Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
548/387953.9f7a54.pdf
PDF · 141.26 KB
No categories available
5Cdo/97/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 97/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. J. V., zastúpenej
JUDr. P.P.advokátom v H.proti ţalovanému J. S., o zaplatenie 2 143,99 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 12 C 55/2007, o dovolaní ţalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2012, sp.zn. 19 Co 66/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobkyne o d m i e t a .
Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom (v poradí druhým) z 5. novembra 2010, č.k.
12 C 55/2007-526 zamietol v celom rozsahu ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala, aby súd
zaviazal ţalovaného zaplatiť istinu 64 590 Sk s 9,5 %-tným ročným úrokom z omeškania
odo dňa 21. decembra 2006 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania titulom náhrady škody
z porušenia dohody uzavretej so ţalovaným o zabezpečení párenia kobyly D. s koňom C..
Ţalobkyni uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu 166 € na účet Okresného súdu Prešov
v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Účastníkom náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 51, § 415, § 420 ods. 1, 3, § 442
ods. 1, 3, § 443 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal
za preukázané, ţe medzi pôvodným ţalobcom a ţalovanou bola uzavretá dohoda o ustajnení
kobyly D., ktorá bola doplnená dohodou o zabezpečení jej spárenia so ţrebcom C.. Umelá
inseminácia bola vykonaná MVDr. H., po zabezpečení inseminačného materiálu. Po
sonografickom vyšetrení 16–ty deň od zákroku bola kobyla vypustená
do výbehu s potvrdením veterinára, ţe je ţrebná. Po vstrebaní plodu kobyla zostala opätovne
ţrebná od ţrebca G. a nie od predpokladaného C.. Podľa súdu porušenie povinnosti nastalo na
strane ţalovaného, ktorý ako chovateľ mohol predpokladať na základe skúseností, ţe môţe
nastať taký stav, avšak nezabezpečil primerané opatrenia (napr. zabezpečenie individuálneho
výbehu). Ţalovanému však nemoţno pričítať zavinenie – porušenie povinnosti, ţe došlo k
„vstrebaniu plodu“ a tým nebolo úspešné zavŕšenie narodenia očakávaného ţriebäťa, ktorý by
bol potomkom plemenného ţrebca C.. Podľa svedka MVDr. H. nebolo moţné zabrániť
procesu vstrebania zárodku a v tomto smere neboli zistené ani ţiadne pochybenia
v starostlivosti o kobylu D. zo strany ţalovaného. Ţalovanému sa pričíta za vinu skutočnosť,
ţe kobyla zostala ţrebná so ţrebcom G.. Súd uviedol, ţe vychádzajúc z právnej teórie i praxe
za škodu sa povaţuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne
vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a za skutočnú škodu je nutné povaţovať
a rozumieť takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkovej sféry poškodeného oproti stavu
pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaloţiť
k uvedeniu veci do predošlého stavu (stanovisko bývalého Najvyššieho súdu ČSSR Cpj
87/70, publikované pod č. 55 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1971). Moţno
preto vyvodiť, ţe ţalobkyni škoda nevznikla, resp. jej vyčíslenie porovnávaním ceny ţriebäťa
D. a C., ktoré sa malo narodiť a narodenej C. nemoţno akceptovať. Súdom prvého stupňa
bolo ďalej konštatované, ţe príčinou nenarodenia sa koňa z D. a C. nebolo zavinenie
ţalovaného, preto nemoţno ani vyčísľovať škodu cenovým rozdielom medzi hodnotou týchto
dvoch ţriebät. Vstrebanie plodu kobylou D. po inseminácii bola nepredvídateľná udalosť, tzn.
