Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
966/389660.34a098.pdf
PDF · 140.78 KB
No categories available
1Cdo/7/2011
Najvyšší súd 1 Cdo 7/2011
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. T. L., bývajúceho v B.,
zastúpeného JUDr. O. K., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike –
Úradu vlády Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 1, zastúpeného
A., so sídlom v B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C
144/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. septembra 2010
sp. zn. 12Co 28/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .
Ţalobca je povinný nahradiť ţalovanej trovy dovolacieho konania v sume 281,84 €
k rukám A., so sídlom v B., IČO: X, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 24. septembra 2008 č. k. 12 C 144/05-365 zamietol
ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal od ţalovanej náhrady škody spôsobenej mu nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom v sume 87 017 Sk spolu s úrokmi z omeškania vo
výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS od 23. marca 2004 do zaplatenia a tieţ v sume
13 200 Sk s rovnako vyčíslenými úrokmi z omeškania od 23. marca 2004 do zaplatenia. Súd
prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe neboli splnené podmienky pre vznik nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Ţalobca označil za nezákonné rozhodnutie,
ktorým mu bola spôsobená škoda, rozhodnutie Úradu vlády SR č. 6957/2004 z 18. marca 2004
o zmene štátnozamestnaneckého pomeru a zaradení mimo činnej štátnej sluţby, ktorým bol od
2
23. marca 2004 zaradený mimo činnú štátnu sluţbu a ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Úradu
pre štátnu sluţbu č. USŠ – 22253/2004 z 2. júna 2004. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. marca 2005 sp. zn. 4 SŢ 97/2004 boli síce uvedené rozhodnutia zrušené, avšak
nie pre nezákonnosť, ale pre nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, čo
znamená, ţe nebol splnený základný predpoklad pre úspešnosť ţaloby z titulu nezákonného
rozhodnutia. Súd prvého stupňa ďalej dospel k záveru, ţe bola čiastočne splnená podmienka
nesprávneho úradného postupu, ktorý videl v porušení § 103 ods. 5 zákona č. 312/2002 Z. z.
o štátnej sluţbe a nevybavení odvolaní ţalobcu z 8. októbra 2004 a 31. januára 2005. Ţalobca za
škodu povaţoval rozdiel medzi nesprávne určenou výškou a zloţením jeho funkčného platu
a funkčným platom, ktorý mu bol určený pred zaradením mimo činnej štátnej sluţby
a valorizáciou jeho tarifného platu. Pri určovaní škody vychádzal z rozhodnutia o výške a zloţení
funkčného platu č. 156/2003 z 15. júna 2003, avšak podľa oznámenia Úradu pre štátnu sluţbu č.
ÚSŠ-54/Šz/2004 z 21. marca 2004, Úrad vlády SR v súlade so zákonom určil ţalobcovi
s účinnosťou od 1. januára 2004 nový funkčný plat, preto od tohto dátumu uţ ţalobcovi nemohol
byť vyplácaný funkčný plat na základe pôvodného rozhodnutia z 15. júna 2003, ktoré síce ostalo
právoplatné, ale dňom vykonateľnosti nového rozhodnutia jeho účinnosť zanikla. Podľa názoru
súdu prvého stupňa tak navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a v nadväznosti na to, ani
príčinnú súvislosť medzi škodou a zisteným nesprávnym úradným postupom. O trovách konania
rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, ţe ţalobcovi uloţil ţalovanej zaplatiť 19 204 Sk do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 23. septembra 2010 sp. zn.
12Co 28/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1
O.s.p.) a ţalobcovi uloţil zaplatiť ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 160 € do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach naň
poukázal. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca dovolanie. Navrhoval rozsudky odvolacieho ako aj
prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3
Ţalobca v dovolaní namietal odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
ku ktorému malo dôjsť predovšetkým v dôsledku toho, ţe odvolací súd vo veci rozhodol bez
nariadenia ústneho pojednávania a to i napriek jeho listu z 9. júla 2010, v ktorom s takouto
eventualitou nesúhlasil. Odvolací súd týmto postupom (ktorý vo svojom rozsudku ani
neodôvodnil) porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tieţ čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď nerešpektoval jeho právo na spravodlivé
súdne konanie. Ţalobca sa tak nemohol vyjadriť ku všetkým „údajným vykonaným, či
stotoţneným dôkazom odvolacím senátom“. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd jeho
odvolanie v celom rozsahu ani nepreskúmal. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ
i v tom, ţe súdy obidvoch stupňov pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády SR pred
súdom konal zástupca na základe plnomocenstva (advokát). V dôsledku toho sa oprávnená osoba
za ţalovanú bez ospravedlnenia nezúčastnila ţiadneho pojednávania a ţalobca jej tak nemohol
klásť otázky na objasnenie skutočného stavu veci. Ţalobca v dovolaní ďalej namietal, ţe súd
prvého stupňa nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, čo malo za následok nezistenie
skutočného stavu veci a poukazoval i na nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) prvostupňovým a odvolacím súdom keď tvrdil, ţe boli splnené všetky podmienky pre
vznik nároku na náhradu škody t. j. nesprávny úradný postup, vznik škody i príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.
Ţalovaná vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel záveru, ţe dovolanie
ţalobcu je potrebné odmietnuť. Vychádzal pritom z týchto záverov:
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
4
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo
výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238
ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238
ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci samej predtým ešte nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie
prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka
pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným
súdom).
5
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal
a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Dovolateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces a odňatie moţnosti
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Existenciu uvedených vád vidí v postupe odvolacieho
súdu, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania a to i napriek jeho listu z
9. júla 2010, v ktorom s takouto eventualitou nesúhlasil, a teda ako ţalobca sa tak nemohol
vyjadriť ku všetkým „údajným vykonaným, či stotoţneným dôkazom odvolacím senátom“, a tieţ
v tom, ţe súdy obidvoch stupňov pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády SR pred
súdom konal zástupca na základe plnomocenstva (advokát), a napokon aj v tom, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať.
Podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo
na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsah práva na spravodlivý proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
6
konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov ( IV. ÚS 251/04 ).
Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi
názormi ( I. ÚS 50/04 ).
Do obsahu základného práva podľa čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ( I.
ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania ( II. ÚS 3/97, II ÚS 251/03 ).
Ústavný súd uţ viackrát vo svojich rozhodnutiach konštatoval, ţe podstata práva na
spravodlivý proces spočíva v práve subjektu domôcť sa oprávnenia, či povinnosti v procese,
ktorý spĺňa predovšetkým právne ( ústavné a zákonné) aspekty spravodlivosti, ktoré by mali byť
súčasťou samotnej existencie demokratického a právneho štátu ktoré sú rozvinuté aj do ďalšieho
práva účastníka, a to, aby vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom ( čl. 48 ods.2 ústavy ). Zároveň konštatoval, ţe k prirodzeným
právam kaţdého človeka a občana patrí právo, aby v zloţitom procese hľadania práva
a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umoţnené predstúpiť pred nezávislý súd so svojou vecou,
teda, aby bol vypočutý.
Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a
uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide
najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
7
Porušenie práva na spravodlivý proces a odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca
vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia
pojednávania, napriek jeho nesúhlasu.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý bol platný a účinný v
čase rozhodovania odvolacieho súdu, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môţe
odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v
prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie
pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V predmetnej veci ako vyplýva zo spisu odvolací súd v záujme zrýchlenia a zefektívnenia
konania o opravnom prostriedku rozhodol o odvolaní ţalobcu bez nariadenia pojednávania. Zo
zápisnice o vyhlásení rozsudku z 23. septembra 2010 (č.l. 403 a 404 spisu) vyplýva, ţe v danom
prípade odvolací súd 23. septembra 2010 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p., pretoţe prejednanie odvolania na
pojednávaní nepovaţoval za nevyhnuté ani za potrebné, keďţe vo veci nevykonával dokazovanie
a ani to nebolo v rozpore s verejným záujmom. V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. o veciach, v ktorých
súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Tento procesný postup bol v danom prípade zachovaný – účastníci konania boli o čase a mieste
verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. (viď
„T verejného vyhlásenia rozsudku“ zaloţený v spise na č.l. 402). Ţalobca podľa argumentácie
v dovolaní zachovanie postupu pri vyhlasovaní rozsudku nenamietal a pochybenie v tomto smere
dovolací súd ani nezistil.
8
Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti
dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka, ţe namietaným postupom
odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa argumentácie v dovolaní odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca videl aj v tom,
ţe súdy obidvoch stupňov pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády Slovenskej
republiky pred súdom konal zástupca na základe plnomocenstva ( advokát ). Ţalobca tvrdí, ţe
v tomto prípade neboli splnené podmienky konania, nakoľko za ţalovanú nekonala oprávnená
osoba a v dôsledku tohto postupu súdov, bola mu odňatá moţnosť konať pred súdom v tom
zmysle, ţe oprávnená osoba za ţalovanú sa nikdy nezúčastnila ţiadneho pojednávania, ţalobca
tak nemohol oprávnenej osobe klásť otázky na objasnenie skutočného stavu veci.
Vyššie uvedené námietky ţalobcu sú podľa názoru dovolacieho súdu zmätočné, bez
logického súvisu spájajú rozličné procesné inštitúty. Ţalobca totiţ nerozlišuje otázku, ktorý orgán
štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene štátu konať, kto je oprávnený konať
za štát pred súdom a zastupovaním na základe plnomocenstva.
Ustanovenie § 20 O.s.p. stanovuje, ţe pred súdom môţe vystupovať účastník samostatne v
tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba
povinnosti. Pri právnických osobách (§ 18 aţ § 19c OZ) je stanovené v hmotnoprávnom predpise
kto za nich môţe robiť právne úkony (§ 20 OZ) a kto v ich mene môţe vystupovať (§ 21 ods. 1
písm. a) aţ d) O.s.p.), ak je účastníkom konania štát, povaţuje sa za právnickú osobu (§ 21 OZ) a
jeho procesné zastúpenie je upravené v § 21 ods. 4 O.s.p.
Podľa § 21 ods.4 O.s.p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred
súdom sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. a) a b), odsekov 2 a 3.
Citované ustanovenie upravuje kto je oprávnený konať pred súdom za štát. Je ním štátny
orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, ktorý pred súdom koná
9
prostredníctvom štatutárneho orgánu; ak štatutárny orgán tvorí viacero fyzických osôb, koná za
právnickú osobu jeho predseda, prípadne jeho člen, ktorý tým bol poverený, a zamestnanca, ktorý
tým bol poverený štatutárnym orgánom, ak osobitný zákon neustanovuje, ţe zaň konajú iné
osoby.
Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred
súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im
rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv ( § 18 O.s.p.).
Rovnaké postavenie účastníkov v civilnom procese vyjadrené v citovanom ustanovení je
jedným zo základných práv účastníka. Vyplýva zo zásady, ktorá je zakotvená v čl. 47 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, ţe všetci účastníci sú si v konaní rovní, obdobne v čl. 37
ods.3 Listiny základných práv a slobôd. Zásada rovnosti sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach
rozhoduje súd. Inak povedané účastníci konania musia stáť pred súdom v rovnakom postavení
bez toho, aby bola jedna alebo druhá strana akokoľvek procesne zvýhodňovaná, a súčasne bez
rozlišovania, či ide o osoby fyzické, o osoby právnické, alebo štát, a pri fyzických osobách bez
ohľadu na vek, pohlavie, rasu, národnosť, vierovyznanie, sociálny pôvod sociálnu orientáciu,
zdravotné postihnutie a politické názory. Na uskutočnenie tejto zásady sa súdu ukladá povinnosť,
aby obom stranám zaistil rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.
V občianskom súdnom poriadku zásada rovností a povinností súdu zabezpečiť
účastníkom rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv našla vyjadrenie v celom rade ustanovení
zákona, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania.
Zásada rovnosti sa prejavuje aj v práve účastníka zvoliť si zástupcu na základe plnomocenstva
podľa § 24 a nasl.
Ţalobca ako to vyplýva zo spisu v návrhu na začatie konania za účastníka na strane
ţalovaného označil štát – Slovenskú republiku a ako orgán štátu, ktorý je v tejto veci oprávnený
podľa § 21 ods.4 O.s.p. konať uviedol Úrad vlády Slovenskej republiky, ktorý vyuţil svoje právo
vyplývajúce z § 24 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastník sa môţe dať v konaní zastupovať
10
zástupcom, ktorého si zvolí a dal sa zastúpiť zástupcom. Zastúpenie ţalovanej advokátom nemá
ţiadny vplyv na podmienky konania a nijakým spôsobom neobmedzuje ţalobcu vo výkone
procesných práv a povinností realizovaných prostredníctvom procesných úkonov, teda úkonov,
ktoré ovplyvňujú začiatok, priebeh a ukončenie konania. Tým, ţe súdy obidvoch stupňov
pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády Slovenskej republiky pred súdom konal
zástupca na základe plnomocenstva ( advokát ) nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľa
konať pred súdom. Neopodstatnená je preto táto aj námietka, ţe namietaným postupom
odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ ţalobca namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi, treba uviesť, ţe
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil
správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny
alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne)
nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v
zmysle § 237 O.s.p. I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného
aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne
závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo).
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania
ţalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v
spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
11
dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým
rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( § 243b ods.5 O.s.p. v spojení s § 224 ods.1 O.s.p.
a § 142 ods.1 O.s.p.) Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho
konania a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta za 2
úkony právnej sluţby, príprava a prevzatie veci a vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu z
28. decembra 2010 [§ 14 ods. 1 písm. a/,c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej
odmeny za tieto úkony právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 2 x 111,21 €, čo
s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 a § 18 ods.3 vyhlášky, t.j. 2 x 7,41 €, a DPH vo výške
45,- €, predstavuje spolu 281,84 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. septembra 2012
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta