nevznikla, pretože skutočnou škodou je taká ujma, ktorá

znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou.

Narodenie kobyly Charlott samo osebe neznamenalo zmenšenie majetkového stavu

žalovaného oproti stavu pred škodovou udalosťou, naopak, došlo k jeho zväčšeniu

minimálne o hodnotu 20 000 Sk, ktorú mala pri narodení. Okresný súd tiež neakceptoval

porovnávanie ceny koňa, ktorý sa mal narodiť, s cenou narodenej kobyly Charlott. V danej

veci nebola daná príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Proti rozsudku

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom rozsudku súdu prvého stupňa

vyčítala nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. O odvolaní

sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. januára 2012

(ďalej len „rozsudok z 31. januára 2012“), ktorým potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu z 5. novembra 2010. Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu

z 31. januára 2012 dovolanie, v ktorom navrhla, aby najvyšší súd zrušil rozsudok okresného

súdu z 5. novembra 2010, ako aj rozsudok krajského súdu z 31. januára 2012. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 15. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie z 15. októbra

2012“) dovolanie sťažovateľky odmietol, pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti

ktorému je takýto opravný prostriedok neprípustný, a nepriznal žalovanému náhradu trov

dovolacieho konania.

4. Sťažovateľka nesúhlasí predovšetkým s vyhodnotením skutkového a právneho

stavu veci, ku ktorému dospel okresný súd, a následne aj krajský súd a najvyšší súd.

Sťažovateľka považuje za nedostatočný rozsah zisťovania relevantných okolností veci,

podľa nej bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie o otázke vstrebania plodu

a kontrolný znalecký posudok na vyčíslenie hodnoty kobyly Charlott. Podľa sťažovateľky

sú napadnuté rozhodnutia nepresvedčivé, pretože vychádzajú iba z alternatív, ktoré neboli

dostatočne a presvedčivo zdôvodnené. Tieto nedostatky v napadnutých rozhodnutiach mali

podľa sťažovateľky za následok porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo JUDr. J. V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

v Prešove sp. zn. zo dňa 05. 11. 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 17. januára 2012 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 15. 10. 2012 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

15. 10. 2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 17. januára

2012 a rozsudok Okresného súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 05. 11. 2010 sa

zrušujú a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Okresný súd v Prešove, Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sú povinný spoločne á nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. J. V. v sume

471,27 Eur vrátane DPH na účet právneho zástupcu JUDr. P. P., advokáta, so sídlom H.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom okresného súdu

z 5. novembra 2010

8. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením

základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu

neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou

uplatnených námietkach porušenia jej práv rozsudkom okresného súdu z 5. novembra 2010.

Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho

opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné

skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila

a napadnutý rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010 už bol predmetom posúdenia

krajským súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto

sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti rozsudku okresného súdu z 5. novembra 2010,

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

z 31. januára 2012 a uznesením najvyššieho súdu z 15. októbra 2012

9. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

10. Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu

za nedostatočne odôvodnené a za nepresvedčivé, pretože podľa nej súdy vychádzali

vo svojich úvahách iba z alternatív, ktoré však neboli v konaní prerokované. Sťažovateľka

nesúhlasí s rozsahom zisťovania okolností podstatných pre rozhodnutie o uplatnenom

nároku na náhradu škody (otázka vstrebania plodu, hodnoty koní, pozn.) a spochybňuje

závery, ktoré si súdy osvojili z výpovede svedka MVDr. H., ktorý insemináciu

zabezpečoval. Podľa jej názoru mal byť pre rozhodnutie o týchto otázkach vypracovaný

znalecký posudok, resp. kontrolný posudok. Sťažovateľka nesúhlasí so skutkovými

a ani právnymi názormi, ktoré si súdy osvojili v napadnutých rozhodnutiach.

11. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku z 31. januára 2012 plne stotožnil

so skutkovým stavom zisteným okresným súdom, ako aj s právnym posúdením veci

a stotožnil sa aj s názorom, ktorý vyslovil okresný súd, že škodu vyčíslenú právnym

predchodcom sťažovateľky nemožno akceptovať. Hodnota žriebäťa, ktoré by vzniklo

zo spojenia kobyly Dakota a koňa Catango Z, bola určená iba hypoteticky. Nemožno

s absolútnou istotou predvídať, že takéto žriebä bude mať všetky očakávané vlastnosti.

Krajský súd poukázal na znalecký posudok č. 6/2010 znalca MVDr. D. S., podľa ktorého

sa hodnota existujúceho koňa stanoví hodnotením jeho pôvodu, exteriéru, veku, výkonnosti,

zdravotného stavu a trhovej hodnoty. Podľa krajského súdu je nepostačujúce určiť hodnotu

nenarodeného koňa iba podľa pôvodu. Sťažovateľka tiež nesúhlasila so závermi, ktoré

vyplynuli z výpovede svedka MVDr. H., ktorý insemináciu zabezpečoval. Krajský súd

poukázal na nesporné odborné kvality svedka, ako aj jeho vyše 20-ročnú prax v oblasti

reprodukcie koní, na základe ktorých sa tento svedok mohol kvalifikovane vyjadriť

k otázkam podstatným pre rozhodnutie vo veci. Krajský súd tiež poukázal na skutočnosť,

že sťažovateľka, v konaní zastúpená advokátom, mohla podať návrh na vypracovanie

znaleckého posudku o otázkach, ku ktorým sa vyjadroval svedok MVDr. H. Túto možnosť

však nevyužila. Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozsudkom z 31. januára 2012

potvrdil rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010 ako vecne správny.

Ústavný súd hodnotí napadnutý rozsudok krajského súdu ako dôkladne

a kvalifikovane odôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku

( ). Krajský súd v napadnutom rozsudku

zrozumiteľne a zároveň presvedčivo objasnil hlavné dôvody, prečo vyhodnotil rozsudok

okresného súdu ako správny, a zaoberal sa aj odvolacími námietkami sťažovateľky. Jeho

vyjadrenia v tomto smere sú právne korektné. Napadnutý rozsudok krajského súdu

nevzbudzuje žiadne pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov

či o arbitrárnosti rozsudku krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. ,

). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ). Takéto nedostatky však z napadnutého

rozsudku krajského súdu nevyplývajú.

12. Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo

že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu

na spravodlivý proces.

Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov

podľa vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ

všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ),

ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi,

a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. ).

13. Obdobné nedostatky sťažovateľka vyčíta aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho

súdu z 15. októbra 2012. Dovolanie sťažovateľky smerovalo proti rozsudku krajského súdu

z 31. januára 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 5. novembra 2010.

Prípustnosť dovolania proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu je obmedzená podľa

(ďalej aj „OSP“) iba na také rozhodnutie,

vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo na potvrdzujúce

rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa a . V prípade sťažovateľky však dovolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu nespĺňal uvedené kritérium prípustnosti dovolania. Najvyšší súd preto

dospel k záveru, že dovolanie podľa nie je prípustné.

Najvyšší súd však osobitne posudzoval aj otázku, či dovolanie nie je prípustné podľa

, konkrétne sťažovateľkou uplatneným dôvodom podľa ;

t. j. že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tento dovolací dôvod

mal byť daný podľa sťažovateľky nesprávnym právnym posúdením veci súdmi

a nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd

poukázal na skutočnosť, že právne posúdenie veci je realizáciou rozhodovacej právomoci

súdu, a preto nemôže samotné zakladať prípustnosť dovolania podľa .

Najvyšší súd vyhodnotil tiež ako nedôvodnú dovolaciu námietku sťažovateľky

o nepreskúmateľnosti rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu. Najvyšší súd

vyhodnotil rozhodnutia súdov nižších stupňov ako dostatočne odôvodnený, ktoré spĺňajú

predpoklady vyjadrené v . Najvyšší súd tiež zaujal stanovisko k námietke

sťažovateľky, že pre posúdenie niektorých otázok bolo potrebné vykonanie znaleckého

skúmania, a v závere zhrnul, že prípustnosť dovolania vo veci sťažovateľky nebolo možné

vyvodiť z a vady konania podľa neboli zistené. Najvyšší súd preto

dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol a nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

krajského súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ústavný súd nezistil v sťažnosťou

napadnutom uznesení najvyššieho súdu nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,

a teda si vyžadovalo zásah zo strany ústavného súdu. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je dostatočne odôvodnené a nemožno ho rozhodne považovať za svojvoľné

či neodôvodnené, čo by mohlo vyvolať pochybnosti o možnom porušení základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

z 31. januára 2012 a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 15. októbra 2012

konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia relevantných právnych noriem ( a Občiansky súdny

poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne

akceptovateľné. Uplatnený nárok na náhradu škody, ktorý bol predmetom konania,

je obvyklou súčasťou rozhodovacej praxe súdov v občianskom súdnom konaní, avšak

okolnosti, za ktorých malo ku škode dôjsť, nie sú bežné pri rozhodovaní o nároku

na náhradu škody. Napadnuté rozhodnutia sú však dôkladne odôvodnené a nevyplýva z nich

žiadna pochybnosť, ktorá by si vyžadovala zásah zo strany ústavného súdu.

15. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetnými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013