vis maior a nebolo by došlo k narodeniu ţiadneho ţriebäťa. Tým, ţe ţalovaný nezabezpečil
oddelený výbeh kobyly D., došlo k narodeniu kobyly C., ktoré však samo o sebe neznamenalo
zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu
pred škodnou udalosťou, ale naopak zväčšenie majetkového stavu minimálne o hodnotu tejto
kobyly pri narodení, t.j. 20 000 Sk, t.j. 663,88 €. Samotná zákonná konštrukcia zodpovednosti
za škodu predpokladá, ţe vznik škody je následkom škodnej udalosti. V danom prípade
nemoţno pričítať ako škodnú udalosť tú skutočnosť, ţe kobyla D. vstrebala plod
po umelej inseminácii. Keďţe ide o záväzkovú zodpovednosť, vyplývajúcu z ústnej dohody,
medzi zmluvnými stranami neboli zrejme ţiadne dojednania ohľadom podmienok poskytnutia
starostlivosti kobyle D., a ani sankcie v prípade porušenia starostlivosti, pri ktorom ani
nedošlo ku škode ako takej. Naopak pôvodný ţalobca uviedol, ţe vlastník resp. rodinní
príslušníci pôvodného ţalobcu mali vedomosť o tom, ţe kobyla bude len vo voľnom výbehu
počas celého ustajnenia, čo bolo výhodou pre poskytnutie humánnej starostlivosti. Súd prvého
stupňa preto dospel k záveru, ţe vo veci nie je daná príčinná súvislosť medzi škodnou
udalosťou a škodou. Príčinná súvislosť je daná vtedy, keď škodná udalosť skutočne spôsobila
škodu, o ktorej náhradu ide (R 7/1992). O trovách konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1
O.s.p. a o trovách konania účastníkov podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 31. januára 2012, sp.zn.
19 Co 66/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219
ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodal, ţe
ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť
počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo (neminem laedere). Ak si tak niekto nepočínal,
porušil povinnosť uloţenú mu v citovanom zákonnom ustanovení a z tohto porušenia mu
vznikne zodpovednosť za škodu. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu
sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou a zavinenie, ak sa vyţaduje. Mal za to, ţe v prejednávanom
prípade súd prvého stupňa správne ustálil, ţe ţalobkyni konaním ţalovaného škoda nevznikla.
Stotoţnil sa s názorom vyjadreným súdom prvého stupňa, ţe škodu vyčíslenú ţalobkyňou a to
porovnaním ceny ţriebäťa, ktoré malo byť rodené z D. a C. a narodenej C. nemoţno
akceptovať. Uviedol, ţe hodnota ţriebäťa, ktoré sa malo narodiť, je určená iba hypoteticky.
Nedá sa 100%-ne ustáliť, ţe nenarodené ţriebä musí mať tak perfektné vlastnosti ako sú
očakávané. Nedá sa vylúčiť, ţe ţriebä nielen ţe nebude mať perfektné vlastnosti rodičov, ale
by sa mohlo narodiť napr. s nejakou telesnou vadou. Nikto totiţ nemôţe zaručiť, ţe
nenarodené ţriebä musí zákonite zdediť všetky tie najlepšie vlastnosti od svojich rodičov, a ţe
bude podľa predstáv vlastníka. S poukazom na konštatovanie znalca MVDr. D. S.
v znaleckom posudku č. 6/2010 zo dňa 30. augusta 2010 uviedol, ţe hodnota existujúceho
koňa sa stanoví hodnotením jeho pôvodu, exteriéru, veku, výkonnosti, zdravotného stavu
a trhovej hodnoty. Podľa názoru odvolacieho súdu určiť hodnotu nenarodeného koňa iba
podľa jeho pôvodu pre účely náhrady škody nie je dostačujúce. Sám znalec v znaleckom
posudku konštatuje, ţe narodený jedinec z matky D. po otcovi C. by mal niekoľkonásobne
vyššiu hodnotu ako jedinec po otcovi G.. Pri porovnaní hodnoty potomkov iba
prostredníctvom genofondu je rozdiel ceny oboch jedincov vyšší, ako keď sa berie do úvahy
aj trhová hodnota, pretoţe okolitý relatívny neinsolventný trh obe hodnoty skôr zbliţuje.
Uvedený záver znalca potvrdzuje, ţe trhová hodnota ţriebäťa nie je závislá iba od jeho
pôvodu. K námietke odvolateľky, ţe súd prvého stupňa nesprávne vychádzal zo svedeckej
výpovede svedka MVDr. H., ktorý zabezpečil insemináciu kobyly D. a ktorý sa vyjadril
k abortu a vstrebaniu zárodku, odvolací súd uviedol, ţe tento svedok je veterinárny lekár,
pracujúci na Univerzite veterinárneho lekárstva a špecializujúci sa na reprodukciu koni s 20
ročnou praxou a podľa názoru odvolacieho súdu má odborné znalosti, ku ktorým sa ako
svedok mohol vyjadriť. Uviedol, ţe ak ţalobkyňa mala za to, ţe k otázkam, ku ktorým sa
vyjadril uvedený svedok bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, mohla takýto návrh
podať, čo však neurobila. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol postupom
podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p. Mal za to, ţe v odvolacom konaní úspešný ţalovaný by mal nárok
na náhradu trov konania, tento si však ţiadne trovy neuplatnil a neúspešnej ţalobkyni nárok
na náhradu trov konania nevznikol, ani si ţiadne neuplatnila.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla
rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil a vec im vrátiť
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred
súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces. Za takú vadu označila
nesprávne právne posúdenie veci súdmi, nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozhodnutí
prvostupňového a odvolacieho súdu, ako aj skutočnosť, ţe odvolací súd zaloţil svoje
rozhodnutie na úvahách, ku ktorým bolo potrebné vykonanie znaleckého skúmania.
Namietala, ţe prvostupňový, ako aj odvolací súd, nesprávne posúdili otázku pouţitia
ustanovenia § 420 ods. 1 a § 415 Občianskeho zákonníka na danú vec, nakoľko
bez akejkoľvek opory v dokazovaní dospeli k záveru, ţe ţalobkyni konaním ţalovaného
škoda nevznikla. Podľa názoru ţalobkyne si ţalovaný ako účastník záväzkového vzťahu
s pôvodným ţalobcom nesplnil svoju prevenčnú povinnosť zabrániť tomu, aby kobyla
nezostala gravidná s iným ţrebcom ako tým, ktorého si vymienil pôvodný ţalobca, a preto
zodpovedá za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s týmto opomenutím. Mala za to, ţe
otázka rezorbcie či abortu plodu koní je otázkou odbornou a ak ju chcel súd posudzovať, či
teda skutočne mohlo dôjsť a za akých okolností k tejto príčine nedonosenia plodu u koňa, mal
byť na relevantné posúdenie tejto skutočnosti prizvaný znalec z príslušného odboru, čo súd
neurobil a stotoţnil sa so záverom MVDr. H.. Taktieţ mala za to, ţe v prípade, ak odvolací
súd spochybňoval výpočet hodnoty nenarodeného koňa znalcom určeným prvostupňovým
súdom, mal vec vrátiť prvostupňovému súdu a ţiadať vypracovať kontrolný znalecký
posudok. Podľa názoru dovolateľky v konaní tieţ absentuje vykonanie dokazovania
týkajúceho sa vplyvu situácie na trhu s koňmi na hodnotu ţriebäťa. V dôvodoch dovolania
podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.
Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobkyni
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby
jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Z dovolania ţalobkyne je zrejmé, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p. malo podľa jej názoru dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi.
Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou
súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne
posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe právnym posudzovaním veci súd
neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva
účastníka.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
ţalobkyne týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah
vychádzal pri závere, ţe vo veci nie je daná príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou
a škodou. Dostatočne tieţ vysvetlil, prečo nemoţno ako škodnú udalosť povaţovať
skutočnosť, ţe kobyla D. vstrebala plod po umelej inseminácii.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne.
K námietke ţalobkyne, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na úvahách,
ku ktorým je potrebné vykonanie znaleckého skúmania, dovolací súd povaţuje za potrebné
uviesť, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv
účastníka konania nie je ani postupom, ktorým by súd účastníkom odňal moţnosť konať pred
súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie
účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť
nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj
k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia
uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993
a pod č. 125/1999).
Pokiaľ ide o námietku ţalobkyne, týkajúcu sa svedeckej výpovede svedka
MVDr. H. a prevzatia jeho odborných záverov prvostupňovým súdom, dovolací súd uvádza,
ţe táto námietka bola uţ obsahom odvolania, pričom odvolací súd sa s ňou vo svojom
rozhodnutí dostatočne vysporiadal.
Z dovolania vyplýva tieţ námietka ţalobkyne, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, ţe nesprávne
právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce
relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby
teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav
správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie a ani ich
nevyčíslil.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. októbra 2012
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová