Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/97/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. J. V., zastúpenej

JUDr. P.P.advokátom v H.proti ţalovanému J. S., o zaplatenie 2 143,99 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. , o dovolaní ţalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 31. januára 2012, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobkyne o d m i e t a .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom (v poradí druhým) z 5. novembra 2010, č.k.

-526 zamietol v celom rozsahu ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala, aby súd

zaviazal ţalovaného zaplatiť istinu 64 590 Sk s 9,5 %-tným ročným úrokom z omeškania

odo dňa 21. decembra 2006 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania titulom náhrady škody

z porušenia dohody uzavretej so ţalovaným o zabezpečení párenia kobyly D. s koňom C..

Ţalobkyni uloţil povinnosť nahradiť trovy štátu 166 € na účet Okresného súdu Prešov

v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Účastníkom náhradu trov konania

nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 51, § 415, § 420 ods. 1, 3, § 442

ods. 1, 3, . Na základe vykonaného dokazovania mal

za preukázané, ţe medzi pôvodným ţalobcom a ţalovanou bola uzavretá dohoda o ustajnení

kobyly D., ktorá bola doplnená dohodou o zabezpečení jej spárenia so ţrebcom C.. Umelá

inseminácia bola vykonaná MVDr. H., po zabezpečení inseminačného materiálu. Po

sonografickom vyšetrení 16–ty deň od zákroku bola kobyla vypustená

do výbehu s potvrdením veterinára, ţe je ţrebná. Po vstrebaní plodu kobyla zostala opätovne

ţrebná od ţrebca G. a nie od predpokladaného C.. Podľa súdu porušenie povinnosti nastalo na

strane ţalovaného, ktorý ako chovateľ mohol predpokladať na základe skúseností, ţe môţe

nastať taký stav, avšak nezabezpečil primerané opatrenia (napr. zabezpečenie individuálneho

výbehu). Ţalovanému však nemoţno pričítať zavinenie – porušenie povinnosti, ţe došlo k

„vstrebaniu plodu“ a tým nebolo úspešné zavŕšenie narodenia očakávaného ţriebäťa, ktorý by

bol potomkom plemenného ţrebca C.. Podľa svedka MVDr. H. nebolo moţné zabrániť

procesu vstrebania zárodku a v tomto smere neboli zistené ani ţiadne pochybenia

v starostlivosti o kobylu D. zo strany ţalovaného. Ţalovanému sa pričíta za vinu skutočnosť,

ţe kobyla zostala ţrebná so ţrebcom G.. Súd uviedol, ţe vychádzajúc z právnej teórie i praxe

za škodu sa povaţuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne

vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi a za skutočnú škodu je nutné povaţovať

a rozumieť takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkovej sféry poškodeného oproti stavu

pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaloţiť

k uvedeniu veci do predošlého stavu (stanovisko bývalého Najvyššieho súdu ČSSR Cpj

87/70, publikované pod č. 55 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1971). Moţno

preto vyvodiť, ţe ţalobkyni škoda nevznikla, resp. jej vyčíslenie porovnávaním ceny ţriebäťa

D. a C., ktoré sa malo narodiť a narodenej C. nemoţno akceptovať. Súdom prvého stupňa

bolo ďalej konštatované, ţe príčinou nenarodenia sa koňa z D. a C. nebolo zavinenie

ţalovaného, preto nemoţno ani vyčísľovať škodu cenovým rozdielom medzi hodnotou týchto

dvoch ţriebät. Vstrebanie plodu kobylou D. po inseminácii bola nepredvídateľná udalosť, tzn.

vis maior a nebolo by došlo k narodeniu ţiadneho ţriebäťa. Tým, ţe ţalovaný nezabezpečil

oddelený výbeh kobyly D., došlo k narodeniu kobyly C., ktoré však samo o sebe neznamenalo

zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu

pred škodnou udalosťou, ale naopak zväčšenie majetkového stavu minimálne o hodnotu tejto

kobyly pri narodení, t.j. 20 000 Sk, t.j. 663,88 €. Samotná zákonná konštrukcia zodpovednosti

za škodu predpokladá, ţe vznik škody je následkom škodnej udalosti. V danom prípade

nemoţno pričítať ako škodnú udalosť tú skutočnosť, ţe kobyla D. vstrebala plod

po umelej inseminácii. Keďţe ide o záväzkovú zodpovednosť, vyplývajúcu z ústnej dohody,

