Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/7/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. T. L., bývajúceho v B.,

zastúpeného JUDr. O. K., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike –

Úradu vlády Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 1, zastúpeného

A., so sídlom v B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 12 C

144/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. septembra 2010

sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu o d m i e t a .

Ţalobca je povinný nahradiť ţalovanej trovy dovolacieho konania v sume 281,84 €

k rukám A., so sídlom v B., IČO: X, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 24. septembra 2008 č. k. -365 zamietol

ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal od ţalovanej náhrady škody spôsobenej mu nezákonným

rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom v sume 87 017 Sk spolu s úrokmi z omeškania vo

výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS od 23. marca 2004 do zaplatenia a tieţ v sume

13 200 Sk s rovnako vyčíslenými úrokmi z omeškania od 23. marca 2004 do zaplatenia. Súd

prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe neboli splnené podmienky pre vznik nároku

na náhradu škody podľa Ţalobca označil za nezákonné rozhodnutie,

ktorým mu bola spôsobená škoda, rozhodnutie Úradu vlády SR č. 6957/2004 z 18. marca 2004

o zmene štátnozamestnaneckého pomeru a zaradení mimo činnej štátnej sluţby, ktorým bol od

2

23. marca 2004 zaradený mimo činnú štátnu sluţbu a ktoré bolo potvrdené rozhodnutím Úradu

pre štátnu sluţbu č. USŠ – 22253/2004 z 2. júna 2004. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31. marca 2005 sp. zn. boli síce uvedené rozhodnutia zrušené, avšak

nie pre nezákonnosť, ale pre nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, čo

znamená, ţe nebol splnený základný predpoklad pre úspešnosť ţaloby z titulu nezákonného

rozhodnutia. Súd prvého stupňa ďalej dospel k záveru, ţe bola čiastočne splnená podmienka

nesprávneho úradného postupu, ktorý videl v porušení

o štátnej sluţbe a nevybavení odvolaní ţalobcu z 8. októbra 2004 a 31. januára 2005. Ţalobca za

škodu povaţoval rozdiel medzi nesprávne určenou výškou a zloţením jeho funkčného platu

a funkčným platom, ktorý mu bol určený pred zaradením mimo činnej štátnej sluţby

a valorizáciou jeho tarifného platu. Pri určovaní škody vychádzal z rozhodnutia o výške a zloţení

funkčného platu č. 156/2003 z 15. júna 2003, avšak podľa oznámenia Úradu pre štátnu sluţbu č.

ÚSŠ-54/Šz/2004 z 21. marca 2004, Úrad vlády SR v súlade so zákonom určil ţalobcovi

s účinnosťou od 1. januára 2004 nový funkčný plat, preto od tohto dátumu uţ ţalobcovi nemohol

byť vyplácaný funkčný plat na základe pôvodného rozhodnutia z 15. júna 2003, ktoré síce ostalo

právoplatné, ale dňom vykonateľnosti nového rozhodnutia jeho účinnosť zanikla. Podľa názoru

súdu prvého stupňa tak navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a v nadväznosti na to, ani

príčinnú súvislosť medzi škodou a zisteným nesprávnym úradným postupom. O trovách konania

rozhodol súd podľa tak, ţe ţalobcovi uloţil ţalovanej zaplatiť 19 204 Sk do 3

dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 23. septembra 2010 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1

) a ţalobcovi uloţil zaplatiť ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 160 € do

3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v zmysle v podrobnostiach naň

poukázal. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku podal ţalobca dovolanie. Navrhoval rozsudky odvolacieho ako aj

prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3

Ţalobca v dovolaní namietal odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle ,

ku ktorému malo dôjsť predovšetkým v dôsledku toho, ţe odvolací súd vo veci rozhodol bez

nariadenia ústneho pojednávania a to i napriek jeho listu z 9. júla 2010, v ktorom s takouto

eventualitou nesúhlasil. Odvolací súd týmto postupom (ktorý vo svojom rozsudku ani

neodôvodnil) porušil a tieţ Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď nerešpektoval jeho právo na spravodlivé

súdne konanie. Ţalobca sa tak nemohol vyjadriť ku všetkým „údajným vykonaným, či

stotoţneným dôkazom odvolacím senátom“. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd jeho

odvolanie v celom rozsahu ani nepreskúmal. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ

i v tom, ţe súdy obidvoch stupňov pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády SR pred

súdom konal zástupca na základe plnomocenstva (advokát). V dôsledku toho sa oprávnená osoba

za ţalovanú bez ospravedlnenia nezúčastnila ţiadneho pojednávania a ţalobca jej tak nemohol

klásť otázky na objasnenie skutočného stavu veci. Ţalobca v dovolaní ďalej namietal, ţe súd

prvého stupňa nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, čo malo za následok nezistenie

skutočného stavu veci a poukazoval i na nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

) prvostupňovým a odvolacím súdom keď tvrdil, ţe boli splnené všetky podmienky pre

vznik nároku na náhradu škody t. j. nesprávny úradný postup, vznik škody i príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

Ţalovaná vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr, či tento opravný

prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním ( a nasl. ) a

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel záveru, ţe dovolanie

ţalobcu je potrebné odmietnuť. Vychádzal pritom z týchto záverov:

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

4

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo

výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a (

ods. 3 ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238

ods. 1 a 3 , pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia

ods. 2 z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci samej predtým ešte nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či uţ to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie

prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa zaoberal aj otázkou,

či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka

pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným

súdom).

5

Procesné vady konania v zmysle aţ e/ a dovolateľ nenamietal

a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení

nevyplýva.

Dovolateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces a odňatie moţnosti

konať pred súdom ( ). Existenciu uvedených vád vidí v postupe odvolacieho

súdu, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania a to i napriek jeho listu z

9. júla 2010, v ktorom s takouto eventualitou nesúhlasil, a teda ako ţalobca sa tak nemohol

vyjadriť ku všetkým „údajným vykonaným, či stotoţneným dôkazom odvolacím senátom“, a tieţ

v tom, ţe súdy obidvoch stupňov pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády SR pred

súdom konal zástupca na základe plnomocenstva (advokát), a napokon aj v tom, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu, ale aj súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241

ods. 2 písm. c/ ).

So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo

na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsah práva na spravodlivý proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

6

konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov ( ).

Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi

názormi ( ).

Do obsahu základného práva podľa a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ( I.

ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania ( , ).

Ústavný súd uţ viackrát vo svojich rozhodnutiach konštatoval, ţe podstata práva na

spravodlivý proces spočíva v práve subjektu domôcť sa oprávnenia, či povinnosti v procese,

ktorý spĺňa predovšetkým právne ( ústavné a zákonné) aspekty spravodlivosti, ktoré by mali byť

súčasťou samotnej existencie demokratického a právneho štátu ktoré sú rozvinuté aj do ďalšieho

práva účastníka, a to, aby vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom ( ). Zároveň konštatoval, ţe k prirodzeným

právam kaţdého človeka a občana patrí právo, aby v zloţitom procese hľadania práva

a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umoţnené predstúpiť pred nezávislý súd so svojou vecou,

teda, aby bol vypočutý.

Dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa je vadný postup

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a

uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho

práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide

najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

7

Porušenie práva na spravodlivý proces a odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca

vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia

pojednávania, napriek jeho nesúhlasu.

Podľa v znení , ktorý bol platný a účinný v

čase rozhodovania odvolacieho súdu, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa v ostatných prípadoch môţe

odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

Z vyššie citovaných ustanovení a vyplýva, ţe (len) v prípadoch

uvedených v je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných

prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v

prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené odvolacie

pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V predmetnej veci ako vyplýva zo spisu odvolací súd v záujme zrýchlenia a zefektívnenia

konania o opravnom prostriedku rozhodol o odvolaní ţalobcu bez nariadenia pojednávania. Zo

zápisnice o vyhlásení rozsudku z 23. septembra 2010 (č.l. 403 a 404 spisu) vyplýva, ţe v danom

prípade odvolací súd 23. septembra 2010 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez

nariadenia ústneho pojednávania podľa , pretoţe prejednanie odvolania na

pojednávaní nepovaţoval za nevyhnuté ani za potrebné, keďţe vo veci nevykonával dokazovanie

a ani to nebolo v rozpore s verejným záujmom. V zmysle o veciach, v ktorých

súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Tento procesný postup bol v danom prípade zachovaný – účastníci konania boli o čase a mieste

verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim (viď

„T verejného vyhlásenia rozsudku“ zaloţený v spise na č.l. 402). Ţalobca podľa argumentácie

v dovolaní zachovanie postupu pri vyhlasovaní rozsudku nenamietal a pochybenie v tomto smere

dovolací súd ani nezistil.

8

Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti

dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka, ţe namietaným postupom

odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle

Podľa argumentácie v dovolaní odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca videl aj v tom,

ţe súdy obidvoch stupňov pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády Slovenskej

republiky pred súdom konal zástupca na základe plnomocenstva ( advokát ). Ţalobca tvrdí, ţe

v tomto prípade neboli splnené podmienky konania, nakoľko za ţalovanú nekonala oprávnená

osoba a v dôsledku tohto postupu súdov, bola mu odňatá moţnosť konať pred súdom v tom

zmysle, ţe oprávnená osoba za ţalovanú sa nikdy nezúčastnila ţiadneho pojednávania, ţalobca

tak nemohol oprávnenej osobe klásť otázky na objasnenie skutočného stavu veci.

Vyššie uvedené námietky ţalobcu sú podľa názoru dovolacieho súdu zmätočné, bez

logického súvisu spájajú rozličné procesné inštitúty. Ţalobca totiţ nerozlišuje otázku, ktorý orgán

štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene štátu konať, kto je oprávnený konať

za štát pred súdom a zastupovaním na základe plnomocenstva.

Ustanovenie stanovuje, ţe pred súdom môţe vystupovať účastník samostatne v

tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba

povinnosti. Pri právnických osobách ( aţ ) je stanovené v hmotnoprávnom predpise

kto za nich môţe robiť právne úkony ( ) a kto v ich mene môţe vystupovať (

písm. a) aţ d) ), ak je účastníkom konania štát, povaţuje sa za právnickú osobu ( ) a

jeho procesné zastúpenie je upravené v

Podľa za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti

ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného

predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred

súdom sa vzťahujú ustanovenia odseku 1 písm. a) a b), odsekov 2 a 3.

Citované ustanovenie upravuje kto je oprávnený konať pred súdom za štát. Je ním štátny

orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, ktorý pred súdom koná

9

prostredníctvom štatutárneho orgánu; ak štatutárny orgán tvorí viacero fyzických osôb, koná za

právnickú osobu jeho predseda, prípadne jeho člen, ktorý tým bol poverený, a zamestnanca, ktorý

tým bol poverený štatutárnym orgánom, ak osobitný zákon neustanovuje, ţe zaň konajú iné

osoby.

Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred

súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im

rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv ( ).

Rovnaké postavenie účastníkov v civilnom procese vyjadrené v citovanom ustanovení je

jedným zo základných práv účastníka. Vyplýva zo zásady, ktorá je zakotvená v

Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, ţe všetci účastníci sú si v konaní rovní, obdobne v čl. 37

ods.3 Listiny základných práv a slobôd. Zásada rovnosti sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach

rozhoduje súd. Inak povedané účastníci konania musia stáť pred súdom v rovnakom postavení

bez toho, aby bola jedna alebo druhá strana akokoľvek procesne zvýhodňovaná, a súčasne bez

rozlišovania, či ide o osoby fyzické, o osoby právnické, alebo štát, a pri fyzických osobách bez

ohľadu na vek, pohlavie, rasu, národnosť, vierovyznanie, sociálny pôvod sociálnu orientáciu,

zdravotné postihnutie a politické názory. Na uskutočnenie tejto zásady sa súdu ukladá povinnosť,

aby obom stranám zaistil rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.

V zásada rovností a povinností súdu zabezpečiť

účastníkom rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv našla vyjadrenie v celom rade ustanovení

zákona, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania.

Zásada rovnosti sa prejavuje aj v práve účastníka zvoliť si zástupcu na základe plnomocenstva

podľa § 24 a nasl.

Ţalobca ako to vyplýva zo spisu v návrhu na začatie konania za účastníka na strane

ţalovaného označil štát – Slovenskú republiku a ako orgán štátu, ktorý je v tejto veci oprávnený

podľa konať uviedol Úrad vlády Slovenskej republiky, ktorý vyuţil svoje právo

vyplývajúce z veta prvá , podľa ktorého účastník sa môţe dať v konaní zastupovať

10

zástupcom, ktorého si zvolí a dal sa zastúpiť zástupcom. Zastúpenie ţalovanej advokátom nemá

ţiadny vplyv na podmienky konania a nijakým spôsobom neobmedzuje ţalobcu vo výkone

procesných práv a povinností realizovaných prostredníctvom procesných úkonov, teda úkonov,

ktoré ovplyvňujú začiatok, priebeh a ukončenie konania. Tým, ţe súdy obidvoch stupňov

pripustili, aby za ţalovanú zastúpenú Úradom vlády Slovenskej republiky pred súdom konal

zástupca na základe plnomocenstva ( advokát ) nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľa

konať pred súdom. Neopodstatnená je preto táto aj námietka, ţe namietaným postupom

odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle

Pokiaľ ţalobca namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi, treba uviesť, ţe

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je

chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil

správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho

ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny

alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle Nesprávne

právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ), samo (prípadne)

nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v

zmysle I keby tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného

aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne

závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale

v prejednávanej veci nešlo).

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania

ţalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa v

spojení s ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

11

dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým

rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ) Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho

konania a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta za 2

úkony právnej sluţby, príprava a prevzatie veci a vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu z

28. decembra 2010 [, vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej

odmeny za tieto úkony právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 2 x 111,21 €, čo

s náhradou za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 a § 18 ods.3 vyhlášky, t.j. 2 x 7,41 €, a DPH vo výške

45,- €, predstavuje spolu 281,84 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. septembra 2012

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta