Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 203/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., T.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 , základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho

prítomnosti zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -414 z 23. septembra

2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -446

z 27. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra

2012 doručená sťažnosť Ing. T. L., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho

prítomnosti zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co

28/2009-414 z 23. septembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -446 z 27. septembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 23. mája 2005

sťažovateľ domáhal proti Slovenskej republike v zastúpení Úradom vlády Slovenskej

republiky (ďalej len „úrad vlády“) priznania náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym

úradným postupom a tiež aj nezákonným rozhodnutím, a to podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že za nezákonné rozhodnutie, v dôsledku ktorého mu

mala byť spôsobená škoda, bolo treba považovať rozhodnutie úradu vlády č. 6957/2004

z 18. marca 2004, ktorým bol sťažovateľ s účinnosťou od 23. marca 2004 zaradený mimo

činnú štátnu službu, ktoré bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutím Úradu pre

štátnu službu (ďalej len „úrad pre štátnu službu“) č. ÚŠS 22253/2004 z 2. júna 2004.

Obidve rozhodnutia boli napokon v rámci správneho súdnictva na základe žaloby

sťažovateľa zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2005,

a to z dôvodu ich nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov,

pričom najvyšší súd vrátil vec na ďalšie konanie úradu pre štátnu službu.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ten bolo

možné vzhliadnuť v postupe úradu vlády pri rozhodovaní o odňatí mu osobného príplatku

v čase, keď bol zaradený mimo činnú štátnu službu (12 mesiacov), ktorý mu bol podľa jeho

názoru odňatý nezákonne, a to z dôvodu, že v zmysle stanoviska úradu pre štátnu službu

vyjadreného v liste č. 42992/2004 z 2. novembra 2004 mohol byť štátnemu zamestnancovi

osobný príplatok odňatý pred jeho zaradením mimo činnú štátnu službu len vtedy, ak by

o odňatí osobného príplatku existovalo rozhodnutie, ktoré by malo všetky náležitosti, a až

po nadobudnutí jeho právoplatnosti, čo sa podľa sťažovateľa v jeho prípade nestalo. Okrem

tohto sťažovateľ vzhliadol nezákonnosť postupu úradu vlády pri rozhodovaní o odňatí mu

osobného príplatku aj v procese tohto rozhodovania, pretože podľa neho neexistoval žiadny

návrh na odňatie mu osobného príplatku (nemalo to vyplynúť zo záznamov v podacích

knihách), ktorý by bol doručený vedúcemu služobného úradu, a tiež podľa sťažovateľa

v prvom stupni o odňatí osobného príplatku rozhodoval vedúci služobného úradu, a nie

osobný úrad, pričom poukázal na skutočnosť, že vedúci služobného úradu je vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru odvolacím správnym orgánom. Napokon za nezákonný

postup úradu vlády považoval sťažovateľ v zmysle jeho vyjadrenia uvedeného v sťažnosti aj

skutočnosť, že o záležitostiach jeho funkčného platu boli vedúcim služobného úradu nad

rámec jeho kompetencií vydávané oznámenia, a nie rozhodnutia.

O predmetnej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -365

z 24. septembra 2008, ktorým žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, pričom

vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nezákonnému rozhodnutiu o jeho zaradení mimo

činnú štátnu službu okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil poukazujúc na zrušujúce

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2005 vydané v správnom

súdnictve, ktorým podľa okresného súdu nebola konštatovaná nezákonnosť predmetného

rozhodnutia úradu pre štátnu službu o zaradení sťažovateľa mimo činnú štátnu službu, čo by

bol predpoklad na priznanie náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia, ale najvyšší

súd konštatoval iba nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia úradu pre

štátnu službu pre nedostatok dôvodov a z tohto dôvodu mu bola vec vrátená na ďalšie

konanie. Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému nároku na náhradu škody nesprávnym

úradným postupom okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že aj napriek zisteniu

čiastočnej odôvodnenosti námietok sťažovateľa, t. j. inými slovami, aj napriek zisteniu

určitého nesprávneho úradného postupu úradu vlády (keď napr. nebolo rozhodnuté

o všetkých sťažovateľom podaných odvolaniach, pozn.) okresný súd súčasne zistil, že na

priznanie náhrady škody z titulu tohto nesprávneho úradného postupu neboli splnené ďalšie

dve podmienky podľa zákona o náhrade škody na jej priznanie, a to vznik škody a príčinná

súvislosť medzi škodou a deklarovaným nesprávnym úradným postupom.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd sťažnosťou napádaným

rozsudkom č. k. -414 z 23. septembra 2010 rozsudok okresného súdu v celom

rozsahu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

okresného súdu.

O dovolaní sťažovateľa podanom proti označenému rozsudku krajského súdu

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. septembra 2012, ktorým

dovolanie sťažovateľa pre jeho neprípustnosť odmietol (podľa zistenia ústavného súdu toto

uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 16. novembra 2012, pozn.)

Sťažovateľ porušenie ním označených práv zaručených a dohovorom

odôvodňuje okrem iného takto:

„Úrad vlády SR nedokázal... určiť... výšku a funkčný plat pred i po zaradení

sťažovateľa mimo činnej služby (porušený , v tom čase

platnom). S tým súvisí nezákonná forma vydávania rozhodnutia t. j. oznámenia namiesto

rozhodnutia a nezákonným podpisom pre výšku a funkčný plat neoprávnenou osobou

(bývalým vedúcim služobného úradu Úradu vlády SR). Jeho konanie je exces, lebo nemal

vyvíjať akékoľvek aktivity nad rámec oprávnení vyplývajúcich z ustanovenia § 10, § 138

ods. 1) zákona štátnej službe (bývalý vedúci služobného úradu je odvolací orgán vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru). Takéto rozhodnutia mal vydávať osobný úrad

a podpisovať oprávnená, alebo poverená osoba. Došlo aj k porušeniu § 103 ods. 5 zákona

o štátnej službe (potvrdil to aj nadriadený orgán - Úrad pre štátnu službu). Uvádzané

skutočnosti svedčia o vydávaní tzv. ničotných rozhodnutí čiže ide o nesprávny úradný

postup ako aj porušenie zákonnosti Úradom vlády. V rozpore so zákonom o štátnej službe

bol sťažovateľovi odobratý osobný príplatok, čím došlo k porušeniu § 78 ods. 2 písm. d), ale

aj k porušeniu § 85 ods. 1 písm. a), keď možno odobrať osobný príplatok na základe

výsledkov služobného hodnotenia štátneho zamestnanca. S tým súvisí aj porušenie § 48

ods. 1 a ods. 5 nakoľko v čase návrhu na odobratie osobného príplatku sťažovateľovi (dňa

18. 12. 2003) platilo len jedno služobné hodnotenie a to zo dňa 28. 04. 2003 (sťažovateľ

vykazuje mimoriadne výsledky pri vykonávaní štátnej služby). Samotné odobratie osobného

príplatku sťažovateľovi bolo vykonané svojvoľne..., keď nie je známe akým právnym aktom

bývalý vedúci služobného úradu to vykonal. Došlo k porušeniu § 126 písm. c) zákona

o štátnej službe, keď nekonal osobný úrad vo veci služobného hodnotenia. Podľa

usmernenia Úradu vlády SR jeho nadriadeným orgánom - Úradom pre štátnu službu,

odňatie osobného príplatku, ktorý bol sťažovateľovi odobratý ešte pred jeho zaradením

mimo činnej štátnej služby, je možné len za predpokladu, že o odňatí osobného príplatku

bolo vydané rozhodnutie, ktoré má všetky predpísané náležitosti, a po nadobudnutí

právoplatnosti takéhoto rozhodnutia a to vzhľadom na § 16 ods. 1 zákona o štátnej službe.

A to sa však v prípade sťažovateľa nestalo. Nebolo vydané žiadne rozhodnutie o odňatí jeho

osobného príplatku a sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k jeho odobratiu. Navyše je

potrebné uviesť, že pri manipulácii s návrhom na odobratie osobného príplatku

sťažovateľovi došlo zo strany predstaveného a bývalého vedúceho služobného úradu

k podvodu a falšovaniu tak ako to potvrdzujú kópie listov z podacích kníh zo sekcie kontroly

a vedúceho služobného úradu.

Okresný súd Bratislava I negoval sťažovateľove žiadosti o uplatnenie jeho práva na

prednesenie a doplnenie prednesov a návrhov pre vykonanie dokazovania, ktoré predložil

tomuto súdu dňa 21. 05. 2008 a 21. 08. 2008 (napr. išlo o otázky spojené s vydávaním tzv.

ničotných rozhodnutí o výške a zložení funkčného platu, o účelovom podvode a falšovaniu

s odobratím osobného príplatku a podobne). Tieto návrhy a prednesy neboli uvedené

v zápisniciach o pojednávaní a ani neboli predmetom uvedenia a vyhodnotenia

v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu. Došlo tak k porušeniu , keď

v odôvodnení rozsudku neuviedol súd podstatný obsah prednesov, nevyložil, ktoré

skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, a s akými návrhmi sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy a neposúdil a nezistil skutkový

stav pričom nesprávne aplikoval ustanovenia zákona o štátnej službe i .

Krajský súd v Bratislave nerešpektoval list sťažovateľa o nesúhlase, aby súd

v predmetnej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania s vydaním rozsudku bez

verejného pojednávania za jeho prítomnosti a možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom. Súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I a tak porušil jeho základné

právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd nerešpektoval

medzinárodný dohovor, ktorý má väčšiu právnu silu ako ustanovenie . Postupom

tohto súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Krajský súd... v napadnutom rozsudku vôbec neodpovedal na všetky odvolacie

námietky (rozhodujúce) sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť, ide o absenciu argumentácie

v tomto smere a prejav arbitrárnosti. ... Odvolací súd sa obmedzil v rozhodnutí o odvolaní

len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne

konkrétne skutočnosti...

Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní konal v rozpore

s () a Dohovoru, ale aj (

písm. f), keď nerešpektoval list sťažovateľa o nesúhlase s vydaním rozsudku bez verejného

pojednávania za jeho prítomnosti a možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

Odmietol dovolanie sťažovateľa, čím porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie. Toto uznesenie dovolacieho súdu nie je ústavne

akceptovateľné...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. T. L. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo podľa čl. 48 ods. 2

, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. -446 zo dňa 27. 09. 2012, v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -414 zo dňa 23. 09. 2010 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. -446 zo dňa 27. 09. 2012, v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -414 zo dňa 23. 09. 2010 č. a vec

vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. T. L. trovy konania v

sume 281,84 €... na účet Advokátskej kancelárie JUDr. P. Č. v T. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva a práva na

spravodlivú súdnu ochranu zaručených v a v dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -414 z 23. septembra 2010, ktorých

porušenie sťažovateľ vidí v tom, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu,

ktorý za nesprávny úradný postup nepovažoval postup úradu vlády pri rozhodovaní o odňatí

mu osobného príplatku, odňatie ktorého bolo podľa sťažovateľa nezákonné, pretože o jeho

odňatí absentuje akékoľvek rozhodnutie, ku ktorému by sa sťažovateľ mohol vyjadriť,

pričom o jeho odňatí bolo vyhotovené iba „oznámenie“ namiesto rozhodnutia, ktoré navyše

v prvom stupni nevydal osobný úrad, ale vedúci služobného úradu, ktorý však v danej veci

mal mať postavenie odvolacieho orgánu proti rozhodnutiu osobného úradu, preto sú podľa

sťažovateľa tieto oznámenia o zložení jeho funkčného platu „ničotnými rozhodnutiami“.

V tomto smere podľa sťažovateľa v rozhodnutí krajského súdu absentuje adekvátne

odôvodnenie, resp. podľa sťažovateľa s týmito odvolacími námietkami sťažovateľa

sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal a iba sa stotožnil so závermi

a konštatovaniami okresného súdu. Okrem toho vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ

namieta aj porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho

prítomnosti zaručeného v , a to z dôvodu, že krajský súd napriek jeho

žiadosti rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu bez nariadenia

pojednávania. Sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv zaručených v ústave

a dohovore aj v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu č. k. -446

z 27. septembra 2012, a to z dôvodu, že najvyšší súd v konaní o jeho dovolaní nenariadil

ústne pojednávanie, aby sa mohol k veci osobne vyjadriť.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.

-414 z 23. septembra 2010

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -414 z 23. septembra 2010

ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažnosti podľa pre

porušenie základných práv a slobôd za zachovanú, a to vzhľadom na judikatúru ústavného

súdu reflektujúcu rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len

„ESĽP“ (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54)], ktorá v prípade procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania (v tomto prípade z dôvodu neprípustnosti

dovolania) garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne

, ), samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľom podané dovolanie proti právoplatnému rozsudku

krajského súdu č. k. -414 z 23. septembra 2010 najvyšší súd uznesením č. k.

-446 z 27. septembra 2012 odmietol pre jeho neprípustnosť, ústavný súd

považuje sťažnosť proti označenému rozsudku krajského súdu za podanú včas.

V príčinnej súvislosti s označeným rozsudkom krajského súdu č. k. -414

z 23. septembra 2010 sťažovateľ namieta porušenie (1.1) základného práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru

a tiež namieta aj porušenie (1.2) základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti,

aby sa mohol k veci vyjadriť, zaručeného v .

1.1 V súvislosti s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru ústavný súd v prvom rade v súlade

so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom obidvoch označených práv sú obdobné záruky,

že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom, preto v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Krajský súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa uvedeným v sťažnosti podanej

ústavnému súdu (ktoré boli aj námietkami odvolacími) svoj rozsudok odôvodnil takto:

„Z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia opodstatnenosti navrhovateľom

uplatňovaných nárokov sa odvolací súd stotožnil so závermi, ku ktorým dospel

v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa. Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj vecne správny právny záver

o nesplnení zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym úradným postupom (na základe

Zb.). Spomínané tri zákonné podmienky vzniku takejto zodpovednosti štátu (t. j.

1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ existencia škody a 3/ príčinná

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou)

musia byť splnené kumulatívne (súčasne); pokiaľ hoci len jedna z týchto zákonom

vyžadovaných podmienok absentuje, zodpovednosť štátu nevzniká. Súd prvého stupňa svoje

závery tiež náležitým spôsobom v napadnutom rozsudku odôvodnil. Odvolací súd sa

s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň

poukazuje.“

V záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd vzhľadom na

citované rozhodnutie krajského súdu, ktoré vo svojich dôvodoch odkazuje v celom rozsahu

na rozhodnutie okresného súdu, považuje za potrebné uviesť aspoň podstatný obsah

odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu:

„Súd... dospel k záveru, že... je v danom prípade čiastočne splnená podmienka

nesprávneho úradného postupu, ktorý súd videl v porušení

o štátnej službe, § 103 ods. 5... v tom, že po nadobudnutí účinnosti nariadenia vlády SR

č. 412/2004 o zvýšení platových taríf štátnych zamestnancov, Úrad vlády SR navrhovateľovi

vydal oznámenie o výške a zložení funkčného platu č. 801/2004 zo dňa 30. 8. 2004 miesto

rozhodnutia.

Ďalšie námietky navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súd vyhodnotil ako

nedôvodné a to aj s poukazom na závery Úradu pre štátnu službu oznámením č. ÚŠS-

185/sť/2004 zo dňa 8. 11. 2004 a č. zo dňa 21. 3. 2004, ktorý sťažnosti

navrhovateľa v časti nedoručenia rozhodnutia o valorizácii funkčného platu navrhovateľa

pred jeho účinnosťou a v časti nevyplácania funkčného platu na základe rozhodnutia

o výške a zložení funkčného platu č. 156/2003 zo dňa 15. 6. 2003 ako aj v časti vyriešenia

odvolania navrhovateľa voči rozhodnutiu o výške a zložení funkčného platu Úradu vlády SR

pod č. 84/2004 zo dňa 25. 1. 2004, oznámením č. 7159/2004 zo dňa 18. 3. 2004, vyhodnotil

ako neopodstatnené. T. j. porušenie § 33 ods. 2 zákona o štátnej službe a nesprávne určenie

základu 50 % funkčného platu navrhovateľa počas doby jeho zaradenia mimo činnej štátnej

služby a porušenie 159b ods. 1 zákona o štátnej službe preukázané nebolo. Navrhovateľ sa

v predmetnom konaní snažil o preskúmanie rozhodnutí a oznámení o určení jeho funkčného

platu, k čomu súd nemal právomoc, pretože ide o rozhodnutia vydané v správnom konaní,

ktorými je súd v zmysle viazaný.

Súd nepovažoval za nesprávny úradný postup skutočnosť, že po nadobudnutí

účinnosti novely zákona o štátnej službe, od 1. 1. 2004 bolo navrhovateľovi rozhodnutie

o novom tarifnom plate doručené až 20. 2. 2004 (údajné porušenie § 159b ods. 1), nakoľko

nový tarifný plat navrhovateľa bol určený v súlade s novelou zákona od 1. 1. 2004

a navrhovateľovi tým žiadna škoda nevznikla.

Súd nepovažoval za nesprávny úradný postup ani skutočnosť, že o platových

záležitostiach navrhovateľa rozhodoval vedúci služobného úradu Úradu vlády SR (údajné

porušenie § 126), nakoľko svedeckou výpoveďou Ing. T. N. bolo preukázané, že v čase

vydania napádaných rozhodnutí a oznámení funkcia riaditeľa osobného úradu na Úrade

vlády SR nebola obsadená. Vedúci služobného úradu Úradu vlády SR postupoval pri

vydávaní napádaných rozhodnutí a oznámení v zmysle § 10 ods. 1 zákona o štátnej službe

a čl. 5 ods. 1, 2 písm. c) bod 4 Organizačného poriadku Úradu vlády SR.

Za nesprávny úradný postup súd nepovažoval ani námietku navrhovateľa, že Úrad

vlády SR mu určoval výšku a zloženie funkčného platu oznámeniami a nie rozhodnutiami.

Vychádzal pri tom z gramatického výkladu §103 ods. 5 zákona o štátnej službe, podľa

ktorého služobný úrad štátnemu zamestnancovi písomné zmeny týkajúce sa tarifného platu

oznámi. Spôsob a formu zákon neurčuje.

Porušenie § 137 ods. 7 zákona o štátnej službe v rozhodnutí č. 9474/2004 zo dňa

20. 4. 2004 z dôvodu nesprávne uvedeného poučenia súd nezistil, poučenie zodpovedá

zákonu. Vyplýva to aj s Oznámenia o vybavovaní sťažnosti Úrad pre štátnu službu č. ÚŠS-

zo dňa 21. 3. 2004, ktorý predmetné odvolanie navrhovateľa na základe

sťažnosti preskúmal.

Súd nezistil nesprávny úradný postup ani pri aplikácii § 71 ods. 2 zákona o štátnej

službe. Rozhodnutím č. 846/2004 zo dňa 28. 12. 2004 Úrad vlády SR rozhodol o náhrade

platu za nevyčerpanú dovolenku navrhovateľa v rozsahu 4 dní za rok 2003. Náhradu mzdy

za nevyčerpanú dovolenku počas zaradenia navrhovateľa mimo činnú službu Úrad vlády SR

doplatil navrhovateľovi po zastavení konania o jeho zaradení mimo činnú štátnu službu, čo

navrhovateľ na pojednávaní dňa 24. 9. 2008 potvrdil...

Súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že odporca nevybavil všetky jeho

odvolania - zo dňa 2. 4. 2004 (proti oznámeniu č. 7159/2004 zo dňa 18. 3. 2004 o určení

funkčného platu), zo dňa 22. 9. 2004 (proti oznámeniu č. 801/2004 zo dňa 30. 8. 2004

o výške a zložení funkčného platu), zo dňa 8. 10. 2004 (proti rozhodnutiu č. 808/2004 zo

dňa 29. 9. 2004 o výške a zložení funkčného platu), zo dňa 31. 1. 2005 (proti rozhodnutiu

č. 846/2004 zo dňa 28. 12. 2004 o náhrade platu za nevyčerpanú dovolenku). Takto zistený

nedostatok však súd v časti nevybavenia prvých dvoch odvolaní nepovažoval za nesprávny

úradný postup, pretože navrhovateľ odvolaniami zo dňa 2. 4. 2004 a 22. 9. 2004 napádal

oznámenia o výške a zložení funkčného platu, proti ktorým odvolanie nie je prípustné.

Naopak nevybavenie odvolaní navrhovateľa zo dňa 8. 10. 2004 proti rozhodnutiu

č. 808/2004 a zo dňa 31. 1. 2005 proti rozhodnutiu č. 846/2004 považoval za nesprávny

úradný postup.

Po tom ako súd vykonaným dokazovaním zistil nesprávny úradný postup v porušení

zákona § 103 ods. 5 č. 312/201 Z. z. o štátnej službe, v rozsahu zistenom Úradom pre štátnu

službu a nevybavení odvolaní navrhovateľa zo dňa 8. 10. 2004 a zo dňa 31. 1. 2005,

následne skúmal existenciu ďalších dvoch vyššie uvedených podmienok t. j. škodu a priamu

príčinnú súvislosť medzi škodou navrhovateľa a zisteným nesprávnym úradným postupom.

Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že nie je splnená žiadna z týchto

dvoch podmienok. Pokiaľ sa týka podmienky vzniku škody navrhovateľ ako škodu v

predmetnom konaní označil škodu, vzniknutú ako rozdiel medzi nesprávne určenou výškou a

zložením jeho funkčného platu a funkčným platom, ktorý mu bol určený pred zaradením

mimo činnej štátnej služby a valorizáciou jeho tarifného platu. Pri určovaní škody

navrhovateľ vychádzal z rozhodnutia o výške a zložení funkčného platu č. 156/2003 zo dňa

15. 6. 2003. Podľa oznámenia Úradu pre štátnu službu č. zo dňa 21. 3.

2004, od 1.1.2004 nemohol byť navrhovateľovi vyplácaný funkčný plat na základe

pôvodného rozhodnutia o výške a zložení funkčného platu č. 156/2003 zo dňa 15. 6. 2003,

ktorého účinnosť dňom vykonateľnosti nového rozhodnutia zanikla a Úrad vlády SR v

súlade so zákonom správne určil nový funkčný plat od 1. 1. 2004... navrhovateľ preto v

konaní vznik škodu nepreukázal...

Z dôvodu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody, nie je splnená ani

posledná podmienka príčinnej súvislosti medzi čiastočným nesprávnym úradným postupom,

t. j. vydaním oznámenia o výške a zložení funkčného platu č. 801/2004 zo dňa 30. 8. 2004

miesto rozhodnutia, nevybavením odvolaní navrhovateľa zo dňa 8. 10. 2004 proti

rozhodnutiu č. 808/2004 o výške a zložení funkčného platu a zo dňa 31. 1. 2005 proti

rozhodnutiu č. 846/2004 o náhrade platu za nevyčerpanú dovolenku a škodou

navrhovateľa.

Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky ani

pre priznanie náhrady škody v zmysle z dôvodu nesprávneho

úradného postupu a žalobu zamietol.“

Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že v danej veci súdy v zmysle žalobného návrhu

sťažovateľa rozhodovali o nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím úradu vlády, ktorým bol sťažovateľ zaradený mimo činnú štátnu službu, a tiež

aj škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom úradu vlády, ktorý mal byť zhmotnený

vo viacerých sťažovateľom špecifikovaných skutočnostiach (napr. vo vydaní oznámení

namiesto rozhodnutí o zložení funkčného platu; v absencii návrhu na odňatie osobného

príspevku; vo vydaní rozhodnutí, resp. oznámení o zložení funkčného platu na to

nepríslušnou osobou; v absencii rozhodnutia o odňatí osobného príspevku a pod.), pričom

o týchto škodových nárokoch sťažovateľa súdy rozhodovali podľa ustanovení zákona

o zodpovednosti za škodu (t. j. ).

Na tomto mieste ústavný súd v prvom rade podotýka, že s účinnosťou od 1. júla 2004

bol zákon o zodpovednosti za škodu (t. j. ) zrušený zákonom

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „“), pričom podľa zákona

č. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu

spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané „odo“ dňa nadobudnutia účinnosti tohto

zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom „odo“ dňa nadobudnutia

účinnosti tohto zákona. A contrario zákon o zodpovednosti za škodu (t. j.

Zb.), ktorý bol súdmi aplikovaný v danom prípade, sa mal použiť iba v prípadoch náhrady

škody spôsobenej rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti zákona

č. (t. j. pred 1. júlom 2004) a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom, ku ktorému došlo pred nadobudnutím účinnosti (t. j.

pred 1. júlom 2004).

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu krajský súd (ako ani pred ním

okresný súd, s ktorého názorom sa krajský súd plne stotožnil, pozn.) z časového hľadiska

nedostatočne posúdil dôvodnosť žalobného návrhu sťažovateľa, ktorým si uplatnil nárok na

náhradu škody podľa zákona o náhrade škody (t. j. ) účinného do

30. júna 2004, vo vzťahu k jednotlivým sťažovateľom tvrdeným nesprávnym úradným

postupom úradu vlády. Inými slovami, aj napriek skutočnosti, že zákon o náhrade škody

(t. j. ), podľa ktorého v danom prípade na návrh sťažovateľa krajský

súd rozhodoval, sa vzťahoval iba na nároky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, ku ktorému došlo v čase do 30. júna 2004, krajský súd tento právny

predpis neústavne aplikoval aj na preskúmanie sťažovateľom tvrdeného nesprávneho

úradného postupu úradu vlády, ku ktorému malo dôjsť už v čase po 30. júni 2004, keď už

bol účinný iný zákon než ten, podľa ktorého rozhodoval krajský súd, a to

Z. z. Navyše, krajský súd v niektorých takýchto prípadoch sťažovateľom označených

nesprávnych úradných postupov, ktoré sa mali stať už po 30. júni 2004, dokonca vzhliadol

aj nesprávny úradný postup paradoxne podľa zákona o náhrade škody (t. j.

Zb.), ktorý v čase týchto úradných postupov už nebol účinný, a teda na ne už nemohol byť

aplikovateľný (pozri už citované prechodné ustanovenie ,

pozn.). Konkrétne to bolo zistenie krajského súdu (stotožneného s okresným súdom)

o nesprávnosti úradného postupu úradu vlády, ktorý mal spočívať v tom, že úrad vlády

nerozhodol o odvolaní sťažovateľa z 8. októbra 2004 podanom proti rozhodnutiu č.

808/2004 z 29. septembra 2004 o výške a zložení funkčného platu; tiež o odvolaní z 31.

januára 2005 proti rozhodnutiu č. 846/2004 z 28. decembra 2004 o náhrade platu za

nevyčerpanú dovolenku a napokon krajský súd považoval za nesprávny úradný postup aj to,

že úrad vlády vydal navrhovateľovi oznámenie o výške a zložení funkčného platu č.

801/2004 z 30. augusta 2004 aj napriek tomu, že malo mať formu rozhodnutia.

Z uvedeného teda vyplýva, že na uvedené skutkové zistenia o nesprávnom úradnom

postupe krajský súd aplikoval právny predpis (), ktorý už v čase, keď

tieto skutočnosti nastali, nebol účinný a podľa ktorého si aj sám sťažovateľ náhradu tejto

škody uplatnil. Vzhľadom na to, že z tohto dôvodu mal v dotknutej časti (rozumej

k označeným úradným postupom, ktoré nastali po 30. júni 2004, pozn.) už krajský súd

žalobu sťažovateľa zamietnuť, ako aj vzhľadom na to, že žaloba sťažovateľa bola

v konečnom dôsledku aj tak zamietnutá, aj keď z iného dôvodu, a to z dôvodu, že krajský

súd nezistil splnenie všetkých podmienok na priznanie nároku na náhradu škody z titulu

týchto úradných postupov, ústavný súd nepovažoval za potrebné a nutné v tejto časti zrušiť

napádané rozhodnutie krajského súdu, resp. preskúmavať ústavnú udržateľnosť jeho

vecných záverov o nesplnení všetkých podmienok na priznanie náhrady škody z titulu

týchto dotknutých úradných postupov (uskutočnených po 30. júni 2004, pozn.), ktorých

preskúmania sa sťažovateľ sťažnosťou domáha.

Okrem toho ústavný súd podotýka, že aj napriek tomu, že krajský súd rozhodol

o žalobe sťažovateľa, ktorá neobsahovala adekvátny žalobný petit, ktorým je súd pri svojom

rozhodovaní viazaný (sťažovateľ v žalobnom petite iba vyčíslil výšku škody, avšak

nekonkretizoval v príčinnej súvislosti s ktorým konkrétnym nezákonným rozhodnutím resp.

s nesprávnym úradným postupom v ktorej konkrétnej veci mu mala táto škoda vzniknúť,

pozn.), ústavný súd v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti preskúmal toto

napádané rozhodnutie krajského súdu v intenciách námietok sťažovateľa. Sťažnosťou

podanou ústavnému súdu sťažovateľ nespochybňoval rozsudok krajského súdu v časti,

ktorou bolo rozhodnuté o zamietnutí jeho žaloby o náhradu škody z titulu nezákonného

rozhodnutia, ktorým bol zaradený mimo činnú štátnu službu (preto táto časť nebola

predmetom prieskumu ústavného súdu, pozn.), ale jeho námietky o porušení označených

práv sú kumulované iba vo vzťahu k tej časti rozhodnutia krajského súdu, v ktorej sa

zaoberal posudzovaním úradného postupu úradu vlády v súvislosti s nepriznaním,

resp. odňatím sťažovateľovi osobného príplatku k tarifnému platu v období, keď bol

zaradený mimo činnú štátnu službu.

Z rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu vyplýva, že

v zmysle o štátnej službe a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) v jeho znení účinnom od 1. januára

2004 (vtedy nastala rozhodná skutočnosť, pozn.) štátnemu zamestnancovi odo dňa účinnosti

tohto zákona sa určí „nový“ tarifný plat, úrad vlády v súlade s týmto zákonným

imperatívom aj v prípade sťažovateľa, ktorý bol štátnym zamestnancom, rozhodnutím č.

84/2004 z 25. januára 2004 určil s účinnosťou od 1. januára 2004 nový tarifný plat a v tej

súvislosti aj ostatné zložky funkčného platu, ktorých výška sa percentuálne odvíjala od novo

určeného tarifného platu. Predmetným rozhodnutím tak bol sťažovateľovi ako štátnemu

zamestnancovi určený „nový“ tarifný plat a od neho sa odvíjajúce zvýšenie platovej tarify

za dobu praxe (29 rokov) a tiež príplatok za riadenie.

V dôsledku odvolania sa sťažovateľa proti predmetnému rozhodnutiu o novourčenom

tarifnom plate z dôvodu, že mu k tarifnému platu nebol priznaný aj osobný príplatok, ktorý

mu do 31. decembra 2003 vyplácaný bol, úrad vlády v zastúpení vedúcim služobného

úradu, ktorý vydal aj prvostupňové rozhodnutie v danej veci v rámci autoremedúry

s odvolaním sa na § 137 ods. 7 zákona o štátnej službe, podľa ktorého príslušný orgán, ktorý

napadnuté rozhodnutie vydal, môže odvolaniu sám v celom rozsahu vyhovieť, ak tak

neurobí, je povinný bez zbytočného odkladu, najneskôr do 15 dní od doručenia odvolania,

predložiť odvolanie so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu, vydal rozhodnutie

č. 9474/2004 z 20. apríla 2004. Predmetným rozhodnutím vedúci služobného úradu úradu

vlády rozhodol o zmene svojho odvolaním napadnutého skoršieho rozhodnutia, avšak iba

vo vzťahu k už uplynuvším mesiacom január a február 2004, za ktoré sťažovateľovi priznal

k tarifnému platu aj osobný príplatok, avšak s účinnosťou od 1. marca 2004 do budúca

zotrval na svojom pôvodnom rozhodnutí, t. j. na rozhodnutí, že súčasťou funkčného platu

sťažovateľa nebude aj osobný príplatok. Závery tohto rozhodnutia boli sťažovateľovi

oznámené listom č. 7159/2004 z 18. marca 2004, proti ktorému sťažovateľ 2. apríla 2004

podal odvolanie a ktorého nevybavenie označil vo svojej žalobe tiež za nesprávny úradný

postup.

V uvedených súvislostiach ústavný súd poukazuje na znenie § 159b ods. 4 zákona

o štátnej službe v znení účinnom k 1. januáru 2004, podľa ktorého výška príplatkov

priznaných štátnemu zamestnancovi pred 1. januárom 2004 zostáva zachovaná, avšak ak

nezanikli dôvody na ich priznanie. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania

(20. apríl 2004) o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu o novom zložení jeho funkčného

platu bolo už úradu vlády známe rozhodnutie č. 6957/2004 z 18. marca 2004, ktorým bol

sťažovateľ s účinnosťou od 23. marca 2004 zaradený mimo činnú štátnu službu, služobný

úrad úradu vlády pravdepodobne usúdil, že na strane sťažovateľa došlo k zániku dôvodov

na priznanie mu aj osobného príplatku, ktorý sa v zmysle § 85 ods. 1 zákona o štátnej službe

mohol štátnemu zamestnancovi priznať za kvalitné plnenie služobných úloh, keďže

k zaradeniu sťažovateľa mimo činnej štátnej služby došlo z dôvodu podozrenia

zo závažného služobného previnenia podľa § 27 písm. i) zákona o štátnej službe.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uvádza, že nie je v jeho kompetencii

preskúmavať správnosť, resp. ústavnú udržateľnosť záverov služobného úradu úradu vlády

vyjadrených v jeho rozhodnutiach (č. 84/2004 z 25. januára 2004 v spojení s č. 9474/2004

z 20. apríla 2004, pozn.) o novourčenom funkčnom plate sťažovateľa, ktorý mu bol určený

s účinnosťou od 1. januára 2004, a nie je v jeho kompetencii skúmať ani zákonnosť postupu

úradu vlády, ktorý vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal, pretože na ten účel mal

sťažovateľ možnosť využiť inštitút správneho súdnictva, a to podaním žaloby

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu (v danom prípade úradu

vlády) podľa druhej hlavy V. časti (ďalej aj „OSP“), tento

procesný prostriedok sťažovateľ napriek riadnemu poučeniu v rozhodnutí č. 9474/2001

z 20. apríla 2004 nevyužil.

V nadväznosti na uvedené zistenia ústavný súd konštatuje, že v jeho právomoci je

preskúmať iba ústavnú udržateľnosť záverov vyjadrených v sťažovateľom napádanom

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. septembra 2010 (v spojení s rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 24. septembra 2008, s ktorého závermi sa krajský súd

plne stotožnil, pozn.), ktorý v danom prípade tiež nebol správnym súdom, pretože

nerozhodoval o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa

V. časti , ale rozhodoval o žalobe o náhradu škody podľa

zákona o náhrade škody. V uvedených intenciách tak záver okresného súdu, s ktorým sa

krajský súd stotožnil, že „... Navrhovateľ sa v predmetnom konaní snažil o preskúmanie

rozhodnutí a oznámení o určení jeho funkčného platu, k čomu súd nemal právomoc, pretože

ide o rozhodnutia vydané v správnom konaní, ktorými je súd v zmysle

viazaný“ (keďže toto správne rozhodnutie nebolo správnym súdom zrušené, pozn.), je plne

ústavne akceptovateľný, pričom tomuto záveru nemožno vytknúť jednostrannosť,

resp. svojvoľnosť či arbitrárnosť.

V súvislosti s nesprávnym úradným postupom úradu vlády spočívajúcim podľa

sťažovateľa aj v tom, že úrad vlády nerozhodol o jeho odvolaní z 2. apríla 2004 proti

oznámeniu č. 7159/2004 z 18. marca 2004 o určení funkčného platu, sa závery krajského

súdu o zamietnutí žaloby aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa z dôvodu, že predmetné

odvolanie smerovalo proti „oznámeniu“, proti ktorému odvolanie prípustné nebolo, javia

ako ústavne akceptovateľné, pretože, tak ako už bolo uvedené, predmetné oznámenie

nemalo charakter rozhodnutia a týmto oznámením úrad vlády iba tlmočil sťažovateľovi

závery rozhodnutia č. 84/2004 z 25. januára 2004 v spojení s rozhodnutím č. 9474/2004

z 20. apríla 2004 o zložení jeho funkčného platu od 1. januára 2004.

Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci nemá

dôvod pochybovať o ústavnosti právneho záveru krajského súdu opierajúceho sa o právny

názor okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľ splnenie podmienok na priznanie nároku

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nepreukázal, na základe čoho

žalobe sťažovateľa nevyhovel. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za

arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu založeného

v podstatnej časti na odôvodnení rozsudku okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti sťažovateľom namietaného

porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a v čl. 6 ods. 1 dohovoru napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. septembra 2010 už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú

odmietol ( ).

1.2 V spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. septembra 2010

sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v jeho

prítomnosti, aby sa mohol k veci vyjadriť, zaručeného v , k porušeniu

ktorého malo dôjsť tým, že krajský súd konal o jeho odvolaní proti rozsudku okresného

súdu bez nariadenia pojednávania, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ sa nariadenia tohto

pojednávania vyslovene domáhal.

Vzhľadom na skutočnosť, že uvedená námietka sťažovateľa, podľa ktorej mu

uvedeným postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred krajským súdom,

zakladá prípustnosť dovolania proti rozsudku krajského súdu v zmysle ,

ktoré sťažovateľ ako účinný prostriedok na dosiahnutie nápravy aj využil, ústavný súd sa

s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal až vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu

o tomto dovolaní (pozri ďalej), t. j. ústavný súd preskúmal, či sa najvyšší súd v dovolacom

konaní s uvedenou námietkou sťažovateľa vysporiadal ústavne udržateľným spôsobom,

preto ústavný súd aj v tejto časti považoval sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. septembra 2012

V súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra

2012 sťažovateľ v petite sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že v príčinnej súvislosti

s týmto rozhodnutím malo byť porušené jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené v a v dohovoru (2.1), ako aj jeho základné

právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol k veci vyjadriť, zaručené

v (2.2).

2.1 K porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie v príčinnej

súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2012 malo

dôjsť tým, že najvyšší súd sa podľa sťažovateľa náležite nevysporiadal s dovolacou

námietkou sťažovateľ o tom, že krajský súd konal v jeho veci bez nariadenia pojednávania.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie v podstatnej časti, t. j. čo sa týka sťažovateľom

namietaného odňatia možnosti konať pred súdom odôvodnil takto:

«Podľa v znení , ktorý bol platný

a účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu, na prejednanie odvolania proti

rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa

§ 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214

ods. 2 v ostatných prípadoch môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia

odvolacieho pojednávania.

Z vyššie citovaných ustanovení a vyplýva, že (len) v prípadoch

uvedených v je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie,

v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie , bude

nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V predmetnej veci ako vyplýva zo spisu odvolací súd v záujme zrýchlenia

a zefektívnenia konania o opravnom prostriedku rozhodol o odvolaní žalobcu bez

nariadenia pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 23. septembra 2010 (č. l. 403

a 404 spisu) vyplýva, že v danom prípade odvolací súd 23. septembra 2010 vyhlásil

rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214

ods. 1 , pretože prejednanie odvolania na pojednávaní nepovažoval za nevyhnuté ani

za potrebné, keďže vo veci nevykonával dokazovanie a ani to nebolo v rozpore s verejným

záujmom. V zmysle o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na

úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup

bol v danom prípade zachovaný - účastníci konania boli o čase a mieste verejného

vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim (viď

„T verejného vyhlásenia rozsudku“ založený v spise na č. l. 402). Žalobca podľa

argumentácie v dovolaní zachovanie postupu pri vyhlasovaní rozsudku nenamietal

a pochybenie v tomto smere dovolací súd ani nezistil.

Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu

možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka, že

namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/

..

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti

dovolania žalobcu...»

Podľa ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno v zásade

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda postup najvyššieho súdu v danom

prípade neindikuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu či

práva na spravodlivé súdne konanie.

Základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom totiž priznáva každému

výslovne ustanovenie , avšak do jeho obsahu nepatrí povinnosť

všeobecného súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník konania navrhol, pretože princíp

voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení zo zásadou spravodlivého

rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho

uváženia k takému rozhodnutiu vedú (, ).

V kontexte posudzovaného prípadu bolo teda právomocou krajského súdu pri

rešpektovaní ustanovení rozhodnúť, aké dôkazy na účely

zistenia skutočného stavu veci vykoná a aké dôkazy nevykoná, pričom len nevykonanie

niektorých z dôkazov, hoci navrhovaných účastníkom (sťažovateľom), samo osebe nemôže

zakladať porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie, ak odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení

s označeným rozsudkom okresného súdu jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

vo vzťahu k výrokovej časti právne a skutkovo relevantné otázky (pozri už uvedené).

Pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie a na základe

využitia pravidiel systematického, gramatického a logického výkladu práva stotožniac sa

s názorom krajského súdu dospel k záveru, že na prerokovanie odvolania (riadneho

opravného prostriedku) krajským súdom nebolo potrebné nariadiť verejné a ústne

pojednávanie za prítomnosti sťažovateľa, pričom krajský súd svoj rozsudok riadne verejne

vyhlásil (čo sťažovateľ ani nenamietal, pozn.), aj tento záver najvyššieho súdu je ústavne

plne konformný.

Ústavný súd pritom berie do úvahy aj rozhodovaciu činnosť ESĽP (napr. rozhodnutie

vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že

konanie, v ktorom sa prerokúvavajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám

čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa

mohol pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného prerokovania veci na

druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde

prvého stupňa bolo verejné.

2.2 Tak isto, pokiaľ najvyšší súd v zmysle ustanovenia , v zmysle

ktorého dovolací súd o dovolaní rozhodne spravidla bez pojednávania a pojednávanie môže

nariadiť, ak to považuje za potrebné, pričom podľa druhej vety dovolací

súd dokazovanie nevykonáva, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že dovolanie sťažovateľa

bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, takže najvyšší súd sa vôbec meritom veci

nezaoberal, nemohlo v príčinnej súvislosti s týmto postupom najvyššieho súdu dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v , odhliadnuc od

toho, že sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, pozn.) namietal jeho

porušenie v príčinnej súvislosti nie s postupom, ale s rozhodnutím najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj vo vzťahu

k rozhodnutiu najvyššieho súdu už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

označených rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2

prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich

zrušenia, resp. priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013