medzi zmluvnými stranami neboli zrejme ţiadne dojednania ohľadom podmienok poskytnutia

starostlivosti kobyle D., a ani sankcie v prípade porušenia starostlivosti, pri ktorom ani

nedošlo ku škode ako takej. Naopak pôvodný ţalobca uviedol, ţe vlastník resp. rodinní

príslušníci pôvodného ţalobcu mali vedomosť o tom, ţe kobyla bude len vo voľnom výbehu

počas celého ustajnenia, čo bolo výhodou pre poskytnutie humánnej starostlivosti. Súd prvého

stupňa preto dospel k záveru, ţe vo veci nie je daná príčinná súvislosť medzi škodnou

udalosťou a škodou. Príčinná súvislosť je daná vtedy, keď škodná udalosť skutočne spôsobila

škodu, o ktorej náhradu ide (R 7/1992). O trovách konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1

a o trovách konania účastníkov podľa a

Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 31. januára 2012, sp.zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219

ods. 1, 2 potvrdil. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodal, ţe

ustanovenie zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť

počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo (neminem laedere). Ak si tak niekto nepočínal,

porušil povinnosť uloţenú mu v citovanom zákonnom ustanovení a z tohto porušenia mu

vznikne zodpovednosť za škodu. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu

sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti a škodou a zavinenie, ak sa vyţaduje. Mal za to, ţe v prejednávanom

prípade súd prvého stupňa správne ustálil, ţe ţalobkyni konaním ţalovaného škoda nevznikla.

Stotoţnil sa s názorom vyjadreným súdom prvého stupňa, ţe škodu vyčíslenú ţalobkyňou a to

porovnaním ceny ţriebäťa, ktoré malo byť rodené z D. a C. a narodenej C. nemoţno

akceptovať. Uviedol, ţe hodnota ţriebäťa, ktoré sa malo narodiť, je určená iba hypoteticky.

Nedá sa 100%-ne ustáliť, ţe nenarodené ţriebä musí mať tak perfektné vlastnosti ako sú

očakávané. Nedá sa vylúčiť, ţe ţriebä nielen ţe nebude mať perfektné vlastnosti rodičov, ale

by sa mohlo narodiť napr. s nejakou telesnou vadou. Nikto totiţ nemôţe zaručiť, ţe

nenarodené ţriebä musí zákonite zdediť všetky tie najlepšie vlastnosti od svojich rodičov, a ţe

bude podľa predstáv vlastníka. S poukazom na konštatovanie znalca MVDr. D. S.

v znaleckom posudku č. 6/2010 zo dňa 30. augusta 2010 uviedol, ţe hodnota existujúceho

koňa sa stanoví hodnotením jeho pôvodu, exteriéru, veku, výkonnosti, zdravotného stavu

a trhovej hodnoty. Podľa názoru odvolacieho súdu určiť hodnotu nenarodeného koňa iba

podľa jeho pôvodu pre účely náhrady škody nie je dostačujúce. Sám znalec v znaleckom

posudku konštatuje, ţe narodený jedinec z matky D. po otcovi C. by mal niekoľkonásobne

vyššiu hodnotu ako jedinec po otcovi G.. Pri porovnaní hodnoty potomkov iba

prostredníctvom genofondu je rozdiel ceny oboch jedincov vyšší, ako keď sa berie do úvahy

aj trhová hodnota, pretoţe okolitý relatívny neinsolventný trh obe hodnoty skôr zbliţuje.

Uvedený záver znalca potvrdzuje, ţe trhová hodnota ţriebäťa nie je závislá iba od jeho

pôvodu. K námietke odvolateľky, ţe súd prvého stupňa nesprávne vychádzal zo svedeckej

výpovede svedka MVDr. H., ktorý zabezpečil insemináciu kobyly D. a ktorý sa vyjadril

k abortu a vstrebaniu zárodku, odvolací súd uviedol, ţe tento svedok je veterinárny lekár,

pracujúci na Univerzite veterinárneho lekárstva a špecializujúci sa na reprodukciu koni s 20

ročnou praxou a podľa názoru odvolacieho súdu má odborné znalosti, ku ktorým sa ako

svedok mohol vyjadriť. Uviedol, ţe ak ţalobkyňa mala za to, ţe k otázkam, ku ktorým sa

vyjadril uvedený svedok bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, mohla takýto návrh

podať, čo však neurobila. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol postupom

podľa v spojení s

a Mal za to, ţe v odvolacom konaní úspešný ţalovaný by mal nárok

na náhradu trov konania, tento si však ţiadne trovy neuplatnil a neúspešnej ţalobkyni nárok

na náhradu trov konania nevznikol, ani si ţiadne neuplatnila.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušil a vec im vrátiť

na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/

a , tvrdiac, ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred

súdom a bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces. Za takú vadu označila

nesprávne právne posúdenie veci súdmi, nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu, ako aj skutočnosť, ţe odvolací súd zaloţil svoje

rozhodnutie na úvahách, ku ktorým bolo potrebné vykonanie znaleckého skúmania.

Namietala, ţe prvostupňový, ako aj odvolací súd, nesprávne posúdili otázku pouţitia

ustanovenia a na danú vec, nakoľko

bez akejkoľvek opory v dokazovaní dospeli k záveru, ţe ţalobkyni konaním ţalovaného

škoda nevznikla. Podľa názoru ţalobkyne si ţalovaný ako účastník záväzkového vzťahu

s pôvodným ţalobcom nesplnil svoju prevenčnú povinnosť zabrániť tomu, aby kobyla

nezostala gravidná s iným ţrebcom ako tým, ktorého si vymienil pôvodný ţalobca, a preto

zodpovedá za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s týmto opomenutím. Mala za to, ţe

otázka rezorbcie či abortu plodu koní je otázkou odbornou a ak ju chcel súd posudzovať, či

teda skutočne mohlo dôjsť a za akých okolností k tejto príčine nedonosenia plodu u koňa, mal

byť na relevantné posúdenie tejto skutočnosti prizvaný znalec z príslušného odboru, čo súd

neurobil a stotoţnil sa so záverom MVDr. H.. Taktieţ mala za to, ţe v prípade, ak odvolací

súd spochybňoval výpočet hodnoty nenarodeného koňa znalcom určeným prvostupňovým

súdom, mal vec vrátiť prvostupňovému súdu a ţiadať vypracovať kontrolný znalecký

posudok. Podľa názoru dovolateľky v konaní tieţ absentuje vykonanie dokazovania

týkajúceho sa vplyvu situácie na trhu s koňmi na hodnotu ţriebäťa. V dôvodoch dovolania

podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a (

ods. 3 ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy

pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobkyni

neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej

práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Z dovolania ţalobkyne je zrejmé, ţe k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm.

f/ malo podľa jej názoru dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdmi.

Dovolací súd preto povaţuje za potrebné uviesť, ţe ustanovenie dáva

odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou

súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne

posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod

prípustnosti dovolania podľa , pretoţe právnym posudzovaním veci súd

neporušuje ţiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva

účastníka.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka

ţalobkyne týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2

( ). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať

so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti

uvedené v , je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen , ale aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov

zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah

vychádzal pri závere, ţe vo veci nie je daná príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou

a škodou. Dostatočne tieţ vysvetlil, prečo nemoţno ako škodnú udalosť povaţovať

skutočnosť, ţe kobyla D. vstrebala plod po umelej inseminácii.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré

toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobkyne.

K námietke ţalobkyne, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na úvahách,

ku ktorým je potrebné vykonanie znaleckého skúmania, dovolací súd povaţuje za potrebné

uviesť, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv

účastníka konania nie je ani postupom, ktorým by súd účastníkom odňal moţnosť konať pred

súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie

účastníkom konania ( ). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť

nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj

k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia

uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993

a pod č. 125/1999).

Pokiaľ ide o námietku ţalobkyne, týkajúcu sa svedeckej výpovede svedka

MVDr. H. a prevzatia jeho odborných záverov prvostupňovým súdom, dovolací súd uvádza,

ţe táto námietka bola uţ obsahom odvolania, pričom odvolací súd sa s ňou vo svojom

rozhodnutí dostatočne vysporiadal.

Z dovolania vyplýva tieţ námietka ţalobkyne, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, ţe nesprávne

právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce

relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby

teda tvrdenia ţalobkyne boli opodstatnené, ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav

správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie a ani ich

nevyčíslil.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. októbra 2012

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová